Clio

„Wow, toto som fakt nečakala. Chudák Alec," povedala som, pomaly dopíjajúc šálku citrónového čaju. Michael prišiel tak hodinku dozadu, po celom dni a poslednej noci unavený ako kôň. Nečudovala som sa mu, že po večeri a sprche padol rovno do postele. „Hádam si to všetko vysvetlia. Neviem si ani predstaviť , ako sa musí jeho priateľ cítiť."

„Zostal som z toho úplne v šoku. Myslel som si, že trucuje pre nejakú hlúposť, hoci... to tiež nie je jeho štýl. Skoro vždy sa v nemocnici usmieva a žartuje s pacientmi aj personálom. Od prvého dňa mu záleží na tom, aby ho všetci videli práve takto. Vždy v dobrej nálade."

„Toxická pozitivita dokáže občas veľmi škodiť."

„Mne o tom hovoriť nemusíš, mávam náladu preplesnúť ho, aby sa konečne prestal škeriť na všetky svetové strany," zamrmlal a posunul sa o kúsok bližšie. Zdvihol hlavu z vankúša a radšej mi ju zložil do lona. „Chcel som, aby sme niekam zašli a prebrali to spolu, ale zdúchol ani neviem ako a kedy."

„Snáď bežal čo najskôr domov."

Michael pokýval hlavou a pobozkal ma na brucho. „Pochybujem. Tipujem, že zajtra príde ešte stále podnapitý alebo s poriadnou opicou."

„Aby sa znova primárovi nepovracal na sále."

„Hold, to už bude jeho problém." S maličkým úsmevom som položila šálku na nočný stolík a prsty oboch rúk si ponorila do jeho vlasov. „Dávno som nebol takýto unavený."

„Po včerajšej noci sa ani nečudujem." Bolo to príšerných niekoľko hodín. Hoci som zjavne urobila všetko, čo bolo v mojich silách, prišla som si neskutočne bezmocná. Zabíjalo ma iba sedieť či ležať vedľa neho a sledovať jeho trápenie. „Ale dnes sa poriadne vyspíš, som si istá. Na tak dôležitú operáciu musíš prísť poriadne oddýchnutý."

„My sa budeme len pozerať."

„To vôbec nevadí, aj tak musíš byť pri zmysloch." Neskutočne ma bavilo pohrávať sa s jeho vlasmi, hoci som to robievala skoro každý večer. Bol to taký ten druh zábavy, ktorý skrátka neomrzí ani po rokoch opakovania. „Čo ak sa znova niečo nečakané zbehne a budeš musieť reagovať mihom oka? Vieš, ako počas úplnej prvej operácie, ktorú si bol takto sledovať."

„Bože, príde mi to ako sto rokov dozadu."

Oboch nás myklo, keď sa izbou ozval prenikavý a dobre známy smiech. S povzdychom som zaklonila hlavu a už len čakala, kde sa Tiberius objaví a akú debatu rozpúta tento krát.

„Vidím, že zmysel pre dramatizovanie máš po mne, pravnúčik," prehovoril a dosadol na koniec našej postele. „Pritom ja som tu jediný, kto presne vie, aké to bolo sto rokov dozadu."

„Nemyslel som to doslova," zamrmlal Michael a spražil svojho prastarého otca pohľadom. „Čo tu zas chceš? Už minule som ti povedal, aby si nám neliezol do postele."

„Si neskutočne nevrlý, keď si unavený."

„Práve preto by si nemal pokúšať moje hranice." Tiberius sa zasmial, o kúsok sa posunul a s pomerne spokojným výrazom tváre si ľahol na prázdny koniec postele. S pohľadom upretým na Michaela si založil ruky pod hlavu. „To snáď nie. Vážne nevieš..."

„Počkaj ešte, keď sa dopočuješ, čo sme dnes robili s Clio."

Michael v momente zodvihol hlavu a pozrel na mňa. „Chcem to vôbec vedieť?" opýtal sa váhavo, neisto pritom krčiac obočie.

„Hovoril si, že mám zostať doma a zbytočne nikam nechodiť, ale ja som sa hrozne nudila a dostala som chuť na pistáciovú zmrzlinu. Tak som poprosila Tiberia, či by nešiel so mnou."

„Keby chceš byť skutočne nápomocný, šiel by si do obchodu miesto nej," zamrmlal a znova pozrel na šarlatána.

„Ponúkol som sa, ale Clio ma odmietla. Pri zmrzline náš výlet totiž skončiť nemal."

Michael opäť pozrel na mňa. „Minule som v obchodíku neďaleko videla nádherný karamelovo hnedý kabátik a nedokázala som naň prestať myslieť. Bol troška drahý, ale..."

„Je vážne veľmi pekný, nemohli sme ho tam nechať," dokončil Tiberius za mňa. „Rovnako ako niekoľko ďalších vecí. V tom prvom, druhom aj treťom obchode."

„Clio..."

„Ja viem, ja viem. Povedala som, že nebudem zbytočne nakupovať, ale mám hrozne silný pocit, že to najbližšie dni už príde a skoro nič až také maličké som predtým nekúpila. Snažila som sa nepočítať s možnosťou, že porodím predčasne." Dávala som si na bezhlavé nakupovanie pozor. Nechcela som skončiť s obrovskou kopou oblečenia, ktoré na sebe naše malé nebude mať ani raz. No občas som proste podľahla, niektoré kúsky v obchode skrátka nechať nešlo. „A zrazu som uvidela toto a tamto, Tiberius tiež niečo prihodil... tašky som skryla do skrine, chcela som ti to ukázať postupne, aby si sa nevyľakal."

„Ale ak chceš, môžeme si to všetko prejsť. Vybrali sme naozaj rozkošné kúsky. A to už je čo povedať, ak to tvrdím ja." Mňa samotnú prekvapilo s koľkým nadšením vyskočil Tiberius na nohy a zamieril do skrine, kam sme tašky po príchode späť odložili. „A len aby si vedel, pravnúčik, tak pistáciovú zmrzlinu v najbližších potravinách nemali. Čiže som Clio aj s nákupom pekne odprevadil domov a do ďalšieho obchodu zašiel miesto nej."

„Čakáš na potlesk?"

„Prosté poďakovanie mi bude dokonale stačiť."

Môj snúbenec s mučeníckym povzdychom prevrátil očami, ale napokon sotva počuteľne zašepkal: „Ďakujem." Tiberius pred neho s lišiackym úsmevom položil tri veľké papierové tašky. Neboli úplne plné, ale zato sa v nich ukrývalo nemálo vecičiek. Michael do nich zbežne nazrel, ale tam sa jeho záujem skončil. „Na toto som priveľmi unavený, prepáčte. Budem veriť, že ste vybrali pekné a hlavne potrebné veci."

„Suchár," zašomral Tiberius, pohľadal už spomínaný kabátik, ktorý naše nákupy odštartoval a hodil ho Michaelovi. „Pozri si aspoň toto, kvôli nemu sme do prvého obchodu išli." Na tunajšie zimné pomery mi prišiel tak akurát teplý, na kapucni bola prišitá malá kožušinka, ktorá mala pripomínať leviu hrivu, a ktorá bola aj na lemoch rukávov. Na oboch predných vačkoch bola vyšitá hlavá malého levíčaťa. Jeho farba bola nádherná, najkrajší odtieň karamelu, aký som kedy na kúsku oblečenia videla. „Rozkošný, čo?"

„Je veľmi pekný, hej."

„Tá látka je úžasne jemná, úplne ako nejaká deka," povedala som nadšene a pohladila jeden z rukávov. „Snáď som uhádla veľkosť, do novembra až decembra bude už takého veľké, nie?"

„Čo ja viem... asi hej, netuším."

„Bože, to tvoje nadšenie," zamrmlal šarlatán.

„Nechaj ho," napomenula som Tiberia a láskavo pohladila Michaela po líci. „Neviem, kde si bol včera v noci ty, ale my dvaja sme tu mali celkom slušné peklo." Zjavne hneď pochopil, čo som mala na mysli. Nič viac sa nepýtal, dokonca zrazu ani nenútil svojho pravnuka do toho, aby sa prehrabával v mojich nákupných taškách. „Vadilo by ti, keby nás necháš osamote?"

„Jasné, jasné..." Bez zbytočného reptania hodil tašky späť do skrine a zamieril ku dverám. Nahlas by som to nikdy nepovedala, ale lichotilo mi, že aspoň voči mne má nejaký ten rešpekt a dokáže ma počúvať. „Môžem si namiešať nejaký drink? Do baru sa mi nechce, ale niečo by som si dal."

„Akože žiadne svetoborné zásoby alkoholu nemáme, ale poslúž si. Niečo tam určite nájdeš."

„Ponúkol by som aj vás dvoch, ale... obaja ste svojim spôsobom indisponovaní," dodal posmešne, poslal nám vzdušný bozk a opustil spálňu.

Michael zjavne premáhal nutkanie niečo hnusné mu odvetiť, ale napokon zvolil ticho. Lepšie sa ku mne pritúlil, hlavu si oprel o moje brucho a privrel oči. Chcela som sa s ním podeliť o maličkosti, ktoré mi dnes urobili radosť. Ale zároveň som musela a chcela rešpektovať to, že on sa na to necítil. Mal za sebou náročný deň a ešte náročnejšiu noc. Detské oblečenie mohlo pokojne počkať ešte niekoľko hodín a dní.

Chvíľu sme pri sebe ležali v tichosti a počúvali, ako Tiberius obracia našu kuchyňu hore nohami. Štrngal pohármi a fľašami, zjavne hľadal ľad v mrazničke, niečo ďalšie v chladničke a veselo si pritom pískal mne neznámu melódiu.

„Akoto, že Marcia ešte nie je doma?" opýtal sa zrazu Michael.

„Písala mi, že ide von s babami z baletu. Zajtra má voľno, tak to chce využiť."

„Dobre robí."

„Tiež som jej hovorila. Každý občas potrebuje vypnúť hlavu a prísť na iné myšlienky."

Amber mi nenápadne naznačovala, že by sa dnes večer zastavila. Chápala som, že nechce tráviť čas so svojimi rodičmi, údajne bolo u nich doma ešte dusnejšie, než pred jej odchodom do Paríža. No rovnako som vedela, že dnes bude Michael potrebovať pokoj a jedine moju spoločnosť a pozornosť.

A nech to znelo hocijako sebecky voči mojej najlepšej priateľke, pokoj, pohodlie a zdravie môjho snúbenca mi boli prednejšie.

„Zajtra idem na kontrolu, nezabudol si? Chcel si tam ísť so mnou."

„Nezabudol som, samozrejme. Prídem včas, sľubujem. Doktor Kan ma uistil, že dovtedy určite skončíme."

„Nič si nerob z toho, ak by si náhodou nestíhal. Zvládnem to aj sama."

„Ja to určite stihnem," uistil ma a preplietol si so mnou prsty.

„Hlavne sa nepotrhaj na kúsky, to nepomôže ani jednému z nás," pripomenula som mu láskavo a voľnou rukou mu znova prehrabla vlasy. „Uvidíš, kedy vôbec skončíte. Ak nič iné stretneme sa doma. Svet sa kvôli tomu nezrúti."

„Ale už toľkokrát som s tebou nebol, hoci som veľmi chcel."

„To je v poriadku, Mikey," uistila som ho znova. Podvedome som pritom počúvala šarlatánovo pískanie, ktoré sa mi stále viac dostávalo pod kožu. Bolo to zvláštne – uvedomenie si, že toto je teraz náš život aj s Michaelovými dávno mŕtvymi predkami.

Netrvalo dlho, kým Michael skutočne zaspal. Tiberius to skvele využil, vkradol sa späť do spálne a hrdo mi porozprával o svojom miešanom drinku. Znel nechutne, lebo doň nalial všetko, čo našiel, ale zdalo sa, že on má z neho úprimnú radosť. Hlavne asi preto, že sa nemohol opiť či cítiť nejakú nevoľnosť, čiže do seba mohol liať hocičo a v hocijakom množstve.

Nakoniec nás opustil so slovami, že noc strávi v nemocnici pri malej Ariel. Michael si vyčítal, že za ňou posledný týždeň nebol, ale práve jeho prastarý otec ho ubezpečil, že tam každý deň strávi niekoľko hodín. Ja som si s Roxanou dennej vymenila vždy aspoň jednu správu. Chcela som, aby aj naďalej s rodinou cítila našu podporu.

Veď ani nie tak dávno sme mohli čeliť rovnakému problému...

⫷⫸

„Kedy si prišla? Sprvu som ťa čakala, ale potom som zaspala," povedala som, nešťastne pozerajúc na pomarančový džús v pohári. Zle mi bolo už vtedy, keď Michael vstával a chystal sa do nemocnice. No ešte nie natoľko, aby to na mne videl a robil si starosti. Keď som si však ešte ľahla späť, všetko sa zhoršilo a ja som v sebe znova nedokázala udržať ani pohár vody či džúsu, ktorý mi inokedy zvykol pomôcť.

„Neskoro, boli skoro dve hodiny. Ale skvele sme sa s babami bavili, naozaj."

„To som rada, zabávať sa treba."

Marcia sa trocha váhavo pousmiala a pozrela na svoju omeletu. „Až som skoro zabudla, že dnes sa mám znova stretnúť so Zackovou sestrou." Prekvapene som pokrčila obočie, pevnejšie ovíjajúc prsty okolo pohára. „Neviem, prečo som jej naposledy dala svoje číslo. Ale napísala mi, keď sme boli ešte v Bostone a poprosila ma, aby sme sa stretli. Ideme na obed."

„Mala som z tvojich slov pocit, že minule ste si povedali všetko."

„Ja tiež," vydýchla nešťastne a zasunula si pramienok vlasov za ucho. Bolo vidno, že jedlo na svojom tanieri nemá v pláne dojesť. „Desím sa toho, čo by ešte mohla odo mňa chcieť."

„Neviem, naozaj."

„Nemyslím si, že by sa chcela hádať alebo dačo podobné. Ale ja jej už skrátka nemám čo povedať, naposledy som vyložila všetky karty."

Cítila som, že tu nie sme sami. Už aj skoro ráno, keď odchádzal Michael. No Tiberius sa nikomu na oči neukazoval, držal sa v úzadí a počúval všetko, čo sa tu odohrávalo. Až mi chvíľami prišlo, že mi ponad plece nazerá niekto úplne iný.

„Nechceš, aby som tam išla s tebou? Kedyže sa to máte stretnúť?"

Bez váhania pokývala hlavou a položila vidličku. Nemalo evidentne cenu s vajíčkami ďalej bojovať. „Okolo jednej, ale nerob si starosti. Musím zo zvládnuť, ty máš svoje problémy."

„Vy ste všetci hrozne milí, ja mám stále svoje problémy a nemám sa vám motať pod nohy."

„Nič v zlom, ale nemáme pravdu?"

Otvorila som ústa, ale napokon som nič nepovedala. Radšej som sa pokúsila dopiť vychladený džús. „Ja už neviem, kto má pravdu a kto nie," zašomrala som. Dnes zjavne nebol môj deň. Nespala som dobre, prebudila som sa celá ubolená a s pocitom, že je zle úplne všetko, čo len môže byť. Divila som sa, že sa mi slzami podliate oči podarilo skryť pred Michaelom. „Pokojne mi daj vedieť, ak si to rozmyslíš. Moja ponuka platí."

„Naozaj ti veľmi ďakujem." Marcia ku mne s úsmevom načiahla ruku a pevne mi ju stisla. Mrzelo ma, že takmer po roku sa stále istým spôsobom motala v tých istých kruhoch. Nebolo spravodlivé, aby bolesť z tej udalosti musela prežívať stále dookola. „Michael o tom vie, hovorila som mu to ešte v Bostone."

„Ak príde na najhoršie, nabehne tam so skalpelom a zachráni ťa," zažartovala som na odľahčenie situácie. Stále sme obe mohli mať pekný deň, bola by škoda vešať hlavu hneď od skorého rána.

„Teším sa, keď nám večer porozpráva o priebehu operácie. Znelo to mega zaujímavo."

„Dúfam, že príde čo najviac nadšený, vtedy sa ho počúva najlepšie."

„Mali by sme mu urobiť nejakú dobrú večeru, pripraviť si drinky..."

„Môžeš sa skúsiť spýtať Tiberia na jeho tajný recept, včera sa tu hral na barmana."

„Skvele využíva, že sa nedokáže opiť." S úsmevom som prikývla. „Občas by som sa s ním vymenila, predvčerom s Amber sme sa trocha opustili."

„Hej, počuli sme. Obaja sme boli hore," poznamenala som potichu a znova sa nešťastne zahľadela na svoj pohár džúsu. „Michaelovi nebolo dobre," dodala som ešte o niečo tichšie. Ani neviem, prečo som jej to zrazu hovorila. Bolo to za nami a ani náhodou som nechcela, aby sa cítila zle kvôli tomu, že ona s mojou priateľkou sa skvele bavili hneď v druhej miestnosti.

„Pokojne ste nás mohli prísť upozorniť, aby sme boli tichšie," zamrmlala Marcia a viditeľne zahanbene sklonila hlavu. Práve podobnej chvíli som chcela predísť, mala som radšej držať jazyk za zubami. „Boli sme moc hlasné?"

„Náladu ste mali veľmi dobrú."

„Prepáč, mrzí ma to." Mávla som rukou a ponúkla jej zmierlivý úsmev. „Trocha viac sme sa opustili. Amber sa dorazila už v bare, ja som sa tak viac rozšupla až keď sme prišli. Chcela som si byť istá, že v poriadku trafíme. Stále mám občas pocit, že sa stratím aj cestou na miesto, kde som bola už aspoň stokrát."

„Pozri, narodila som sa a vyrastala v New Yorku, ale stále mi jeho rozloha a preľudnenosť naháňajú strach." Obe sme sa pousmiali, keď Kalif reagoval na moje slová hlasným mňaukaním. Znelo to, akoby sa aj on chcel podeliť o svoj názor na túto tému. „Čo, láska? Spomínaš na svoje tulácke dobrodružstvo?" Stále ma mrazilo pri spomienke na to, ako sa mi stratil, keď ma prepadli a zlomila som si zápästie. Všetko dopadlo dobre, ale beztak išlo o pomerne traumatické spomienky. „Vtedy sme sa poučili, už som ťa v taške viac nenosila."

„Ale celá tá záležitosť priniesla aj niečo dobré, nie?"

„Áno, my dve sme dostali neopakovateľnú možnosť zoznámiť sa priamo v nemocnici."

„Snáď ešte nič v živote som tak dôkladne nestrážila, ako kamienok od teba."

Aj napriek nevoľnosti som sa úprimne usmiala. „To veľmi rada počujem. Hneď som vedela, že u teba bude v dobrých rukách."

„Neviem, či skutočne v dobrých, ale doposiaľ boli schopné ho nestratiť." S týmito slovami Marcia zakončila svoj boj s raňajkami už naozaj definitívne a vstala od stola. Chcela si ísť ešte trocha ľahnúť, keďže v noci toho moc nenaspala.

Ja som sa riadila jej príkladom tiež. Pohár s džúsom som si vzala so sebou a zapadla späť do perín. Slnko za oknami nesvietilo priveľmi jasne, ale nebola ani priveľmi zima. Skôr tak akurát, pre mnohých na blížiaci sa august asi kúsok chladnejšie. Ťažko sa mi verilo, že za pár dní tu máme posledný letný mesiac. Prišlo mi, že najhorúcejšie ročné obdobie sotva začalo, pritom moja milovaná jeseň sa pomaly chystala zaklopať na dvere nám všetkým.

Keby niet telefonátu od mamy, zjavne by sa mi podarilo na chvíľu zaspať. Kalif spokojne priadol pritúlený ku mne, čo donútilo zavrieť oči aj mňa samotnú. Bola som však rada, keď som na druhej strane hovoru začula mamin hlas. Za posledné dva dni sme sa spoliehali iba na správy, či fotky a videá, ktoré mi posielala. Aj preto padlo dobre vypočuť si všetko, čo zažila a ako pokračuje jej práca.

„Ak pôjde všetko dobre, skončíme tu o niečo skôr. Možno už koncom budúceho týždňa by som mohla byť doma."

„To by som sa veľmi potešila, mami." Bolo tu ešte niekoľko vecí, ktoré by som s ňou pred pôrodom rada absolvovala. A čím skôr tu bola šanca na jej návrat, tým bolo viac pravdepodobné, že sa nám to ešte podarí.

„Henry navrhol, či nezostaneme ešte týždeň navyše, vieš ako na klasickej dovolenke. Ale budem pokojnejšia, keď prídem späť a budem ti nablízku."

„Tak... už to môže prísť skutočne hocikedy."

„Veď práve. Sľúbila som ti, že do pôrodu sa vrátim." S maličkým úsmevom som si pohladila brucho a potom si prsty znova zaborila do Kalifovej srsti. „Chcem byť pri tebe, Clio. Viem, že s Michaelom by ste to zvládli, ale..."

„Ver mi, budem omnoho pokojnejšia, ak tu budeš aj ty, mami."

Nechcela som byť zbytočne sentimentálna a hrať jej na city. Ešte by to skončilo tak, že rozplačem samú seba. Preto som rýchlo zmenila tému a radšej mame porozprávala o vecičkách, ktoré som pre bábätko včera kúpila. Ona mi na oplátku opísala čarokrásne trhy so všemožným tovarom, kde boli dnes ráno a kde by som sa určite dokázala spolu s ňou prechádzať aj niekoľko hodín.

⫷⫸

„Viem pre teba urobiť ešte niečo, Clio?" opýtal sa Tiberius zúfalo a palcom ma pohladil po hánkach ľavej ruky. Robil ozaj všetko, čo mohol. Akurát, že mne bolo stále rovnako zle.

Michael sa mi naposledy ozval so slovami, že ma nestihne odprevadiť k doktorke. Síce na sále skončil, ale do cesty mu prišiel ďalší prípad a primár trval na tom, aby zostal. Nehnevala som sa na neho, to by bolo hlúpe. Niekde v kútiku duše som počítala s tým, že to beztak nestihne. No pomaly ma začínalo hnevať, že odvtedy ignoroval všetky moje správy. Opakovala som si však, že zjavne len koná svoju prácu a preto nemá na mňa čas. Nezostal tam z dlhej chvíle, ale aby pomohol niekomu zachrániť život.

„Nemáš toho na dnes ešte dosť?" Cez pootvorené oči som sledovala, ako mykol plecami a nečakane starostlivo sa na mňa usmial. „Vážne si veľmi vážim tvojej pomoci."

„Som veľmi rád, že aspoň ty."

„Prečo sa spolu nesnažíte vychádzať? Stále si zbytočne leziete na nervy. Minimálne teda ty Michaelovi, lebo mám pocit, že teba to doťahovanie baví." Veľavýznamne som nadvihla obočie a o niečo pevnejšie stisla jeho ruku. Vážne neviem, ako som zvládla dôjsť až do ordinácie mojej gynekologičky a potom sa vrátiť domov. V momente, ako som za sebou zatvorila dvere, ma upustila všetka energia. Iba som padla do postele a odvtedy sa ani nepohla, nemala som silu sa ani prezliecť. „Však mám pravdu?"

„Noooo..." zatiahol šarlatán a pohodlnejšie sa uložil na voľnej polovici postele. Zjavil sa krátko po tom, ako som prišla domov. Tváril sa dosť znepokojene, ale keď uvidel, že mi nie je dobre, zahnal svoje chmáry a ochotne naokolo mňa poskakoval. „Ja som vždy bol takýto. Všetko mi prišlo vtipné, život s úsmevom a žartmi je lepší."

„Áno, ale občas je toho už veľa, Tiberius."

„Mal by som ubrať?" S perami pevne pritisnutými k sebe som prikývla. Tiberius sa zatváril až mučenícky a prehodil si voľnú ruku cez oči. „Mohol by som sa pokúsiť, ale nemôžem ti to sľúbiť. Nejaký ten piatok ma už poznáš, dokážem byť veľmi..."

„Samopašný, bláznivý, ľahkomyseľný..." začala som.

„Chcel som povedať spontánny," zašomral s hranou urazenosťou. Kalif sa k nemu s tichým mňaukaním prikradol a vyliezol mu na hruď. „Čo? Súhlasíš so mnou?" opýtal sa ho.

„Kalif je určite na mojej strane, však?" spýtala som sa ho ja a načiahla k nemu ruku. Mihom oka preskočil bližšie ku mne, vyliezol mi na brucho a uložil sa na ňom. „Alebo si nestranný pozorovateľ číslo dva?"

„A kto je číslo jedna?" nadhodil šarlatán prekvapene a otočil ku mne hlavu. Bez slovnej odpovede som si pohladila brucho. „Pozor, pozor... veľmi sa mýliš! Tuto moje prapravnúča je rozhodne na mojej strane, že?" S podlým úškrnom sa naklonil bližšie a položil mi dlaň na brucho. „Ja viem, že ma zbožňuješ už teraz. Budeme úžasná dvojica."

„Teším sa na moment, kedy vás prvýkrát spolu uvidím."

Tiberius prekvapene zodvihol hlavu a pozrel mi do očí. Možno sa mi to len zdalo, ale akoby v tej chvíli zbledol. „To vážne?"

„Áno, vážne," pritakala som a pohladila voľnou rukou šarlatána po vlasoch. Občas ma vážne prekvapovalo až dojímalo, koľko tvárí tento človek má. Lepšie povedané... koľko skutočnosti skrýva pod maskou, ktorú často odmieta odkladať dokonca v posmrtnom živote.

„Nebudem klamať, celkom si toto celé užívam. Akože to čakanie na malé, všetky tie prípravy a podobne. No stále viac mi behajú po rozume myšlienky, že..."

„Že si sa takto mal chovať pri Carlotte?" dokončila som za neho, keď zostal na dlhšiu chvíľu ticho. Videla som bolesť, ktorá sa zbierala v jeho očiach. A mne samej z nej zostávalo neprirodzene ťažko. „Nemá cenu si to vyčítať, teraz už nie. Je veľmi dávno po všetkom, čas nevrátiš, dokonca ani ty nie."

„Možno práve to bolí zo všetkého najviac."

„Konal by si inak, keby dostaneš druhú šancu?" Pár minút mlčal, zjavne premýšľal a pritom nechával ruku na mojom bruchu. Obaja sme tak mohli cítiť každý pohyb maličkého, ktoré mi takto dávalo najavo, že aj napriek mojej nevoľnosti sa má dobre. Snáď... Minimálne dnešné výsledky z kontroly tomu nasvedčovali. „Ale bez toho, že by si vedel ako veci dopadnú."

„Teraz si hovorím, že áno. No bojím sa, že len kvôli tomu, lebo už viem, ako to všetko bolo. Neviem, či by som sa zachoval inak, keby tieto poznatky nemám."

„Ale veď si hovoril, že už na lodi..."

„Áno, už na lodi som oľutoval, že som odišiel z domu. Ale to iba kvôli tomu, že nás smrť skoro dostihla a nebolo pred ňou kam utiecť. Fakt som sa v tie dni bál, že zomriem. Možno dokonca viac ako na vojne, čo je smiešne, nie? Keby na to nepríde, keby na lodi nikto neochorie a cesta prebehne bez problémov... keby Ambrose..."

Chápavo som prikývla, keď zmĺkol a sťažka prehltol zvyšok vety. Bolelo sledovať, že táto téma je pre neho veľmi náročná ešte aj po toľkých rokoch. Hlavne, ak inak city voči svojmu bratovi preukazoval len minimálne.

„Vždy som bol zjavne priveľmi sebecký na to, aby som bol otcom. Ak išlo všetko dobre a podľa mojich plánov, nebral som ohľad na druhých a na to, čo odo mňa chcú či očakávajú. Pochybnosti a ľútosť sa objavili vtedy, keď išlo do tuhého."

„Nepovedala by som, že si bol nenapraviteľný sebec. Keby áno, chováš sa tak aj teraz. Nemáš povinnosť ležať tu so mnou, nosiť mi vodu a snažiť sa tlmiť moju nevoľnosť. Mohol by si doháňať to všetko, čo si za života nestihol."

„Ale to je iné," namietol okamžite, „cítim povinnosť tu byť a... vlastne... chcem tu byť, pomôcť ti. A dokonca aj tomu naničhodníkovi, ktorý si hovorí môj pravnuk," dokončil so svojim povestným úškrnom. Akoby sa za jeho pomoci znova snažil vážnosť témy zamiesť pod koberec. „Toľko času som strávil sám, bez svojej rodiny a blízkych. Môžem si za to, ja viem, nemusí mi to nikto pripomínať. Možno práve preto teraz tak veľmi chcem zostať tu... s vami dvomi. No... čoskoro tromi."

Žmurkaním som sa neúspešne pokúsila zahnať slzy. Tehotenské hormóny mnou stále mávali zo strany na stranu, hlavne v podobných momentoch. Išlo o citlivú tému, ktorú by som rok dozadu nebola povedala, že budem s niekým riešiť. Rozhodne nie s mužom, ktorého som náhodne objavila v akejsi pochybnej knihe.

„Mal by si to konečne nechať ísť, Tiberius. Všetko. Prijať pomoc, ktorú ti Ambrose ponúka a byť so svojou rodinou. Nemusíš sa stále dookola trestať, nikto z nich sa na teba nehnevá, milujú ťa a určite chcú, aby si bol šťastný."

„Škoda, že ja som ich šťastnými urobiť nedokázal."

S týmito slovami sa ku mne naklonil a pobozkal ma do vlasov. Nechápala som, až pár sekúnd na to, keď sa mi začali zatvárať oči. Tiberius mi naliehavejšie stisol ruku a palcom ma hladil po hánkach, kým ma únava nepremohla úplne. Takmer som zabudla, že vďaka svojmu daru dokáže niekoho uspať. Nechápala som, prečo to teraz urobil, prečo ma chcel takto odpratať z cesty.

No ešte predtým, než som prehrala boj s únavou, som v jeho očiach uvidela slzy. A ten pohľad ma napriek všetkému zabolel omnoho viac, než mnohé z udalostí posledných týždňov a mesiacov.

⫷⫸

„Michael..." oslovila som svojho snúbenca rozospato a so stále zatvorenými očami načiahla ruku k jeho strane postele. Prekvapilo ma, keď som nahmatala iba prázdne miesto.

Za oknami sa už stmievalo, zdalo sa, že slnko zapadlo len nedávno. Nemohla som spať dlho, aspoň mi to tak neprišlo. Nevoľnosť ma už netrápila, hlava ma nebolela a pocit na vracanie bol preč. Rovnako ako Tiberius, ktorému som za toto zlepšenie mohla ďakovať.

„Michael?" zakričala som a napäto čakala na hocijakú odpoveď. „Marcia? Tiberius?" skúsila som znova a pomaly sa posadila. Na moje volanie odpovedal iba Kalif, ktorý vkĺzol dnu pootvorenými dverami a vyskočil ku mne na posteľ. „Láska, kde je každý? Čo sa stalo?"

Stále trocha omámene som vzala do rúk svoj mobil. Prekvapovalo ma, že hoci doma nikto nebol, nečakal ma jediný zmeškaný hovor či neprečítaná správa. Zdalo sa mi, že celý svet sa obrátil naruby a jediná osoba, ktorá v ňom zostala, som bola ja. A to nedávalo absolútne žiadny zmysel.

„Kalif, čo sa tu deje?" opýtala som sa kocúrika a pohladila ho po hlave. Jeho prítomnosť ma upokojovala aspoň trošku. Dával mi istotu, že svet naokolo mňa je stále reálny. „Kam zmizol Tiberius? A prečo tu nikto nie je? Čo sa deje?" Naivne som čakala, že mi odpovie a uvedie všetko na pravú mieru. No z jeho tichého zamňaukania som múdrejšia nezostala.

Ešte chvíľu som zostala sedieť, niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a s rukou ochranársky na svojom bruchu som sťažka vstala z postele. Kalif ma nasledoval do obývačky a kuchyne, ktoré boli rovnako prázdne. Naozaj mi prišlo, že v celom mojom okolí nebolo jedinej živej duše. Ešteže ma pohľad z okna uistil, že sa škaredo mýlim. Autá jazdili hore-dole, chodci mierili za svojimi povinnosťami a ďalší letný deň sa chýlil ku koncu.

Všetko sa zdalo byť v poriadku.

Potom som sa ale obrátila chrbtom k oknu a pohľadom znova prebehla po našom byte. Bála som sa urobiť ďalší krok. Akoby som očakávala, že niekde z tmavého kúta utopeného v tieňoch na mňa vyskočí ďalší démon.

„Clio..."

„Preboha!" vykríkla som zdesene a zacúvala späť k oknu. Tiberius postával vo dverách od spálne, ruky mal založené na hrudi a tvár nečitateľnú. „Čo sa to deje? Kde je každý? Prečo si sa neozval, keď som ťa pred chvíľou volala?" zavalila som ho otázkami, kým som sa snažila popadnúť dych a upokojiť rozbúchané srdce.

Napäto som čakala na hocijakú odpoveď zo šarlatánovej strany. Trpezlivosť s jeho mlčaním však po chvíľke stratil aj Kalif, ktorý na neho zachrčal a vyceril zuby. To predtým robiť nezvykol. Možno v úplných začiatkoch, ale nie teraz. Už si zvykol, že sa tu Tiberius zdržiava. Teraz ale akoby ho znova vnímal ako hrozbu.

„Desíš ma," zašepkala som a cúvla ešte o krok vzad. Za chrbtom som pocítila sklenú výplň okna, ktorá pôsobila neprirodzene chladne. „Tiberius, čo sa tu deje?"

„Veľmi ma to mrzí, Clio," začal chladným hlasom a podišiel bližšie ku mne. Jeho jasne sivé oči ma prepaľovali, pozorne skúmal každý kúsok môjho tela, akoby niečo hľadal. Rozhodne sa nechoval tak, ako pár hodín dozadu. Nemala som zrazu z jeho prítomnosti ani trocha dobrý pocit. „Michael dnes domov už nepríde."