Clio

„Bojím sa," zakvílila som potichu, snažiac sa nevnímať bolesť, ktorá lomcovala celou mojou hruďou. Každým nádychom sa stávala výraznejšou a odrádzala ma od vynakladanie toľkého úsilia so samotným dýchaním. „Michael..."

„Budeš v poriadku, počuješ? Všetko dobre dopadne, Clio," uistila ma roztraseným hlasom. Jednou rukou zvieral moju – studenú a spotenú –, druhú mal ochranársky položenú na mojom bruchu. „Vydrž ešte chvíľku, dobre? Už len chvíľu, potom ti bude lepšie."

„Bojím sa," zopakovala som a privrela oči.

Nedokázala som premýšľať. Všetky moje zmysli sa sústreďovali iba na bolesť a chaos naokolo. Nespomínala som si na cestu do nemocnice, prebrala som sa až tu. Ryland ani Levi neboli pri mne, sprvu ma obklopovali len samé neznáme tváre, ktoré sa pýtali priveľa otázok. Na väčšinu z nich pomohol odpovedať až Michael, keď sa zrazu zadýchane zjavil pri mne a s tvárou bledou ako smrť zahrnul lekárov otázkami ohľadom toho, čo sa deje.

Nik zatiaľ nevyslovil presnú diagnózu – aspoň teda ja som ju nezachytila. Išlo len o odhady, ktoré museli potvrdiť jednotlivé vyšetrenia a ich výsledky.

Michael sa ku mne opäť sklonil a pobozkal ma na čelo. „Ja s tebou síce k zákroku nepôjdem, ale to zvládneš. Si v dobrých rukách."

Chcela som mu odpovedať – povedať mu úplne všetko, čo som doposiaľ nestihla. Alebo mu možno len miliónkrát zopakovať, ako veľmi ho milujem. Vedel to, hovorila som mu tie slová vždy, keď som mala možnosť. V tej chvíli mi ale prišlo, že to bolo proste málo. Mala som ho milovať viac, ešte častejšie mu to pripomínať a dávať najavo.

Čo ak na to už nikdy nedostanem šancu?

„Rozumela si lekárovi alebo chceš, aby som ti všetko vysvetlil ešte ja?"

„Prosím..." dostala som zo seba ťažko a vyčerpane na neho uprela oči. Takmer okamžite som sa dusivo rozkašľala. Unavovalo ma lapať po dychu ako ryba na suchu. Najradšej by som sa prestala snažiť. Chcela som privrieť oči a počkať... na to, keby mi bude konečne lepšie. Alebo rovno na koniec všetkého.

„Domnievajú sa, že u teba nastala pľúcna tromboembólia. Krvná zranenia sa ti zasekla niekde v pľúcnom riečisku, preto kašleš, bolí ťa hruď a ťažko sa ti dýcha. Preto si aj predtým údajne vykašliavala krv." Hľadela som priamo do jeho očí. Na pozadí jasne sivých dúhoviek sa odzrkadľoval obrovský, skutočne masívny strach. Akoby zrazu čelil svojmu najväčšiemu nepriateľovi. „Vďaka EKG vylúčili infarkt, ktorý môže mať do istej miery podobné príznaky."

Mojou prvou otázkou na lekárov bolo, či je v poriadku moje dieťa. Až priveľmi jasne som si totiž spomínala na všetko, čo sme s Rylandom a Levim preberali u mňa doma. Bolo to, akoby som teraz za ten rozhovor mala zaplatiť. Konšpirovala som nad konaním temnej bytosti, ktorá mi takýmto spôsobom chcela pripomenúť vlastnú smrteľnosť a zraniteľnosť.

„Preto teraz musia spraviť vyšetrenie, ktoré sa volá angiopulmografia. Vyberú jednu cievu, v zápästí alebo stehne, a ňou povedú katéter až do pľúc." Nepríjemne ma striaslo len sekundu predtým, než by som sa znova rozkašľala. Michael zbledol ešte viac, možno ešte viac ako ja samotná. „Potom sa podá kontrastná látka, bezpečná pre maličké, neboj sa." Pohladil ma po bruchu a pritisol naň pery. „Tak nájdu problémové miesto a potom vyberú ďalší postup."

Vedela som, že mi hovorí veľmi zjednodušenú verziu procedúry. Ale bola som za to rada, nechcela som počúvať nič zdĺhavé a namáhavé.

„O tom si pohovoríme, potom, dobre?" Sotva badateľne som prikývla a oblizla si popraskané pery. „Maličké je zatiaľ relatívne v poriadku, aj preto musia konať rýchlo. Všetci chceme predísť núdzovému cisárskemu rezu." Obaja sme pootočili hlavu a pozreli na KTG monitor, ktorý celý čas sledoval srdcovú frekvenciu bábätka a rovnako prípadné sťahy maternice.

„Zavolal by si... mame?"

„Tvojej?" Znova som prikývla. Mama už zjavne sedela v lietadle, ktoré smerovalo do tropického Karibiku. Dúfala som ale, že ju Michael ešte zastihne a uprosí ju, aby prišla sem. Chcela som, aby tu bola – aby ma práve ona vzala za ruku a uistila ma, že všetko bude znova v poriadku. „Urobím to hneď ako ťa vezmú na vyšetrenie, dobre? Budem jej volať dovtedy, kým nepríde, sľubujem."

„Michael..." Oboch nás upútal mužský hlas. Známy mužský hlas. „Údajne si doktorku Gouldingovú žiadal, aby som bol k zákroku prizvaný ako dohliadajúci anestéziológ ja."

„Doktor Davids... áno, ďakujem, že ste prišli." Michael okamžite vyskočil na nohy a šiel si s ním podať ruky. Na doktora Davidsa som si spomínala. On bol minulý november aj pri mojej operácii zápästia. „Môžete, však? Nebude to problém?"

„Nie, nie. Akurát nemám žiadny iný prípad." Obaja nešťastne pozreli mojim smerom. Bála som sa hádať, ako asi môžem pôsobiť na pohľad. Po fyzickej a psychickej stránke som sa cítila úplne strhane, smrteľne vyčerpane z bolesti a námahy, ktorú som musela vynakladať hoci len na to, aby som sa udržala pri vedomí a vnímala. „Mrzí ma, že sa stretávame opäť ta takýchto nešťastných okolností, Clio," povedal mi a vľúdne sa usmial. Sebavedome podišiel bližšie a posadil sa na stoličku, kde ešte pred chvíľou sedel Michael. „Katetrizačnú sálu sme už pripravili, behom desiatich minút začneme, dobre? Nebudeš cítiť nič, dohliadnem na to. Lokálne umŕtvim miesto, kde doktorka zavedie katéter a dám ti nejaké lieky na upokojenie. Inak ale zostaneš plne pri vedomí."

„Všetci berú ohľad na to, že si tehotná a myslia na bezpečnosť bábätka, nemusíš sa báť," uistila ma Michael znova a klesol na kraj nemocničného lôžka. Načiahla som k nemu roztrasenú ľavú ruku a preplietla si s ním prsty. V okolí zápästia a ohybu lakťa sa mi začínali tvoriť modriny. Údajne sa mi infúziu snažili zaviesť až tri sestričky, než sa im to konečne podarilo. „Obaja budete v poriadku, Clio."

Bolelo ma sledovať ako sa trápi. Oči mu viditeľne podlievali slzy, celý sa triasol od strachu a nervozity. Nedokázala som si ani prestaviť, koľko úsilia musí vynakladať na to, aby sa tu rovno psychicky nezrútil. Vždy sa o mňa bál, od začiatku tehotenstva ešte o to viac. A dneškom akoby sa jeho najhoršia nočná mora zhmotnila priamo pred jeho očami. Zrazu bolo až priveľmi reálne, že by o mňa mohol prísť.

Uvedomovali sme ti to obaja.

Napriek tomu, že sme sa snažili myslieť pozitívne.

„Milujem ťa," šepol zlomeným hlasom a sklonil sa pre pusu. „Urobím a zariadim aj nemožné, len aby si bola v poriadku. Obrátim nebo aj peklo hore nohami, ak to bude treba, sľubujem."

„Milujem ťa," odvetila som chrapľavým hlasom a pevnejšie stisla jeho ruku. „Budem v poriadku," dodala som ešte, potláčajúc kašeľ. Niečo veľmi podobné som mu povedala aj pred poslednou operáciou. V tej chvíli sa to možno nezdalo, ale mala som nad situáciou omnoho väčšiu kontrolu. Vedela som, že zlomenina ma priamo na život neohrozuje.

Videla som, že ešte chcel niečo povedať. Naprázdno však preglgol, znova ma pobozkal a kývnutím hlavy si zavolal bokom doktora Davidsa. Asi si myslel, že ich nebudem počuť. Opak ale bol pravdou. „Keby niečo..." začal a letmo sa obzrel ponad plece ku mne. „Kedy niečo..." zopakoval znova a párkrát sa zhlboka nadýchol, než mohol pokračovať. „Keby si musíte vybrať... keby nemôžete pomôcť obom..." ruky zaťal v päsť, až mu obeleli hánky, „zachráňte Clio, dobre? Prosím vás, ona to musí prežiť."

„Michael, prosím ťa..."

„Sľúbte mi to!" naliehal na neho, znova sa zaslzenými očami obzerajúc na mňa.

Slzy po mojich lícach stiekli v momente, kedy doktor Davids sotva badateľne prikývol. Keby môžem, nakričím na nich a zvozím ich pod čiernu zem. Oboch. Oni nemali právo sa takto rozhodnúť. Nie bez môjho súhlasu. To maličké bolo v prvom rade moje, ja som ho posledných tridsaťjeden týždňov strážila, živila a doslova vytvárala. Oni nemohli len tak rozhodnúť o tom, že môj život je o niečo viac a v prípade núdze sa naň vykašľať.

Na Michaela som sa naposledy pozrela cez hustý závoj sĺz. Za ruky sme sa držali do poslednej možnej minúty. Až bolo ťažké hádať, kto z nás sa momentu rozlúčenia bál viac. Aj keď mal trvať len niekoľko minút. Než som sa následne nazdala, ležala som na sále a okrajovo počúvala doktorov a sestričky, ako si naposledy prechádzajú podrobnosti môjho stavu a zákroku.

„Hlavne pokoj, bude to pomerne rýchle," povedal doktor Davids, keď sa posadil k mojej hlave. Zatiaľ som necítila, že by podané lieky na upokojenie zaberali. Stále som sa cítila až priveľmi pri zmysloch – vnímala som bolesť a hlavne svoj vlastný strach.

„Počula som, čo vám... Michael hovoril." Prekvapene nadvihol obočie, berúc do rúk ďalšiu striekačku. „Ja si... ja si želám... opak. To malé... dobre? Ak to inak ne-nepôjde..."

„Clio, obaja ma staviate do veľmi nepríjemnej pozície. Ja nemám len tak právo rozhodovať o tom, kto zomrie a kto bude žiť."

„Moje dieťa, dobre? Nie... nie mňa..." trvala som na svojom, prosebne hľadiac do jeho očí. Zvyšok tváre m zakrývalo chirurgické rúško.

„Všetko prebehne tak, aby som túto voľbu urobiť nemusel. Dohodnime sa takto, hm?"

Privrela som uplakané oči a otvoril ich až vtedy, keď znova prehovoril. Vysvetľoval mi, že doktorka zvolila žilu v mojom pravom zápästí – cez ňu povedie katéter až k pľúcam, do ktorého následne strekne kontrastnú látku. Ja nebudem cítiť nič, lokálne znecitlivenie sa o všetko postará.

To som si aspoň myslela.

Vnímala som presný moment vpichu. Nie výrazne, ale cítila som. Zahryzla som si do spodnej pery a sťažka sa cez bolesť na hrudi a slzy nadýchla. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Celú ma zrazu zaliala príšerná zima a hlava sa mi roztočila. Doľahla na mňa hrozná otupenosť, ale takisto akýsi prazvláštny pokoj. Pocit, ktorý som doposiaľ ešte určite nikdy necítila.

Otvorila som ústa, chcela som prehovoriť k doktorovi Davidsovi a upozorniť ho, keď sa mi pred očami zatmelo úplne. Zo sekundy na sekundu.

Ako mávnutím čarovného prútika.

⫷⫸

Temnotu akoby mihnutím oka vystriedalo... nič. Na prvý pohľad absolútna prázdnota, ktorá nemala konca-kraja. Obrovský priestor sa tiahol naokolo mňa, zatiaľ čo okolo členkov sa mi krútil tenučký opar hmly alebo dymu. Nenachádzala som žiadny strop, žiadne steny, okná či dvere.

To, že nie som sama, som si všimla až po niekoľkých zúfalých otočkách okolo vlastnej osi. Neistými krokmi som sa pobrala k nejasným siluetám, ktoré sa pohybovali akosi chaoticky. Akoby nikto z nich nemal určený svoj presný cieľ. Skrátka sa tu motali, hľadeli bezducho pred seba a neriešili nikoho vo svojom okolí. Nik sa s nikým nerozprával.

„Haló!" zakričala som a dúfala, že si ma niekto všimne. Zopár hláv sa ku mne otočilo, stretla som sa s pohľadmi niekoľkých párov očí, ktoré si ma prezreli veľmi nešťastne. Ľutovali ma, dve ženy dokonca pokývali nado mnou hlavou. „Prosím vás," prihovorila som sa jednej z nich a podišla som bližšie. Pôsobila priateľsky, dlhé ryšavé vlasy jej vo vlnách padali až k drieku, zatiaľ čo veľké modré oči boli ozdobou krásy jej nežne pôsobiacej tváre. Mohla byť len o pár rokov staršia odo mňa. „Vedeli by ste mi pomôcť? Kde sa to nachádzam?"

„Vo svojom večnom domove," odvetila, načiahla ku mne ruku a vzala medzi prsty niekoľko pramienkov mojich vlasov. Vystrašene som od nej zacúvala. „Nemáš tu ešte čo hľadať. Rozhodne nie s dieťaťom pod srdcom." Pravá ruka mi okamžite skĺzla na brucho a ochranársky ho pohladila.

„Kde presne to som? Nerozumiem vám." Očami som ju prosila o inú, zreteľnejšiu odpoveď.

„Všetci tu raz skončíme, ale niekto nespravodlivo skoro. Bola si ukrátená o mnoho krásneho, je mi to veľmi ľúto."

Nechápavo som pokývala hlavou, zúfalo hľadajúc pomoc od niekoho iného. Skoro som vyskočila z kože, keď mi niečia ruka pristála zozadu na pleci. „Prepáčte, krásna slečna, ale vyzeráte byť úplne stratená. Dovoľte mi, aby som vás usmernil. Verte mi, sprievodcu ako ja nebudete ľutovať." Neznámy muž ma vzal za pravé zápästie a svižne si ma otočil tvárou k sebe. Sánka mi skoro spadla až na zem, keď som zbadala jeho tvár. Známy úškrn na jeho perách sa stratil takmer okamžite.

„Tiberius..." zašepkala som neveriacky. Michaelov prastarý otec predo mnou stál v celej svojej kráse. Bielu košeľu mal pri krku rozopnutú, takže som jasne videla zakončenia jeho jaziev. Hlavu mu zdobil jeho milovaný čierny cylinder.

„No dopekla, čo tu robíš?!" zdesene sa obzrel naokolo seba, zrazu pôsobiac ešte viac dezorientovane ako ja. „Čo sa stalo?"

„Neviem, nemám poňatia. Kde to vôbec som?" Možno to bola chyba, ale v tej chvíli som skrátka potrebovala pocítiť fyzickú prítomnosť niekoho známeho. Pokojne sto rokov mŕtveho šarlatána, ktorému som sa naliehavo hodila okolo krku. Aspoň minimálne mi odľahlo, keď okolo mňa pevne ovinul ruky. „A čo tu robíš ty? Si tu kvôli mne?"

„Nie, ja... vieš..." nervózne sa zasmial, hladiac ma po vlasoch. „To je jedno, nechaj tak. Teba ale musíme dostať preč, späť do sveta živých. Nemáš tu čo hľadať." Odtiahol sa odo mňa a pohľad uprel dole na moje brucho. Naposledy, keď sme sa stretli, ešte moje tehotenstvo viditeľné nebolo. Od tej doby som sa ale naozaj poriadne zmenila. „A čo dieťa? Clio..."

„Hovoríš..." sťažka som preglgla, „hovoríš, že ma musíš dostať späť do sveta živých? To som akože..." nedokázala som tie slová ani vysloviť. Horšie ale bolo, že som si nedokázala spomenúť na nič, čo predchádzalo tomuto miestu. Netušila som, čo ma sem priviedlo a hlavne prečo. Predsa som... Nemohla som len tak...

„Och, dopekla!" zanadával šarlatán, pútajúc na nás zrazu až priveľa pozornosti.

To však ešte nebolo nič v porovnaní s tým, čo nasledovalo. Nad našimi hlavami sa prehnala vlna nepreniknuteľnej čierňavy, ktorá rozkričala všetkých prítomných. Vrátane mňa. Vydesene som vzala Tiberia za ruku a stisla ju tak pevne, akoby od toho záležalo úplne všetko. Spoza našich chrbtov čoskoro zaznel smiech, ktorý mrazil až do morku kostí.

„Teba som mal pôvodne v pláne ušetriť, Clio," prihovoril sa mi hrubý, zimomriavky navodzujúci hlas. Urobila som ďalší krok k Tiberiovi. „Ale ty si proste musela strkať nos tam, kam si nemala, čo? Nemôžem ti dovoliť, aby si zmarila moje zámery. To dieťa ja moje. Prekliata krv v jeho žilách ho predurčila stať sa ďalšou z mojich trofejí."

Pevne sa držiac za ruky sme sa otočili za hlasom. Niekoľko metrov od nás sa do výšky týčila postava v čiernom plášti. Kapucňa mu zakrývala hlavu aj tvár – vidieť bolo akurát mohutné zatočené rohy, ktoré mu vystupovali z čela.

„Prosím..."

„Ja pravidlá nevymýšľam, tie sú dávno dané. Funguje to takto už dlhé stáročia a bude až do konca vekov."

„Určite sa vieme nejako dohodnúť," naliehala som, potláčajúc slzy a chvenie hlasu. „Dám ti, čo len budeš chcieť, ak moje dieťa ušetríš. Prosím ťa... prosím..." V tej chvíli som na seba absolútne nemyslela. Zostala by som tu – na veky vekov –, keby mi zaručí, že moje dieťa bude žiť. Obetovala by som absolútne všetko, čo som mala a dokonca aj nemala.

Už-už som otvárala ústa, keď mnou prešla vlna obrovskej bolesti. Tá mi v sekunde pripomenula úplne všetko. Každý detail, ktorý tomuto miesto predchádzal. Spomínala som si na nemocnicu, na Michaelov výraz plný strachu a bolesti, na moje vlastné trápenie.

„My dvaja sa nepoznáme a som si istý, že sa poznať ani nechceme. Takže..." prehovoril Tiberius, lepšie ma svojim telom schovávajúc za seba. Akoby to malo nejako pomôcť. „Zberaj sa pekne späť tam, odkiaľ si prišiel. Clio ti nedám!"

„Ja chcem v prvom rade to, čo nosí v sebe, šarlatán. Chcem krv tvojho potomstva." Tiberius sa nervóze zasmial. Stisk jeho ruky ešte zosilnel, zatiaľ čo palcom ma upokojujúco pohladil po hánkach. „Chcem to, čo som vzal aj tebe, hoci si o tom nemal ani poňatia."

„Tak si to pekne aj nechaj a budeme sa tváriť, že dnešok sa neudial. My dvaja máme..."

„Tiberius..." zakvílila som a oprela sa oňho, keď mi celou hruďou prebehla otrasná, doposiaľ nepoznaná bolesť. Šarlatán sa pohotovo obrátil a vzal ma do náruče práve v momente, kedy sa mi pred očami znova zotmelo.

Démonov smiech ma sprevádzal ešte niekoľko krátkych sekúnd, počas ktorých sme s Tiberiom padali do neznáma.