Clio

„Pripomína mi to tu letné prázdniny u starej mamy na vidieku, milovala som tam chodiť. Občas som tam zostávala aj skoro celé dva mesiace," zaspomínala Marcia s maličkým úsmevom na tvári. Ruky mala založené za hlavou a tvár nastavovala hrejivým slnečným lúčom. „Už chýba len more, mali sme ho tak pätnásť minút chôdze."

„To znie krásne, skutočne hviezdne prázdniny."

„Síce tam bola kamienková pláž, ale nikdy som si nesťažovala. Stavanie hradov z piesku nepatrilo medzi moje obľúbené činnosti."

„Ja som pieskoviská milovala, ale v stavaní hradov som dobrá nebola. Stále sa mi rozpadli."

„No, čoskoro budeš mať možnosť zlepšiť sa."

Pousmiala som sa a pohladila si brucho. Marcia nadšene chytala bronz vo svojich nových bielych plavkách, kým ja som sedela v tieni. Žiadne z mojich plaviek mi dobré neboli, nové som si kupovať nechcela a tak som si musela vystačiť s jednými z mojich letných šiat. Horúčavy sa vrátili v plnej sile, august bol za dverami a všetko nasvedčovalo tomu, že leto ešte ani náhodou nie je na ústupe.

„Na návštevy ihrísk sa už veľmi teším."

„Ja tiež, akurát ma neláka pomyslenie na zoznamovanie sa s okolitými rodičmi. Niektoré mamičky sú zjavne až moc priateľské."

Nikdy som s väčšou spoločnosťou nemala problémy, ale rada som si hľadela svojho a čas trávila s mojim malým okruhom najbližších. Vyslovene cielene som nové priateľstvá nevyhľadávala – tie skutočné a najlepšie prišli vždy samé od seba, niekedy úplne nečakane.

„Ja sa veľmi rád pozoznamujem s nejakými mamičkami," zatiahol Tiberius. Sedel iba kúsok odo mňa a už dobrú polhodinu obracal medzi prstami Rubikovu kocku, ktorú mu dal Matteo.

V pondelok okolo obeda sme šťastne dorazili do Bostonu – najprv iba ja s Michaelom, Marcia ešte musela ísť posledný deň do práce. Celá natešená prišla za nami včera, Eni ju čakala s hotovou hostinou. Tiberius sa zjavil až neskoro večer, deň údajne strávil v nemocnici pri Ariel. Roxana mi večer napísala krátku správu, maličká sa už mala lepšie, na teraz to vyzeralo, že krvácanie do mozgu u nej nezanechalo žiadne následky. Skutočnú odpoveď však budeme poznať až omnoho neskôr.

„Určite ocenia moju spoločnosť, dobre mienené rodičovské rady..."

„Dobre mienené rodičovské rady?" zopakovala Marcia posmešným tónom a otočila našim smerom hlavu. „Odkedy máš v rukáve niečo podobné?"

„Nemám, ale dovtedy sa naučím." Zvedavo som nadvihla obočie. Michaelovi rodičia neboli z jeho prítomností radosťou bez seba, ale zdalo sa, že sú ochotní ho tolerovať. Aspoň dovtedy, kým nezačne znova všetko obracať hore nohami. „Čo? Plánujem sa aktívne angažovať vo výchove toho krpca."

„Chceš napraviť chyby z minulosti?"

Marcia sa síce zasmiala, ale Tiberius pri jej pripomienke znova sklopil pohľad a dokonca položil kocku z rúk. Ľavačkou som sa za ním načiahla a pohladila ho po ramene. „Za pomoc budem veľmi vďačná," dodala som uisťujúco. Michael mal minule pravdu – svoju masku nosil veľmi dobre, ale nie bezchybne. Boli tu chvíle, kedy mu skĺzla a odhalila tak šarlatánove skutočné emócie. „Som si istá, že si povedieš skvele. Stačí trocha snahy."

„Aby si veľmi rýchlo nezmenila názor," zamrmlal.

„Pôjde ti to, musíš len chcieť," povedala Marcia a podoprela sa na lakťoch. „Nemyslela som to v zlom, prepáč. Myslím si, že by z teba mohol byť celkom dobrý spoločník pre to maličké."

„Bude z neho rovnaký naničhodník ako som ja."

Objala som ho okolo paže a s úsmevom si oprela hlavu o jeho rameno. „Hold, asi máme túto vlastnosť v rodine."

„Dokonalé vysvetlenie," skonštatovala Marcia a opäť položila hlavu na deku.

Ani jeden z nás si nechcel kaziť pohodové poobedie hlúpymi výčitkami. Prišli sme sem oddychovať, načerpať nové sily a vychutnať si posledné týždne pred narodením bábätka. Bol to veľmi cenný čas, ktorý sa už nikdy nevráti. Keď odtiaľto vo štvrtok odídeme, už nikdy sa v tejto zostave nevrátime. Vždy nás bude o jedného viac.

Eni sa jedna radosť zvŕtala v kuchyni, zatiaľ čo Michael s jeho otcom boli v meste. Matteo mal dohodnuté osobné stretnutie so svojim editorom, ktorý mu pomáhal s novou knihou, a Michael sa rozhodol ísť s ním. Tiberius ho strašil so slovami, že im bude dýchať na krk, no nakoniec sa uvelebil v záhrade spolu s nami.

„Kedy si vravela, že príde Amber?" opýtala sa Marcia po chvíli ticha.

„Okolo piatej."

„Kam chceme potom večer ísť?" Mykla som plecami a lepšie si na ležadle oprela chrbát. Ja osobne som ísť nechcela nikam. Avšak Amber, ktorá sa chystala do Bostonu za nami, a Marcia nám urobili plány aj bez môjho súhlasu. „V Bostone sa nevyznám ešte ani tak, ako v New Yorku."

„Skús sa opýtať Michaela, ani ja to tu nepoznám." Keď sme prišli, nevysedávali sme po baroch, nechodili sme priveľmi často do reštaurácií a podobne. Všetko sa vtedy točili okolo tohto domu a ľudí v ňom – to bola moja obľúbená časť Bostonu. Rodina. „Vieš... mne sa veľmi nechce ísť večer von. Veď sme nedávno boli."

„To možno áno, ale musíme si ešte užiť."

„Neboj, pôjdem miesto teba," uistil ma Tiberius. „Hoci, neviem, či ma tvoja priateľka uvidí rada. Možno, ak sa tento krát oblečiem."

„To aby si sa pri večeri nezašpinil. Som si istá, že Eni prestrie ako pre monarchiu."

„Užívam si, že môžem jesť ako predtým. Vieš, cítiť všetky tie chute a podobne. A pritom sa nemusím báť toho, že by mi bolo z niečoho zle."

„Ani nepriberáš, nie?" Pokýval hlavou. „Závidím ti, hlavne v tejto chvíli." Za ostatné týždne som pribrala skoro pätnásť kíl, čo som každým dňom cítila viac a viac. Bála som sa, že cesta k mojej váhe pred tehotenstvom bude mimoriadne tŕnistá. Dakedy by som na ňu nadávala, teraz by som ju brala späť mihom oka. „Muži... mali by ste sa nám plaziť pri nohách za toto všetko. Chcete potomstvo a vaša spoluúčasť trvá maximálne niekoľko minút, potom si len hoviete vedľa nás a čakáte, stále sa pýtate na hlúposti, sťažujete sa..."

„Pozor, aby ťa Michael nepočul," zasmiala sa Marcia.

„Ja to nemyslím tak úplne na Michaela, skôr všeobecne." Michael dieťa nechcel, navyše sa naozaj veľmi snažil. Robil všetko, čo mi na očiach videl. Áno, občas mi žral nervy nejakou hlúposťou, ale to bolo ešte v rámci normy. „Je to nespravodlivé."

„Posťažuj sa pánu Bohu, možno vypočuje tvoje zúfalé náreky." Tiberius ma s týmito slovami pobozkal do vlasov, schytil Rubikovu kocku a vyskočil na nohy. Z tieňa napochodoval na slnko a klesol do trávy. „Idem skúsiť, či sa dokážem opáliť. Možno by sme sa s Michaelom podobali ešte viac."

„Ja si skočím po niečo na pitie, to teplo začína byť moc."

Trocha sťažka som sa vyškriabala na nohy a zamierila smerom k domu. Cez zimnú záhradku, ktorú Matteo postavil špeciálne na prianie svojej drahej manželky, som vošla priamo do kuchyne, ktorá bola spojená s jedálňou a menšou obývačkou. Milovala som tento dom, už počas mojej prvej návštevy som sa tu cítila neskutočne príjemne a útulne. Ako doma – na mieste, kam som sa túžila vracať a kam som prichádzala vždy s radosťou.

„Nechceš s niečím pomôcť?" opýtala som sa Eni, ktorá sa svižne zvŕtala pri linke a okolo kuchynského ostrovčeka.

„Nie, zlatko. Všetko zvládam aj sama, ty len pekne oddychuj. Pomaly som hotová, naši chlapi prídu akurát k prestretému stolu."

„Určite ho vezmú útokom," uistila som ju, vybrala z chladničky sklený džbán citrónovej limonády a naliala si za poriadny pohár. „Eni, mohla by som sa ťa niečo opýtať?" Do Bostonu som si chcela prísť hlavne oddýchnuť. Zároveň som však potrebovala hovoriť s Michaelovou mamou medzi štyrmi očami. „Ak nechceš, neodpovedaj."

„Samozrejme, pýtaj sa," povzbudila ma s úsmevom, utrela si ruky do kuchynskej utierky so slnečnicami a oprela sa o linku.

„Nechcem sa k tej téme už veľmi vracať, ale jedna vec by ma ešte zaujímala. Mala si aj ty... podobnú nočnú moru?" Svoju otázku som hneď oľutovala. Možno som to mala celé pustiť z hlavy a nie znova otvárať rany, ktoré sa sotva stihli zahojiť. Ak vôbec...

Michaelova mama sa na chvíľu zamyslela a založila si ruky na hrudi. „Asi nikdy na ňu nezabudnem. Matteo skoro dostal infarkt, keď som sa vedľa neho prebudila s krikom a plačom, akoby ma sťahovali z kože." Viditeľne nepohodlne prestúpila z nohy na nohu. Akoby zrazu netušila, čo má robiť, kam sa pozrieť a hlavne ako mi odpovedať.

„Ja ti to obdobie vážne nechcem pripomínať, muselo to nepredstaviteľne bolieť, len..."

„Bolo to pár nocí predtým, než som skončila v nemocnici. Neviem, ak sa na to obzriem takto spätne..." mykla plecami, „mala som vedieť, že je to nejaké varovanie."

„Nemyslím si, že by to niekomu napadlo. Ktorá žena myslí počas tehotenstva na podobné veci?"

„Myslím, že každá... do istej miery. Deväť mesiacov je dlhá doba, môže sa počas nich stať mnoho zlého."

„A veľmi často sa aj stáva," zamrmlala som skôr len pre seba. Dokonca po niekoľkých týždňoch bolo náročné zabudnúť na bolesť, strach a beznádej, ktoré som v nemocnici cítila. Bola som si istá, že je to môj koniec. A ďaleko som pravdy nebola. „Stále neverím, že sa to stalo. Že sa to stalo práve nám."

„Niečo veľmi podobné som si v tej dobe hovorila tiež. Hovorí sa, že jedna žena zo štyroch príde o svoje bábätko ešte pred pôrodom." Znova prestúpila z nohy na nohu a chopila sa kuchynskej utierky. „Nikomu v blízkej rodine sa to nikdy nestalo, moje sestry mali krásne, priam dokonalé tehotenstvá. Nemala som dôvod myslieť si, že práve mne by sa mohlo v tomto smere niečo prihodiť."

„Sprvu som mala pocit, že som si to sama privolala. Vieš, všetky tie problémy hore-dole. Predsa len som niekde v podvedomí rátala už od začiatku s tým, že by to nemuselo dopadnúť dobre."

Michael mi za podobné premýšľanie niekoľkokrát vynadal, ale taktiež nemohol prehlásiť, že takýmto spôsobom nepremýšľal. Mne to prišlo úplne prirodzené. Skrátka sme si nič neprikrášľovali a hlavne sa v úplných začiatkoch nenechali pohltiť predstavami o šťastnej rodine. Túžili sme po nej, ale boli sme zároveň veľmi opatrní.

Niečo z toho v nás zostalo dokonca do dnešného dňa...

„Vážne neviem, čo si o tom celom myslieť. Alebo... či si ešte vôbec myslieť, či to len zbytočne nerozmazávam."

„Ja ti veľmi dobre rozumiem, Clio. Myslíš na to, aj keď nechceš." Súhlasne som prikývla a zahrkala ľadovými kockami v pohári s limonádou. „Celé tehotenstvo s Michaelom som bola ako na ihlách, mnoho nocí som oka nezažmúrila, lebo som sa bála, že sa opäť prebudím v bolestiach a zakrvavenej posteli." Po vyslovení týchto slov sa na jej tvári rozhostil výraz, aký som snáď nikdy v živote nevidela. Až ma v hrudi bodol silný pocit viny, že som túto tému otvorila a donútila ju spomínať. „Skutočne som si vydýchla snáď až niekoľko mesiacov po jeho narodení. Keď sme si už s Matteom zvykli na rolu rodičov, keď sa Michael začal stále viac prejavovať, domom sa ozýval jeho smiech, ktorý..." Eni sa nečakane zasmiala a sklonila hlavu, „vedel sa neskutočne rozkošne smiať, hlavne na úplných banalitách. Miloval, keď pred ním Matteo trhal papiere alebo noviny, vedel ho tým zabaviť aj na dobrých tridsať minút."

„To znie neskutočne sladko." Sama som sa neubránila úprimnému úsmevu. Michaelove fotky z detstva som videla už mnohokrát, ale túto skutočnosť som doteraz netušila.

„Tiež veľmi rád polieval svoje hračky s mojou kanvicou na kvety, myslel si, že potom tiež narastú na väčšie. Keď už vedel chodiť, ťahal ju so sebou po celom dome a tou troškou vody, ktorú sme mu tam dali, polieval každú hračku, ktorá mu prišla do cesty."

„Čiže vám zjavne plával celý dom." Eni s úsmevom prikývla. „Škoda, že on mi podobné historky zo svojho detstva nikdy nehovoril. Pozná ich, nie?"

„Samozrejme, my s Matteom sme rozhodne ten typ rodičov, ktorí podobné kuriozity svojim deťom radi pripomínajú."

Zjavne obom nám odľahlo, keď sa zvyšok nášho rozhovoru niesol v tomto duchu. Chvíľu som Eni ešte robila spoločnosť, ale potom som sa vytratila do Michaelovej starej izby, kde sme mali zložené veci a spávali počas našej návštevy. Bola som si istá, že Tiberius a Marcia sa ešte chvíľu zabavia bez mojej prítomnosti.

Pomerne unavene som klesla na posteľ, kde medzi vankúšmi driemal Kalif. Pokúšala som sa ho vylákať s nami do záhrady, ale podobné teploty skrátka neboli pre neho. Bol zvyknutý ich tráviť v chládku za stenami bytovky. Pobyt na horúcom slnku ho nelákal, doma sa na parapete vyvaľoval tiež až vtedy, keď mu na brucho svietili posledné slnečné lúče a teplota o niečo poklesla.

„Spíš?" opýtal sa Michael po skoro pol hodine. S Kalifom sme sa maznali a užívali si niekoľko chvíľ nerušeného ticha. „Clio?"

„Nie, nie," odvetila som a pootočila k nemu hlavu.

„Potrebovala si chvíľu pre seba?"

„Hej, akosi som bola už ohučaná z každého." Hlavne teda z predstavy, že čoskoro príde Amber a bude chcieť niekam vyraziť. Naozaj som sa na to necítila. Bola som unavená, hoci som celý deň nič moc nerobila. Hold, nasledovné týždne zjavne o moc lepšie nebudú. „Ale tvoju spoločnosť si veľmi rada vychutnám." S úsmevom som k nemu vystrela ruku a stiahla ho na posteľ, sotva sme si preplietli prsty.

„Prišli by sme skôr, ale boli sme ešte na cintoríne."

„Tušila som, že tam budeš chcieť zájsť." Na hrob jeho starého otca sme išli vždy, keď sme boli u jeho rodičov. Išlo o akýsi povinný bod programu, ktorý nechcel vynechať ani jeden z nás. Vedela som, koľko to pre neho znamená, preto mi nikdy nenapadlo namietať alebo ho presviedčať, aby sme čas strávili inak. „Ak by si chcel, môžeme ísť ešte aj vo dvojici."

Pokýval hlavou a viditeľne unavene si ju položil na voľný vankúš. Natiahol pritom ku mne krk, aby sme si mohli dať pusu. „Bolo zvláštne stáť tam po stretnutí so starou mamou. Cítil som sa k nej akosi bližšie. Už to nebola len cudzia žena z fotografií... kvázi."

„Povedala si otcovi, že si s ňou hovoril?"

„Nie, radšej nie."

„Ja som... hovorila som s tvojou mamou," začala som opatrne a prehrabla mu až neprirodzene strapaté vlasy. „Nedalo mi to, musela som sa jej spýtať, či tiež mala ten sen s démonom."

Michael chápavo prikývol a pobozkal ma na líce. „Dúfam, že teraz už budeš mať pokojnejšie svedomie a necháš to konečne plávať."

„Chcela by som, ale to vôbec nie je také jednoduché. Vždy, keď si myslím, že už to mám za sebou, že som to celé uzavrela, tak ma niečo donúti spomínať."

„Clio..." vydýchol nešťastne, posadil sa a vzal ma za ruky. „Ja viem, že si sa veľmi vyľakala. Mala si na to všetky práva, bolo to niečo príšerné a omnoho desivejšie, než si ja vôbec dokážem predstaviť. Ale nechcem, aby si sa toľko trápila, ubližuješ tým vám obom." Pravú dlaň presunul na moje brucho a láskyplne ho pohladil. „Chcem, aby ste boli v poriadku, najviac na celom svete. A k tomu vo výraznej miere prispieva práve tvoja psychika. Nesmieš sa zaťažovať nadbytočnými vecami, ktoré nemajú s našou budúcnosťou nič spoločné."

„Nezbavili sme sa ho naveky," pripomenula som mu.

„Možno nie, ale možno áno. Odkiaľ vieš, že mu môžeš veriť? Ja vážne nevidím dôvod, aby ste sa vy dvaja ešte niekedy stretávali. Načo? Teraz si nabrala dosť odvahy na to, aby si mu priamo čelila a vyhrala si. Tým to medzi vami hasne, už mal svoju šancu. Premrhal ju, musí sa uspokojiť s prehrou."

„Lenže to nie je také ľahké, Mikey."

„Ja viem, láska." Pobozkal ma na brucho a opatrne si ma pritúlil k sebe. „Ale skús myslieť teraz na to, že sme bežný život nechali v New Yorku. Tu sme akoby na dovolenke. Máme voľno, úplne od všetkého."

„Aj od démonov, podsvetia a podobných vecí?"

„Od všetkého... odhliadnuc od môjho prastarého otca." Otrávene zagúľal očami, čo mi vyčarilo úsmev. „Čudujem sa, že Marcia ešte dokáže znášať jeho spoločnosť."

„Troška sa doberali, ale zjavne našli spoločnú reč. Alebo si obaja potichu hľadia svojho."

Nech už to bolo akokoľvek, omnoho radšej som si nasledovnú hodinku užila v spoločnosti môjho snúbenca. Nadšene mi porozprával o otcovom stretnutí s editorom, ktorý mal pre Mattea samé dobré správy. Ak pôjde všetko hladko, jeho najnovšia publikácia by mohla byť pripravená na vydanie už začiatkom budúceho roka. O tejto skutočnosti nám všetkým veľmi nadšene porozprával aj počas večere, ktorú narušil až príchod mojej drahej priateľky. Stačilo jej pár minút, aby medzi nás zapadla – hlavne, keď ju Eni prizvala k stolu a láskyplne jej nakázala, aby ochutnala úplne všetko, čo pripravila.

⫷⫸

„Ja si na toto celé asi nikdy nezvyknem," vydýchla Amber a klesla na voľnú stoličku po mojom boku.

V Bostone nám zostávali posledné hodiny a za sebou sme mali skutočne rušný štvrtok. Vyrazili sme do mesta a užili si deň, aký už dávno nie. Ja, Amber, Marcia, Eni a Evelyn. Naši chlapi – Matteo, Michael, Tiberius a Ambrose – pozvaní neboli. Stratila som pojem, koľko obchodov sme navštívili predtým, než sme si dali výdatný obed a k nemu ochutnali snáď všetky drinky, ktoré reštaurácia ponúkala. Ja a Amber niekoľko nealkoholických, nechutne presladených a farebných ako dúha.

„Čo konkrétne myslíš?" opýtala som sa jej s pohárom ľadovej vody v ruke. Hlava mi trešťala od bolesti už skoro hodinu a ja som naivne dúfala, že ak si dám dostatok vody, prejde to. No opak bol pravdou, bolesť sa skôr stupňovala.

Cítila som s nimi úžasne, dávno som sa tak neuvoľnila a nebavila. O to väčšia únava na mňa doľahla krátko pred návratom sem. Odvtedy som sa necítil vo vlastnej koži, aj preto som sa držala stranou, hoci na záhrade to žilo a každý sa viditeľne skvele bavil.

„Tiberius, Ambrose, Evelyn... Sú úžasní, naozaj skvelí ľudia, všetci traja takým tým svojim spôsobom. Ale nemajú tu čo robiť, Clio."

„Ja viem, ale čo mám s nimi robiť? Je to rodina, máme ich naozaj radi."

„Stále neverím, že sem vás dostala jedna náhodná kniha."

Sentimentálne som sa pousmiala a pohladila si brucho. Rušný deň malo spolu so mnou aj maličké, celý deň ma kopalo do rebier, nech som robila hocičo. Keď už som si myslela, že sa konečne upokojilo a zaspalo, poslalo mi ďalšiu pripomienku toho, že natoľko hektický program sa mu nepáči. Alebo možno pravý opak.

„Od tej doby sa udialo hrozne veľa, ale všetko napokon do seba zapadlo. Aj tie najmenšie detaily, ktoré mi sprvu prišli ako zbytočné problémy." Napríklad moja zlomenina zápästia, strata Kalifa, hádky s Amber, príchod Marcie, Tiberius a všetky jeho prepady... „Mám pocit, že narodením bábätka sa celý tento začarovaný kruh uzavrie."

„Čo budete robiť? Predstavíte ho... jeho predkom?"

Bez váhania som prikývla. „Áno, určite by sme to chceli. Vďačíme im skutočne za veľa, naučili nás mnoho a ukázali nám, čo skutočne znamená slovo rodina."

„Nechápem, ako je to vôbec možné. Mágia je dnes naozaj všade, v knihách, filmoch a podobne, ale... nie v realite, Clio. Duchovia nemajú existovať, nie v takejto podobe."

„Akoby som počula Michaela," zasmiala som sa. Môj drahý snúbenec spolu s Marciou pomáhali jeho mame, ktorá na grile pripravovala večeru. „Niečo podobné povedala aj moja mama."

„A čo ty?"

Mykla som plecami. „Neviem, neprišlo mi to zvláštne. Ale tak ja som podobné veci odjakživa vnímala inak. Omnoho otvorenejšie, než ľudia v mojom okolí."

„Áno, už na strednej si mala svoje rôzne kryštáliky, tarotové karty a podobne. Ale toto je o niečom úplne inom, motajú sa okolo teba duchovia vyše sto rokov mŕtvych ľudí."

„A je to úplne skvelé," dokončila som, dopila vodu vo svojom pohári a postavila sa. Pomaly sme si mali sadnúť k večeri, ale ja som si potrebovala ešte na chvíľku ľahnúť. Nebolo mi dobre, nelákalo ma ani pomyslenie na chutné jedlo. „Pôjdem si trocha ľahnúť, dobre? Bolí ma hlava."

„Pôjdem s tebou?"

„Nie, nie. Pokojne bež späť za nimi, čoskoro aj tak odchádzame." Amber za nami prišla autom, takže sme si dnes mohli dovoliť zostať až do večera – nemuseli sme sa prispôsobiť vlakovým spojom. Vravela, že v noci sa nám pôjde lepšie a doma budeme mihom oka.

„Vážne budeš v poriadku?"

Uisťujúco som sa na ňu usmiala a pohladila ju po ramene. „Zakričím, keby dačo."

Na kraj postele som klesla s otrasnou bolesťou chrbta a krížov, ktorá sa stupňovala počas celého dňa. Teraz sa zdalo, že dosiahla vrchol, už som vážne netušila, ako si sadnúť. O nič lepšie to ale nebolo ani v posteli, nemala som tu svoju armádu vankúšov, bez ktorých bolo nemožné pohodlne sa uložiť.

Čas sa vliekol a bolesť sa stále stupňovala. Bolo mi hrozné teplo, hlava sa mi išla rozletieť na kúsky a po chvíľke sa so mnou začala točiť celá izba, hoci som iba ležala a hľadela do steny. Úplne nepripravenú ma prichytili kontrakcie, ktoré som už dobre poznala. Aj preto som si z nich nič nerobila – sprvu. Až po niekoľkých minútach, keď mi prišlo, že sa stávajú až priveľmi pravidelnými a stále silnejú.

„Dopekla," zašomrala som sama pre seba a sťažka sa posadila. Zmena polohy mi mala pomôcť, vtedy zvykla bolesť odznieť. Teraz sa to ale nedialo. „Michael!" zakričala som, čo mi hlasivky stačili. Bolo len samozrejmé, že ma až von do záhrady nepočul. Preto som vytiahla spod vankúša svoj mobil a prezvonila ho. Vedela som, že ten svoj má určite pri sebe.

„Clio!" odľahlo mi, keď na mňa po chvíľke zakričal a ja som začula kroky náhliace sa smerom k jeho izbe. Vo dverách sa objavil biely ako stena. „Čo je? Deje sa niečo? Prečo mi voláš?"

Potrebovala som pár sekúnd na predýchanie ďalšej bolestivej kontrakcie, kým som dokázala odpovedať. „Neviem, čo sa deje. Mám hrozné bolesti." Michael si kľakol pred posteľ k mojim nohám a vzal ma za ruky. „Zdá sa mi, že to nie sú rovnaké kontrakcie ako predtým. Začínajú byť priveľmi pravidelné a stále bolia viac."

„Dobre, hlavne pomaly zhlboka dýchaj. Žiadnu zbytočnú paniku, bude to fajn," uistil ma a pevne mi stisol ruky. V jeho tvári som videla, že panikári za nás za oboch.

„Bolí ma hlava, bolia ma kríže, chrbát..."

„Ja viem, láska."

„Myslíš si, že..." Okamžite pokýval hlavou, ani ma nenechal dohovoriť. Vedel, čo som sa ho chcela opýtať – a odpoveď takisto nepoznal. „Bojím sa, Michael."

„Ja viem, ale všetko bude v poriadku. Som pri tebe, zvládneme to." Vydesilo ma, keď sa zrazu postavil a pozrel smerom ku dverám. „Privediem otca, dobre? Zíde sa nám niekto, kto si zachová chladnú hlavu."

Až kŕčovito silno som mu stisla ruky. „Neodchádzaj," poprosila som ho cez zaťaté zuby.

„Bude to len sekunda, Clio. Hneď som späť."

„Choď mu všetko vysvetliť, zostanem tu," prehovoril zrazu Tiberius od dverí. Kývol Michaelovi hlavou, aby šiel a nestrácal čas. Svižne zaujal jeho miesto, kľakol si predo mňa a vzal ma za ruky. „Myslíš, že dnes je správny deň na pôrod?" opýtal sa ma žartovným tónom.

„Nie, to ani náhodou. Stále je skoro."

„Hlavne teda pokoj, nemysli hneď na to najhoršie."

„To sa ti ľahko hovorí," vydýchla som ubolene a predklonila sa, skláňajúc pritom hlavu.

Šarlatán už nepovedal ani slovo, palcami oboch rúk ma hladil po hánkach a pritom sa mi snažil pomôcť zvládať návaly bolesti. Tie boli vďaka nemu o niečo znesiteľnejšie. Michael a Matteo prišli skutočne obratom. Môj snúbenec pôsobil snáď o desať odtieňov bledší, bolo rozhodne lepšie, že priviedol svojho otca, ktorý si dokázal zachovať chladnú hlavu a profesionálny výraz. Videla som na ňom, že ku mne si sadal ako lekár, hoci ako bývalý neurochirurg, ale rozhodne nie ako vydesený budúci dedko.

„Nerobil by som zbytočnú paniku, pôrodné kontrakcie u prvorodičiek zväčša trvajú mnoho hodín, niekedy dokonca dní."

„Ale ja ešte nemôžem rodiť, Matteo," namietla som, ešte o niečo pevnejšie pritom stískajúc šarlatánove ruky.

„Ja viem, Clio, to sa ti snažím vysvetliť. Preto by ste mali zájsť do nemocnice, stále by ste mali mať dostatok času na to, aby sa prípadný rozbiehajúci pôrod zastavil."

Pozreli sme na Michaela, ktorý nervózne stepoval iba kúsok od nás. Obaja sme vedeli, že ak na to príde, prepadne nás strach. Nebudeme vedieť, čo máme robiť a určite si skočíme do vlasov. Možno bolo aj dobre, že k tomu došlo práve tu. Mali sme naokolo seba ľudí, ktorí nás pomôžu usmerniť.

Snáď...