Ryland

„Stále nevieš, kedy prídeš domov? Veľmi mi chýbaš, spávať osamote ma už nebaví."

Pousmial som sa. „Takže ma potrebuješ len na vyplnenie postele?" zažartoval som s pohľadom upretým na stále nádherne kvitnúcu lúku. Za posledné dni som si priveľmi zvykol posedávať vzadu za domom a kochať sa tichou prírodou. Už som si ani nespomínam, kedy sa mi naposledy naskytlo toľkoto času mimo veľkomesta. Zjavne ešte v dobe, keď som žil tu v Saleme s rodičmi a bratmi. „Aj sedačka je pomerne prázdna, odkedy si odišla. Zaspať je ťažké, zobudiť sa osamote veľmi smutné."

„Viem si predstaviť, ty môj chudáčik," odvetila Daysha prehnane sladkým hlasom.

„Neviem, dokedy ešte zostanem. Príde mi, že už som tu zbytočný, chlapcovi je lepšie, ale..."

„Stále máš pocit, že sa niečo stane."

„Skôr neblahé tušenie."

Bránil som sa tomu, ale od nášho rozhovoru s Levim vo mne driemal pocit, ktorý ma nútil obzerať sa ponad plece a byť v strehu. Čakal som na udalosť, ktorá sa pomaly približovala a ja som netušil, ako sa na ňu pripraviť. Lepšie povedané, netušil som, na čo by som sa mal pripraviť. Nepokoj a neistota vo mne však narastali každou sekundou.

Minulosť ma naučila, že podobné predtuchy nemám ignorovať. Mal by som sa im odovzdať a ponoriť sa do nich hlbšie, aby som našiel nejaké odpovede a mohol byť o krok vpred. To ale nebolo vôbec jednoduché. Ani napriek tomu, že som veril v svoje schopnosti a svoj magický dar. Predpovedať budúcnosť ale nevedel nik – bezchybne dokonca ani mamine karty a veštecké výklady. A kým niekto netušil, čo presne a kedy sa bude diať, nemôže sebavedome vyhlásiť, že je pripravený čeliť všetkému, čo na neho vesmír nachystal.

„Niečo na našom poslednom rozhovore mi nedá pokoj."

„Odvtedy ste spolu nehovorili?"

„Nie, znova sa každému vyhýba. Teda, až na svoju mamu, ich vzťah sa úplne obrátil."

„Ale to je dobré, nie?"

„Určite áno, komunikuje aspoň s niekým." Leah sa medzičasom vrátila do advokátskej kancelárie, kde pracovala ako jedna z asistentiek. Nadriadení chápali, že má doma vážne problémy so synom. Mohla si ešte na pár dní vziať akoby skrátený úväzok, aby trávila s Levim čo najviac času. „Mesto mi nechýba, ale teba by som videl už veľmi rád. Telefonáty a správy nie sú ono."

„Pošlem ti list? S odtlačkom mojich pier a krásnou voskovou pečaťou?"

„Aj by ma potešilo, keby mi prišla takáto pošta."

„Kúpim cestou z práce obálky a vosk, čoskoro očakávaj poštárku."

„Poštára," opravil som ju a zvraštil obočie pri spomienke, ktorá mi napadla. „Damiano mi hovoril, že klebetné baby v meste si šepkali ako Greta čaká dieťa s poštárom a nie s ním."

„Ehm... čože?" opýtala sa šokovane.

„Hovoril som ti, že sa im niekoľko rokov nedarilo mať dieťa. A jasné, že klebety sa začali postupne šíriť." Už minule som jej povedal, čomu všetkému museli môj brat a švagriná čeliť. Nemusel som zachádzať ešte do ďalších detailov. „Tak sa začalo povrávať, že otcom malej nie je Damiano."

„To je odporné, fakt."

„Vieš, čo je ešte horšie? Gretiní rodičia začali mať pochybnosti tiež, údajne sa jej veľmi nenápadne pýtali, ako to vlastne je. Veľmi ju to vtedy rozhodilo, do pôrodu s rodičmi takmer ani neprehovorila."

„Ja sa jej ani nečudujem. Je to úžasná žena, skvelá matka a manželka... Nezaslúži si, aby o nej takýmto spôsobom pochybovali vlastní rodičia."

„Nikto si podobné podozrievanie nezaslúži. Hlavne nie od vlastných rodičov, ktorí vedia, koľkej zlobe a neprajnosti museli s Damianom čeliť. Dokonca aj z ich strany."

„Vieš... odkedy si mi povedal, aké náročné to spolu mali, začala som tak trocha pochybovať o tom, či povieme niekedy mojej rodine pravdu o tej tvojej. Nechcela by som, aby sme čelili niečomu podobnému."

„Ja ťa nemôžem a ani nechcem žiadať o to, aby si svojej rodine klamala. To by nemalo žiadny zmysel." Chápal som, prečo jej to napadlo, možno by to bolo skutočne lepšie. Mohli by sme si tak ušetriť mnoho nepríjemností. Ale bolo by to skutočne na niečo dobré? „Do svadby niečo vymyslíme."

„Do svadby?" zopakovala prekvapene.

„Však prečo nie? Vrátim sa a môžeme sa vziať. Zo dňa na deň, obom nám stačia svedkovia."

„Žartuješ, však?"

Mykol som sám pre seba plecami. Dakedy som o svadbe ani nesníval, nemyslel som si, že je to niečo, čo by som v živote chcel a potreboval. Ale keď prišla Nia, prebehlo mi hlavou, že oženiť sa by nemuselo byť také zlé. A každý deň s Dayshou som sa v tom utvrdzoval ešte viac. Jedného dňa by som ju rád volal mojou manželkou, bol by som hrdý na to, že po mojom boku stojí žena ako ona.

„Ryland..."

„Nie, nežartujem. Ak budeš chcieť, môžeme sa vziať zo dňa na deň."

Daysha na chvíľu zmĺkla, možno skutočne zvažovala moje slová. Museli ju poriadne prekvapiť, takto som sa k téme svadby nikdy predtým nevyjadroval. „Čo ti to zrazu napadlo? Ešte minule si mi hovoril, že chceš mať tradičnú wiccanskú svadbu."

„Neviem... neviem, proste mi to napadlo. Nie som už najmladší a vidíš, že stať sa môže z minúty na minútu hocičo."

„Takže, keby náhodou, rád by si zomrel ako môj manžel?" podpichla ma s počuteľným humorom. Iba ťažko som si však dokázal predstaviť, ako sa v skutočnosti tvári.

„Ak si ma vziať nechceš, pokojne to povedz."

„Neexistuje, aby si z mojich úst počul podobné slová." So spokojným úsmevom na perách som vstal z lavičky a troška si ponaťahoval nohy. Spoza domu sa vynárali tmavé mračná, z východu sa sem pomerne rýchlo hnala búrka. Po teplom dni to však nebolo nič neobvyklé, skôr mnohými vítaná zmena.

Daysha mi robila spoločnosť ešte niekoľko dlhých minút, až kým slnko z oblohy nezmizlo úplne. Temné mračná pod sebou zadusili aj posledné sýto žlté slnečné lúče, ktorých odchodom oficiálne skončil ďalší letný deň. Jeseň sa každým západom slnka nezadržateľne blížila a to mi vháňalo do duše potrebný pokoj. Miloval som sledovať, ako sa rok chýli k svojmu koncu, práve tri posledné mesiace akoby ukrývali to najkrajšie a najzaujímavejšie, čo nám príroda môže ponúknuť.

Dom bol skoro prázdny – Greta dnes ráno odišla na akýsi kongres veterinárov do Providence a Damiano sa jej rozhodol robiť spoločnosť. Podarilo sa nám ich presvedčiť, aby tam zostali aj na noc a trocha si od malej Astorie oddýchli. Najprv nechceli súhlasiť, ale moja mama nakoniec našla správne slová. Práve preto sa teraz po okolí s vnučkou prechádzala iba osamote, zatiaľ čo Leah nám chystala večeru a Levi odpočíval v hosťovskej izbe. Ambrose s Evelyn boli stále v Bostone u Michaelových rodičov.

„Volal mi Noah," začala, keď som vošiel dnu a zatiahol za sebou sklené dvere do záhradky.

„Prvýkrát od toho celého?" Prikývla, ale pohľad od dosky na krájanie neodtrhla. „Byť na jeho mieste, po toľkých dňoch sa už ani neozvem."

„Možno som tak trocha dúfala, že sa už ani neozve. Celé by mi to uľahčil."

„Povedala si mu, že je koniec?" Od dverí som prešiel cez kuchyňu a nalial si za pohár vína, ktoré stálo otvorené na pulte. Leah ho pridala do višňovej omáčky k hovädziemu mäsu.

„Vyrukoval na mňa s tým, že si mám vybrať."

„Medzí ním a tvojim vlastným synom?" opýtal som sa posmešne a oprel sa o kuchynskú linku. „Neber to v zlom, ja som o ňom nikdy nemal priveľmi vysokú mienku. Ale že by klesol až takto hlboko?"

„On vôbec nie je hlúpy, Ryland. Práve naopak. Vieš, on..."

„Nehovorím, že je hlúpy, skôr naivný či zúfalý. Akej mentality musí byť chlap, ktorý dá žene na výber medzi sebou a jej vlastným synom?"

Dúfal som, že o tom chlapovi už nebudeme nikdy počuť. Nepatril do našej rodiny, vôbec nebol podobnej povahy a hlavne sa medzi nás ani nesnažil zapadnúť. Dokonca ani natoľko ako Leah. A na tomto bode všetko stálo aj padalo. Ak chýbala snaha, všetko ostatné bolo márne a úplne zbytočné.

„Nemala by si kvôli nemu vešať hlavu, nebol to chlap pre teba."

Leah sa prekvapivo pousmiala a pozrela na mňa. S prípravou zemiakového šalátu bola skoro hotová. „Budeš si niekedy schopný po mojom boku predstaviť muža, ktorý nebude Corvus?"

„Nikdy som netvrdil, že môj brat bol tvojou životnou láskou." Znova som si odpil z vína, sledujúc svoju švagrinú ponad okraj pohára. Vonku hlasno zahrmelo a vietor stále silnel. Búrka bola za rohom a ja som dúfal, že mama s Astoriou prídu späť čím skôr. „Budem rád, ak si nájdeš niekoho, kto ťa urobí znova šťastnou. Ale, prosím, mysli pritom na svojho syna. On zostane po tvojom boku už navždy, to u žiadneho muža nebudeš mať garantované."

„Neviem, ešte niekoľko týždňov dozadu by som nepovedala, že Levi so mnou chce mať ešte niečo spoločné."

„Poznáš ho, vždy bol tvrdohlavý a konal unáhlene. Hrá to na chladné srdce a čo najmenej citov, ale obaja vieme, že to tak nie je."

„On nikdy nebol bezcitný, skôr naopak. Má rovnako veľké a dobré srdce ako jeho otec." Levi si to určite uvedomoval, ale možno si to nedokázal tak plne pripustiť. Alebo skôr nechcel. Bál sa, že ak ukáže svetu svoju dobrú a citlivú stránku, doplatí na to. A kto vie, možno mal pravdu. Nie vždy sa vyplácalo byť dobrým. Bohužiaľ, svet to dával najavo stále viac. „Som rada, že sa niečo udialo. Niečo, čo nám pomohlo znova sa zblížiť. Aj keď to bolo niečo takéto zvrátené a nemorálne."

„Nemorálne?"

„Nehádž po mne tie oči, Ryland. Vieš, ako to myslím."

Prikývol som a pohár položil. Za posledné dni som si doprial trocha viac vína a včera večer sme si vypili aj s Damianom. Minule mu ako dar za dve vyrobené vitráže dali, okrem finančnej odmeny, aj mimoriadne noblesnú fľašku bourbonu. Nemohol som takúto príležitosť prepásť a odmietnuť ochutnať.

„Stále si ale stojím za tým, čo som ti povedala."

„Čo konkrétne?"

„Že od teba som si domov doviezla cudzinca, nie svojho syna." Na chvíľu hlavu odvrátila, zaprela sa oboma dlaňami do linky a zhlboka sa nadýchla. Akoby sa v nej bilo hocičo, čo chcela vysloviť ako ďalšie. „Neviem, kto so mnou tých pár dní žil pod jednou strechou, ale Levi to nebol. Som si úplne istá, poznám svojho syna a to nebol on."

Zmätene som pokýval hlavou. „Ako to myslíš?"

„Ja sama tomu nechápem, ale..." nešťastne mykla plecami a znova pevne zovrela rukoväť noža, „keď sa po tom celom zobudil a pozrel sa na mňa, až vtedy to bol znova on. Videla som v jeho očiach chlapca, ktorého som porodila a vychovala."

„Stále nechápem, čo presne tým myslíš."

„Nedáva to zmysel, ja viem. Ale ty si tam s nami nebol, necítil si to, čo ja." Znela doslova vystrašene. Až som mal chuť k nej podísť a uisťujúco ju vtiahnuť do náruče. „Skoro vôbec som tie noci nespávala, bála som sa zavrieť oči s vedomím, že on je o izbu ďalej. Noah si to všimol, samozrejme. A tam zas začali hádky, vinil ho z toho, že som stále nervózna a vyčerpaná. Hádali sa úplne na všetkom a tam som to videla ešte viac. Levi... alebo nech to bol skutočne ktokoľvek, nereagoval tak, ako predtým. Z jeho úst vychádzali slová, ktoré som si nikdy nemyslela, že budem vo svojom dome počuť."

Prsty pravej ruky som až kŕčovito ovinul okolo kraja kuchynskej linky. Po chrbte mi prebehol mráz. „Povedala si to niekomu? Okrem Noaha?" Leah pokývala hlavou. Z drdola sa jej pritom uvoľnilo niekoľko pramienkov vlasov, ktoré jej skĺzli do tváre. „Možno, keby o tom niekto z nás vie, mohli sme zabrániť tomu, čo sa udialo následne."

„Nie, to si nemyslím. Možno som úplne naivná, ale..." Zaváhala o sekundu dlhšie, než by bolo prirodzené. Potom nastalo ticho, ktoré nás oboch takmer donútilo rozkričať sa od hrôzy. Niečo v dome sa výrazne zmenilo – zo sekundy na sekundu. Vzduch oťažel natoľko, že bol sotva dýchateľný.

A to ticho...

To prekliate ticho...

... bolo úplne ohlušujúce, pritom akoby mi v hlave vrieskalo celé podsvetie naraz.

So strachom rozšírenými očami som pozrel do tváre mojej švagrinej, ktorá zbledla ako stena. Rozhodne cítila presne to isté. Iba s vypätím síl som sa dokázal odtisnúť od linky a urobiť prvé kroky. Hlava sa mi išla rozletieť od neskutočného tlaku, ktorý sa ma snažil zatlačiť do zeme. Vnútornosti mi bolestivo zvierali neviditeľné ruky a zadrapovali do nich svoje prekliato špicaté pazúry.

„Levi... Levi je... hore?" dostal som zo seba sťažka. Takmer všetku energiu som musel sústrediť na nadýchanie. Leah na moju otázku nereagovala, aspoň nie slovne. Ja som nemal dosť sily, aby som k nej otočil hlavu, preto som kráčal naďalej vpred.

Niečo ma akoby vábilo stále ďalej, hlbšie do domu... do jeho útrob.

Ako mihom oka som sa ocitol pri schodoch. Pod nimi sa nachádzalo schodisko dole do pivnice. Práve tam mal môj brat svoje útočisko. Svoj vlastný oltár a veľký kresliarsky stôl, pri ktorom navrhoval svoje vitráže. Súkromný kútik dole v pivnici mal aj v našom rodičovskom dome. Ak chcel byť sám, chodil práve tam a nevychádzal aj dlhé hodiny. Nosil si tam deky, vankúše, komiksy a knihy. Niekedy sme dole pri sviečkach hrali karty alebo stavali rôzne obrazce z farebného domina. Mali sme ich neskutočné množstvo a dokázali sa s nimi hrať aj celé hodiny.

„Levi..." šepol som meno svojho synovca skôr, než som padol na kolená priamo pred dverami. Nestihol som sa načiahnuť ani za kľučkou.

Než by som sa bol pozviechal späť na nohy, dvere zavŕzgali a poodchýlili sa. Omnoho horší zvuk sa ku mne ale doniesol z kuchyne. Akoby na podlahu dopadlo niečo veľké a ťažké. Napríklad ľudské telo.

Chcel som zakričať na svoju švagrinú, ale hlas ma zradil. Pľúca a hrdlo sa mi plnili chladom, zatiaľ, čo dvere pod schodmi sa začali odchyľovať. Pomaly vŕzgali, až sa zo škáry priamo predo mňa vyvalila tma. Hmotná a žijúca. Cítil som, že ma sleduje. Každý môj nádych bol každou sekundou bolestivejší.

Dvere sa naposledy pohli a potom znehybneli. Roztrasene som čakal, čo sa bude diať ďalej. Snažil som sa zachytiť hocijaký zvuk, čo i len ten najmenší. V tom ma znova ovalil rovnaký pocit, ako predtým v kuchyni. Domom prebehla vlna ťaživej a temnej energie. Dvere predo mnou sa rozleteli dokorán.

„Nie..." zašomral som sotva počuteľne.

Z temnoty predo mnou na mňa zazerali dva žiarivé páry očí. Najprv mi napadlo, že zle vidím alebo dokonca blúznim. Napäto som čakal, kým oči zažmurkali a pomaly sa priblížili. V hrdle sa mi zbierala potreba kričať. Vyštverať sa na nohy a utekať.

„Nehýb sa," povedal zrazu niekto potichu. „Radšej na nich ani nepozeraj, pošlem ich preč." Na vrchole schodiska stál môj synovec. Znova bledý a počuteľne zadýchaný sa opieral o zábradlie a hľadel priamo na mňa.

„Čo to hovoríš?" opýtal som sa ho.

„Je to moja chyba, nemal som... znova..." opatrne zišiel niekoľko schodov, oči stále nechávajúc na mne. „Ale keď ona ma zakaždým zláka. Volá ma... a ja chcem... chcem ju počúvnuť." Zišiel ešte jeden schod, keď sa za ním načiahli dlhé ruky. Spoza jeho chrbta sa vynorili tri tienisté postavy. „Chcem byť s ňou... konečne ju nájsť a mať len pre seba..."

„Levi..."

Chlapec okamžite strelil pohľadom po zdroji hlasu. „Mami," dostal zo seba, pevnejšie zovrel zábradlie a pomalým krokom zišiel dole. Postavy ho nasledovali, vznášali sa mu tesne za chrbtom. „Nemiešaj sa do toho, veľmi ťa o to prosím."

„O čo tu ide?"

„Ja to napravím, sľubujem."

Bol na takmer predposlednom schode, keď do neho všetci traja naraz strčili. Zhodili ho na drevené parkety na spodku schodiska. Keď sa pád snažil utlmiť rukami, ktoré vystrel pred seba, zakričal od bolesti. Jeho rany sa stále hojili a boli citlivé. Čo ale bolo horšie... obväzy na jeho predlaktiach boli preč, pokožku mu znova pokrývala čerstvá krv.

„Nechcel som..." vydýchol sťažka, keď sa mu podlomili ruky a celým telom tvrdo dopadol na podlahu. „Ja som... nechcel... nemal som... prepáčte..." Naposledy sa pokúsil zdvihnúť hlavu, ale potom to vzdal. Tiene opustili schodisko a klesli k nemu na podlahu.

Čo najbolestivejšie som si zahryzol do jazyka, aby som prehlušil bolesť a všemožné ťaživé pocity, ktoré ma chceli držať priklincovaného k zemi. Musel som sa zdvihnúť a niečo urobiť. Ochrániť švagrinú aj synovca. Nebol tu nikto iný, mali len mňa.

A ja som prisahal... Corvusovi aj sebe, že ich ochránim za každú cenu.

„Čo tu chcete?!" vyštekol som smerom k tieňom. Dávnejšie som už niečo podobné videl v spoločnosti môjho brata. Damiana istý čas prenasledovali na takmer každom kroku. Nikto z nás netušil, odkiaľ prišli, prečo tak urobili a hlavne čo od neho chceli. Zotrvali niekoľko týždňov, potom bez slova zmizli a minimálne ja som ich už nikdy nevidel. „Odkiaľ ste prišli?! Prečo?!"

Už-už som sa dvíhal na nohy, keď z tmy predo mnou vyrazili dve úplne rovnaké postavy. Schmatli ma za ramená a zdvihli na nohy. Zapotácal som sa, ale ich pomoc mi padla v konečnom dôsledku vhod. Nebol som si istý, či by sa mi samému postaviť podarilo.

„Levi... synček..." zaúpela jeho mama, ktorá sa naokolo mňa preplazila až k synovi. Ten ju sledoval pootvorenými a krvou podliatymi očami. Z rán na jeho rukách pomalým tempom vytekala krv a tvorila dve samostatné červené mláčky. „Levi..." znova zopakovala jeho meno plačlivo a načiahla k nemu ruku.

Jeden z tieňov ju schmatol za zápästie skôr, než by sa ho dotkla. Skríkla od prívalu bolesti, ale nestiahla sa. Za zraneným synom sa načiahla aj ľavačkou. Sotva ho pohladila po vlasoch, keď ju tieň odhodil mojim smerom. Leah do mňa narazila celou svojou váhou a keď sa tiene spoza môjho chrbta vytratili, dopadli sme na zem.

„Levi..."

„Si v poriadku?" opýtal som sa jej a pevne ju objal okolo pása. Ak už bola pri mne, musel som sa jej držať. Doslova.

„LEVI!" zaplakala z plného hrdla a napriek bolestivému pádu sa chcela opäť vrhnúť k synovi. Keby ju nedržím, hodila by sa tieňom priamo do otvorenej náruče.

Neviem, čím to bolo. Či matkiným plačom alebo náhlym uvedomením si, čo by sa mohlo stať. No môj synovec sa zrazu zdvihol z podlahy. Jeden z tieňov sa ho pokúsil priklincovať späť k zemi, ale on sa nedal. Chrčiac od bolesti a vypľúvajúc krv sa vymanil z ich zovretia a po kolenách sa vydal našim smerom. Slzami podliate oči držal na svojej mame, ktorá sama plakala v mojej náruči.

S tvárou skrčenou do bolestivej grimasy siahol ľavačkou za pás svojich nohavíc a niečo odtiaľ vytiahol. Po podlahe ku mne šmykol dýku, ktorú minule spomínal Damiano. Krásnu striebornú, s rukoväťou zdobenou kúskami obsidiánu. Čo najrýchlejšie som ju schmatol a čepeľ vytiahol z koženého puzdra.

„Choď, bež von," šepol som svojej švagrinej a spolu s ňou sa vyškriabal na nohy. Po očku som sledoval tiene, ktoré sa vznášali medzi nami a očakával som hocijaký náznak útoku. Zostávalo mi dúfať, že ak nezaútočím ja, dajú nám pokoj. Nech už boli hocikto a prišli kvôli hocičomu. Určite cítili, že nik z nás konflikt nechcel. Minimálne ja nie. „Počúvaj ma, všetko bude v poriadku," dodal som, keď sa Leah ani nepohla.

Ešte chvíľu sa kŕčovito držala mojej voľnej ruky. Bojovala so slzami, strachom z celkovej situácie a hlavne s obavami o jej syna, ktorý sa znova zahrával so životom a smrťou. Pokúšal stvorenia, ktoré nepoznali zľutovanie. Pohla sa, až keď jej syn sotva badateľne prikývol a sám sa opäť pohol ku mne.

Bol som ochotný tu zostať a čeliť im osamote, ak by to znamenalo, že oni dvaja vyviaznu bez zranení.

„Choď za ňou," šepol Levi, keď bol skoro pri mne. Na nohy sa stále neodvažoval vstať, zostával na kolenách a hlavu držal zdvihnutú len natoľko, aby dovidel do mojej tváre. „Je to moja chyba, postarám sa o nich."

„Neexistuje," odvetil som bez váhania.

„Nie si dosť silný."

„Určite som na tom lepšie, ako momentálne ty." Vyčítavo som pozrel na krvavé stopy, ktoré za sebou na parketách nechával. Iba pred pár dňami utiekol hrobárovi z lopaty, s osudom sa zahrával priveľmi skoro a hlavne priveľmi odvážne. „Aspoň raz v živote dovoľ, aby mal pravdu niekto iný."

So skalopevným pohľadom do mojej tváre zamrmlal niečo nezrozumiteľné a obzrel sa ponad plece. Tri tiene sa vznášali teste za ním, zvyšné dva som cítil za vlastným chrbtom. Boli v obrovskej výhode, to nemalo cenu popierať. Nemohol som si byť istý, či si poradím aspoň s jedným z nich, nieto ešte so všetkými piatimi.

„Ryland!" Myklo ma od strachu, keď som opäť začul svoju švagrinú. Leah sa potkýnavo doplietla späť k nám. Chrbtom skoro vrazila do tieňov, čo ju znova rozkričalo. „Oni... sú aj... sú aj vonku," dostala zo seba zadýchane a zaslzenými očami pozrela na syna.

„Dopekla!" zaklial Levi.

Opretý o stenu sa vytiahol na nohy a sotva badateľne kývol hlavou smerom k otvoreným dverám, ktoré viedli dole pod schody. Išlo zjavne o jediné miesto, kam sme sa teraz mohli ukryť. Súhlasne som preto prikývol, schytil svoju švagrinú a sotil ju cez dvere bez nejakého váhania, než by som ruku načiahol za chlapcom. Keď som ale do dverí stúpil ja sám a chcel ich za nami zavrieť, všetky tiene sa vrhli mojim smerom.