Clio

„Mohla si dať dopredu vedieť, že prídeš," povedala som mame, obzerajúc sa ponad plece od kuchynskej linky k sedačke. „Alebo, že so sebou privedieš vzácnu návštevu," dodala som, pokladajúc tretí pohár vychladenej limonády na tácku. Ani prinajmenšom som nemala chuť sa dnes hrať na hostiteľku. Od rána som nerobila iné, len chodila vracať skoro každú pol hodinu. Nad záchodom som kľačala aj vo chvíli, keď mi zvonila pri dverách.

A to som ešte netušila, že na ich druhej strane nebude stáť len mama. Po jej boku som našla vysoké tmavovlasého muža s hustou, ale precízne upravenou bradou. Perami a jasne orieškovými očami sa na mňa usmieval snáď ešte žiarivejšie ako moja vlastná mama. V jej úsmeve som okamžite poznala známky obrovskej nervozity.

„Neplánovali sme sa zastaviť, išli sme proste okolo a..."

„Naomi spomínala, že bývaš len o ulicu ďalej, tak som jej navrhol, aby nás konečne zoznámila," odpovedal Henry, vyskočil na nohy a vzal mi z rúk tácku. „Ukáž, nenamáhaj sa tu kvôli nám zbytočne."

„To je v pohode, ďakujem," zamrmlala som.

Doposiaľ som nemala ani poňatia, že by sa mohla moja mama s niekým stretávať. Absolútne nič tomu nenasvedčovalo. Preto som dnes zostala ako obarená, keď mi predstavila svojho nového priateľa – profesionálnehokameramana a fotografa Henryho Younga .

„Nedáte si niečo jesť?"

Obaja rázne pokývali hlavou. „Poď si sadnúť, Clio. My sa dlho nezdržíme, nerob si starosti," povedala mama a s úsmevom ku mne načiahla ruku.

Neposadila som sa k nim na sedačku, radšej som si vytiahla jednu zo stoličiek od kuchynského stola. Vstávalo sa mi z nich omnoho ľahšie a rýchlejšie než zo sedačky. Podobné zdržanie by totiž dnes mohlo znamenať skutočnú pohromu.

„Máte nejaké plány na dnes?"

„Áno, ideme na obed a potom na otvorenie mojej novej výstavy fotografií v Brooklyne. A potom, samozrejme, na skvelú afterparty," povedal Henry natešene. Hrubé strieborné prstene na jeho prstoch mi pripomenuli Rylanda. Snáď nikdy som ho nevidela bez minimálne troch prsteňov. „Navrhol som Naomi, aby priviedla aj teba."

„Rada by som, ale nemôžem." Tvár som skrivila do ľútostivej grimasy a pohladila si pritom veľké guľaté brucho. Snáď prvýkrát za posledné týždne som bola rada za svoj prísny pokojový režim. „Možno nabudúce... už s rozkošnou malou spoločnosťou."

„Určite, to by bolo fantastické," zvolal.

Nepôsobil ako zlý človek, aspoň nie na prvý pohľad. Ale prišlo mi, že je možno až priveľmi zaujatý sám sebou a svojou prácou. A hlavne priveľmi entuziastický a živý. Minimálne ja som s jeho veselosťou a úsmevmi nedokázala dnes držať krok. Sotva som vládala sedieť a pretvarovať sa pred nimi, že je všetko v poriadku.

Nič v poriadku nebolo.

Dnes som v sebe nedokázala udržať ani pohár vody či pomarančového džúsu, ktorý ma inokedy zachraňoval. Od rána som sa cítila veľmi slabá a hlava sa mi točila aj keď som len sedela. Ešteže počasie nebolo také horúce, ako zvyčajne. Ochladilo sa, dve hodiny dozadu dokonca pršalo a fúkal nádherný chladný vetrík, ktorému som s radosťou otvorila okná v obývačke aj spálni.

„Naomi mi hovorila, že popri škole aj pracuješ, ukázala mi nejaké tvoje články."

„Áno, mám skvelú stáž a toho najlepšieho šéfa na celom svete. Vždy mi vie vyjsť v ústrety, hlavne teraz v tomto celom blázinci."

„Nikdy som nemal šťastie na šéfov, aj preto pracujem na voľnej nohe. Som sám sebe šéfom a tak je to najlepšie."

„Tak každému vyhovuje niečo iné." Zasunula som si vlasy za pravé ucho, nenápadne si pritom dlaňou zozadu šúchajú stuhnutý krk. Zjavne aj ten prispel k otrasným bolestiam hlavy, ktoré ma sprevádzali celý uplynulý víkend. „Tiež som si užila niekoľko nepríjemných vedúcich, ešteže Ryland je úplne iný."

„Vy dvaja ste boli od samého začiatku skôr kamaráti než šéf a nadriadená," povedala mama, pevne pritom stískajúc Henryho ruku.

„Len pozor, podobné vzťahy sa občas končia veľmi... nešťastne," pri poslednom slove zaletel pohľadom k môjmu tehotenskému bruchu.

„Prepáč, ale..." ohradila som sa šokovane. „Čakám dieťa so svojim snúbencom a Ryland tvorí šťastný pár s jednou z mojich najlepších priateliek," objasnila som mu dôrazne, ale stále dostatočne pokojne. „Naozaj neviem, aké zážitky z minulosti máš ty, no..."

„Clio!" napomenula ma mama.

„Prosím? Nemám pocit, že som reagovala nejako neadekvátne." Načiahla som sa za jedným z troch pohárov. Žalúdok sa mi však obrátil už len pri sviežej a mierne kyslastej vôni citrónovej limonády. Bolo múdrejšie nenapiť sa. „Vráťme sa asi radšej k inej téme. O čom bude tá výstava fotiek? Na akú tému?" Oboch som si premerala pohľadom a nepohodlne sa zahniezdila na stoličke. Od včera ma pri dlhšom sedení začali urputne bolieť kríže a tvrdá stolička mi v tomto smere rozhodne nepomáhala.

„Ide o trocha kontroverznú tému, teda aspoň podľa širokej spoločnosti," začal Henry natešene a odpil si z limonády. „V niekoľkých krajinách som navštívil nočné kluby pre dospelých a fotografoval tam pracujúce tanečnice. Počas práce, ale aj v zákulisí pred či po show. Čudovala by si sa, aké zábery môžu vzniknúť na takýchto miestach."

„Nepatrím medzi ľudí, ktorí by sa na tieto ženy pozerali cez prsty." Každý si zarábal na živobytie iným spôsobom. Navyše už niekoľkokrát som počula, že práve striptérky si dokážu zarobiť celkom slušné peniaze behom jedinej noci – bez toho, aby vykonávali aj niečo iné, ako tanec pri tyči. „Verím, že aj tvoja výstava je veľmi vkusná a má nejaké to svoje silné posolstvo."

„Samozrejme, ako inak," zvolal radostne. Pohodlne sa oprel a začal mi o svojej práci hovoriť podrobnejšie. Sprvu som počúvala, potom mi ale jeho slová začali unikať. Sústredila som sa na mamu, ktorá visela na každom jeho slove. Stále pevne zvierala jeho ruku a hľadela na neho spôsobom, ktorý mi bol úplne neznámy. Teda aspoň v súvislosti s ňou.

Zásadne s nikým nechodila, kým som dospievala. Chcela sa vyhnúť ďalšiemu zlomenému srdcu a radšej sa sústredila na svoju prácu a moju výchovu. Podľa jej slov bola rada, že sa jej podarilo od otca vysúdiť dostatok peňazí, aby nám kúpila tento byt a mohli sme začať odznova. Ešteže bol môj otec mimoriadne úspešným podnikateľom v IT sfére – teda aspoň za tých čias. Kto vie, čo s ním bolo v dnešnej dobe.

„Poď sem, miláčik," zavolala som na Kalifa, ktorý s mňaukaním vystrčil hlavu zo spálne.

„Prečo si nepovedala skôr, že máte mačku?"

„Kocúra," opravila som vysmiateho Henryho, ktorý okamžite vyskočil na nohy a zamieril ku Kalifovi. Ten sa mu ale šikovne vyhol a vyskočil mi rovno do lona. „No ahoj," poškrabkala som ho za ušami a pobozkala no na vrch hlavy, keď sa postavil na zadné a prednými labkami sa mi zaprel do brucha. Často som mala pocit, že mu o pár týždňov bude vyslovene chýbať.

„Aký je starý?"

„Bude mať rok. Michael, môj snúbenec, ho našiel v septembri na ulici, keď šiel večer z praxe. Sprvu ho priniesol len na pár dní, no akosi sa tu zabýval natrvalo."

„Moja mama mačky milovala, stále sme mali nejaké doma."

„Vedia liezť na nervy, ale sú to aj skutočne oddaní spoločníci." Minimálne Kalif si toto označenie zaslúžil. Nielenže nám bol najlepším domácim miláčikom, ale rovnako užitočným pomocníkom za hranicami reality a sveta živých. Veď práve on priviedol mňa aj Michaela späť z minulosti, a práve on na mňa dával pozor, keď som sa prvýkrát zaplietla s Tiberiom.

Znova som sa nepohodlne pomrvila na stoličke, zatiaľ čo Henry veľmi oddane spomínal na všetky mačky, ktoré kedy v živote stretol. Snažila som sa nadviazať očný kontakt s mamou, ale tá lipla pohľadom iba na ňom. Bola úplne zamilovaná, hlavu mala zjavne plnú jedine svojho nového priateľa – snáď jej učaroval ešte viac, ako jej milovaná práca.

Vlastne...

„Prepáč, že ťa prerušujem, ale to ty si mame ponúkol tú prácu v Karibiku, všakže?"

Mama viditeľne stuhla a okamžite pozrela na mňa. „Och, samozrejme. Ako by som mohol na tak dlho odísť bez nej? Bude skvelým členom môjho tímu."

„Áno, určite bude."

„Obaja predsa poznáme jej prácu, bola by škoda, keby sa nechopila takejto šance."

Súhlasne som prikývla. Cítila som však, ako vo mne začína silnieť pocit, ktorý som nedokázala pomenovať. Nebol to hnev a rovnako to nebolo ani sklamanie. Skôr nejaká ich zvláštna miešanina s ešte niekoľkými prímesami iných emócií.

„Clio, stále platí to, čo som ti povedala minule. Ak nechceš, tak do Karibiku nepôjdem."

Mala pravdu, nechcela som, aby išla. „Kvôli mne šancu na ďalší veľký úspech nezahadzuj." Nemohla som byť sebecká a nútiť ju zostať. Nie, ak som videla ako veľmi bola po dlhej dobe zamilovaná. Či do dobrého a správneho chlapa, to som povedať nedokázala. „Budem v poriadku, veď tu mám naokolo seba iných ľudí, nie?" silene som sa pousmiala a pohladila Kalifa po chrbátiku. „Presne ako zvyšné roky," dodala som potichu a sklonila hlavu.

„Máš tu snúbenca, mama ti na pár týždňov chýbať nebude," zasmial sa Henry.

„Snúbenec je veľmi zaneprázdnený praxou v nemocnici. Počas týždňa sa vídame len večer a skoro ráno."

„Lekári..." mávol nonšalantne rukou. „Musela si vedieť, že to takto dopadne."

„Áno, samozrejme." Vzala som Kalifa a položila no ha zem. Sťažka som sa postavila a uhladila si dlhé tričko. „Nezmeškáte ešte ten spomínaný obed?" opýtala som sa, prešla za stoličku a zaprela sa oboma rukami do opierky.

„Máš pravdu, mali by sme pomaly vyraziť," súhlasil Henry. Naklonil sa k mame a pobozkal ju na líce. „Bude ti vadiť, ak si ešte rýchlo odskočím, Clio?"

Pravou rukou som mávla na dvere od kúpeľne. „Prosím."

Čo najmenej nápadne som sa im otočila chrbtom, zamierila ku kuchynskej linke a zaprela sa po okrajoch drezu. Cítila som, že ma znova začína napínať na vracanie. Bola som ale odhodlaná vydržať do ich odchodu.

„Clio..." oslovila ma mama, sotva sa Henry zavrel do kúpeľne. Potichu došla až ku mne, objímajúc ma okolo ramien. „Ja viem, že to bol asi šok. Hlavne, ak som nikdy predtým nikoho nemala."

„Máš právo na šťastný vzťah, rovnako, ako ja či hocikto iný," odvetila som a privrela oči. Zhlboka som sa nadýchla nosom a zaťala ruky v päsť. „Zjavne toho máte veľa spoločného, ak pracujete v príbuzných odboroch."

„To áno, stále sa máme o čom zhovárať."

„Ako dlho to už trvá?" opýtala som sa trocha váhavo. „Ja len, že... nič som si nevšimla."

„Cestoval spolu so mnou, keď som bola preč od marca do mája. Tam sme sa akosi viac zblížili, inak sme sa spoznali ešte koncom januára."

„Aha..." Takže som bola úplne mimo diania rovno niekoľko mesiacov. „Ani sa ti teda nečudujem, že sa ti nechcelo skôr domov." Okamžite som si zahryzla do jazyka. To som nahlas povedať nechcela.

Nežne mi zhrnula vlasy na jednu stranu. „Hneváš sa?"

„Nie, nehnevám. Akurát som prekvapená, to je všetko."

„Naozaj?"

Znova som tuho privrela oči a prikývla. Zjavne až priveľmi necitlivo som sa však mame vyšmykla z objatia a vrátila sa ku stoličke. Nevládala som zostať stáť. Cítila som, ako na mňa znova idú mdloby, točila sa mi hlava a srdce mi začínalo nepríjemne búšiť v hrudi.

„Poriadne si užite obed a výstavu, určite to bude skvelá zábava," dostala som zo seba, dýchajúc pritom čo najpokojnejšie. Nesmela vidieť, že mi niečo je. Nesmela som jej kaziť plány.

Mama ma nasledovala späť ku stoličke. „Michael aj dnes príde až večer?"

„Mal by končiť o ôsmej, ak sa nevyskytne nejaký naliehavý prípad. Teraz zjavne dokončuje operáciu s primárom, operujú ďalšie slepé črevo."

„To neznie veľmi vzrušujúco," zasmiala sa. Mne však jej slová neprišli vtipné ani trocha.

„Je to rovnako dôležitý zákrok, ako hociktorý iný. Navyše pre Michaela je to úžasná možnosť, aby sa učil a zlepšoval. Hlavne, ak operuje s primárom chirurgie," zdôraznila som hrdo. Každá operácia niečo znamenala a bola pre niečo dôležitá. Keby nie, nebolo by jej vykonanie vôbec potrebné. „Snáď čoskoro napíše ako to išlo."

„Tak kým ty budeš čakať, my sa vydáme na obed," prehovorila znova Henry, zatvárajúc za sebou dvere od kúpeľne. „Som rád, že sme sa spoznali Clio. Uvidíme sa."

„Bavte sa," odpovedala som, natiahla krk a pobozkala mamu na líce. „Píšeme si."

„Samozrejme. Drž sa, zlatko." Letmo ma pobozkala na vrch hlavy a pobrala sa za svojim priateľom. Ruka v ruke mi zakývali z dverí a potom ich za sebou konečne zavreli.

Ešte chvíľu som nehybne sedela, počúvala ako ich kroky na chodbe utíchajú a sústredila sa na dýchanie. Potom ma ale nevoľnosť opäť premohla. Len-len, že som stihla dôjsť do kúpeľne. So znechutenou grimasou som si vypláchla ústa, zapierajúc sa lakťami do krajov umývadla. Musela som vydržať ešte zvyšok dnešného dňa a zajtrajšok. Potom v stredu na kontrole doktorku požiadam, aby niečo urobila. Hocičo, naozaj hocičo.

Ďalej som už takto fungovať naozaj nedokázala.

„Poď, pôjdeme si ľahnúť," povedala som Kalifovi, ktorý mi mňaukal za chrbtom.

Než som prišla do spálne a klesla na posteľ, pri ktorej som mala pre istotu položený menší lavór, slzy mi zmáčali oči. Mamina a Henryho návšteva ma neskutočne zmiatla, znepokojila a zároveň rozosmútila. Netušila som, ako sa mám ohľadom takýchto veľkých noviniek cítiť. Najmä ak to znamenalo, že mama skutočne znova odíde.

Ale bola to predsa aj moja chyba, nie?

Ja som jej nechcela povedať, že ju tu chcem a potrebujem. Krivdila som jej, keď v skutočnosti som vinník bola ja sama.

„Zabudla som si mobil," zamrmlal som, sotva sa mi podarilo uložiť medzi vankúšmi. Chrbát a kríže ma znova začínali nepredstaviteľne bolieť. Akoby mi v tej oblasti tŕpol každý jeden sval a lámala sa aj tá najmenšia kostička. „No čo, čoskoro zjavne aj tak pôjdem vracať, potom si ho vezmem." Kalif súhlasne zamňaukal.

Zaspala som pomerne ľahko a rýchlo. V noci som sa skôr len prehadzovala a pozerala do stropu, prípadne sa opatrne hrala Michaelovi s vlasmi. Zjavne aj preto ma teraz únava tak silno premohla. Dnu stále prúdil príjemný chladnejší vzduch a aróma iba nedávno napadaného dažďa.

Prebudil ma až náš kocúrik, ktorý sa veľmi rozkošným spôsobom zabával. Prednými labkami mi opatrne štuchal do brucha, na čo mu bábätko po chvíľke odpovedalo kopnutím alebo nejakým pohybom. Stále to bol vrcholne zvláštny pocit. Niekedy ale na konci dňa neexistovalo nič lepšie. Keď som už ležala v posteli a cítila som jeho pohyby, vždy som si uvedomila, že sme spolu zvládli ďalší deň. Boli sme o ďalších dvadsaťštyri hodín bližšie k nášmu prvému stretnutiu.

Nech už boli dni akékoľvek náročné, nikdy v živote som ešte necítila väčšiu vďaku. A zároveň ani väčší strach.

Neveriacky som nad nimi pokrútila hlavou a pohladila si brucho. „Vy dvaja čo? Bavíte sa bezo mňa dobre?" Druhou rukou som poškrabkala Kalifa poza uši. Lenivo natiahol krk a zívol si, odhaľujúc pritom špicaté zuby. „Dúfam, že budeš takýto nežný aj o pár týždňov. A hlavne trpezlivý, hneď sa spolu totiž nebudete môcť hrávať. No môžeš mi pomáhať so strážením, budem ti veľmi vďačná." Zamňaukal, olizol sa a vyskočil do pozoru hneď, ako som sa posadila.

Hlava sa mi stále točila, ale inak som sa cítila o niečo lepšie. Žalúdok som konečne nemala ako na vode a oddych padol veľmi dobre aj mojim krížom. Podľa hodiniek bolo pol siedmej večer, spala som omnoho dlhšie než som si pôvodne myslela.

„Dopekla," šepla som, keď sa mi do rúk dostal mobil. Michael mi zanechal štyri správy a osemkrát sa mi pokúšal dovolať. Marcia bola o niečo menej naliehavá – písala mi dvakrát a pred pol hodinkou sa mi pokúsila tiež dovolať. „Minimálne pán doktor bude asi hnevom bez seba," povedala som Kalifovi a trocha bojazlivo vytočila číslo môjho snúbenca.

Zašla som k sedačke a klesla na jej kraj. Na stolíku stále postávali tri nedopité poháre limonády. Zjavne sa mi to teda nesnívalo, mama mi skutočne priviedla predstaviť svojho priateľa.

„Ahoj, láska. Veľmi sa ospravedlňujem, po maminej prepadovej návšteve som zaspala a mobil mi zostal na kuchynskom stole."

„Ahoj," odvetil krátko. Nepočula som ho priveľmi dobre, v pozadí bol nezvyčajný hluk.

„Kde si? Máš tam hrozný hurhaj."

„Vo vlaku," vydýchol sotva počuteľne. „Volala mi mama, som na ceste do Bostonu. Otec je v nemocnici."

Ešteže som pri počutí tých slov sedela. „Čože? Čo sa stalo? Ďalšia porážka?" Celú ma okamžite striaslo a to pritom ani nešlo o môjho vlastného otca. Matteo bol ale veľmi dôležitým človekom v mojom živote už od nášho prvého stretnutia. „Michael..."

„Pravdepodobne nie, ale neviem to naisto. Ani mama mi toho nevedela povedať veľa, odvtedy som s ňou nehovoril. Pôjdem rovno za lekármi v Bostone."

„Bože môj..."

„Bežal som hneď za primárkou, Alec mi zatiaľ online kúpil lístok na vlak. Neviem, čo bude teraz s praxou a hlavne so skúškou vo štvrtok, netuším, čo ma bude v nemocnici čakať."

„Teraz nemysli na žiadnu skúšku, kašlať na ňu. Máš tam ešte iné termíny." Chcel ju mať konečne z krku, počas víkendu sa snažil učiť a robiť si pomocné kartičky, ale priveľmi mu to nešlo. Videla som, že bol priveľmi vyčerpaný a hlavne nervózny. „Sústreď sa na rodičov, tí nech sú teraz tvoja priorita."

„A čo ty?"

Pokývala som sama pre seba hlavou. „Ja teraz nie som dôležitá, dokážem sa o seba postarať. S Marciou a Kalifom to tu zvládneme, neboj sa." Nepotrebovala som, aby na mňa dozeral a strážil ma. Ak som dokázala prežiť celé dni pokým bol v nemocnici, poradím si aj večer a počas noci. Zas až taká zmena to nebude, najmä ak ho bolo nutne treba niekde inde. „Všetko bude v poriadku, Mikey. Hlavne žiadna zbytočná panika, hm?"

„Ako nemám panikáriť?!" zvolal zjavne ráznejšie než plánoval. „Znova prežívam rovnaké pocity, ako pred vyše piatimi rokmi a hlavou mi behá myšlienka, že môžem prísť o otca. A ty mi to vôbec neuľahčuješ, keď mi niekoľko hodín nezdvíhaš telefón a neodpisuješ na správy. Potom šaliem strachom ešte aj kvôli tebe."

„Mrzí ma to, proste som zaspala," povedala som čo najzmierlivejším tónom. Už ma mohol poznať. Nikdy som niečo podobné nerobila schválne, dokonca ani pred tehotenstvom, nieto ešte teraz. „Od rána som chodila vracať snáď každú pol hodinu, konečne mi je lepšie. Nebolia ma teraz ani kríže."

„Dobre vieš aký nervózny každé ráno odchádzam do nemocnice, lebo sa bojím, že sa ti doma niečo stane. Hlavne ak si tam sama. Ocenil by som, keby aspoň máš mobil po ruke, keď sa ti snažím dovolať."

„Michael, prestaň! Nič sa nestalo, som v poriadku. Potrebovala som si ľahnúť a už sa mi nechcelo vstávať pre telefón, to je toho."

„Áno, je!" skríkol až my myklo. „Nebaví ma už každý deň prežívať ten istý strach stále dookola a dookola! Je to horšie ako nejaký hlúpy pokazený kolotoč!"

„Ale to nie je moja chyba, ja ťa nenútim toľko sa o mňa strachovať," odsekla som späť. Niekde v diaľke za oknami hlasno zahrmelo, zatriasli sa dokonca sklá v oknách. Búrka ráno zjavne nepovedala svoje posledné slovo. „Ja viem, že ty za to nemôžeš, si proste taký typ, ale..."

„Nechápeš ma, Clio!"

„Nezvyšuj na mňa hlas!" zahriakla som ho. „Nebudeme na seba kričať cez telefón, Michael, to nikam nevedie." Frustrovane som si zašla pravou rukou do vlasov. Nesmela som sa rozčuľovať, znova by mi len zostalo zle. Celkom rázne mi to pripomenulo aj maličké, ktoré ma veľmi nešťastne koplo priamo medzi spodné rebrá. Stále to ale ešte nebolo tak bolestivé, ako keď to urobilo prvýkrát pred troma týždňami. „Skús ma teraz na chvíľku počúvať..."

„Nie, neskúsim. Hlúpe chlácholivé reči si nechaj, nestojím o ne."

„Fajn, ako chceš. Tak sa rozčuľuj, aby sa ešte aj tebe niečo stalo. Lebo vážne teraz netúžim po ničom inom, ako nad tebou sedieť v nemocnici, lebo ty si privodíš infarkt alebo rovno mŕtvicu!"

Teraz som to bola ja, kto skutočne kričal. Po dobrom to ale zjavne nešlo. Niekedy potreboval v najhorších chvíľach práve takéto zaobchádzanie, aby si uvedomil svoje hlúpe správanie. No a keď nepomohli chlácholivé reči ani krik, prišla na rad tichá domácnosť.

„Zavri si na pár minút ústa a poriadne ma počúvať!" pokračovala som, hladiac si voľnou rukou brucho. „Svet sa nerúca, jasné? Ja som v poriadku, pusti ma teraz z hlavy a zabudni na to, že mám nejaké problémy. Zabudni na to, že som tehotná. Sústreď sa jedine na svojich rodičov, ktorí teraz potrebujú tvoju pomoc. Nepríď za otcom do nemocnice na pokraji nervového zrútenia, lebo tým jeho stav ešte zhoršíš."

„Ale..."

„Choď tam ako doktor, nie ako syn. Vypočuj si, čo ti jeho ošetrujúci lekár povie a následne sa ho pýtaj ako lekár lekára. Bez zbytočných emócií, mysli úplne racionálne a predovšetkým profesionálne. Poznáš otcov zdravotný stav, poskladaj si vďaka tomu a vďaka novým skutočnostiam anamnézu a až potom začni premýšľať nad tým, čo bude nasledovať. Už keď budeš mať overené výsledky v rukách, nie teraz, keď dokopy nič nevieš a utápaš sa v odhadoch a hypotézach."

„Tebe sa to z postele ľahko povie," zamrmlal. Prsty som okolo mobilu zovrela tak silno, až to zabolelo. „Nechápeš ma, ale ako by si aj mohla? Nemáš..." zmĺkol skôr, ako by dopovedal. Ja som ale veľmi dobre vedela, čo chcel povedať.

„Nemám otca, máš pravdu. Netuším, aké to je vyrastať s otcom a báť sa o neho. Ale kvôli tomu ešte nemusíš zo mňa robiť necitlivé monštrum. Tiež viem, čo je to o niekoho sa báť."

„Tak som to nemyslel, Clio, proste..."

„Nenávidím, keď toto robíš. Keď si myslíš, že sa všetko točí okolo teba... že nikto nie je dostatočne... čo ja viem, inteligentný na to, aby ti rozumel."

„To som ani slovom nepovedal."

Pretočila som očami a oprela si chrbát. Znova sa mi začínala motať hlava, zjavne som sedela dlhšie, než dnes moje telo dokázalo zvládnuť. „Robím pre teba naozaj prvé aj posledné, dokonca teraz. A robím to s láskou a vedomím, že si za to vďačný a rád. Preto ťa naozaj veľmi pekne prosím o to, aby si aspoň sekundu premýšľal pred tým, než niečo povieš. Najmä keď si takýto rozrušený."

„A nemám právo byť? Od rána som sa v nemocnici skoro ani nezastavil, možno tak na desať minúť. Nedokázal som sa ti niekoľko hodín dovolať a určite si preto vieš predstaviť, čo sa mi odohrávalo v hlave. Netušil som, či môžem odísť za rodičmi, alebo mám bežať domov a skontrolovať teba. A keď som sa konečne rozhodol, tak som si až do tohto telefonátu nadával, že som najhorší partner a budúci otec, pretože som od vás odišiel. Ale čo som mal, dopekla, robiť, ak môj už beztak chorý otec znova leží v nemocnici a ja ani neviem v akom stave? Dobre, mama hovorila, že to zjavne nie je ďalšia mozgová príhoda, ale čo ak áno? Aj predtým hovorili, že..."

„MICHAEL!" zakričala som na neho, až som prehlušila ďalší silný hrom nad mestom.

„Clio, ja..." dostal zo seba zastretým hlasom.

„Láska, prosím ťa, prestaň. Prestaň, dobre? Prestaň. Zostaň na chvíľku ticho a dýchaj, musíš sa upokojiť." Keby je doma, už by som vedela, čo mám robiť. Dokázala by som ho upokojiť. Nežným dotykom či pohladením, uisťujúcim objatím, tichými a pokojnými slovami – robila by som presne to, čo inokedy. Takto na diaľku som však veľa nezmohla. „Všetko sa vyrieši, ale nie tým, že sa budeš rozčuľovať a klepať od strachu. Potrebujem, aby si sa domov vrátil v poriadku, dobre? Mysli na to, prosím."

„Ešte pred chvíľou si hovorila, aby som na teba nemyslel," odvetil s počuteľným žartovným podtónom. Dokázala som si živo predstaviť kŕčovitý úsmev na jeho perách. „Veľmi sa bojím, Clio. Nechcem prežiť to, čo pred niekoľkými rokmi."

„To sa už nikdy opakovať nebude."

„To nevieš."

„Ale viem. Každá situácia sa udeje iba raz v živote, všetky ostatné jej môžu byť len podobné. Ale nikdy to nebude jedna a tá istá."

Vyľakalo ma, keď zrazu v zámke zaštrngali kľúče. O to viac, že v takmer rovnakom momente oblohu preťal jasný blesk. Hrmenie nasledovalo len o niekoľko sekúnd neskôr, sprevádzané hlasným zhíknutím odo dverí.

„Fuj, ešteže som stihla prísť domov. Nenávidím búrky," vydýchla Marcia a zabuchla za sebou. Až vtedy si všimla, že telefonujem.

„Už nie som sama, láska. Marcia akurát prišla domov, takže sa upokoj." Kalif otočil hlavu smerom ku dverám a lenivo na ňu zamňaukal, vystierajúc k nej ľavú labku.

„Fajn, aspoň niečo. Budem asi končiť, Clio, dobre?"

„Dobre, v poriadku. Dávaj si na seba veľký pozor, áno? Napíš mi, keď už budeš s rodičmi. Prípadne mi zavolaj, ak sa chceš s niekým porozprávať o otcovom stave, rada si ťa vypočujem. Môžeme sa tváriť, že ide o nejaký rutinný prípad z nemocnice, hm?"

„Hej, hej... uvidíme... dobre?" opýtal sa roztržito. Možno bolo naozaj lepšie hovor skončiť. Keby mám počúvať ako sa trápi, asi by som sa zbláznila. „Ľúbim ťa, Clio."

„Aj ja teba, Michael. Hlavne pokoj, všetko bude presne tak, ako má."

Niečo nezrozumiteľné ešte zamrmlal, ale potom hovor skončil. Frustrovane som vydýchla, hodila mobil medzi vankúše a zaklonila hlavu. Svet sa so mnou v momente rozkýval z jednej strany na druhú.

„Viem, že šiel do Bostonu, písal mi. A rovnako si viem predstaviť, ako asi vyzeral váš telefonát. Údajne si mu predtým nedvíhala."

„Zaspala som, mobil zostal tu na stole." Tvár som si zaborila do dlaní a trocha nemotorne si ľahla. Sedačka však začínala byť priveľmi nepohodlná a hlavne úzka. Len veľmi ťažko som sa dokázala natočiť tak, ako by som potrebovala. „Od rána som zas len vracala, potom prišla mama a priviedla so sebou Henryho." Spýtavo nadvihla obočie a podišla ku mne, sadajúc si na opierku gauča. „Henry je fotograf a kameraman na voľnej nohe. A je to jej nový priateľ."

„Ach, wow. To som nečakala."

„O tom mi hovor."

Viditeľne čakala, že jej poviem niečo viac o ich návšteve. Nemala som však chuť myslieť na jeho priveľké sebavedomie. Hlavu som mala plnú iných, dôležitejších vecí. Bála som sa o Michaela. Rovnako som sa však bála o Mattea. Nedokázala som si predstaviť, že by sa mu malo niečo stať. Najmä, ak za posledné mesiace urobil také pokroky. Chodilo sa mu už o toľko ľahšie, najmä ak mu Michael ešte pomáhal ich rodinným darom. Dopekla, veď s Eni plánovali, že konečne prídu za nami.

Nemohlo sa teraz všetko rozpadnúť.