Michael

„V poriadku?" opýtal sa primár, keď konečne vyšiel z operačnej sály. V pätách mu kráčala rezidentka Andrea, ktorej oči odrážali snáď rovnaký strach ako moje vlastné. „Obaja ste si viedli veľmi dobre, som na vás hrdý."

„Toto bol..." začala Andrea, no nakoniec len pokývala hlavou a zamierila k jednému z umývadiel.

„Masaker všetkých masakrov," dokončil som za ňu a znova ponoril ruky pod prúd studenej vody. Keď som si už bol istý, že ich mám dostatočne čisté, našpliechal som si trocha vody do tváre a tuho privrel oči. „Myslel som si, že..."

„Tam rovno umrie," dokončila teraz Andrea miesto mňa. „Nikdy som nikoho nevidela takto očervenieť a napuchnúť. Prečo nemal vo svojej karte zapísané, že je alergický na anestetiká?"

„Lebo nikdy predtým nebol operovaný," prehovoril anestéziológ doktor Davids, ktorý sa pridal k našej malej debatnej skupinke. „A aj keby, anestetiká sa stále vyvíjajú. Občas sa to proste stane, dôležité je správne a rýchlo zareagovať."

Sotva som počúval, čo si oni traja medzi sebou ešte rozprávali. Jediné, čo som mal stále pred očami, bol takmer zomierajúci pacient, ktorý dostal alergickú reakciu na podané anestetiká. Na sále skončil po vážnej nehode na motorke, ktorá mu spôsobila mnohopočetné vnútorné aj vonkajšie zranenia brušnej dutiny, hrudníka a hlavy. Mal zlomené tri prsty na pravej ruke, vykĺbené rameno a zlomenú panvu. Najväčšie vrásky na čele nám urobili krvácajúca pečeň a slezina, ktorú sme napokon museli odstrániť.

Dávno predo mnou na operačnom stole neležal nikto v takomto zlom stave. Prišlo mi, že v omnoho lepšom stave bol aj ten chlapík z minula, ktorého guľka trafila do srdca. Naozaj som sa neodvážil hádať, či sa nám ho podarí zachrániť.

„Prežije to?"

„Uvidíme, netrúfam si hádať," odvetil primár Andrei a tiež si dôkladne poumýval ruky.

„Čudujem sa, že nemal žiadne krvácanie do mozgu alebo vážnejšie poranenie hlavy. Ak to prežije, môže ďakovať svojej prilbe," poznamenal doktor Davids. „Výsledky takýchto nehôd často stoja a padajú práve na poraneniach hlavy. Tie sú veľmi často smrteľné."

Na operáciu som doslova dobehol. Bol som akurát na ceste domov od Ariel, keď mi zavolal primár, či mám záujem o podobne náročný prípad. Sprvu som zaváhal, od rána mi nebolo práve najlepšie, ale nakoniec som súhlasil so slovami, že prídem čím skôr. Z metra som vystúpil na ďalšej zastávke a rovno sadol na spoj, ktorý ma vzal späť smerom, ktorým som prišiel krátko predtým.

„Oplatilo sa prísť?" opýtal sa ma primár od umývadla vedľa.

„Bola to rozhodne zaujímavá skúsenosť. Nabudúce už možno skoro nevyskočím z kože, ak uvidím niekoho takto reagovať na anestetiká."

„To neviem, párkrát sa mi to už stalo a predsa ma vždy zaleje studený pot."

„S tým súhlasím," pritakal doktor Davids a s viditeľnou úľavou zahodil rúško aj chirurgickú čapicu. „Ja by som s niečím takýmto mal počítať vždy, ale nie je to úplne pravda. Je to situácia na ktorú nechcem pomyslieť, ale pritom ma môže prekvapiť naozaj hocikedy."

„Ja mám na dnes dosť, ďakujem pekne. Ešteže mi služba skončila už hodinu dozadu," vydýchla Andrea. „Mike, pôjdeš so mnou na jedného panáka?"

„Nepijem, prepáč. Beztak sa ponáhľam domov."

Trocha smutne pokrčila obočím, ale následne prosebne pozrela na svojich zvyšných dvoch kolegov. „Zaplatím," dodala, keď videla ich váhanie.

Prekvapilo ma, keď na jej ponuku nakoniec obaja pristali a vybrali sa v trojici do najbližšieho baru. Bolo lepšie, že som s nimi nešiel – alkohol som kvôli liekom obchádzal oblúkom a na pobyt medzi ľuďmi som náladu vážne nemal. Omnoho lepšie bolo doraziť domov a zavrieť za sebou dvere.

„Ahoj," pozdravil som Clio, ktorá bola na sedačke zapozeraná do notebooku. Pomaly sa znova púšťala do práce, pomáhala s finišovaním nového čísla časopisu pred jeho odoslaním do tlače. „Ako veľmi sa na mňa hneváš?"

Prekvapivo nadvihla obočie a pozrela na mňa. „Lebo? Urobil si niečo?"

„Mám voľno, ktoré som ti sľúbil, že strávim s tebou, no stále som v nemocnici." Práve kvôli nej som zvažoval, že dnešnú operáciu vynechám. Trápili ma veľmi rýchlo utekajúce dni a nedostatok spoločne stráveného času. Akoby nestačilo, že chodím za Ariel, nechával som sa rozptyľovať ešte aj ďalšími operáciami. Áno, dávali mi toho mnoho do budúcnosti, ale pritom ma okrádali o súčasnosť. „Bol som už na ceste domov, keď mi primár zavolal."

„To je v poriadku, chápem."

„Ale neznieš tak." Trocha váhavo som sa posadil, vzal jej notebook a položil ho na konferenčný stolík. „Už som tvoj, sľubujem." Pobozkal som ju na líce a pohladil ju po bruchu. Možno sa mi to len zdalo, ale za posledné dni akoby jej rástlo ešte rýchlejšie. „A som aj tvoj, samozrejme. Konečne splním svoju dlho odkladanú úlohu," povedal som bábätku a pobozkal svoju snúbenicu na brucho.

„Chceš mi povedať, čo ste dnes operovali?"

„Bolo to..." vydýchol som hľadajúc správne slová. „Asi nikdy ma práca na operačnej sále neprestane udivovať. Každou operáciou prichádzam na to, že byť chirurgom je ako ruleta. Nikdy nevieš, čo na teba na stole čaká."

„To bolo pekné prirovnanie."

„To možno, ale na väčšine prípadov nie je nič pekné, Clio." S maličkým úsmevom mi prehrabla vlasy a pobozkala ma na čelo. „Chlapík bol po nehode na motorke, hrozné zranenia. No nejako sme ho zložili dokopy, ale dostal riadnu alergickú reakciu na anestetiká. Vážne som si myslel, že práve to ho zabije, nikdy som nič podobné nevidel."

„Preboha, to znie hrozne."

„Bol červený ako paprika, celý napuchnutý..." Striaslo ma už len pri tej spomienke. Nechápal som, prečo som z toho zostal natoľko rozklepaný. Ani zďaleka nešlo o najhoršiu vec, ktorú som na operačke videl. Ale podvedomie mi šepkalo, že táto spomienka so mnou zostane ešte poriadne dlho. „Doktor Davids zakročil práve včas, nič sa pacientovi nestalo, ale... mne je z toho zle doteraz."

„To je mi veľmi ľúto, Mikey."

„Ešteže som už doma, môžem sa sústrediť na niečo omnoho krajšie." Pevne som ju objal okolo pása a opatrne si oprel hlavu o jej brucho. Keby zavriem oči, možno by som behom pár krátkych minú zaspal. Hoci sa to možno nezdalo, aj jeden operačný zákrok dokázal poriadne vyčerpať. „Urobím niečo na večeru, dobre? Pri varení sa skvele relaxuje."

Clio nadšene prikývla. „Ak budeme mať šťastie, môžeme sa najesť len vo dvojici."

„V trojici," opravil som ju a mimovoľne pritom pretočil očami. „Bol by som nerád, keby z niektorého rohu vyskočí môj prastarý otec a znova nám začne dávať lekcie matematiky."

„To ho poslednú dobu veľmi baví."

„Hlavne tie náhodné zjavenia. Už mi poriadne lezú hore krkom, človek nemá chvíľu súkromia." Zjavne obaja sme skoro dostali infarkt, keď sa bytom zrazu ozval prenikavý mužský smiech. Šarlatán zjavne len čakal na zámienku, aby nám pripomenul svoju prítomnosť.

„Tiberius!" zahriakla ho Clio.

„Prepáč, nemohol som odolať," ozvalo sa z pootvorených dverí kúpeľne. Tiberius sa medzi nimi zjavil mihom oka. Znova oblečený vo svojej košeli si založil ruky na hrudi a žmurkol našim smerom. Prekvapovalo ma, že sa Clio podarilo tak dokonale zbaviť všetkých stôp po paradajkovej polievke – akoby sa ten incident ani nebol stal. „Pomaly som na odchode, nebojte sa. Ja vás dnes večer rušiť nebudem, minule som v bare počul o dobrej párty, tak sa tam pôjdem asi pozrieť."

„Baví ťa to ešte? Stále len vymetáš bary a večierky."

„Pravnúčik, ja sa cítim ako úplne nový človek. Pokračujem vo svojom živote presne tam, kde som musel kvôli vojne skončiť."

„Chystáš sa aj cestovať?" opýtala sa ho Clio skôr, než som reagoval na jeho slová.

„Áno, určite. Ale teraz už počkám, kým porodíš a tak. Potom na to bude dostatok času."

„Ako dlho tu vlastne budeš?" predbehol som teraz Clio ja. „Akože myslím v našom svete."

Tiberius mykol plecami a prešiel k nám. „Ak to nikomu nespôsobí žiadne problémy, veľmi rád zostanem na dobu neurčitú. Zjavne ani večnosť by mi nestačila na to, aby som videl a skúsil všetko, čo som kedy chcel. A o čom som počas života ani nesníval, ale teraz je to realita."

„Mať tvoju chuť do života..." zamrmlal som sám pre seba.

„V Saleme si už nebol?"

„Nie, bolo by zbytočné tam chodiť. Čo-to sme si povedali, zjavne obom nám to na istú dobu stačilo."

„Tvojho brata to naozaj trápi, Tiberius. To, že odmietaš prijať jeho pomoc a konečne sa pustiť minulosti."

„To možno, ale práve preto by mal pochopiť, že veľmi podobne trpím aj ja sám. A nie, ani napriek tomu nechcem jeho pomoc." Clio išla už-už niečo namietnuť, keď Tiberius zodvihol ruku a umlčal ju. „Som mu vďačný, naozaj za veľa, ale..." Mykol plecami a nechal svoje slová rozplynúť v tichu.

„Možno ešte zmeníš názor."

„Mal som na zmenu názoru celé jedno storočie, pravnúčik. Vážne si myslíš, že to príde práve teraz?"

„Celé jedno storočie ste nepoznali nikoho z nás," pripomenul som mu a slabučko sa pousmial. Clio mala minule pravdu, možno by sme sa mali pokúsiť vychádzať o niečo lepšie. Nezabilo by to ani jedného z nás. Minimálne jeho už určite nie. „Veľmi radi vám pomôžeme zmieriť sa. Tebe s celou tvojou rodinou."

„To je veľmi šľachetné, ale ja sa nepotrebujem s nikým zmieriť. A teraz, ak dovolíte, pôjdem. Prajem vám ešte príjemný večer."

Obaja sme nešťastne vydýchli, keď sa Tiberius vyparil priamo pred našimi očami. Na jeho príchody a odchody som si nedokázal zvyknúť. Iritovalo ma, že nás môže vyrušiť hociktorú sekundu dňa – pri skutočne hocijakej činnosti a čisto preto, že jemu to príde smiešne.

Ešte chvíľu som si posedel pri Clio, nechal sa od nej hladiť po vlasoch a potom som sa pustil do prípravy jedla. Mama s otcom ma zastihli akurát vo chvíli, kedy som miesil cesto na poriadnu domácu pizzu s okrajmi plnenými syrom. Už som si skutočne ani nespomínal, kedy sme jedli pizzu, ktorá nebola z donášky alebo niekde vonku v reštaurácii. Rozhovor s rodičmi mi pomohol sa uvoľniť o to viac. Hlavne, keď som s otcom mohol prebrať dnešnú operáciu a všetko mu poriadne dopodrobna opísať.

Rodičia ma zároveň upokojili, že u nich doma je všetko v poriadku. Otcovi sa darilo dobre, pomaly sa v každom smere vrátil do starého zabehaného režimu. Keď teraz nemal takmer žiadnych študentov na doučovanie, viac sa venoval výskumu a autorstvu. Samozrejme, iba v takej miere, aby ho práca tešila a nie mu škodila. Vážne som netúžil zažiť ďalší telefonát od mamy so slovami, že skončil v nemocnici. Keby musím znova čeliť tejto situácii, zjavne by som sa už skutočne zbláznil.

„Čo hovoríš na výlet do Bostonu? Od pondelka do štvrtka?" nadhodila Clio a nevinne zaklipkala mihalnicami. V strede stola boli dva prázdne taniere, na ktorých ešte pred chvíľou ležali moje pizze. Cesto na tretiu som nechal stranou s úmyslom urobiť ju Marcii presne na mieru, keď príde domov. „Piatok mám ísť k doktorke, dovtedy sa musíme vrátiť."

„Neviem, nie som si istý, či..."

„Zvládla by som to, som v poriadku, Michael. Dovolím si povedať, že by mi malý výlet padol mimoriadne dobre."

„Výlet do Bostonu nie je až taký malý."

Clio pretočila očami posúvajúc pritom pohár ľadovej vody po stole. „Ale nešli by sme ani na koniec sveta. V Bostone sme už boli miliónkrát."

„Ale nikdy nie za takýchto okolností," pripomenul som jej, pozbieral taniere a zaniesol ich do drezu. Umývať riad a vracať ho na miesto už ani zďaleka nebolo takou zábavou, ako samotné varenie. Skôr len nutné zlo. „Ja viem, že by to urobilo radosť tebe aj mojim rodičom, ale nechcem zbytočne nič riskovať."

„Mikey..." zatiahla tichým prosebným tónom, vstala a prikradla sa zozadu ku mne. Ruky mi obmotala okolo pása a pobozkala ma za ucho. Bolo troška komické, ako jej v tom brucho prekážalo. „Bude to len na pár dní, urobíš tým radosť rovno trom ľuďom naraz. Možno dokonca aj štyrom, bábätko bude zo zmeny prostredia nadšené."

„Samozrejme, bude radosťou bez seba."

Clio niečo otrávene zamrmlala, znova ma pobozkala za ucho a s neochotnou grimasou odložila taniere, ktoré som umyl a poutieral. Na Marciu sme počkali veľmi produktívne – Clio sa venovala svojej práci, zatiaľ čo ja som niekoľkokrát obrátil v rukách manuál k tej nešťastnej postieľke. Dnes zjavne prišiel deň na jej pokorenie, dlhšie som to už nemohol odkladať. Lepšie povedané... nechcel som.

Chvíľu som sa trápil, Clio sa na mne čo najmenej nápadne chichotala a napokon mi veľmi ochotne asistovala. Podávala mi skrutky, sledovala papiere a tesne predtým, než by som bol skončil, sa rozplakala. Veľmi ju dojalo, že sme sa dostali takto ďaleko. Akurát, že následne sa jej nepáčilo miesto, kam sme postieľku pôvodne plánovali uložiť.

„Nerada to hovorím, ale minimálne polovicu izby musíme prerobiť."

Spýtavo som nadvihol obočie. „Robíš si žarty?"

„Ani trocha, takto sa mi to vôbec nepáči. Myslela som si, že zapadne tam do rohu, ale..." Nešťastne mykla plecami a klesla na kraj našej postele. Usadil som sa k nej a konečne hodil knižku s návodom čo najďalej. „Ale je krásna, však? Bola drahá, ale nemohla som jej odolať."

„Je veľmi pekná, to som ti hovoril už aj minule." Cena bola skutočne premrštená, ako pri skoro všetkom. Avšak krásne ebenové drevo v kombinácii so žltkastou živicou, ktorá vytvárala pozdĺž celého rámu maličké hviezdičky, Clio učarili na prvý pohľad. Básnila o tej postieľke niekoľko dní, kým sa ju nerozhodla aj skutočne objednať. „Bude sa mu v nej spinkať ako v siedmom nebi."

„Minule som našla ešte jeden úžasný doplnok do postieľky, ale váham."

„Počúvam..."

„Žltý zamatový baldachýn. A po jeho leme na zlatých nitiach viseli drobné mesiačiky vo všetkých fázach, spln bol presne v strede, čiže nad bábätkom, keď leží v postieľke," vysvetlila s nadšeným úsmevom a vzala ma za ruku. Zasneným pohľadom skúmala postieľku pred nami, akoby si doslova predstavovala naše maličké, ktoré v nej bude čoskoro spať. Na teraz sa ale musela uspokojiť s Kalifom, ktorý dnu skočil jedna radosť. „Bol naozaj krásny, farbou by sa k postieľke dokonale hodil. Dokonca aj ku kreslu... ktoré musíme presunúť niekam inam."

„To bude raz-dva. Vymyslíme to."

„Možno bude mať Marcia nejaké dobré nápady."

Dovtedy sme sa márne pokúšali vyriešiť našu dilemu. Dokonca sme si vzali papier a pero, aby sme mohli naše nápady tomu druhému lepšie vysvetliť. Vždy sa ale našlo niečo, čo niekomu nesedelo. Raz nám prekážalo kreslo, potom to boli zrkadlo a skriňa, následne sme mali priveľmi veľkú posteľ a nakoniec mala Clio chuť úplne vyhodiť dvere aj s pántmi.

Marcia mala byť našou spásou. Takmer okamžite sme ju zavolali k sebe do spálne, rozložili sme si všetky pokreslené papiere a pripravili sme si svoje argumenty. To, že niečo nie je v poriadku, sme si obaja všimli takmer okamžite, ako strčila hlavu medzi dvere.

„Dajte mi chvíľku, hneď som pri vás," poprosila nás poťahujúc nosom. Oči mala červené a napuchnuté, líca viditeľne fľakaté od sĺz. „Idem si umyť tvár."

„Všetko v poriadku?" opýtala sa jej Clio a trocha sťažka vstala na nohy, aby podišla k nej.

„Potom vám to poviem."

„Marcia..."

„Chvíľku, hneď som tu." Rýchlo zacúvala preč od dverí a zamierila do kúpeľne.

Zmätene sme s mojou snúbenicou pozreli na seba. Naša dobrá nálada bola razom preč. Celý byt sa naplnil nepríjemne dusnou atmosférou. Nevšimol som si, že by sa bolo Marcii opäť pohoršilo. Na terapie chodila ešte stále, hoci už menej často. Inak sa ale zdalo, že je v poriadku, užíva si svoju prácu, balet a všetko mimo toho.

„Možno by som s ňou mala prehovoriť najprv v súkromí," navrhla Clio, keď sa posadila späť ku mne. „Kto vie, čo sa mohlo stať."

„Uvidíme, keď sa vráti. Hlavne si nič nenamýšľajme."

Držiac sa za ruky sme vyčkali niekoľko minút, kým sa k nám Marcia pripojila a posadila sa na posteľ. Pri pohľade na detskú postieľku sa len pousmiala, ale nepovedala ani slovo. Namiesto toho siahla po jednom z vankúšov, pevne ho objala a pritiahla si kolená k hrudi.

„Mrzí ma, ak som vás vydesila," začala napokon trocha zachrípnutým hlasom. „Čudujem sa, že som sa nerozrevala ešte cestou v metre. Alebo rovno v práci."

Clio sa na ňu vľúdne usmiala a načiahla k nej ruku. „Čo sa stalo?" Marcia chvíľu zaváhala, ale potom sa jej ruky chytila a dôverne ju stisla.

Marcia sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla. Hľadala správne slová, zjavne sa snažila prísť na to, ako nám všetko podať čo najjednoduchšie a najjasnejšie. Hlavne, aby sa nemusela zbytočne opakovať.

„Od rána sme mali v kaviarni rušno, skoro som sa nezastavila. Tesne pred koncom šichty som si povedala, že kašlem dnes aj na balet, hrozne ma bolia nohy... proste som sa tešila domov za vami. A potom na poslednú chvíľu prišla ona."

„Kto?"

„Melinda," odvetila krátko a viditeľne silnejšie stisla Clio ruku. „Zackova sestra, ktorú som videla snáď trikrát v živote. Beztak som ju spoznala hneď, keď vošla dnu. Boli si veľmi podobní, oči a nos mali skoro identické."

O rodine svojho zosnulého bývalého priateľa nám nikdy veľa nepovedala. Ani ona sama ich priveľmi nepoznala, nedostala na to dostatok času. Za niekoľko mesiacov vzťahu sa s nimi stretla iba niekoľkokrát, údajne s nimi najlepšie nevychádzal ani jej priateľ Zack. Hlavne kvôli jeho psychickým ťažkostiam a problémom s drogami.

„Neviem, ako ma našla. Povedala len toľko, že cez známeho, ale..." mykla plecami. Oči mala napuchnuté a červené. Stále častejšie žmurkala, zjavne opäť premáhala slzy. „Nechcela som s ňou hovoriť, snažila som sa ju slušne poslať preč."

„Ale asi to nevyšlo, čo?" opýtal som sa.

„Bola odhodlaná, nedokázala som ju presvedčiť. Počkala, než som zavrela kaviareň a zostali sme tam samé dve." Ani jeden z nás jej nechcel zbytočne skákať do reči. Radšej sme v tichosti čakali, kým sa znova rozhovorí. „Nezdalo sa mi, že by sa na mňa hnevala. Ani raz nezdvihla hlas, z ničoho ma nezačala obviňovať a nechala ma celú záležitosť vysvetliť. Ona... prišla, aby si vypočula moju verziu prípadu, údajne to chcela urobiť už dlho, ale nenabrala odvahu."

„Takže si jej povedala... všetko?" opýtala sa Clio trocha váhavo a palcom jej pohladila hánky. Obe mali nechty nalakované na rovnaký odtieň tmavozelenej. Už niekoľko mesiacov dozadu sa v tomto smere stále zladili – nechty si vždy lakovali spolu, keď si obe našli spoločný voľný čas. Bol to len drobný detail, ale pritom veľmi rozkošný. „Myslím úplne všetko?"

Marcia prikývla a pohodila hlavou, aby z tváre dostala pramene vlasov. „Absolútne všetko. Možno aj to, čo som nemala. No prišlo mi, že je to voči nej spravodlivé, bol to jej brat. Aj napriek všetkému." Kalif šikovne vyskočil z postieľky a prebehol k nám. Prikradol sa k Marcii a s tichým pradením sa jej obtrel o nohy. „Už toľkokrát som túto tému znova a znova rozoberala na terapii... celú vec sme rozmenili na drobné, na tie najmenšie a možno najmenej podstatné detaily. Ale toto bolo o niečom úplne inom, bolelo to stonásobne viac. Pri pohľade na ňu som sa cítila neskutočne odporne vo vlastnej koži. Keby som... keby som sa zachovala inak... menej zbabelo a sebecky... neprišla by o brata. Je to moja vina."

„Nie je," namietol som. „Zomrel by, nech by si urobila čokoľvek. Tá aneuryzma bola priveľká a praskla úplne. Nedostal by sa do nemocnice načas, nepomohli by mu." Ani náhodou som si tým nemohol byť istý. Nevidel som oficiálnu pitevnú správu a hlavne som nemal potrebné znalosti a skúsenosti, aby som niečo takéto tvrdil. No milosrdná lož mohla poslúžiť v náš prospech. „Bola to nešťastná zhoda okolností, Marcia."

„Ale predsa..."

„Nevŕtajme sa v tom, nie je to nikoho chyba," povedala Clio rozhodným tónom. „Nemá cenu, aby sme sa vracali do minulosti. Myslím, že všetci sme si kvôli nemu vytrpeli viac ako dosť, hlavne teda ty."

Živo som mal v pamäti naše prvé stretnutie. Jej dobitú tvár, vyplakané oči a bolestivý výraz. Uhýbala pred každým mojim dotykom a odmietala pomoc, hoci ju veľmi viditeľne potrebovala. Bola úplne zničená – psychicky aj fyzicky. A so všetkým, čo na ňu čakalo nasledovné dni, som si chvíľami naozaj myslel, že to neprežije. Že možno ani prežiť nechce, aby nemusela už nikdy čeliť tomu, kto jej to urobil.

„Ako Melinda reagovala?"

„Vypočula ma až do konca, hoci oči mala plné sĺz. Čakala som, kedy ma okríkne, kedy mi vynadá alebo možno dokonca niečo horšie. Ale..." znova mykla plecami. Nepohodlne sa zahniezdila na posteli a miesto vankúša si k sebe pritúlila Kalifa. „Desí ma, že to prebehlo tak pokojne. Pred odchodom ma dokonca objala a poďakovala mi za úprimnosť."

„Bola by si radšej, keby na teba nakričí?" opýtal som sa.

„Možno áno... neviem. Takto mi príde, že to nemyslela úprimne, možno skrátka nechcela robiť cirkus. Prišla po pravdu, nie rozdávať súcit, ktorý si nezaslúžim." Znova sa nepohodlne zahniezdila, ale napokon odložila Kalifa, pustila ruku mojej snúbenice a vstala. „Neviem, čo si o tom celom myslieť. Bojím sa, že to bude mať nejakú dohru."

Clio od prekvapenia nadvihla obočie. „Dohru?"

„Vieš, či nebude chcieť znova otvoriť celý prípad. Môže sa to stať."

„Ale prečo by to robila? Vedela, že jej brat má podobné zdravotné problémy, nie?" Marcia slabučko prikývla. „A vedela aj o drogách, všetky rizikové faktory poznala. Mohlo sa mu to stať hocikedy, bola to zhoda náhod."

„Vedela, ale čo ak..."

„Aj keby to urobila, polícia nemá nič nové, čoho by sa mohla chytiť. Veď si vypovedala, dôkazy zaistili a pitevná správa potvrdila, že zomrel na následky prasknutej aneuryzmy. Ty si s tým nemala nič spoločné."

„Ale ušla som, Clio. Nezavolala som pomoc, keď som videla, že mu prišlo zle."

„Polícii si to predsa povedala," vložil som sa do rozhovoru. „A aj napriek tomu prípad uzavreli bez toho, aby ťa z niečoho obvinili. Videli tvoje lekárske správy z nemocnice, v celom prípade si bola rovnaká obeť ako Zack."

„Akurát, že ja som tá, čo prežila."

„Ale mala si na mále, nezabúdaj. Dnes si tu už vôbec byť nemusela," pripomenul som jej a takisto sa postavil zo svojho miesta. „Byť tebou, nelámal by si hlavu nad jeho sestrou. Zjavne len chcela počuť aj tvoju verziu. Keby sa na niečo chystá, už by to dávno urobila. Nemyslím si, že jej rodina by znova chcela prežívať traumu celej tej udalosti."

Marcia už-už otvárala ústa na protest, keď sa Clio takisto postavila a podišla k nej. Objala ju okolo pliec a privinula si ju k sebe. „Sme tu pre teba, presne ako vtedy. Nech by nasledovalo hocičo, pomôžeme ti. Bola si k nám úprimná vo chvíľach, ktoré museli byť najnáročnejšie v tvojom živote, my dvaja ti veríme a stojíme na tvojej strane."

„Najprv som ale klamala aj vám."

„Kto by sa v podobnej chvíli nenechal zlákať menším klamstvom? Hlavne, ak si nemala kam ísť a na koho sa obrátiť?"

Clio mala pravdu. V tej dobe mi prišlo nepríjemné, že pred nami isté skutočnosti zatajovala. Keď som sa ale vžil do jej kože, pochopil som. Robila to zo zúfalosti. Chytila sa šance, ktorú som jej ponúkol a desila sa, že o ňu príde. O jediný druh pomoci, ktorý mala k dispozícii.

„Zvládneme to," povedal som napokon, podišiel k nim a obe ich naraz objal. „Keby k tomu došlo, pobijeme sa za našu verziu pravdy."

„A vyhráme?" opýtala sa Marcia cez slzami stiahnuté hrdlo.

Chcel som odpovedať kladne – uistiť ju, že všetko dopadne tak dobre, ako si my s Clio predstavujeme a ako jej to tvrdíme. V skutočnosti sme sa zjavne začali báť úplne rovnako. Nejaký súdny proces bolo to posledné, čo sme teraz potrebovali.

„Určite áno," zaklamal som a lepšie si k sebe Marciu privinul. Hlavu som pritom naklonil ku Clio a s viditeľným nepokojom v očiach ju pobozkal do vlasov.