Ryland

Nervózne som otočil mobil v rukách a znova skontroloval hodinky. Čas bežal bolestivo pomaly, každá minúta sa zdala doslova nekonečná. Stále som čakal a dúfal, že mi niekto príde podať správy – hocijaké. Keď som Clio nechával v starostlivosti lekárov, vyzerala príšerne. Bledá, s ústami od krvi a prevažne v bezvedomí.

Neviem ani, ako som nás dostal do nemocnice. Na cestu som si skoro vôbec nespomínal. Šoféroval som sem úplne automaticky, možno som dokonca porušil niekoľko dopravných predpisov, len aby som nás sem dostal čo najskôr.

„Dokedy tu chceme čakať?" opýtal sa Levi a znova zaujal svoje miesto po mojej pravici.

„Michael sľúbil, že za nami príde, keď bude niečo vedieť."

V prvom momente, keď dorazil a uvidel Clio, som si myslel, že skolabuje na mieste. Ešte nikdy som ho nevidel tak zblednúť a poddať sa strachu. Bolo mi ho v tej chvíli neskutočne ľúto. Vedel som, nakoľko úprimne a bezhranične ju miluje, ako veľmi mu na nej záleží. O to viac musela bolieť skutočnosť, že sa z minúty na minútu ocitla v tak vážnom stave.

„Obaja si myslíme to isté, však?" Nechápavo som nadvihol nad jeho otázkou obočie. Snažil sa to skrývať, ale ja som nervozitu v jeho tvári neprehliadol. „Je to trest. Starala sa do vecí, do ktorých nemala."

„Už mi to napadlo, ale..." mykol som plecami, „nie som si istý. V živote som sa s ničím takýmto nestretol. Nečelil som žiadnemu démonovi, nepoznám ich spôsob premýšľania."

„Nepáči sa mu, že chce Clio vzdorovať a odoprieť mu to, čo mu patrí. Na čo si myslí, že má právo."

„Odkiaľ to vieš? Už u nej doma si sa vyjadroval veľmi sebavedome." Nepáčilo sa mi, že hovorí tak rozhodne. Akoby o svojich tvrdeniach vôbec nepochyboval. Pritom ich ale nemal ničím podložené. Išlo len o domnienky a dedukcie.

„Neviem to naisto, myslím si. Snažím sa vžiť do jeho kože."

„To ti vážne neodporúčam."

Mykol sám pre seba plecami a znova vstal na nohy. „Čo teda mám robiť? Ponevierať sa naokolo a čakať?"

„Levi..." vydýchol som unavene a skryl si tvár do dlaní. Michael ma poprosil, aby som o všetkom informoval Marciu. Bola prekvapená, keď v telefóne začula môj hlas. Zjavne hneď jej napadlo, že sa niečo stalo. Škoda, že som ju nemohol vyviesť z omylu. „Aj keby máš pravdu, čo nám zostáva?"

„Priama konfrontácia."

„Na to zabudni," zahriakol som ho okamžite. „Ani jeden z nás nemá dostatok moci na to, aby sa postavil démonovi ako je tento. Nie, ak patríme do veľmi úzkej skupiny ľudí, ktorá ho zaujíma." V žiadnom prípade by som mu nedovolil, aby takto riskoval život. Muselo tu byť niečo iné, rozumnejšie a bezpečnejšie.

„Nie, my by sme sa mu nepostavil. Ale Clio," vysvetlil a založil si ruky za chrbtom. „S pomocou Michaelových predkov, samozrejme. Ak je skutočne pravda, že prvorodených zabíja od začiatku vekov, odkedy jeho rodina dostala kúsok mágie, musel vziať obrovské množstvo životov. A nahnevať tak veľké množstvo ľudí... celý ich rod."

Pomaly som začínal chápať, kam presne tým mieri. Prácu by odviedla Clio a duchovia Michaelovej rodiny. Ženy z ich rodu, ktoré doplatili na démonovu krutosť a násilne prišli o svoje deti.

„My dvaja by sme pre nich len vytvorili cestu, však?"

Bez váhania prikývol. „Dokázal by si to, nie?"

„Nie sám." Poslať niekoho za konkrétnou dušou bola jedna vec. Hlavne, ak mu duše samotné ochotne pomohli. Otvoriť cestu do podsvetia ale bolo niečo úplne iné. Chýbali mi cenné skúsenosti. „Ale možno s niekoho pomocou..."

„Zvládol by som to."

Okamžite som pokýval hlavou. „Na to veľmi rýchlo zabudni!"

„Prečo?"

„Pretože som to povedal." Nahnevalo ma, keď si posmešne odfrkol a otočil sa mi chrbtom. No možno bolo lepšie, že som v danej chvíli nevidel jeho výraz tváre.

„Nezdá sa mi, že to je dostatočne silný argument." Obaja sme sa okamžite obzreli za hlasom, ktorý sa zamiešal do našej debaty. Iba niekoľko krokov odo mňa postával... Tiberius Algarotti. Sprvu som si myslel, že hľadím na Michaela. Tí dvaja sa naozaj neskutočne podobali. Jeho oblečenie, cylinder na hlave a zjazvený krk ho však prezradili. „Navyše ja si nemyslím, že je jeho návrh úplne mimo. Ak to dokáže, nech len pekne pomôže."

„Čo tu robíš?" opýtal som sa neveriacky, premeriavajúc si ho od hlavy po päty. Skoro som pri pohľade na jeho úškrn pretočil očami. „Ako si sa sem vlastne dostal? Začiatkom roka som ťa predsa poslal späť do posmrtného života."

„Clio ma akosi neúmyselne z toho posmrtného života vyzdvihla."

„Počkaj, ona..." Celého ma okamžite oblial ľadový pot. Cítil som, ako sa mi z tváre stratila všetka farba. Počul už o niečom podobnom. Ale to jedine v prípade, ak daný človek takisto zomrel, hoci len na pár minút. Jeho duša sa mohla neúmyselne spojiť s inou, ktorá sa potom proti svojej vôli vrátila spolu s ním do sveta živých.

„Nie, nie," namietol šarlatán okamžite. „Žije, neboj sa," ubezpečil ma, konečne zhadzujúc z pier svoj úškrn. „Už je v poriadku... aspoň teda to tvrdili lekári. Najhoršie by mala mať za sebou." Niekoľkými krokmi bol pri mne a sadol si na voľnú stoličku. Ešteže tu na malej bočnej chodbe nečakal nik iný. Mohli sme sa rozprávať v dostatočnom súkromí. „Chudák Michael sa úplne zrútil. Akože doslova."

„Dopekla," vydýchol som napäto. „Ani sa mu nečudujem." Konečne som po posledných hodinách pocítil, ako sa moje napäté telo uvoľňuje. Aj keď veľmi okresane, ale dostal som dobré správy, ktoré som tak napäto očakával. Nikdy by som si neodpustil, keby sa jej niečo stalo. Keby ju sem nedostanem dostatočne rýchlo. „Je teraz s ňou?"

Tiberius mykol plecami. „Naposledy, keď som ho videl, hovoril s jedným z doktorov. Bol s ním ešte nejaký chalan, asi jeho kamarát. Nejakého nám spomínal." Mávol rukou, akoby išlo o nepodstatné detaily. Pre neho zjavne áno. „Povedal som mu, že si musíme pohovoriť, keď sa trocha pozbiera."

„A ako si našiel nás?" opýtal sa ho Levi zapájajúc sa do našej konverzácie.

„Mágia," odvetil a teatrálne rozhodil rukami. Nezaujatý výraz na tvári môjho synovca stál v tej chvíli za všetky peniaze. „Preboha, ty si snáď ešte horší suchár ako môj pravnuk," zamrmlal šarlatán otrávene.

„No, neviem, pýtal som sa ťa obyčajnú otázku. Na tvoje mávanie rukami," Levi napodobnil jeho predošlé gesto, „vážne nemám náladu. Rozprávali sme sa tu o vážnych veciach."

Tiberius pretočil očami. „Tak pokračujte, rád si vás vypočujem." Pohodlne sa zahniezdil na plastovej stoličke a založil si ruky za hlavu. Aby môjho synovca iritoval ešte viac, zaklonil hlavu a dokonca privrel oči, akoby bol niekde na dovolenke. „No?" rypol doňho. „Akosi zostalo ticho, to je podozrivé."

Levi sa nasrdene nadýchol, ale napokon sa zdržal reakcie. S drobným úsmevom som sledoval, ako sa otočil na päte a zašiel na chvíľu k oknu, aby predýchal svoje otrávenie z nečakaného spoločníka.

„S ním opatrne, je teraz náladový," šepol som šarlatánovi.

„Zlatá puberta, čo?" opýtal sa, naťahujúc pred seba nohy. „Je úžasný pocit byť späť. Chýbalo mi to tu. Všetok ten ruch a život."

„Ako ťa našla?" Nedalo mi to pokoj. Prišlo mi to hrozne zvláštne a nepravdepodobné. Svet mŕtvych bol domovom pre milióny duší. Pre všetkých, ktorí pred nami kráčali po tejto zemi. Nájsť niekoho konkrétneho by mohlo trvať aj desiatky rokov.

„Rád trávim čas na hranici svetov, vítam nových prichádzajúcich," odvetil ležérnym tónom.

„Aha." To všetko viac ako dokonale vysvetľovalo.

„Najprv som netušil, že je to ona. Videl som, ako sa bezradne obzerá naokolo seba, tak som k nej podišiel. V prvom momente ma jej prítomnosť vážne prekvapila, až potom som si dal dokopy dve a dve."

„Nebola tam dlho, však?" Tiberius pokýval hlavou a obrátil na mňa svoju plnú pozornosť. Zjavne vycítil, že mám mnoho otázok. „Vedel si, že sa s ňou vieš vrátiť do sveta živých?"

„Nie, nemal som ani poňatia. Ono..." Na chvíľu sklopil pohľad do zeme, zjavne premýšľajú, ako pokračovať ďalej. „Stalo sa niečo naozaj veľmi zvláštne. Niečo, čo zjavne súvisí s témou, ktorú ste pred chvíľou preberali." Pri týchto slovách spozornel znova aj Levi. „Zrazu prišla temnota a z nej vystúpila akási postava v plášti. Mal veľké zatočené rohy a hlas, z ktorého mrazilo dokonca mŕtvych."

Sťažka som preglgol a zaťal ruky v päsť. Ak ju démon skutočne sledoval ešte aj na hranicu života a smrti, nebolo žiadnych pochýb. Jeho cieľom už zjavne nebolo len dieťa, ale aj Clio samotná.

„Hovoril, že sprvu chcel Clio ušetriť. Nemala však strkať nos tam, kam nepatrí. Cítil sa akoby v ohrození. Mal obavy, že ho o niečo pripraví."

„O krv jej dieťaťa," dodal Levi.

Tiberius na neho uprel svoje oči – veľmi verne pripomínali búrkové mračná. „Áno, o prekliatu krv."

„Nárokuje si ju, však?" Šarlatán prikývol. „A Clio..."

„Clio ho prosila, aby sa dohodli nejako inak. Chvíľami som mal pocit, že by neváhala pred ním aj padnúť na kolená, ak by to pomohlo zmeniť jeho názor."

Bolo mi jej nepredstaviteľne ľúto. Vedel som, koľko si toho od začiatku tehotenstva vytrpela a ako veľmi chcela, aby už bolo po všetkom. Chcela si konečne vydýchnuť s pocitom, že má všetko za sebou a pritom držať na rukách svoje a Michaelove dieťa. V slabej chvíli sa mi síce mesiace dozadu zverila, že keby môže všetko vziať späť, určite by chcela tehotenstvu zabrániť, ale v konečnom dôsledku sa tešila. Bála sa, čo materstvo prinesie, ale rozhodla sa svojmu strachu postaviť a na novú životnú rolu sa poctivo pripravovala.

Ani v najhoršom sne by jej zjavne nenapadlo, že o všetko možno príde kvôli starodávnemu kúsku mágie, ktorú stáročiami až do dnešnej doby preniesol rod jej milovaného partnera.

„Musíme niečo urobiť," prehovoril Tiberius po chvíľke ticha. „Nejako ho zastaviť."

Levi po ňom chvíľu nedôverčivo zazeral, ale napokon mu v pokoji vyrozprával všetko, čo sme preberali pred jeho príchodom. Pozorne som oboch sledoval a sám pritom premýšľal nad najbezpečnejšou možnou metódou.

„Jedno je isté. Potrebujeme, aby bola Clio schopná s ním komunikovať. Bez nej to nemá zmysel, nikoho z nás počúvať nebude," povedal som napokon. „Ak ho vie niekto presvedčiť, tak jedine osoba, ktorej sa to priamo týka."

„Čo ak sa ju dovtedy pokúsi znova zabiť?" namietol Tiberius. „Ak by to urobil, nemusel by čeliť žiadnemu dohadovaniu. Vzal by si dieťa a ju ako bonus."

„On Clio nechce, je pre neho zbytočná. Jej rodina nedostala žiadny z úlomkov mágie. Zaujíma sa o ňu čisto kvôli vašej pokrvnej línii," opravil ho Levi.

Tiberius pokrčil pochybovačne nosom. „No, neviem, neznel ako niekto, kto opovrhne dušou zdarma."

„Ľudské duše nie sú ako výpredaj v obchode. Kúp jednu a dostaneš druhú zdarma," sykol znova o niečo podráždenejšie. „Existujú démoni, ktorí sú ochotní prijať duše len od veľmi úzkej skupiny ľudí s konkrétnou predispozíciou." V tej chvíli by bolo ťažké povedať, kto na neho hľadel s väčším prekvapením. Či ja, alebo duch sto rokov mŕtveho šarlatána. „A mám pocit, že tento patrí medzi nich. Prekliata krv alebo nič."

Mal som naozaj silné nutkanie sa ho opýtať, odkiaľ podobné informácie vie. Boli totiž pravdivé, nehovoril žiadne bludy. Na jednej strane som bol hrdý, že oplýva toľkými znalosťami sveta mimo našu realitu. Na druhej ma naozaj vážne znepokojoval dôvod, pre ktorý sa o svete démonov a temna učil tak veľa.

„Beztak si myslím, že bez Clio sa nikam nepohneme," stál som si naďalej za svojim.

„Takže budeme čakať so založenými rukami?"

„Nie, to ani náhodou. My dvaja sa pokúsime niečo zistiť o vyjednávaní s démonmi, a ty budeš do tej doby strážiť Clio."

Tiberius na mňa prekvapene vyvalil oči. „A ako to mám asi tak urobiť, Ryland?"

„Si duch, dokážeš v našom svete vycítiť prítomnosť všetkého, čo by tu nemalo byť. Vrátane seba." Išlo o nepísané pravidlo, ktoré sa malo, údajne, vzťahovať na všetky voľne žijúce duše v našom svete. Mali moc uvedomiť si prítomnosť niekoho ako sú oni, aj keď ich možno nevideli. Ten zvláštny pocit spojenia a podobnosti tam ale bol vždy. „Takže, ak by sa démon o niečo pokúsil, mal by si zaregistrovať jeho moc."

„A potom?" opýtal sa neisto.

To bolo to najhoršie. Keby k tomu skutočne došlo, bolo tu len pramálo vecí, ktoré by dokázal urobiť. Ak teda vôbec niečo. Našou najlepšou šancou bolo, aby sme konali rýchlo a predišli všetkým ďalším komplikáciám, ktoré by Clio už skutočne mohli stáť život.