Ryland 

Znetvorené a nakúskované telá démonov sme nechali v mauzóleu, Damiano pred našim odchodom zabezpečil dvere, aby sa nik a nič nedostalo von. Pentagram na vchodových dverách ukrýval niekoľko špeciálne umiestnených kryštálov, ktoré fungovali ako malé zámky – prakticky aj magicky.

„Ryland..." oslovila ma Daysha a načiahla ku mne ruku, keď vypla motor môjho auta. Nevládal som sadnúť za volant, skoro som nezvládol ani sadnúť do auta. Nohy sa mi klepali a telom mi lomcovala jedna vlna bolesti za druhou. „Čo bude teraz?"

„Netuším..."

„Prečo sme ho nemohli vziať do nemocnice?"

„Sme v Saleme, Daysha. Stále tu platí rovnaká mentalita, ako keď som bol malý chlapec. V zdravotníctve, medzi mužmi zákona a podobne. Ak sa do problému dostaneš kvôli mágii, musíš si pomôcť sám. A ver mi, keby im klameme, prišli by na to."

Ďalší z dôvodov bol, že Leviho poranenia vyzerali, akoby si podrezal žily. V momente by z neho v nemocnici urobili samovraha a to bolo posledné, čo sme potrebovali. Posledné, čo potreboval on. Nech už bola situácia akokoľvek vážna, museli sme to vyriešiť sami.

„Je to ešte len chlapec."

Mykol som plecami. „To nikoho nezaujíma."

„Zložili prísahu, nemohli by odmietnuť pomôcť mu."

„Nechaj to tak," vydýchol som, odopol si pás a vysúkal sa z auta. Zastavili sme pred budovou, ktorú som dobre poznal. V miestnej veterinárnej klinike sídlili tri ordinácie, posledné týždne fungovali iba dve z nich. Tá tretia patrila Grete, ktorá bola na materskej dovolenke. „Zvládneme to, mám plán."

Vedel som, koho pomoc potrebujeme. Greta aj s malou nás už čakali vo dverách kliniky, ktorá bola po západe slnka ľudoprázdna. Vďaka svojej profesii nám pomôže zabezpečiť potrebné lieky a zdravotnícky materiál. V prvom rade sme ale potrebovali skutočného lekára. Najlepšie takého, ktorý bol zvyknutý pracovať vo výrazne obmedzených podmienkach a improvizáciou zabezpečiť, že pacient prežije.

Napadla mi iba jedna takáto osoba.

Akurát, že tento človek bol dávno po smrti.

„Prečo tu zostávajú?" opýtala sa Daysha, obišla auto a podoprela ma. „Ak sa k ľuďom ako vy chovajú takto... takto..."

„Nerieš to, prosím." Privinul som si ju k sebe a pobozkal ju do vlasov. Damiano a Leah medzitým pomohli chlapcovi z druhého auta. Sotva sa držal pri vedomí, ale za ich opory kládol jednu nohu za druhou. „Teraz sa musíme sústrediť."

Greta nás všetkých nahnala dnu, v rýchlosti medzi dverami pobozkala svojho manžela a potom dvere kliniky zamkla. Nasledovali sme ju do zadnej ambulancie, ktorá mala na dverách jej meno. Okrem zvukov našich krokov bolo počuť aj desivo pravidelné kvapkanie krvi z chlapcových rúk. Kúsky mojej potrhanej košele, ktorými sme sa snažili spomaliť krvácanie, boli úplne premočené a prilepené k jeho rezným ranám.

„Dobre, pomôžte mu ľahnúť si na stôl," povedala Greta hneď. Svoju dcérku medzitým opatrne vložila do autosedačky vedľa písacieho stola. Nespala, ale akoby aj ona chápala vážnosť situácie a rozhodla sa len potichu prizerať. „Láska, dosku mám v taške. Rob, čo musíš."

„Budem potrebovať niekoho pomoc." Damiano prebehol pohľadom po nás všetkým, kým pomohol Levimu klesnúť na ošetrovací stôl. Bol taký slabý, že si sám nevládal ani bezpečne ľahnúť a vyložiť si hore nohy. „Daysha?" Moju priateľku pri vyslovení jej mena myklo.

„Čo presne ideme robiť?"

„Neboj sa, poď." Daysha mi venovala ešte jeden váhavý pohľad, ale napokon prikývla. Damiano z manželkinej tašky vytiahol do kože zabalenú špiritistickú dosku a spolu sa vybrali mimo ordináciu. „Budem sa ponáhľať," povedal medzi dverami. Hovoril to nám všetkým, ale hlavne chlapcovej mame, ktorá div sama neodmlela.

„Čo ty? Si v poriadku?" opýtala sa Greta. Vo víre všetkého som si nevšimol, že hovorí ku mne. Až keď mi položila ruku na rameno. „Krvácaš, Ryland."

„Ja viem, ale... to nič, o mňa sa nestaraj. Levi ťa potrebuje." Do očí mi zostala hľadieť o sekundu dlhšie, ale napokon privolila a obrátila celú svoju pozornosť na chlapca. Zamierila k jednej z mnohých skriniek a postupne na svoj pracovný stôl vykladala všetko, čo bude potrebovať.

„Opatrne mu odmotajte tie kusy látky z rúk, musíme sa zbaviť krvi a okolie vydezinfikovať, aby sme predišli infekcii."

Leah sa do zadanej úlohy pustila skôr, než som sa ja stihol vôbec nadýchnuť. Obaja sme postupovali opatrne, ale chlapec sa beztak vysilene mykal od bolesti. Prestať sme ale nemohli, musel to vydržať, zaťať zuby a kričať čo najmenej, kým mu Greta okolie rán prečistila. Keď sa zbavila prebytočnej a zaschnutej krvi, rezných poranení bolo ešte omnoho viac, než som čakal. Nie všetky boli hlboké, našťastie. Tie skutočne vážne ale urobili vrásky na čele nám všetkým.

„Koľko krvi asi stratil?"

Mykol som plecami. „Veľa... bolo jej tam na zemi vážne mnoho." Nedokázal som to odhadnúť, nikdy som toľko krvi mimo tela človeka nevidel. „Neviem ti povedať presne, horda démonov ma zamestnala."

„Jasné, chápem." Obom nám Greta podala poskladané kusy čistej gázy, aby sme ňou znova prekryli chlapcovi zranenia a poriadne na ne pritlačili. Každá kvapka krvi sa stávala ešte omnoho vzácnejšou, než bola doposiaľ. „Obávam sa, že budeme potrebovať krv. Nevyzerá dobre, je hrozne bledý, sotva sa drží pri vedomí."

„Možno je to tak lepšie," vydýchol som a zhrnul mu vlasy zo spoteného čela.

„Leah, akú má Levi krvnú skupinu?"

„A pozitív," odvetila jeho mama potichu. Oči od synovej tváre odtrhnúť nedokázala ani na chvíľu.

„Damiano je univerzálny darca," zamrmlal som a pozrel na Gretu. „Vždy sa tým rád chválil, ak dostal čo i len najmenšiu šancu." Hlúpo som sa nad touto spomienkou pousmial, kým Greta schmatla zo svojho stola ďalšie veci. Poprosila nás, aby sme poriadne podržali chlapcovi obe ruky, kým nájde vhodnú žilu na zavedenie kanyly pre infúziu. Levi sebou chvíľu mykal, akoby ho bolel aj ten najmenší dotyk, ale napokon sa vzdal – hlavu otočil k svojej mame, pozrel na ňu cez sotva pootvorené oči a sťažka pritom oddychoval.

Hoci Greta sa špecializovala na ošetrovanie zvierat, všetky úkony jej išlo od ruky. Pred sebou videla iba chlapca, ktorý potreboval jej pomoc. Ktorý v tej chvíli nemal nikoho iného.

„Čo je to?" opýtala sa Leah, keď Greta zavesila vrecko s infúznym roztokom na stojan.

„Fyziologický roztok, pri veľkej strate krvi by sa mal podať štvornásobok odhadovanej straty krvi. Aj preto som sa pýtala Rylanda, či mi ho nevie povedať nejako presnejšie."

„Ja... liter určite, asi aj viac, teda... určite viac... neviem," koktal som. Mal som pred odchodom to miesto odfotiť, možno by jej to pomohlo. Takto sme mohli len hádať.

„Takže do dvoch litrov, liter a pol... viac to nebolo?"

„Asi nie..." Cítil som sa neskutočne hlúpo. Nemyslelo mi to, bol som sústredený jedine na najhoršie z najhoršieho. Pred očami som stále videl Leviho telo na podlahe mauzólea, ktoré obklopovalo tucet démonov. Nechápal som, ako k tomu mohlo dôjsť. Ako sa tu ocitlo toľko démonov naraz a hlavne prečo.

Kým sa Damiano a Daysha konečne vrátili, Greta zmerala chlapcovi tlak a dala mu niečo na uvoľnenie a proti bolesti. Museli sme ho udržať v pokoji a teple, jeho organizmus sa nesmel zbytočne namáhať a ešte viac vysiľovať.

Damiano bez slova zamieril k svojej dcérke, ktorá začínala v autosedačke nespokojne mrnčať, zatiaľ čo Daysha, neprirodzene bledá a s vypleštenými očami, sadla na voľnú stoličku za písacím stolom. Po nich do ordinácie vkročili ďalší dvaja ľudia – prvá vošla nádherná hnedovlasá žena v bielych letných šatách, Evelyn McKayová. Za ňou vkročil do ordinácie Ambrose Algarotti, takmer dokonalá kópia jeho mladšieho brata a Michaela zároveň.

„Ďakujem, že si prišiel. Nenapadol mi nik iný."

Ambrose sa na mňa vrelo usmial. „To je v poriadku, dlžím ti pomoc, Ryland."

„Pár šikovných rúk navyše sa zíde, nie?" opýtala sa Evelyn s úsmevom a objala Ambrosa okolo pravej paže. Bolo zvláštne vidieť ich takto spolu, hlavne prvýkrát. Už od prvého momentu ale pôsobili ako veľmi milý a sympatický pár, v istom smere k sebe dokonale pasovali. „Vojna nás oboch naučila improvizovať."

Presne to isté mi napadlo, keď som si spomenul na Ambrosa. Počas niekoľkých rokov musel v teréne, poľných aj vojenských nemocniciach pracovať vo veľmi obmedzených podmienkach. S chýbajúcim zdravotníckym materiálom a pod časovou tiesňou. Bol ideálnym kandidátom na vyriešenie našej situácie.

„Dobre, čo tu máme?" opýtal sa Ambrose a pozrel na chlapca. „Vyšetril ho niekto?" Greta sa okamžite ujala slova a povedala mu všetko, čo zatiaľ zistila. Leah mala zjavne stovky otázok, ale pre synovo dobro nepoložila ani jednu.

„Ukáž, pozriem sa," povedala Evelyn a pokynula mi, aby som zakrvavenú gázu odtiahol od synovcovej ruky. Prebehla očami po množstve rezných rán, ktoré krvácali o niečo menej. „Mohol si niektoré z tých rán spôsobiť sám?"

„Neviem, nebol natoľko pri zmysloch, aby s nami hovoril."

„Koľko krvi asi stratil?"

„Asi liter a pol, maximálne vraj do dvoch litrov," odvetila jej Greta miesto mňa.

„Budeme potrebovať krv na transfúziu, to je isté," povedal Ambrose zamyslene a vzal chlapca za ľavé zápästie, aby mu skontroloval pulz. „Nejaký dobrovoľník?" S desivo pokojným úsmevom na tvári prebehol po nás všetkých a čakal na reakciu.

„Ja som univerzálny darca," odvetil Damiano už s malou na rukách. Opatrne s ňou hojdal, aby sa nerozplakala. „Ale tento rok som ešte krv darovať nebol. Akosi mi to nikdy nevyšlo."

„To nevadí, teraz chorý nie si? Neberieš žiadne lieky? Alkohol alebo drogy?" Damiano nad všetkými otázkami pokýval hlavou. „Netuším, čo všetko sa dnes pred darovaním krvi zisťuje. Ale ak ti napadá čo i len najmenší dôvod, prečo by nebola tvoja krv vhodná, sem s ňou."

„Nie som si vedomý žiadne prekážky, som v poriadku."

„Fajn, v tom prípade..." obrátil sa na Gretu a vymenoval niekoľko vecí, ktoré bude k práci potrebovať. Mňa samotného vydesilo, keď poprosil o 30 až 40 striekačiek. Aspoň na začiatok. Logicky som si nedokázal ani predstaviť, čo sa chystajú robiť. „Damiano, ty si dáš stoličku sem ku chlapcovi, nech sedíš čo najbližšie. Ruku si položíš k jeho nohám."

„Mali by sme zabezpečiť aspoň dve žily, odhliadnuc od tej na infúziu. Len pre istotu," navrhla Evelyn a pozrela na Ambrosa. „Aby sme potom narýchlo nemuseli hľadať novú."

„Áno, to je dobrý nápad. Súhlasím."

„Chceš, aby som to urobila?" Mlčky prikývol a obzrel si chlapcove poranenia na druhej ruke, za ktorú ho stále držala jeho mama. Duchom bola skoro ako neprítomná. Možno sa chvíľami mohla zdať ostražitou, ale nebolo to tak. Jej pohľad bol neprítomný, zjavne vynakladala aj posledné zvyšky síl, aby sa nezrútila. „Greta..." oslovila ju Evelyn trocha neisto. „Mohla by som ťa poprosiť? Môžeš mi ukázať postup? Som zvyknutá na trocha menej moderné vybavenie."

Obe sa na seba milo usmiali a pustili sa spoločne do práce. Ambrose mi zatiaľ kývol hlavou, aby sme odišli bokom. „Prečo ja?" opýtal sa, stále od dverí sledujúc vývoj situácie.

„Neviem, napadol si mi ako prvý. Bol som si istý, že nám pomôžeš." Čo mi ale dalo tú istotu? Niekoľko krátkych stretnutí, ktoré sme absolvovali? Nebol mi absolútne nič dlžný a ja som nemal právo od neho žiadať niečo podobné. „Nemohli sme ísť do nemocnice. Nemali sme sa na koho obrátiť, vieš... tu v Saleme..."

„Nemusíš mi to teraz vysvetľovať. Bude čas aj potom." Ponad plece som sa obzrel za svojim synovcom. Oči sa už ani nesnažil držať otvorené. Nemal na to dostatok síl. „Urobíme všetko, čo budeme môcť, dáme ho dokopy."

„Zvládnete to?"

„Riešil som už náročnejšie prípady v horších podmienkach. Vždy lepšie robiť niečo podobné v sterilnom prostredí, než priamo na bojisku, kde pár metrov od teba strieľajú."

„To si naozaj robil?" So sentimentálnym úsmevom prikývol. Po očku stále sledoval svoju partnerku, ktorá spolu s Gretou zaisťovala chlapcove žily. Daysha prebrala od Damiana malú, ktorá stále odmietala zaspať. Damiano si podľa Ambrosových pokynov pripravil stoličku. „Klobúk dole, neviem si niečo podobné predstaviť."

„Viem, že môj brat je tu. Vo vašom svete."

„Nedopatrením, ale áno." Nechcel som zachádzať do detailov, nemalo to zmysel.

„Predpokladám, že ti to nepovedal?"

Nechápavo som zvraštil obočie. „O čom mi mal povedať?"

„Tiberius..."

„Ambrose, musíme začať!" zakričala na nás Evelyn.

„Bude to v poriadku, hlavu hore," uistil ma Ambrose skôr, než by sa vrhol do práce. V rýchlosti očami prebehol po potrebných pomôckach – rukaviciach, striekačkách, dvoch gumených hadičkách, svorkách, fľaštičke citrátu sodného a niekoľkých ďalších veciach.

Ryland...

Vyľakane som sa otočil okolo vlastnej osi. Najprv som si myslel, že ma oslovil Damiano. On však už bol v opatere svojej manželky, ktorá teraz žilu zaisťovala na jeho ruke. Keď som sa zahľadel na jej ruky, vôbec sa netriasli. Bola si istá každým svojim pohybom.

Ryland...

„Si v poriadku?" opýtala sa ma Evelyn, keď som sa znova zmätene otočil a obzrel naokolo seba. „Nepotrebuješ ošetriť? Na rukách a krku máš krv." Až vtedy som si všimol, že som stále do pol pása nahý. Moja košeľa bola na dva kúsky a do nitky premočená krvou.

„To nič nie je, o mňa sa nestaraj. Pomôž Ambrosovi."

„Si si istý?" Uisťujúco som prikývol, pohladil ju po ramene a zamieril k svojej priateľke. Nechcel som sa im motať pod nohami, nemal som ako pomôcť. Aspoň nie do chvíle, kým ma niekto priamo nepoprosí.

Urobil som však len niekoľko krokov, kým sa mi úplne zatmelo pred očami a celý svet sa naklonil do jednej strany. Prebehol mnou otrasný pocit dusivého tepla a do nosa mi udrela aróma, ktorú som nedávno cítil v mauzóleu. Keď som sťažka otvoril oči, bol som späť. Ležal som na mramorovej podlahe, priamo v kaluži krvi môjho synovca. Hľadel som do vysokého stropu, ktorý zdobili fázy mesiaca vyobrazené v zlatej farbe. Na pokraji zorného poľa som zahliadol pohyb.

„Nie si tu, nemaj strach. V skutočnosti ležíš na podlahe veterinárnej kliniky."

„Čože?" opýtal som sa zmätene a podoprel sa na lakťoch. Hlava sa mi točila, napínalo ma na vracanie. Stále ma oblievalo hrozné teplo. „Prečo... ako..."

„Môže si za to sám. Ja som mu naposledy sľúbil, že sa uvidíme až o niekoľko rokov. No on tlačil na pílu, posúval hranice, ktoré nemal." Keď som sa posadil, démona som našiel postávať len kúsok od svojich nôh. Kapucňu mal zloženú, prvýkrát som mu mohol vidieť do sivastej tváre, ktorá bola pokrytá mnohými čiernymi a krvou naplnenými ranami. „Má veľa magickej moci. Viac, než som kedy videl. Zároveň ale má aj priveľa odvahy, ktorá ho môže stáť život."

„Nechápem, čo mal ten dnešok znamenať?"

„Budeš pokojnejší, keď ti poviem, že to nechápem ani ja?" Naposledy jeho oči žiarili výraznou červenou farbou, teraz boli zlatisté s tenkými červenými žilkami – akoby som v nich videl prelievajúcu sa pulzujúcu krv. „Nikdy som nestretol nikoho ako on. Ani napriek tomu, že si pamätám udalosti staré niekoľko storočí, dokonca z prvého tisícročia." Hovoril ku mne vážnym tónom, ale jeho tvár tomu nenapovedala. Ústa mal roztiahnuté do večne desivého zubatého úškrnu. Spod plášťa mu vykúkal krk s chýbajúcou kožou a vystúpenými žilami a tepnami.

„Tak prečo ste ho chceli zabiť?"

„Nechceli sme ho zabiť, prežije to, nemaj strach."

„Ako si môžeš byť taký istý?"

„Postaral som sa o to." Nechápavo som pokrčil obočím a pomaly sa pokúsil vstať na nohy. To ale nešlo, akoby ma neviditeľná moc držala na zemi, priamo pred démonom, ktorý si ma pozorne prezeral. „Tie rany na krku som mu spôsobil ja, pohrýzol som ho. Moje sliny zabránia tomu, aby vykrvácal."

Pri tej predstave ma striaslo. „Pohrýzol si aj Clio."

„Ach, áno," zasmial sa pohodil rukou s dlhými pazúrmi. „To bolo o niečom inom, ona si moju ochranu nezaslúži. Nestojí mi za to, prašivá smrteľníčka s obrovskou gurážou."

„A čo odtlačok tvojej dlane na Leviho hrudi?" napadlo mi vzápätí. Nech sa práve v tej chvíli dialo v realite čokoľvek, ja som mal jedinečnú šancu dozvedieť sa čo najviac informácií. Nesmel som túto šancu premrhať. „Prečo?"

„A prečo nie?"

„A prečo áno?" nedal som sa. Znova som sa pokúsil postaviť, ale tentokrát sa mi nepodarilo ani odlepiť zadok od podlahy. Celé moje telo bolo ako z betónu. „Čo znamená?"

Démon sa pousmial a s rukami založenými za chrbtom zamieril k otvoreným dverám za mojim chrbtom. Nezdalo sa mi, že kráča. Plášť sa mu okolo nôh mihal akoby sa vznášal niekoľko milimetrov nad zemou.

„Hej!" zakričal som naňho a sťažka sa otočil. Skončil som na kolenách a zadýchane sa pokúsil vytlačiť zo zeme. Čím sa ale démon vzďaľoval, tým horšie som sa cítil. Doliehala na mňa hrozná slabosť. Bolesť prišla vo vlnách, od skoro neciteľnej až po tak silnú, že som zakričal na celé mauzóleum. „Dopekla," odpľul som si a sťažka zodvihol hlavu.

„Nasledujúce hodiny budú peklo, jed démona dá ľudskému telu poriadne zabrať," povedal mi predtým, než úplne zmizol z otvorených dverí. Na chvíľu zamieril k oltáru – opäť ho zdobili obe kosy. „Ale môžeš trpieť v domnienke, že chlapec prežije," dodal a veľmi obozretným pohybom sa otočil oltáru chrbtom. „Minimálne tentokrát."

„Počkaj!" skríkol som, čo mi hlasivky stačili. Všetky kosti v mojom tele akoby sa trieštili na milióny kúsočkov.

Démonovu pozornosť som si už nezískal, kráčal stále ďalej, až sa vyparil v žiare mesačného svitu, ktorý sa dnu valil cez otvorené vchodové dvere. Štvornožky som sa pomaly pohol vpred, ale ďaleko som sa nedostal. Ďalší príval bolesti mi vyrazil vzduch z pľúc a úplne ma prikoval k chladnému mramoru, ktorý bol stále pokrytý krvou môjho synovca.