Ryland

Levi sa pred nimi prikrčil v poslednej chvíli. Dýku pevne zovrel a počkal, než mu tiene preletia ponad hlavu. Potom sa narovnal a dvere zabuchol, aby nemali ďalšiu šancu utiecť. V hrdle zadusil reakciu na bolesť, keď si narezal pravú dlaň a krvou poznačil dvere. Niečo zamrmlal, ale cez zimomriavky naháňajúci smiech démonov som mu nerozumel. Poletovali hore-dole po pivnici, napĺňali ju temnotou.

„Zavri oči," šepol som svojej švagrinej a vzal ju do náruče. Triasla sa tak veľmi, že zo seba nedokázala dostať ani slovo. „Čoskoro bude koniec, hlavne mu dôveruj."

Môj synovec neváhal. Zišiel dole schodmi za démonmi, ktorí sa do piatich postáv sformovali priamo pred ním. Zastali bok po boku, pripravení na priamu konfrontáciu. Možno presne tušili, čo sa bude diať.

Nech už to bolo akokoľvek, dovolili môjmu synovcovi začať s jeho plánom. Spolu s nami bez pohybu sledovali, ako k nim zišiel a pritom nečakane šikovne otočil dýku v rukách. Po pár krokoch ju hodil našim smerom a ľavý palec si namočil do vlastnej krvi. Na spodku schodov si čupol a niekoľkými rýchlymi ťahmi na zem nakreslil dva symboly – trojuholníky.

Jeden klasický, úplne obyčajný. Zjavne mal symbolizovať oheň. Nad neho obrátene nakreslil druhý, aby sa ich vrcholy vzájomne prekrývali. V hornej tretine vrchného trojuholníka pritom nakreslil horizontálu čiaru. Symbol zeme, ktorý sa viazal k trom znameniam – býk, panna a kozorožec.

Corvus sa narodil v znamení býka.

Zem bola jeho prirodzeným elementom.

„Čo to..." dostala zo seba Leah pri pohľade na syna.

„Symbol ohňa a zeme," odvetil som a prsty si pritom zaboril do jej vlasov, keď si hlavu skryla do mojej hrude. „Hovoril, že portál každý otvára symbolom, ktorý sa spája s jeho menom," pokračoval som čo najpokojnejším tónom a druhou rukou ju uisťujúco pohladil po chrbte. „Meno Levi znamená spojenie alebo prepojenie."

Všetko zrazu dávalo úplne dokonalý zmysel. Preto nemal strach zahrávať sa s démonmi a podsvetím. Vďaka nebohému otcovi a jeho magickej moci. Vedel, že na nič z toho nie je sám, mal po svojom boku toho najlepšieho učiteľa a pomocníka, akého si mohol želať.

„Presne vie, čo robí. Bude to v poriadku," šepol som a oprel si bradu o vrch jej hlavy. S čo najväčším pokojom vo vlastnej mysli som pozorne sledoval, ako Levi dokreslil oba symboly. Ešte raz po nich prebehol očami, než by sa opäť narovnal a pozrel na démonov.

Trvalo to len chvíľu. Potom sa oba spojené symboly rozžiarili výrazne červenou žiarou, ktorá naplnila celú pivnicu a všetkých nás oslepila. Sklonil som hlavu a prižmúril oči, stále spod mihalníc dozerajúc na dianie. Bál som sa, že ak miestnosť a svojho synovca úplne spustím z očí, udeje sa niečo nepredstaviteľne hrozné. Niečo, čo otrasie zemeguľou pod našimi nohami, donúti ju celú popraskať a rozpadnúť sa.

Sledoval som, ako Levi urobil krok vzad a pomaly zdvihol obe ruky pred seba. Triasli sa mu, viditeľne premáhal jednu vlnu slabosti za druhou. Ale držal sa svojho plánu, pokojne čakal a udržiavať s démonmi očný kontakt. Bolo to, akoby ich priam hypnotizoval a silou vôle držal na mieste. Nahrával si čas, kým jeho mágia odvádzala zvyšnú prácu.

Dym z levandúľ a Dračej krvi sa začal zbieral okolo jeho nôh, na chvíľu úplne zahalil symbol nakreslený na zemi. Pohltil do seba všetko svetlo, ktoré doslova vybuchlo. Moja švagriná s tlmeným výkrikom ešte lepšie zaborila tvár do mojej hrude. Moje zovretie okolo jej tela ešte zosilnelo v momente, kedy som takisto privrel oči. Jasná bielo-červená žiara pohltila úplne všetko naokolo nás, doslova nám roztriasla zem pod nohami. Na chvíľu som mal pocit, že sa nám dom môjho brata zrúti na hlavu.

„Ryland," zaúpela Leah cez stiahnuté hrdlo potichu, pevne v oboch dlaniach zvierajúc látku mojej košele.

„Chvíľu... už to bude trvať len chvíľu," upokojoval som mu, sám z tých slov čerpajúc čo najviac sily.

Keď som sa znova odvážil otvoriť oči, medzi démonmi a mojim synovcom sa víril portál do podsvetia. Obrovská, snáď až bezodná čierna diera s mohutnými červenými špirálami, ktoré pripomínali krv potrebnú na jej otvorenie. Nikdy predtým som nič podobné nevidel, o portáloch do podsvetia som len počul. Neželal som si, aby sa mi nejaký takýmto spôsobom priplietol do života.

„Choďte," povedal zrazu Levi našim smerom, čupol si a stále krvácajúcu dlaň nastavil nad portál. Keď ruku zaťal v päsť, niekoľko kvapiek padlo priamo medzi divoko víriace špirály, zmiešala sa s nimi a viditeľne prilákala pozornosť démonov. Naklonili sa bližšie, jeden z nich dokonca vyplazil jazyk a slastne sa olizol. „Neobzerajte sa, prídem za vami."

Stačilo niekoľko ďalších kvapiek, aby sa démoni poddali. Pomaly sa začali prikrádať k nemu, načahovali svoje dlhé ruky s pazúrmi. Túžili po jeho krvi. Po magickej moci, ktorou bola presýtená. Doslova sa mu plazili pri nohách, len aby im dal zo svojej krvi ochutnať.

„Poď," dostal som zo seba a prerývane sa nadýchol. „Musíme ísť." Leah sa odmietala pohnúť, dokonca, keď som do nej nežne strčil. „Musíme ísť, aby to celé skončilo čím skôr. Tak Levimu pomôžeš najviac." Pri počutí synovho mena ju myklo. Zaklonila hlavu, v oboch rukách stále zvierala látku mojej košele. Oči mala plné sĺz a zdesenia, ktoré som u nej snáď nikdy nevidel. A to bolo vzhľadom na udalosti posledných týždňov čo povedať. „Leah, prosím ťa."

„Mami, choďte," povedal Levi a urobil krok k portálu. Znel neskutočne vyčerpane, akoby sotva stál na nohách a pri vedomí sa držal z posledných síl.

S mojou pomocou urobila Leah prvý, druhý a následne tretí krok. Až potom dokázala pozrieť na syna, ktorý sa takmer strácal medzi temnými postavami z podsvetia. Ani jeden z nás nechcel odísť. Vedeli sme, že je to obrovská chyba. Potreboval našu pomoc, ale my sme mu ju nevedeli poskytnúť. Nie v takej miere, v akej by ju bol potreboval. Jediná forma pomoci, ktorú sme mu dokázali poskytnúť, bol ústup.

Opatrne, opretí jeden o druhého sme vyšli hore schodmi. Svoju švagrinú som z dosahu nepúšťal, ale pritom som sa na každom druhom schode obzeral ponad plece. Musel som mať prehľad o celej situácii. Vidieť, čo démoni s chlapcom robia – ako sú ním doslova posadnutí, hypnotizovaní. Ako sa mu plazia pri nohách, načahujú sa za jeho stále krvácajúcou rukou. Videli v ňom niečo, čo dokázali pochopiť jedine oni.

Stvorenia podsvetia a Levi samotný.

Akoby medzi nimi existovalo spojenie, ktoré nik z nás nikdy nemal pochopiť.

Keď Leah prešla cez prah pivnice, zastal som vo dverách. Napäto som čakal a hľadel na spodok schodiska. S vražedným pocitom bezmocnosti som videl moment, kedy môj synovec urobil ďalší krok vpred. Vošiel priamo do portálu a démoni ho nasledovali. Ani jeden z nich sa neobzrel. Nemali dôvod zostávať, ak ich primárny objekt záujmu opustil svet smrteľných a za cenu vlastnej krvi vkročil priamo do ich kráľovstva.

„Ryland..."

Spred očí mi zmizli v ďalšom oslepujúcom záblesku jasného svetla. Inštinktívne som zacúval, keď sa zem pod našimi nohami citeľne zatriasla.

„Nemali sme ho tam nechať," šepla Leah znova a pevnejšie stisla moju ruku, ktorej sa až kŕčovito silno držala.

„Museli sme."

„Prečo si mu nepomohol?" zavzlykala.

Prečo som mu nemohol?

Prečo?

„Nie som Corvus, nedokážem takéto veci. Nedokážem mu byť v tomto smere oporou, učiť ho a viesť správnym smerom. Vždy som sa podsvetiu a démonom vyhýbal." Bol som zbabelec už od raného detstva. Kým duchovia a duše ma lákali snáď odjakživa, temnota podsvetia ma desila k smrti. Bola omnoho iná, smrteľnejšia. „Zlyhal som."

Bolelo priznať si to nahlas. Svojmu bratovi som sľúbil, že na jeho syna dohliadnem a vždy mu budem oporou, ktorú bude potrebovať. No boli tu veci, v ktorých som s ním krok držať nedokázal. Nemal som potrebné skúsenosti a hlavne potrebnú odvahu.

Bol som zbabelec, nič viac.

Smrteľne tichým domom sme prešli ruka v ruke, ani jeden z nás sa neobzrel. Mierili sme von do letnej noci. Do búrky, ktorá stále riadila v plnej sile. Na strechu a okná klopal hustý dážď, hromy a blesky bičovali krajinu naokolo nás. Inak pokojné pole plné divých lúčnych kvetov sa divo metalo pod silou chladného vetra.

Až tam, vonku na daždi, som sa po dlhej dobe konečne zhlboka nadýchol. Chlad búrky som privítal s otvorenou náručou. „Posaď sa," povedal som svojej švagrinej a pomohol jej na lavičku, kde som ešte nedávno telefonoval so svojou priateľkou. „Nikto tu nie je, žiadni ďalší démoni."

Leah sa niekoľkokrát pokúsila niečo povedať, ale z hrdla jej uniklo len niekoľko vzlykov. Keď chcela vstať na nohy, zapotácala sa a klesla späť na lavičku. S obavami som k nej opäť pristúpil a kľakol si k jej nohám. Jej roztrasené ruky som skryl do svojich dlaní. Až vtedy som si všimol, že v nich zviera synovu retiazku.

V temnote naokolo nás som sa jej zapozeral do uslzených očí. „On to zvládne, nie je na tom sám. Neviem... neviem, ako ti to vysvetliť, sám tomu nechápem, ale... Corvus je s ním. To práve vďaka nemu je Levi taký silný a odvážny."

„O čom to... o čom to hovoríš?"

„Neviem ti to vysvetliť, teraz ešte nie. Ale..."

„Neprežijem, ak sa mu niečo stane, Ryland," zašepkala priškrteným hlasom a sklonila hlavu. Premáhala chuť vstať a utekať späť za svojim synom. Chcela mu byť nablízku, chrániť ho ako milujúca matka. „Nemôžem o neho prísť, nemôžem... nemôžem..."

Vietor ešte nabral na intenzite. Celou silou sa do nás zaprel, pričom nebo nad našimi hlavami zbledlo pod náporom priam obrovského blesku. Nasledujúci hrom nás oboch ohlušil. Až som skoro prepočul, ako niečo v rovnakom momente narazilo do sklených dverí vedúcich von do záhrady.

„Levi!"

Zakrvavená dlaň môjho synovca sa zošmykla po skle a sotva dvere nešikovne otvoril, padol na kolená a zvalil sa priamo do mojej náruče. Len-len, že som k nemu priskočil včas a zabránil tak tomu, aby si pri páde ublížil. Zdesene a úplne bez dychu som hľadel do temného domu za ním. Hľadal som čo i len najmenší náznak toho, že jeho plán nevyšiel.

„Sú preč," ubezpečil ma, vypľúvajúc pritom krv zmiešanú so slinami na premočenú zem. Žmurkaním zaháňajúc slabosť mi do pravej dlane natisol niečo, čo ma skoro okamžite popálilo. „Mama to nesmie vidieť," šepol a prosebne na mňa uprel oči. Potom akoby nič vystrel pravú ruku k svojej mame.

„Zlatko..." zaplakala Leah a klesla na zem k nám. Chlapec sa vyslobodil z mojej náruče a vymenil ju za matkinu. Vyčerpane si oprel hlavu o jej hruď a tuho privrel oči.

Čo najmenej nápadne som nazrel do svojej dlane. Teplo pochádzalo z kameňa, ktorý som niekoľko dní dozadu videl na vlastné oči prvýkrát. Krvavý diamant slabučko žiaril, odtiene karmínovej v nej slabučko pulzovali jemným svetlom a pohybovali sa v tenučkých špirálach a drobných potôčikoch. Akoby som hľadel na prúdiacu krv, nie prekliatu mágiu z podsvetia.

O to viac ma zarazilo, že nešlo o rovnaký kameň spred niekoľkých dní. Tento bol menší a oválnejší, jeho hrany hladké. Možno dokonca schválne opracované. Nepôsobil ako kameň, ktorý by niekde ležal pohodený. Skôr ako taký, ktorý ešte donedávna zdobil veľmi konkrétne miesto.

⫷⫸

„Dúfam, že sa Ambrose a Evelyn neurazili," povedala mama, keď klesla ku mne na sedačku. Už skoro hodinu som tu sedel bez pohybu a v náruči pritom držal svoju neterku. Od rána bola hrozne umrnčaná, zjavne jej už chýbali rodičia, ktorých návrat domov sme očakávali každú chvíľu. „Bude lepšie, ak sa teraz okolo nás nebudú motať duchovia. Musíme si dávať pozor a neurobiť žiadny ďalší prešľap."

„Nebol to prešľap, skôr Leviho zámer," pripomenul som jej.

Nasrdene zvraštila obočie. „Vieš, ako som to myslela, Ryland. Poprosiť ich o odchod bolo teraz to najlepšie riešenie."

Desili sme sa jej povedať, čo sa tu udialo. Keď s Astoriou prišli, my traja sme boli stále na smrť vydesení, bledí ako smrť a hlavne uzimení od dažďa. Leah v roztrasených rukách zvierala hrnček horúceho čaju, kým Levi sa nepokojne prehadzoval na sedačke. Bol priveľmi vyčerpaný na to, aby zostal pri vedomí, ale zároveň priveľmi nepokojný na to, aby spal a oddychoval. Ja som sa nervózne prechádzal hore-dole, striehol som na každý jeden tieň v našom okolí a čo najmenej nápadne medzi prstami prevracal krvavý diamant.

„Rozhovor s Damianom a Gretou nechaj na mňa, zjavne im to vysvetlím pokojnejšie."

„Ako myslíš," vydýchol som a pohodlnejšie si oprel chrbát. V noci som oka nezažmúril. Leah si ľahla na sedačku k synovi, bála sa sama odísť hore do spálne. Zjavne všetci sme boli pokojnejší, keď sme zostali pokope. „Damianovi dlžím zámok a nové úchytky na skriňu."

„Ešteže k väčšej škode nedošlo."

„Chvíľami som mal pocit, že nám zrútia na hlavu celý dom."

„Nikdy nemôžeš vedieť, čo presne od nich čakať. Dokonca ani vtedy, keď s nimi uzavrieš nejakú formu dohody. Sú to tie najzákernejšie stvorenia v celom vesmíre." Oboch nás prekvapil tichý smiech. Po schodoch akurát schádzal Levi, vlasy mal stále viditeľne vlhké od sprchy. „Ty mlč!" zahriakla ho moja mama nečakane ostrým tónom. „Doteraz som bola na tvojej strane, bránila som ťa pred tvojou mamou, ale takto to nemôže pokračovať. Zabiješ seba alebo niekoho vo svojom okolí. Si neopatrný a nedbalý, Levi. Presne ako..."

„Presne ako môj otec, ja viem," dokončil pokojným tónom a podišiel k nám. Posadil sa vedľa mňa a pohladil svoju sesternicu po chrbátiku. Chvalabohu ju posledných desať minút plne zamestnávalo hranie sa s mojimi vlasmi. „Pochybil som, ja viem. Naletel som im, to sa nikdy viac nestane."

„Neviem, či ti dokážem v tomto smere dôverovať. Choval si sa veľmi nezodpovedne, voči sebe a voči nám všetkým. Voči Damianovi a Grete, ktorí ti veľkoryso dovolili zotaviť sa pod ich strechou."

„Nemalo sa to stať, proste sa mi to vymklo z rúk."

„Dobre, obviňovanie už teraz nikomu nepomôže," zasiahol som a vyčerpane privrel oči. Mama bola rovnakej povahy ako Levi. Ak na to prišlo, dokázala sa za svoj názor pohádať až do krvi. Dokázala byť prísna a nekompromisná, neodpúšťala ľahko a nezabúdala, ak jej niekto ukrivdil. Síce jej okolie nedokázalo ublížiš ľahko, veci si k srdcu často nebrala, ale ak sa to už raz niekomu podarilo, nemala s ním zľutovania. „Skôr by sme sa mali sústrediť na to, ako podobným incidentom predísť."

Obaja sme prísne pozreli na môjho synovca. V dome sme boli len my, Leah odišla nakúpiť potrebné suroviny k obedu. Počasie bolo stále pomerne divoké, obloha zostala zatiahnutá, kde-tu padlo niekoľko kvapiek a vietor akoby sem hnal ďalšiu búrku. Všetko naokolo bolo ponuré, presne ako nálada medzi nami.

„Premýšľala som celú noc, ale napadá mi iba jediné riešenie," prehovorila nakoniec mama. Hlavu pritom obrátila smerom k oknu. „Spomínaš si, Levi, keď som ti hovorila o svojom štúdiu v Anglicku?" Chlapec prikývol a spod trička vytiahol retiazku, ešte včera som mu ju vrátil. „Myslím, že by ti pobyt tam veľmi prospel."

„Čože?"

„Avalonská univerzita v Glastonbury je jediné miesto na celom svete, kde sa ľudia ako my môžu prísť naučiť lepšie pracovať so svojim darom. Prídeš tam do kontaktu so skutočnými špecialistami na mnohé formy mágie."

Levi nechápavo zvraštil obočie. „Čo tým chceš povedať?"

„Momentálne mi to príde ako najbezpečnejšie miesto pre teba. Máš obrovskú moc, ktorú sám nezvládaš. A nikto z nás ti nedokáže dostatočne pomôcť."

„Prečo si myslíš, že oni mi pomôcť dokážu?"

„Lebo som tam chodila, poznám tých ľudí."

„Skôr si poznala tých, ktorí tam boli za tvojich čias," namietol, stále držiac zdvorilý tón. Nedivil som sa, že nie je týmto nápadom nadšený. Odísť do Anglicka nebolo len tak, celý jeho život bol tu. „Chcete ma odpratať z cesty? O to ide? Bojíte sa ma a preto chcete, aby som bol od vás čo najďalej."

„Nie, to ani náhodou," odvetila moja mama okamžite a načiahla sa za vnukovou rukou. Myklo ho od prekvapenia, ale napokon sa neodtiahol. „Bojíme sa, ale nie teba. Všetci máme strach, že si ublížiš. Zahrávaš sa s temnotou v domnienke, že si silnejší ako ona."

„Nie je to domnienka, som silnejší," prehlásil chladným a rozhodným tónom. Do tváre bol príšerne bledý, čo ešte zvýrazňovalo tmavé kruhy pod jeho očami. Ďalšia strata krvi, iba krátko po tej prvej, ho znova viditeľne oslabila. „Dokážem veci, o ktorých sa vám nikdy ani nesnívalo. A nebojím sa toho."

„Tomu neverím," zamrmlal som sotva počuteľne. „Vieš, že dokážeš veľké veci. Skúšaš šťastie, hľadáš svoju vlastnú cestu, ale desí ťa to... do istej miery určite."

„Nedesí ma to, čo dokážem. Skôr vedomie, že možno nikdy nedokážem svoju moc preskúmať a vyskúšať v plnej miere."

„A práve preto by si mal do Glastonbury ísť, Levi," prehovorila moja mama znova. Mnoho mi o svojom čase v Anglicku rozprávala, miloval som počúvať jej príhody z úžasnej magickej školy, ktorá jej zmenila život. V tej dobe som občas sníval, že tam pôjdem tiež. Nikdy k tomu, samozrejme, nedošlo. O maminej Alma mater som mohol naďalej len snívať. „Môžu ťa tam naučiť veci, ktoré si teraz nedokážeš ani predstaviť. Je to skvelé miesto pre ľudí ako ty, môžeš si tam dokončiť strednú školu a hneď aj nastúpiť na vysokú, ak budeš mať záujem. Ich dvere sú otvorené pre všetky deti z magických rodín, ktoré dovŕšili pätnásť rokov, prihlásiť sa môžeš hocikedy."

„Zvykla si mi o tom mieste hovoriť, ale..." zmätene mykol plecami, „nedokážem si to tak úplne predstaviť."

„Študoval by si ako v klasickej škole, všetky bežné predmety. A popritom by si mával súkromné hodiny alebo vyučovanie v malom kruhu študentov, ktorí tiež túžia čo najlepšie ovládnuť svoje schopnosti."

„Marion, nemyslíš si, že takúto vec by si mala najprv prebrať so mnou?" opýtala sa Leah nečakane. Ani jeden z nás si nevšimol, že sa vrátila. Akoby ani neprišla dverami. „Stále som jeho matka, on ešte nemá osemnásť, aby o sebe sám rozhodoval."

„To ja veľmi dobre viem, ale týka sa to v prvom rade jeho." Moja švagriná chvíľu mlčala, ale napokon prikývla a s dvoma nákupnými taškami zamierila do kuchyne. Obratom sa vrátila, aby jej z našej debaty neušlo už ani slovo. „Myslela som si, že práve ty budeš na mojej strane, Leah."

„Myslela si, že ho s úsmevom na tvári pošlem za oceán? Len tak? Svojho jediného, stále maloletého syna?" S obavami v očiach sa posadila k nám a pobozkala chlapca do vlasov. Videl som, ako na neho hľadí celú noc. Oči mala plné strachu, ktorý sa miešal s obrovským smútkom. Bála sa... oňho a rovnako aj jeho. „Viem, akú školu máš na mysli. Aspoň približne. Corvus mi o nej raz hovoril."

„Viac pre neho urobiť nedokážeme, Leah. Nikto z nás nemá na to, aby skrotil jeho moc. Hlavne, ak je natoľko zapletený s podsvetím." Všetci traja sme na Leviho pozreli s tonou zmiešaných emócií. Minimálne ja som si želal, aby išlo len o zlý sen. Mal som si to všimnúť skôr. Už vtedy, keď utiekol od mamy a prišiel ku mne. Mal som si všimnúť, že niečo je s ním naozaj zle. „Ja verím, že ti tam bude dobre, Levi. Chceme, aby si bol sám sebou a plne ovládol svoju moc, využil všetok svoj potenciál. Ale to sa nestane, kým budeš hrozbou aj sám pre seba. Nehovoriac o tvojom najbližšom okolí."

„Súhlasil by s tým otec?" opýtal sa, smerujúc otázku priamo na svoju mamu. „Ak ste o tej škole spolu hovorili, musíš aspoň tušiť, či by teraz súhlasil."

„Možno by sme sa ho mali opýtať," navrhol som. Mama ma takmer okamžite spražila pohľadom. „Ja viem, že si len pár hodín dozadu poslala preč dvoch duchov. Ale Corvus má právo povedať svoj názor."

Mama sa už-už nadychovala na protest, ale Levi ju prerušil. Vyslobodil si ruku z jej zovretia a trocha sťažka sa postavil. Neprišlo mi, že by návrh svojej starej mamy jednoznačne zamietal. Možno mu znel dokonca lákavo, akurát bol opradený mnohými nejasnosťami.

„Dobre, pohovorím si so svojim synom," pripustila napokon. Chlapec akoby jej slová ani nepočul, neistým krokom si to mieril ku schodom späť na poschodie. „Levi..." zavolala za ním o počutie ustaranejšie.

„Idem si ľahnúť, som unavený." Leah takmer okamžite vyskočila na nohy a zamierila za ním. Odmietala ho nechať osamote. Trvala na tom, aby s ním vždy niekto bol, hoci len pre istotu.

⫷⫸

„Čo na to celé hovoríš ty?" opýtal sa Corvus, kým očami behal po nočnej oblohe plnej jasných hviezd. Mraky sa stratili, po búrke nebolo ani stopy. „Mama nám o svojich školských časoch hovorila pomerne často. Ale beztak mi príde, že..."

„Že to možno nebude miesto pre neho?" dokončil som zaňho a oprel si chrbát o fasádu domu. Sedeli sme spolu na lavičke, kde som predtým strávil už mnoho času a absolvoval niekoľko rozhovorov. „Prečo si to myslíš?"

Sprvu len mykol plecami, pár sekúnd premýšľal nad odpoveďou. „Zjavne už dobre vieš, čo urobil. Lepšie povedané... čoho bol schopný, čo sa nebál urobiť."

„Myslíš to, že má tvoju magickú moc?" Takmer celú noc som nad touto skutočnosťou premýšľal a nahováral si, že to tak nie je. Skrátka som sa pomýlil, nič viac. No teraz, keď som pozrel na posmrtnú verziu môjho brata, všetky pochybnosti vymizli. „Ako?"

„Moju teóriu o krvavých diamantoch poznáš. Vždy som si bol istý, že nie sú len na okrasu. Plnia omnoho dôležitejšiu úlohu." Kameň, ktorý sa ku mne dostal včera večer, som mal stále pri sebe. Chlapcovi som ho doposiaľ nevrátil. „Je možné do nich uzavrieť isté množstvo mágie. A nielen vlastnej, doslova hocijakej mágie, aká ti len napadne."

„Nie som si istý, že ti rozumiem."

„Prvý kameň našiel, keď na neho zaútočili v jaskyni, kam sme chodievali ako deti," povedal zrazu Damiano z otvorených dverí len kúsok od nás. On správy o nedávnych udalostiach zvládol ešte pomerne dobre, čo sa ale o Grete povedať nedalo. K smrti ju vydesilo hlavne to, že sa čokoľvek mohlo stať malej Astorii. Darmo sme ju uisťovali, že bola s mojou mamou po celý čas mimo domu. „A ak dobre viem, nechal si ho." Súhlasne som prikývol. Spomínal som si na moment, kedy si ho odo mňa vypýtal a ja som súhlasil. „Aká mágia je v ňom?"

„Koho mágia?" upravil som bratovu otázku.

„Moja," odpovedal Corvus bez okolkov. „Moja mágia, ktorú som mu prepožičal tesne predtým, ako zaviedol Clio za démonom. Chcel som si byť istý, že to zvládne. Akurát, že potom sa malo toto spojenie medzi nami, ktoré mu prepožičiavalo zvyšky moje sily, prerušiť. Všetko sa malo vrátiť do starých koľají, ale..."

„K tomu už nedošlo," dokončil Damiano. „Levi prišiel späť do Salemu a od tej doby bol ako vymenený."

„Leah hovorila, že jej prišlo akoby žila pod jednou strechou s cudzincom. Bála sa ho, lebo v ňom nespoznávala svojho syna," dodal som, spomínajúc na jej slová plné strachu. Hovorila to dokonca aj včera. „Prečo ti tvoju moc nevrátil?"

„Nešlo to, nedokázal to. Moja mágia sa natoľko preplietla s tou jeho, že ich od seba nedokázal oddeliť. Stali sa akoby jednou."

„Preto, že je to tvoj syn?" hádal Damiano a posadil sa k nám. „Alebo s tým má niečo ten prašivý bastard s rohmi?"

„Nie som si istý, ale myslím si to. Musel vycítiť, že Levi za ním prišiel ešte silnejší, než bol večer predtým. A ak ho uisťoval, že sa ešte v budúcnosti stretnú..."

„Chcel ho pri rovnakej, ak dovtedy nie pri ešte väčšej sile. Čisto preto, aby sa ho pokúsil o všetku obrať," dopovedal náš najmladší brat. Ich hypotézy dávali zrazu až priveľký zmysel. Aspoň mne to tak prišlo, keď som si v hlave bleskovo preletel udalosti posledných týždňov.

„Tvrdíš teda, že v tom malom kúsku kameňa, ktorý ukradol démonom, je zapečatená tvoja mágia? Tá, ktorá ti po smrti zostala?"

„Áno, dokázal ju tam vložiť... istú jej časť, niečo z nej si ponechal. Nesúhlasil som s tým, ale nedal sa presvedčiť. Tvrdil mi, že ju zvládne a naučí sa s ňou pracovať."

„Ale to tak celkom nevyšlo."

„Ale to tak celkom nevyšlo," zopakoval po Damianovi a natiahol pred seba nohy. Jeho rozhovor s mamou trval skoro dve hodiny, počas ktorých sa išli prejsť po okolí. Chceli si byť istí, že ich nik nebude rušiť a ovplyvňovať. „Prestal posledné dni pred tým incidentom hovoriť aj so mnou. Dokonca robil všetko pre to, aby som sa k nemu nedostal."

„Hovoril, že to celé robil kvôli tomu tajomnému dievčaťu. Teraz a minule tiež. Vraj ju musí znova vidieť, nedokáže na ňu prestať myslieť," prehovoril som konečne a z vrecka pritom vytiahol druhý krvavý diamant. Vložil som ho Corvusovi do dlane. Bolo to hlúpe, ale na sekundu ma prekvapilo, že cez jeho ruku neprepadol rovno do trávy. „Nikto z nás nevie, kto to mohol byť. Ani šarlatán, minule som sa ho pýtal. Tiež na ňu od toho dňa myslí, ale nie je ňou taký posadnutý ako Levi. No niečo na nej štve dokonca aj jeho."

„Podľa mňa to bol len prelud, obyčajná démonova hra. Chcel ich zamestnať, aby pozornosť mohol venovať iba Clio."

„To nemôžeš vedieť, Corvus," namietol som.

„Poznám ich, dlhé roky som sa potuloval medzi nimi." Na sekundu som privrel oči a oprel si hlavu. Včerajšia chladná búrlivá noc bola omnoho lepšia, dnešné dusno už nebolo podľa môjho gusta. „Hrajú hry, aké si nedokážeš ani predstaviť. Veď vidíš, ako som dopadol." Pri počutí jeho smiechu ma zamrazilo aj napriek teplu. Aj po rokoch to bola bolestivá téma.

„Myslím, že tému krvavých diamantov by sme mali na dnešnú noc uzavrieť. Je to zjavne na omnoho dlhšiu debatu, než na akú máme energiu," prehovoril znova Damiano. „Čo tá škola? Pošleme ho tam?"

Corvus prebehol pohľadom po nás po oboch, naposledy otočil diamant medzi prstami a potom mi ho vrátil. Bol teplý, dokonca po kontakte s duchom. Tenučké červené žilky a špirálky sa lenivo pohybovali, akoby som sledoval pramienky krvi.

„Nie som si istý, že je to správne rozhodnutie. Ale mám obavy, že bez pevnej ruky a potrebnej pomoci dopadne veľmi zle. A tomu chcem predísť, za hocijakú cenu."

„A čo keby idete do Glastonbury všetci traja? Ty, Leah a Levi?" navrhol som a znova otvoril unavené oči. „Môžeš im tam byť nablízku. Zostať vo svete žitých ako to robí Tiberius."

Corvus sa so sklonenou hlavou smutne pousmial. „Pochybujem, že Leah by to chcela. Svojou smrťou som jej veľmi ublížil. Bol som sebecký a myslel iba na svoje hlúpe poslanie. Nepočúval som ju, keď ma s plačom prosila, aby som s tým prestal a venoval sa rodine. Všetko som pokazil v domnienke, že mne sa nemôže stať nič."

„Mám pocit, že ona by sa veľmi rada pomerila. Hlavne teraz, keď si konečne uvedomila, čo za debila to mala posledné mesiace po svojom boku." Včera v noci o ňom začala hovoriť znova. Priznala mi, nakoľko to všetko ľutuje. Absolútne všetko, čo sa udialo počas jej vzťahu s Noahom. „Mohli by ste byť znova rodina."

„Mama nás stále učila, aby sme nelipli na minulosti a na mŕtvych. Nikdy sme ich nemali pozývať natrvalo späť do nášho života. Nemali sme strácať kontakt so skutočnosťou len preto, že nás oslepovala bolesť zo straty niekoho milovaného."

„Ale prečo nevyužiť šancu, ak ju už raz máme?" opýtal sa Damiano. „Niekedy je to jediná možnosť, ako môže niekto lepšie spoznať najbližšiu rodinu." Nemusel hovoriť nič viac. Obaja sme vedeli, že myslí na Aspena. Damiano nemal ani deväť rokov, keď o brata prišiel.

Na chvíľu medzi nami zostalo nepríjemné ticho. Prerušilo ho až zašušťanie pri dverách, cez prah ktorých prekročil Levi. Medzi prstami pravej ruky obracal krvavý diamant, ktorý bol ešte nedávno hlavnou témou našej debaty.

„Nemusíte ísť so mnou, ani jeden z vás. Ak sa rozhodnem, že do Anglicka pôjdem, pokojne tak urobím sám," prehovoril pokojným hlasom. „Nechcem, aby sme našu rodinu zliepali dokopy nasilu. Nie kvôli mne."

„Toto všetko sa deje kvôli tebe, pre tvoje vlastné dobro," povedal mu otec, vstal a podišiel bližšie. Levi mu bez námietok podal diamant. „Tú školu si musíš premyslieť najmä ty. Nenechaj sa do toho zatlačiť nikým z nás."

„Prečo si vlastne proti?" nadhodil Damiano podozrievavo.

„Nikdy som nepovedal, že som proti. Akurát nie som presvedčený o tom, že je to ideálne riešenie."

A práve v tom som ja videl najväčší kameň úrazu. V spôsobe, akým Levi pri počutí týchto slov pozrel na ducha svojho otca. Bolo mi jasné, že nikdy nebude súhlasiť, ak z otcovej strany vidí a počuje takéto pochybnosti.

Kľúčom k tomu, aby sme ho presvedčili, bol Corvusov priamy súhlas. Ale toho sme sa z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu až do konca jeho návštevy nedočkali. S odbitím polnoci nás opustil, akoby tu ani nikdy nebol.