Michael

„Si v poriadku?" Najprv som na otázku vôbec nereagoval. Nemyslel som si, že je mierená na mňa. Až keď do mňa doktor Kan opatrne strčil ľavým lakťom. „Michael," oslovil ma, aby upútal moju pozornosť. „Si v poriadku? Trasú sa ti ruky."

„Je mi fajn, pohoda," odvetil som okamžite. „Pokračujte, nič sa nedeje."

„Naozaj? Môžeš odísť, ja už to tu so sestričkami dokončím."

Okamžite som pokýval hlavou. „Nie, som v poriadku," naliehal som a čo najpokojnejšia sa nadýchol. Snažil som sa trasenie rúk potlačiť čo najviac. Chvíľami sa mi to ale vymykalo spod kontroly. „Pomaly končíme."

„Áno, to máš pravdu. Ale chcel som, aby si zašíval ty."

„Ja?"

„Áno, robil si už aj zložitejšie veci. Pobrušnicu zašiť zvládneš."

„Určite áno."

Za posledné mesiace som sa na sále stretol s najrôznejšími prípadmi. Na akútnu operáciu slepého čreva ale prišlo až teraz. Spomienky na Ambrosa, Tiberia a Gabriellu sa mi vybavili hneď, ako som vošiel na sálu a dozvedel sa, čoho sa operácia týka. Nebolo to predsa tak dávno, čo som sa prizeral ako bratia dievčinu operovali priamo na lodi. Vo veľmi obmedzených podmienkach a takpovediac za pochodu. Najmä ak tam Ambrose nemal žiadneho iného pomocníka len svojho brata, ktorý mu tam rovno niekoľkokrát takmer odpadol.

„Vydýchaj sa trocha, s takýmito rukami nič šiť nebudeš."

„Neviem, čo sa to deje. Ospravedlňujem sa."

Posledné dni mi nebolo najlepšie. Doposiaľ sa mi ale darilo všetko skrývať, na praxi som si dával obrovský pozor, aby si nikto nič nevšimol. Na urgentnom príjme to ale išlo omnoho ľahšie. Práce som mal veľa, rovnako ako ľudia naokolo mňa. Akoby sa s príchodom leta roztrhlo vrece s tými najhlúpejšími ochoreniami aj zraneniami. Denne som sa tam stretával s omnoho náročnejšími prípadmi ako na pohotovosti.

„Choď sa umyť, ja to dokončím," prehovoril napokon primár znova a prebehol očami po prítomných sestričkách. „Počkaj na mňa pred mojou kanceláriou."

„Pán primár..."

„Choď, Michael."

„Áno, dobre." Svorku aj retraktor som predal Miriam, jednej zo sestier, a zahanbene odstúpil od operačného stola.

Pri odchode som nešťastne pozrela na doktora Davidsa, ktorý sedel pri pacientovej hlave. Išlo o mladého chlapca, mal sotva osemnásť rokov. Ráno šiel s kamarátmi na futbal a hoci ho už vtedy pobolievalo brucho, domnieval sa, že len niečo zlé zjedol. Nemohol tušiť, že o pár hodín neskôr skončí na operačnej sále.

„Dopekla," vydýchol som, sotva sa za mnou zatvorili dvere. Nasrdene som si stiahol z hlavy chirurgickú čapicu a z tváre rúško. Nemal som sem dnes chodiť, mal som odmietnuť. Konečne som mal voľný víkend, mal som plné právo povedať, že prísť neviem alebo nechcem. Zjavne by to bolo lepšie ako takáto hlúpa chyba.

Cítil som sa neskutočne trápne. Zo sály sa kvôli roztraseným rukám vyhadzovali nováčikovia. Nie študenti alebo rezidenti, ktorí už mali za sebou desiatky operácií. A najmä nie v dni ako ten dnešný – Andrea a Samuel tu neboli, primár na sál vzal iba mňa. Bol si istý, že takýto banálny zákrok zvládneme vykonať vo dvojici.

A teraz tam kvôli mne zostal sám.

Maximálne frustrovane som si stiahol rukavice a opláchol si ruky. Trocha som sa motal po šatni a potom sa k primárovej kancelárii pobral okľukou cez celú nemocnicu. Ako duch som sa motal chodbami so sklonenou hlavou a utápal sa vo svojej vlastnej hlúposti. Najradšej by som si vynadal do najväčších debilov a idiotov. Na niečo také však bola moja hlava priveľmi plná katastrofálnych scenárov, ktoré čakali za dverami primárovej kancelárie.

Možno toto bola posledná kvapka v jeho pohári trpezlivosti.

Možno dnes je ten deň, kedy našu dohodu ukončí – už beztak trvala dlhšie než sme sa prvotne dohodli. Videl, že mi každá operácia niečo dáva, že sa učím a zlepšujem. Zjavne teda nevidel dôvod, aby mi bránil v ďalšom rozvoji.

Až dodnes...

Na sále som úplne pohorel. Primár na poslal preč, ruky sa mi triasli ako úplnému amatérovi.

To nič, svet sa nerúca. Ruky sa trasú všetkým.

Nie chirurgom, Clio. Ako mám rezať a šiť s rozklepanými rukami?

Zabočil som za posledný roh a ocitol sa pred primárovou kanceláriou. Chrbtom som sa oprel o stenu a zosunul sa na zem. Kolená som si pritiahol k hrudi a na pár sekúnd zavrel oči. Už ani neviem koľko nocí som nespal. Stále som len striehol na čo i len najmenší náznak problému a bol v pozore hneď, ako sa Clio vedľa mňa pohla.

Posledných takmer osem mesiacov som inak fungovať nedokázal. A každým dňom to bolo len horšie a horšie.

Dnes sú rozklepané, zajtra už nebudú. Proste nemáš svoj deň.

Tebe sa to ľahko povie.

Michael...

Frustrovane som vydýchol a mobil opäť zablokoval. Od nového roka som sa deň čo deň cítil ako na popravisku, kde som lapal po dychu z posledných síl. Asi tak do polovice marca sa mi podarilo všetko zvládať len za pomoci terapií, ktoré som mal pravidelne každý týždeň. Potom som si ale musel priznať porážku, skloniť hlavu a poslušne do seba znova začať hádzať lieky.

Znova totiž prišli rána, kedy som nevládal a nechcel vstať z postele. Škola ma nezaujímala, prax ma na smrť desila. Nespával som, ani napriek neskutočnej vyčerpanosti, a skoro ani nejedol, na to som bol priveľmi nervózny. Neustále v pozore, pohltený vlastnými myšlienkami, ktoré nedávali absolútne žiadny zmysel. Žalúdok som mal ako na vode a ruky roztrasené. Hlava ma bolela skoro neustále.

Michael, prosím ťa, prestaň si znova ubližovať. Posledné ani aj tak nevieš, čo so sebou, mám o teba strach.

No vidíš, tak to máme vzájomné. Ty sa bojíš o mňa, ja o teba.

Milujem ťa, ponáhľaj sa domov. Mohli by sme sa ísť večer troška poprechádzať, počasie je krásne.

Žiadne zbytočné chodenie a namáhanie sa, máš oddychovať. Mala si ešte málo problémov?

Ešte dva mesiace ma pripútanú k posteli alebo sedačke neudržíš, miláčik.

Ver mi, že ja by som spôsob našiel.

Ale... volanie do boja, pán doktor?

Napriek všetkému som sa pousmial. Na konci chodby zastal výťah z ktorého vystúpil primár. Pri svojich dverách si ma všimol okamžite a to mi vzalo všetku chuť ďalej sa usmievať. Mobil som rýchlo skryl do vrecka a postavil sa.

„Pán primár," oslovil som ho pevným hlasom a okamžite sklonil hlavu. Neodvažoval som sa pozrieť mu v tej chvíli do očí.

„Nevešaj hlavu, poďme si pohovoriť."

„Pacient je v poriadku?"

„Áno, samozrejme. Veď som už skoro končil, keď si odchádzal." Prikývol som a pery stisol do prísnej linky. S rukami vo vreckách som ho neisto nasledoval do kancelárie, ktorú som za posledné mesiace spoznal viac ako dobre. Volal si ma sem pred niektorými zákrokmi, aby sme spoločne prešli celý priebeh a aby ma trocha preskúšal. „Nejdem ti odhryznúť hlavu, Michael. Nemusíš sa tváriť ako na pohrebe."

„Som na seba nahnevaný, to je všetko. Bola to hlúpa začiatočnícka chyba."

„Hlúpa chyba, to máš pravdu. Ale deje sa každému, dokonca občas aj mne."

„Určite nie nad slepým črevom."

„To nie, ale tých som ja už operoval habadej. Ty ešte nie, bolo to tvoje prvýkrát."

Prvýkrát v roli asistenta. Na samotný proces som sa však už predtým prizeral a nerobilo mi to absolútne žiadny problém. Sledovať Ambrosa ako vedie operáciu ale bolo o niečom úplne inom. Hoci nemal všetko, čo k operácii potreboval a asistovať mu vedel iba medicínsky nevzdelaný a neskúsený brat, odviedol skvelú prácu. Gabriella mala šťastie, že skončila pod rukami práve mojim predkom.

„Ste sklamaný?" opýtal som sa a klesol na jednu zo stoličiek pred jeho pracovným stolom.

„Nie, to určite nie som."

„Tak potom? Prečo som tu?"

„Aby sme sa porozprávali." Nechápavo som pokýval hlavou. Doktor Kan podišiel k jednej zo skriniek a vytiahol hrubý červený zakladač. Ten však nebol plný papierov – slúžil ako skrýša pre fľašku whisky a dva poháre. „Mal som končiť už pred hodinou a ty dnes nepraxuješ."

„Nepijem, ďakujem."

„No tak, aspoň za pohárik."

„Beriem lieky, nemôžem alkohol," zamrmlal som potichu, aby ma radšej ani nepočul.

Už niekoľkokrát som dumal nad tým, že by som mu to mal povedať. Bolo by to voči nemu a jeho veľkorysosti spravodlivé. Nikdy som sa však neodhodlal. Cítil som sa ako slaboch dokonca aj pred Alecom, ktorý o mojich problémoch vedel skoro od samého začiatku. Pre niečo mi ale prišlo, že ak mu priznám nové skutočnosti, klesnem v jeho očiach nenapraviteľne hlboko.

Samozrejme, že sa to nestalo. Zas a znova išlo len o moje chybné a deštruktívne myšlienky.

„Dobre, samozrejme." Sám sebe ale za pohárik nalial a potom sa mi konečne posadil naproti. Mal som chuť sa v tej chvíli radšej prepadnúť pod zem. „Ako som už povedal, Michael. Nejdem ti odhryznúť hlavu. Chcem sa len porozprávať. Lepšie povedané... chcem sa opýtať, či sa o niečom nepotrebuješ porozprávať ty. Všimol som si, že nie si poslednú dobu tak úplne vo svojej koži."

„Bolo to natoľko zreteľné na sále?"

Pomaly si odpil z whisky vo svojom pohári. „Skôr pred alebo po skončení operácií. Nezvykol si sa natoľko nervózne obzerať ponad plece alebo byť až tak mĺkvy. Aj Samuel mi hovoril, že mu prídeš akýsi zvláštny, bez nálady a podobne."

„Mať doma tehotnú snúbenicu je náročnejšie než som očakával."

„Nejaké problémy?"

„Áno... aj nie. Neviem, stále sa niečo deje, už som z toho unavený." Takmer okamžite som mal chuť dať si facku. Z akého dôvodu som sa tu sťažoval? Jediný človek, ktorý mal v tomto smere pádny dôvod sťažovať sa, bola Clio. „Jeden problém sa vyrieši alebo upraví a miesto neho sa objavia ďalšie tri."

„Ide o niečo vážne? Viem prípadne nejako pomôcť?"

„Z pohľadu budúceho otca vnímam všetko ako vážnu komplikáciu."

A práve za toto mi chcela Clio už neraz odtrhnúť hlavu a vyhodiť ju von oknom – to boli jej slová, nie moje. Pred každou kontrolou som mal nervy aj za nás za oboch. Dokonca aj za našich rodičov, priateľov a úplne každého, kto o jej tehotenstve vedel.

„Ja deti nemám, takže v tomto smere tvoje obavy tak celkom precítiť neviem, Michael."

„Všetko začalo tak dobre a nádejne a potom..." A potom sa na nás každým týždňom valilo toho viac a viac. Clio neustále plakala a bola v strese, čo ma privádzalo do šialenstva. Nie preto, že by ma tým bola otravovala. Skrátka som sa cítil úplne bezmocný a hlavne vinný. Lebo keby sa v ten deň ovládnem a nenechám si hlavu pomotať magickými šarlatánskymi cigaretami môjho prastarého otca, nikdy by tehotná neskončila. Teda aspoň nie v dohľadnej dobe. „Skončila na rizikovo tehotenstve, týždenne musí chodiť na kontroly a posledný skoro mesiac mala nariadený pokoj na lôžku."

„Ach, tak... to neznie vôbec dobre. Hlavne asi na nervy vás oboch."

„Veď práve," vydýchol som a unavene si pretrel oči.

„A viete už pohlavie?" Pokýval som hlavou. „Akoto?"

„Dohodli sme sa, že to nechceme vedieť. Počkáme si do pôrodu." Bol to hlavne nápad mojej milovanej Clio. Vraj jej tá nevedomosť v tomto smere prišla veľmi pohodlná a príjemná. Zároveň si takto nechávala ďalší dôvod, aby sa tešila na pôrod.

„Minule som hovoril s kolegami z gynekologicko-pôrodníckeho, údajne stále viac párov a hlavne teda mladých si nechce nechať povedať pohlavie bábätka. Celé to čakanie je vraj o to vzrušujúcejšie."

„Keby je to len na mne, zjavne by som to vedieť chcel. Ale..."

„Však sa nabudúce opýtaj a nechaj si to pre seba, kde je problém?"

„Tam, že ja by som sa určite preriekol behom najbližšej hodiny a Clio by ma potom minimálne vykopla z postele." Primár sa od srdca zasmial, znova si odpíjajúc z whisky. Ešte v zimnom semestri by mi nenapadlo takto otvorene s ním hovoriť o súkromí. Od tej doby sa ale zmenilo mnoho. On sám mi zhruba mesiac dozadu povedal, že ma už neberie len ako študenta a budúceho kolegu, ale aj ako priateľa. Presne ako svojich rezidentov. „Od pondelka nastupujem na gynekologicko-pôrodnícke, tam si odkrútim letnú prax."

Doktor Kan prekvapene nadvihol obočie. „Cielený výber?"

„Áno, inak by som si toto oddelenie nechal medzi poslednými." Pri výbere letnej praxe som si spomenul na Evelyn. Konkrétne na náš rozhovor u nich v záhrade. Hovoril som jej nakoľko ma desí pomyslenie na asistovanie pri pôrode a celkovo prax na tomto oddelení. Hold, osud ma dobehol a riadne nakopal do zadku. „Viem, že sa vystresujem ešte viac, ale na druhej strane dúfam, že získam nejaký nadhľad."

„Rozhodne získaš lepší a presnejší prehľad ohľadom tehotenstva ako takého. Hoci, povedzme si úprimne, to môže byť aj na škodu."

„Ako rýchlo sa asi dostanem k nejakému pôrodu?"

Mykol plecami a obrátil do seba posledné zvyšky whisky. Prekvapilo ma, keď sa postavil a znova zašiel po fľašku, aby si ešte dolial. „To záleží od mnohých vecí. Ak by si chcel, pretlačím ťa na sál k cisárskemu rezu." Do tváre som zjavne zbledol ako duch, keď sa pri pohľade na mňa zasmial. „Z vlastnej skúsenosti ti ale hovorím, že prirodzený pôrod môže vyzerať omnoho horšie a desivejšie ako cisársky rez."

„Nepríjemné spomienky na prax?"

„A ešte ako veľmi nepríjemné." Až ho pri tých slovách viditeľne striaslo. „Rezať do ľudí je jedna vec, privádzať deti na svet niečo úplne iné."

„Budem ti to pamätať."

„Drž sa rezania, Mike. Neoľutuješ."

Trocha neisto som sa pousmial. Primár sa ani trocha netajil tým, že si zo mňa už teraz školí svojho nasledujúceho rezidenta. A to mnohým mojim spolužiakom poriadne liezlo na nervy. Ohrádzali sa tým, že hoci už prax na chirurgii absolvovali a na sále boli, nikdy nie priamo s ním – s jedným z najmocnejších mužov celej nemocnice. Mnohí z nich s ním hovorili maximálne dvakrát, čiže nemali ani možnosť nejako ho presvedčiť. Hoci... čo tak grandiózne som urobil ja, že mi dal takúto ponuku? Absolútne nič. Mal som šťastie, že sa po pohotovosti motal akurát vtedy, keď som ošetroval nejakého pacienta.

„Skoro som zabudol... čo tvoj kamarát Alec?"

„Má sa fajn, posledné týždne sme spolu strávili na urgente." Stále sme si praxe plánovali spoločne. Obaja sme z toho ťažili a boli o poznanie pokojnejší, ak sme mali toho druhého poruke. „On je z nadchádzajúcich pôrodov celý bez seba. Nevie sa dočkať pondelka."

„Doktor Davids mi o ňom dnes ráno hovoril. Urobil na neho dojem."

Prax na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny patrila rozhodne medzi moje najobľúbenejšie. Práve preto som dúfal, že skúška z intenzívnej medicíny bude pomerne ľahká. Viac som sa však už ani mýliť nemohol. Ja osobne som mal s učením obrovské problémy a termín skúšky si prehlásil trikrát, než som sa tam konečne odvážil ísť. Neuspel som. Vo štvrtok ma čakal druhý pokus. 

„Uvažoval už kam na rezidenciu?"

„On si skoro na každom oddelení povie, že našiel to pravé." Už minimálne päťkrát som ho počul vyhlásiť, že našiel svoju špecializáciu. Až sa napokon stále našlo niečo, čo zmenilo jeho názor. „Ale upokojím vás, chirurgia to asi nebude."

„Je to milý a veľmi bystrý chlapec, ale... pane bože. To bola operácia." Zahanbene som sklonil hlavu a radšej od neho odvrátil pohľad.

Alec bol z nášho ročníka jediný – mimo mňa –, kto sa dostal na sálu s doktorom Kanom. Hlúpou zhodou náhod, ale predsa. Zaskakoval za mňa, keď som nestíhal doraziť na čas. Hold, občas sa metro zasekne v tuneli a cestujúci potom čakajú skoro tri hodiny, než sa chyba opraví.

„Dodnes má chuť prepadnúť sa pod zem, keď mu ten deň pripomeniem."

„Bolo od teba milé, že si mu prenechal tú šancu, ale povedal by som, že si ho skôr traumatizoval ako motivoval na cestu chirurga."

„Tak nemal som veľmi viac možností. Potrebovali ste miesto mňa náhradu a on bol akurát na mieste."

Nik však nečakal, že na operačnej sále rozpúta peklo a komédiu v jednom. Išlo o muža s bodnou ranou v bruchu – čepeľ noža poranila pečeň a vyvolala masívne krvácanie do brušnej dutiny. Alecovi sa podarilo veľmi nešťastne poraniť brušnú aortu, keď sa mu šmykla ruka, lebo sa mu zrazu začalo štikať. Tam to však len začalo. Krv z poranenej aorty mu v prvom momente vystrekla do tváre, čo v kombinácii s obrovskou nervozitou pred primárom vyústilo až do toho, že sa povracal rovno vedľa operačného stola.

„Nebol prvý, kto sa na sále povracal, to ani zďaleka. Stalo sa to dokonca niektorým mojim spolužiakom," zaspomínal so sentimentálnym úsmevom. „Ale rozhodne bol prvý, koho som videl pošmyknúť sa následne na vlastných zvratkoch a vyvrtnúť si pritom členok."

„On si šance operovať s vami naozaj veľmi vážil, akurát mu ani v najhoršom sne nenapadlo, že by to mohlo dopadnúť takto." Musel som si zahryznúť do spodnej pery, aby som sa nezačal smiať pri spomienke na moment, keď som prvýkrát o tom celom počul. „Samuel sa skoro zadusil od smiechu, keď mi hovoril ako to išlo. Alec so mnou neprehovoril do konca týždňa." Bolo to drsné zrazenie korunky z jeho hlavy. Ale možno aj tak trocha potrebné.

„Aspoň si to vyskúšal. Stále má náskok pred ostatnými vašimi spolužiakmi."

Nepohodlne som sa zahniezdil na stoličke a založil si ruky na hrudi. „Mnohým leží v žalúdku, že ste im nedali ani šancu."

„Ja viem. Ale keby na sálu beriem každého, moji rezidenti a dúfam, že aj budúci rezidenti..." veľavýznamne na mňa pozrel ponad okraj svojho pohára, „by sa tam potom už nezmestili."

„Budem mať..." začal som, ale okamžite aj stíchol.

„Pokračuj," nabádal ma a odpil si ďalší dúšok whisky.

„Budem mať vďaka operovaniu po vašom boku nejakú výhodu pri uchádzaní sa o rezidenciu?" Možno bolo hlúpe vypytovať sa. Trocha až vypočítavé, ale čo som mohol stratiť?

„Určite sa za teba prihovorím, ak sa rozhodneš pre chirurgiu."

„Ďakujem."

„Ja ďakujem. Naozaj dlho som nemal možnosť učiť niekoho ako si ty." Nadvihol s úsmevom pohár a obrátil do seba zvyšok jeho obsahu. „Aj preto by som bol rád, keby si sa nebál prísť za mnou, ak máš nejaké problémy a potrebuješ si pohovoriť. Radšej sa niekomu poriadne posťažuj a na sálu potom choď s čistou hlavou. Dnes som tam bol ja, aby som operáciu dokončil. Nabudúce tam možno nebudem a osud pacienta bude v tvojich rukách. Operačná sála je miesto, kde sa chyby len málokedy odpúšťajú."

Sťažka som nabral vzduch do pľúc a prikývol. Aj posledné zvyšky pohody, ktoré som začínal počas nášho rozhovoru pociťovať, sa nenávratne rozpŕchli. Nešlo však poprieť, že jeho slová boli pravdivé. Dnes som pohorel na úplnej maličkosti. Prestal som sa koncentrovať a vôbec som si to neuvedomil. Až keď ma on upozornil.

„Budem si to pamätať, ďakujem."

Chvíľu počkal či nebudem pokračovať. Napokon však len prikývol. „Pokojne choď domov, na dnes padla. Urobte si s partnerkou pekný večer."

„Budete ma potrebovať aj zajtra?"

„Nie, zober si voľno. Oddýchni si pred pondelkom." Vďačne som sa usmial. „Silno dúfam, že nikto nebude potrebovať ani mňa. Posledné týždne som tu bol doslova na dennom a často aj nočnom poriadku."

„Myslel by som si, že primár nemá až toľko práce."

„Ja tiež... v dobe, keď som sa o miesto uchádzal."

„Zapíšem si za uši, aby som sa nikdy nehrabal za primariátom." Za jeho pobaveného úsmevu som vstal a s ešte jedným pozdravom a poďakovaním vycúval z jeho kancelárie.

Na chodbe som sa párkrát zhlboka nadýchol a potom zamieril do šatne pre nás medikov. Prezliekol som sa, vzal si veci a konečne zamieril na čerstvý vzduch a horúce slnečné lúče. Zjavne som mal zamieriť rovno do knižnice, aby som sa pripravil na štvrtok. Vyraziť domov za Clio ale znelo miliónkrát lepšie.