Clio

„Potrebujú duchovia spať?" opýtala som sa potichu, žmurkajúc v tme smerom, kde sedel Tiberius. Sledovala som ho už niekoľko dlhých minút, snažiac sa prísť na odpoveď sama.

„Nie, ale ako pomaly zisťujem, zaspať dokážeme. Aspoň teda ja," odvetil rovnako pošepky, aby náhodou nezobudil Michaela. Darmo som ho posielala domov. Zostal a ani neviem kedy zaspal s hlavou položenou na kraji môjho lôžka. Už teraz som ľutovala jeho chrbát a kríže, ktoré mu takéto spanie dozaista budú vyčítať ešte niekoľko dní. „Ale ty by si rozhodne spať mala."

„Ja viem, ale už som priveľmi pri zmysloch na to, aby som pokojne zavrela oči a spala."

Na všetko som si spomínala. Úplne všetko... do posledného detailu. A o to viac som sa desila každého zvuku, ktorý som v tme začula. Zrazu sa mi úplne všetko zdalo spojené s tvorom z podsvetia, ktorý chcel zabiť mňa a hlavne moje nevinné nenarodené dieťa.

„Michaela som sa nepýtal, ale viete, čo to bude? Určite už máte v modernom svete spôsoby, ako to zistiť ešte pred pôrodom."

„Máme, áno."

„Takže? Čo to bude?"

„Prekvapenie," odvetila som krátko a pohladila si brucho. Najkrajší pocit po prebudení bol práve prvý, poriadne silný kopanec medzi rebrá, ktoré mi beztak išli prasknúť od bolesti. Snáď ešte nikdy ma ale príval bolesti natoľko nepotešil. Dokazoval, že som stále nažive.

„Lebo?" reagoval sklamane.

„Lebo som to tak chcela."

Tiberius sa na svojej stoličke narovnal a z čela si odhrnul niekoľko pramienkov vlasov. Bola úľava znova ho vidieť v našej realite. Až mňa samotnú prekvapilo, koľko radosti som pocítila nad faktom, že tu s nami opäť je.

„Nerozumiem," skonštatoval krátko. „Prečo si to nechcela vedieť? Vieš, čo by ženy v mojej dobe dali za podobnú možnosť?"

„Ja si tej možnosti vážim, ale nechcela som ju využiť." Nenápadne som svoju pravú ruku posunula bližšie k okraju postele – bližšie k nemu. Celé telo ma príšerne bolelo, ale nechcela som burcovať nikoho, aby mi priniesol lieky. Hlavne, ak tu bol alternatívny spôsob pomoci.

Cítila som strašnú fyzickú únavu. Moje telo ma prosilo, aby som pokojne ležala, zavrela ústa a pokúsila sa späť. Myseľ ale odmietala súhlasiť. Hlavu som mala plnú najrôznejších spomienok zo včerajšieho dňa. Prehrávali sa mi v nej útržky môjho rozhovoru s Rylandom a Levim. Spomínala som si na bolesť, ktorú som cítila hneď, ako som sa prebrala tu v nemocnici. Počula som, ako zlomene a ustráchane mi Michael tesne pred odchodom na sálu hovorí, že ma miluje. Skrátka sa mi vracalo všetko zlé a ešte horšie, čo som za posledných dvadsaťštyri hodín zažila.

A potom tu bola moja mama. Jej tvár bola prvá, ktorú som dnes večer uvidela. Ešte stále pod vplyvom sedatív som si myslela, že snívam. Tak veľmi som predtým chcela, aby neodchádzala a zostala so mnou, že sa so mnou môj mozog rozhodol hrať kruté hry. Keď ma ale s plačom pohladila po vlasoch a pobozkala ma na čelo, vedela som, že je to realita. Bola naozaj tu, držala ma za ruku a jej slzy mi chvíľu padali na tvár, kým ma pevne a zároveň opatrne objímala.

„Ak si chceš vyliať srdce... som tu," prehovoril zrazu Tiberius. Vydýchla som si, keď ma bez ďalšieho naznačovania vzal za ruku. Uisťujúco ju vzal do svojich chladných dlaní a pohladil ma po hánkach. „Zjavne to bolo dosť traumatické."

„Veľmi som sa pred zákrokom bála, že zomriem. Akoby som to cítila."

„Hovorí sa, že človek dokáže vycítiť, keď prídu jeho posledné chvíle."

Zhlboka som sa nadýchla, krčiac tvár do bolestivej grimasy. Hruď som mala v jednom ohni, pomliaždené rebrá po resuscitácii dávali o sebe poriadne vedieť. No radšej čeliť bolesti pri každom nádychu, než už nebyť medzi živými. „Pamätáš si na svoje posledné momenty?"

„Spomínam si na studenú vodu všade naokolo a zúfalý, až uši trhajúci krik topiacich sa ľudí. Metali sa tam všade naokolo mňa. Mnohí hľadali cestu von do poslednej chvíle." Celú ma striaslo pri spomienke na môj sen krátko po operácii zápästia. Vtedy som sa spolu s ním ocitla na lodi, ktorá sa neskôr priamo pred Michaelovými očami stala miestom jeho večného odpočinku. „Snažil som sa nepanikáriť. Držal som sa zábradlia a opakoval si, aby som zostal pokojný. Nemal som sa ako zachrániť a nechcel som svoje posledné chvíle stráviť zúfalým ťahaním za putá, ktoré by beztak nepovolili."

„Nezaslúžil si si takúto smrť," šepla som priveľmi potichu. „Nikto si nezaslúži takúto smrť."

„Clio, kto z našej rodiny si zaslúžil smrť, ktorá ho postihla?" Bola to rečnícka otázka, nečakal na ňu moju odpoveď. Správne slová zjavne ani neexistovali, všetci zomreli veľmi krutou a nezaslúženou smrťou. Osud sa s ich rodinou zahral až priveľmi kruto. „Buď rada, že si tam s nami nakoniec nebola."

„Vyžral som si to za teba, miláčik," zamrmlal Michael ospalým hlasom a zodvihol hlavu.

„Zobudili sme ťa?" opýtala som sa preľaknuto, ponárajúc si prsty do jeho vlasov.

„Nespím už dlhšie, len som nič nepovedal."

„Nie je neskoro, aby si šiel domov a oddýchol si. Potrebuješ to, potom sa vrátiš."

Znova len nesúhlasne pokýval hlavou, nadvihol sa zo stoličky a vypýtal si pusu. Naše pery sa spojili iba na krátky okamih, ale ten akoby mal moc zahnať všetko zlé na tomto svete niekam do úzadia.

„Nechcem, aby sa teraz stalo niečo tebe," naliehala som.

„Som v poriadku."

„Opakuješ to priveľmi často na to, aby to bola naozaj pravda," zamrmlal Tiberius, kresliac mi bruškom palca jemné kruhy po chrbte ruky. Pomaly, ale začínala som cítiť jeho moc. Nastupujúcu úľavu, ktorá po kúskoch ukrajovala z mojej bolesti a pomáhala mi uvoľniť sa.

„Ako ty teraz vlastne funguješ? Si duch... akoto, že máš moc tlmiť moje bolesti?" opýtala som sa na zmenu témy. Michael bol zjavne rád, že som presmerovala pozornosť inam.

„Môžem pracovať už len so zvyškami svojej voľakedajšej moci. Stále ti viem uľaviť od bolesti, pomôcť ti upokojiť sa alebo zaspať, a aj všetko ostatné, čo som vedel. Len nie tak výrazne a účinne."

Michael na jeho slová okamžite reagoval. Vystrel sa na nepohodlnej stoličke a dlaňami si pošúchal unavenú tvár. „Takže, keby sa pokúsim, vedel by som pomôcť lepšie?"

„Vzhľadom na tvoj stav..." Tiberius pochybovačne pokrčil pery. Palcom pritom jemne zatlačil na moju ruku, prechádzajúc mi od zápästia až po lakeť. Skoro som zastonala do vďaky a neskutočnej úľavy. Ak takto dokázal pracovať s bolesťou, keď nemal svoju plnú moc, mohla som len hádať, čo dokázal predtým. Prípadne čo by dokázal Michael, keby sa skutočne ponorí do spoznávania svojho rodinného daru. „Teraz by si to skúšať nemal. Dopadneš ako ja, keď som pomáhal Lorenzovi."

Michael viditeľne zbledol. Ja som si v tej chvíli nedokázala spomenúť, kto presne Lorenzo bol. „Vracaním krvi by som asi nepomohol." Zhnusene som pokrčila nosom. Opatrne som zodvihla hlavu v snahe vypýtať si aspoň pusu, ale takmer okamžite sa mi zatmelo pred očami. „Hej, hej! Pomaly!" zahriakol ma Michael, keď mi hlava dopadla späť na vankúš. „Dávaj pozor, láska."

Frustrovane som vyvrátila oči do tmavého stropu. Nenávidela som obmedzenia, ktorými bol môj život posledné mesiace preplnený. A zdalo sa, že od dnes ich bude ešte viac – snáď len na pár krátkych dní.

⫷⫸

Ráno bolo odporne rušné a náročné. Nemohla som sa dočkať konca vizity a vyšetrení, ktorými som musela prejsť. Jediné, čo mi vykúzlilo úsmev na tvári, bol ultrazvuk. Hoci maličké poriadne vyvádzalo od skorých ranných hodín, opäť ho vidieť bolo o niečom úplne inom. Hlavne, ak pri tom konečne mohol byť aj Michael, keďže posledné kontroly so mnou absolvovať nestíhal.

Keď ale všetko utíchlo, zostalo mi ešte horšie. Netušila som, čo so sebou robiť. Túžila som zaspať a nevnímať. Moju myseľ ale nedokázali utíšiť ani lieky na upokojenie, ktoré som si už v zúfalstve vypýtala. Najhoršie bolo, že pomôcť mi nedokázal ani Tiberius – po dlhej noci, kedy držal pod kontrolou moje bolesti, potreboval znova načerpať sily.

Zajtra sa za tebou zastavím. Nie som si istý, ale možno sme na niečo prišli. Dnes večer to chceme vyskúšať.

Vyčerpane som sa usmiala na displej svojho mobilu. Netrpezlivo som očakávala odozvu od svojho šéfa. Chcela som hocijaké správy – dobré aj zlé. Aspoň by som vedela, na čom som.

Prosím, dávajte si pozor. Nechcem, aby sa tebe, Levimu ani nikomu inému hocičo stalo kvôli mne.

Neboj, všetci budeme v poriadku. Vrátane teba.

Už sa na teba teším. Vďačím ti za veľa.

Nechcela som si ani predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby doma omdliem v dobe, keď tam nie je nikto iný. Samota ma posledné týždne často mátala, ale po tomto traumatizujúcom zážitku ju budem nenávidieť zjavne ešte o niečo viac.

„Ahoj, miláčik," zvolala mama radostne, sotva za sebou zatiahla dvere. Obzrela sa naokolo seba, zastavujúc očami na šarlatánovi, ktorý poctivo držal stráž. „Tiberius..."

„Ahoj," pozdravil ju s prehnane širokým úsmevom a dokonca jej zamával. „Ako keby tu ani nie som, dámy."

Pokývala som nad ním hlavou, obracajúc pozornosť späť k mame. Ešte si ku mne ani nesadla, keď sa jej oči naplnili slzami. Pritom sa ale usmievala úprimne a od srdca. „Bola som u vás doma, priniesla som ti veci." Kývla na cestovnú tašku, ktorú položila ku dverám.

„A čo Michael?" opýtala som sa zmätene. Konečne sa mi ho podarilo prehovoriť, aby sa šiel domov dať troška dokopy. Sľúbil, že mi zbalí všetko potrebné, poriadne sa naje, pôjde do sprchy a až potom sa vráti. Bohužiaľ, spánok v normálnej posteli do svojho programu zaradiť odmietal. „Šiel predsa domov..." okamžite som zbledla od strachu, „je v poriadku, že?!"

„Samozrejme, zlatko, neboj sa," uistila ma mama a pohladila ma po líci. „Spal ako zabitý. Tašku si mala na pol zbalenú, okolo neho na posteli ležali ešte nejaké veci. Tak som všetko vzala, zakryla ho, nechala mu na vankúši lístoček a čo najtichšie odišla. Kalifovi som dosypala granule a dala som mu aj vodu, bude v poriadku, kým sa Michael nezobudí."

„Dúfam, že dnes sa už nevráti," zamrmlal Tiberius. Mama sa na neho zamračila. „Myslel som to v dobrom, samozrejme. Nech si oddýchne, mi to zvládneme aj bez neho."

„Vyznelo to trocha inak," odvetila mama a znova obrátila pozornosť ku mne.

S úsmevom na perách som znova vzala do rúk svoj mobil a spod krytu vytiahla zloženú fotografiu z dnešného rána. „Tvoje vnúča ťa pozdravuje. Má sa dobre." Podala som ju mame, čakajúc na reakciu.

„Zázrak malý," šepla, hladiac palcom fotku. Oči jej pritom úplne žiarili. Občas mi prišlo, že sa na rolu starej mamy neteší tak veľmi, ako som dúfala. Stále by radšej bola len novinárkou, ako mamou a babkou. Potom tu ale boli chvíle ako táto. „Povedali ti ešte niečo?"

„Zajtra ešte zostanem tu, potom ma preložia ešte na pár dní na gynekológiu. Michaelovi rovno pod nos." On bol určite rád, že sa bude môcť vrátiť na prax o niečo pokojnejšie. A ja už som videla, ako mi bude do izby nakúkať každých päť minút. „Doktor hovoril, že zjavne dostanem nejaké injekcie, ktoré pomôžu k rýchlejšiemu vývinu pľúc bábätka. Vieš, keby náhodou predsa musím rodiť skôr."

„Dobre, to bude fajn, neboj."

„Michael hovoril, že je to celkom bežný postup a dokáže to pri predčasnom pôrode naozaj výrazne pomôcť." Keď som aj mala isté pochyby, jeho súhlas ma dokázal upokojiť. Nikdy by nedovolil, aby mi niekto ublížil. „Obávam sa, že nevydržím ani do toho tridsiateho piateho týždňa." Minule sme si hovorili, že aspoň tento míľnik by bolo skvelé dosiahnuť. Bábätko by už mohlo byť dostatočne veľké a vyvinuté na to, aby prežilo bez nejakých ťažkostí – aby zvládlo samé dýchať, papať a všetko podobné.

„Svet sa v takom prípade nezrúti, Clio."

„Ale je mojou povinnosťou chrániť ho čo najdlhšie. Od toho som predsa jeho matka, má sa vedieť spoľahnúť hlavne na mňa."

Mama sa ku mne naklonila a dlho ma pobozkala do vlasov. „Odvádzaš úžasnú prácu, zlatko. Cez to všetko, čím si už prešla, si stále vedieš na jednotku."

Iní si to možno mysleli a chlácholili ma podobnými slovami. Ja som však na seba v tomto smere hľadela veľmi kriticky. Vyčítala som si každú jednu chybu – každú novú komplikáciu, ktorá maličké mohla nejako ohroziť. Nenávidela som sa za to, že neviem pre svoje dieťa vo svojom tele vytvoriť bezpečný domov do tej doby, kým nebude pripravené prísť na svet. Prišlo mi, že ako matka som zlyhala omnoho skôr, než som sa ňou vôbec poriadne stala.

„Ako si toto celé zvládala ty? Toľko emócií, pochybností a všetkého? Občas mám vážne pocit, že sa zbláznim."

„Od prvej chvíle si bola mojim natoľko potrebným rozptýlením od života. V tej dobe som neznášala svoju prácu, po prisťahovaní do New Yorku som nemala žiadne priateľky a s tvojim otcom to bolo... veď vieš." Prikývla som, cítiac slzy v očiach. Mama znova sklonila hlavu k fotografii vo svojich rukách. „Snívala som o živote, ktorý ma čakal o pár mesiacov. Každý deň som si predstavovala, čo všetko sa tvojim narodením zmení. A hoci som vedela, že to bude náročné, tešila som sa ako nikdy predtým."

„Ja viem, že som sa zvykla sťažovať na to, že máme s Michaelom málo času na všetko. Ale teraz mi príde, že mi náš súčasný život bude veľmi chýbať."

Povinností ešte pribudne, ale času viac nedostaneme. Nebála som sa ani tak toho, že sa nebudem stíhať venovať sebe, svojej práci v redakcii a následne škole. Starosti som si robila primárne o Michaela. Posledný rok na medicíne bude náročný, moju pomoc bude potrebovať zjavne ešte intenzívnejšie a ja som mu chcela byť stopercentne k dispozícii. Pomôcť mu zvládnuť všetky skúšky až po tú poslednú, len aby získal svoj vysnívaný červený diplom.

„Mami..." začala som po chvíľke ticha neisto. Mrkla som smerom k Tiberiovi, no uvidela som len prázdnu stoličku. Jeho prítomnosť som cítila, takže odísť neodišiel. Akurát nám naoko doprial viac súkromia. „Michael pred tým mojim zákrokom hovoril s anestéziológom a..." Prerývane som sa nadýchla, cítiac ostrú bolesť na rebrách. „Prosil ho, aby v prípade potreby zachránili mňa, nie dieťa."

Nedokázala som tie slová dostať z hlavy. Opakovala som si, že proste konal skratovo, bol v tej chvíli pod obrovským tlakom. Keď sa nechal ovládnuť strachom, nepremýšľal a často nedával pozor na to, čo hovorí. Ale predsa...

„Čo ak to dieťa nechce, ale bojí sa mi to povedať?" dostala som napokon zo seba. „Vieš, možno len cíti povinnosť zostať so mnou, keď už som otehotnela."

„Zlatko..."

„Tu a teraz ťa zastavím!" zvolal Tiberius. Stolička zarachotila, keď prudko vstal na nohy a podišiel bližšie k nám. „On by nikdy nič podobné neurobil, viem to, nie je taký. Nie je nezodpovedný hajzel ako ja." Posadil sa naproti mame a vzal ma za ruky. „Ty si ešte nebola pri vedomí, ale ja som počul, ako sa tomu malému s plačom ospravedlňoval. Nemyslel to tak, Clio. Bol vydesený z toho, že príde o teba." Obaja mi pomohli posadiť sa, aby som mohla Tiberia objať. Prekvapilo ho to, ale napokon okolo mňa pevne ovinul ruky a pritúlil si ma k sebe, kým mne po lícach stiekli prvé slzy. „Sľuboval mu, že na neho bude vždy dávať pozor. Bolo to celkom milé."

„Neklameš mi?"

„Mal by som na to dôvod?" Bez váhania som pokývala hlavou. „Oboch vás neskutočne miluje, Clio. O tom naozaj nikdy nepochybuj."

Vedela som, že ma miluje snáď ešte viac, ako mi stále hovorí a dokazuje. Občas ale bolo náročné odhadnúť, ako sa cíti ohľadom niekoho nového. Niekoho, kto už naveky zmení náš vzťah úplne od základov. Hlavne asi preto, že ja sama som bola plná najrôznejších pocitov.

Necítila som sa pripravená stať sa matkou.

Kto vie... možno som vo svojom vnútri cítila toľko chaosu aj preto, že mi nikdy nebolo súdené stať sa matkou práve teraz. Posledné dni tomu nasvedčovalo až priveľa vecí.

Ak sa podsvetie raz rozhodne, ani Michael a všetka jeho láska nás nebudú schopné zachrániť.