Ryland

„Budem na telefóne, ale ešte nejakú dobu sa do mesta a redakcie nevrátim. Musím a chcem zostať teraz tu v Saleme, rodina ma potrebuje," vysvetlil som, zachádzajúc si rukou do rozpustených vlasov. Od telefonátu s Clio som sa pripravoval na to, aby som znova zdvihol mobil a zavolal Tyre. Pár hodín mi však zabralo, kým som ako-tak prišiel na slová, ktoré jej chcem povedať. „Mrzí ma to, Tyra."

„V pohode, nie je žiadny problém. Dovolenku si presuniem a zostanem tu, nemala som žiadne špeciálne plány. Vieš, aká som, všade chodím zo dňa na deň, dopredu si nič neplánujem."

„Ale nie je to voči tebe spravodlivé."

„Ryland..." vydýchla stále veselým tónom. Niekedy som vážne netušil, čo by som bez nej robil. Dávno by som mohol celú svoju kariéru hodiť von oknom. „Všetko je okej, zvládam to tu. Každý robí presne to, čo má. V pondelok som vyriešila problém s tlačiarňou, pripravila som nejaké nové grafické návrhy, začala s prípravou nového čísla na tlač..."

„Ďakujem."

„Za málo, je to moja práca, ktorá ma aj po toľkých rokoch baví a napĺňa. Myslím, že to je najdôležitejšie."

„Áno, to súhlasím."

„Ty sa hlavne sústreď na to, čo momentálne riešiš. Keď sa vrátiš sem, všetko bude presne v takom stave, ako keď si odišiel." Pousmial som sa a sklonil hlavu. V tráve naokolo domu rástli divé lúčne kvety najrôznejších druhov a farieb. Robili záhradu ešte o niečo krajšou, než úmyselne vysadené kríčky a zeleninová záhradka mojej švagrinej.

Za mojim rodným domom sa rozprestieral hustý les, ktorý ohraničoval veľký chotár podobný tomu, na ktorý som sa díval práve teraz. V diaľke boli vidno mierne kopcovité polia, ktoré bývali plné obilia, slnečníc alebo kukuricových klasov. Ešte predtým tu ale bola rozľahlá pláň vysokej, ale udržiavaj trávy, ktorá prekvitala najrôznejšími kvetmi. Tento pohľad sám o sebe mi dodával pocit, akoby sme boli niekde na samom konci sveta. Damiano s Gretou si krajšie miesto na postavenie svojmu domu nájsť ani nemohli. Najbližšia známka civilizácie bola okolo desiatich minút pešo.

„Stalo sa niečo... niečo vážne? Ste všetci v poriadku?"

„Áno, teraz..." potichu som zaklial, keď sa mi zlomil hlas. „Teraz je už všetko fajn, akurát..."

„Chápem, jasné. Prepáč, že som bola zvedavá."

„V pohode, máš právo pýtať sa." Musel som sa konečne vzchopiť. Nikto nezomrel, všetko sa nám podarilo vyriešiť a na to som sa musel sústrediť. „Zvládneme to, prišla aj moja mama."

„Stretla som ju možno tak dva či trikrát, ale je to žena, na akú do konca života nezabudnem. Osobnosťou si určite po nej. Máte okolo seba energiu, akú snáď nikto."

Pousmial som sa. „Pekná lichôtka, ďakujem."

„Podlizovania sa šéfovi nikdy nie je dosť."

„Len pozor, aby si to nerobila moc okato. Vieš, že ja nemám pätolízačov rád."

„Niekoľko ľudí na to už doplatilo." Mala pravdu, pár svojich zamestnancov som prepustil, ak v tomto smere prekročili hranicu. Nezniesol som, ak sa mi niekto tlačil do zadku v domnienke, že tým niečo získa. Hlavne nie po tom, čo som ho upozornil, aby s tým prestal. Ak nedokázal pochopiť niečo také jednoduché, nemal čo v mojej redakcii robiť. „Ale ja viem, že mňa by si nikdy k vode neposlal."

„Bez teba by mi padol na hlavu celý svet."

Padlo mi dobre, keď sme si trocha požartovali. Uvoľnil som sa a kým náš telefonát skončil, ruky sa mi už takmer vôbec netriasli. Navyše na mňa čakala správa od mojej priateľky so slovami, že s Clio, Niou a dievčatami sa chystajú večer von. Poprial som im dobrú zábavu a poprosil ju, aby mi dala vedieť, keď už bude bezpečne doma.

„Poď na večeru, už sme prestreli," povedala mama z otvorených sklenených dverí. „Alebo budeš ešte telefonovať?"

Pokýval som hlavou. „Nie, dnes už nie. Rozhovorov mám tak akurát dosť."

„Je tu ešte niekto, kto by s tebou chcel hovoriť." Prekvapene som nadvihol obočie a otočil mobil v rukách. „Príde mi, že dnes je mu už naozaj lepšie. Možno by si ho mal po večeri odchytiť. Najlepšie osamote."

„Leah sa od neho takmer ani nepohne."

„Postarám sa o ňu, neboj sa. Vezmem ju na prechádzku, tvojej milej to minule padlo dobre."

Pousmial som sa a vstal z tvrdej drevenej lavičky. „Tvoje prechádzky mali vždy svoje čaro. Spomínam si, ako si von brávala aj mňa, keď som ťa hneval. Často sme sa vôbec ani nerozprávali, iba sme kráčali vedľa seba."

„A teba to stále upokojilo, domov si sa vrátil ako vymenený. Ale rovnako aj tvoji bratia a váš otec. Vedela som, čo s vami robiť, ak šlo do tuhého."

Spoločne sme sa vrátili do domu, ktorý voňal úplne úžasne. Skoro tak dobre, ako vzduch po daždi, ktorý sa vznášal v celej záhrade. Keby sa horúce leto už nevrátilo, vôbec by som za ním nesmútil. Nikdy nebolo môjmu srdcu blízke, počasie ako toto mi prišlo omnoho príjemnejšie a znesiteľnejšie.

„Ak by si chcel, môžeme si dnes v noci podobnú prechádzku urobiť aj my dvaja. Mám pocit, že toho v sebe dusíš priveľa a to nikdy nie je dobré."

„Mami, ja vážne nemám silu niekomu sa spovedať. Dokonca ani tebe, nehnevaj sa."

„Nemám dôvod sa na teba hnevať. Dovolím si povedať, že ťa poznám najlepšie na celom svete, najlepšie sa vyznám v tvojom správaní a myslení."

„Ako si vieš byť taká istá? Hlavne po posledných rokoch. Vieš... už dávno nežijeme pod jednou strechou, nestretávame sa toľko."

Mama sa tajomne pousmiala a uhladila si pritom pramene čiernych vlasov. Jej sýto oranžové šaty krásne ladili k dnešnému počasiu, keďže z nich sršal rovnaký jesenný nádych. „To by si nepochopil, drahý. Materinský inštinkt."

S týmito slovami ma zaviedla ku stolu, kde sa postupne zišla celá rodina. Stále som cítil, že medzi nami zbytočne kazím náladu, aj keď som sa snažil nevešať hlavu. Užíval som si čas strávený s rodinou. Už som si ani nespomínal, kedy sme naposledy boli takto dlho všetci pokope. Spoločne strávené dni neboli už dlhé roky samozrejmosťou a byť v kontakte po telefóne nebolo o tom istom.

„Pomaly, dávaj si pozor. Nemáme sa kam náhliť." Všetkých nás prekvapilo, keď sme započuli dupot dole schodmi. S napätím som zovrel lyžičku v ruke, keď som medzi dverami do kuchyne uvidel Leviho s mamou. Stále bol trocha bledý a viditeľne zoslabnutý, obe predlaktia mal obviazané čerstvými obväzmi, ale už nepripomínal chlapca spred pár dní. Chvalabohu. „Ujde sa ešte niečo dobré aj pre nás?" opýtala sa Leah podpierajúc syna.

„Trocha som konečne vyhladol," dodal chlapec s maličkým úsmevom na perách.

„Ak by ti nestačilo, veľmi rada ti ešte niečo uvarím," odpovedala mu Greta a kývnutím hlavy oboch prizvala ku stolu.

Levi sa do jedla pustil trocha opatrne, ale beztak nám to všetkým vyčarilo úsmev na tvári. Bol to veľký posun vpred, hoci do seba dostal sotva polovicu porcie. Kde-tu sa už zapojil aj do nášho rozhovoru, párkrát sa zasmial a hlavne konečne komunikoval so svojou mamou. Pri tom pohľade mi odľahlo snáď najviac. Bolo to niečo, v čo som pomaly prestávať dúfať.

Po večeri zašli Leah s mojou mamou na spomínanú prechádzku, zatiaľ čo ja s chlapcom sme si išli po svojom. Na dlhšiu prechádzku sa ešte zatiaľ necítil, preto sme si urobili iba jedno pomalé kolo okolo domu a potom sme sa vrátili do záhrady. Na Leviho želanie sme si ľahli rovno do trávi, ktorá bola miestami ešte stále trocha vlhká.

„Je príjemné byť znova vonku," prehovoril po dlhej chvíli ticha. „Hlavne teraz, keď nie je také hrozné teplo."

„Ani ty si nikdy nemal rád horúce letá."

„A čo také je na nich dobré? Vzduch je odporne dusný, človek sa stále len potí, v noci sa nedá poriadne spať, lebo sa nevieš zakryť..." šomral a menoval ďalšie a ďalšie dôvody. Všetky však boli relevantné, súhlasil som s nimi v plnej miere. „Teším sa na jeseň."

„Salem sa počas nej mení na rozprávkové mesto."

„Dostáva taký skutočne čarovný a tajomný nádych, hlavne koncom októbra a v novembri. Alebo úplne tesne predtým, než napadne prvý sneh. Vždy som to poznal aj bez toho, aby som pozeral predpoveď počasia. Pár hodín predtým ho bolo už cítiť vo vzduchu, vznášal sa nad celým mestom, hoci často svietilo slnko a nič nenapovedalo tomu, že by malo snežiť."

„V snehu si ako malý dokázal skoro až bývať. Keď sme zašli von, odmietal si ísť domov, hoci z teba bola pomaly ľadová socha."

„Sneh je úžasný, mal by tu byť počas celého roku."

„Aj teraz by si bol radšej, keby ležíme v snehu?" So smiechom prikývol a zdvihol do vzduchu obe ruky. Pozorne si prezrel obväzy na svojich predlaktiach a potom precízne nakreslené tetovanie nad ľavým lakťom. „Bolí to ešte?" zmenil som trocha ráznejšie tému. Prišlo mi však, že aj on sám cíti, čo presne s ním chcem dnes večer prebrať.

„Chvíľami, ale už je to omnoho lepšie. Nia mi nechala akúsi jej novú mastičku, vraj je výborná na jazvy."

„Spomínala mi."

„Som rád, že aj so starou mamou prišli. Nemuseli, ale..." Mykol plecami a viditeľne unavene privrel oči. Energie mal ešte stále málo, no už ho nudilo celý deň tráviť za zatvorenými dverami. „Je mi to celé veľmi ľúto, všetkých som vás len zbytočne postavil do pozoru kvôli svoje hlúposti."

„Nemyslím si, že to bola hlúposť."

„A čo iné? Môžem za to... dovolil som im, aby sa mi dostali do hlavy a zametali mnou ako so špinavou handrou." Po chvíľke ruky spustil a znova otvoril oči. Obloha nad našimi hlavami začínala pomaly meniť farby do bohatej oranžovej a žltej. „Sprvu sa mi darilo brániť sa. Myslel som si, že mi dajú pokoj, ak uvidia, že nie som ľahká korisť. Ale potom už to proste nešlo, bolo to hrozne unavujúce."

„Ako to myslíš?" Povedľa hlavy som odtrhol modrastú nevädzu a otočil ju medzi prstami.

„Neviem, čo po mne chceli... doteraz si nie som istý. Ale stále som počul ich hlasy v hlave, vrieskali na mňa, nedali mi spať ani vydýchnuť. Boli to jazyky, ktoré som nespoznával, ktoré zjavne medzi ľuďmi ani neexistujú."

„Démoni ovládajú mnoho prastarých jazykov, ktoré dnešný svet už nepozná." Niektoré z nich údajne používali iba veľmi vyhradené skupiny ľudí – takí, ktorí svoj život zasvätili temnej mágii a spolčili sa s podsvetím. „Ale keby si na niečo spomenieš, možno by sme mohli..."

„Nie, ja to vedieť nechcem," skočil mi do reči. „Nechcem si to pripomínať, už nikdy viac."

Znel naozaj vystrašene a seriózne. Určite si toho pamätal omnoho viac, ako dával najavo. No pretriasať každý detail by mu mohlo spôsobiť priveľa psychickej bolesti.

„Ako si sa ocitol v mauzóleu?" Oboch nás myklo, keď sa za nami ozval Damiano. Tráva pod jeho nohami zašušťala, keď podišiel bližšie a ľahol si z druhej strany k nášmu synovcovi. „Bol som ťa hľadať, ale nenašiel som tam nikoho. Kde si bol predtým?"

Levi sa párkrát zhlboka nadýchol, než odpovedal. „Najprv som šiel do tej malej jaskyne, ktorú si mi ukázal. Vieš, ktorú ste našli ako deti." Obaja sme na jeho slová prikývli. „Dúfal som, že tam ma nenájdu. Neviem prečo, ale... prišlo mi to logické, schovať sa v úplnej tme a tichu."

„Tam mi sprvu nenapadlo ísť, neviem prečo. Cintorín bol mojou prvou voľbou. Myslel som si, že si šiel za svojim otcom."

Mama stále trvala na tom, aby sme Corvusa, otca aj Aspena z celej veci vynechali. Nikomu z nás ale nevysvetlila, prečo tak pevne stála za týmto rozhodnutím. Mohli nám pomôcť, všetci traja svojim vlastným spôsobom. Mamine slovo ale bolo sväté, hlavne v takýchto vyhrotených situáciách.

„Najprv som sa bál ísť na cintorín. Myslel som si, že tam sa ku mne dostanú ešte ľahšie. Ale napokon som nemal na výber, naše mauzóleum bolo posledným miestom, kam mi napadlo sa ukryť. No, už tam čakali... úplne všetci, so zazubenými úsmevmi a pripravení stiahnuť ma pokojne z kože."

Striaslo ma pri spomienke na scénu, ktorú som v mauzóleu našiel. Bola ako vystrihnutá z mojich najhorších nočných môr. Po nociach som sa chvíľami desil zatvoriť oči, nechcel som znova vidieť tváre tých stvorení.

„Neviem, čo sa stalo potom," dodal potichu a takisto si odtrhol malú nevädzu.

„Veď si hovoril, že si všetko pamätáš," namietol Damiano.

„Myslel som si to, ale v konečnom dôsledku mám v hlave len chaos. Vážne neviem, ako som skončil tam medzi nimi na zemi. Vracajú sa mi len také záblesky, chvíľkové pohľady do ich tvárí, na ich zakrvavené ústa." Pred očami sa mi znova vynorila scéna mramorovej podlahy s obrovskou mlákou krvi. Ležal v nej on, istým spôsobom ja tiež a nakoniec to bola moja mama, ktorá sa jej zbavila. „Stále cítim ich zuby zabárajúce sa do mojich rúk a do krku."

„Levi..." Nechcel som túto tému otvoriť, chodil som okolo nej po špičkách, ale zjavne prišiel čas. Nemalo cenu otáľať, Damiano to vedel zjavne tiež, akurát možno čakal, že prehovorím ako prvý. „Obaja vieme, že bežné rany od démonov sa hoja rýchlo. Preto nemá cenu klamať, ruky si si dorezal sám, však?"

Ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo, bolo dusivé a nepríjemné. Ja a Damiano sme napäto čakali, čo náš synovec povie. Či vôbec niečo povie – pravdu alebo aspoň nejakú jej prikrášlenú verziu, ktorá by nám obom zatvorila oči.

„Áno, urobil som to," priznal napokon nahlas, zreteľne a jasne. „Donútili ma k tomu, ale v konečnom dôsledku som to urobil sám. Ja som potiahol čepeľou po svojej koži." Čakal som, že to povie. Pripravoval som sa na to, premýšľal som, ako mu odpoviem a vyjadrím svoju podporu. Ale keď k tomu skutočne došlo, zostal som mlčať. „Naviedli ma na to, nedokázal som vzdorovať. Bolo to, akoby som úplne stratil kontrolu nad svojou mysľou aj telom. Iba som počul ich krik a smiech vo svojej hlave, chcel som ich umlčať. Myslel som si..."

„Že ak im vyhovieš, tak ti dajú pokoj?" dokončil za neho Damiano.

„Ja neviem, čo som si myslel. Nespomínam si... nechcem si spomenúť."

„Nesmieš zabudnúť, to by mohlo byť omnoho nebezpečnejšie," namietol som upierajúc oči na drobnú nevädzu medzi prstami. Daysha mala šaty podobnej farby, veľmi váhala s ich kúpou. Priamo zo skúšobnej kabínky mi poslala niekoľko fotiek, aby som jej pomohol rozhodnúť, či si ich kúpiť, alebo nie. „Mal by si sa pokúsiť rozpamätať. Aby si sa druhýkrát nenechal vlákať do rovnakej pasce." Nechcel som ani pomyslieť na to, že by sa niečo podobné niekedy opakovalo. Dopekla, aká by bola šanca, že ho zachránime znova?

„V mauzóleu som našiel jednu z Corvusových dýk. Poznám ju, dostal ju odo mňa na posledné narodeniny pred jeho smrťou," pokračoval Damiano a otočil hlavu ku chlapcovi. „Ňou si si ublížil?"

Levi pomaly prikývol. „Nosieval som ju so sebou aj predtým."

Ja som si v mauzóleu žiadnej dýky nevšimol. Horda démonov a chlapcovo zakrvavené telo odviedli pozornosť od niečoho podobného, v danej chvíli úplne nepodstatného. „Iba kúsok od nej ležalo toto," dodal a vytiahol z vrecka nohavíc akýsi červený kameň. Na niektorých miestach vyzeral priehľadne iba s jemnučko červeným nádychom, inak pôsobil ako kúsok stvrdnutej krvi. „Nikdy som nič podobné nevidel. Čím dlhšie ho držíš v ruke, tým horúcejší sa stáva a v jeho vnútri sa po zohriatí akoby... rozprúdi krv."

„Čože?" Podoprel som sa na lakťoch a načiahol ruku k bratovi. „Ukáž mi ho."

Levi kameň uchmatol ako prvý a otočil ho medzi prstami. Palcom prešiel po jednej z jeho hrán. Na prvý pohľad pôsobili neprirodzene ostro, akoby dokázali bez väčšej námahy rozrezať kožu aj mäso.

„Zjavne niektorému z nich vypadol, neviem. Našiel som ho, keď som pred nimi utekal z jaskyne, ležal pri nohách trom z nich, ktorí tam za mnou prišli. Nejako som sa medzi nimi prešmykol, schmatol kameň a proste bežal."

„Corvus mi raz hovoril o kameňoch, ktoré v podsvetí videl. Boli červené, v ich vnútri akoby prúdila krv. Démoni si nimi údajne zdobili svoje sídla a majetok, niektorí z nich mali aj šperky, koruny..."

„Nikdy som o niečom podobnom nepočul," povedal Damiano.

„Ja áno, otec o nich hovoril," oponoval Levi a pozrel na mňa podávajúc mi kameň. „Volal ich krvavé diamanty. Údajne sú rovnako tvrdé ako ozajstné diamanty, možno dokonca tvrdšie. Je nemožné ich len tak zničiť."

Poťažkal som neveľký kus kameňa v ruke a chvíľu si ho nechal ležať na dlani. Netrvalo dlho a jeho povrch sa začal rozohrievať, až mi z neho do celej ruky vyžarovalo príjemné teplo. Vo vnútri kameňa sa pritom dali do pohybu tenučké červené žilky. Doslova akoby som hľadel na pramienky krvi.

„Nech je to hocičo, je to skutočne nádherné," šepol som sám pre seba. Odtrhnúť oči od kameňa bolo každou sekundou náročnejšie. Úplne ma hypnotizoval, nedokázal som si jeho pôvod a význam vysvetliť. Naozaj pôsobil ako spoza hraníc reality. „Nemohlo ich nahnevať, že si ho vzal?"

Levi pokýval hlavou. „Nemyslím si, zjavne si vôbec nevšimli, že niektorému z nich spadol."

„Prečo ťa potom prenasledovali? Čo ich k tebe prilákalo?" opýtal som sa konečne priamo. Démon mi predsa hovoril, že celá vec sa udiala kvôli nemu. To práve môj synovec mal chcieť stretnutie. „Prečo si sa chcel s nimi kontaktovať?"

„Nedokážem na ňu prestať myslieť. Každú noc sa mi s ňou sníva, vidím jej tvár, keď zavriem oči..."

„Myslíš to dievča?" opýtal sa Damiano a posadil sa. Prekrížil si nohy a oprel sa o vystreté ruky, nastavujúc tvár posledným slnečným lúčom. „Čím bola taká špeciálna?"

Levi ku mne vystrel ruku, aby som mu kameň vrátil. „Neviem to popísať. Skrátka som... cítil som pri pohľade na ňu niečo, čo ešte nikdy predtým. Pocity, ktoré by nemali ani existovať, zmes úplne všetkého naraz." Pošúchal si pri týchto slovách hruď na mieste, kde ho démon poznačil svojou dlaňou. Hnevalo ma, že sa mi v tomto smere nepodarilo zistiť nič, dokonca ani od démona. „Musím ju znova vidieť."

„Čo ak vôbec nebola skutočná?" nadhodil som.

„Akože nebola skutočná?"

„Nik z vás sa jej nedotkol, mám pravdu?" Krátko prikývol. „Ako si potom môžeš byť istý, že bola skutočná? Bytosť z mäsa a kostí? Čo ak išlo len o prízrak, magický trik, ktorý mal teba a šarlatána zabaviť dostatočne dlho na to, aby sa démon popasoval s Clio?"

„Som si istý, že bola skutočná."

„A možno práve v tom je tá chyba, Levi. Bez skutočných dôkazov si nemôžeš byť istý ničím, nieto ešte záležitosťami, ktoré sa týkajú podsvetia," riekol Damiano prísnym hlasom. Na nášho synovca som odjakživa bol ja tým prísnejším. Prišlo mi to tak prirodzené, predsa len som bol starší. No ak prišli na to, Damiano k nemu dokázal prehovoriť ešte účinnejšie a spôsobom, ktorý mu pomohol nasmerovať sa na správnu cestu. „Nesmieš sa s nimi zahrávať. Vidíš, že nemajú zľutovania. Zabili by ťa, keby..."

„Keby toto a keby hento. Ale nič z toho sa nestalo, stále žijem."

„Vážne si neuvedomuješ ako namále si mal?!" opýtal sa ho počuteľne podráždenejšie.

„Ten démon, ich vodca, alebo ako si to vlastne hovorí... Nechcel ťa zabiť, jeho uhryznutie ťa uchránilo pred tým, aby si vykrvácal." Obaja ku mne prekvapene obrátili hlavu. Ani Damiano netušil, že som s démonom po tom všetkom ešte hovoril. Prišlo mi bezpečnejšie nechať si všetko na istý čas pre seba. „Viem, že ti sľúbil nejaký dar. Clio mi to povedala." Môj synovec si váhavo zahryzol do spodnej pery, ale napokon s neochvejným pohľadom do mojich očí prikývol. „Tušíš aspoň, aký dar mohol mať na mysli?"

„Nie, nemám poňatia. Nepovedal čo a ani kedy dostanem, iba toľko, že pre mňa niečo má."

„A ty si vôbec nebol zvedavý? Nepýtal si sa? Proste si prijal takúto nejasnú odpoveď?"

„Damiano!" napomenul som brata. Násilným spovedaním ani žiadnym výsluchom sa nikam nedostaneme. Levi nebol z tých, ktorí by sa pod tlakom zlomili a vysypali z rukáva všetko. Skôr pravý opak – dokázal sa zaťať ešte viac a v takej chvíli by s ním nepohlo ani všemohúce božstvo žiadneho náboženstva. „Údajne sa chcel s tebou len porozprávať, to ty si to obrátil v jatky."

„Áno, rozprávali sme sa... ešte u nás doma, v mojej izbe." Pri tej predstave mi prebehol mráz po chrbte. „Myslel som, že z neho vymámim odpovede. Ohľadom nej."

„Čo ho nahnevalo?"

S Damianom sme napäto čakali na odpoveď aj niekoľko minút. Vietor naokolo nás sa pomaly dvíhal, roztancoval steblá trávy, medzi ktorými sme ležali. Akoby sem z niektorej svetovej strany hnal búrku, ktorú sme my ešte vidieť nemohli.

„Levi..." oslovil ho Damiano napokon.

„Vrátim sa do postele, som už unavený," zašepkal a pomaly sa posadil. Tvár pritom pokrčil do bolestivej grimasy.

„Dávaj pozor," pripomenul som mu, vyskočil na nohy a pomohol mu vstať zo zeme. Za ruky som ho radšej ani nevzal, bolo bezpečnejšie objať ho kolo pása a nechať ho, aby sa o mňa oprel.

Musel vidieť, že mám toho na srdci ešte veľa. No ja som zároveň videl, že na dnes toho mal tak akurát dosť. Nesmel som zabúdať, že ešte stále nebol úplne v poriadku. Na ďalšie otázky bude čas aj neskôr. Na teraz som bol rád, že som sa dozvedel aspoň niečo.

Pomalým krokom som ho odprevadil hore do spálne pre hostí, jeho mama ešte späť nebola. Ambrose s Evelyn chýbali tiež, zjavne využili príležitosť a vzali si chvíľu voľna.

„Krvavý diamant si nechám," povedal, keď sťažka dosadol na posteľ. Kamienok vytiahol z vrecka nohavíc. „Ja som ho našiel a zdvihol priamo spod ich nôh."

„V poriadku, nemám námietky." Ak ho chcel brať ako nejakú trofej, prosím. Ja som nemal o nič podobné záujem. „Možno by si ho ale mal ukryť pred mamou."

Súhlasne prikývol a zvalil sa medzi periny. Keď si cez seba prehodil paplón a otočil sami chrbtom, jasne dal najavo, že debata sa na dnešný deň skončila.