Michael

„Tak tu si, skvelé. Bál som sa, že už ťa nezastihnem." Svoje okolie som takmer nevnímal, aj preto ma nečakaná spoločnosť natoľko prekvapila. Hlavne, keď si ku mne prisadol Cody, najnovší rezident, ktorý mal za sebou prvý týždeň práce. „Chcel som s tebou hovoriť, Mike."

Ťažko sa mi verilo tomu, že dnešným dňom moja letná prax končila. Keby niet chýbajúcej skúšky, dneškom by som úspešne zakončil tretí ročník štúdia medicíny. Mal som za sebou náročné mesiace, ktoré sa chvíľami zdali skutočne nekonečné. Hlavne pri tom všetkom, čo sa mimo školy v mojom živote dialo.

„Prečo? Mne už služba skončila."

„Áno, viem."

Nechápavo som nadvihol obočie. „Tak potom? O čom potrebuješ hovoriť?" Skončil som pred skoro pol hodinou, ale stále som sa nešiel prezliecť. Potreboval som čas, aby som zo seba striasol všetko, čo sa počas mojej poslednej služby stalo. V istom smere mi prišlo, že končila rovnako hekticky ako prax na pohotovosti – vrátane smrti. Teoreticky.

„Len som sa chcel uistiť, či si po dnešku v poriadku."

„Hej, jasné," odvetil som okamžite. Pravú ruku som pritom zasunul do vrecka nohavíc, kde som nahmatal maličkú opalitovú kocku.

„Bol to trocha rušnejší deň."

„Skôr by som povedal, že plný nešťastia, zažil som už aj rušnejšie služby." Nedalo sa povedať, že by som nebol stíhal alebo bezhlavo behal od pacienta k pacientovi. To ani náhodou. Unavený som bol skôr zo všetkého zlého, čo sa stihlo stať. „Ale som v pohode, naozaj."

„Ja len..." začal Cody a pravou rukou si zahrabol do hustých hnedých vlasov. „Chcel som si byť skrátka istý, to je všetko. Nerád by som opakoval chyby minulosti."

„Ako to myslíš?"

„Jeden z mojich spolužiakov... obesil sa krátko pred koncom štúdia, akosi to na neho všetko padlo. Uvedomil si, že nedokáže zvládať tienisté a skutočne náročné stránky medicíny. Teda... to aspoň napísal do listu na rozlúčku, ktorý venoval nám." Napriek odpornému teplu ma celého striaslo od zimy. Po dnešku som slová tohto typu počuť nepotreboval. „Neboli sme si až tak blízki, občas sme prehodili pár slov. No videl som, že sa trápi a nezvláda to."

„Ale nikdy si sa ho neopýtal, či nepotrebuje pomoc?"

Cody prikývol a sklonil hlavu. „Bol som priveľmi zahľadený do seba a svojich problémov. Asi nikdy si to neodpustím."

„Nebola to tvoja chyba, hlavne, ak ste neboli ani blízki priatelia a tak."

Tiež som často videl a počul, že sa moji spolužiaci v škole alebo na praxi trápia. No vystrel som k nim pomocnú ruku? Málokedy, vždy som sa staral o seba, maximálne o Aleca a Avu. Minule som sa k Hazel snažil byť milý a nápomocný, no čo som dostal na oplátku? Vyhrážky a hlúpe komentáre. Občas sa v dnešnom svete naozaj zdalo, že pomáhať druhým už nemá cenu. Akoby cesta k šťastiu viedla cez ľahostajnosť a srdce z kameňa.

„Kto vie, možno keby sa pokúsim prejaviť záujem, neurobil by to."

Pokýval som hlavou. „Je zbytočné si nad tým lámať hlavu, už to nezmeníš." V duchu som zahriakol sám seba. Znel som úplne odporne a chladne k téme, ktorá pre človeka sediaceho vedľa mňa obsahovala bolesť a výčitky. „Mrzí ma, že sa niečo podobné stalo. Každého života je škoda. Ale nemal by si sa obviňovať."

„Dôležité asi je, aby som podobnú chybu už neurobil. Preto som ťa chcel ešte zastihnúť."

„Neboj sa, neplánujem kvôli dnešku samovraždu."

Ani jeden z nás sa nezasmial – prirodzene.

„Bol to nanič deň, ale zažil som už horšie. Postupne si zvykám, ak sa to tak dá vôbec povedať."

Ráno som začal u malej Ariel, kde ma následne vystriedala jej mama Roxana. Nemal som dosť odvahy k nej prehovoriť, preto som odišiel takmer hneď po jej príchode. Medzi dverami mi akurát stihla poďakovať za všetko, čo sme aj s Clio pre jej dcérku urobili.

Na oddelení začala moja služba pomerne pokojne, po vizite som skončil na lekárskej izbe, keďže na mňa nikto nemal čas. Písal som si s Clio, až kým ma doktorka Norrisová nevzala so sebou na ambulanciu. Dnes ju čakalo mnoho pacientiek, čo malo pre mňa znamenať mnoho možností na učenie.

„Niečo málo som už o tebe počul."

„Od koho?"

„Od primárky, veľmi si ťa pochvaľovala. Vraj chodíš operovať s primárom chirurgie, to znie úplne úžasne, vždy som o tom sníval."

Prvý zlom dňa prišiel po necelých dvoch hodinách. Pacientka so svojim manželom prišla na rutinnú prehliadku, bola v trinástom týždni tehotenstva po umelom oplodnení. Všetky predošlé kontroly mala v poriadku, pomaly sa začínali tešiť na to, že sa dozvedia pohlavie dieťatka. Bolo zdrvujúce im povedať, že dieťatko sa z neznámeho dôvodu prestalo vyvíjať a zastavilo sa mu srdce. O to viac, že tie slová som musel vysloviť ja sám, doktorka si to tak želala.

Na moju smolu som to zjavne urobil až priveľmi citlivo a korektne. Nechala ma takúto správu oznámiť ešte jednému páru, ktorý prišiel tak o tri hodiny neskôr. V tomto prípade to bolo o to horšie, že pacientka bola v tridsiatom šiestom týždni. Snáď ešte nikdy som nikoho nepočul a nevidel natoľko plakať. Prial som si ju objať a utešiť, ale pod prísnym dozorom doktorky som sa na to neodvážil. Zostal som len pri slovách, ktoré cez hlasné, srdcervúce vzlyky pacientka zjavne ani nepočula.

„Chcel si byť chirurgom?" nadviazal som na Codyho predošlé slová.

„Nie priamo, vždy ma lákalo pôrodníctvo. Prax na tomto oddelení bola moja obľúbená, užíval som si ju plnými dúškami."

„Nebolo to tu zlé, súhlasím."

Posledná pacientka, ktorá prišla pred koncom môjho dňa na ambulancii, bola rozhodnutá pre umelé prerušenie tehotenstva. Neotehotnela z vlastnej vôle, znásilnil ju vlastný strýko. Dievčina mala sotva osemnásť rokov, nikomu z rodiny o tom nepovedala a dnes sem prišla potajme. Lámalo mi srdce počúvať jej príbeh a vidieť nakoľko zúfalá je. Chápal som jej dôvody, snažil som sa čo najlepšie pochopiť jej bolesti, ale nedokázal som nájsť správne slová, aby som ju utešil.

„Ale teším sa, že to mám za sebou. Necítil som sa tak úplne vo vlastnej koži."

„Rezať do ľudí je lepšie?"

S malým úsmevom na perách som mykol plecami. „Je to o niečom úplne inom."

Po návrate na oddelenie ma doktor Weller prizval k zákroku, ktorého som sa už raz zúčastnil. Išlo o plánované prerušenie tehotenstva v dvanástom týždni tehotenstva. Pacientka sa preň rozhodla po tom, čo jej dieťatku lekári diagnostikovali Patauov syndróm, inak nazývaný aj trizómia 13 – poškodenie vyvíjajúceho sa plodu spôsobovala kópia chromozómu 13. Takéto tehotenstvá sa vyznačovali veľkým rizikom spontánneho pôrodu alebo narodením mŕtveho dieťaťa.

Lebka a mozog plodu sa nevyvíjali správne, k tomu sa pridružili ťažkosti so srdcom, pľúcami a viditeľne nevyvíjajúca sa pečeň. Syndróm sám o sebe sa za smrteľný či nezlučiteľný so životom nepovažoval, ale ním spôsobené komplikácie áno. Práve preto sa mnoho matiek rozhodlo pre umelé ukončenie tehotenstva.

Vedel som, že pokračovanie tehotenstva by nemalo zmysel. Predsa mi lámalo srdce to, čo sme museli urobiť. Hlavne po dni, ktorý som už mal za sebou.

„Vážne si v pohode? Neprídeš mi vo svojej koži."

„Som len unavený, to je všetko. Bol to dlhý týždeň a ešte dlhší mesiac."

„Viem, čo všetko sa stalo tvojej partnerke. Je zázrak, že sa oklepala tak rýchlo a vyhla sa predčasnému pôrodu alebo ďalším komplikáciám."

Zničene som privrel oči. „Prosím, nechcem o tom hovoriť." Chcel som zabudnúť, že sa niečo z toho vôbec stalo. Clio a naše maličké boli v poriadku, na ničom inom nezáležalo. „Hlavné je, že to máme za sebou."

„Áno, samozrejme, chcel som tým povedať len to, že..."

Po tomto zákroku som s doktorom Wellerom čelil pacientke s masívnym vaginálnym krvácaním, ktorá čakala na svoje výsledky z biopsie. Bolo už takmer isté, že ide o nejakú formu rakoviny. Akurát bez výsledkov nemohla byť nasadená liečba. Našou úlohou bolo zastaviť krvácanie, zmierniť jej bolesti a zabezpečiť jednotku krvi na transfúziu.

Keď som ju šiel o hodinu neskôr skontrolovať, celý roztrasený od narastajúcej úzkosti, zarozprávali sme sa. Povedala mi, že sotva rok dozadu jej vyoperovali mozgový nádor. Ani napriek tak náročnému osudu ale neznenávidela život, práve naopak. Milovala ho ešte omnoho viac, každý deň sa snažila robiť čo najviac aktivít, ktoré jej prinášali radosť, nádej a silu bojovať. Vyžarovalo z nej omnoho viac pozitívne energie, ako z väčšiny pacientov, ktorých som za celý uplynulý rok praxe spoznal.

Keď som z jej izby odchádzal, oči mi podmývali slzy. V duchu som pritom naozaj veľmi škaredo nadával na nespravodlivosť osudu.

„Ehm... Mike?"

„Prepáč, zamyslel som sa," zaklamal som. Počúvať som ho prestal schválne. „Čo si hovoril?"

„Len som sa pýtal či už tušíš, kam zamieriš po škole."

„Ach, tak... no..." Mykol som plecami a vstal na nohy. Mal som tejto otázky už plné zuby, nikdy som netušil, čo odpovedať. Mal som plány, ale tie sa mohli hocikedy zmeniť. Preto som pred sebou nezatváral žiadne dvere. „Premýšľam o tom snáď každý deň, ale žiadne rozhodnutie ešte nepadlo. Mám dostatok času, čaká ma ešte kopa praxe."

„Nič si nerob z toho, ak budeš v rovnakej pozícii ešte aj o niekoľko mesiacov. Tiež som si dlho nebol istý. Teda... skoro nikto z nášho ročníka, iba malá skupinka vyvolených sa tejto neistote vyhne."

Dnešný deň som zakončil s primárkou Carterovou pri akútnom cisárskom reze – matka skoro vykrvácala priamo na operačnom stole, zatiaľ čo dieťa po narodení nedýchalo, pupočnú šnúru malo dvakrát obtočenú okolo krku. Oboch sme zachránili, ale po celom dni, kedy mi smrť nazerala ponad plece, to bola posledná kvapka v pohári. Z operačky som bežal rovno vracať, hoci som za celý deň sotva jedol. Nervozita mi to nedovolila.

Primárka si ma zavolala ešte na malý pokec, pochválila ma za prácu, ktorú som počas celej praxe odviedol a popriala mi veľa šťastie do ďalšieho štúdia. Upozornila ma na menšie nedostatky a poslala domov so slovami, aby som sa tešil na dobrý posudok.

No ja som sa tešiť nedokázal.

„Asi by som mal ísť, s kamarátmi sme sa dohodli, že zájdeme do baru," povedal som napokon. Nemal som chuť ísť do baru s Alecom a Xanderom, ale keby to neurobím, vyčítal by som si to. „Ale ďakujem ti za rozhovor, veľmi si vážim tvoj záujem."

„Jasné, to nestojí za slovo. Keby sa chceš porozprávať, pokojne príď, hocikedy."

„Budem si to pamätať." Pred odchodom som sa k nemu naposledy otočil, pozrel priamo do jeho jasne zelených očí a vystrel k nemu ruku. „Držím palce, budeš to zjavne potrebovať."

Cody mi s úsmevom podal ruku. „Budem, to rozhodne. Vrchná sestra ma už teraz nemá v láske. Pritom som jej nič neurobil."

S úsmevom a bez ďalšieho vysvetlenia som sa pobral do šatne. Ďalší neobľúbenec vrchnej sestry Smithovej mi medzičasom nechal rovno tri správy, aby som nezabudol na naše dnešné stretnutie. Cestou do baru som sa snažil striasť udalostí dnešného dňa, aby som sa vyhol zbytočným otázkam.

„Úprimne? Prekvapuje ma, že si naozaj prišiel," povedal Alec sotva som si sadol k nim za stôl. Vyzeralo to, že s Xanderom sa bavili skvele aj pred mojim príchodom. „Čakal som, že sa vyhovoríš a budeš utekať domov."

„Aj keby, mal by som na to dobrý dôvod."

„Ale, neboj sa. Clio je určite rada, že si troška vypadol z rutiny," uistila ma so širokánskym úsmevom. Posledné dni voľna mu viditeľne prospeli. „Aspoň si s Marciou urobia babský večer bez tvojho komandovania."

„Vieš, že mi na praxi chýbali tieto tvoje hlúpe reči?"

„Nečudujem sa ti, tiež mi jeho trepanie chýba, ak sa nevidíme celý deň," povedal Xander s napoly vypitým pohárom piva v ruke. Ja som si objednal nealkoholické, neodvážil som sa piť na stále pomerne nové lieky. Hlavne, ak som predvčerom nedokázal svojej psychiatričke jasne povedať, či sa vďaka nim cítim lepšie, alebo skôr pravý opak. Chcelo to ešte čas. „Ale občas..."

„Hej!" zahriakol ho Alec a drgol doňho lakťom. „Posledné dni si bol v siedmom nebi práve kvôli tomu, že som celú svoju pozornosť venoval jedine tebe."

„Áno, ale v inom smere. Vieš..."

„Stačí, hej?" skočil som mu do reči. „Netúžim poznať až také detaily vášho vzťahu."

„Pfff... akoby si moje pikantné sexuálne historky za posledné tri roky nepočúval na týždennom poriadku."

„Hlavne tie s ľuďmi, ktorí ťa dostali až na interné, čo?" Xander prekvapene nadvihol obočie a pozrel na svojho priateľa. „Nehovoril ti? Ako skolaboval priamo v službe a takmer dostal infarkt kvôli drogám? Počkaj, čože to bolo..." na chvíľu som sa tváril, že usilovne premýšľam, pričom som si vychutnával paniku na tvári môjho najlepšieho priateľa, „ach, áno, už viem. Extáza a mimoriadne pochybné afrodiziaká."

„Ticho!" sykol, zatiaľ čo s kŕčovitým úsmevom objal Xandera okolo pliec a pritiahol si ho k sebe. Keby mohol pohľad vraždiť, bolo by po mne. „To ti potom porozprávam."

„No, rozhodne to znie ako veľmi zaujímavý príbeh." S týmito slovami pobozkal Aleca na líce, ale potom sa nahol ponad stôl ku mne. „Beriem si tvoje číslo, chcem to celé počuť aj z pohľadu niekoho iného." Nesnažil sa byť nenápadný, šepkal komicky hlasno, aby si bol istý, že ho bude počuť aj Alec. Samozrejme, nesmelo chýbať ani žmurknutie.

„Nemusíš ho baliť, má hlavu plnú svojej Clio."

„Ja? Baliť tvojho najlepšieho kamaráta priamo pred tebou?" opýtal sa Xander dotknuto. „Máš o mne takú nízku mienku?"

Alec ho miesto slovnej odpovede vzal za golier na čiernej ležérnej košeli, pritiahol si ho k sebe a dlho ho pobozkal na pery. Sprvu som si ani nevšimol, že sa pri tom pohľade usmievam. Bol som úprimne rád, že ho vidím šťastného a konečne v zdravo pôsobiacom vzťahu. Mnohokrát sa už popálil, aspoň o čom som vedel ja. No teraz to vyzeralo, že si konečne našiel partnera, ktorý to s ním myslí dobre.

V očiach oboch som videl, že sú úprimne zaľúbení a to bolo skutočne najdôležitejšie.

„Si v pohode? Snažíš sa, ale nie si tak úplne vo svojej koži," povedal Alec, keď sme pri stole osameli. Xander si odbehol na záchod. „Videl som to hneď, ale myslel som, že sa otrasieš."

„Ťažký deň, veľa náročných prípadov a smrti."

„Chceš sa porozprávať?" Bez váhania som pokýval hlavou. Ani jedna z tých tém sem nepatrila. Najlepšie bolo nechať ich v nemocnici. „Čo budeš robiť s dvoma týždňami voľna?" zmenil rýchlo tému a štrngol svojim pohárom o môj takmer prázdny.

„Skladať postieľku."

„Snáď tak dlho ti to trvať nebude," zasmial sa.

„Včera večer som si zbežne prezrel návod... vyzeral zbytočne komplikovane." Rovnakú vec mi povedali aj Marcia a Clio. Z ich výrazov tvárí ale bolo zrejmé, že sa na moje majstrovanie už veľmi tešili. „Ale inak dúfam, že nás čaká čo najviac pohody. Rád by som zašiel za rodičmi."

„A Clio?"

„Tá by bola schopná ísť do Bostonu aj pešo."

„Som si istý, že ty jej to pripomínaš dostatočne, ale nemala by zabúdať na to, čím si iba nedávno prešla. Som rád, že sa cíti dobre, ale nech si dáva pozor."

„Je si toho vedomá, neboj." Ak nič iné, stále pretrvávajúce nevoľnosti ju dokázali prinútiť spomaliť a oddychovať. Mrzelo ju to, dúfala, že sa ich zbaví spolu so zvyšnými komplikáciami, ale nevyzeralo to tak. „Budúci týždeň tam má nejaké kontroly ešte, snáď to bude všetko v pohode."

„Určite áno, prepustili ju pomerne rýchlo."

„Možno až moc rýchlo..."

„Mike..." napomenul ma Alec. Opatrne mi pritom vyslobodil pohár z ruky. Až vtedy som si všimol, že ho zvieram priveľmi pevne. „Nerob to, dobre? Nevŕtaj sa už v tom, máte to za sebou, všetko je fajn. Stačí počkať pár týždňov a dostanete svoj šťastný koniec."

„Všetci to stále hovoríte, ale v konečnom dôsledku som to ja, kto to celé prežíva."

„Ja viem, ale čo iné mám robiť?" Nešťastne som mykol plecami a v rýchlosti mrkol na mobil. Čakala ma tam krátka správa od Clio – dúfala, že sa dobre bavím. „Inak... budete krstiť?"

Toto bola otázka, ktorú som počul skutočne prvýkrát. Neopýtali sa nás to moji rodičia a ani mama Clio. „Vôbec sme o tom nehovorili, ale možno by sme mali. Vďaka za pripomienku."

„Vieš, ja len tak. Zisťujem, či už máte vybraného krstného otca."

„Hlásiš sa?" So sebavedomým pohľadom sa vystrel a vypol hruď. „Beriem to ako veľmi nenápadné a nevtieravé áno."

„Bol by som najlepší krstný otec v histórii, priznaj to."

Obaja sme sa vyľakali, keď Xander padol späť na svoje miesto s hlasným smiechom. Zjavne počul Alecove posledné slová, ktoré u neho z nepochopiteľného dôvodu spustili záchvat smiechu. Ten bol ale taký nákazlivý, že po chvíli sme sa hlúpo uškŕňali aj ja s Alecom.

Domov som odchádzal s naozaj dobrým pocitom. Vysmiaty a uvoľnený aj napriek tomu, že v práci som mal za sebou jeden z najhorších dní vôbec.