Ryland

Môj druhý najmladší brat prišiel na svet v noci z tridsiateho apríla na prvého mája, iba niekoľko krátkych minút pred polnocou. Wiccania v túto noc oslavovali sviatosť známu ako Beltane či Beltain, niektorí jej hovorili aj noc čarodejníc alebo dokonca Valpurgina noc. Už v minulosti si naši predkovia zakladali počas tejto noci posvätné ohne, do ktorých následne hádzali obety. Nebolo netypické ani tieto ohne preskakovať, či okolo nich tancom vítať jasnejšiu polovicu roka.

Corvus sa narodil priamo u nás doma v spálni našich rodičov, presne podľa maminho želania. Presne ako ja a Aspen pred ním, presne ako Damiano po ňom. V tej dobe som mal štyri roky, z tej noci som si pamätal iba pár nejasných okamihov. Obrovskú vatru na našej záhrade, bohatú oslavu plnú ľudí a následne plač malého bábätka, ktorý sa ozýval celým domom.

Noc čarodejníc so sebou prinášala do sveta mnoho mágie. Niektorí ju prezývali aj jednou z najplodnejších nocí celého roka. Dodnes sa verí, že deti počaté práve v túto noc budú šťastné po celý svoj život.

Nikdy som však nikoho nepočul povedať nič o deťoch, ktoré v túto noc prišli na svet. Možno to malo svoj dôvod.

„Nie, toto nemôže byť pravda... je to len nejaký trik..." vydýchla Leah a len-len, že stihla dosadnúť na sedačku. Celá sa viditeľne triasla, oči nespúšťala z muža stojaceho pred dverami.

Nebol skutočný, nepôsobil ako bežný smrteľník. Všetci sme ho videli rovnako ako ja pár nocí dozadu prastarú mamu Bridget Bishopovú. Ako priehľadnú siluetu, ktorej črty tváre a tela boli jasne viditeľné. Nebolo pochýb o tom, že sme mali česť s mojim zosnulým bratom Corvusom Monterym.

„Vitaj," hlesol som. Triasli sa mi kolená, celého ma zalieval pocit príšerného chladu. Nezáležalo na tom, že vonku stále vládol horúci letný večer. „Ako si sa..." Nedokázal som ani dohovoriť, v hrdle mi úplne vyschlo. Neveril som vlastným očiam.

„Otec..." oslovil ho Levi zadýchane a pravou rukou sa zaprel do sedačky.

Nechápal som, ako to robí. Nikdy v živote som nevidel človek povolať ducha zo sveta zosnulých len tak. Dokonca ani moja mama to nedokázala, musela absolvovať dôkladnú prípravu a svoje osobné rituály, ktorými prv upokojila svojmu myseľ. A ani vtedy jej to nešlo bez istej pomoci – konkrétneho kryštálu a jeho magickej moci, sklenej gule či špiritistickej dosky.

Levi nemal nič z toho, odhliadnuc od maličkého kúsku olivínu na retiazke. Nebol naň ale sústredený, rovnako, ako nemal ani neodmysliteľný pokoj vo svojom vnútri.

Corvus sa na syna láskavo usmial. „Posaď sa a dýchaj," poradil mu a ľahučkým krokom prešiel až k nemu. Čupol si pred neho hneď, ako sa Levi usadil – čo najďalej od svojej mamy. „Si veľmi šikovný, synak." Pravú ruku mu uisťujúco položil na koleno, zatiaľ čo hlavu otočil k svojej vzlykajúcej a po dychu lapajúcej manželke. „Počula si, čo som ti povedal?"

Na sekundu som pozrel na Dayshu. Pevne ma objímala, hlavu nechávala na mojom pleci, ale inak pôsobila snáď najpokojnejšie z nás všetkých. Mlčky a bez potreby nejako zasahovať do diania alebo pútať na seba pozornosť sledovala niečo, čo nikdy predtým nevidela. Stále toho o mojom živote a mojej rodine veľa nevedela. Ale k takmer všetkému pristupovala s pokojom, pokorou a ochotou počúvať a učiť sa.

„Leah, nechcem, aby ste sa nenávideli," pokračoval Corvus. Črty jeho tváre o niečo zmäkli. Akoby som v jeho mŕtvych očiach zbadal záblesk lásky. „Oboch som vás miloval najviac na celom svete, boli ste a navždy budete moje všetko. Preto sa naozaj nechcem prizerať tomu, že vediete medzi sebou vojnu. Nie kvôli mne."

„Prosila som ťa," zavzlykala a kľakla si na zem k duchovi svojho manžela. Netušil som, či niekedy ducha takto videla. Ale aj keby áno, táto situácia bola úplne odlišná. Omnoho osobnejšia a bolestivejšia. „Dokonca na kolenách som ťa prosila, aby si prestal. Tá tvoja kniha za to nestála, Corvus." Chrbtom ruky si utrela slzy, ktoré jej rozmazali mejkap.

„Aká kniha?" opýtala sa ma Daysha šeptom. Bez slova som pokýval hlavou a pobozkal ju do vlasov. Teraz nebol správny čas.

„Zničil si našu rodinu," dodala vyčítavo. Načiahla k nemu roztrasenú ruku, ale stiahla ju skôr, ako by sa ho dotkla. Keby chce, dokázala by to. Jej ruka by Corvusom neprešla ako to bolo v mnohých filmoch a seriáloch. Pocítila by akurát tak jemný závan chladu.

„Tú práve teraz ničíš ty, mama."

„Levi!" zahriakol ho Corvus. Už som si nedokázal spomenúť ako znelo chlapcovo meno z jeho úst. Koľko lásky a hrdosti do jeho vyslovenia takmer vždy vkladal. „Nechcem, aby ste sa ďalej hádali. Nemá to zmysel, to vieme všetci traja."

„Nikto z nás sa nechce hádať, ale po dobrom to skrátka nejde. Levi je tvojou úplnou kópiou, vidí svet rovnakými očami. A ja proste nedovolím, aby ho postihol rovnaký osud. Nechcem, aby si zničil život kvôli nejakým vašim rodinným tradíciám a stáročia starým zvykom."

„Vidí svet rovnakými očami, pretože v žilách má moju krv, Leah. Vedela si to od samého začiatku, poznala si pôvod mojej rodiny. Povedal som ti o mojom dedičstve. A predsa si so vzťahom súhlasila, chcela si byť so mnou a súhlasila si, že sa staneš mojou ženou."

„Súhlasila som, že sa stanem tvojou ženou, lebo som čakala tvoje dieťa. Dobre vieš, že moji rodičia trvali na sobáši. Nebola som to ja, nebol si to ty a nebola to ani tvoja rodina."

„Milovala si ma," pripomenul jej. Zabralo to niekoľko sekúnd, ale Leah napokon prikývla.

„Dala som ti všetko, čo som ti na očiach videla. A čo ty? Môžeš povedať to isté? Urobil si všetko, aby si ma urobil šťastnou?" Posledné slová už takmer šepkala. Pod náporom svojich pocitov bojovala o každý nádych. Pohľad z Corvusa nespúšťala ani a chvíľu. Možno sa bála, že ak to urobí, rozplynie sa ako vzduch.

„Snažil som sa, to veľmi dobre vieš. Ale nemohol som popierať to, kým som sa narodil a kým som bol predurčený sa stať. To nejde, Leah. Ak si ťa osud vyberie, musíš ho naplniť. Mágia v mojej krvi ma sprevádzala po celý môj život, doviedla ma vždy presne tam, kde som mal byť."

„Do hrobu," odsekla poťahujúc nosom.

„Prečo to nechceš pochopiť? Ja mám tiež svoje poslanie, ktoré chcem a hodlám naplniť," prehovoril znova Levi. Až takto, keď som ich oboch videl naproti sebe, sa mi potvrdili moje slová. Veľmi sa na seba podobali. Chlapec podedil po svojom otcovi naozaj veľa aj v tomto smere. „Nemôžem sa skrývať. A ani nechcem."

Leah porazenecky zdvihla obe ruky. „Ja už na túto debatu nemám silu, omieľame to dookola už niekoľko mesiacov a ty stále hudieš len svoje. Ani sa ma nesnažíš pochopiť, Levi." Sklamane pokývala hlavou. „Takto som ťa nevychovala. Vždy si ku mne mal úctu."

„Ani ty nepočúvaš a nechceš pochopiť jeho," povedal Corvus. Vstal od syna a vystrel ruky k svojej manželke. Tá chvíľu váhala, ale napokon sa ho chytila a vstala tiež. Daysha pri pohľade, ako sa držia za ruky, potichu zhíkla. Zjavne ju prekvapilo, že niečo také je vôbec možné. „Zájdi, prosím, za mojou mamou. Mám pocit, že nikto z nás ti to nebude vedieť lepšie a jasnejšie vysvetliť."

„Môžem ťa odviesť, ak by si chcela," ponúkol som sa. Bratova pozornosť sa na chvíľu obrátila ku mne. Vďačne sa usmial, čo kútiky úst podvihlo aj mne. Hľadieť znova do jeho tváre bol neopísateľný pocit. Veľmi som sa bál opätovného stretnutia, stránil som sa ho a pritom... možno by mi pomohlo nájsť pokoj a vyrovnanie s jeho smrťou. „Dám na Leviho pozor, ak zostane u mňa. Sľúbil som ti to a svoje slovo hodlám dodržať."

„Ja viem, Ryland. A som ti nesmierne vďačný za všetko, čo si pre neho doteraz urobil. Berieš ho ako syna a to ti nikdy nebudem schopný dostatočne oplatiť."

„Nežiadam na oplátku nič, neboj," ubezpečil som ho a usmial sa ešte o niečo srdečnejšie. Tak veľmi mi chýbal. Bol mladší o štyri roky, ale na môj život mal obrovský vplyv. Mnohokrát to bol práve on, kto mi pomohol a nasmeroval ma na správnu cestu.

„Prekvapivé. Ako dieťa si nerobil nič zadarmo, dokonca ani pre svojich bratov."

„Nepísané pravidlo súrodencov," zamrmlal som, sledujúc úškrn na jeho perách. Napadlo mi, či sa mu mohla vybaviť nejaká konkrétna spomienka z detských čias.

„Stačí!" zasyčala Leah a rázne odtiahla ruky. So slzami stále stekajúcimi po lícach Corvusa obišla a zamierila ku dverám. „Toto nie je normálne, vy nie ste normálni!" zvrieskla, až myklo dokonca jej syna. Viditeľne toho chcela povedať ešte veľa, ale mlčanie malo cenu zlata. Ušetrila tak ďalšiu bolesť synovi a zosnulému manželovi. Obaja ju sledovali bez slova navyše. Vedeli, že snažiť sa ju zastaviť už nemá cenu.

Dverami buchla tak rázne, až sa zatriasli sklá v oknách. „To nič," povedal Corvus synovi.

„Nepovedal som nič zlé," bránil sa. „Hovoril som jej len pravdu. To, čo cítim a chcem. Možno som... ja neviem, možno som to mal povedať inak, ale... nepovedal som nič zlé. Som si istý," porazenecky mykol plecami. Vyzeral byť stále viac unavený, akoby ho otcova prítomnosť vyčerpávala.

„Musíte si k sebe nájsť znova cestu, Levi. Neviem ako, ale musíte."

Pokýval hlavou. „Nič nemusíme... ona ani ja."

Corvus sa nad jeho trucovitou odpoveďou krátko zasmial, načiahol ruku a postrapatil mu vlasy. Vždy bol úžasným otcom, už od prvého momentu. Vedel, ako na neho, keď dlhé hodiny plakal a Leah bola už priveľmi unavená na to, aby ho utíšila. Miloval sa s ním hrávať a učiť ho novým veciam. Brával ho na dlhé prechádzky, ktoré mu chlapec presedel na pleciach a veselo ukazoval na svet naokolo seba. Doma sa hrával s jeho nezapálenými sviečkami a kryštálmi, mixoval dohromady bylinky a nevedomky listoval v starých knihách, ktoré Corvus podedil. Postupom času robili spolu takmer úplne všetko, Corvus ho brával so sebou kam len mohol. A Levi to zbožňoval, pretože to, čo chcel najviac, bolo podobať sa na svojho otca.

„Necháme vás chvíľu osamote?" opýtal som sa.

„Prosím," odvetil Corvus. „Ale ešte predtým..." podišiel bližšie k nám a vystrel ruku smerom k mojej priateľke. Daysha ju trocha váhavo prijala a vsunula do jeho dlane svoju pravačku. Druhou rukou pritom ale neprestávala okolo pása objímať mňa. „S mojim bratom tvoríte naozaj krásny pár, Daysha. Je načase, že ste sa po dvoch rokoch dali dokopy. Prajem vám obom veľa šťastia a lásky, zaslúžite si to."

„Veľmi pekne ďakujem." Corvus ju nežne pobozkal na hánky. „Počula som už o tebe, Ryland svoju rodinu spomína veľmi často."

Nie vždy tomu tak bolo. A hlavne nie pred každým. Ešte donedávna som o svojej rodine nehovoril takmer vôbec, prišlo mi to tak lepšie. Potom som však o svojich bratoch povedal Clio. A vtedy mi akosi došlo, že by som o nich mal hovoriť viac a častejšie. Aspoň teda pred ľuďmi, ktorým dôverujem a ktorých chcem, aby ma poznali. Na svoju rodinu som bol hrdý a mal som ju nekonečne rád. Nemal som najmenší dôvod na to, aby som ju zatajoval.

„Necháme vás," povedal som a prerušil ticho. S bratom sme sa na seba naposledy pozreli, než by som Dayshu vzal za ruku a zaviedol ju ku dverám. Uisťujúco som pozrel na svojho synovca, ktorý však hľadel do zeme.

V trocha napätom tichu sme zišli po schodoch dole a ocitli sa späť v mestských uliciach. Slnko pomaly zapadalo a ponáralo celé okolie do zlatistého šatu.

„Neverím, že som práve hovorila s tvojim zosnulým bratom," prehovorila napokon Daysha. Stiahla ma na prvú lavičku, ktorú sme našli. Stále sa ako o život držala mojej ruky. „Prepáč, ale... občas je toho na mňa stále veľa. Do konca minulého roka som žila v domnienke, že mágia je predmetom fikcie. A teraz..." zhlboka sa nadýchla, ale potom už nepokračovala.

„Zvládla si to bravúrne," uistil som ju a pobozkal ju do vlasov.

„Ako je vôbec možné, že sa tam Corvus zrazu len tak zjavil?"

„To netuším ani ja sám. Budem si musieť Leviho posadiť na poriadne dlhý a intenzívny rozhovor." Kto vie, možno pre mňa odpovede nebude mať ani on. Na prvý pohľad sa zdal vykoľajený a vyľakaný, presne ako my všetci. Možno sám netušil, čo sa udialo. „Asi by som mal zavolať jeho mame. Kto vie, kam sa v hneve pobrala."

„Mal by si jej dať čas, nechaj ju dnes večer na pokoji. Zavolaj jej zajtra ráno, obaja sa na to vyspíte a budete mať čistejšiu hlavu."

„Nie som si istý, že dnes v noci zaspím." Hlavu budem mať zjavne priveľmi plnú. Možno by pomohlo, keby zavolám mame. S bratmi hovorila pomerne často, azda by mala pár povzbudivých a najmä upokojujúcich slov aj pre mňa. „Bol to hrozne zvláštny pocit. Viem, že mama s ním aj s Aspenom čas od času hovorieva, niekoľkokrát k tomu nabádala aj mňa, ale..."

Bezradne som pokýval hlavou a sklopil pohľad k svojim topánkam. Nadýchol som sa na pokračovanie a potom som mlčky zavrel ústa.

„To je v poriadku," povedala Daysha, keď videla nakoľko ťažko sa mi hľadajú slová. Až teraz, s odstupom niekoľkých minút akoby to na mňa celé doľahlo. Stál som naproti svojmu mŕtvemu bratovi a hovoril s ním. „Nemusíme o tom hovoriť, ak ti to nie je príjemné." Naklonila sa ku mne a pobozkala ma na líce.

Vďačne som ju objal okolo pliec, privinul si ju k sebe a pod poslednými zvyškami sladkého západu slnka privrel oči. Myšlienkami som bol späť vo svojom byte s Levim a Corvusom. Mohol som len hádať, aké slová medzi otcom a synom padnú. Úprimne som dúfal, že lúčenie bude pre oboch čo najmenej bolestivé.

Nebol som si totiž vôbec istý, že dokážem chlapca po návrate domov utešiť.