Ryland

Mojou jedinou úlohou bolo zostať v pokoji a držať si otvorenú myseľ. Zvyšok práce som mal nechať na svojej rodine. Mama a Levi strážili hranicu dvoch svetov, pričom otec s mojimi bratmi hľadali čo i len najmenšiu škáru medzi svetom živých a desivým podsvetím. Miestom, ktoré sa hemžilo tým najhorším a najkrutejším, čo sme si len dokázali predstaviť.

Podvedome som cítil, že postávam niekde za ich chrbtami. Nazerám im ponad plecia a čakám na dokonalý moment. Démoni neznášali, ak ich chodili navštevovať smrteľníci. Hoci si na našu krv a naše duše zuby brúsili, podobné priame konfrontácie im boli proti srsti. Vždy chceli mať triumf v rukáve oni.

„Ryland..." V hlave sa mi rozoznel otcov rozhodný hlas. Preťal dokonalé ticho, ktoré na pozadí rušil iba tlkot môjho vlastného srdca. „Nesmie vycítiť tvoju prítomnosť, preto sa nezdržíš zbytočne dlho. Keby zistí čo chystáme, druhýkrát by sme sa k nemu už dostať nemuseli."

„Prečo si myslíš, že to už nevie?"

„Žiadny démon nevie všetko. So svetom živých majú iba jedno primárne spojenie," odpovedal Corvus. Znervózňovalo ma, že ani jedného z nich nevidím. Oči som držal zatvorené, na viečkach ma chladil príjemný vánok. „Vlastnia rôzne a mimoriadne cenné kamenné oblúky, obrovské zrkadlá, masívne kamenné misy a podobné predmety. Začarované predmety, ktoré im umožňujú nazerať do nášho sveta."

„Mnoho legiend hovorí o nadpozemských zrkadlách. Sú vraj zdobené krajšie ako hocičo, čo smrteľník dovtedy mal možnosť vidieť."

„Niekoľko som ich videl," zaspomínal Corvus sentimentálne. Zazdalo sa mi, že keby vidím jeho tvár, pery by mal skrútené do úsmevu. „Sú skutočne čarokrásne. Dôkaz toho, že keby démoni chcú, dokázali by vytvoriť mnoho prospešného a nádherného."

Čítal som príbehy o démonoch, ktorí v podsvetí zastávali veľmi špecifické miesto. Ich úlohou bolo vyrábať magické predmety, ktoré takým alebo onakým spôsobom potom slúžili ich bratom a sestrám. Oplývali naozaj obrovskou a delikátnou mocou. Hrali sa s detailmi, údajne ohýbali samotný čas a priestor. To všetko v mene prekliateho umenia, ktoré svojim majiteľom pomáhalo narúšať súkromie smrteľníkov.

„Snažím sa mu blokovať jeho prístup do nášho sveta. Čo najmenej nápadne, samozrejme."

„Vždy si bol detailista," zamrmlal Aspen. Jeho hlas mi v porovnaní s našimi bratmi prišiel stále hrozne zvláštny – priveľmi chlapčenský, priveľmi poznačený skorou smrťou. „A hlavne si sa rád vyťahoval."

„Škoda, že často som nemal čím. Ale zato teraz..."

„Chlapci!" napomenul ich otec. Napäto, ale podvihol som kútiky úst. „Musíme sa sústrediť."

„Nechaj ich, počúva sa to dobre," prehovoril som do zrazu  nepríjemného ticha. „Pomáha mi to lepšie sa sústrediť." Pri počúvaní ich doťahovania som si pripadal ako späť v detských časoch, čo mi prinášalo potrebné uvoľnenie.

Pokúšal som sa čo najintenzívnejšie myslieť na Clio. Všetko som to robil pre ňu. Nechcel som mať na rukách jej krv a už rozhodne nie krv jej nenarodeného dieťaťa. Ja som jej priniesol ukázať knihu démonov, vsadil som jej chrobáka do hlavy a priamo ju vystavil nebezpečenstvu. Lebo keby sme sa do diania neangažovali a kliatbe nechali voľný priebeh, démon by sa jej ani nedotkol. Prišla by o svoje dieťa, ale zostala by nažive. Zoči voči takémuto nepriateľovi to bolo možno najlepšie možné východisko.

„Poď za mojim hlasom," prehovoril zrazu Damiano, ktorý doposiaľ mlčal. „Našiel som ti cestu, cítiť odtiaľ otrasnú arómu skazenej mágie."

„Otrasnú arómu skazenej mágie?" zopakoval Corvus posmešne. „Kde si prišiel k podobnému slovnému spojeniu? Prešiel som niekoľko zákutí podsvetia a nikdy by mi nenapadlo opísať ho práve takto."

„Kedy sme mali my dvaja na niečo rovnaký názor?"

„Ty si s nikým z nás nikdy nemal rovnaký názor, Damiano," zamrmlal Aspen. „A to už je čo povedať, ak to hovorím ja. Poznal som ťa len šesť rokov."

„Teš sa tomu," zasmial sa Corvus znova. „Nič v zlom, braček," dodal ešte.

„CHLAPCI!" napomenul ich otec znova, tentokrát o poznanie podráždenejšie. Presne ako keď sme boli deti. Nervy mu z nás išli prasknúť v pravidelnom intervale. Zbožňoval nás celým svojim srdcom, ale často sme boli skôr jeho prekliatím, nie požehnaním. „Damiano, veď ho. Strácame čas."

„Rozkaz!" Odprisahal by som, že v duchu otcovi rovno zasalutoval. „Nájdeš to ľahko, mali by sme ísť rovno na vec. Vstaň a poď dnu do kruhu," vyzval ma sebavedome. Doposiaľ sme všetci sedeli po jeho obvode. Dnu som mal vkročiť až vo chvíli, kedy bola cesta jasná.

Váhavo som pootvoril oči. Vonku sa zotmelo, obloha sa zahalila do tmavomodrých odtieňov a posiala sa tisíckami žiarivých hviezd. Vo veľkom kruhu predo mnou horeli asi tri desiatky sviečok. Pomedzi bolo rozložených niekoľko kúskov olivínu a krištáľu, ktorý prirodzene posilňoval účinky všetkých ostatných minerálov. Damiano kruh po celom jeho obvode obsypal aj štedrou dávkou čiernej soli.

Za chrbtom mi kľačali mama a Levi – na sekundu som sa za nimi obzrel. Mama držala zatvorené oči, bruškom palca pritom prechádzala po prívesku na svojom krku. Pomerne masívny kúsok tmavozeleného moldavitu, inak známom aj pod menom vltavín. Mnohí sa tohto kameňa báli a mali pred ním rešpekt. Na mňa jeho sila desivo nepôsobila. Odjakživa som si ho spájal s mojou mamou, najväčšou istotou v mojom živote.

Mraz po chrbte mi však v danej chvíli prebehol kvôli môjmu synovcovi. Hoci pokojne kľačal a ruky mal zložené na stehnách, doširoka otvorené oči upieral priamo do stredu prázdneho kruhu. Damiano mu sedel naproti, ale akoby si ho ani nevšímal. Nedbal ani na ducha svojho otca po pravej ruke.

„Ryland..." napomenul ma Damiano.

„Idem."

Vstal som na trocha neisté nohy a urobil prvý krok. Zahľadel som sa na dýku, ktorá ležala v strede kruhu. Mnoho kúziel a rituálov si vyžadovalo krv. Nebol to len nejaký výmysel modernej literatúry či kinematografie. Naša krv možno bola prekliata, ale zároveň bola posvätná a častokrát nenahraditeľná. Bola obetou vyšším silám, ktoré nás tak veľkoryso obdarili našou mocou. Drobnou splátkou za všetko, čo sme dokázali.

Zhlboka som sa nadýchol a sústredil sa na Damiana. Cítil som jeho moc – pokúšala sa ma navádzať už teraz. Pôsobila upokojujúco a uisťujúco. Akoby sa neviditeľná ruka chopila tej mojej a ťahala ma správnym smerom. Sebavedome som ju nasledoval a sústreďoval pritom všetku svoju silu.

„LEVI!" Snáď všetkých nás myklo v rovnakom momente. Pocit príjemného tepla sa z môjho tela okamžite vytratil. Obrátil som hlavu za krikom, úplne strácajúc spojenie s otcom a mojimi bratmi. Uisťujúce objatia Damianovej moci bolo preč. „Ktorému z mojich slov si nerozumel?!"

„Leah, prosím ťa..." zasiahla moja mama okamžite. Nečakane svižne sa postavila na nohy, mieriac k svojej rozhnevanej neveste. Nemal som poňatia, kedy sa tu mohla zjaviť. „Teraz nie, nesmieš ich vyrušovať."

„Nechaj ma, Marion. Hovorila som mu do telefónu, že sme na ceste sem. Mal ma čakať pred domom. So zbalenými kuframi!"

Spoza jej chrbta z domu vyšiel niekto ďalší. Vysoký hnedovlasý muž, ktorého som doposiaľ nikdy nevidel. Nebolo mi ho však treba ani predstavovať. „Poďme, počúvaj svoju mamu!" štekol na môjho synovca. Až potom akoby si všimol, čoho sa práve stal svedkom. Do tváre zbledol ako duch.

Levi zaryto mlčal, za svojou mamou a jej partnerom sa ani neobzrel. Stále uprene hľadel pred seba. Nehlo s ním ani to, keď z miesta vstal Corvus s odhodlaním čeliť svojej manželke a mužovi, ktorý sa ho v jej živote pokúšal nahradiť.

„Ty môjmu synovi nemáš právo rozkazovať," prehovoril k nemu pokojným hlasom. „Mal by si byť rád, že nie som pomstychtivý typ. Za tvoje zaobchádzanie s mojimi vecami... jeho dedičstvom..." kývol hlavou na Leviho, „by si si zaslúžil poriadny trest. To by ťa možno naučilo úcte."

„Corvus!" okríkla ho Leah a ochranársky vzala svojho nového partnera za ruku. Volal sa Noah, ak som si dobre spomínal. „Nech už tu robíte hocičo..." znechutene sa rozhliadla po záhrade, viditeľne upadajúc do stále väčšieho šoku. „Levi ide so mnou, došla mi trpezlivosť."

Zem pod mojimi nohami citeľne vibrovala mágiou. Vyrušili nás vo veľmi nevhodnej chvíli. Všetci sme boli takmer plne ponorení do jadra našej moci, ktorá teraz nekontrolovateľne prúdila všade naokolo. Voľným okom ju nevidel nik. Ten pocit ale nešlo ignorovať – priťažký vzduch, slabučko sladkastú arómu a pocit akoby vaše telo z každej strany objímalo niečo hrejivé.

„Levi, nech ti to nemusím hovoriť ešte raz! Zberaj sa! Odchádzame," precedila Leah cez zaťaté zuby. Musela to cítiť aj ona. Rovnako ako jej priateľ, ktorý viditeľne stále ťažšie lapal po dychu. Bolo ťažké odhadnúť, koľko o našej rodine skutočne vedel.

Nemalo cenu pochybovať o tom, že môj synovec mi klamal. Telefonát s jeho mamou vôbec nešiel tak ľahko a jednoducho ako tvrdil. Zjavne dobre vedel, že si pre neho čoskoro prídu. O to viac naliehal, aby sme s rituálom začali. Preto nečakal na svoju starú mamu, ktorá by mu pomohla duchov vyvolať. V časovej tiesni našiel dostatok sily aj sám v sebe.

Bez jediného pohľadu na svoju mamu vstal a vydal sa smerom ku kruhu. Plamene sviečok sa rozhoreli o niečo jasnejšie, keď sa k nim priblížil na dosah ruky. Neveriacky som hľadel na moment, kedy prekročil hranice kruhu, podišiel k dýke a zohol sa po ňu.

„NIE!" skríkol som, ale Aspen, ktorý bol ku mne najbližšie, mi nedovolil vojsť dnu do kruhu.

Zhrozene som sledoval ako si Levi hrotom dýky narezal ľavé predlaktie. Celú záhradu naplnil uši trhajúci krik jeho mamy, ktorá sa rozbehla za synom. Corvus ju šikovne vzal okolo pása a v pevnom objatí stiahol k zemi. Na syna hľadel rovnako vystrašene, ale nestaval sa mu do cesty. Dôveroval mu.

„Moja krv a moje telo sú teraz aj tvoje," povedal v zrozumiteľnej a čistej latinčine. Dýku položil a pravý palec si namočil do čerstvej krvi. „Vyzývam ťa, tu a teraz, ukáž sa nám!"

S krvavým palcom si čupol a pred seba nakreslil tri symboly. Pentagram, symbol pre saskú wiccu – reprezentáciu slnka, mesiaca a ôsmich sabatov v jednom– a obyčajný trojuholník ako symbol ohňa. Oheň bol jeho prirodzeným živlom, narodil sa pod ohnivým znamením leva a preto bolo viac ako prirodzené, že sa spoliehal práve naň. Išlo o silný živel, ktorý dokázal ničiť a vytvárať nový život zároveň.

Jediný, koho Leviho konanie nijako viditeľne neprekvapilo, bol Damiano. Akoby celý čas tušil, že to bude práve náš synovec, ktorý napokon do kruhu vkročí. Viedol tam síce mňa, ale zjavne nie primárne. Musel cítiť, že sa po jeho moci načahuje aj Levi.

„Levi!" zakričala na neho Leah. Zúfalo sebou mykala a snažila sa oslobodiť, ale Corvus ju držal dostatočne pevne na to, aby zabránil prípadnej katastrofe. Neodvážil som sa ani hádať, čo by sa mohlo stať, keby za ním teraz vbehne do kruhu.

Keby za ním vkročí hocikto z nás.

Trvalo len chvíľu, kým sa tri nakreslené symboly pri jeho nohách rozžiarili jasnou červenou farbou. Krv sa vsiakla do kameňa, zostala iba silnejúca žiara. Tá sa postupne začala strácať v hustnúcej hmle, ktorá vystupovala priamo z podlahy. Levi urobil krok vzad a dýku zo zeme schmatol v poslednej chvíli.

Priamo z dymu sa pred ním zhmotnila postava. Letný vánok sa zaprel do čierneho plášťa, ktorý ukrýval takmer celé démonovo telo. Všetci sme videli akurát jeho ruky zakončené ostrými pazúrmi a masívne zatočené rohy.

„Tak som tu, spokojný?" opýtal sa chlapca hrubým hlasom. Leviho ani nemyklo, rozhodne zastával svoje miesto a prsty pravej ruky ovíjal okolo dýky. „Čo si mi chcel, mladý čarodejník?"

„Vidieť ťa. Presvedčiť sa, že si skutočný a nielen ilustrácia v knihe," odpovedal mu. Cúvol o ďalší krok vzad a démona obišiel, aby si ho prezrel zo všetkých strán a uhlov. Z jeho krokov a držania tela sálal ľadový pokoj. „Kto z našej rodiny s tebou uzavrel dohodu?"

Démon sa strašidelne zasmial. „A prečo by som ti to mal povedať?"

„Lebo som sa pekne spýtal."

„Pozor na priveľké sebavedomie, Levi. Mohol by si naň doplatiť a to naozaj veľmi škaredo. Bola by ťa veľká škoda, ľudia s takto veľkou mocou sa nerodia každý deň."

Po očku som pozrel na Aspena po mojom boku. Sánku držal napevno zaťatú, pričom jeho pravá ruka stále zvierala môj lakeť. Zjavne sa bál, že by som v zápale emócií urobil nejakú kolosálnu hlúposť.

„Máš pred sebou ešte sľubnú budúcnosť. Bola by škoda, keby..." zvrtol sa k nemu mihom oka. Levi cúvol, ale nie dostatočne ďaleko. Démon ho chudou kostnatou rukou schmatol za golier na tričku, zatiaľ čo pazúrmi druhej ruky mu za bradu zaklonil hlavu. Hrotom pazúra na palci mu prešiel po krku, zanechávajúc na ňom jemný škrabanec. „Máš veľmi pekné oči. Temnejšie ako čierna mágia, žeby náhoda?"

„Rodinné dedičstvo," odpovedal mu chlapec nebojácne. Hlas sa mu ani troška netriasol. Pôsobil úplne prirodzene, akoby sa s démonmi rozprával na dennom poriadku. Ironicky bol asi najviac v pohode z nás všetkých prítomných. „Ešte nejaký kompliment?" podpichol ho, mykol hlavou a vymanil si bradu z jeho zovretia.

Z nohy na nohu prestúpil vo chvíli, kedy mu démon spod trička vytiahol striebornú retiazku. Svetlá horiacich sviečok sa odrazili od maličkého pentagramu s piatym cípom dohora. Démona ale omnoho viac zaujímal malý kúsok olivínu na konci retiazky. Stvorenia podobného rázu mal odpudzovať a držať stranou od svojho nositeľa.

„Odvaha ti nechýba, Levi, to sa musí nechať," pokračoval démon. Mojim synovcom bol viditeľne očarený. Nech už to bolo skutočne z hocijakého dôvodu. Nevidel som mu do tváre, ale podvedomie mi šepkalo, že na neho nehľadí ako na korisť. Skôr ako na takmer rovnocenného. „Dúfam, že ťa o ňu život nepripraví. Určite si už počul príbehy o mocných a výnimočných ľuďoch ako ty. Nebáli sa svoj cenný dar využívať naplno. Nechali sa ním pohltiť a nakoniec skončili v našich radoch. Stali sa veľmi váženými prírastkami... zajatcami. Moji bratia a sestry z nich čerpajú svoju moc už dlhé roky."

Za celé stáročia žila iba hŕstka ľudí, ktorá sa zaplietla s démonmi a mohla o tom hovoriť. Veľká väčšina skončila v podsvetí, stali sa z nich veční zajatci, presne ako hovoril. Najhoršie a najkrutejšie stvorenia vesmíru z nich pomaličky a bolestivo vyciciavali ich magickú moc. Vždy len po troške, aby ich náhodou nezabili. Čím dlhšie ich dokázali udržať pri živote, tým väčšie hody si z nich podsvetie robilo.

„Boli dosť hlúpi na to, aby sa vami nechali zlákať. Čo presne ste im sľúbili? Nesmrteľnosť? Ešte väčšiu moc?"

„Povedz, ty by si sa zlákať nenechal?" Keď spomedzi prstov pustil drobný zelený kamienok, jeho dlaň skĺzla na Leviho hruď, priamo na jeho srdce. Aspenov stisk na mojom lakti ešte zosilnel, až som pocítil nepríjemný príval bolesti zmiešaný s chladom.

Viditeľné napätie sa zbieralo aj v tvárach ostatných. Hlavne v tvári Leviho otca, ktorý musel zúriť a šalieť od strachu v jednom. Musel sa bezmocne prizerať ako jeho jediný syn zvádza konfrontáciu tvárou v tvár s nebezpečným tvorom podsvetia. Kráčal po veľmi tenkom ľade, hoci pred nami všetkými ukazoval odvážnu tvár a podrezaný jazyk. Nezniesol by, keby ho niekto z nás vidí zraniteľného alebo vystrašeného.

„Ty sa vážne nebojíš," povedal démon uznanlivo. Naklonil pritom hlavu, pod kapucňou plášťa som zazrel pár žiariacich očí.

„Čoho by som sa mal báť? Nad celou situáciou mám kontrolu ja, pošlem ťa späť do horúcich pekiel mihom oka a ty s tým nič nenarobíš." Levi sebavedome zdvihol ľavačku, vzal démona za zápästie a odtiahol si jeho ruku z hrude. „V porovnaní so mnou si nič, nezabúdaj na to. A čoskoro budeš ešte menej. Nevidíme sa naposledy."

„Rád ťa u seba privítam, budem doslova poctený. Hlavne so sebou nezabudni priniesť Clio. Ešte stále má niečo, čo patrí mne."

Znova démona s ľahkosťou obišiel až napokon zastal na svojom pôvodnom mieste. Ponad plece sa na sekundu obzrel za svojou mamou. Leah dávno prestala plakať. Teraz na syna hľadela so smrteľným strachom v očiach. Nebála sa oňho. Bála sa priamo jeho.

Rovnako ako ja sám.

„Ona ti nie je nič dlžná."

„Ona priamo možno nie, ale rod Algarottiovcov áno. Sú to hlupáci... mocní, ale hlupáci. Ani jednému z nich doposiaľ nenapadlo, že za tak cenný úlomok mágie musia splácať nejakú daň. Myslia si, že niečo natoľko vzácne je zadarmo."

„Povedal by som, že chyba je aj na tvojej strane, nedávaš dostatočne dobré indície. Alebo sa neprihováraš správnym osobám. Predsa len... navštevovať tehotné ženy v ich snoch? Vážne? Na nič lepšie sa nezmôžeš?"

„Nie každý má žalúdok na priamu konfrontáciu, Montery." Striaslo ma, keď z jeho úst zaznelo naše priezvisko. Doslova ho zasyčal, akoby ho na jazyku popálilo. „Vy ste z iného cesta. O krv prvorodených vášho rodokmeňa som prišiel ešte v štrnástom storočí. Pekných pár rokov dozadu, čo?"

„Och, toľká škoda," vydýchol Levi nezaujato. Podrážkou topánky pritom zmazal symbol pentagramu. Pomaly ale isto rušil spojenie medzi ním a démonom. Posielal ho späť do podsvetia, lebo dosiahol to, čo chcel a potreboval. Našiel k nemu cestu, doslova dostal osobné pozvanie. „Postarám sa o to, aby si prišiel o spojenia so všetkými rodinami. Nie je nás až tak veľa, pokojne by som to dokázal."

„Nemyslel som si, že to niekedy nejakému prašivému smrteľníkovi poviem, ale pokloním sa ti, ak to dokážeš. Ak k tomu príde, bude to najcennejší moment tvojho života, na to vezmi jed už teraz."

Levi s ľahkosťou zotrel aj nasledovný symbol. Kruh s polmesiacom a znakom ôsmich sabatov zmizol, jeho žiara v naokolo rozostúpenom dyme pohasla. „Zničím ťa. A nielen teba, ale všetkých tebe podobných, dokonca aj stonásobne horších. Nebudete sa mať kde ukryť, to ti sľubujem tu a teraz."

„Teším sa."

„Podobne." S poslednou krátkou odpoveďou zmazal tretí symbol. Žiariaci trojuholník symbolizujúci oheň pohasol a prerušil spojenie dvoch svetov.

Démon sa ešte naposledy hlasno zasmial, čo zdvihlo naokolo nás neprirodzene silný vietor. Sfúkol všetky sviečky a odvial aj rozložené kryštály a zrnká čiernej soli. Zničil náš ochranný kruh, ktorý doposiaľ sústreďoval obrovské množstvo energie. Tá sa rozletela do všetkých strán a všetkých po jednom nás zrazila k zemi. Bola ako neriadená tlaková vlna, žeravá pripomienka toho, že s kúzlami sa neradno zahrávať.

Zadýchane som sa oprel o lakte a čo najrýchlejšie sa vyškriabal na nohy. Všetci sme mali jediný ciel: dostať sa k Levimu, ktorý zostal ležať uprostred pohasnutého a stále jemne dymiaceho kruhu sviečok. Sťažka oddychoval a oči upieral na hviezdne nebo. Rezná rana na jeho ľavom predlaktí začala opäť krvácať.

„Si v poriadku?" opýtal som sa ho mierne roztraseným hlasom.

Po jeho druhom boku sa objavil Corvus, ktorý synovi zhrnul vlasy z čela a pozorne si prezrel jeho tvár. Za chrbtom mu nervózne postával Aspen a vedľa neho môj otec. Damiano nás sledoval od chlapcových nôh. Keď som sa obzrel za svojou mamou, uvidel som ju naťahovať krk našim smerom. Pritom ale pevne objímala Leviho mamu a chlácholivo ju hladila po vlasoch. Jej drahý partner stále ako obarený postával vo dverách.

„Zostaň ešte chvíľu ležať," povedal Corvus synovi.

„Bál som sa, ale nemohol som to dať najavo," zašepkal svojmu otcovi. Akoby pri sebe videl jedine jeho, nikoho iného z nás. „Myslel by si, že vyhral. A to nie je pravda."

„Viedol si si výborne, som na teba veľmi hrdý." Hneval sa, to bolo počuť na jeho hlase. Teraz ale nebol správny čas na to, aby mu vynadal. Možno neskôr.

Slabučko som sa usmial, keď Levi otočil hlavu mojim smerom. „Clio k nemu dostanem, neboj sa. Pomôžem jej."

„Nemalo by vám to robiť problém, dostal si pozvanie."

Išlo o niečo veľmi unikátne. Démoni k sebe nepozývali len tak hocikoho. Mohli niečo také spomenúť medzi rečou, zväčša len zo žartu. Môj synovec ale dostal seriózne pozvanie, ktoré mu odteraz už navždy pomôže nájsť konkrétnu cestu bez toho, aby musel v podsvetí blúdiť.

„Vystrašil som vás?" opýtal sa po chvíľke. Pohľadom pritom skákal od jednej tvári k druhej. Najvážnejšie z nás všetkých sa tváril môj otec. Mal najviac skúseností a zjavne o to viac ho vydesilo, čo videl svojho vnuka robiť. „Starý otec..." oslovil ho Levi. Zjavne si jeho obáv všimol takisto.

Mrzelo ma, že spolu strávili len veľmi málo času. Chlapec nemal ešte ani šesť rokov, keď môj otec zomrel. A hoci sa s ním stretával vďaka mame a Corvusovi aj naďalej, bolo to o niečom úplne inom. O to radšej som ale videl, že si vzťah dokázali vybudovať aj napriek prekážke tak veľkej, akou bola smrť.

„To, čo si urobil, bolo veľmi nezodpovedné a zároveň veľmi odvážne. Bol by som rád, keby sa takto zhurta už nikdy do podobných vecí nevrháš. Hlavne v prípade, že nepoznáš svojho protivníka." Prísne sa na chlapca zamračil a vystrel k nemu ruku. Levi sa jej pevne chytil, zatiaľ čo ja som ho podoprel od chrbta a pomohol mu na nohy. „Som na teba ale veľmi hrdý. Zvládol si to skvele."

„Skvele?!" zvrieskla stále uplakaná Leah. Mojej mame sa z náruče vytrhla pomerne agresívne – až som sa vyľakal, že náhodou stratí rovnováhu a spadne. „Čo to malo znamenať?! Jasne som ti do telefónu povedala, aby si sa zbalil a čakal ma pred domom!" kričala ďalej ako zmyslov zbavená.

Nepriblížila sa k nám ani na krok. Zdesene vyvaľovala vyplakané oči na svojho syna, ktorý jej zrazu akoby prišiel úplne cudzí. Nespoznávala v ňom chlapca, ktorého porodila a vychovala. Rovnako ako som ja nespoznával svojho synovca. Iba pred niekoľkými minútami dospel priamo pred mojimi očami – rovno v niekoľkých smeroch.

„Prosím, nevrieskaj tu," prehovoril k nej môj otec. „Môžeme si všetci pokojne sadnúť a porozprávať sa. Všetko ti vysvetlíme, Leah."

„My by sme mali ísť, Levi sa potrebuje vyspať," namietol som. „Ráno musíme byť v nemocnici čím skôr." Nechcel som už zbytočne čakať. Obracal sa mi žalúdok z pomyslenia na to, že všetko zostane na jeho pleciach. Ale ak som chcel Clio pomôcť, nemal som na výber. Chlapec ma z hry vyšachoval veľmi šikovne a pritom sám dosiahol obrovský úspech. Keby mu bránim, idem proti všetkému, čo sme chceli a nutne potrebovali. Šiel by som proti Clio a jej dôvere vo mne. A to neprichádzalo do úvahy.

„Nikam nejdete, Ryland! NIKAM!" Keby jej Corvus nezastane cestu, zjavne by podišla až ku mne a uštedrila mi facku. Pomaly sme si nedokázali prísť na meno, čo bola chyba nás oboch. Komunikácia medzi nami viazla. Obaja sme si mysleli, že pre Leviho robíme len to najlepšie. Akurát, že naše zmýšľanie bolo priveľmi odlišné. „Ja si beriem syna domov!"

„Zajtra večer si o všetkom pohovoríme, mama. My teraz odchádzame, čaká ma náročný deň."

„Ty mi už konečne prestaň odvrávať! Nemáš ešte ani šestnásť rokov, komu tu ideš skákať po hlave?! Hm?! Nie si nič iné, Levi, len rozmaznané malé decko, ktoré si nič neváži! Hlavne nie svoj život!"

Prekvapilo ma, keď sa jej partner konečne odvážil podísť bližšie. Takmer znova zutekal, keď sa z miesta pohol aj Levi. Corvus rozhodne kráčal po jeho boku a okolo svojej ženy prešiel bez jediného pohľadu navyše. Leah pred Levim cúvla, zatiaľ čo oči sa jej znova zaplnili slzami. Cez zovreté hrdlo na neho niečo nezrozumiteľné zakričala.

„Choďte, musí si oddýchnuť. Uvidíme sa všetci ráno," povedal otec a pohladil ma po chrbte. Musel vidieť zdesenie v mojej tvári. Predsa len bol svedkom všetkého, čo sa tu udialo.

„Prídete nám všetci pomôcť?"

„Samozrejme. Bude to tak lepšie."

Chcel som mu povedať všetky svoje obavy. Bolo ich mnoho, možno dokonca ešte viac ako pred dnešným večerom. Najmúdrejšie ale bolo všetko prehltnúť a pobrať sa za Levim a Corvusom. Leah ku mne zdvihla vyplakané oči, ale nepovedala nič. Znechutene opäť odvrátila hlavu.

„Si v poriadku?" opýtal som sa potichu mamy. Znepokojene postávala bokom a medzi prstami prevracala prívesok s moldavitom.

„Choďte, neskôr si pohovoríme. Pokúsim sa ju upokojiť," odvetila uisťujúco a pobozkala ma na líce. Nenechával som ju tu samu, otec, Aspen a Damiano jej pomôžu dať všetko na poriadok.

„Zlato..." oslovila ma Daysha hneď po vstupe do kuchyne. Moja neterka jej spokojne spala v náruči, zatiaľ čo Greta popíjala šálku čaju. „Väčšinu... tamtoho... som videla."

„Všetko ti vysvetlím, sľubujem." Pobozkal som ju do vlasov a opatrne pohladil Astoriu po ručičke. Nech už odvahu nabral hociktorí z našich predkov, bol som mu v tej chvíli nekonečne zaviazaný. Za svoj vlastný život, ale hlavne za životy synovca a netere. Obaja boli živou pripomienkou, že život dokáže byť krásny. Aj napriek tomu, že často veľmi bolí.

„Najradšej by som si ju vzala domov," zažartovala.

„Ja vám ju veľmi rada požičiam," zasmiala sa Greta. Kuchyňa bola na prasknutie preplnená napätím a dusnou atmosférou. To nedokázala zakryť ani jedna z nich. „Ale moc sa v noci nevyspíte, vopred vás varujem."

„Možno by to bol dobrý tréning do budúcnosti," podpichla ma Daysha. Snažila sa udržať dobrú náladu. „Ďalekej budúcnosti, samozrejme," dodala.

„Staroba ti dýcha na krk, mal by si sa rozhýbať, braček," rypol zrazu Damiano spoza môjho chrbta. Bolo asi lepšie, že drámu v záhrade nechal za sebou. Na podobné situácie nemal správnu povahu a občas ani žalúdok. Sarkazmom chvíľami prekypoval priveľmi. „Pár detí by si pre mamin pokoj mal ešte stihnúť."

„Ty sa pekne sústreď na svoju rodinu. Teraz si jej najväčší miláčik."

So sileným úsmevom našpúlil pery. „Vždy som bol. Najmladšie dieťa v rodine miluje každý."

„Hlavne čiernu ovcu ako ty," odsekol som, vzal svojej priateľke spiace bábätko z rúk a s poriadnou pusou na čelo ju podal jej otcovi. Cesta domov bola ešte dlhá a ráno sa neľútostne približovalo. „Vidíme sa zajtra. Vyspite sa."

„Podobne, dobrú noc," popriala nám Greta. Na rozlúčku nás oboch objala a vyprevadila až k autu. Levi s Corvusom nás už čakali, potichu sa o niečom medzi sebou rozprávali. Corvus len veľmi ťažko skrýval hrdosť vo svojej tvári.

„Pôjdeš s nami?" opýtal som sa ho.

„Zostanem, pomôžem mame." Nemusel podrobne vysvetľovať. Obaja sme vedeli, že upokojiť chlapcovu mamu zaberie mnoho času a síl. Úprimne som sa čudoval, že ešte nestepovala pred mojim autom a nebránila nám v odchode. „Uvidíme sa v nemocnici, dobre sa vyspite."

„Povedz jej pravdu, žiadne rozprávky. Po dnešku ma bude nenávidieť, ale... ja za to nemôžem, jasné? Nemôžem za to, otec."

„To ja veľmi dobre viem," pritakal Corvus synovi, pobozkal ho na vrch hlavy a nechal nás tam. Daysha bez jediného slova silno zvierala moju ruku. Nemal som ju sem vodiť, bola to chyba. Radšej som si nechcel ani predstaviť, čo sa jej muselo odohrávať v hlave.

O nič lepšie som sa ale nevyznal ani vo svojom synovcovi. Nie, keď si musel pred nástupom do auta zahryznúť do spodnej pery, aby udržal slzy.

⫷⫸

Daysha u mňa noc nestrávila. Cestou od mojej mamy ma poprosila, aby som ju hodil k nej domov. Chápal som a zbytočne sa nepýtal. Mohol som jej sľúbiť akurát toľko, že dnes to celé skončí. Všetko jej spätne vysvetlím a hlavne sa pokúsim dohliadnuť na to, aby sa jej priateľke nič nestalo.

„Zvládneš to?" opýtal som sa Leviho sotva sa za nami zavreli dvere nemocničného výťahu. Noc sme takmer úplne prebdeli obaja. Dlhé hodiny som hľadel do stropu svojej spálne a pritom počúval ako sa on prechádza v druhej miestnosti. „Musíš ju tam len priviesť, vyjednávanie nie je na tebe," pripomenul som mu.

„Chcem jej pomôcť, ak to pôjde. Možno ma démon vypočuje ochotnejšie."

„Hlavne s ním neuzatváraj žiadne dohody, nie ty, jasné? Nemiešaj sa do ich paktu viac, než je skutočne nutné." Hnusilo sa mi hovoriť tie slová nahlas. Ale ukrývali mnoho pravdy. Clio musela túto časť zvládnuť sama – jedine s pomocou svojich predchodkýň. Ďalších žien od Algarottiovcov, ktoré boli vystavené rovnakému osudu.

„Svoju dušu mu neupíšem, neboj."

„Omylom to už urobilo priveľa ľudí."

„Ja podobne hlúpe omyly nerobím." Prevrátil som nad jeho slovami oči. Cestou sem mi povedal sotva dve slová. Celú cestu iba potichu hľadel von oknom a medzi prstami obracal kúsok olivínu na svojej retiazke.

Na Damiana sme počkali pred vstupom na oddelenie – beztak sme si tam nemohli len tak napochodovať a hlavne nie všetci. Dôležité bolo, aby sa k nej dostal Levi. My dvaja sme dozor plánovali robiť z trocha väčšej diaľky. Naši bratia a otec chlapcovi pomôžu dostatočne. Hlavne, ak svoju pomoc prisľúbil aj Tiberius.

Naposledy som si Leviho posadil a všetko s ním prešiel. Obom nám neustále opakovanie liezlo na nervy, ale bolo životne dôležité. Natoľko som sa sústredil na každé jedno svoje slovo, až som skoro prepočul tiché zakašľanie, ktorým si niekto vyžadoval pozornosť.

Šarlatán zrazu stál priamo za mojim chrbtom. „Môžeme začať?" opýtal som sa ho. Pri pohľade na jeho nečitateľnú tvár ma oblial nepríjemný pocit. „Stalo sa niečo?"

„Michael je na sále, idem po neho."

„Jeho predsa nepotrebujeme," namietol Levi. Na prvý pohľad sa zdalo, že sme tu boli iba my dvaja a Damiano. Bratia a otec tu ale boli tiež, akurát sa rozhodli dopriať nám súkromie.

„Ty možno nie, ale Clio práve v tejto chvíli áno," vydýchol sťažka. Zmysel pre zbytočné dramatizovanie mu nechýbal, ale práve v tej chvíli mi neprišlo, že by niečo hral. Jeho nepokoj a strach boli opodstatnené. „Musíte počkať a zjavne sa poriadne silno modliť, aby vás tu dnes bolo treba." S týmito slovami sa rozplynul priamo pred našimi očami.

Sťažka som nabral vzduch do pľúc a prestúpil z nohy na nohu. Prišiel som sem plný istoty a viery. Zrazu ma však ovládol pocit, že sme vkráčali rovno do pripravenej pasce. Démon už Clio slučku okolo krku navliekol dávno. A naše doterajšie chovanie mu dávalo stále ďalšie podnety, aby ju postupne sťahoval.

Včerajší večer bol zjavne poslednou kvapkou v jeho pohári trpezlivosti.