Ryland

Reakcia Clio mi z mysle neschádzala celú cestu domov. Snáď nikdy, naozaj nikdy som ju nevidel takú vydesenú a znepokojenú. Dokonca ani koncom minulého roka a to už bolo čo povedať. Skutočne som ľutoval, že som jej tú knihu vzal ukázať. Hlavne teraz, keď bola tehotná a rozrušilo ju omnoho viac vecí, ako bežne.

„Si v poriadku?" opýtala sa Daysha a zozadu mi vkĺzla prstami do vlasov. Cestou od Clio som sa po ňu zastavil v práci. „Nepovedal si takmer nič."

„Premýšľam," zamrmlal som, bubnujúc bruškami prstov po volante. Zostávali posledné dve križovatky, doposiaľ na všetkých semaforoch som schytal červenú. Každá sekunda čakania navyše skúšala moju trpezlivosť. „Čo ty a zajtrajšok? Rozhodla si sa či pôjdeš s nami?"

„Myslela som si, že áno, ale..." zmĺkla na chvíľu a nešťastne mykla plecami. „Čítala som si niečo málo o podobných svadbách a nie som si istá, že by som tam mala ísť. Veď ma nik z nich ani nepozná, nechcela by som nejako narušiť váš kruh známych a tak."

„Hovoril som so ženíchom, nemá s tým problém."

„Fakt neviem, zlato." Naklonil som sa k nej a pobozkal ju na líce. Chcel som, aby išla so mnou. Uisťoval som ju, že nikto po nej nebude krivo pozerať. Predsa ale mala akýsi rešpekt, ktorý ju stále nútil pochybovať. „Môžem ešte do rána popremýšľať?"

„Zmeniť názor môžeš aj päť minút pred odchodom, ak sa stihneš dať dokopy."

„Čo by som si vôbec mala obliecť?"

„Hmmm..." zamyslel som sa, konečne mieriac k poslednej križovatke. „Máš tie krásne žlté šaty až po zem, tie s holým chrbtom." Nikdy som ju v nich ešte nevidel, zahliadol som ich akurát v jej skrini niekoľko mesiacov dozadu, keď sme spoločne vyberali šaty na večeru u jej rodičov. Išlo o moje prvé stretnutie s nimi a Daysha si chcela dať skutočne záležať, obaja sme pred nich museli nacupitať krásne nahodení. „Nia by ti vedela pomôcť s doplnkami, vlasmi a podobne. Skús jej napísať, možno sa inšpirujete jedna od druhej."

„Tiež ma presviedčala, aby som išla. Vraj to bude veľmi príjemný zážitok."

„Má rozhodne pravdu."

Občas mi prišlo zvláštne, že sú moja súčasná a bývalá partnerka také dobré priateľky. Ale v konečnom dôsledku to bolo milé. Od mojej oslavy narodenín si skvele rozumeli, najmä, ak sa k nim pridali ešte Clio a Marcia. Stala sa z nich štvorica, ktorej energiu dokázal zvládnuť len málokto.

„Hlavne si predstav, ako by som tam pôsobil ja... na každom ramene jedna žena, obe nádherné ako tie najkrajšie zákutia vesmíru."

„To bolo romantické a egoistické v jednom," skonštatovala so smiechom a teraz sa naklonila ona ku mne, aby ma pobozkala na líce. „Ráno ti dám vedieť."

„Len aby si mala počas noci dosť času na premýšľanie," rypol som do nej žartovne.

Daysha ma však veľmi rýchlo schladila faktami: „Budem mať, neboj. Prítomnosť tvojho synovca sa o to postará." S úškrnom mi brnkla po nose a potom svoju pozornosť obrátila na svoj mobil.

Uľavilo sa mi, keď som zaparkoval na známom mieste. Síce sme sa vo výťahu zbehli s deckami od susedov, ktoré celý čas vrešťali, bol som po dlhom dni konečne doma. V práci toho bolo tak akurát, znova som musel riešiť stále trvajúci problém s tlačiarňou, ktorý ma už týždeň oberal o všetku energiu. Nedokázal som pochopiť nového vedúceho a on nedokázal pochopiť mňa. Hrané poklonky a pretvárky boli citeľné z oboch strán.

„Ahoj," pozdravil som Leviho zahĺbeného v knihách. Presne takto som ho nachádzal každý jeden deň. Nemal som nič proti tomu, aby sa vzdelával a hľadal samého seba. Pomaly som si však začínal o neho robiť starosti. „V pohode?"

„Jasné, všetko je fajn," odvetil. Pohľad k nám ale nezodvihol, oči nechal zafixované na obsah jednej v koži balených kníh. Väčšinu z nich som si len zbežne prezrel, nevenoval som im priveľa pozornosti. „Vzal si otcovu knihu démonov," konštatoval, nepýtal sa.

Daysha na mňa v momente pohoršene obrátila pohľad. „Áno, na chvíľu som ju potreboval."

„Páčila sa Clio?" vyzvedal ďalej.

„Ryland!" Daysha ma päsťou buchla do ramena a pustila svoju tašku na zem. „Si normálny?! Prečo jej teraz nosíš také veci? Nemá dosť problémov?"

Vydýchol som, siahol do vlastnej tašky a vytiahol odtiaľ knihu. Obrátil som ju v rukách, ale znova otvoriť som sa ju neodvážil. Možno som sa trocha aj bál, či by som v nej neobjavil niečo aj zo svojich nočných môr.

„Našli sme v nej niekoľko zaujímavostí," zhrnul som stručne všetko, čo sa u nej doma udialo. Levi si knihu bez váhania vzal a skrátka ju položil vedľa seba. „Nabudúce sa opýtam, než si ju vezmem."

„V pohode, poslúž si."

S povzdychom som nad ním pokrútil hlavou, vtisol rýchlu pusu svojej drahej a namieril si to do kuchyne. Natoľko som sa zahrabal dnes do práce, že som úplne zabudol na obed, celý deň som prežil iba na káve. Snažil som sa toho stihnúť čo najviac, hlavne preto, že som končil skôr a šiel za Clio. Občas som si to mohol dovoliť tiež. Odísť skôr, ako moji zamestnanci a vybaviť si niečo súkromné. Nemusel som svoju kanceláriu okupovať neustále do večerných hodín.

S Dayshou sme sa spoločne najedli, dali si pohár dobrého vína a ona sa potom trocha neochotne stiahla do spálne. Videla, že zjavne chcem s chlapcom hovoriť osamote, ale zároveň po mojej spoločnosti a pozornosti túžila takisto.

„Je tu niečo, čo sa ťa musím spýtať," začal som a posadil sa vedľa neho. S pokračovaním som počkal, kým Levi zdvihol hlavu od knihy vo svojich rukách. Takmer hneď som v nej spoznal Corvusovu Knihu tieňov. „Súvisí to s knihou démonov."

„Chceš vedieť, či ma Bridget poverila úlohou pokračovať v otcovej práci?"

Už ma ani neprekvapilo, že mi tie slová vzal z úst. Bol som v jeho veku tiež taký – rád som ľudí naokolo seba oslňoval tým, že som chvíľami presne vedel, čo mi chcú povedať. Ako som to vedel? Úplne podvedome, skrátka som to vycítil z ich postoja, pohľadu a najmä energie, ktorú vyžarovali. Ich myšlienky sa mi sformovali v mysli skôr, než ich stihli vysloviť. Dalo sa to ignorovať, chcelo to len každodennú prax.

„Áno, presne to by som chcel vedieť."

„Tak buď pokojný, o niečom takom nepadlo ani slovo."

Zjavne až moc hlasno som vydýchol od úľavy. Skutočne sa mi však uľavilo. Pred mamou som to spomínať nechcel, ale práve tohto som sa desil najväčšmi. Dobré vedieť, že občas si vesmír nevypočuje moje najhoršie myšlienky.

„Stále sa o to môžem pokúsiť, nie?"

„Čože?" domnieval som sa, že som ho snáď zle počul. „Levi, toto nie je niečo, čo si môžeš skúsiť a potom zanechať, ak ti to nepôjde. Nejde o žiadne voľnočasové hobby. Hovoríme o činnosti, ktorá stála život mnohých tvojich predkov."

Pousmial sa, až ma zamrazilo na chrbte. „Myslíš si, že to neviem? Stál som mame za chrbtom, keď našla otcovo telo, na všetko si spomínam. Ako tam ležal, ako okolo neho stále horeli sviečky..." Obzrel sa na knihu démonov a prešiel po jej prebale bruškami prstov. „Kniha ležala vedľa neho. Otvorená, s popísanou stranou a načatou ilustráciou." Naslepo ju otvoril, nachádzajúc však presnú dvojstranu. „Dokážem ho nájsť, mám aspoň nejakú predstavu ako vyzerá."

Okamžite som pokýval hlavou a knihu mu z rúk vytrhol. Čakal som, že sa bude brániť a zasiahne. Ani sa však nepohol. „Nech z tvojich úst podobné slová už nikdy nepočujem, rozumieš mi?!" sykol som prísne, prepaľujúc ho karhavým pohľadom. Každým dňom sa toto celé akoby zhoršovalo. Vlastnú hlavu si staval skutočne priveľmi rázne a pomaly, ale isto tým hnal samého seba do zbytočných rizík. „Neželám si, aby si sa zbytočne vystavoval nebezpečenstvu! Takémuto ani žiadnemu inému. Rozumieme si?!"

„Vykoľajila ťa otcova prítomnosť, že? Akurát si mi to nepovedal," zmenil tému úplne pokojným hlasom. Akoby moje predošlé slová ani nepočul. „Tiež ma to vyľakalo. Netušil som, že..."

„Že to dokážeš? Privolať ducha len tak?"

„Od tej noci cítim duše zosnulých naokolo seba omnoho intenzívnejšie. Sú naozaj všade, doslova v celom meste. Ale väčšina ľudí ich nevidí a nevníma. Pritom bežne prechádzajú naokolo nich."

Udivene som visel na každom jeho slove. Na istote, ktorú do nich vkladal. Skutočne hovoril z vlastných skúseností, nevymýšľal si. To som si bol viac ako istý. Nemal na to dôvod. Navyše nebol z tých, ktorí by si z takejto témy robili žarty.

„Netuším, ako sa mi podarilo povolať otca," pokračoval ďalej, opierajúc si chrbát. Siahol pritom po jednom z vankúšov. Zjavne, aby sa mal čím rozptýliť. „Myslel som na neho. Na to, ako by asi mama zareagovala, keby sa tam v tej chvíli zjavil. Chcel som ju zastrašiť. Chcel som, aby sa bála toho, čo dokážem."

„Levi, dokedy ešte chceš robiť medzi vami rozbroje? Nespomínaš si už, čo ti otec povedal?"

„Po vašom odchode mi toho povedal omnoho viac."

„To je síce pekné, ale ja narážam na slová, ktoré som počul tiež. Nechce, aby ste sa s mamou kvôli nemu hádali. A myslím si, že by si to mal rešpektovať a urobiť svoje maximum, aby si mu vyhovel."

Pretočil nad mojimi slovami oči, poťahujúc za roh vankúša. „Motáme sa v kruhoch."

„A predsa stojíme stále na jednom a tom istom mieste."

„Mal by si ísť za Dayshou. Urobte si pekný večer, ja vypadnem na vzduch." Odložil vankúš a vyskočil na nohy. Znova pritom zhrabol otcovu Knihu tieňov. „Do polnoci sa vrátim."

Už-už som otváral ústa, ale v poslednej chvíli som si zahryzol do jazyka. Nemalo to cenu, iba by sme sa pohádali. A to sme pred zajtrajším dňom naozaj nepotrebovali. Čakal nás veľmi príjemne strávený piatok plný radosti a osláv – letného slnovratu a sviatku lásky dvoch ľudí. Keby tam prídeme v zlej nálade, všimol by si to každý.

„Dávaj si pozor," povedal som nakoniec.

Nemal som mu robiť takéto ústupky. Nikam nás to neposúvalo, stále sme prestupovali na jednom a tom istom mieste. On hájil svoje názory, jeho mama svoje a ja takisto svoje. Všetci sme si postavili svoju hlavu a ťahali za tri rôzne konce jedného lana. Čo logicky ani možné nebolo.

Levi sa pred odchodom načiahol za knihou démonov. Zmocnil som sa jej ale skôr a rázne pokýval hlavou. Nesúhlas v jeho očiach bol zrejmý, ale nepovedal ani slovo. Len mi kývol hlavou a trocha energickejšie za sebou zabuchol dvere.

Netrvalo dlho, kým Daysha vykukla zo spálne. „Chcela som večer vo dvojici, ale nie za takýchto dusných okolností."

„Ber, čo dávajú," mykol som plecami a pevne zovrel knihu v rukách.

Cítil som sa hrozne. Strhane a vyčerpane, chvíľami dokonca vez nálady a chuti niekam zajtra ísť. Najradšej by som sa len zamkol doma a letný slnovrat oslávil veľmi minimalisticky. Litha, ako sa sabat medzi wiccanmi nazýval, mala svoje čaro. Ako malý som túto čarovnú noc miloval. V istých smeroch mi pripomínala oslavy Beltanu, čiže noci čarodejníc. Najmä pre veľké, neopomenuteľné ohne a vatry. Letný slnovrat mal však akúsi sladšiu, lahodnejšiu príchuť, ktorú som cítil už od útleho detstva.

Zo zblúdilého toku myšlienok a spomienok ma prebrala až Daysha, ktorej ruky sa ocitli na mojich pleciach. Naklonila sa ponad sedačku a objala ma okolo krku, bozkávajúc ma za pravé ucho.

„Poď do postele, láska" zašepkala sladko, obtierajúc sa perami o moje ucho. „Nevadí, ak budeme len ticho ležať vedľa seba. Aspoň si oddýchneš pred veľkým dňom."

„Nepodarilo sa ti ešte rozhodnúť, či ma budeš sprevádzať?"

„Ak ti to urobí radosť..."

Podvedome som sa usmial. „Urobí a naozaj veľkú." Nemienil som na ňu tlačiť, bolo to čisto jej rozhodnutie. Tajne som ale dúfal, že sa podvolí a nakoniec pôjde so mnou. Bude to skvelá šanca, aby bližšie spoznala tradície a zvyky, ktoré sú súčasťou môjho života a života mojej rodiny už od narodenia. „Nia ti určite veľmi rada pomôže pripraviť sa."

„Už som jej písala, ráno idem k nej domov. Potom sa po nás údajne zastavíš."

„Údajne..." zopakoval som a vzal ju za ruky. „Budem tam za najväčšieho frajera. Pochybujem, že ešte niekoho tam budú sprevádzať dve tak nádherné ženy."

„Hlavne nezabúdaj, že primárne tam ideš so mnou," podotkla s hranými výčitkami. Obrátil som sa k nej a skôr, ako sa nazdala, som ju pretiahol cez opierku gauča ku mne. S pišťaním pristála vedľa mňa a radostným smiechom zaplnila celý byt. „Ja sa nerada delím."

„To ja veľmi dobre viem," odvetil som, sklonil k nej hlavu a nežne vzal jej spodnú peru medzi zuby.

Veľmi som sa bál zamilovať. Vedel som, čo zlomené srdce obnáša a nechcel som to zažiť znova. Nemyslel som si, že mám v sebe ešte dostatok síl, aby som sa z niečoho takého pozviechal. Postupom času sa ale všetko menilo. Pomaly, ale isto. Život som si užíval omnoho viac, odkedy sme boli spolu. Aj ten najhorší deň bol vďaka nej o niečo znesiteľnejší. Vedel som, že na nič nie som sám. Niekto veľmi špeciálny si moje problémy vždy ochotne a trpezlivo vypočuje, len aby ma potom presvedčil, že nič nie je tak hrozné, ako si myslím. To bolo niekedy skutočne na nezaplatenie.

„Milujem ťa," zašepkal som a náruživo ju pobozkal. Jej prsty sa už úplne automaticky ocitli v mojich vlasoch, aby si ma pri sebe udržala o niekoľko sekúnd dlhšie.

„Ani nevieš, ako dlho som snívala o tom, že budem z tvojich úst počuť tieto slová."

„Hold, mala si ma na rande pozvať skôr."

„Hold, nemal si sa chovať, akoby si stále chodil s Niou alebo rovno balil Clio."

„Nezabúdaj, že moje sympatie voči Clio boli čisto tvojim výmyslom," pripomenul som jej. Bol som úprimne zaskočený, keď mi o tom povedala prvýkrát. Nebol som si vedomý, že by som si voči Clio niekedy dovolil niečo nevhodné alebo zavádzajúce. Mal som ju veľmi rád, boli sme skvelí priatelia a kolegovia, tam to začínalo aj končilo. Nikdy som s ňou nemal nejaké postranné úmysly. „Ale ak mi teraz dovolíš, veľmi rád ti dokážem, že si moja jediná."

Na ruky som ju vzal skôr, než stihla zaprotestovať. S ďalším radostným výskotom ma objala okolo krku a nechala sa zaniesť priamo do mojej postele, ktorá na nás už nečakala.

⫷⫸

„Nikdy som nebola dobrá tanečnica," zasmiala sa Daysha, opierajúc si hlavu o moje rameno. Tancovali sme o kus ďalej od ostatných párov a hostí, obaja sme chceli trocha súkromia a času len pre seba. „Pokojne mi povedz, keby som ti už priveľmi postúpala nohy."

„Rozhodne ti dám vedieť," odvetil som uisťujúco a pobozkal ju do vlasov. Nia jej ich urobila naozaj krásne, to sa muselo nechať. Od výrazných vĺn, cez niekoľko tenučkých zapletených vrkočov na oživenie, až po ozdobnú čelenku s veľkými kúskami surového citrínu. Ten svojimi žltkastými odtieňmi ladil s jej šatami. „Zatiaľ si to ale užívam. Už ani neviem, kedy som naposledy takto s niekým tancoval."

„Je to celkom romantické, nie? Tá hudba, hviezdne nebo, veľká vatra..."

„Páčila by sa ti takáto svadba?"

„Možno aj áno. Bola to naozaj veľmi príjemná skúsenosť. Vieš... odmala som zažila iba niekoľko tých veľmi tradičných svadieb. Zjavne by som si nedokázala ani predstaviť, že uzavretie manželstva dvoch ľudí môže prebehnúť aj takto."

„Prvýkrát som na wiccanskej svadbe bol ako desaťročný, pár mesiacov po Damianovom narodení," zaspomínal som s úsmevom. „Bola to úžasná skúsenosť. Mojou obľúbenou spomienkou je, ako sme na seba s Aspenom prevrátili dvojposchodovú tortu."

Daysha sa zasmiala a zodvihla hlavu, čakajú na pokračovanie. „Čože?"

„Obaja sme mali chuť ešte na jeden extra kúsok torty, aj keď nám to rodičia už zakázali. Tak sme sa rozhodli ísť poza ich chrbát. Corvus ich šiel zamestnať a my dvaja sme sa prikradli k torte. Samozrejme, sme mu museli sľúbiť, že kúsok vezmeme aj pre neho."

„Tak vieš, žiadna služba nie je zadarmo. Hlavne medzi súrodencami." S úsmevom prevrátila očami. Obaja sme mali svoje skúsenosti. „Čo sa stalo ďalej?"

„Dva kúsky by sme ešte boli zvládli vziať a odniesť. Kritický bol ten tretí." Otec nás skoro stiahol z kože, keď sme pred neho napochodovali celý od šľahačky, polevy a čokolády. Corvus sa skoro udusil od smiechu, zatiaľ čo mama zúfalo hojdala na rukách Damiana, ktorý si šiel hlasivky vykričať. „Väčšina hostí sa z nás smiala, ja som bol červený od hanby snáď aj za ušami. A Aspen do seba spokojne ládoval tortu akoby sa nebolo nič stalo." Bola to jedna z mojich najmilších spomienok na môjho najstaršieho brata. V tej dobe na tom nebol zdravotne až tak zle. Mal lepšie aj horšie dni, ale tie lepšie stále prevládali.

Jeho stav sa začal výrazne zhoršovať krátko po jeho desiatych narodeninách. Dovtedy sa zdalo, že je jeho cystická fibróza pod kontrolou. Potom ale prišli hospitalizácie – stále častejšie a dlhšie, s horšími prognózami a náročnejším priebehom. Vyústilo to až do bodu, kedy sme sa všetci modlili za zázrak. Ten však nikdy neprišiel. Chlapec, ktorý zo mňa prvýkrát urobil staršieho brata, zomrel ešte pred svojimi šestnástymi narodeninami.

Celý môj svet sa vtedy zrútil prvýkrát.

Ale možno aj najintenzívnejšie za celý môj život.

Hneval som sa na celý svet a najviac na svoju vlastnú krv. Preklínal som predkov, ktorí nám prenechali cenný dar mágie. Bola priveľmi slabá a zbytočná. Nedokázala nám pomôcť zachrániť môjho brata. Zrazu som s ňou preto nechcel mať vôbec nič spoločné. Ani napriek tomu, že moju ľavú ruku už zdobilo naše prvé rodinné tetovanie.

„Ja podobné historky zo svadieb nemám," zamrmlala Daysha a znova si oprela hlavu o moje rameno. Pomaly sme sa hojdali z jednej strany na druhú, občas urobili krok sem alebo krok tam. Ani náhodou sme ale neladili s veselým rytmom piesne, ktorá hrala za našimi chrbtami. Na nevestino želanie sme tu mali celú noc živú hudbu – bicie, klavír, husle, gitara... všetci hrali v dokonalej harmónii jednu pieseň za druhou. „A z dneška asi nebudem mať takisto žiadnu."

Ženíchom bol môj starý známy a priateľ, ktorého som spoznal vďaka Johanovi. Bolo to ešte za čias, kedy som chodil s Niou. Preto bola medzi hosťami aj ona, hoci sme my dvaja už pár dávno netvorili. Nebola to však jej prvá wiccanská svadba, spolu sme ich niekoľko absolvovali. Aj preto tušila, čo ju čaká, zatiaľ čo Daysha prišla naslepo.

„Máš niekedy v pláne sa oženiť?" opýtala sa zrazu, vytrhávajúc ma z myšlienok.

„Prosíš o prsteň?" zažartoval som a oprel si bradu o vrch jej hlavy. „Mám vybrať niečo špeciálne? Niečo, ako dostala Clio?"

„To bola skôr teoretická otázka, nežobrem o žiadny prsteň. Budem šťastná aj vtedy, keď si predo mňa nikdy nekľakneš."

„Kľaknúť si zjavne kľaknem, možno nie s prsteňom..."

„Ryland!" zahriakla ma s tichým smiechom a pravou dlaňou ma buchla do hrude. „Správaj sa slušne, sme v spoločnosti," dodala, zaklonila sa a s rozkošnou grimasou nado mnou pokrútila hlavou. Obrad a následná zábava boli úžasné, ale ja som sa rovno niekoľkokrát prichytil, ako hľadím jedine na svoju priateľku. Kto vie, možno to robila tá atmosféra, ale dnes som si do nej pripadal zbláznený ešte o niečo viac.

Svadobnú ceremóniu odslúžil Johan, ktorý mal v tomto smere už niekoľkoročnú prax. Všetko sa začalo uctením a poďakovaním štyrom základným živlom, ktoré nám dopriali, aby sme tu dnes boli. Následne dvojici pri západe slnka – kedy boli prítomné slnko aj mesiac – zviazal lanom spojené ruky a požiadal ich, aby predniesli svoje svadobnú sľuby. Tie si dvojica napísala sama a na mieru prispôsobila svojmu vzťahu. Podobne ako starú tradíciu, ktorú predstavovalo spoločné preskočenie metly po obrade. Malo ísť o symboliku skoku do spoločného života. Mnohí verili, že čím vyššie sa metla pri skoku podrží, tým silnejšie bude aj ich manželstvo.

„Myslíš, že sa Levi bavil?"

„Nooo..." vydýchol som napäto. Pravou rukou som pevnejšie stisol tú Dayshinu, o krok zacúval a nechal ju, aby urobila otočku, počas ktorej sa jej sukňa šiat krásne zavlnila. „Výraz jeho tváre bol nečitateľný takmer celý čas, čiže..." Po očku som svojho synovca sledoval a kontroloval skoro nonstop. Pre môj vlastný pokoj. Dúfal som, že sa troška uvoľní a zabaví.

Po oficiálnej ceremónii sa svadobná zábava veľmi pekne a prirodzene preliala do osláv letného slnovratu. Výzdoba veľkej záhrady bola ladená do typických farieb sviatku Litha – modrej, zelenej, žltej, ružovej a fialovej. Stoly a dokonca veniec na hlave nevesty obsahovali typické kryštály ako olivín, smaragd či lapis lazuli. Na konároch stromov viseli lampáše, ktoré ale nežiarili jasnejšie, ako dve menšie vatry – tie neodmysliteľne patrili ako k Lithe, tak k svadbe, ak si to pár želal.

Prítomnosť sviatočného dňa bola viditeľná aj vo výbere naozaj hojnej a bohatej kvetinovej výzdoby. Všade, kam moje oči dovideli, boli zväzky sušených aj čerstvých levandúľ, bazy, ruží, ktoré sprevádzali dubové prútiky či listy, potrúsené borovicové ihličie a lístky paprade.

Farebne ladilo aj naša oblečenie. Na pozvánkach stálo, aby sme si zvolili odev vo farbách dnešného sviatku. Samotná nevesta, Vivien, bola odetá do čarovných zelenkavých šiat s dlhým závojom, ktorý bol plný vyšívaných kvietkov. Pás jej pritom zdobil široký opasok vykladaný nebrúsenými kúskami olivínu. Ženích, Andreas, bol takisto zladený do farieb zelenej v kombinácii s hnedou. K opasku svojej milej mal zladenú olivínovú brošňu v tvare Trojitej Bohyne, ktorú mal pripnutú na košeli miesto motýlika či kravaty.

„Bojím sa oňho," priznal som potichu. „A najhoršie je, že netuším, ako mu pomôcť."

„Nemyslím si, že chce tvoju pomoc, láska. Príde mi, že on sa sem prišiel proste schovať. Nájsť neutrálnu pôdu na to, aby mohol spoznávať samého seba."

„Akurát, že neutrálna pôda sa pomaly začína meniť na bojisko."

V noci som bdel, až kým neprišiel domov. Tajne som dúfal, že započujem tiché klopanie na dvere a následne otázku, či by sme sa mohli porozprávať. Niekoľko minút som však počul len tiecť vodu v sprche a potom byt zahalilo ticho.

„Mal by si hovoriť s Corvusom. Pozná chlapca lepšie, ako hocikto iný."

„Prepáč, ale to si naozaj neviem predstaviť. Minule mi tak akurát stačilo."

„Bol si z toho riadne vyklepaný." Nešlo o žiaden výsmech, len konštatovala skutočnosť. Skoro dve hodiny sme strávili po odchode z môjho bytu na vzduchu. Toľko mi trvalo, než som ako-tak predýchal opätovné stretnutie s mojim bratom.

Prvé stretnutie s jeho duchom.

„Vážne neviem, ako to mama robí. Ako dokáže znášať tú bolesť stále dookola."

„Nič nie je silnejšie ako materská láska. Tak sa to teda aspoň hovorí."

„Hovorí sa..."

„Veľa vecí sa hovorí. A pritom polovica z nich nie je pravda," šepla a zacúvala odo mňa na dĺžku našich vystretých rúk. Úprimne som sa zasmial, keď ma pobádala k tomu, aby som teraz otočku urobil ja. Poslušne som sa ale prikrčil a podvolil sa jej prianiu. „Kam vôbec Levi zmizol? Od večere som ho nevidela."

„Vravel mi, že sa ide trocha prejsť." Andreas a Vivien vlastnili rozkošný malý dom s obrovskou záhradou, približne dve hodiny cesty od rušného New Yorku. Všade naokolo sa rozprestieral les, ktorý vytváral dokonalú ilúziu pokoja. „Už mi napadlo, či by som mu nemal zavolať. Ale nemá to zjavne cenu, vráti sa."

„Určite áno."

„Snáď v lepšej nálade. Noc je mladá, bola by škoda, keby ju presedí so zvesenou hlavou."

Prstami pravej ruky ma pohladila po líci, postavila sa na špičky a dlho ma pobozkala na pery. Slastne som privrel oči, vychutnávajúc si každú sekundu. „Preto nevešaj hlavu ani ty." Za ucho mi zasunula niekoľko pramienkov vlasov. „Smutný pohľad ti nepristane."

Žlté šaty som jej poradil zámerne – chcel som ju v nich vidieť a pritom úplne spadali pod dress code. Na druhej strane som sa k nej vedel aj ľahšie zladiť. K svojej obľúbenej čiernej zamatovej košeli som mohol zvoliť sako bohato vyšívané zlatou niťou – znázornené súhvezdia zdobilo aj niekoľko kúskov krištáľu. Vo výstrihu rozopnutej košele mi krk zdobil veľký kúsok citrínu, ktorý ladil s čelenkou, ktorú mala Daysha vo vlasoch.

„Máš pravdu," pripustil som a pobozkal ju na čelo. „Pri pohľade na teba by som sa mal jedine usmievať." Mal som si plnými dúškami užívať šťastie, ktoré mi vesmír doprial. Sníval som o láske, ktorú som teraz prežíval. Čakal som na ženu, ktorá ma znova urobí šťastným. A teraz tu bola, priamo predo mnou a bola ešte krajšia, než som si mohol kedy želať. „Veľmi, veľmi ťa milujem," šepol som a znova ju šikovne otočil, chytil opäť do náruče a pobozkal ju, akoby sa mal každú chvíľu končiť svet.

K hosťom sme sa vrátili s úsmevmi na perách, držiac sa jeden druhého ako o život. Daysha urobila na mojich známych a priateľov dobrý prvý dojme. Všetci sa zdali potešení, že sa k nám v tento slávnostný deň pridala. Jej prirodzená dobrá energia k tomu len prispela.

„Potreboval by som si na chvíľu odskočiť s Johanom a Andreasom. Môžem ťa tu nechať, však?"

„Niečo vážne?"

Pochybovačne som pokrčil obočie a rukami sa zaprel do operadla jednej zo stoličiek. Dva dlhé stoly boli stále plné jedna a najrôznejšieho pitia. Každý si mohol vziať to, na čo má chuť a hlavne kedy na to má chuť. Stredom stolov sa tiahla bohatá kvetinová výzdoba, pomedzi prestieranie boli náhodne rozhodené kryštály a umiestnené horiace sviečky.

„Niečo veľmi dôležité."

Daysha chápavo prikývla. „Pôjdem pohľadať Niu."

„Ďakujem." Naposledy som ju pobozkal, než by som si to namieril k hlúčiku hostí, medzi ktorými boli aj Johan so ženíchom.

Levi sa po mojom boku objavil len chvíľu predtým, než by som k nim došiel a poprosil ich, či sa môžeme porozprávať niekde stranou.