Michael

„Pani primárka..." začal som, nervózne pritom v prstoch obracajúc kúsok opalitu. Nebol som pripravený na úlohu, ktorá na mňa za zatvorenými dverami nemocničnej izby čakala. To som jej ale priamo povedať nemohol. „Mám právo poslať príbuzných preč z miestnosti, však? Myslím dovtedy, kým pacientku prezriem."

„Samozrejme, že áno, Michael."

„Ako zvyknú na túto žiadosť lekárov reagovať?"

Obrátil som hlavu k primárke Carterovej a pozorne si premeral jej peknú mladú tvár. Ak som dobre vedel, bola najmladšou primárkou v celej nemocnici. To ale neznamenalo, že jej podriadení skákali po hlave alebo niečo podobné. Za uplynulý týždeň som si stihol všimnúť, že má skoro rovnakú autoritu ako doktor Kan – a to už bolo čo povedať. Na prvý pohľad nežná štíhla žena s pehami na nose, hustými ryšavými vlasmi po bradu a jasne zelenými očami, hovorila k svojim kolegom a k pacientom s veľkou rozvahou a múdrosťou. Slová skladala do viet, ktoré boli jednoduché a presýtené potrebnými informáciami zároveň. Ja sám som sa niekoľkokrát pristihol ako obdivujem jej schopnosti komunikácie. Dal by som aj nemožné za to, aby som sa vypracoval na jej úroveň a vedel v budúcnosti takto ľahko, zrozumiteľne a informatívne hovoriť so svojimi pacientmi.

„Je to veľmi individuálne. Mnoho príbuzných odmieta svojho blízkeho spustiť z očí do doby, než jeho telo odvezú na patológiu."

„Chápem," prikývol som.

„Z ich pohľadov, nárekov a otázok si nič nerob, skrátka rob svoju prácu. Skús sa vžiť do ich situácie, ide o veľmi náročné momenty."

„Samozrejme."

Do ich situácie som sa radšej vžívať nechcel. V toľkom strese by som si ešte namieste mŕtveho pacienta predstavil niekoho zo svojich blízkych. Najmä v tomto konkrétnom prípade – zosnulou bola mladučká pacientka, ktorá sa zotavovala po umelom prerušení tehotenstva v druhom trimestri. Zomrela nečakane, nenasvedčovali tomu žiadne predošlé komplikácie. Sestrička ju takt už našla, keď jej šla vymeniť infúziu.

„Choď, nech to máš čím skôr za sebou. Budem stáť pri dverách, ak by si mal akékoľvek pochybnosti, nehanbi sa ozvať."

„Ďakujem vám."

Naposledy som sa zhlboka nadýchol, vrátil kamienok do vrecka a vykročil ku dverám. V spotenej dlani som stisol chladnú kľučku a otvoril dvere. Plač jej priateľa, mamy a sestry ma okamžite ovalil ako prívalová vlna. Cítil som ako sa mi roztriasli kolená.

„Dobrý deň," pozdravil som ich, možno až priveľmi potichu. Bál som sa, že ma zradí hlas.

„Dobrý deň, som primárka Carterová," prihovorila sa im, predstavila ma a v skratke vysvetlila všetko potrebné. Ja som ju takmer vôbec nepočúval, nedokázal som odtrhnúť oči od pacientky. Ešte pár hodín dozadu jej nič nebolo, zmáhal ju akurát tak žiaľ nad núteným ukončením tehotenstva kvôli postihnutiu plodu.

Nesmel som si nič z toho prípadu spájať so svojim súkromným životom. Nepoznal som tú ženu skoro vôbec – bola len ďalšou z mnohých pacientiek. Zoznámil som sa s ňou len včera ráno, keď som k nej zaskočil namiesto Aleca, ktorý ju mal primárne na starosti. Keby tu dnes je, táto úloha by pripadla jemu.

„Michael..." oslovila ma primárka a uisťujúco mi položila ruku na plece. „Prosím, začni."

Dvakrát som bol pri tomto procese prítomný. Nikdy som ale ja nebol ten, ktorý musel priamo konať. Našťastie.

Sťažka som preglgol a urobil prvý krok k nemocničnej posteli. Sebavedome som sa pozrel na smútiacich pozostalých, ktorí zrazu od primárky obrátili pozornosť mojim smerom. „Môžete pokojne počkať vonku na chodbe. O všetkom vás budem následne informovať."

„Nie, to ani náhodou!" zvolala matka pacientky, utierajúc si slzy do voľného rukáva ružových letných šiat.

„Chceli by sme zostať, ak vám to nebude prekážať," dodal pacientkin partner. Oči mal podliate slzami, ale zdalo sa, že to zo všetkých troch zvláda najlepšie. Pevne okolo pliec objímal jej sestru, ktorá plakala chrbtom obrátená k lôžku.

Zdalo sa, že je to pre nich dôležité. Zostávalo im pár posledných chvíľ, než ich milovanú osobu odvezú dole na patológiu. Oni ju následne uvidia už len priamo na pohrebe, možno krátko pred ním. Nemal som to srdce ich nasilu posielať za dvere len preto, že mne by to viac vyhovovalo.

Keby som na ich mieste...

„V poriadku, zostaňte," povedal som napokon. Naposledy som sa obzrel za primárkou, ktorá ma uistila pevným a rozhodným pohľadom.

Prišiel čas dať city bokom a pracovať úplne automaticky. Vedel som, čo sa odo mňa očakáva, postup som mal podrobne naštudovaný. Doposiaľ som ho, našťastie, nemusel použiť v praxi. Hoci som sa za posledné mesiace stretol s niekoľkými prípadmi, ktoré skončili smrťou, povinnosť prehlásiť pacienta za mŕtveho pripadla na niekoho iného.

Ako prvé som skontroloval nemocničnú pásku na jej zápästí, aby som overil a potvrdil identitu. Zriedkakedy, ale stalo sa, že prišlo k zámene. Napríklad ak sa dvaja pacienti volali rovnako alebo veľmi podobne. Ďalším krokom bolo slovne aj za pomoci fyzického kontaktu overiť, či pacientka náhodou nebude reagovať. Zrakom som skontroloval, že nedýcha.

Obzrel som sa za primárkou. Tichými slovami chlácholila príbuzných a odvádzala tak pozornosť odo mňa. Obrátil som sa späť k pacientke a nahmatal krčnú tepnu, ktorá by za iných okolností pravidelne pulzovala. Následne som jej posvietil do očí – zreničky sa nemenili, boli len roztiahnuté. Vzal som do rúk svoj fonendoskop, oči uprel na hodinky nad dverami a započal snáď najdlhších päť minút v mojom živote. Prvé dve minúty bolo treba venovať srdcu, ďalšie tri pľúcam.

V tom až ohlušujúcom tichu mi pri pohľade do jej bledej tváre naskočili zimomriavky na zátylku. Ešteže som bol k rodine chrbtom, nevideli ako chvíľami zatváram oči, pretože som netušil, kam sa pozrieť. Sprvu som si neuvedomil, že od napätia sám zadržiavam dych.

Nebolo pochýb, že je mŕtva.

Zároveň som však cítil, že jej rodina sa za mojim chrbtom modlí, aby som im povedal, že sme sa mýlili. Možno som v to počas tých úmorných piatich minút dúfal tiež. V hlave sa mi znova rozozneli slová, ktoré mi pár mesiacov dozadu povedal môj prastarý otec. Dokážem ľuďom pomôcť, upokojiť ich a zmierniť im bolesti. Nikomu ale nedokážem prinavrátiť život. Na to bola krátka dokonca aj mágia, nech už bola akokoľvek stará a cenná.

„Pani primárka," oslovil som ju po uplynutí najdlhších piatich minút v celom mojom živote.

Chlácholivo pohladila mamu pacientky po plecia a prešla ku mne. „Hotovo? Skončil si?"

„Áno. Pacientka je definitívne po smrti." Nečakal som na jej reakciu, odstúpil som od lôžka a obrátil sa na rodinu. Pokúsil som sa zložiť z tváre chladnú a priveľmi profesionálnu masku, ale nebol som si priveľmi istý, do akej miery sa mi to podarilo. Keď som prehovoril, každé moje slovo mi znelo chladné a bez citu: „Dovoľte mi vyjadriť úprimnú sústrasť. Mrzí nás to."

Podal som si s nimi ruky a potom sa úplne automaticky otočil na odchod. Nečakal som na nič z toho, čo im ešte primárka chcela povedať. Cítil som, že musím preč, niekam na vzduch.

Hľadieť na smrť takto zblízka pre mňa bolo stále veľmi náročné. Pomaly ale isto som upúšťal od predstavy, že zachránim úplne každého. Reálne to možné nebolo a nikdy ani nebude. Ešte stále sa mi však natisli slzy do očí, keď niektorý z mojich pacientov zomrel, hlavne, ak to bolo počas operácie. Už som však svoje emócie dokázal kontrolovať, neovládol ma hnev a nemal som chuť rozmlátiť celú nemocnicu – nie ako v deň, keď minulý december zomrel Daryl. Na jeho meno, tvár a celý jeho prípad som si stále veľmi detailne pamätal. Rovnako tak na jeho dcérku Lorelai, ktorá ma k svojmu zranenému otcovi priviedla.

Vonku som sa na konci chodby oprel o stenu a zašiel si rukami do vlasov. Sústredil som sa chvíľu čisto na dýchanie a potom vytiahol z vrecka mobil.

Čoskoro končím, už sa veľmi teším domov. Všetko v pohode?

Napäto som čakal, či si moju správu Clio pozrie hneď a odpíše mi niečo pekné, niečo povzbudivé. Nevyzeralo to však, že mala mobil práve v ruke a vyčkávala, kedy sa jej ozvem. Možno pracovala na článku. Alebo meditovala. Alebo sa hrala s Kalifom.

Robila hocičo, čo chcela alebo potrebovala, pretože jej absolútne nič nebolo.

Bola v poriadku.

Určite áno.

„Skvelá práca," prihovorila sa mi zrazu primárka. „Akurát si nemusel tak rýchlo zutekať. Myslela som si, že budeš chcieť s príbuznými hovoriť." S rukami vo vreckách bieleho plášťa podišla ku mne a tiež sa oprela o stenu.

Mykol som sám pre seba plecami a zahľadel sa do zeme. „Akosi som nemal správne slová."

„Tie sa hľadajú ťažko zjavne všetkým. Bez ohľadu na to, koľkokrát predtým už niečo také absolvovali."

„To je logické, každá rodina potrebuje iný prístup."

„Presne tak." Povzbudivo mi položila ruku na rameno a usmiala sa. „Dokumentáciu nechaj dnes na mne, nabudúce si to potom skúsiš už ty. Snáď už na inom oddelení a za poriadne dlhý čas."

„Ďakujem." Úsmev som jej opätovať nedokázal. Vo svojom vnútri som cítil zrazu neskutočnú prázdnotu, ktorá mnou bolestne pulzovala. Smrť patrila k mojej budúcej práci. Každá ale bola úplne iná, nedalo sa na ňu zvyknúť. Aspoň teda zatiaľ nie. „Mám sa k vám o pol hodinu pridať na večernej vizite?"

Pokývala hlavou. „Choď domov, pacientov nie je veľa, zvládneme to tu."

„Naozaj?"

„Áno, iste. Vidíme sa v pondelok, uži si voľný víkend."

„Naozaj ďakujem, vidíme sa v pondelok," zopakoval som jej slová a počkal, než ma tam nechala postávať samotného.

Oči mi mimovoľne zablúdili späť k dverám pacientkinej izby. Až pridobre som si vedel predstaviť bolesť, ktorú teraz jej rodina cítila. Strata milovanej osoby vo vás zanechá ranu, ktorá nikdy tak celkom neprestane krvácať. Aj napriek mnohým rokom som stále cítil bolesť zo straty milovaného starého otca. Hoci posledné týždne života strávil v nemocnici, bol som pri ňom každý jeden deň aj niekoľko hodín. Zo školy som šiel rovno za ním a hoci často prespal celú moju návštevu, ja som neodchádzal skôr ako o ôsmej alebo o deviatej večer. Vďaka otcovi som mal dovolené zostať aj nad rámec návštevných hodín – aj keď som často len hodiny sedel skoro bez pohybu a vyvaľoval oči do prázdneho kúta nemocničnej izby.

Cesta domov mi trvala až bolestne dlho. Metro meškalo a bolo omnoho plnšie, než som bol zvyknutý. Radšej som teda vystúpil skôr a prešiel sa. Dusno ďalšieho horúceho dňa už bolo len sotva citeľné, vzduch bol konečne svieži a dýchateľný. Obloha nad mojou hlavou sa pomaly začínala sfarbovať do krásnej cukríkovo ružovej farby.

„Som doma!" zakričal som a privrel za sebou vchodové dvere. V byte ma čakalo nezvyčajné ticho, nikde na prvý pohľad nebolo ani živej duše. Žalúzie na oknách medzi kuchyňou a obývačkou sme mali vytiahnuté a jedálenský stôl preplnený snáď všetkými kryštálmi, ktoré sa v byte nachádzali. Na parapete pritom stáli dve sklené misky plné vody.

Presne takto to u nás vyzeralo počas každého splnu. Clio si dávala veľmi záležať, aby nikdy nepremeškala najvýznamnejšiu a najmagickejšiu noc v danom mesiaci. Hrdo vykladala svoje milované kamienky na mesačné svetlo, údajne aby sa nabili novou energiou, zatiaľ čo z obyčajnej vody sa pod mesačným svitom mala stať mesačná voda.

„Vidím, že na spln si už dokonale pripravená, láska," povedal som a zamieril do spálne.

Clio a Kalifa som našiel schúlených vedľa seba na posteli. Kúsok od nej ležal zapnutý notebook a otvorený herbár, ktorý som dávnejšie pôvodne kúpil pre mamu, ale napokon ho nechal Clio, keďže jej priveľmi padol do oka.

„Ahoj," pozdravil som Kalifa, ktorý na mňa lenivo zamňaukal a prevalil sa na chrbát. Opatrne som sa posadil na kraj postele a nahol sa ku Clio. Nežne som ju pohladil po vlasoch, pár pramienkov jej zasunul za ucho a pobozkal ju na líce. „Nebudeš spať v noci," zašepkal som.

„Nespím, len ma už nebaví mať otvorené oči," odvetila a naslepo sa načiahla za mojou rukou.

„Všetko naokolo seba máš už okukané?"

„Až priveľmi. Musíme prerobiť byt, nudí ma stále to isté prostredie dookola."

„Ešteže mám pred sebou voľný víkend." S úsmevom som ju tentoraz už pobozkal na pery, preliezol na voľnú polovicu postele a pohodlne sa uložil medzi periny. „Aj keď stráviť som ho chcel trocha inak." Pohľadom som zavadil o dve podlhovasté škatule, ktoré za dverami strašili už nejaký ten pondelok.

Neboli sme zástancami predčasných nákupov pre bábätko. Obaja sme sa ale zamilovali do postieľky, ktorú Clio náhodne objavila. Doposiaľ sme sa ale neodhodlali k tomu, aby sme ju aj poskladali. Aspoň teda ja nie. Posledné dni som ale cítil, že nastal čas.

„Už to na teba prišlo?"

„Myslím si, že áno. Ja viem, že máme ešte čas, ale..." mykol som plecami a pohladil ju po bruchu.

„Pokojne sa do toho pusti, ak ti to urobí radosť. Ja sa budem veľmi rada prizerať a asistovať."

„To bude skvelé, ďakujem," pobozkal som ju a následne aj bábätko.

Teraz nebolo dôležité nič z toho, čo sa udialo v nemocnici. To už sa mi nijako zmeniť nepodarí. Hlavné bolo, že som prišiel domov a našiel tu svoje najobľúbenejšie osoby na celom svete. Všetko bolo v rámci možností v poriadku. Mal som stále dôvod na úprimný úsmev a spokojnosť.

„Ťažký deň? Vyzeráš zronený."

„Nevyzeralo to na ťažký deň, všetko šlo v pohode. Dokonca na obed som mal čas v celkom normálnom čase."

„A potom sa niečo pokazilo?"

„A potom ma primárka vzala so sebou k vyhlasovaniu pacientky za mŕtvu. A ja som bol ten, ktorý musel vykonať potrebné vyšetrenia, aby som sa uistil, že je naozaj mŕtva. A jej nariekajúca rodina mi počas toho stála za chrbtom." Sťažka som vydýchol a zaboril si tvár do vankúša. „Bolo to príšerné, Clio."

Prsty si zaborila do mojich vlasov, bozkávajúc ma za ucho. „Veľmi ma to mrzí, Mikey."

„Chcel som ich poslať preč, navrhol som im, aby počkali vonku. Ale odmietli, z nejakého dôvodu sa chceli pozerať."

„Nemyslím si, že sa chceli pozerať. Skôr chceli využiť posledné možné chvíle na to, aby boli s ňou. Hoci už... hoci už len takto."

„Tiež mi to napadlo, ale..." Nechcel som o tomto prípade už hovoriť. Možno som mal hneď povedať, aby sme to nechali tak. Skrátka som mal za sebou dlhý a náročný deň – do detailov som zachádzať nemusel. Clio o podobných prípadoch počúvať určite nechcela.

„Aký bola príčina smrti?"

„To určí až pitva, bola to náhla a hlavne nečakaná smrť." Tipoval som to na pľúcnu embóliu. Na prvý pohľad som nedokázal príčinu smrti určiť, akoby žiadna ani nebola. Skrátka zomrela a tam to celé končilo.

Clio zjavne videla, že nemám chuť viac hovoriť. Naklonila sa ku mne, pobozkala ma do vlasov a dovolila príjemnému tichu, aby sa medzi nami zahniezdilo. Po dlhom dni som vážne netúžil po ničom inom. Akurát tak po chvíľke pokoja v jej spoločnosti. Až som sprvu úplne zabudol, že okrem nás by tu mal byť ešte niekto ďalší.

„Kde je Marcia?" zdvihol som hlavu z vankúša a pozrel na Clio. „Už skončila, nie?"

„Daysha so sestrou ju zavolali s nimi von."

„A ona nie je s Rylandom?"

„Nie, Ryland šiel s Levim k svojej mame."

„Aha..."

„Vidíš, každý má v piatok večer nejaký program. Tiež by sme si mohli niekam zájsť." Sladko zaklipkala mihalnicami a pery skrivila do úsmevu. „Prosím, poďme sa aspoň troška prejsť. Dnes je spln, obloha bude krásna."

„Clio..."

„Mikey, prosím. Na chvíľku, pôjdeme len na malú prechádzku, ktorá mi padne veľmi dobre."

Bol som pripravený namietať a stáť si za názorom, ale jej prosebnému pohľadu sa odolávalo každým dňom ťažšie. Chápal som jej frustrovanosť a veril, že sa tu celé dni nudí. Zároveň som však bol priveľmi ustráchaný na to, aby som jej doprial viac voľnosti. Pre ňu aj pre maličké som chcel len to najlepšie. Aj keď občas to tak možno v jej očiach vyzerať nemuselo.

„Prosím ťa, skutočne len na chvíľku."

Vzal som ju za ľavú ruku a pobozkal ju na prstenník, len kúsoček pod snubným prsteňom.

„Hrozne dávno sme neboli v parku. Mohli by sme si trocha posedieť pri fontáne, nemusíme len chodiť." Pobozkala ma na bradu a špičkou nosa ma pohladila po líci. „Pokocháme sa krásnym mesiačikom..." pokračovala sladkým hláskom a zhrnula mi z čela pár zablúdených čiernych kučier. „Bola by večná škoda, kedy zostaneme doma celý večer. Môžeme vziať aj Kalifa, páčilo by sa mu to."

Zvedavo som nadvihol obočie a pozrel na nášho kocúrika. „Počuješ? Vraj by sa ti páčilo v parku. Je to pravda alebo len výmysel tvojej paničky?" Brnkol som mu po ňufáku a uhladil mu srsť na chrbte a krásnom dlhom chvoste. Kalif zamňaukal, akoby súhlasil s mojimi slovami. Akurát som netušil, s ktorými presne. „Takže to bolo áno? Chceš ísť do parku?" Znova zamňaukal.

„Počul si, rozhodne povedal áno."

S povzdychom som nad nimi pokýval hlavou. „No dobre, čo už s vami."

Clio mi s úsmevom cez celú tvár vtisla pusu. „Tak mi pomôž na nohy, idem sa prezliecť a trocha namaľovať. Musím využiť šancu, líčiť sa na doma ma už prestalo baviť."

Ešteže bola Clio s očnými linkami a svojim milovaným čiernym rúžom taká zručná. Stačilo jej niekoľko minút, aby bola prichystaná a pripravená znervózňovať sa pred skriňou, že jej nesedí takmer nič. Beztak sme sa behom pätnástich minút vydali na cestu. Do parku sme to mali zhruba dvadsať minút, pomalším tempom pol hodinku. Nemalo ale zmysel niekam sa ponáhľať. Boli sme predsa na prechádzke, nie na pretekoch.

„Presne toto som potrebovala," povedala Clio, keď sa posadila na kraj veľkej fontány, priamo naproti mohutnému kamennému oblúku. Washington Square Arch bol skutočne výraznou dominantou celého parku, kam denne chodilo obrovské množstvo ľudí. Od miestnych a turistov, až cez rôznych pouličných umelcov – hudobníkov, maliarov, kresličov a niekedy dokonca kúzelníkov. „Milujem aké je to tu živé aj v noci."

„New York nikdy nespí," pripomenul som jej.

Naokolo nás sa prechádzalo skutočne mnoho ľudí. Páry, rodiny, partie kamarátov aj niekoľko osamelých návštevníkov. Niektorí posedávali pri fontáne ako my, leňošili na trávnatých plochách naokolo alebo si to skrátka mierili niekam do neznáma. Možno tadiaľto len prechádzali cestou domov z práce alebo za zábavou. Mnohí sem však zjavne prišli ciele – užiť si piatkový večer pod holým nebom.

„Nikdy už nechcem ísť domov."

Pousmial som sa a posadil sa k nej, pokladajúc Kalifa k svojim nohám. „Som na teba priveľmi prísny?" vyhŕkol som zrazu.

„Čože?" opýtala sa prekvapene, zhŕňajúc si vlasy na jednu stranu. „Prečo si to myslíš?"

„Lebo ti stále len niečo zakazujem a hudiem si svoje. Zatváram ťa ako kanárika do zlatej klietky."

„Och, mať tak vlastnú zlatú klietku..." So spokojným výrazom privrela oči a nastavila tvár nočnej oblohe. Mesiac v splne žiaril vysoko nad našimi hlavami. Bol krásny, to sa muselo nechať. Voda vo fontáne od neho chytala striebristé odtiene. „Všetko to robíš pre moje dobro, ja viem. Zostáva mi len vydržať."

„Nie, že sa potom budeš báť ďalšieho tehotenstva kvôli môjmu komandovaniu."

„Mám pocit, že keby je tvoje komandovanie to najhoršie, čo ma bude počas deviatich mesiacov čakať, tak by som sa dala na ďalšie dieťa nahovoriť hneď po pôrode."

„Pozor, lebo sa tých slov chytím," podpichol som ju a poslal jej vzdušný bozk.

„Cigarety som niekam odložila, takže..." zatiahla rovnako žartovným podtónom a načiahla ruku ku Kalifovi. Ten k nej po okraji fontány prešiel, ale pohladiť sa nenechal. Radšej zbehol schodmi dole, priamo do fontány a namočil si labku do vody.

„Dáme si cestou domov zmrzlinu?"

„Sladká bodka na záver dňa padne dobre, možno sa potom lepšie vyspíme."

„Lepšie sa asi vyspím hocijako, hlavne, ak konečne nebude zvoniť žiadny budík." Nebolo nič lepšie ako rána, kedy som si nemusel nastavovať budík. Zobudil som sa vtedy, keď som chcel a následne som sa nemusel nikam náhliť. Podobné momenty navyše veľmi ocenila aj moja úzkosť, ktorá mi aspoň v takéto rána dala občas vydýchnuť. „Akurát sa budem musieť posadiť konečne k učeniu. Štvrtok tu bude skôr, než sa nazdám."

„Čo ty vieš, možno profesor znova preloží termín."

Poslednú skúšku tohto školského roka – intenzívnu medicínu – som mohol mať už od včera za sebou. Samozrejme, ak by sa mi podarilo prejsť. Profesor nám však ešte v nedeľu večer poslal mail s informáciou, že kvôli neodkladným záležitostiam termín o týždeň prekladá. Áno, znamenalo to síce viac času na učenie, ale rovnako to znamenalo aj viac času na prípadné nervové zrútenia.

„Už nie, chcem to mať konečne za sebou a uzavrieť tretí ročník. Prax už bude..." Čo? Ľahká? Bezproblémová? To som si hovorila aj dnes ráno, lebo som ešte netušil, čo ma na jej konci čaká. „Proste už chcem mať pokoj od školy. Čoskoro nás čakajú omnoho iné povinnosti."

„Lepšie..."

„Unavujúcejšie..."

„Krajšie..."

„Omnoho krajšie," pritakal som a načiahol sa za jej rukou. „Bude asi náročné každé ráno vstávať a nechávať vás doma osamote. Zároveň asi prídu dni, keď sa nebudem vedieť dočkať, kedy vypadnem z domu."

„Prídu, to si píš," zasmiala sa, stále pritom držiac zaklonenú hlavu smerom k oblohe.

Moju pozornosť upútal Kalif, ktorý hlasno zamňaukal za mojim chrbtom. Hlavu som otočil akurát vo chvíli, kedy sa pokúsil zísť ešte o schod nižšie a celý spadol do vody. Premočený do nitky z vody vyskočil rýchlosťou blesku a nahnevane na ňu zachrčal skôr, ako by sa s mokrou naježenou srsťou vrátil k nám.

„No ty si teda bol šikovný," povedala mu Clio so smiechom. Chichotali sa na ňom aj dve dievčatá, ktoré posedávali len kúsok od nás. „Poď sem, prosím." Kývla hlavou na mňa. Vstal som a nechápavo predstúpil pred ňu. So šibalským úsmevom ma vzala za lem trička. „Toto by som poprosila, vieš, aký je. Bude škriekať, ak ho nepoutierame, aby sa skôr usušil."

„Ale, Clio..."

„Čo? Veď budeš len hore bez, v New Yorku ľudia denne vidia omnoho väčšie škandály. Navyše máš veľmi pekné tetovanie, mal by si sa ním viac pýšiť." Cúvol som o krok, ale ona sa môjho trička nepustila. S očami upretými na mňa vzala spodnú peru medzi zuby, znova mierne dvíhajúc kútiky úst. „Nenechaj ho dlho čakať." Kalif sa jej s mňaukaním prednými labkami zapieral do nôh, akoby ju doslova prosil.

„Máš ty dnes ale nápady," vydýchol som a pretiahol si tričko cez hlavu.

„Ďakujem, pán doktor." Na poďakovanie mi poslala vzdušný bozk, než by vzala kocúrika na ruky a potom ho poriadne vyutierala do môjho trička. Kalif to celé trpezlivo znášal, dokonca snáď až vychutnával. Krk a chvost naťahoval ako len dokázal.

To však ani zďaleka nebolo všetko, čo noc ružového splnu ponúkla. Prešlo sotva niekoľko minúť, než sa park naokolo nás naplnil hudbou. Na svedomí ju mali dve dievčatá hrajúce na gitarách, ktoré sprevádzali svojho kamaráta – ašpirujúceho pouličného kúzelníka. Svoje putovné predstavenie s dych berúcimi kartovými trikmi si rozostavil len kúsok od nás a prilákal naň poriadny dav ľudí.

Okrem jeho šikovných rúk som však mal oči len pre Clio. Úsmev na jej perách a radosť v očiach žiarili jasnejšie ako mesiac nad našimi hlavami. A na tom záležalo úplne najviac.