Michael

„Kedy si naposledy jedol?" opýtala sa Marcia a starostlivo mi prehrabla vlasy. Celá vynervovaná a s uslzenými očami dorazila, kým ja som sa pred výťahom rozprával s doktorkou Gouldingovou.

Mala pre mňa dobré správy, v rámci možností. Výsledky jednotlivých vyšetrení, ktoré Clio po zákroku ešte podstúpila, boli veľmi nádejné. Srdce, ktoré mňa osobne znepokojovalo najviac, vyzeralo podľa EKG a echa v poriadku. Výsledky CT prišli takisto späť negatívne – na snímkach nebolo vidno žiadne ďalšie zrazeniny. Jediné, na čo sa ešte čakalo, boli všetky výsledky krvných testov. Veľmi sebavedome ma ale uistila, že zjavne ani tie neprinesú žiadne negatívne správy. Nič tomu už nenasvedčovalo. Vyšetrenie, ktoré sa nazýva perfúzna scientiografia pľúc takisto vylúčilo prítomnosť ďalších krvných zrazenín – jej pľúca boli znova priechodné všade, kde mali byť.

„Niekedy ráno," zamrmlal som unavene a oprel sa o ňu. Bol som úplne hotový, pripravený pokojne padnúť na zem a spať sto rokov. Teda... možno, keby mnou stále nelomcujú nervozita a strach. „Hlavne ma, prosím, neprehováraj, aby som sa šiel najesť."

„Nemalo by to zmysel, ale mal by si poslúchnuť," povedal Alec, ktorý si so zatvorenými očami opieral hlavu o stenu. Hovoril som mu, že môže pokojne ísť domov. No kvôli mne chcel ešte počkať.

„Mal by som..." zašomral som potichu.

Striehol som, kedy sa spoza niektorého rohu vynorí môj prastarý otec. Ryland mi písal, že sa s ním rozprával a poveril ho strážením Clio. Tak úplne som ale netušil, čo si pod tým mám predstaviť. Hlavne, ak som netušil, čo presne sa deje. Všetko mi mal vysvetliť až Tiberius.

„Inak..." prebral sa zrazu Alec a vystrel sa. „Dovolal som sa nakoniec mame Clio. Akurát ona už bola na letisku v Dominikánskej republike, kde pristáli s dosť veľkými problémami, kvôli akejsi búrke. Sľúbila, že sa vráti prvým lietadlom."

„Ďakujem ti."

„Povedal som jej, že ju budeš informovať, keď sa dáš troška dokopy a dozvieš sa niečo nové."

Vďačne som sa naňho usmial a na chvíľu vstal zo svojho miesta. Stále som netušil, čo so sebou. Hnevalo ma, že mi zatiaľ nedovolili ísť za Clio. Kto vie, možno by mi pohľad na ňu pod vplyvom silných sedatív skôr uškodil. A možno by som si vydýchol, plne si uvedomil, že najhoršie má za sebou. Snáď.

Podarilo sa mi na pár minút hovoriť s primárkou jednotky intenzívnej starostlivosti, sestrou doktora Kana. Doktorka Nelsonová, ktorá mi dovolila asistovať pri Marciinej operácii, mi sľúbila, že aspoň na chvíľu ma za mojou snúbenicou pustí. Musel som skrátka čakať a byť trpezlivý. Čo sa ale ľahšie povedalo, ako urobilo.

„Primárka Carterová ti odkazuje, aby si si vzal pár dní voľno, Mike. Všetko som jej vysvetlil, doktor Weller bol tiež veľmi nápomocný. Potom sa údajne dohodnete," prehovoril znova Alec, rozbaľujúc čokoládovú tyčinku. Neprekvapilo ma, že vždy nejaké vyťahoval z vreciek nohavíc. „Daj si, cukor je dobrý na nervy." Vystrel ku mne ruku a čakal, než som si kúsok odlomil. Obaja mali pravdu, potreboval som do seba niečo dostať.

„Nemal by si už ísť domov? Xander ťa určite čaká."

Mykol plecami. „Písal som mu, že tu máme pohotovosť."

„Veľmi si to vážim, ale nemusíš tu kvôli mne zostávať. Beztak si mi už pomohol dosť."

„Nemusím, ale chcem." Priateľsky ma pobúchal po chrbte a úprimne sa usmial. „Hoci dúfam, že moje exkluzívne služby dnes už potrebovať nebudeš."

„Ja tiež."

Podarilo sa mi na chvíľu odchytiť aj doktora Wellera a prebrať s ním všetko dôležité. Ubezpečil ma, že na teraz pokračovanie tehotenstva nie je pre Clio riziko. Budú ju však veľmi pozorne sledovať, aby prípadne mohli okamžite zasiahnuť a urobiť sekciu.

„Michael..." Obzrel som sa za ženským hlasom, ktorý ma oslovil. Vo dverách oddelenia postávala staršia plavovlasá sestrička menom Betty. Bola mi veľmi nápomocná počas mojej praxe tu na oddelení. O to viac ale v dobe, keď som sem chodil za Marciou. „Poď so mnou."

„Dobrý deň, Betty," pozdravila ju Marcia so širokým úsmevom.

„Ach, dievčatko... veľmi rada ťa vidím v poriadku a s úsmevom na perách. Už minule som ti hovorila, že je priveľmi pekný na to, aby si ním šetrila." Nečakal som, že Marcia vstane a na privítanie ju objíme. Bol to ale veľmi milý pohľad – plný nádeje, ktorú sme potrebovali. „Vy dvaja budete musieť počkať tu," povedala a pozrela ponad jej plece na Aleca, ktorý jej s plnými ústami čokolády kývol hlavou na pozdrav. „Smiem za ňou pustiť len jednu osobu."

„Jasné, to je v poriadku," odvetila Marcia a narýchlo ma objala ešte predtým, než by som sa trocha neistým krokom vybral za Betty.

Oddelenie som už dobre poznal. Naháňalo mi rovnaké zimomriavky, ako keď som sem prišiel na prax. Až pridobre som si uvedomoval, že s tu ležiacimi pacientmi nesmiem pochybiť ani náhodou.

„Máš dobré správy?" opýtal som sa jej, nervózne pritom otáčajúc snubným prsteňom na mojom malíčku.

„Je stabilizovaná, to je teraz asi najdôležitejšie." S napevno zaťatou sánkou som prikývol. Naozaj veľmi som chcel byť pri nej. Avšak na smrť ma desilo vidieť ju po tom všetko, čo sa udialo. Najmä, ak s ňou do zajtrajšieho večera nebudem môcť ani hovoriť. „Zajtra ráno skúsime začať vysádzať sedatíva. Uvidíme, ako bude reagovať."

„Dýcha sama, však?"

„Áno, zvláda to. Lekári zasiahli rýchlo, vyzerá to, že nebude mať žiadne trvalé následky."

Od úľavy sa mi skoro podlomili kolená. Ešte desaťkrát neistejšie som sa ale cítil, keď sme zastavili pred dverami poslednej izby. Cez presklené posuvné dvere som videl, že akurát bola pri nej doktorka Nelsonová. Tá sa ku nám otočila s náznakom úsmevu na perách. Kývnutím hlavy si ma privolala k sebe.

„Tak choď," posmelila ma Betty. „Pokojne ma zavolaj, ak by si niečo potreboval."

„Veľmi ďakujem." Neisto som dvere odsunul, nadýchol sa a prekročil prah nemocničnej izby. „Pani doktorka," oslovil som ju mierne roztraseným hlasom. „Všetko v poriadku?"

„V poriadku, Michael." Sústredil som sa v prvom rade na jej tvár. Na Clio som sa nevládal pozrieť, priveľmi som sa bál. „Prišli aj zvyšné výsledky krvných testov. Nič, čo by nám malo robiť prehnané starosti."

„Vďakabohu," vydýchol som, zatínajúc ruky v päsť.

„Nechám vás osamote. Verím, že jej toho chceš povedať pomerne veľa."

„Škoda, že mi neodpovie."

Chlácholivo ma pohladila po pleci. „Príde aj to, neboj sa." Bez ďalších slov nás nechala  a potichu za sebou zavrela dvere.

Dal som tomu ešte niekoľko hlbokých nádychov, než som sa dokázal pohnúť z miesta. Podišiel som k nemocničnému lôžku a zničene klesol na jeho kraj. Veľmi opatrne som vzal Clio za ľavú ruku a pohladil ju po hánkach. Mala na nej niekoľko modrín, zjavne márne pokusy o zavedenie kanyly. Viac ma však upútal jej prázdny prstenník. Mal na ňom byť snubný prsteň, ktorý som ale stále strážil ja.

„Už bude dobre, láska moja," prihovoril som sa jej čo najpokojnejším hlasom. „Neviem síce, o čo tu presne ide, ale... zvládneme to, nech je to čokoľvek." Pritiahol som si jej ruku k perám a preplietol si s ňou prsty. „Milujem ťa, omnoho viac, než som ti kedy povedal. A prisahám, že keď sa zobudíš, budem ti to opakovať aj stokrát denne, možno aj viac."

Z jej pokojne pôsobiacej tváre som skĺzol o niečo nižšie. V hrudi ma pri pohľade na jej brucho bodla nepríjemná bolesť. Znova som počul slová, ktoré som ešte pred zákrokom povedal doktorovi Davidsovi. Nikdy som ich nemal vypustiť z úst. Ani v tom najkritickejšom momente som si nemal vybrať smrť môjho nenarodeného dieťaťa.

„Počuj, drobec..." dostal som zo seba ťažko a naklonil sa bližšie. „Ja som to tak nemyslel. Nikdy v živote by som nechcel, aby sa ti niečo stalo. No v tej chvíli..." Pri pocite sĺz v očiach sa mi nepríjemne stiahlo hrdlo, až som sa nevládal chvíľu ani nadýchnuť. Potom som sa ale prestal brániť. Mohlo mi byť jedno, ak ma tu niekto uvidí alebo začuje plakať. Každý mal nárok na prejavenie svojich emócií. V skutočne vyhrotených situáciách o to viac. „Nedokážem si predstaviť žiť vo svete bez tvojej mamy. To by som radšej zomrel aj ja sám. Proste som bol vydesený a nepremýšľal som triezvo." Veľmi nežne som položil druhú ruku na jej brucho a opatrne ho pobozkal. „Veľmi, naozaj veľmi ťa ľúbim už teraz. A sľubujem, že urobím aj nemožné, aby som ťa vždy pred všetkým zlým ochránil."

Napadli mi slová, ktoré povedal Alec. Pýtal sa, čo v podobnej chvíli cítim – či sa skôr prikláňam k synovi alebo k dcére. Nemal som však ani poňatia, ako túto odpoveď nájsť. Strach mi v tom priveľmi bránil.

Aj kvôli zamysleniu som skoro od ľaku vyskočil z kože, keď niečia studená ruka pristála na mojom pleci. „Pokoj, to som ja," povedal Tiberius s úsmevom na perách.

„Bol si tu celý čas?"

Prikývol, skladajúc si cylinder z hlavy. „Chcel som ti dať chvíľu." Ladným krokom obišiel lôžko a posadil sa mi naproti. Ustaraný pohľad sivastých očí pritom uprel na Clio. „Ide tu o viac, než si zjavne myslíš, pravnúčik."

So zatajeným dychom som sledoval, ako vzal jej pravú ruku do svojich dlaní. Sprvu som nechápal, až po chvíľke. „Pomáhaš jej?" Mne to ani nenapadlo skúsiť. Teraz a hlavne nie predtým, keď mala viditeľné bolesti. Bol som natoľko pohltený strachom a vlastnou bolesťou, že siahnuť po mojom rodinnom dare bolo skutočne to posledné, čo mi napadlo. Pritom mohol pomôcť mojej drahej skutočne veľmi výrazne. „Úplne som predtým zabudol, nemusela sa toľko trápiť. Mala bolesti a ja..."

„Stačí, Mike."

„Ale mal som..."

„Počuješ ma? Stačí," zopakoval. „Viem si predstaviť, čo si v tej dobe prežíval. Nikto ti nebude vyčítať, že kúzla boli to posledné, na čo si myslel. Hlavne nie Clio."

Bolo by lepšie, keby si na to nespomeniem vôbec. Mal by som o dôvod menej nenávidieť samého seba.

„Ryland mi hovoril, že ty mi všetko vysvetlíš." Chcel som to vôbec počuť? Popravde... ani nie. Nemal som pocit, že dnes unesiem ďalšie zlé správy. Najradšej by som už nebol počul a riešil nič. Chcel som si ľahnúť, zavrieť oči a potom sa prebudiť s vedomím, že toto všetko bola len nočná mora. Ešte horšia, než dá posledná. „Hlavne teda tú časť, ktorá objasní tvoju prítomnosť."

„Poďakuj Clio," odvetil s úsmevom na perách. Vyzeral presne tak, ako som si ho zo začiatku roka pamätal. No čo som sa čudoval? Nemalo sa na ňom čo meniť. Nemohol starnúť, bol dávno mŕtvy a keby svet nie je úplne postavený na hlavu, vôbec by tu teraz nesedel. „Vyľakalo ma, keď som si uvedomil, že je to ona. Nechápal som, čo tam robí, čo sa mohlo stať."

„Kde ste sa vôbec stretli?"

„Na hranici svetov. Trávim tam dosť veľa času, je to celkom zábava. Sledujem, kto prichádza medzi nás, kto sa z toho teší, kto sa zúfalo chce dostať späť k vám a podobne." Ohromene som nad jeho slovami pokýval hlavou. Nedokázal som si také miesto ani predstaviť. „Robil som to už aj predtým. Niektorým som pomohol zmieriť sa s tým, že ich pozemský život sa už skončil. Pár dušiam som našiel ich príbuzných a podobne." Nečakane sa zasmial, skláňajúc hlavu. „A, samozrejme, stretol som tonu nádherných žien. Najlepšia časť tejto zábavky."

„Samozrejme..." zamrmlal som otrávene.

„Bola ku mne sprvu chrbtom, hovorila k nejakej žene. Vyzerala byť zmätenejšia, než ostatné novo prichádzajúce duše. Tak som k nej podišiel s úmyslom pomôcť."

Mrazilo ma zo skutočnosti, čo k ich stretnutiu viedlo. Z možnosti, že by sa lekárom nepodarilo ju zachrániť sa mi obracal žalúdok. Veľa nechýbalo k tomu, aby som teraz sedel niekde úplne inde. Napríklad pri mojom predčasne narodenom dieťati v inkubátore a s vedomím, že ho budem musieť vychovať osamote.

Ak teda vôbec...

„A potom prišiel on... démon, ktorý to všetko spôsobil. Ktorý baží po našej krvi a tým pádom po živote vášho dieťaťa." Spozornel som, keď Tiberius opatrne položil dlaň Clio na brucho, len kúsok od mojej. Prisahal by som, že sme sa obaja usmiali v rovnakom momente – keď sme pocítili pomerne silný kopanec. „To aspoň tvrdia Ryland a Levi. Naša krv je prekliata a on sa ňou živí."

„Čo? Aký démon? O čom to hovoríš?"

„Nebudeme sa tváriť, že žiadne podsvetie neexistuje, Michael. Obaja veľmi dobre vieme, že opak je pravdou. A takisto obaja vieme, že tam žijú skutočne ohavné stvorenia, ktoré nikdy nechceš stretnúť."

Sťažka som preglgol. Prisahal by som, že vzduch v izbe ochladol. Cítil som sa zrazu veľmi podobne, ako na konci roka. Keď mi celý svet mágie bol predostretý úplne prvýkrát. Keď som sa ešte všetkému smial a myslel si, že si zo mňa Clio akurát tak strieľa.

„Viem, čo som videl predtým, než by som sa ocitol tu. Vysokú postavu v plášti s obrovskými rohami na hlave. Hovoril s Clio, chcel vaše dieťa."

„To nedáva zmysel."

„Mám pocit, že jemu na tom pramálo záleží." Určite mi v tej chvíli hovoril pravdu. V tom som si mohol byť istý aj napriek všetkému. Už som poznal, kedy len žartuje. A toto rozhodne nebola jedna z tých chvíľ. „Údajne si berie životy prvorodených detí s prekliatou krvou. Čiže s našou krvou."

„Prečo je naša krv prekliata? Lebo vieme..."

„Ak povieš slovo čarovať, asi ťa zaškrtím," skočil mi do reči skôr, než by som dokončil svoju myšlienku.

„To som povedať nechcel." Chcel, ale iným spôsobom. „Takže je to kvôli nášmu daru?"

„Áno, vyzerá to tak."

Potreboval som sa na chvíľu postaviť a prejsť sa, popadnúť dych. Desil som sa ale momentu, kedy pustím ruku svojej snúbenice. Akoby jej prežitie záležalo len od toho, či ju budem tentokrát držať dostatočne silne.

„Ryland a Levi išli hľadať nejaký spôsob, ako s démonom vyjednávať. Alebo dačo také, neviem. No potrebujú k tomu Clio."

Okamžite som nesúhlasne pokýval hlavou. „Nedovolím, aby čelila niečomu... podobnému." Čo som si vôbec mal pod slovom démon predstaviť? Skrátka akúsi postavu v plášti a s rohmi, ako Tiberius spomínal? „Ak bude treba, vyriešim to sám." Tiberius sa posmešne zachichotal. „Áno?!"

„Nehnevaj sa, ale to si vážne neviem predstaviť. Akože teba, ako vkráčaš do podsvetia a budeš zjednávať s démonmi. Priveľmi vtipná predstava," zasmial sa. Kedy nejde o môjho prastarého otca, zjavne mu uštedrím jednu poriadnu poza ucho. „Nechaj to na nich. Najlepšie vedia, aké sú v tejto situácii naše možnosti."

Chcel som namietať, ale napokon som len naprázdno vydýchol a sklonil hlavu. Nemal som silu na hádky. Hlavne preto, že zjavne mal pravdu. Darmo by som sa dral za odpoveďami a riešeniami, ak som tomu celému nerozumel. Nebol to môj svet, nevyznal som sa v mágii, duchoch a už vôbec nie v démonoch. Ich nátura mi bola neznáma, rovnako, ako všetky ich zvyky a spôsoby. Skrátka všetko, čo sa týkalo ich prekliatej existencie.

„Choď si domov oddýchnuť, budem tu s ňou."

Obzrel som sa na hodinky zavesené nad dverami. Ukazovali skoro pol dvanástej v noci. Dávno som tu už byť nemal. Nik z nás. Mali sme byť pekne doma a užívať si spoločný večer pred tým, než sa zajtra opäť vrátime k svojim povinnostiam.

„Nie, to v žiadnom prípade," povedal som napokon, stískajúc ruku mojej snúbenice ešte o niečo pevnejšie. Ako by som mohol odísť bez nej? „Zostanem tu."

„Mike..." Počkal, než som v tichu obrátil pohľad k nemu. Ustarostený výraz na jeho tvári ma poriadne prekvapil. „Ja viem, že chceš byť s ňou. Ale nesmieš zabúdať na seba."

„Som v poriadku." Za posledné hodiny som do seba hodil trojnásobnú dávku svojich liekov a beztak som mal pocit, že sa každú chvíľu snáď zbláznim alebo rovno zvlečiem z vlastnej kože. Bolo mi nepohodlne vo vlastnom tele, od toľkého napätia ma boleli všetky svaly a v hlave mi hučalo, ako snáď ešte nikdy. „Aj tak by som sa doma nevyspal, zostanem radšej tu." Hnusilo by sa mi ľahnúť si po takomto dni do našej postele samému.

Moje miesto bolo tu. Pri mojej rodine.

⫷⫸

„Pravnúčik..." Myklo ma, keď mi niečia ruka pristála na chrbte. V momente som zodvihol hlavu a rozospato zažmurkal na svoje okolie. Chvíľu trvalo, než mi všetko došlo. Kde som, prečo tu som a kvôli komu. „Je tu mama Clio, ale nemôžu ju pustiť, kým si tu ty."

Zmätene som pozrel na svojho prastarého otca. Až potom som spočinul pohľadom na svojej snúbenici. Jej tvár pôsobila tak neskutočne pokojne, až som odmietal uveriť udalostiam včerajška. Keby sa stále nenachádzame tu, možno by som dokázal uveriť tomu, že šlo iba o sen. O najhoršiu nočnú moru v celom mojom živote.

„Neviem, kedy som zaspal." Pravou rukou som si unavene prehrabol vlasy a pretrel oči. Až potom som pobozkal Clio na čelo a na brucho, želajúc tak dobré ráno aj bábätku. „Nezmeškal som nič, však?"

„Nie, nič sa nedialo. Dvakrát vás bola pozrieť tá sestrička, čo ťa priviedla, ale to je všetko."

„Kedy prišla jej mama?"

„Asi hodinu dozadu. Chceli ťa zobudiť, ale povedala, že počká, nech si trocha oddýchneš."

Vďačne som prikývol a neisto sa postavil na nohy. Nechcel som odísť, ale ak sa Naomi podarilo prísť, bolo mojou povinnosťou pustiť ju k jej vlastnej dcére. Clio by si to určite želala tiež. Mala by radosť, že je mama pri nej.

„Čo Ryland? Ozval sa?"

Tiberius mykol plecami. „Netuším. Ako iste dobre vieš, nevlastním výdobytok modernej technológie, ktorý v dnešnej dobe používate na telefonovanie a posielanie správ."

Pretočilo som otrávene očami, ešte raz pobozkal Clio na čelo a potom sa pomaly vybral ku dverám. Betty som našiel v sesterskej izbe tesne pred koncom služby. Ihneď ma informovala, že prišli mama Clio a chcela by ísť za dcérou. Vrelo som sa jej poďakoval, že ma nechala trocha si pospať a sľúbil jej, že Naomi obratom pošlem späť miesto seba. Mohli jej dopriať len pár minút, keď neboli oficiálne návštevné hodiny a nemala ani výnimku, ako napríklad ja.

Našiel som ju usadenú pri Marcii, ktorá veľmi nepohodlne spala schúlená na troch stoličkách. Pod hlavou mala svoju tašku a cez plecia prehodený tenký biely svetrík. „Ahoj," pozdravil som Naomi potichu.

Bez slova, zato však so slzami v očiach vyskočila na nohy a rovno sa mi hodila okolo krku. Zapotácal som sa, ale napokon som okolo nej pevne ovinul ruky a ponúkol jej oporu, ktorú som stále potreboval ešte aj ja sám. Aspoň, že Alec mal dosť rozumu na to, aby tu nevyčkával celú noc a šiel domov.

„Na pár minút môžeš za ňou. Potom po rannej vizite možno aj na dlhšie, uvidíme."

„Čo sa vlastne stalo? Veď včera doobeda jej ešte nič nebolo, prišla som sa rozlúčiť a..." Pod prívalom sĺz nevládala ani dohovoriť. Netušil som, ako mohlo medzi nimi lúčenie prebehnúť. Ale vzhľadom na doterajší vývoj ich vzťahu to zjavne nebola žiadna sláva. „Pristáli sme v hroznej búrke, musela som počkať, než povolili ďalšie lety."

„To je v poriadku, bol som celú noc s ňou."

Uplakane potiahla nosom a oprela si hlavu o moje rameno. „Prišla som naozaj prvým možným letom. Z letiska som upaľovala rovno sem."

„Naomi..." Bolo mi jej veľmi ľúto, ešte snáď nikdy som ju v takomto zúboženom stave nevidel. Ale ako som jej mal pomôcť? Kde som mal nájsť slová útechy, keď som ich nemal ani sám pre seba? „Všetko bude v poriadku, hlavne pokoj. Dnes večer si s ňou už môžeš pohovoriť."

Počkal som, než sa odo mňa odtiahla a potom ju uisťujúco vzal za ruku. Posadili sme sa stranou, aby sme nerušili Marciu, a ja som jej povedal všetko, čo sa udialo. Zašiel som aj do najhorších detailov, ktoré mi stále naháňali zimomriavky a potom jej pomaly, zrozumiteľne povedal aj prognózy. Bolo vidno, že kým som dohovoril, trocha si vydýchla. Za Clio odchádzal stále s uslzenými očami, ale viditeľne o niečo pokojnejšia.

⫷⫸

„Ak by si ho mala plné zuby, stačí povedať," zažartoval som, zaháňajúc žmurkaním slzy. Ani neviem, čo presne som cítil vo chvíli, kedy sa Clio konečne prebrala. Keď sa pozrela na mňa a potichu povedala moje meno hneď, ako som sa zjavil vo dverách. Akurát pri nej bola jej mama, ktorá poslala radostnú novinku po Betty – opäť slúžila nočnú službu, takže priepustku som mal zaistenú. „Nejako ho pošlem preč."

„Ja ťa počujem, pravnúčik," zamrmlal šarlatán s nohami vyloženými na konci postele. Zvonka to vyzeralo, že kúsok od lôžka bola postavená prázdna stolička. My dvaja sme jasne videli muža, ktorý na nej posedával. „Len si plním svoju prácu. Ryland bude potešený."

„Veľmi dúfam, že jeho celodenná mlčanlivosť prinesie vytúžené výsledky."

„Určite," uistila ma Clio a pevnejšie mi stisla ruku. „Mal by si ísť domov."

„Som v poriadku," namietol som okamžite. Nechcel som ísť domov. Dokonca celý dnešný deň som strávil tu, hoci len väčšinou sediac na chodbe. Bol som však nablízku, keby sa náhodou niečo stalo. „Chcem byť s vami." Láskyplne som sa na ňu usmial, snažiac sa pritom čo najlepšie ukryť všetky známky únavy. Dnes som vypil toľko káv, až som to prestal aj počítať.

Najviac zo všetkého ma prekvapilo, že Clio sa prítomnosti môjho prastarého otca ani trocha nečudovala. Údajne si na všetko spomínala – na stretnutie s ním na hranici svetov, rovnako, ako na zjavenie démona. O ničom podobnom som ešte nepočul. Mnoho ľudí malo svoje jedinečné skúsenosti s klinickou smrťou, ale tejto sa doposiaľ nevyrovnalo nič, čo neuniklo mojej pozornosti.

Slová mojej snúbenice boli o to desivejšie, že sa istým spôsobom týkali aj mňa samotného.

„Mamu som úspešne poslala domov. Nemalo by cenu, aby... aby tu bola celú noc."

„Nechcem byť zlý, ale svoje miesto by som jej prenechával iba veľmi nerád."

Tiberius sa nad nami potichu zasmial, spokojne si zakladajúc ruky za hlavou. Nezdalo sa, že by mu jeho pracovné nasadenie prekážalo. Skôr naopak. Užíval si, že je späť v našom svete. Aj keď bol pre teraz pripútaný k jednej nemocničnej izbe, už sa viditeľne nemohol dočkať, kedy vyrazí medzi živých.

„Môže sa duch zamilovať?" opýtala sa Clio nečakane, obracajúc hlavu k môjmu prastarému otcovi. Jej otázka mu dokonale zmazala úsmev z tváre.

„Netuším. Prečo?"

„Hľadal si tam nejakú ženu, nie?" Uprene hľadela do jeho tváre, čakajúc na odpoveď.

Zjavne obaja sme boli na pochybách, či to myslí vážne, alebo ešte trocha blúzni zo silných liekov. Lebo darmo sa snažila usmievať na všetky strany a tváriť sa, že už je dobre. Bola viditeľne veľmi vyčerpaná, ubolená a slabá. Povedala mi, že ma miluje, ale ja som v jej hlase počul strach z toho, že to možno hovorí naposledy vo svojim živote.

Aj včera ráno sme sa pred mojim odchodom do nemocnice rozlúčili ako každý iný deň. Ona s Kalifom boli ešte v posteli, kým som sa ja pripravoval. Potom som si k nej ešte na pár minút sadol a prehodili sme niekoľko slov. Nikdy som neodišiel bez pusy pre ňu aj pre bábätko. Ani v najhoršom sne by mi ale nenapadlo, že to niektoré ráno možno urobím naposledy. Nechcel som, aby mi zrazu zazvonil telefón so slovami, že sa niečo stalo – jej, malému alebo rovno obom naraz. Nech už som sa vo svojom živote bál hocikoľkých vecí, najväčší strach ma prepadol a úplne ochromil pri pomyslení na to, že stratím najdôležitejšie osoby v mojom živote. Moju Clio alebo rodičov. Ľudí, bez ktorých by som nebol tým, kým som a bez ktorých by môj život už nikdy nemal zmysel.

„Prečo si myslíš, že som hľadal nejakú ženu?"

„Lebo aj počas života si vždy nejakú mal."

Tiberius sa znova usmial, zložil nohy z postele a naklonil sa k nej bližšie. Lakťami sa zaprel do kolien. „Ale dobre vieš, že žiadnu som nemiloval."

„Veď práve." Šarlatán nechápavo pokýval hlavou. „Počas života si lásku nenašiel... alebo možno nájsť nechcel. Prečo si to nevynahradiť teraz?" opýtala sa a unavene zavrela oči, skôr než by jej odpovedal.

Vážne som nečakal, že by sme ešte dnes večer mohli preberať podobnú tému. Obaja sme čakali, či ešte niečo povie, ale napokon zostalo v izbe ticho. Bolo lepšie, keď sa v tejto téme nerýpala ďalej.

Najmä môj prastarý otec sa zdal potešený z toho, že zaspala a ďalej ho nespovedala.