Ryland

„Vôbec si si nešiel ľahnúť?" opýtala sa mama od dverí. Vedel som, že v rukách drží hrnček s kamilkovým čajom, jeho prenikavá vôňa akoby sa vpila do celého domu – do dreva na podlahe, do omietky na stene a do každého lístočku každej jej rastlinky.

Aj jej hosťovská izba ich mala pomerne slušné množstvo, výhonky a listy niektorých sa tiahli po stenách či komode naproti posteli, dokonca okolo rámu okrúhleho zrkadla na nej. Miestnosť pritom celú noc jemne osvetľovalo niekoľko čiernych zapálených sviečok. Vo vzduchu sa vznášali posledné zvyšky vône šalviového vykurovadla.

„Asi na polhodinku som si zdriemol tu vedľa neho, inak nie."

„Aj to je lepšie ako nič." Parkety tichučko zastonali, keď sa vybrala k posteli. Pravú dlaň mi uisťujúco položila na rameno a pobozkala ma na vrch hlavy. Šálku s čajom položila na drevený nočný stolík.

Marion Monteryová bola veľmi hlboko milujúca žena. Pre svoje deti by urobila pokojne aj nemožné. Zjavne aj preto ju natoľko trápilo, že ani jej materinská láska nie je silnejšia ako smrť. Keby to šlo, obaja moji bratia by boli nažive. Ak pre nič iné, čisto pre matkinu lásku, ktorú k nám prechovávala odkedy som si len pamätal. Vždy nám dávala najavo, že nás ľúbi najviac pod slnkom. Pusou, objatím, nežným pohladením, milým slovom, trpezlivou starostlivosťou, ochotou načúvať... Jej spôsoby prejavu lásky boli nevyčerpateľné. Jediný jej pohľad dokázal obsiahnuť toľko emócií, ako snáď ani tisíc slov.

Bola to najlepšia mama, akú som si len mohol priať.

Mama, ktorú by som doprial úplne každému dieťaťu, ktoré kedy kráčalo, teraz kráča alebo ešte len bude kráčať po tejto planéte.

„Ty si sa z vás štyroch oklepal najrýchlejšie. Ráno si proste vstal... akoby sa nebolo noc predtým ani nič udialo."

„Tak vieš, Aspen bol chorý, Damiano sprostý..." obaja sme sa potichu zasmiali, „a Corvus..." pokračoval som, ale takmer okamžite stíchol.

„Corvus bol presne ako Levi, skoro úplne do bodky. Bridget s ním bola dlho, niekoľko hodín sa spolu rozprávali a preberali veci, ktoré si my možno nedokážeme ani predstaviť." Posadila sa vedľa mňa na kraj postele a nežne chlapca pohladila po hustých havraních vlasoch. „Keď odišla, tvojho brata som našla ležať vonku v tráve. Prespal skoro dva celé dni a ešte istý čas mi prišiel ako niekto úplne iný. Stále som v ňom videla svojho syna, ale zároveň som sa už pozerala na nového človeka."

„Bojím sa, čo bude teraz nasledovať."

„Kvôli jeho mame?"

Prikývol som. „Urobil som to poza jej chrbát. Dovolil som mu niečo, čo som nemal. Nie bez jej jasného a jednoznačného súhlasu."

„Leah vedela presne, čo sa dnes v noci bude diať s jej synom. Kontaktovala som ju a oznámila jej to pred vašim príchodom." Prekvapene som vyvalil na mamu oči. „Nepýtala som si povolenie. Oznámila som jej, čo sa bude diať a prečo."

„Bola hnevom úplne bez seba?"

„To neviem, na mňa si kričať nikdy nedovolila. Dokonca ani zdvihnúť hlas."

„Chcel by som byť v rovnakej pozícii." Od maminej tváre som znova pozrel na svojho spiaceho synovca. Bol som rád za všetko, čo sa len niekoľko hodín dozadu udialo. Hlavne preto, že som vedel nakoľko rád bol aj on sám. „Zjavne si to ale odnesiem za nás za oboch."

Mama ma chlácholivo vzala za pravú ruku. „Hlavne na ňu choď s pokojom a rozvahou. Neoplatí sa hádať, to vás nikam nedostane. Ani Corvus by nechcel, aby bolo v rodine dusno."

„Vždy bol taký držiteľ mieru, aj medzi nami štyrmi."

„No, neviem, medzi vami mier neudržal nikdy nikto. Hlavne nie už v dobe, keď Damiano trocha vyrástol."

Každý ho mal za čiernu ovcu našej rodiny, dokonca naši rodičia – aspoň teda v dobe, keď bol malý. Postupne však zapadol do kolobehu nášho života, stal sa v istých smeroch otcovou kópiu a hlavne sa po jeho smrti plne ujal práce, ktorú dovtedy oficiálne vykonával on. Rodina z jeho strany starý salemský cintorín spravovala už mnoho generácií. Po otcovi sa ďalším správcom stal Damiano.

„Ľahni si aspoň na pár hodín. Zbytočne tu budeš nad ním sedieť."

„Nezaspal by som."

„Mal si poprosiť Niu, aby ti pred odchodom niečo namiešala. Alebo rovno ísť s ňou."

„Nie, to nie," namietol som okamžite. „Možno keby ma doma čaká Daysha..."

„Vsadím sa, že keby si ju požiadal, prišla by aj uprostred noci."

Pousmial som sa. Prišla by, určite áno. A ja by som bol najšťastnejším mužom pod slnkom, najmä, ak sme sa posledné dni priveľa nevideli. Ešteže túto nešťastnú situáciu chápala a nevyplakávala mi do telefónu, že sa jej nevenujem.

„Myslíš si, že ona je konečne tá pravá?" nadhodila mama pomerne nečakane, vytrhávajúc ma z myšlienok.

„Radšej nie, vieš, nakoľko som sa spálil aj naposledy."

„Nia ťa bude istým spôsobom ľúbiť naveky, Ryland. No urobili ste dobre, keď ste sa rozišli. Vieš, že posledné mesiace ste boli veľmi nešťastní."

„Ja viem, že rozchod bol správny krok. Len si zjavne nikdy neodpustím nakoľko som náš vzťah pokazil."

„Hlavné je, že ste dokázali zostať priateľmi. Potrebujete jeden druhého a navždy aj budete."

Nia bola skutočne jedna z najúžasnejších žien, aké som za svoj život spoznal. Sprvu som neveril, že práve ja mám toľko šťastia, aby som ju vôbec poznal. Nieto s ňou ešte tvoril niekoľko rokov pár. Kto vie... možno by sme už boli svoji a mali spolu dieťa, keby sa nezačnem chovať ako idiot.

Keby mi moja práca a neustále žialenie za otcom a následne za bratom neprerastú cez hlavu.

Keby som nezačala piť.

Keby som ju nezačal brať ako úplnú samozrejmosť.

Keby nám spoločná budúcnosť bola súdená.

„Uvidíme, ako nám to s Dayshou pôjde. Zatiaľ sme šťastní a to ja dôležité, je ešte asi priskoro myslieť ďaleko do budúcna."

„Samozrejme."

Naklonila sa ku mne a pobozkala ma na líce skôr, než by nás znova nechala osamote. Unavene som vzal do rúk hrnček a vypil ešte stále príjemne teplý čaj. Sladká medová chuť v kombinácii s bylinkovou vôňou mi pripomenuli náš starý dom. Znova som mal šesť rokov, chýbal som zo školy a chorý doma popíjal mamine bylinkové čaje. Hral som sa so štvorročným Aspenom, kradol dvojročnému Corvusovi hračky a potom počúval typické otcovo karhanie za to, že robím zle malému bratovi.

S hlavou plnou spomienok som sa napokon znova natiahol na prázdnej polovici postele. Najprv som sa otočil tvárou k Levimu, ale oči som pokojne zavrieť dokázal až vtedy, keď som sa obrátil čelom k oknu.

Vonku už začínalo svitať.

⫷⫸

Prebudil som sa až pri západe slnka.

Do očí mi zasvietil posledný lúč dnešného slnka, ktorý výraznou oranžovou žiarou zaplnil celú izbu. Sviečky naokolo nás dávno dohoreli, pominuli aj vône kamilky a šalvie. Keby všade naokolo seba nevidím známu zeleň, nepripadal by som si ako v maminom dome.

Keď som sa obrátil a rozospato zažmúril do izby, uvidel som vedľa seba stále pokojne spať môjho synovca. Dvere od izby boli pootvorené a v dome priam mŕtvolné ticho. Z vrecka nohavíc som si vytiahol mobil a rýchlo odpísal svojej priateľke, ktorá mi za posledné hodiny nechala rovno niekoľko správ. Naposledy som jej písal ešte v noci, kým som čakal na odchod prastarej mamy.

Opatrne som vstal z postele, zviazal si vlasy do drdola a vybral sa dole schodmi. V dome vládlo šero, kde-tu sa ešte oknami dnu predierali posledné lúče slnka. Z obývačky som počul tlmené hlasy dvoch žien a miestnosti sa radšej vyhol. Zabočil som teda doľava a vošiel do kuchyne. Uprostred kuchynského ostrovčeka čakal veľký tanier vrchovato naložený kúskami maminho broskyňového koláča.

„Nič lepšie ma tu ani čakať nemohlo," zamrmlal som sám pre seba a s úsmevom na tvári sa pustil do koláča. Mama milovala piecť – varenie nebola jej obľúbená parketa, ale pečenie o to viac. Vždy sme doma mali niečo sladké z jej dielne a všetci piati sa napchávali jedna radosť, vrátane otca.

Mama sa so svojou spoločníčkou rozlúčila pomerne rýchlo. Počul som, ako ju vyprevádza a veľmi formálne sa s ňou lúči. Zjavne teda nešlo o žiadnu jej blízku priateľku.

„Rada vidím, že ti chutí," povedala hneď, ako vošla do kuchyne za mnou.

„Chute dávneho detstva," zamrmlal som s plnými ústami a usmial sa na ňu. „Dokázal by som to jesť na kilá."

„Apetít na moje koláče ste mali stále obrovský." Niekoľkými ladnými krokmi prešla ku mne a láskyplne ma pohladila po chrbte. „Len si daj, veď si celý deň nič nejedol."

„Nečakal som, že takto zaspím. Hoci stále sa cítim ako ovalený po hlave."

„Mohol si spať ešte ďalej, ráno je ďaleko." Tiež si uchmatla kúsok koláča a posadila sa na jednu z barových stoličiek.

„Koho si tu mala?" opýtal som sa na zmenu témy. „Kamarátka to zjavne nebola, lúčili ste sa priveľmi formálne."

„Klientka, vykladala som jej karty."

Mama si stále zarábala niekoľkými rôznymi spôsobmi, ktoré jej dovoľovali pracovať z domu. Venovala sa výkladu tarotových kariet, množeniu a predaju rastliniek a rovnako predaju kryštálov. Nešlo o žiadny veľký biznis, skôr o koníčky, ktoré jej vždy priniesli niekoľko dolárov.

„Potešila si ju dobrými správami?"

Pokývala hlavou. „Čakajú ju náročné časy, ešte náročnejšie ako prežíva teraz. Ale prišlo mi, že s podobnými slovami zjavne aj počítala. Nezdala sa byť priveľmi zarmútená, skôr, akoby už bola so zlou situáciou zmierená."

„To sa len tak nevidí, podobný výklad ľudí zväčša rozhodí."

„Zo skúseností nehovoríš, nikdy si nevedel vykladať a čítať karty," podotkla. Nemyslel to, samozrejme, v zlom. Ja som skrátka na karty nebol. Nedokázal som ich chápať natoľko, ako by bolo treba. Nevidel som v nich to, čo mama alebo napríklad Damiano či jeho manželka Greta. „Ale tvoja schopnosť komunikovať s dušami je o to lepšia a cennejšia."

„Ani v tom nie som úplné eso."

„Nikto nemôže byť najlepší. Ani ty, ani ja."

Obišiel som ostrovček a posadil sa na voľnú stoličku k mame. Mal som pocit, že jej toho potrebujem povedať príšerne veľa. Hlavu som mal plnú na prasknutie a neexistoval zjavne nik lepší, na koho by som sa mohol obrátiť. Dokonca ani Daysha, Tyra či Clio.

„Som z neho zúfalý, mama. Ale nemyslím to v zlom, skrátka sa bojím. Hrozne sa bojím, že ho nevedome dotlačím do niečoho, čo sám nechce. Čo si len ja sám nahováram, že by mohlo byť pre neho dobré alebo čo si myslím, že pri chcel Corvus."

„Miláčik, úplne zbytočne si lámeš nad takýmto niečím hlavu. Levi nie je chlapec, ktorého by si dokázal do niečoho dotlačiť, hlavne ak to naozaj nechce on sám." Uisťujúco ma vzala za pravú ruku a pevne mi ju stisla. „Je veľmi rozumný a hoci sa to možno nezdá, už teraz má svoj život pevne v rukách."

„Ako to myslíš?"

„Vidím v ňom jeho otca, keď mal pätnásť rokov, sú si naozaj veľmi, veľmi podobní."

„Veľmi som v tej dobe už nebol doma," priznal som ľútostivo. Ja som mal už devätnásť, stále som niekde lietal a hlavne už v New Yorku chodil na vysokú školu. Domov som jazdil takmer každý druhý víkend, niekedy dokonca častejšie. No nebolo to už úplne také, ako keď sme všetci žili pod jednou strechou.

Ako keď sme ešte boli deti.

Ako keď ešte žil aj Aspen.

„Neviem, čo sa to so mnou deje. Uplynulé mesiace myslím na Corvusa a Aspena až priveľmi často, predtým som to zvládal lepšie. Teraz mi hocikedy náhodne napadne, čo by asi robili, keby žili. Ako by naša rodina vyzerala." Stále som chvíľami veľmi silno žialil aj za otcom, darmo som o neho prišiel pred desiatimi rokmi. Pri spomienkach na bratov som sa ale cítil ešte horšie. Chvíľami išlo skutočne o nevydržateľnú bolesť, ktorú... ktorú som ale nejako zakaždým vydržal. „Nedokážem ale nazbierať dostatok síl na to, aby som sa s nimi spojil aspoň na chvíľu."

S povzdychom ma palcom pohladila po zápästí. „Pritom verím, že by ti to padlo dobre."

„Stále to robíš?" prikývla, naklonila sa ku mne a pobozkala ma na líce. „Nebolí to?"

„Samozrejme, že to bolí. Stále rovnako, niektoré dni ešte o niečo viac. Ale sú to moji chlapci, stále si živo pamätám na dni, keď sa obaja narodili. Vtedy som sľúbila, že nás nerozdelí nič v celom vesmíre, hlavne nie smrť."

Hovorila pokojne a veľmi rozvážne, láskavo. Tmavé oči jej ale podliali slzy a ona sa s tichým ospravedlnením postavila a odišla. Nenávidela, ak ju niekto videl plakať. Hlavne ak to boli jej vlastné deti.

⫷⫸

„Skoro som dnes zavolal jeho mame, ale potom som si to rozmyslel. Zjavne by to nedopadlo dobre," povedal som potichu a podoprel si pravou rukou hlavu. Hodinky ukazovali takmer tri nad ránom, akýmsi zázrakom spalo aj mesto za oknami môjho bytu. Z ulíc išlo skutočne až neprirodzené ticho. „Najlepšie by bolo pohovoriť si osobne."

„Takže pôjdeš za ňou do Salemu?"

„Možno by som mal." Končekmi prstov som odhrnul svojej drahej z tváre niekoľko pramienkov vlasov a sklonil hlavu pre ďalší bozk. „No čo jej poviem?"

„A čo si jej plánoval povedať cez telefón?"

Na chvíľu som sa zamyslel, potom som však porazenecky mykol plecami. „Možno som len chcel, aby videla, že... čo ja viem? Nechcel som jej povedať nič konkrétne, rozhodne som sa nechcel ospravedlňovať. Skôr to malo byť len zo slušnosti."

„Nemyslím si, že sa máš za čo ospravedlňovať. Hlavne teda, ak hovorila s tvojou mamou."

„A ak vedela, že k tomu aj tak dôjde."

Bol som si viac ako istý, že to vedela úplne presne. A práve preto ju chytala čoraz väčšia panika. Syn jej rástol pred očami priveľmi rýchlo a istým spôsobom sa menil na svojho otca, svoju rodinu, svojich predkov.

Daysha sa slabučko usmiala a posunula sa ešte o kúsok bližšie ku mne. Levi zostal s mojou mamou a ja som sa vrátil do svojho bytu. Za celý deň s nikým neprehovoril takmer ani slovo, zavrel sa v hosťovskej izbe a vyšiel len vtedy, keď bol hladný. Ja som už bol akurát na odchode. Mama ma presvedčila, aby som ich nechal pár dní osamote a vrátil sa za Dayshou, údajne som to veľmi viditeľne potreboval. Iné som od rána nerobil, len nervózne pochodoval hore-dole po dome a rušil tým všetko živé aj neživé.

„Znepokojuje ťa, že neprišiel späť s tebou?"

„Je na dobrom mieste," odvetil som bez premýšľania. S mojou mamou sa mu nemalo čo stať, bolo by úplne zbytočné myslieť si niečo iné. „Za pár dní príde, som si istý." A ak nie, uvidíme sa všetci traja na oslavách letného slnovratu.

„Zatiaľ by som ti mohla spoločnosť robiť ja, čo povieš?" Zvodne sa uškrnula a prevalila sa na mňa, až som skončil ležiac na chrbte. Využila to, aby si na mňa obkročmo sadla a potom sa sklonila k mojim perám. „Sestra ma už začala podozrievať, že jej klamem. Údajne sme sa rozišli a ja jej to odmietam povedať, tak len tvrdím, že tu máš synovca."

„Nechaj ma hádať... prekážala si jej v byte kvôli tomu novému priateľovi?"

Nežne mi vzala tvár do dlaní a perami sa obtrela o moje. „Nie je to dobrá partia, ale nechce si dať povedať. Zostáva mi zjavne len dúfať, že si to čoskoro uvedomí aj ona sama."

„Ani ja nie som najlepšia partia," pripomenul som jej. Oči jej pri tých slovách zaleteli k vytetovanému pentagramu nad mojim ľavým lakťom. „Vaši asi nebudú nadšením bez seba, keď sa im rozhodneme povedať pravdu."

„A musia to vedieť? Som dospelá, ak sa chcem stýkať s čarodejníkom, pokojne tak môžem urobiť aj bez ich povolenia." Pousmial som sa a preplietol si s ňou prsty hneď, ako ruky odtiahla od mojej tváre. „Moje násťročné ja by bolo nadšením úplne bez seba, milovala som filmy, seriály a knihy s témou nadprirodzena."

„Aha..." premeral som si ju pohľadom. V spálni bola úplná tma, svetlá a tiene po miestnosti tancovali len vďaka pouličnému osvetleniu, odhrnutým závesom a otvorenému oknu. „Takže teraz nie si úplne nadšením bez seba? Už si moc stará na to, aby ťa vzrušovala predstava života s čarodejníkom?"

„Pomaly som prestávala veriť aj na lásku ako takú. Myslela som si, že mne proste súdená nebola, vždy som sa zaplietla len s úplnými chudákmi. A potom s novou prácou prišla aj tá natoľko ospevovaná a vzácna láska na prvý pohľad." Sklonila ku mne hlavu a stále držiac moje ruky ma dlho pobozkala. Tuho som privrel oči a zo všetkých síl sa pokúsil na nič nemyslieť. V podobných chvíľach bolo najlepšie nechať sa viesť citmi, nie myšlienkami.

„Naozaj na prvý?" Palcom mi prešla po spodnej pere. Prikývla.

„Neodvážila som sa hádať, či by medzi nami niekedy mohlo niečo byť. Ale dúfala som."

„A nakoniec si sa dočkala." Šikovne som jej ovinul ruky okolo pása a strhol si ju k sebe do objatia. Už mi stihla pár mesiacov dozadu spomenúť ako po mne pozerala takmer celé dva roky. Najprv si nebola istá, či som slobodný a pýtať sa ma priamo nechcela, potom sa takmer dala dokopy so svojim bývalým susedom a následne si myslela, že chodím s Niou.

A ja? Ja som bol priveľmi slepý a hlavne hlúpy na to, aby mi došlo, že by o mňa mohla mať záujem. Bral som ju ako kamarátku a osobu, ktorá mi vždy spríjemnila krátku pracovnú pauzu.

„Mali by sme si pospať, obaja ráno vstávame," vydýchol som a prevalil sa na bok, stále držiac Dayshu pevne v náruči. Darmo sme mali otvorené okno, noc bola neznesiteľne dusná.

„Po skoro týždni by som povedala, že budeš chcieť stráviť noc inak."

„Už som starý a unavený, musíš sa s tým zmieriť." Tichučko sa zasmiala, prehodila si cezo mňa ruku a zložila si hlavu na moju hruď. „Ani ty nebudeš večne mladá, začni si zvykať."

„Keď som bola mladšia, zvykla som hovoriť, že ľudia po dvadsať päťke sú už starí. Je naozaj veľmi smutné, že som mala pravdu." Prstami som jej vkĺzol do vlasov a privrel oči.

Mal som si užívať spoločné chvíle so ženou, ktorú som miloval. Najmä po toľkých dňoch, čo sme sa takmer vôbec nevideli. Moja myseľ sa však stále vracala k mame a Levimu. Nedokázal som prestať myslieť na piatkovú noc. Bol to silný zážitok, ktorý vo mne zanechal zmiešané pocity.

A tie mi nedali spať dokonca ani počas dnešnej noci.

Daysha v mojej náruči zaspala behom niekoľkých krátkych minút. No nech som sa ja snažil akokoľvek, pokojný spánok neprichádzal. Keď sa mi podarilo zadriemať, do hlavy sa mi vkradli nepokojné a temné myšlienky.

Akoby na mňa až do úsvitu kričali duše od hraníc našich dvoch svetov. Boli nahnevané, videli vo mne nebezpečného nepriateľa. Stíchli až s príchodom prvých slnečných lúčov, keď ich nejasné a nečitateľné tváre vystriedali tváre mojich bratov. Obaja vyzerali presne tak, ako keď som ich videl naposledy – mladý chlapec a dospelý muž. Mali temné oči ako ja, takmer rovnako čierne ako vlasy.

Obaja sa na mňa mračili.

Aspen ma prebodával skalopevným pohľadom.

Corvus s pokrčeným obočím pomaly krútil hlavou.

Zo spánku som sa strhol vystrašený ako už veľmi dávno nie. Celého ma oblial studený pot, keď som sa stále rozospato poobzeral po spálni. Daysha bola preč, rovnako ako slnečné lúče za oknami. Obloha bola zatiahnutá ťažkými mrakmi a niekde v diaľke hrmelo.

Hodinky ukazovali krátko po pol desiatej. Pondelok už začal, dávno som mal byť v redakcii a pracovať. So stále búšiacim srdcom som sa načiahol za mobilom – Tyra mi už písala a dokonca volala. Ďalšiu správu mi poslala Daysha, keď dorazila do práce. Vraj ma nechcela budiť, tak sa len potichu vykradla a nechala ma ďalej spať.

Mal som sa zjavne čo najskôr poobliekať a vyraziť do redakcie. Namiesto toho som však mobil hodil na prázdnu polovicu postele a ľahol si späť. Privrel som oči a zhlboka sa nadýchol príjemného chladu. Hrmenie ešte zintenzívnelo, až ulice pokropil hustý letný dážď.