Michael

„Ďalej," reagoval som pošepky na klopanie, ktoré sa rozoznelo tichou izbou. Vo dverách sa s ustaraným výrazom zjavila moja mama. „Ahoj."

„Ahoj, zlatíčko," pozdravila ma potichu a vkĺzla dnu. „Neviem spať, stále musím byť v pozore, keby ste niečo potrebovali."

S maličkým úsmevom som pokýval hlavou a pobozkal Clio do vlasov. „Snáď tak skoro nebudeme potrebovať nič."

Mali sme za sebou príšerných niekoľko hodín. Z pohotovosti sme sa vrátili unavení ako kone, vynervovaní a možno aj troška sklamaní. Stačilo pár infúzií, aby bolo Clio lepšie. Kontrakcie ustali a nič nenasvedčovalo tomu, že by nás mal pôrod prekvapiť počas najbližších hodín. Všetky problémy mohli vzísť pokojne aj z toho, že posledné dni trávila Clio priveľa času na nohách – stále s niekým behala hore-dole, niečo robila a podobne. Po komplikáciách, ktorým čelila len nedávno, si mala dávať zjavne väčší pozor. Do bežného života sa vrhla priveľmi prudko.

„Hovoril som jej, aby sme zostali doma."

„Nemôžeš ju viniť za to, že chcela troška zmeniť prostredie a nadýchať sa odlišného vzduchu. Tak skoro sa sem už nedostanete."

„Ja viem, mami. Tiež som vás chcel vidieť, ale..." vydýchol som nešťastne. Od príchodu domov som mal pocit, že mi vybuchne hlava. Nečakal som, že dnešok skončí takto. Z pohodového večerného grilovania nebolo nič, po návrate späť som nedokázal na jedlo ani pomyslieť. Cestu späť do New Yorku sme tiež odsunuli. „Je zlé, ak som tak trocha dúfal, že naozaj porodí?"

Mama s vľúdnym úsmevom pokývala hlavou a klesla na moju stranu postele. Clio zaspala bez väčších ťažkostí, ale ja som nedokázal zažmúriť oči. „Nemyslím si, skrátka si sa chcel zbaviť ťarchy, ktorú už toľko mesiacov nosíš."

„Som z toho už neskutočne unavený. Od pondelka mi navyše začína brigáda, zas bude doma celé dni sama..."

„Clio to zvládne, neboj sa. Mám pocit, že keby sa celý incident stane u vás doma, reagoval by si inak."

„Inak?"

„Tu si vedel, že sa máš na koho spoľahnúť, zjavne preto si sa nechal ovládnuť strachom. Doma by bolo všetko na tvojich pleciach, Clio by tam nikoho iného nemala."

Štvalo ma, že som situáciu nezvládol. Nie tak, ako som chcel. Clio vo mne nemala oporu, ktorú potrebovala. V strachu som sa obrátil na svojho otca, ktorý mal s pôrodníctvom asi toľko skúseností ako ja. Dokonca menej – to práve ja som dva týždne dozadu ukončil prax na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. Mal som byť v strehu a vedieť reagovať.

„Neviem, či by som dokázal konať rozvážnejšie. Bojím sa, že by to dopadlo úplne rovnako. Možno dokonca horšie."

„Nesmieš byť na seba taký prísny, zlatko," chlácholila ma mama vľúdnym hlasom a prehrabla mi vlasy. Z nás všetkých sa zdala najviac pokojná, odhliadnuc od duchov, samozrejme. „Otec ti to možno nikdy nepovedal, ale skoro sa zbláznil, keď som začala rodiť. Rozhodne to nebola reakcia hodná zdravotníka."

„Nie, niečím takým sa mi nikdy nepochválil."

„Ani sa nečudujem," zasmiala sa. „Nemal nikdy rád, ak som mu to pripomínala. Prípadne sa ma snažil presvedčiť o tom, že si na ten deň zle spomínam."

„Typický otec," priznal som s maličkým úsmevom. „No dnes ma vážne zachránil. Neviem, čo by som bez jeho prítomnosti robil."

Bol som mu vďačný, dokázal Clio aj mňa upokojiť dostatočne na to, aby sme premýšľali triezvo. Dokonca s nami šiel aj do nemocnice a po celý čas ma uisťoval, že všetko bude v poriadku. Bol mi nenahraditeľnou oporou vo chvíli, kedy som skoro prišiel o rozum. Už niekoľký krát za posledné týždne.

„Vieš..." začal som znova po chvíľke ticha. „Hoci som hovoril, že možno by bolo lepšie, keby Clio už dnes porodí... nemyslím si, že som pripravený. Neviem... reálne si to neviem vôbec predstaviť. Neviem, čo s tým malým budeme robiť. Nie sme pripravení."

„Michael, veľká väčšina ľudí nie je na rodičovstvo pripravených. Je to vec, ktorá do života skrátka príde a ty sa musíš naučiť ju zvládať."

„Ale vy s otcom ste to tak nemali, nie?"

Mama sa lišiacky pousmiala a v šere pritom pozrel na Clio. Spala iba o kúsok ďalej, celá obložená vankúšmi a s ľavou rukou na mojej hrudi, ktorou držala moju. „Neboli sme pripravení, ani napriek všetkému. Prvý a ani druhý raz. Skrátka to prišlo a my sme sa museli prispôsobiť."

„Nebol som plánovaný? Ani napriek..."

„Nie, nebol si. Nepokúšala som sa v tej dobe otehotnieť. Bol si veľmi príjemným prekvapením."

„V tej dobe možno áno. No, môžeš to povedať skutočne úprimne aj teraz?" Spýtavo som nadvihol obočie a zahľadel sa do maminej tváre. Bola to absurdná otázka, zjavne preto na ňu ani neodpovedala. Iba sa ku mne naklonila a pobozkala ma na čelo.

„Mal by si zaspať, prestal by si premýšľať nad takýmito hlúposťami."

Prosebne som zaklipkal mihalnicami. „Fajn, tak mi poraď, ako by som to mal urobiť."

„Keby to viem, nesedím teraz tu a nerozprávam sa s tebou."

Aby sme nezobudili Clio, potichu sme sa vykradli von z izby a usadili sa v maminej zimnej záhradke. Mobil som si vzal so sebou – pre istotu. Mama pomerne nadšene počúvala o všetkom, čo sa mi počas praxe prihodilo a hlavne príbeh malej Ariel. Moje rozprávanie ju napokon dostatočne unavilo a po hodinke sa pobrala do postele. Sľúbil som jej, že si pôjdem ešte tiež ľahnúť, ale k tomu som sa tak celkom už nedostal – úzkosť mi nedovolila ľahnúť si, držala ma v pozore každú jednu sekundu pomaly plynúcej noci. Za oknami už svitalo, keď som začul nejaké šuchotanie v kuchyni. Otec si napúšťal pohár vody, s ktorým pomaly a za pomoci svojej vychádzkovej palice zamieril ku mne.

Od maminho odchodu som sa z miesta nepohol, medzi prstami som stále obracal rovnaký klások odtrhnutej levandule.

„Nehovor mi, že tu sedíš od rozhovoru s mamou." Nešťastne som mykol plecami a oprel si hlavu o stenu. „Tiež som toho veľa nenaspal, ale ty si na tom zjavne horšie." Sťažka sa posadil do kresla vedľa mňa a položil pohár s vodou na stolík.

Tešilo ma, že nás pri príchode vítal iba opretý o vychádzkovú palicu. Nečakal som, že za ostatné týždne urobil takýto posun. Hlavne asi preto, že mal po poslednom zákroku problém sa vôbec na nohy postaviť. Počas celej našej návštevy som ho však na vozíku nevidel ani raz. Snažil sa zo všetkých síl, to nešlo prehliadnuť.

„Nedalo sa mi zaspať, tak som ostal radšej tu. Nechcel som zobudiť Clio, mobil mám pri sebe, keby dačo."

„Hlavne nečakajte, že teraz už každý váš deň bude vyzerať takto. Nehovorím, že sa podobný falošný poplach nemôže zopakovať, ale bolo by zbytočné naň čakať."

„Vám sa to všetkým tak hrozne ľahko hovorí..."

Otec sa potichu zasmial a odpil si z pohára. „Nehovorí, ale čo iné by som ti mal povedať? Nedokážem ti dať žiadnu záruku, ktorá by ťa mohla upokojiť."

„Záruky... sú na niečo vôbec dobré?"

„Ako to myslíš?"

„Že pomaly sa už nedá veriť nikomu a ničomu. Vždy, keď si myslím, že už pôjde všetko dobre a hladko, celý život sa obráti hore nohami. Každý deň sa budím do tej istej nočnej mory, ktorá akoby plynula pokojne, ale ja stále čakám na ten moment, kedy na mňa vyskočí spoza rohu nejaké monštrum."

Nenávidel som sa za to, že svojej psychiatričke to nedokážem takto otvorene povedať. Aj naposledy som pred ňou len hlúpo sedel a tvrdil jej, že všetko ide presne tak, ako by malo. Vyhováral som sa na to, že lieky ešte nezačali poriadne zaberať a zjavne preto mám v hlave chaos. Od tej doby ale prešiel ďalší čas, lieky už mali účinkovať. No robili tak naozaj v plnej miere? Alebo som od nich mal očakávať ešte niečo viac? Niečo lepšie?

„Čakal som, že bude týchto deväť mesiacov peklo. Ale toto pomaly začína prekonávať úplne všetko, čo mi napadlo."

„Mám pocit, že všetko prežívaš stonásobne intenzívnejšie ako Clio."

„Hlavne od tej doby, čo minule skončila v nemocnici. Je mi na vracanie, keď si na tie dni spomeniem, to všetko snáď ani nebolo reálne." Slová doktora Davidsa tesne po zákroku mi zneli v hlave niekoľkokrát denne. Spomienky ma nútili prežívať ten moment znova a znova. Počul som sám seba... ako kričím a plačem, videl som prichádzať svojho prastarého otca a cítil som za chrbtom oporu môjho najlepšieho priateľa. Všetko z toho momentu sa zdalo stále priveľmi reálne, dokonca o niekoľko týždňov neskôr. „Myslel som si, že som pripravený na všetko, čo by mohlo jej tehotenstvo priniesť. Toľko som toho čítal a študoval, na praxi som sa hrnul do mnohých prípadov, aby som sa naučil čo najviac. Čisto preto, aby som vedel zasiahnuť, keby sa Clio niečo stalo." Chcel som byť pripravený. Zabezpečiť svojej snúbenici pohodový a bezproblémový priebeh tehotenstva. Všetko, len aby sa jej nič nestalo. „A včera som zlyhal na plnej čiare. Keby tu nie si..."

„Tak by si všetko zvládol viac ako dokonale. Ale bol som tu, vedel si, že sa máš na koho spoľahnúť a využil si to."

„Ale nemal som."

„A prečo nie? Od toho sú rodičia."

Hnevalo ma, že to otec bral tak ľahko a s humorom. Robil to kvôli mne, samozrejme. Ale v danej chvíli to skôr škodilo a vo mne prebúdzalo ešte väčšie napätie.

„Michael, všetko dobre dopadlo. Clio spokojne spí o pár dverí ďalej a stále je tehotná. Myslím, že práve to je najdôležitejšie. Zostanete o chvíľu dlhšie, obaja si ešte oddýchnete a potom sa vrátite domov, kde počkáte ešte pár týždňov."

„Otec..." Znel úplne ako mama, Marcia, Alec a všetci v našom okolí. Všetko videli hrozne ružovo a krásne. Samé obláčiky z cukrovej vaty a dúhové polia plné zmrzliny.

„Presne takéto reči ti hovorí každý, že?" Prikývol som a nepohodlne sa zahniezdil. Z kresla ma už boleli nohy, kríže aj chrbát. Ale stále sa zdalo byť pohodlnejšie, než návrat do postele. A to bolo neskutočne absurdné. Mal by som byť pri svojej snúbenici – dávať na ňu pozor, keby ma náhodou potrebovala. „Ja ti lekárske hypotézy predostierať nebudem, pôrodníctvo nie je môj obor a nikdy som v ňom nemal priveľký prehľad. Tak ti radšej pod nosom ťahám rovnaké medové motúzy ako všetci ostatní, tie sú menej škodlivé."

„To si povedal veľmi pekne, vnúčik." Šarlatán sa na nás zazubene usmieval od dverí zimnej záhradky. S rukami založenými na hrudi si nás premeriaval pohľadom. „Beriem, že ti naše chlácholenie už lezie na nervy, Mike. Ale čo iné máme s tebou robiť?"

„Prečo sa do toho miešaš?" zamrmlal som otrávene jeho smerom.

„Ja som len prišiel svojmu vnukovi podržať stranu."

„Prosím, nevolaj ma tak," povedal môj otec čo najviac zmierlivým tónom a silene sa usmial na šarlatána.

Tiberius pretočil očami a so svojim typickým úškrnom klesol do prázdneho kresla. „Vy dvaja ste hrozní, neoceníte trocha utužovania rodinných vzťahov."

„Tvoje spôsoby utužovania vzťahov sú dosť netradičné, to bude asi tým."

„Nechápem, čo máš na mysli, pravnúčik."

Neveriacky som nadvihol obočie. „Napríklad si ma vzal so sebou do krčmy, kde si opil a zhúlil úbohého mladého lekára, ktorému si potom ukradol lodný lístok."

„Daj pokoj, to bolo ešte v minulom storočí," odbil ma ľahostajne. Omnoho viac ma prekvapilo, keď sa môj otec potichu zasmial. Tiberia to viditeľne nadchlo. „Tebe sa môj humor páči, čo?"

„Skôr mi tá situácia príde taká absurdná, že by som ju rád videl na vlastné oči."

Okamžite ma v kresle vystrelo. Spomienky na výlet do minulosti mnou preleteli ako blesk. „Dávaj pozor na slová, lebo mihom oka budeš umierať na španielsku chrípku niekde v strede Atlantiku."

„Zážitok na celý zvyšok života, pravnúčik."

„Čo by som len bez podobnej skúsenosti robil..." zamrmlal som otrávene a zamračil sa na svojho prastarého otca, ktorý si víťazoslávne prehodil jednu nohu cez druhú a nastavil bledú tvár prvým slnečným lúčom. Nenávidel som ako veľmi si dokáže užívať posmrtný život tu medzi nami. Áno, bolo to odo mňa hnusné, ale nedokázal som si pomôcť.

„Vsadím sa, že niektoré momenty boli fajn, Michael," pobádal ma otec a pravým lakťom do mňa hravo drgol.

„Väčšina z nich bola fajn, len Michael si ich nedokázal užívať."

„Tiberius!" zahriakol som ho. „Buď už radšej ticho, prosím."

„Ja ti len pomáham rozpamätať sa. A pripomínam ti, že si premárnil jedinečnú šancu spoznať svet, ktorý sa už dávno pominul."

„A čo operácia slepého čreva, ktorú si mi spomínal?" nadhodil otec.

Po chvíľke predstierania, že premýšľam, som prikývol. „Áno, to bolo celkom dobré. Dokázal som poznatky využiť aj počas praxe v nemocnici. Poslednú operáciu som viedol ja, primár mi skôr len asistoval."

Nečakal som, že sa Tiberius tejto témy chytí. No kládol mi jednu otázku za druhou, akoby ho moje odpovede skutočne úprimne zaujímali. Alebo ešte lepšie – ako keby priamo pri na vlas rovnakej operácii niekoľkokrát skoro neskolaboval. Napriek všetkému mi to prišlo stále pomerne vtipné.

Kde si?

Myklo ma, keď zavibroval telefón. Okamžite som ho odblokoval a našiel si správu od Clio.

Si v poriadku? Deje sa niečo?

Som v poriadku... kde si?

Idem.

Niekoľkými slovami som sa ospravedlnil a rýchlym krokom zamieril späť do svojej starej izby. Mal som pocit, že všetci momentálni obyvatelia domu sú hore. Alebo som si to možno len nahováral. Nie každý bol úplne na nervy ako ja. Ľudia dokázali vypnúť a upokojiť sa, keď na paniku nebol žiadny reálny dôvod.

„Ahoj," pozdravil som Clio potichu a zavrel za sebou dvere. „Bol som v zimnej záhrade. Najprv s mamou, potom sám. A potom s otcom, Tiberiom..."

„Spal si vôbec?" Mykol som plecami, silene sa usmial a zaliezol k nej do postele. Až vtedy som si uvedomil, akú únavu som posledné hodiny potláčal. „Ja vážne neviem, čo sa uplynulé hodiny dialo. Zaspala som ako zabitá."

„Myslím, že ti to padlo vhod."

„Áno, určite. Cítim sa omnoho lepšie." S úsmevom som sa k nej naklonil a pobozkal ju na čelo. Rozhodne vyzerala lepšie, po návrate z nemocnice sotva stála na nohách, taká bola unavená zo všetkého toho zhonu a bolesti. „Veľmi ma mrzí, že som ťa tak vydesila. Znova."

„To nevadí, už som si zvykol," zažartoval som na odľahčenie situácie. Vidieť jej úsmev mi po posledných hodinách padlo rovnako dobre, ako keby sa poriadne vyspím. „Som rád, že sme späť doma. A ešte len vo dvojici."

„Nie si sklamaný?" Prekvapene som nadvihol obočie a uložil sa vedľa nej. Vzal som ju za ruku a preplietol si s ňou prsty, prechádzajúc palcom po snubnom prsteni.

„Odľahlo by mi, nebudem klamať. Ale na druhej strane som rád, že máme ešte trocha času len pre seba." Naše spojené ruky som jej položil na brucho. „A čas navyše prospeje tuto krpcovi. Každý deň je dôležitý."

„Mám pocit, že to nemá konca. Proste... vidím pred nami cieľ, ale on sa každým našim krokom vpred vzďaľuje. A tak stále dookola."

Nechcel som to povedať nahlas, ale pripadal som si úplne rovnako. Stále sme prestupovali na mieste a hľadeli, ako sa náš cieľ vzďaľuje. Z nejakého dôvodu nám dookola utekal a nedovolil nám vydýchnuť si a konečne pevne chytiť do dlaní šťastie, ktoré sme si zaslúžili.

„Som unavená, Michael. Hrozne ma všetko bolí, niekedy mám naozaj pocit, že už nevydržím ani jeden deň navyše," vydýchla vyčerpane a hlavu si oprela o moju. „Už sa nevládzem ani otočiť v posteli, nieto sa z nej ešte niekedy postaviť."

„Chceš mi tým nenápadne naznačiť, aby sme si kúpili vyššiu posteľ?" Dopekla, prečo som zrazu vyťahoval toľko trápnych vtipoch? Pripadal som si ako svoj prastarý otec, ktorý zjavne načúval niekde spoza rohu.

„Mikey..."

„Prepáč, chápem, čo si tým chcela povedať." Ale nemal som jej ako pomôcť, bohužiaľ. Jej súčasné trápenie bolo aj mojou vinou. Keby sa v ten deň ovládnem, nemuseli sme teraz riešiť podobné problémy. Mohli sme si užívať leto, o pár týždňov by sme obaja nastúpili späť do školy, dokončili by sme posledný ročník, prevzali si svoje diplomy... „Veľmi rád by som ti pomohol, láska."

„Mne už pomôže len zázrak."

„Príde aj ten, čoskoro," uistil som ju.

Cítil som, že mi nehovorí úplne všetko. Lepšie povedané, nehovorí tak, ako to skutočne všetko cíti. Schválne volila iné, opatrnejšie slová. Nechcela mi ublížiť ani ma ešte viac znepokojiť.

„Tiež by mi zjavne odľahlo, keby to už mám za sebou," priznala nakoniec po chvíľke ticha. Prsty voľnej ruky si zaplietla do mojich vlasov, s ktorými sa natoľko rada hrávala takmer každý večer pred zaspávaním. „Ja viem, že je to odo mňa nespravodlivé a sebecké voči bábätku, ale ja už nemôžem ďalej. Proste... musím myslieť aj na seba, hoci v prvom rade by som mala uvažovať ako matka, ale..."

Zo strachu a neistoty v jej hlase ma zamrazilo. O niečo lepšie som sa pritúlil k svojej snúbenici a vzal ju do náruče. „Nie je to sebecké, ani náhodou," uistil som ju a pobozkal ju do vlasov. „Musíš myslieť aj na seba. Práve preto, že čoskoro budeš mama. Keby sa nepostaráš o seba, nedokázala by si svoje maximum dať ani malému."

„Myslela som si, že už to mám za sebou. Všetky tie pochybnosti o tom, či budem dobrá mama. Či nebolo chybou nechať si to malé..."

„Clio..."

„Chcem ho, veľmi ho chcem, Michael. Naozaj veľmi... ľúbim ho a urobila by som všetko, aby som ho ochránila. Veď vieš, čo som podstúpila." Končekmi prstov som podvedome skĺzol k jej zátylku. Spleť jaziev bola jasne citeľná – ako večná pripomienka toho, aká silná dokáže láska medzi matkou a jej dieťaťom byť. „Ale hrozne sa bojím, že mu nebudem schopná dať presne to, čo bude potrebovať. Čo ak budem ako môj otec?"

„Prečo? Veď ho ani nepoznáš, nikdy si sa s ním nestretla." Nechápal som, kam tým mieri. Prečo sa zaťažuje podobnými myšlienkami. „Clio, ako ti niečo také napadlo?"

„Neviem, skrátka..."

„Nie, nie! Nikdy viac takéto slová nevyslov, dobre? Svojho otca nepoznáš, nikdy ťa svojim chovaním nemal možnosť ovplyvniť. Preto nevidím žiadny dôvod na to, aby si sa zaťažovala podobnými myšlienkami." Váhavo, ale nakoniec sotva badateľne prikývla a tvár si zaborila do môjho krku. „Ako dlho sa trápiš týmito myšlienkami? A hlavne prečo si mi to nikdy nepovedala?"

„Nemyslela som naňho, až keď... keď sme sa streli s Roxanou a Irvinom v nemocnici. Keď mi povedala ako to celé bolo a ako ju aj napriek tomu ľúbi..." Strácal som sa v jej slovách, nedokázal som v nich nájsť žiadny logický súvis. Akoby ich vytiahla len z čistej zúfalosti... aby nezostalo medzi nami ticho. „Je to hlúposť, ja viem. Nemala by som na nič podobné myslieť, ale občas to nejde. Vieš, čo ak... čo ak to mám po otcovi v sebe aj ja? Že sa po pôrode pozriem na to malé a nebudem... nebudem vedieť cítiť to, čo by som mala."

„Máš pocit, že by sa niečo také mohlo reálne stať?" Clio niekoľkokrát otvorila ústa, pokúšala sa na moju otázku odpovedať, ale správne slová sa jej nájsť nepodarilo. Presne to som očakával.

„Začínam to preháňať, však? Hľadám výhovorky, nejaké problémy a prekážky..."

„Vieš, ja sa ti niekde ani nečudujem. Povedal by som, že si mala za posledné mesiace priveľa voľného času na premýšľanie."

„Áno, to máš zjavne pravdu. Keď skončila škola a práce bolo menej..." Nešťastne mykla plecami a pobozkala ma na krk. Možno bolo aj dobré, že som takmer hneď po skončení semestra nastúpil na prax. Keby sa moja hlava naplní ešte viacerými myšlienkami či pochybnosťami, bol by to môj koniec. „Dúfam, že to zo mňa po pôrode nejako magicky opadne."

„No, pôrod magický určite bude. Postarám sa o to."

Clio sa potichu zasmiala. „Nebudem po tebe žiadať, aby si mi pomáhal za použitia vášho rodinného daru. Myslím, že beztak budeš mať čo robiť."

„Budem sa cítiť neskutočne trápne, ak znova úplne zamrznem a prepadnem panike. Teraz som ukončil pôrodnícku prax, nemôžem byť predsa také nemehlo."

„Ja som si istá, že keby na to príde, odrodíš ma bez nejakej asistencie," uistila ma veľmi sebavedome a pohladila ma po líci.

„To je veľmi milé, ale skúšať to nebudeme!" zahlásil som bez nejakého váhania. Neexistovalo, aby sme skončili v takej situácii. Všetko, len to nie.