Clio

„Veľmi ma mrzí, že ťa dnes oberám o toľko času," zamrmlal som a pootvorila oči. Pod náporom jasného svetla pohotovosti som ich hneď znova zavrela. Dorazili sme pomerne rýchlo a snáď ešte rýchlejšie sa ma aj ujali. „Nenechám ťa ani vyspať."

„To nič, neboj. Trocha adrenalínu nezaškodí," povzbudila ma.

„Mne možno áno."

„Ale nie, vy dve ste v pohode."

Nedalo mi, aby som nepretočila očami. Ale dobre, Marcia bola pevne rozhodnutá, že čakám dievčatko. A sľúbila, že keby to tak náhodou nie je, nebude priveľmi sklamaná a Michaela juniora bude ľúbiť a rozmaznávať úplne rovnako. To pomenovanie vyslovila ona sama, samozrejme.

Michael nemal ani poňatia, že som skončila na pohotovosti. Nechcela som ho strašiť a preto som o diskrétnosť poprosila aj jeho spolužiačku a kamarátku Avu. Osud chcel, aby sme tu na seba narazili a ona ma spoznala takmer okamžite. Zbežne sme sa poznali, stretla som ju niekoľkokrát v škole, keď som bola počkať Michaela. Ona ma navyše údajne poznala z mnohých fotiek, čo ma ani trocha neprekvapovalo.

„Minimálne do rána tu asi zostaneme."

„Nemuseli by sme, keby ma počúvneš už predtým a prídeme skôr," so zazubeným úškrnom na mňa žmurkla a lepšie sa pritom uložila na tvrdej stoličke. Aspoň, že sa jej podarilo svojim šteňacím pohľadom vyžobrať od jednej zo sestričiek deku. „Navyše... už je skoro pol štvrtej, čiže je teoreticky ráno."

„To už?" Mykla plecami, opierajúc si hlavu o stenu vedľa.

Nedialo sa nič svetoborné, ale údajne som urobila dobre, keď som sa rozhodla prísť. Včera a dnes som toho vyvracala skrátka priveľa, najmä v tomto teple. Nebolo sa čomu čudovať, že mi bolo natoľko zle a nevládala som už ani stáť na nohách. Podobný prípad dehydratácie vraj nebol v tehotenstve ničím nezvyčajným. Falošné kontrakcie do príchodu do nemocnice ustali úplne, maličké bolo podľa vyšetrení v poriadku a ja som sa pomaly tiež začínala cítiť lepšie. Stačili dve infúzie, pričom teraz mi tiekla tretia.

„Kedy sa chceš ozvať pánovi doktorovi?"

„Nebudem to siliť. Normálne mu napíšem a tak, akoby sa nebolo nič stalo. Počítam s tým, že sa vráti dnes večer, zajtra má skúšku." Alebo pôjde až na nočný vlak a zo stanice rovno do školy. Dokázala som si veľmi živo predstaviť aj túto možnosť. „Neviem, čo by bolo najlepšie. Nedokážem odhadnúť jeho reakciu, najmä teraz."

„Skúsim ho nejako nenápadne pripraviť."

„Budem ti veľmi vďačná, drahá. Ja momentálne asi nie som v tom správnom psychickom rozpoložení." Nie, ak som skoro celý čas tu zvierala mobil v rukách a naivne dúfala, že sa mi ozve moja mama. Pokojne uprostred noci. Ani náhodou by som sa nehnevala. Hnevalo ma skôr to, že nech robila čokoľvek a bola kdekoľvek, ja som ani náhodou nebola jej prioritou.

„Ona sa ozve."

„Áno, keď už ju nebudem potrebovať," zamrmlala som a pohladila si brucho. Maličké sa asi dvadsať minút dozadu konečne upokojilo a nesnažilo sa mi dolámať rebrá alebo rozkopať vnútornosti. „Som zlá dcéra, ak sa kvôli tomu hnevám? Ak sa hnevám, že žije vlastný život?"

Marcia chvíľu mlčala, potom sa aj so stoličkou prisunula bližšie k môjmu lôžku. „Veľmi som svoju mamu ľúbila, mali sme krásny vzťah. Vždy bola skôr ako moja najlepšia kamarátka. Na otca som sa hnevala už od detstva práve preto, lebo na tento náš vzťah žiarlil. Vadilo mu, keď sa mama venovala mne a nie jemu."

„Nikdy si mi o rodičoch priveľa nehovorila."

„Prišlo mi to tak lepšie. Nie je to téma, ktorú by som rada pretriasala. Ani na strednej toho veľa o mojej rodine nevedeli, nechcela som, aby ma niekto ľutoval."

„Tvoj otec si našiel známosť až po maminej smrti?"

So sklopeným pohľadom pokývala hlavou. „Vždy niekoho mal a ja som o tom vedela. Zjavne to vedela aj mama, neviem. Nikdy som sa jej nechcela pýtať." Očami skúmala svoje v lone prepletené prsty. Nervózne triasla pravou nohou. „Akurát som potom nechápala tú jeho žiarlivosť. Mal milenky, ktoré ho zabávali. Prečo sa teda snažil nasúkať medzi mňa a moju mamu?"

„Neviem, aké je to mať otca, čiže... asi ti veľmi neporadím," odvetila som ospravedlňujúco.

„Zhodneme sa, že otcovia sú nanič." Okamžite zdvihla hlavu a preľakane pozrela na mňa. Obe dlane mi opatrne položila na brucho a naklonila sa bližšie. „Samozrejme, že ty budeš mať najlepšieho otca na celom svete. Na pána doktora Algarottiho nemá nik. Uvidíš, že ho budeš zbožňovať. A on bude zbožňovať teba." S úsmevom som jej uhladila zvlnené tmavohnedé vlasy. „Svet by potreboval viac ľudí ako on."

V očiach som znova pocítila slzy. Veľmi mi chýbal, lebo sme sa akosi ocitli v rovnakom bludnom kruhu ako koncom roka. Takmer vôbec nebol doma a ja som sa každým dňom cítila viac izolovane a osamelo. Nerobil to náročky, akurát si plnil svoje povinnosti a to som si neustále opakovala. Musela som proste vydržať. Ako už mnohokrát predtým. Michael ma miloval a preto som si bola istá, že ho tento hektický kolobeh našich životov bolí rovnako veľmi. Keby môže, zariadi sa inak, chodí domov skôr a berie si voľné dni.

Také ľahké to ale, bohužiaľ, nebolo.

„Navyše, budeš mať okolo seba poriadne bláznivú rodinu. Pokrvnú aj nie," pokračovala Marcia vľúdnym hlasom. „Živú aj mŕtvu..." dodala a veľavýznamne nadvihla obočie. „Chcete, aby... no vieš, aby sa spoznali?"

„Na túto tému sme spolu ešte nehovorili."

„Neprekvapuje ma to, ale... čo na to hovoríš ty? Chcela by si?"

Na sekundu som sa zamyslela. Samozrejme, že mi myšlienky tohto typu prebehli hlavou. Dokonca ani nie raz. Ku konečnej odpovedi sa mi ale prísť nedarilo. Z jednej strany by som to chcela. Dopriala by som jeho predkom, aby spoznali najnovšieho člena rodiny. Koniec koncov, mala som na nich dobré spomienky. Magické Benátky zaseknuté v čase mali to pravé čaro jedine vďaka ich spoločnosti. Nemohla som ale vedieť, či takto uvažuje aj Michael. Jeho vzťah s predkami bol o niečo komplikovanejší.

„Asi áno, uškodiť by to nemuselo. Nikto nehovorí, že okolo nás musia stepovať na dennom poriadku. Ale také rodinné stretnutie by mohlo byť milé."

„Tiberius bude radosťou bez seba. Hlavne, keď to bude dievča."

„Alebo ak mu dáme meno Regulus."

„To si zoberie osobne. Už minule mi prišlo, že veľmi dúfa v to, že ho pomenujete po ňom."

Pokrčila som nosom. „To si absolútne predstaviť nedokážem."

Videla som na jej tvári, že chce povedať nejakú smiešne hnusnú a uštipačnú poznámku. Svojim príchodom ju však vyrušila Ava. „Tak, ako to ide? Cítiš sa lepšie?" opýtala sa láskavo a podišla bližšie.

„Omnoho, ďakujem," odvetila som s úsmevom. „Pustíte ma potom domov, však?"

„Zjavne áno. Teda... ak sa ti nepohorší, to by si tu radšej mala zostať."

„Snáď nie. Na desiatu mám byť u svojej gynekologičky, čiže tak úplne bez dozoru nezostanem."

„A doma máš Michaela..." dodala a žmurkla na mňa. „Ten by ťa v prípade núdze doniesol späť pokojne na rukách."

„Och, len to nie. Chudáka by seklo v krížoch... minimálne." Obe sa na mojich slovách potichu zasmiali, zatiaľ čo Ava sa posadila na koniec postele. Vyzerala, že má nočnej služby už tak akurát plné zuby. S týmto tvrdením súhlasili aj jej čerstvo nafarbené ryšavé vlasy, ktoré jej nešťastne z drdola vyliezali po všetkých stranách, ale rovnako aj uťahaný výraz tváre. „Dokedy máš ešte službu?"

„Do šieste, pomaly sa to chýli ku koncu."

„Keby to tak bolo radšej rýchlo..." povedala Marcia a lakťami sa oprela o matrac, vkladajúc si hlavu do dlaní. „Michael zvykol hovoriť, že dlhé služby na pohotovosti ubiehali rýchlo."

Ava si unavene pretrela oči, zatiaľ čo sa snažila na perách držať aspoň maličký náznak úsmevu. „V tej dobe som si to myslela tiež. Ale táto letná prax akoby bola o niečom úplne inom, ešteže tu nebudem celé leto."

„Kam ideš potom?" vyzvedala Marcia ďalej.

„Na JIS-ku. Neteším sa, ale do praxe mi to dá zjavne veľa."

„Tam to je... divoké," šepla a odvrátila hlavu. Svoj výraz tváre skryla za vlasy.

„Matne, ale spomínam si na teba. Bola som akurát s Michaelom a Alecom, keď za nami prišla doktorka Hanlová s otázkou, či vie niekto z nás po taliansky," prehovorila znova Ava po chvíľke ticha a uprene sa pritom zahľadela na Marciu. „Nič v zlom, ale je naozaj neuveriteľné, že tu dnes sedíš. Od Michaela viem, že si na tom bola veľmi zle."

„Zázrak," odvetila a mykla plecami. Pohľadom ale zabehla ku mne, dvíhajúc kútiky pier do úsmevu.

Michael sa jej istý čas po udalostiach na konci roka rozhodol povedať pravdu. Skutočnú pravdu o tom, že k jej zotaveniu veľmi výrazne prispel jeho rodinný dar, o ktorom v tej dobe ešte nemal ani poňatia. Kto vie, možno by to Marcia skutočne neprežila, keby pri nej toľko nie je. Keby nepomáha jej telu liečiť sa a zároveň odpočívať v dobe, keď to potrebovalo najviac.

„Skôr jeho šikovnosť a neúnavnosť. Viem ako veľa za tebou chodil a vypytoval sa, či je niečo nové, či sa už máš lepšie a podobne. A nakoniec ti ešte aj ponúkol strechu nad hlavou."

„Malo to byť len dočasne, kým by som si nemohla dovoliť vlastný prenájom, ale..."

„Ale takto sa nám pokope žije lepšie," dokončila som za ňu a vzala ju za ruku. Už neraz sme sa na túto tému rozprávali. Marcia sama ponúkla, že sa odsťahuje, aby sme mali viac priestoru. Ja som však o tom nechcela ani počuť. Zvykla som si, že tam je. Že sa stala súčasťou nášho každodenného života. A o to radšej som za jej prítomnosť bola vo chvíľach ako je táto.

„Tiež by som chcela spolubývajúcich ako ste vy. Tú moju na internáte by som najradšej zaškrtila a zakopala na kraji mesta," posťažovala sa frustrovane.

„To by ale bolo kontraproduktívne s tvojim budúcim povolaním," podpichla ju Marcia.

Bolo naozaj skvelé takto nezáväzne sa porozprávať. Pomohlo mi to ešte viac sa uvoľniť. Veď sa predsa nič vážne nestalo. Všetko sa nám podarilo zariadiť a čoskoro pôjdem pekne domov vo výrazne lepšom stave. Zvyšok už bol na mojej gynekologičke – nájsť čo najlepšie riešenie a hlavne mi dať vhodné lieky, ktoré sme sa doposiaľ snažili obísť.

Ava nás čoskoro musela opustiť, takže sme opäť zostali vo dvojici. Marcia ma ešte chvíľu sledovala, ako každú chvíľu naivne kontrolujem svoj mobil a potom s hlavou zloženou na kraji postele zadriemala. Tiež som unavene na chvíľu zavrela oči a na moje veľké prekvapenie sa prebudila až ráno o pol siedmej, keď mi dokvapkala posledná infúzia. Ani som si nevšimla, kedy mi ju jedna zo sestričiek prišla vymeniť. Keďže som sa cítila lepšie a viditeľne som aj lepšie vyzerala, mohli ma s pokojným svedomím prepustiť. Zostalo mi tak akurát dosť času, aby sme prišli domov a aby som následne včas dorazila do ordinácie.

Marcia zavolala do práce a hoci ťažko, ale vybavila si voľno. Po tak rušnej noci ho beztak potrebovala. A ja som bola tiež pokojnejšia, keď pri mne niekto bol, minimálne ešte dnes. Na kontrole som sa nedozvedela nič nové, akurát sme podrobne rozobrali môj stav za posledné dni a hlavne udalosti dnešnej noci. Odchádzala som so slovami, aby som sa vrátila znova budúcu stredu. Takže úplná klasika.

Celú noc som sa učil, ale neviem absolútne nič. Pozriem si niektorú otázku a proste neviem odpovedať, akoby som to učivo nikdy predtým nevidel.

Pokoj, to bude dobré. Máš ešte celý dnešný deň, aby si si všetko prešiel a zopakoval.

Nemám si čo opakovať, Clio. Vážne nič neviem. Nič.

Čo kartičky? Skús sa učiť z nich, sedeli sme nad ich výrobou poriadne dlho, musia byť na niečo dobré. Farmakológiu si sa cez ne naučil.

Neviem, kam som ich dal. Vieš, že zrazu začínam na ten predmet spomínať v dobrom? A to je vážne na hlavu, pomaly väčšie zlo na medicíne ani neexistuje, česť výnimkám.

S maličkým úsmevom som pokývala nad jeho správami hlavou. Iba ma nimi uistil, aby som si udalosti poslednej noci nechala do zajtra pre seba. Po skúške asi bude prístupnejší a ľahšie sa v relatívnom pokoji porozprávame.

Ako sa má otec? Postavil sa už od včera?

Nie, zatiaľ to nejde. Hromží na všetky svetové strany, ale tak ja sa mu ani nečudujem. Stálo ho priveľa úsilia, aby sa dostal do formy, v akej bol ešte pár dní dozadu. Verím, že sa mu to nechce všetko absolvovať znova.

Ale je ešte šanca, nie? Možno keď si ešte trocha oddýchne alebo tak...

Šanca tu je, samozrejme. Akurát... vieš, lekár to berie inak ako pacient laik.

Nie nadarmo sa hovorí, že lekári sú tí najhorší pacienti.

Hej, presne tak.

V krátkosti som mu povedala, že na dnešnej kontrole bolo všetko ako pred týždňom. Bol sklamaný, že opäť nemohol ísť so mnou, ale čo sa dalo robiť? Nemohol sa potrhať na tisíc kúskov, len aby stíhal všetko a všetkých. Beztak bol úplne na nervy z toho, že vymeškáva prax, ktorú si bude musieť nahrádzať. Možno dokonca nočnými službami, čo zas najviac zarmútilo mňa. Ak skutočne nič iné, chcela som vedľa neho aspoň zaspávať. Nechávať starý deň za sebou s vedomím, že moja najmilovanejšia osoba v celom vesmíre leží vedľa mňa.

Kedy prídeš späť?

Bála som sa jeho odpovede. Veľmi som ho chcela už dnes vidieť, aspoň na chvíľku. Pokojne by sme sa mohli spolu učiť na zajtra, rada by som mu pomohla, presne, ako veľakrát už predtým. Hlavné by bolo, že je konečne doma. Pondelok ráno bol už priveľmi dávno.

Neviem, asi až nočným vlakom a potom pôjdem rovno do školy.

Aha...

Odpísala som sklamane, hladiac Kalifa po hlavičke. Marcia skočila do obchodu, keďže posledné dni akosi na nákup nemyslel nik.

Vážne neviem, Clio. Stihol by som aj ten o šiestej, či kedy to presne ide, okolo desiatej by som bol v New Yorku.

Chápem, že chceš zostať čo najdlhšie, ale... v noci tam budeš zbytočný, nie?

Budem sa učiť.

To môžeš aj doma.

Išla som na to veľmi opatrne. Nechcela som vyznieť priveľmi zúfalo, hoci som sa zúfalo cítila. Chcel byť s rodičmi, predsa len nešlo o maličkosť. Chápala som to najlepšie, ako som len dokázala. Ale aj ja som mala svoje limity a potreby, ktoré sa za posledné mesiace veľmi zmenili. Bolo zjavne prirodzené, že som po jeho prítomnosti a pozornosti túžila ešte viac než inokedy. Aj preto som sa cítila úplne príšerne, keď som sa na jeho zozname priorít ocitala na posledných priečkach. Samozrejme, nie z jeho vlastnej vôle.

Potešilo by ma, keby si prišiel domov ešte dnes, pokojne neskoro v noci. Počkala by som na teba a pomohla ti pripraviť sa na zajtra. Hm? Čo na to hovoríš?

Viem, že si mi už pomáhala s učením na mnoho skúšok, ale teraz ťa tým vážne nechcem zaťažovať. Zvládnem to, je to moja zodpovednosť a povinnosť.

Beztak by som bola rada, keby si prišiel dnes domov. Ak vážne nechceš, nemusím ti pomáhať. Ale... nechcem vyznieť hnusne alebo zúfalo, no hrozne mi už chýbaš, láska.

Pozriem sa, kedy presne ide ten vlak, dobre?

Dobre, to by bolo skvelé.

Tiež mi veľmi chýbaš. Mrzí ma, že tento týždeň nie je o nič lepší, ako ten predošlý. Skôr ešte naopak. Ale sľubujem, že voľný víkend si nenechám zobrať, prax vybavím nejako inak. Budeme spolu, dobre?

Rozpísanú odpoveď som nestihla dokončiť a už vôbec nie poslať, keď mi začal vyzváňať telefón. Najprv som si myslela, že volá Marcia. Možno na niečo zabudla alebo sa chcela poradiť, či kúpiť to, alebo ono.

Volala mi však mama.

„Ahoj," pozdravila som ju nezaujato a zvalila sa do perín. Kalif sa s tichým mňaukaním priplichtil bližšie a nešikovne si vyliezol na moje brucho.

„Ahoj, Clio. Našla som zmeškané hovory, potrebovala si niečo?" Len ťažko sa mi odhadovalo, či som v jej hlase počula skutočný záujem. Znela akosi zvláštne... akoby po dlhej prežúrovanej noci.

„Áno, potrebovala."

„A čo to bolo?"

Sťažka som sa nadýchla a na chvíľu si zahryzla do jazyka. Ani náhodou som nechcela robiť drámu, hlavne už nie teraz. Zlosť zo mňa za posledné hodiny vyprchala, zostala už len apatia. A tú som jej chcela dať pocítiť v správnej miere.

„Potrebovala som odprevadiť na pohotovosť," odvetila som priamo. Nemalo cenu chodiť okolo horúcej kaše.

Na druhej strane zostalo chvíľu doslova hrobové ticho. Až som sa zľakla, že mama hovor položila. „Aha... a prečo? Čo sa stalo? Snáď si ešte..."

„Čo? Snáď som ešte neporodila?" dokončila som za ňu a pohladila Kalifa. Absolútne som nechápala, čo mu prišlo na súčasnej polohe pohodlné. Svojim dlhým telom sa rozťahoval po mojom bruchu, pričom hlava a predné laby mu viseli dole z jednej strany, zadné s chvostom z druhej. „Mrzelo by ťa, keby poviem áno?"

„Clio, veľmi ma mrzí, že som nebola k dispozícii. S Henrym sme nečakane skončili v New Haven, boli sme na pár stretnutiach, na večeri a potom na večierku jeho kamaráta a..."

„Nechcem vedieť podrobnosti, ďakujem. Skrátka si mimo mesta, okej, beriem."

„Clio..." vydýchla počuteľne ľútostivo. Frustrovane som privrela unavené oči. „Čo sa dialo? Si v poriadku?" Možno ju naozaj mrzelo, že mi nebola nablízku. A možno to bola len pretvárka.

„Teraz už áno. Našťastie, Marcia tu bola a postarala sa o mňa. Zrušila svoj večerný program, keď som jej zavolala so slovami, že je mi zle."

„Prišla by som, zlatko."

„Možno áno, ale to by si najprv musela zdvihnúť telefón, keď ti volám." Kalifa som rukou odohnala a pretočila sa na pravý bok. „Celú noc som mobil držala v ruke a dúfala, že sa mi ozveš. Volala som ti niekoľkokrát, dokonca ti dvakrát napísala. Myslela som si, že... vieš, že ja už ani neviem, mami? Mala som si zjavne dávno zvyknúť, že v tvojom živote je stále niečo dôležitejšie."

„To nie je pravda a ty to vieš."

„Naozaj?" opýtala som sa jej vyčítavo.

K podobnému rozhovoru sa schyľovalo už veľmi dlho. Minimálne teda z mojej strany. Nový rok začínal pre nás a náš vzťah veľmi nádejne. Pomohla som jej nájsť nové bývanie a spoločne sme ho zariadili. Konečne som mala dojem, že sa obnovilo to spojenie, ktoré sme medzi sebou mali predtým. Potom však prišla krutá a zabehaná realita.

„Teší ma, že si šťastná a znova zamilovaná. Bolo načase, aby si dovolila niekomu ťa ľúbiť. Veľmi ma ale mrzí, že pritom zabúdaš byť mojou mamou, ktorú stále potrebujem. Hlavne teraz, keď prežívam veľmi náročné obdobie a čoskoro sa mám stať mamou aj ja sama."

„Vždy som bola a vždy aj budem tvojou mamou, Clio. Nikdy v živote som ti nechcela zle, to predsa vieš aj ty sama."

„Nikdy som nepovedala, že mi chceš zle," bránila som sa, stále si zachovávajúc relatívny pokoj. „Hovorím len to, že priveľmi často na mňa zabúdaš. Som dospelá, žijem so svojim snúbencom a čakám s ním dieťa, ale aj napriek tomu ešte chvíľami potrebujem, aby ma moja vlastná mama vzala za ruku a previedla ma niektorými situáciami. Aby mi poradila a pomohla mi, keď to naozaj potrebujem."

„Vždy sme sa dohodli, že ak niečo budeš potrebovať, tak mi zavoláš. A ja urobím všetko, čo bude v mojich silách, pokojne aj z konca sveta."

„Mami, napadlo ti ale niekedy, že mne sa možno nepáčil tvoj odchod na ten druhý koniec sveta? Alebo teda nie na tak dlhú dobu? Myslíš si, že ma nemrzí ako málo sme sa posledné roky videli? Keď si odchádzala... ja... ja som si myslela, že sa domov budeš chcieť vracať častejšie."

„Mala si tu predsa Amber a čoskoro si spoznala Michaela, potom Dayshu, Rylanda..."

„Lenže Amber, Michael, Daysha a Ryland nie sú moja mama. Nech ich milujem a potrebujem akokoľvek veľmi, teba v tom jednom konkrétnom smere zastúpiť nevedia a nikdy ani vedieť nebudú."

Michael bolo to najlepšie, čo ma v živote mohlo stretnúť. Nikdy predtým som si nemyslela, že budem schopná niekoho natoľko milovať. Ale predsa tu boli chvíle, kedy mi nedokázal pomôcť tak, ako som potrebovala. Boli situácie, kedy som potrebovala svoju mamu, nikoho iného. Lenže ona tu priveľmi často nebola.

„Chápeš moju pointu, mami? Som naozaj veľmi sklamaná z toho, kam sme sa za uplynulé roky dostali. A občas sa bojím, že sa nám to už nepodarí napraviť." Neprekvapilo ma, keď som pocítila slzy v očiach. Možno trocha ma ale prekvapilo ako veľmi boleli. Myslela som si, že už som kvôli tejto situácii preliala dostatok sĺz.

„Tak mi povedz, čo presne po mne chceš, Clio. Lebo ja vážne neviem a nechápem prečo..."

„Akože nechápeš? Čo sa na tomto nedá chápať?" opýtala som sa o niečo ráznejšie. „Už dlhšiu dobu sa proste cítim odstrčená vlastnou matkou, ktorá mi síce sľúbila, že sa to napraví a budeme viac spolu, ale vôbec sa tých slov nedrží."

„Prisťahovala som sa späť do mesta."

„A väčšinu času predsa tráviš mimo neho," doplnila som ju.

„Clio, prosím ťa... nie, Henry, počkaj..." Zmätene som pokrčila obočím, keď to na druhej strane hlasno zašušťalo. Následne sa v mobile ozval hlas jej priateľa. „Zavolá ti neskôr späť, dobre? Naozaj veľmi sa ponáhľame."

Nadýchla som sa na odpoveď, ale napokon som položila bez slova. Mobil som šmarila na prázdnu polovicu postele a tvár zaborila do vankúša, ktorý stlmil môj zúfalý a hlavne frustrovaný výkrik.

Sprvu som si myslela, že si celý rozhovor nechám pre seba. Potom som ale detailmi obsypala Marciu takmer hneď po jej návrate z obchodu. Beztak videla, že som plakala a niečo nie je v poriadku. O nič lepšie som sa ale necítila, skôr naopak. Pripadala som si ešte viac sebecká a ufňukaná. Možno som naozaj nemala právo na to cítiť sa ukrivdene. A možno som mala po celý čas pravdu.

Nech už to ale bolo akokoľvek, zožieralo ma to po celý večer. Hodiny som strávila zavretá v izbe, za dvere som vyhodila dokonca aj Kalifa. Jediný, koho príchod ma potešil, bol Michael. Hodinky ukazovali skoro jedenásť, keď sa dvere na spálni potichu otvorili a on vkĺzol dnu.

„Mikey..." Ťažko, ale okamžite som vstala z postele a išla si rovno po objatie. Ruky som mu obmotala okolo krku tak silno, akoby som ho chcela doslova zaškrtiť. Pritom som si však len chcela byť istá, že už nikdy neodíde. „Ďakujem, že si prišiel."

„Veľmi si mi chýbala," zašepkal, zachádzajúc mi pravou rukou do vlasov. „Marcia hovorila, aby som na teba šiel opatrne. Čo sa deje?" Pokývala som mlčky hlavou. To teraz ani náhodou nebolo dôležité. Nie, ak si mama skutočne nedala tú námahu, aby sa mi pokúsila zavolať späť. Program s Henrym bol viditeľne dôležitejší. „Si v poriadku?" opýtal sa neisto a odtiahol sa, aby mi pozrel do tváre. Oči mal príšerne unavené, akoby za posledné dni nespal ani chvíľu.

„Teraz je už všetko fajn," zaklamala som a vzala ho za niekoľko dní neoholenú bradu. Prvý bozk po niekoľkých dňoch padol ešte lepšie, než som prvotne očakávala. Na pár sekúnd, ale mohla som zabudnúť a to bolo najdôležitejšie. „Mrzí ma, ak to vyznelo, že na teba nalieham, aby si prišiel domov. Od pondelka sa toho udialo proste veľa a..." Do jazyka som si zahryzla priveľmi neskoro. Slová už nešlo vziať späť.

„Tušil som, že mi niečo nehovoríš. Hlavne, keď si nechcela telefonovať."

Frustrovane som vydýchla a prehrabla mu vlasy. Za ruku som ho odviedla k posteli, aby sme sa mohli posadiť. Bolo to na dlhý rozhovor. „Všetko to začalo hneď v pondelok, bola tu moja mama. A priviedla mi predstaviť svojho priateľa."

„Priateľa?" opýtal sa prekvapene, palcom ma hladiac po ľavom prstenníku. „Odkedy má tvoja mama priateľa?"

„Ťahá sa to s nimi od januára. Ale vážne to medzi nimi je iba od jej jarnej pracovnej cesty."

Porozprávala som mu všetko, čo sa počas ich návštevy udialo, o čom sme spolu hovorili a podobne. Sprvu som sa zdržala hovorenia o svojich pocitov voči celej situácii a samotnému Henrymu, ale napokon to zo mňa proste vypadlo a ja som hovorila niekoľko minút bez prestávky. Najmä, ak som plynule prešla do našej dnešnej výmeny názorov s mamou, ktorá mi ešte stále hnala slzy do očí.

Potom ale prišlo na ešte horšiu a náročnejšiu tému. Michael zbledol ako smrť, keď som sa rozhovorila o mojom výlete na pohotovosť. Už-už som očakávala krik a výčitky, že som mu nedala hneď vedieť. Zdržal sa však reakcie, kým som nedopovedala a neuistila ho, že nie je absolútne žiadny dôvod na paniku.

„Takže tak..." dokončila som, pevne pritom stískajúc jeho ruky. Viditeľne mu fyzický kontakt pomáhal zachovať pokoj... a mne zjave tiež. „Rozhodne som sa tu bez teba nenudila."

„No, to vidím," vydýchol a sklonila hlavu.

„Nechcela som ti prirábať starosti, všetko som mala pod kontrolou. Čo by si zmohol z druhého mesta, hm? A bola tu Marcia, pomohla mi so všetkým a bola celý čas pri mne aj v nemocnici." Čakala som na jeho reakciu, ale tá dlhé minúty neprichádzala. Spálňa sa naplnila priveľkým dusnom a tichom, ktoré nebolo ani trocha príjemné.

„Pripadám si hrozne hlúpo," povedal napokon a zodvihol ku mne pohľad. Palcom pravej ruky mi pritom nežne prešiel po hánkach. „Bežal som do Bostonu a teba nechal tu. Dnes som bežal z Bostonu domov za tebou a rodičov nechal tam. Proste... snažím sa byť na dvoch miestach súčasne a potom to tak aj vyzerá, nikomu z vás skutočne nepomáham, len bezvýznamne pobehujem hore-dole."

„To nie je pravda, robíš pre nás pre všetkých svoje maximum."

„A hádaj čo? Nestačí to."

„Michael..." Jeho pravú dlaň som si položila na brucho a prekryla ju svojou. Maličké sa otáčalo a kopalo celé poobede a večer, tak nech si ho troška užije aj budúci otecko. „Všetci ťa nekonečne milujeme a vážime si úplne všetko, čo pre nás robíš. Nikto po tebe predsa nechce, aby si sa potrhal na kúsky."

„Kto vie, možno keby to urobím, bolo by všetko lepšie."

„Nemyslím si, ja ťa znova dokopy skladať nechcem," podpichla som ho a vtisla mu pusu, keď trocha povolil ostražitosť. Teraz bolo dôležité, aby sa hlavne uvoľnil a prestal dumať nad katastrofami, ktoré sa nemali prečo udiať. „Veď vidíš... beháš tu hore-dole a my všetci sme v poriadku, máme sa celkom dobre a veľmi si vážime toho, že našim problémom venuješ čas. Všetko je v poriadku aj práve vďaka tebe."

„Nie, nechápeš ma, Clio."

„Možno nie, ale ani ty nechápeš mňa."

„Možno..." zopakoval a teraz to bol on, kto pobozkal mňa. „No nič, nechcem sa už rozprávať. Môžeme to dokončiť zajtra. Som hrozne unavený, Clio. Skoro vôbec som v Bostone nespal." Sklonil hlavu a poriadne dlhú pusu daroval aj bábätku, nechávajúc si ruku na mojom bruchu.

„Čo keby si teraz na pár hodín ľahneš? Už neraz si vstával skoro, aby si sa učil, nebolo by to tak lepšie aj teraz? Ísť na to s čistou hlavou?"

„Nezaspím, je mi hrozne zle od nervov. Za celý deň som nezvládol ani nič zjesť."

„Tak si aspoň na pár hodín poležíš so zatvorenými očami, aj to by mohlo pomôcť."

„Chcem to mať konečne za sebou, ale nemám zajtra šancu. Vážne si nič nepamätám a teraz nezveličujem. Pôjdem sa tam pred profesora len strápniť."

„Je to ústna skúška?"

„Najprv test, potom si ešte ťaháme jednu otázku na ústnu odpoveď." Nenávidela som takto stavané skúšky, pričom mnoho mojich vyučujúcich akoby inú formu ani nepoznalo. Akoby nestačilo, že sa musíme trápiť s testom. „Vážne to nepôjde, Clio."

„Tak tam proste nechoď, do polnoci sa ešte môžeš odhlásiť. Kedy je ďalší termín?"

„O týždeň vo štvrtok."

Pobozkala som ho do hustých vlasov a vtiahla si ho do pevného objatia. „Dovtedy sa všetko naučíš. Za posledné dni sme vyplytvali všetky rôzne pohromy, preto nás čaká veľmi pokojný a pohodový týždeň."

„No, to ani nie... pondelok by som mal ísť k psychiatričke." Hlavu si oprel o tú moju a láskyplne ma pohladil po chrbte. Cítila som, že ho to ťahá do postele aj napriek predošlým námietkam. Aj preto som sa posunula a jeho potiahla za sebou, až kým sme si nenašli pohodlné miesto. „Neviem, čo jej mám povedať ohľadom liekov. Odvádzajú si svoju prácu, ale nie som si istý, že úplne správne. Čo keby mi nejaké iné pomohli lepšie?"

„To netuším, ty sám najlepšie vieš ako sa cítiš a ako zvládaš fungovať."

„Zvládam, ale neviem ako. Chcel by som, aby to bolo lepšie."

„Čo keby si znova začal chodiť pravidelne na terapie? Nepomohlo by to?" Zanechal ich pred niekoľkými týždňami. Tvrdil, že z nich už nemal nič nové a lieky na teraz budú stačiť. Veľmi som s týmto jeho krokom nesúhlasila, snažila som sa mu prehovoriť do duše, ale moje slová nepadli na úrodnú pôdu. „Alebo tam zájsť aspoň párkrát? Vieš, prebrať tie kľúčové záležitosti, ktoré ti spôsobili ťažkosti."

„To môžem aj s psychiatričkou," namietol potichu. Oči už držal sotva otvorené.

Bolo preto múdrejšie už nič nehovoriť. Potreboval si oddýchnuť, nech hovoril, čo chcel. Mlčky som sa mu preto hrala s vlasmi, až kým konečne nezaspal s hlavou opretou o moje rameno. Jeho pravá dlaň pritom zostala na mojom bruchu.