Clio 

„Čo ťa to zrazu popadlo?" opýtala sa Marcia z gauča, kde si spolu s Kalifom listovali akési módne magazíny. Údajne ich našla odložené pri poštových schránkach a keď sa k nim ani o dva dni neskôr nik nehlásil, prisvojila si ich s úmyslom prelistovať a vrátiť späť. „Dnes už druhýkrát vykladáš práčku."

„Prišlo mi nelogické odložiť nové vecičky do skrine bez toho, aby som ich vyprala a pripravila na používanie. Aspoň sa tým nebudem musieť zaoberať neskôr."

„Neviem, pomaly začínam mať pocit, že do práčky hodíš aj Kalifa."

„Rozhodne ho plánujem poriadne vykúpať a vyšampónovať ešte pred pôrodom. Viem, že žije v čistom byte, ale budem pokojnejšia, keď sa okolo maličkého bude motať extra vyvoňaný."

Marcia s tichým smiechom pokývala hlavou a pohladila čierneho kocúrika vo svojom lone. „Tak, počul si slová svojej paničky, musíš byť čistučký a navoňaný." Kalif na protest zaprskal, akoby nám skutočne rozumel. „Ja chápem, že chceš mať všetko dokonale pripravené, ale nepreháňaš to už troška? Posledné sni si stále niečo upratovala a chystala. Asi trikrát si prepísala svoj nákupný zoznam, iba o čom viem ja."

„Neviem, proste... odkedy som doma, tak mám pocit, že potrebujem všetko nachystať a dotiahnuť do dokonalosti. Už mám na to iba niekoľko týždňov, to prejde ako voda."

„Hovorí sa tomu syndróm hniezdenia," zakričal Michael zo spálne cez pootvorené dvere. Bola sobota, hodinky ukazovali pol tretej poobede a doposiaľ išlo o prvý prejav života z jeho strany. „Prejde ním mnoho tehotných žien, niekedy sa môže vraj prejaviť aj u budúcich otcov. Skrátka chceš všetko vo svojom okolí dotiahnuť do dokonalosti, kým príde bábätko."

S úsmevom na perách som položila kôš s bielizňou pred sušiak a zamierila za ním do spálne. Po tak náročnom dni, aký zažil včera, si zaslúžil poriadny oddych. Večer po príchode z baru padol do postele ako uťatý, v polospánku mi ešte o všetkom porozprával a potom zaspal tak tvrdo, že zjavne doteraz ho nič neprebudilo. A to už bolo čo povedať, keď ja som bola na nohách od pol siedmej.

„Ahoj," pozdravila som ho a posadila sa na kraj postele. „Oddýchnutý?"

„Mal som pár príšerných snov, ale inak sa mi spalo celkom dobre. Až sa hanbím, že som spal tak dlho. Mohla si ma zobudiť."

„A načo by som to bola robila? Konečne máš čas dospať celý školský rok, nemrhaj ním." Nevýslovne som sa tešila na dva týždne, ktoré nás čakali. Počas nich bude Michael konečne iba môj a nebudem sa oňho musieť deliť so žiadnymi pacientami. „Navyše, iba by si mi zavadzal."

„To už prečo?" opýtal sa, podoprel sa na lakťoch a natiahol krk pre pusu.

„Lebo takto som si mohla všetko robiť svojim tempom a nikto mi nestepoval za chrbtom."

„Nestepoval by som ti za chrbtom, len by som ti pomohol," objasnil svoje úmysly a na krátku chvíľu spojil naše pery. „Naložiť veci do práčky a potom ich vyvesiť neznie ako niečo, čo by som nezvládol."

„To máš síce pravdu, ale chcela som to urobiť ja."

Michael vyčítavo nadvihol obočie. „A čo teraz budem robiť zvyšok dňa ja?"

„Skladať postieľku, chystáš sa to robiť už pomaly mesiac. Najvyšší čas začať, drahý."

„Ľutujem, že som si predom pozrel tie inštrukcie, teraz sa mi do toho už nechce."

„Nikto nehovorí, že sa nimi musíš riadiť. Možno nájdeš šikovnejší spôsob." Povzbudivo som ho pobozkala na špičku nosa a chcela sa vrátiť k svojej práci. Michael ma ale šikovne objal okolo pása a donútil ma ešte zostať.

„Tiberius sa stále neukázal?" opýtal sa o niečo vážnejším hlasom. Zjavne čakal v lepšiu odpoveď než akou bolo moje nesúhlasné pokývanie hlavou. „Hovor si čo chceš, ale správa sa nezvyčajne zvláštne. Predtým takýto nebol."

„Lenže predtým bolo všetko úplne inak, nezabúdaj," pripomenula som mu a nešťastne si zasunula vlasy za ucho. „No tiež mám pocit, že je vo veci niečo viac. Niečo, čo nám schválne zamlčuje."

„Dúfam, že sa z toho nevykľuje ďalší grandiózny výlet do minulosti, lebo ja už na španielsku chrípku umierať odmietam."

„Ešte v zime mi povedal, že nemáme právo ho súdiť za nič z toho, čo urobil. Nikdy vraj nebudeme vedieť úplne všetko." Za posledné dni mi táto myšlienky vŕtala v hlave akosi priveľmi často. Hľadala som za ňou možno viac, než tam skutočne bolo, ale... niečo na šarlatánovom správaní skrátka nebolo v poriadku. A bola som celkom rada, že si to okrem mňa všimol aj niekto iný. „Ale čo všetko? Myslela som si, že zmyslom toho celého bolo, aby sme spoznali pravdu. Aby sa váš rodokmeň po toľkých rokoch znova zjednotil. Prečo potom ťahať do celej záležitosti ešte viac tajomstiev?"

„Neviem, v ňom je veľmi ťažké sa vyznať." So skleslým úsmevom som prikývla a prehrabla Michaelovi strapaté vlasy.

„Mám pocit, že ho to ešte stále bolí omnoho viac, než dáva najavo. Zožiera ho tá najväčšia chyba, ktorú v živote urobil."

„Nechcem vyznieť hnusne, ale zaslúži si to. Nemal odísť, neexistoval na to dostatočne dobrý dôvod. Jeho túlanie sa po svete mohlo počkať, všetko by potom dopadlo úplne inak."

„Čo ak nie?" Michael sa mi skepticky zapozeral do tváre a naslepo ma vzal za ruku. „Nevieme, čo by sa stalo v prípade, že by Tiberius neodišiel do Ameriky. Luciano ochorel a zomrel, Carlotta rovnako. Prečo si myslíš, že jeho by nečakal rovnaký osud?"

„Pretože neochorel na vojne, na úplne premorenej lodi, od Ambrosa a Evelyn a dokonca ani po návšteve nemocnice, keď ju bol navštíviť. Neviem, ako sa mu to podarilo, či išlo skutočne o zhodu okolností a šťastie, ale niečo mi na tom nesedí."

„Naznačuješ, že..."

„Ja neviem, Clio. Asi nič nenaznačujem, skrátka vypichujem fakty."

Niečo na jeho slovách bolo. Ak sa dokázal Tiberius nákaze tak šikovne vyhýbať, možno by sa mu to bolo podarilo aj doma. Možno keby zostane, nikdy by neochorela ani Carlotta, prípadne by možno zomrel miesto nej a ona by zostala nažive pre ich syna. Existovalo toľko možností, ktorých záver sme sa nemali ako dozvedieť. Všetky stáli a padali na rozhodnutí jediného muža.

„Ty si hlavne nevyčítaj jeho zmiznutie. Nech si trucuje, ak mu to robí dobre."

„Mne ani nenapadlo, že by sa ho to mohlo takto dotknúť. Skrátka sme sa rozprávali." Iba som mu odpovedala na položenú otázku. Nemohla som tušiť, že sa to takto zvrtne. „Ja viem, že by som nemala, ale robím si o neho starosti, Mikey."

„Ubezpečujem ťa, že môj prastarý otec sa o seba dokáže postarať. Skôr by som si robil starosti o nás dvoch, pretože nás čoskoro určite dostane do problémov."

Otrávene som nad jeho tónom prevrátila očami. „Zabilo by vás, keby sa k sebe chováte normálne? Občas mám pocit, že nedokážete viesť konverzáciu bez toho, aby ste sa podpichovali alebo mali debilné komentáre."

„Áno, mňa by to pravdepodobne zabilo, Tiberia zjavne už nie." Pobavene mi vyplazil jazyk, zatiaľ čo ja som chytila najbližší vankúš a tresla ho ním po hlave.

Radšej som sa bez ďalšieho slova, zato však s rýchlou pusou, vrátila späť k svojej práci. Maličké usušené kúsky oblečenia som si zložila na kopu a potom vyvešala ďalšiu várku. Kým sa Michael vykotúľal z postele, stihla som polovicu vecí aj vyžehliť. Marcia mi asi osemkrát ponúkla pomoc, ktorú som odmietala až dovtedy, kým sa prestala pýtať. Radšej preskúmala chladničku, spísala si niekoľko vecí, vypočula si Michaelove prosby a odišla do potravín.

„Večeru varím ja," pripomenul mi Michael, keď vyšiel z kúpeľne. Vlasy mal stále mokré a na sebe iba uterák obmotaný okolo pása. „Ani nevieš, ako veľmi mi chýbalo to motanie sa po kuchyni. Varenie, pečenie..."

„Typické chlapské práce," podpichla som ho skladajúc posledné maličké pyžamko v jemne sivej farbe s drobnými hviezdičkami. „Ale ja budem len rada, tvoja kuchyňa je nebo na tanieri."

S úsmevom na perách ku mne podišiel a objal ma okolo pása. Za pravé ucho mi vtisol drobný bozk. „Máš už všetko čo sa týka oblečenia?" Dlane si položil na moje brucho a nežne po ňom zabubnoval.

„Myslím si, že áno. Aspoň teda na začiatok určite, nechcem toho priveľa, bábätká rastú rýchlo."

„Áno, to máš pravdu. A po pôrode môžeš potom kúpiť aj niečo v konkrétnejšej farbe."

„Mám pocit, že aj potom sa budem držať skôr tých neutrálnych. Kopa ružovej alebo modrej sa mi nikdy nepáčila, všetky farby by mali byť pre každého."

„Práve teraz hovoríš niečo veľmi škandálne."

Mykla som plecami a pootočila hlavu, aby som ho pobozkala na čerstvo oholenú bradu. „Žily mi to netrhá, čiže..."

„Samozrejme, matka by mala mať vždy hlavné slovo."

„Nie úplne vždy, ale väčšinu času." Na uzavretie súhlasu sme sa pobozkali.

Michael potom veľmi ochotne vzal jednu z kôpok oblečenie a zamieril s ňou do spálne. Zatiaľ som všetko skladovala v našom šatníku, keďže vysoká skrinka, ktorú sme plánovali postaviť do rohu k postieľke, ešte čakala na zloženie.

„Zostaneš dnes oblečený takto?" podpichla som svojho snúbenca a pomaly po ňom prebehla pohľadom. Milovala som pohľad na jeho tetovanie, krásne detailného havrana, ktorý sa mu rozprestieral po celej hrudi. „Ja by som nenamietala."

„Ty zjavne nie, ale Marcia možno áno." Sotva dopovedal, z otvorených dverí sa ozvalo hlasné mňaukanie. „Mám vziať do úvahy aj tvoj názor?" Kalif znova zamňaukal, vbehol do spálne a šikovne vyskočil na posteľ. Michael sa skladaním perín nezdržiaval, čo nášmu kocúrikovi viditeľne vyhovovalo – lozenie a skrývanie sa v záhyboch paplóna patrilo medzi jeho obľúbené aktivity.

„Neviem, kam by naša domácnosť dospela, keby ju riadi Kalif."

„Čo ty vieš, možno by sme žili lepšie ako kedykoľvek predtým." S úsmevom som si stihla ukradnúť niekoľko bozkov, kým sa Michael šiel poobliekať a Marcia sa vrátila z obchodu.

Chvíľu to vyzeralo, že sa s Michaelom pobijú o miesto v kuchyni, ale napokon uzavreli prímerie a každý sa pustil do svojej časti prípravy pomerne skorej večere. Keď som sa chcela niečoho chytiť ja, dostala som stopku a bola som poslaná hrať sa s Kalifom alebo po celom dni behania po byte oddychovať. S vyloženými nohami, kocúrikom v lone a knihou v rukách som teda sledovala ich snahu prichystať menu ako v päťhviezdičkovej reštaurácii.

O necelé dve hodinky na stole pristálo jedlo, ktoré voňalo a vyzeralo ako pokrm pre bohov. Kým Marcia sa postarala o ten najsladší broskyňovo-vanilkový koláč s domácou šľahačkou, aký som kedy jedla, Michael pripravil niekoľko variantov hlavného jedla. Všetci traja sme mali taniere plné perzského Shirazi šalátu, domácich a v rúre pečených hranolčekov zo sladkých zemiakov, vyprážaných syrových guľôčok a domácej krémovej omáčky na medovej báze. Nealkoholické, poriadne limetkové a vychladené mojito od Marcie bolo v otrasnom teple dokonalou bodkou za celým bohatým prestieraním.

⫷⫸

Pohľad na nočný New York vo mne stále prebudil mnoho rôznych emócií.

Moje rodné mesto som pod rúškom tmy a v záplave umelého svetla vnímala úplne inak. Viac tajomne a nebezpečne, ale pritom živšie a lákavejšie. Temné ulice plné turistov a miestnych, hudby a rôznych vôní ukrývali všemožné druhy zábavy a zážitkov, ktoré nebolo možné zažiť nikde inde na planéte.

Ešte nikdy som si ale nočnú panorámu mesta nevychutnávala priamo z vôd East River. Zrazu mi prišlo až smiešne, že za toľko rokov som sa nikdy na svoje mesto nepozrela z tohto uhľa. A ani teraz to nebol môj nápad, nočnú plavbu trajektom vymyslel Michael. Mne povedal iba toľko, aby som sa pripravila na trocha dlhší výlet. Z terminálu Astoria sme sa po pokojných vodách vydali popri ostrove Roosevelt Island a s niekoľkými zastávkami sme mierili až k mólu číslo 11 na Wall Street.

„Keď si spomínala, že Daysha a Ryland boli včera na plavbe loďou, povedal som si, že môžeme niečo podobné skúsiť aj my dvaja."

„Bol to úžasný nápad, naozaj." So širokánskym úsmevom som sa naklonila k Michaelovi a pobozkala ho na líce.

Dnes sme mali za sebou pomerne úspešný deň – Michael za mojej asistencie zmontoval skriňu na veci pre bábätko a kým ja som potom odbiehala vracať, poukladal do nej všetko, čo som mala doposiaľ kúpené. Krátko po druhej poobede mi povedal, že skočí na otočku do nemocnice za malou Ariel. Nechcel, aby som išla s ním, ale napokon som vyhrala. A bola som za to rada, stretli sme tam Roxanu aj s jej partnerom a na chvíľu sa porozprávali. Nikomu do smiechu nebolo, keďže stav maličkej sa nezlepšoval, ale rovnako sme nemali ani dôvod na smútenie. Nádej tu stále bola.

Michael po príchode domov na chvíľu zaspal, toľká snaha pomôcť Ariel ho vyčerpala. Aj preto som si myslela, že víkend zakončíme vo dvojici doma. Marcia odišla ešte ráno so slovami, že ide s kamarátkami z baletu do Bostonu na akúsi výstavu a potom večer na koncert.

„Minule mi prišlo ľúto, že sme za poslednú dobu veľmi nikde neboli. A čoskoro ani nebudeme môcť chodiť."

„Vieš, aké boli posledné týždne. Mali sme iné problémy a priority," pripomenula som mu a objala ho okolo pravej paže. Teplota po západe slnka bola úplne ideálna. A keby aj náhodou nie, sedenie pod holým nebom by sme pokojne mohli vymeniť za zastrešené vnútro trajektu.

„Áno, ale príde mi, že tento školský krok sme na romantiku kašľali skoro úplne. Veď koľkokrát sme boli na poriadnom rande?"

„Otázne je, čo považuješ za poriadne rande, Mikey."

„No... vieš..." Potichu som sa zasmiala, keď nedokázal nájsť vhodné slová. „Dobre, asi vidím, kam tým mieriš. Ale beztak mi príde, že sme sa málo venovali jeden druhému. Skutočne venovali jeden druhému."

S ďalším smiechom som si jeho ľavú dlaň položila na brucho. „Myslím, že sme sa jeden druhému venovali chvíľami až priveľmi intenzívne."

„Ale!" zahriakol ma s potláčaným smiechom. „Snažím sa ti tu srdečne ospravedlniť za to, že som ťa zanedbával kvôli škole a praxi. Nerob mi to ešte ťažším."

„To je veľmi milé, ale ja nepotrebujem žiadne ospravedlnenie. Nehovorím, že tu neboli dni a noci, kedy som sa nehnevala na tvoju kopu povinností, ale..." Veľmi živo som si počas zimného semestra spomínala na noci, ktoré som strávila v slzách. Lebo hoci ležal Michael vedľa mňa v posteli, nepredstaviteľne mi chýbal. Vídala som ho iba ráno pred školou a neskoro večer po praxi. Po istej dobe to začínalo byť pomaly neznesiteľné – hlavne v súvislosti so všetkým, čo sa pomimo toho dialo. „Škola nepotrvá večne, koniec je na dohľad."

„Rezidencia nebude o nič lepšia."

„To ešte nemôžeš vedieť," oponovala som. „Záleží aj od špecializácie, nie?"

„Chirurgia je jedna z najnáročnejších špecializácii. Navyše, uchádzačov o rezidenciu je veľa, omnoho viac, než je voľných miest v nemocniciach."

„No a? Koľko budúcich rezidentov bude mať hneď po ukončení školy toľko skúseností ako ty? Nemocnice sa o teba pobijú, som si istá." Nehovorila som to len tak, nechcela som ho utešiť a naklamať mu, že všetko bude v poriadku. Výsledky jeho tvrdej driny počas štúdia budú hovoriť za všetko. Skutočných súperov veľa mať nebude.

„Začiatkom decembra mám ešte aj druhé USMLE, to bude zase peklo."

Na prvé skúšky USMLE, teda United States Medical Licensing Examination, som si ešte veľmi živo pamätala z konca Michaelovho druhého ročníka. Išlo o jednodňovú skúšku, ktorá bola rozdelená do siedmich 60-minútových blokov, pričom v každom mohol dostať Michael až 40 rôznych teoretických otázok. Kým na skúšku odišiel, už ja sama som mala pocit, že viem odpovedať na všetky otázky. Snáď ešte nikdy som sa s ním toľko neučila, ako práve na tento veľký deň. O to šťastnejšia som bola, keď prešiel s najlepším možným výsledkom.

„V čom bude dvojka iná?"

„Jednotka bola zameraná na znalosti ľudského tela ako takého, na teóriu vývinu ochorení a podobne. Dvojka je skôr o našej schopnosti diagnostikovať a následne navrhovať čo najlepší postup liečby. Čiže ide skôr o tie znalosti z praxe, čo sme sa naučili priamo na oddelení a tak. Samuel mi hovoril, aby som sa spoliehal hlavne na vlastné skúsenosti, ak si potiahnem niečo, čomu som skutočne čelil na praxi. Vtedy mám dať učebnicové príklady stranou."

„Prepáč, ale to znie príšerne. Hlavne vzhľadom na to, koľko diagnóz existuje a aké krátke máte v porovnaní s tým praxe na jednotlivých oddeleniach."

Michael nešťastne mykol plecami a pobozkal ma do vlasov. V mori svetiel pred nami sme mohli jasne vidieť Empire State Building, zatiaľ čo sme nechávali za sebou vysvietený most Queensboro Bridge.

„A potom na konci rezidencie je ešte trojka, to aby som mohol vykonávať svoju prácu bez dozoru iných kolegov."

„Akoby všetky tie testy a skúšky nestačili už teraz."

„S ľudskými životmi sa nemožno zahrávať, Clio. Všetky tie pravidlá majú svoj zmysel."

„Veď ja viem, ale tá záťaž, ktorá je na vás vyvíjaná už od samého začiatku..."

„Tej sa tak celkom nikdy nezbavíme. Aspoň teraz teda nemám pocit, že niekedy príde deň, aby som do práce nešiel s obavami a miliónmi myšlienok v hlave."

Áno, to bolo pochopiteľné. Vybral si jedno z najnáročnejších zamestnaní vôbec. Každá práca v zdravotníctve bola vysoko stresová, keďže hocijaká chybička mohla viesť k smrti pacienta. Bolo to nádherné poslanie, hlavne pre ľudí ako Michael, ktorí medicínu milovali celým srdcom už od detstva, ale občas museli platiť privysokú daň. Človek ako ja, ktorý nad podobným štúdiom nikdy ani nepremýšľal, si pri pohľade na nich často kládol otázky, či to všetko za to vôbec stojí.

„No dobre, mali by sme zmeniť tému. Dnes sa nebavme už o škole."

„Beriem," súhlasila som hneď a oprela si hlavu o tú jeho. Ľudí na trajekte bolo požehnane, ale v záplave svetiel a šumenia vody mi prišlo, že sme tu len my dvaja. Akoby sa celý nočný New York leskol miliónmi svetiel iba pre naše oči. „Mali by sme potom prísť aj v trojici."

„Bábätká majú o takomto čase už spať."

„Veď bude spať, tu na trajekte. S hviezdami nad hlavou a čerstvým vánkom vo vlasoch."

„Len aby nejaké vlasy boli, mnoho bábätiek sa rodí bez nich. Prípadne majú veľmi jemnučké vlasy, ktoré im vypadajú."

Trajekt sa pomaly vyklonil zo svojej trasy a zamieril k našej druhej zastávke, k terminálu Long Island City. „Ja som mala pomerne veľa vlasov, keď som sa narodila."

„Ja údajne tiež. Mama bola z toho úplne unesená, vtedy ešte verila, že ich budem mať kučeravé po nej a nie po otcovi."

„A nie je to jedno? Hocijako sú kučeravé, akurát na iný spôsob."

Michael sa pousmial a ľavou rukou si vlasy postrapatené vetrom ledabolo prehrabol. „Ja osobne som rád, že som zdedil vlasy po otcovi. Beztak je s nimi dosť práce, aby stáli normálne, nieto ešte, keby ich mám po mame." Eni mala nádherné husté vlasy, ktoré sa jej krútili do drobných kučier. Jej koruna krásy, odhliadnuc od jej hnedastej pokožky, bola krásnou pripomienkou toho, že jej korene siahajú až do Nigérie.

„Som rád, že si spokojný so svojim dedičstvom. Mnoho žien mi v minulosti povedalo, že nikdy nevidelo muža s krajšími vlasmi." Až ma myklo, keď niekto dosadol na sedadlo po mojom boku. Trajekt ešte nezastavil, preto som nečakala, že nás niekto vyruší. Osoba po mojom boku ale bola veľmi špeciálnym cestujúcim. „Vymysleli ste skvelý program, na lodi som nebol odkedy... no..." Tiberius sa trocha kŕčovito usmial a zložil si cylinder z hlavy.

„Skvelý program... pre nás dvoch!" zdôraznil Michael a ochranársky si prehodil ruku okolo mojich pliec. Škaredo pritom zagánil na svojho prastarého otca.

„To v žiadnom prípade nevychádza, pravnúčik. Matematika asi nebola tvoja silná stránka, čo?"

„Prosím?"

„Povedal si dvoch. To by si ale nesmel so sebou vziať Clio, prípadne by ona musela ísť sama, keďže sa teraz počíta za dvoch. Ale keďže ste tu spolu, máte program v trojici." Obaja sme nad jeho úškrnom prevrátili očami. „Logické, nie? Čo vás v tej škole učia?"

„Teba tam mali naučiť slušnému chovaniu," odsekol mu Michael. Voľba tónu hlasu ale bola nešťastná. Až priveľmi dal najavo, že ho príchod šarlatána vykoľajil, čo si Tiberius užíval plnými dúškami. „Čo ťa donútilo vyhľadať našu spoločnosť práve teraz? Vyviedol si niečo?"

Tiberius mávol rukou. „Skôr som konečne nabral dostatok guráže, aby som sa prišiel ospravedlniť." Pozrel pri týchto slovách na mňa a slabučko sa usmial. Nešlo o žiadny podlý úškrn, ale o skutočne úprimný úsmev plný ľútosti. „Mrzí ma, že som sa len tak vyparil. Nepovedala si nič zlé, Clio, nenahnevala si ma."

„Nebudem klamať, prekvapila ma tvoja reakcia. Hlavne, keď si celú debatu načal ty sám."

„Mňa zas prekvapila tvoja odpoveď."

„Prečo?" vyzvedal Michael hladiac ma po pleci. „Zjavne neuveríš, že to myslím úprimne, ale pokojne nám môžeš povedať hocičo, čo potrebuješ. Možno by sa ti potom uľavilo."

Na sekundu to vyzeralo, že rozprávať začne. Potom ale sklopil zrak k svojmu cylindru, pevne ho zovrel v rukách a postavil sa. Ladným krokom prešiel k zábradliu a zahľadel sa na nočné mesto. Trajekt práve zastavoval.

„Tiberius..." oslovila som ho, vymanila sa z objatia môjho snúbenca a podišla k nemu. Opatrne som mu položila ruku do stredu chrbta. „Nemusíš to robiť, všetci máme nejaké svoje tajomstvá, ktoré skrátka pretriasať nechceme. Pritom občas by bolo dobré, keby sa zveríme ľuďom, ktorým na nás úprimne záleží." Mal svoje chyby, to rozhodne áno. Mnoho chýb. Ale vo svojej podstate nebol zlým človekom. Nech urobil hocijakú hlúposť, nezaslúžil si, aby ho zožierala po celú večnosť. To znelo až priveľmi kruto.

„Na hranici svetov som sa nepotuloval len tak z dlhej chvíle," prehovoril nakoniec, keď sa trajekt opäť vydal na cestu tmavými vodami. „Nebol som tam na žiadnom výlete a nehral sa na sprievodcu len preto, že nemám nič lepšie na práci." Mlčala som, nechcela som mu zbytočne skákať do reči. „Nemôžem odtiaľ odísť, Clio. Nedokážem to, moje vlastné činy z minulosti a moja nedobrovoľná smrť mi to nedovolia."

„Ako to myslíš?" Za sebou som započula ako sa Michael postavil a opatrne podišiel k nám, aby lepšie počul.

„Nedokážem odtiaľ odísť. Nejde to, pretože si neviem odpustiť to všetko, čo som za života napáchal."

„Nebol si ukážkový príklad poctivosti, ale..." začal Michael. Prestal, keď uvidel ako som s vážnou tvárou pokývala hlavou.

„A čo tvoja rodina? Ambrose?"

Tiberius mi podal svoj cylinder a oboma rukami sa zaprel do zábradlia. „Sprvu ma tam čakal. Teda... aspoň som si myslel, že čaká na mňa, v skutočnosti to bola Evelyn. Dokázali odísť spolu, ruka v ruke." Chápavo som prikývla a pohladila ho po chrbte. „Vzali so sebou aj Carlottu, hoci to chvíľu trvalo. No zjavne usúdila, že nič by nebolo horšie, ako keby tam má zostávať so mnou."

„Prečo si nešiel s nimi?" Neverila som tomu, že by sa mu brat otočil v takejto chvíli chrbtom. Ambrose by niečo podobné nikdy neurobil. Mal ho rád, aj napriek všetkému. „S Ambrosom?"

„Lebo som si to nezaslúžil. Bol som rád, že oni dokázali nájsť dostatočný pokoj na to, aby odišli na lepšie miesto, do skutočného večného domova. Nebolo by spravodlivé, keby sa takej milosti dočkám tiež."

Jeho zvyčajné sebavedomie bolo preč, akoby nikdy ani neexistovalo. Preč boli aj všetky úškrny a sarkastické poznámky, chuť stále žartovať a niekoho si doberať. V tej chvíli som vedľa seba videla stáť skutočného Tiberia Algarottiho. Tú časť jeho, ktorú takmer neustále držal pod zámkom a svetu neukazoval.

„Mrzí ma veľa vecí, ktoré som urobil. Cudzincom a hlavnej vlastnej rodine," pokračoval počuteľne nepohodlne. Oči sme všetci traja upierala na svetlom zaplavenú panorámu mesta, ktorá sa chvíľami zdala ako vystrihnutá z inej reality. „Bol som hlúpy a myslel som si, že mňa smrť nedobehne. Myslel som, že mám všetok čas sveta... úplne na všetko."

„To bolo dosť odvážne vzhľadom na vašu dobu."

„Veď práve, pravnúčik," pritakal Tiberius a s nečakane láskavým úsmevom pozrel priamo na Michaela. „Som rád, že si presne taký, aký si. Je to dôkaz toho, že môj syn bol omnoho lepším človekom ako ja."

Michael chvíľu váhal, viditeľne sa bál položiť otázku, ktorá ho pálila na jazyku. Slová, ktoré počul od šarlatána ho museli veľmi prekvapiť. „Chcel som sa ťa to opýtať už vtedy, ale nenabral som odvahu. Nechcel som tú tému už viac otvárať. No... keby sa loď nepotopí alebo keby tam neumrieš..."

„Mal som v pláne odprevadiť Evelyn s jej mamou k príbuzným v Dominikánskej republike a potom sa prvou loďou vrátiť do Benátok. Tam na mori, keď sme boli obklopení nákazou a nebolo isté, či vôbec dorazíme do Ameriky živí... až tam som si uvedomil, čo som vykonal. Koho som opustil a pre aké sebecké dôvody."

„Zbožňoval by ťa, určite áno," uistil ho Michael a tiež sa pokúsil o úsmev. Tváre oboch sa v tej chvíli veľmi podobali. Bili sa s prívalom rôznych emócií, ktoré v nich vyvolali spomienky na rovnakého človeka – Adriana Algarottiho. „Povedal si mu to niekedy? Stretol si sa vôbec s ním?"

Tiberius pokýval hlavou a o niečo pevnejšie zovrel zábradlie. „Nevidel som v tom zmysel. Čo by zo mňa mal už po smrti? Opustil som ho, keď ma najviac potreboval, to sa nedá len tak prepáčiť a zabudnúť."

„Zabudnúť možno nie, ale určite by ti odpustil. Aspoň do istej miery."

Už-už som otvárala ústa, keď nás vyrušil smiech skupinky mladých o niekoľko metrov ďalej. Zdalo sa, že na nočnú plavbu za svetlami veľkomesta sa vydali posmelení alkoholom. Zjavne ich nečakal priťažký štart nového týždňa.

„Vieš čo, Michael?" Obaja sme zostali zaskočení, že ho oslovil krstným menom. „Liezlo mi na nervy, keď si stále hovoril o svojom starom otcovi. Rovnako aj ty, Clio," dodal a pozrel na mňa. „Hnevalo ma, že o ňom hovoríte tak pekne a úctivo. Nenávidel som sa za to, že vy takto ospevujete človeka, ktorého som ja nedokázal milovať tak, ako by si to bol zaslúžil."

„Lenže čas už nevrátiš, Tiberius. A ja vážne nevidím zmysel v tom, aby si naveky trpel kvôli niečomu, čo sa stalo viac ako storočie dozadu. Nie, ak ťa na lepšom mieste čaká rodina, ktorá ťa miluje. Ktorá určite chce, aby si bol s ňou."

„To si nemyslím, Clio. Všetci tam majú niekoho, ja im nechýbam."

Bolelo ma počúvať nakoľko bol o svojich slovách presvedčený. „Môžem ešte jednu otázku?" Pristúpila som o krok bližšie, objala ho okolo ľavej paže a hlavu si oprela o jeho rameno. Výškou si boli s Michaelom tiež podobní. „Prečo si sa nepokúsil zostať so žiadnou ženou? Ublížila ti nejaká natoľko, že si skrátka prestal veriť na lásku?" Chcela som sa ho to spýtať už mnohokrát. Ale zjavne až teraz prišiel vhodný čas.

„Skrátka som to nedokázal... milovať. Nešlo to, v žiadnej z nich som nevidel to, čo som hľadal a túžil nájsť. Preto som odchádzal skôr, než by sa na mňa priveľmi naviazali." Na chvíľu zaklonil hlavu, privrel oči a zhlboka sa nadýchol letnej noci. „Rosa bola k tomu najbližšie. Spomínaš si na ňu?"

„To dievča zo senníka, však? Napadli vás Nemci a potom si jej zašíval ranu na nohe."

„Áno, presne tá. Cestou domov z vojny som niekoľkokrát oľutoval, že som s ňou nezostal dlhšie alebo ju nevzal so sebou. Sľúbil som jej to, ale pri prvej príležitosti som vzal nohy na plecia."

„A čo Carlotta?" opýtal sa Michael po chvíľke ticha a lakťami sa zaprel do zábradlia. „Ona ťa naozaj ľúbila, povedala to aj Ambrosovi."

Tiberius pokýval hlavou. „Carlotta bola ako všetky ostatné – nádherná a milá, skrátka som využil príležitosti. Bola to veľmi obetavá žena, ktorá dokázala strpieť moje hlúpe reči. Strata syna ju výrazne poznamenala a zmenila, ešte horšie na tom zostala, keď Ambrose odišiel na vojnu. Darmo to medzi nimi škrípalo už predtým, stále to bol jej manžel."

„Akurát ste obaja boli priveľmi zúfalí?" opýtal sa Michael opatrne.

„Dalo by sa to tak povedať. Zúfalí a hlavne hlúpi, nevďační a sebeckí. Mysleli sme len na seba, obaja sme zabudli na Ambrosa, ktorý však bol dôležitým oporným bodom v našich životoch."

„Bolo srdcervúce sledovať, keď zomieral a tvoju bezprostrednú reakciu. Niečo podobné som cítil iba vtedy, keď zomrel starý otec. Neviem prečo, ale až v tej chvíli mi tak plne došlo, že sme rodina, že nás všetkých troch spája rovnaká krv."

„Vieš, že si na tú noc pamätám len veľmi matne? Zostala len všetka tá bolesť a prázdnota z uvedomenia, že som prišiel o niekoho nenahraditeľného. Dovtedy som všetko vo svojom živote robil s tým maličkým pocitom istoty, že keby sa niečo stane, môj brat mi pomôže. Vždy bol taký, bránil ma odmalička a nebál sa kvôli mne dostať aj do problémov."

„Milovala som tie naše cesty do minulosti hlavne preto, že keď ste sa trocha pozabudli, videla som vaše súrodenecké puto. Hlúpo ste sa doberali, ale pritom na toho druhého hľadeli s toľkou láskou," zaspomínala som. Všetko, čo mi ukázali, bolo svojim spôsobom senzačné. Ich rozprávanie pomedzi tieto udalosti však malo nenahraditeľnú hodnotu. „Som si istá, že Ambrose by chcel, aby si večnosť trávil s ním. A tvoji rodičia takisto, veľmi ťa ľúbili."

Už od začiatku tejto debaty som počítala s tým, že opäť budem svedkom niečoho, čo ma aj naposledy nepredstaviteľne zabolelo. Stále som si živo spomínala na agóniu, ktorú vo mne vyvolal pohľad na plačúceho Ambrosa, keď sledoval svoje staré spomienky s milovanou Evelyn.

Veľmi podobná bolesť sa v mojom vnútri ozvala aj teraz, keď som v šarlatánových očiach, na pozadí miliónov svetiel veľkomesta, uvidela slzy. S nimi sa znova dostavil pocit, že nech by som to urobila hocijako rada, nedokázala som mu pomôcť zmeniť jeho osud.

„Nečakám, že sa budete mojimi problémami zaoberať, máte svoje vlastné. Chcel som len, aby ste vedeli pravdu, tak trocha som vám ju bol dlžný." Niekoľkokrát potiahol nosom a rýchlo zažmurkal, aby sa zbavil sĺz. Až potom opäť pozrel na Michaela. „A mrzí ma aj to, čo som ti povedal pri tej malej v nemocnici. Mal si pravdu, zaslúži si všetku šancu, ktorú jej vieme poskytnúť."

„Bol som za ňou aj dnes."

Tiberius prikývol. „Viem, bol som tam. Dnes, včera, predvčerom..."

„Ty si..."

„Je pochopiteľné, že tam nemôžeš stráviť celé dni. Máš svoju vlastnú rodinu a hlavne veľmi obmedzené schopnosti, ktoré nemáš pod kontrolou. Ja nemám na práci veľmi nič iné... nič dôležitejšie."

„Ďakujem," povedali sme s Michaelom prekvapivo naraz. Šarlatána to úprimne rozosmialo, až po slzách v jeho očiach nezostali žiadne stopy.

Zvyšok plavby sme si užili v trojici... štvorici. Tiberius zahnal pochmúrnu a ťaživú náladu ako nič. Zmazal aj posledné zvyšky svojho smútku – aspoň teda na prvý, klamlivý pohľad.