Clio

„Tiberius?" oslovila som ho čo najtichšie. Hodinky nad dverami ukazovali sotva pol piatej ráno, všade ešte vládlo až desivé ticho. Personál z nočnej smeny sa už určite tešil na koniec šichty, pričom ich kolegovia niekde doma akurát vstávali a chystali sa do nového pracovného dňa. Ja som posledné hodiny predriemala, ale skutočne zaspať sa mi nepodarilo. „Môžem sa niečo opýtať?"

Bolesť prameniaca z démonovho uhryznutia začínala konečne vyprchávať. Sťahovala sa do úzadia a nechávala ma po dlhých hodinách voľne dýchať. Konečne som nemala pocit, že sa mi od bolesti rozpadnú všetky svaly a kosti v tele. Snáď ešte nikdy v živote som podobnú úľavu necítila – najmä, ak mi so zvládaním bolesti pomáhal aj šarlatán. Jeho dotyk bol skutočne magický a liečivý.

„Nemala by si radšej spať?" opýtal sa so zaklonenou hlavou a privretými očami.

„Áno, ale to sa mi nedarí."

„Hmmm..."

„Poznal si to dievča?" Keby vládzem, opýtam sa ho to už skôr. Veľmi ma odpoveď zaujímala.

„Nie, nemám pocit, že by som ju už niekedy videl."

„Prečo ste na ňu potom hľadeli úplne ako zhypnotizovaní? Ty aj Levi."

Mykol plecami a cez pootvorené viečka pozrel na mňa. Nepohodlne sa pritom zahniezdil na stoličke, ktorú si presunul bližšie k mojej posteli. „Neviem, ona... vyžarovalo z nej niečo veľmi zvláštne. Nikdy som nič podobné necítil, úplne mi svojim príchodom opantala všetky zmysly. Ja ani poriadne neviem, čo sa tam dialo, o čom ste sa vy dvaja rozprávali a tak."

„Bolo to desivé."

Desivé? Naozaj som snáď najviac traumatický zážitok celého môjho života dokázala označiť len takýmto slabým výrazom? Ešte nikdy som sa natoľko nebála. A rovnako som si ešte nikdy nebola natoľko istá, že pravdepodobne zomriem. Dokonca ani pred pár dňami, keď ma Ryland priviezol do nemocnice. Svoju vlastnú smrteľnosť som si v plnej miere uvedomila až za hranicami podsvetia.

„Prišlo mi, že ju poznáš," nedala som sa odbiť.

„Prečo?"

„Neviem, proste... mala som taký pocit. Zdalo sa mi, že na ňu hľadíš inak než Levi. Viac..." Nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som svoje pocity pomenovať správnymi slovami. Najmä nie takto spätne. „Čo ťa na nej zaujalo?"

Šarlatán sa na chvíľu zamyslel, akoby si v mysli vybavoval jej presnú podobu. Všetky detaily jej tváre, jej husté čierne vlasy a... „Jej oči, tie som si všimol ako úplne prvé. Úprimne ma zarazilo, že boli modré, akoby som cítil, že to nie je správne."

„Prečo?"

„Ja neviem, netuším. Ale celý čas vo mne rezonovala myšlienka, že farba jej očí nie je správna. Nemali byť modré."

„A aké?"

„Sivé..." odvetil šeptom, až som ho skoro prepočula. Možno to bol jeho zámer. „Pozri, vážne ti nemám čo viac povedať. Nechápem, čo sa tam stalo a prečo. Zjavne to bola iba jedna z jeho hlúpych hier. Chcel mňa a Leviho nejako zamestnať, aby venoval pozornosť len tebe."

Pri tej predstave mi po chrbte prebehli zimomriavky. Spomenula som si na všetky svoje zranenia a na krv, ktorá mu tiekla po krku a dodriapanej ruke. Keď som sa prebrala opäť v realite, všetko bolo preč. Na tele som nemala žiadne zranenie, zostal iba vyblednutý odtlačok jeho zubov na mojom zátylku. Keby naň niekto v rýchlosti pozrie, zjavne by si myslel, že ide o nešťastnú spleť starých jaziev. Nič viac, nič výnimočné.

„Nebojíš sa, že ťa vlákal do pasce? Čo bude, keď nadíde čas vášho ďalšieho stretnutia?"

„Na to teraz myslieť nechcem."

Nechcela som o tom hovoriť... s nikým. Možno som urobila chybu, keď som na niečo také pristúpila, ale v tej chvíli mi to prišlo správne. Zvolila som jediný spôsob, ako zachrániť život svojho dieťaťa. Nech už príde čokoľvek, stálo to zato. Určite áno.

„V tom prípade by si mala ešte raz skúsiť zaspať, čoskoro ťa aj tak príde niekto buzerovať."

Otrávene som pokrčila nosom. „Už aby som bola doma, nenávidím nemocnice." Bolo mi zle z pomyslenia, že sa do nej čoskoro budem musieť vrátiť znova. Ale snáď už naposledy na poriadne dlhú dobu. Minimálne do ďalšieho potenciálneho pôrodu.

„Poznal som ľudí, ktorí sa priam vyžívali v chodení po lekároch. Istá skupina troch kamarátok, mali už svoje roky, chodila k otcovi do ordinácie snáď každý týždeň. Vždy prišli s takým alebo onakým problémom, pričom zväčša im nič nebolo."

„Tomu sa zvykne hovoriť hypochondria. Proste psychická porucha, pri ktorej sa človek až priveľmi sústredí na svoj zdravotný stav a namýšľa si, že má také alebo onaké vážne ochorenie. Pritom vo väčšine prípadov to nie je vôbec pravda, skrátka si to namýšľa."

Tiberius zostal na chvíľu ticho. Pery do úsmevu roztiahol až vo chvíli, kedy som k nemu otočila hlavu. „Teraz si znela skoro úplne ako Michael," zasmial sa.

„Asi sa na mňa za posledné roky niečo nalepilo."

„Je to rozkošné, fakt." Keby sa neusmieva tak úprimne, myslela by som si, že si ma doberá. Bolo skvelé poznať ho o niečo lepšie ako vlani na jeseň. V tej dobe mi jeho návštevy spôsobovali pomaly žalúdočné vredy, pričom dnes som si jeho prítomnosť naozaj užívala a bola za ňu vďačná.

Niekomu sa mohlo zdať, že do rána bolo ešte ďaleko, ale mne osobne prišlo, že ešte ďalej bolo do konca rannej vizity. Najmä pre mňa na úplne poslednej izbe a aj preto, že podľa primárky som tu bola v najlepšom stave. O to viac ma z jej úst potešili slová, že mám počkať zhruba hodinku na doktora Wellera z gynekológie, ktorý mi zjavne odsúhlasí preklad na ich oddelenie. Ak na nič iné, tešila som sa na viac voľnosti a hlavne pokoja.

O to väčším prekvapením bolo, keď sa spolu s ním zjavil aj Michael – oblečený a pripravený do práce. Nečakala som, že sa na prax vráti tak skoro, bola by som radšej, keby si ešte vezme pár dní voľno a poriadne si oddýchne. Za posledné dni prežil stresu aj na celý zvyšok života dopredu.

„Máš riadne šťastie, Clio, posledné týždne sme mali túto izbu stále obsadenú," povedal Alec sotva sa zaprel do rámu dverí.

Stačili necelé dve hodinky a Michaelova veľmi ochotná asistencia, aby som bola presťahovaná do úplne inej izby na inom poschodí a hlavne na inom oddelení. Jasne som na jeho tvári videla, že sa teší ešte viac ako ja. Stále pôsobil unavene a strhane, ale znova mal radosť v očiach, keď ku mne hovoril. A to bolo najdôležitejšie.

„Čím je vlastne taká špeciálna?"

Kývol hlavou za seba k náprotivným dverám. „Lekárska izba, kde sa my dvaja motáme, keď sa nám nikto nechce venovať alebo keď na nás hodia nejakú hlúpu administratívu, ktorú nemôžu pokaziť dokonca ani medici."

„Aha..." neisto som sa pousmiala a pozrela na Michaela. „Trval si na tom, aby som bola v tejto izbe, lebo mi sem chceš z dverí naproti nakúkať každých päť minút, čo?"

„Rátaj s tým, že hlavu medzi dvere strčí pri každej šanci, ktorú dostane. Však, Michael?" rypol doňho Alec s pobaveným úškrnom.

„Je na tom snáď niečo zlé?" opýtal sa a klesol ku mne na kraj postele. „Ja osobne som rád, že ťa budem mať priamo pod nosom a nemusím pobehovať na iné oddelenie."

„Minimalizuješ tým riziko, že sa zasekneš vo výťahu alebo spadneš zo schodov."

„Alec!" zahriakol ho zamračene. S pobaveným úsmevom som ho vzala za ruku a preplietla si s ním prsty. „Nemáš náhodou nejakú prácu, ktorú musíš ísť urobiť teraz okamžite?"

„Ale mám, doktorka Norrisová vravela, aby som došiel za ňou na pôrodný box. Iba som sa zastavil, aby Clio vedela, že sa na mňa môže hocikedy obrátiť." Veselo na mňa žmurkol. „Ak ti bude zle, krič na mňa. Michaela ušetríš od infarktu."

Videla som, že môj snúbenec už-už otvára ústa, aby svojmu najlepšiemu priateľovi poriadne prečistil žalúdok. Aj preto som prehovorila skôr: „Samozrejme, budem si to pamätať. Veľmi pekne ti ďakujem."

S posledným žiarivým úsmevom nás nechal a o niečo menej nadšene sa pobral za svojimi povinnosťami. Konečne sme tak mali chvíľu času len pre seba – Tiberia sme nemuseli dlho prosiť, aby nás na chvíľu nechal a šiel sa zabaviť. Zostávalo len dúfať, že sa to nezvrtne.

„Prišiel si dnes na prax kvôli mne?" opýtala som sa Michaela a pohladila ho po hánkach. Nemali sme priveľa času spolu hovoriť, on tu bol v prdom rade ako medik, nie môj snúbenec.

„Volal som ráno s doktorom Wellerom, on mi navrhol, aby som mu prišiel pomôcť zariadiť tvoj preklad sem."

„Milé od neho."

„Je skvelý, hoci sprvu sa o nás priveľmi nezaujímal. Údajne nerád zaúča nováčikov."

„Úprimne? Kto to robí rád?" Na chvíľu sa zamyslel, ale napokon mykol plecami a pobozkal ma na líce. Nemala som si na čo sťažovať, izba bola tak akurát veľká, čistá a pomerne pekná. Navyše som mala aj vlastnú maličkú kúpeľňu. Hlavne som ale, konečne, bola o krok bližšie k prepusteniu domov.

„Dohodol som sa s primárkou, že tu môžem zostať na noc. A odrobím si aj víkend, nech sa mi míňajú tie zameškané dni."

„Veľmi sa tvojej spoločnosti poteším, ale bola by som ešte radšej, keby si pár dní poriadne oddýchneš. Nechcem, aby sa ti niečo stalo, Michael."

„Pozri, beztak by som bol tu s tebou. A keď už budem v nemocnici, môžem si oficiálne odpracovať potrebné hodiny. Zabijem dve muchy jednou radnou."

„Len aby teba nezabila tá tvoja neschopnosť chvíľu sedieť na zadku," zašomrala som a ponaťahovala si boľavý chrbát. Veľmi ma lákalo opýtať sa, či nemôžem podpísať reverz a ísť domov. Cítila som sa stonásobne lepšie, než včera ráno. Všetko bolo... v poriadku. „Koľko hádaš, že tu musím zostať?"

„To neviem, dnes ti zjavne ešte urobia krvné testy a potom sa uvidí ako ďalej."

„Kvôli tým injekciám pre bábätko?" Prikývol, naklonil sa ku mne a uisťujúco ma pobozkal na pery. Bol to čarovný pocit, hlavne po udalostiach posledných dní. Nikdy viac by som nemala brať takúto maličkosť za samozrejmosť. Nemohla som vedieť, kedy ho bozkávam naposledy. „Troška sa toho desím. Nemôže to nejako uškodiť?"

„Nie, neboj sa. Kortikoidy sa v tehotenstve podávajú podľa skutočne prísne stanovenej schémy. Dostaneš dve dávky s odstupom dvadsaťštyri hodín. Budeš pomaly v tridsiatom treťom týždni, to by mala byť dostatočná dávka."

„A ako konkrétne pomôžu bábätku?" Doktor Weller mi to všetko pár dní dozadu vysvetlil. V tej dobe som však ešte nedokázala tak dobre vnímať a všetky jeho slová mi kĺzali pomedzi prsty. Rozumela som len skutočné minimum. Spoliehala som sa na to, že Michael mi všetko vysvetlí detailnejšie a hlavne pokojnejšie. „Vieš, ja len nechcem, aby sa náhodou niečo stalo. Hlavne už teraz, keď... keď by som možno vydržala až do termínu pôrodu."

„Bábätko má už všetky orgány, nič mu nechýba. Ale ešte nie sú úplne vyvinuté a pripravené fungovať tak, ako by mali," vysvetľoval pomaly, zatiaľ čo jeho pravá ruka sa ocitla na mojom bruchu a nežne ho pohladila. „Injekcie s kortikoidmi v podstate predčasne stimulujú tvorbu surfaktantu, čiže..." Na chvíľu sa odmlčal, zjavne hľadal čo najvhodnejšie slová, ktorým by som bola rozumela bez pridlhého vysvetľovania. „... kvázi veľmi dôležitej látky v pľúcach, ktorej ak má bábätko pri narodení nedostatok, tak nedokáže samé dýchať, prípadne môže krátko po pôrode dôjsť ku kolapsu pľúc."

„No dobre, ale... čo ak nebudem rodiť predčasne?"

„V to všetci dúfame, ale keby náhodou, budeme za podanie tých injekcií vďační." Láskyplne ma pobozkal na brucho, potom zdvihol hlavu a znova si na chvíľku našiel moje pery. Akoby vedel, že práve jeho láska a pozornosť sú to, čo som chcela cítiť úplne najviac. „Dnes už majú predčasne narodené deti omnoho väčšiu šancu na prežitie a následný zdravý život, lebo existuje mnoho spôsobov, ako im pomôcť. Pred aj po narodení."

„Poďakujme modernej medicíne."

„Zachránila už mnoho životov."

„Vrátane môjho..." Ani jeden z nás sa neusmial. Zjavne bolo na robenie si žartov z tejto udalosti ešte priskoro. Kto vie, či sa do tej fázy vôbec niekedy dostaneme. „Ako to išlo včera so starou mamou?" zmenila som rýchlo tému a vtisla mu pusu na líce.

„Fajn, celkom dobre sme sa porozprávali. Škoda, že s polnocou musela odísť, zjavne sme si mali ešte čo povedať."

„Aspoň si dostal možnosť ju spoznať, vždy si mi hovorieval, že ti istým spôsobom chýba."

„To áno, hlavne, ak som pričasto nebol ani s rodičmi mojej mamy. Starú mamu v pravom slova zmysle som si nikdy poriadne neužil." Vyčerpane som sa zvalila na posteľ a jeho potiahla za sebou. Miesta sme mali málo, ale predsa dostatok. Stačilo sa troška lepšie pritúliť jeden k druhému. „Tiež odišla so slovami, že sa teší na stretnutie s maličkým."

Potichu som sa zasmiala. „Tvoja rodina rozhodla za nás, budeme ich musieť zoznámiť."

„Vieš, že ma to možno aj trocha teší?"

„Ale..." Prekvapene som nadvihla obočie a prehrabla mu vlasy. Veľmi ťažko sa mi verilo, že takto spoločne sme v našej posteli ležali naposledy v pondelok ráno. Dnes bol piatok, teoreticky prešlo len pár dní a koľko sa toho počas nich zmenilo? „Prečo si tak rázne zmenil názor?"

„Neviem, skrátka... tá myšlienka mi zrazu príde správna. Máme s nimi niečo odžité a pomôcť sa pokúsili aj teraz. Dokonca aj ten naničhodník, ktorý si hovorí môj prastarý otec. Som mu vďačný, že ti toľko pomohol."

„Ani nevieš, ako veľmi si ma týmito slovami potešil," vydýchla som a spokojne zavrela oči.

To však bola chyba. Udialo sa presne to, čo počas noci. Kým som oči zavrela vedome a nestalo sa to pod náporom otupujúcej únavy, za viečkami ma čakali obrazy z podsvetia. Odporná dekorácia z ľudských pozostatkov, vysokánske plamene zo svietnikov, démonova hnusná tvár, jeho rozgniavená papuľa... Všetko to najhoršie, čo mi naháňalo zimomriavky a nepríjemný pocit v celom tele.

„Nemám nič proti občasnej návšteve, ale nebudú sa okolo nás neustále motať. Veľmi rád by som žil úplne normálny život."

„Nemyslím si, že náš život bude ešte niekedy normálny, Mikey."

„Bohužiaľ... chvalabohu... neviem," zasmial sa, pevne ma objal a pobozkal ma na krk. Bola som tak neskutočne unavená. Psychicky, fyzicky aj mentálne. „Hlavne chvíľu žime bez stresu, lebo už ma asi naozaj klepne."

„Čo lieky? Aký máš z nich pocit?"

„Ja som si to ani nemal čas všímať. Úzkosti a nervozity bolo toľko, že by mi nebolo pomohlo ani celé balenie naraz." Presne tohto som sa najviac bála. Predo mnou to hral na láskavé slová a úsmevy, pričom vo svojom vnútri sa prepadal stále hlbšie do problémov naokolo. „Včera som mal mať skúšku, napadlo mi to dnes ráno, keď som sa zobudil."

„A fakt, úplne som na to zabudla."

„Čo už... napíšem profesorovi a uvidím, čo sa s tým dá robiť. Prinajhoršom si ma skúška počká na budúci rok."

„Určite sa dohodnete, ak mu všetko pekne pokojne vysvetlíš. Nikdy si sa nezvykol na neho sťažovať. A ak bude veľmi treba, rada ti pomôžem."

„Ty už poď hlavne domov," zašepkal s perami pritisnutými k môjmu krku.

Videla som ako veľmi toto potreboval. Konečne si ku mne na chvíľu ľahnúť, pritúliť sa a pokojne privrieť oči. Stačilo pár minút, aby sa úplne uvoľnil. Možno, keby nie je oficiálne na praxi, zaspal by. Aj takto si ale aspoň na niekoľko minút oddýchol a nabral trocha síl do zvyšku dňa.

„Mal by som sa ísť pozrieť, či ma niekto nepotrebuje. Hoci veľmi nerád vás tu nechám, krásavice moje," zašomral napokon a zodvihol hlavu. Prekvapený výraz v mojej tvári ho viditeľne zaskočil. „Čo? Povedal som niečo zlé?"

„Vieš niečo, čo ja nie?" Nechápavo pokýval hlavou. „Povedal si krásavice... prečo?"

Úprimný úsmev behom sekundy zmazal z jeho tváre všetko ostatné. „Hovoril som Alecovi, že Marcia si je už dlhšie istá tým, že budeme mať dievčatko. A on sa ma potom opýtal, ako to cítim ja. Vieš, keď som takto pri tebe... či vo mne prevláda pocit, že budem mať syna alebo dcéru."

„Aha..."

„Neviem, ani som si to teraz neuvedomil. Skrátka to zo mňa vypadlo." S rozkošným výrazom mykol plecami, venoval bábätku poriadne dlhú pusu a svižne vyskočil na nohy. „Uvidíme, či som sa mýlil."

„Uvidíme... o pár týždňov." Vystrela som k nemu ruky, aby mi pomohol posadiť sa. Nechcelo sa mi zbytočne dlho ležať, za posledné dni stačilo. „Utekaj sa pozrieť, či ťa niekto nepotrebuje a ak nie, mohol by si sa vrátiť?"

„Určite sa vrátim, samozrejme," pritakal nadšene.

„Výborne, budem mať na teba jednu prosbu." Žmurkla som naňho a zvodne si pritom zahryzla do spodnej pery. Hoci... nič zvodné na mne zjavne v tej chvíli nebolo.

Michael si vypýtal ešte niekoľko bozkov, než by odišiel za svojimi nadriadenými a pozisťoval, či ho niekto nepotrebuje. Nebol preč ani päť minút, keď sa vrátil s veľkým úsmevom na perách a spokojne za sebou zavrel dvere na izbe. Zjavne si myslel, že skočí rovno späť do postele ku mne, ale to bol na omyle. Mala som pre nás pripravený iný plán.

Veľmi som túžila po normálnej, dlhej a hlavne poriadne teplej sprche. Potrebovala som zo seba zmyť všetko, čo sa za posledné dni stalo. Vydrhnúť sa od hlavy po päty, len aby som zo seba dostala všetky zvyšky podsvetia – prach z podrvených kostí a zaschnutú krv, dym z horiacich pochodní a puch smrti, ktorým bolo to miesto presiaknuté. Michael sa veľmi potešil, keď som ho zavolala so sebou, sprvu iba ako dozor, ktorý napokon skončil pod prúdom vody spolu so mnou. Veľmi ochotne mi pomohol umyť si vlasy a konečne sa dať v rámci možností do poriadku.

Do postele som sa vracala s omnoho lepším pocitom. Hodila som na seba svoju vlastnú nočnú košeľu v krásnej smaragdovej farbe, ktorú som si objednala ešte pred časom do pôrodnice. Stále vlhké vlasy som si zviazala do drdolu, aby mi neprekážali a vydržali čo najdlhšie. Jediné, čo mi robilo vrásky na čele, boli moje ruky pokryté pestrými modrinami. Matne som si spomínala na márne pokusy sestričiek zaviesť mi kanylu hneď po príchode do nemocnice.

Michael mi zostal ešte chvíľu robiť spoločnosť, ale potom ho doktor Weller zavolal k jednému pôrodu. Moja samota ale dlho netrvala. Najprv prišla mama, ktorú veľmi potešilo v akom stave ma našla. Urobila mi spoločnosť pri obede, ktorý som si mohla len pochváliť, a potom sa k nám pridala aj Marcia.

Vo dverách sa zjavila s obrovskou kyticou slnečníc, ktorá ukrývala ešte jeden darček. Medzi kvietkami bolo vložené maličké zamatové vrecúško s plátom botswanského achátu. Vyzeral ako zo sna – biela, čierna a odtiene hnedej sa na ňom striedali v krásnych elipsách. Údajne mi chcela splatiť láskavosť, ktorú som jej preukázala minulý rok, keď sme sa zoznámili v nemocnici.

Bola som za ich spoločnosť veľmi rada. O to viac, že som si ich mohla naraz posadiť a čo najviac citlivo a opatrne im prerozprávať všetky udalosti posledných dní.