Michael 

Koniec včerajšej služby bol poriadne rušný, absolvoval som dokopy až päť pôrodov. Všetky bez väčších komplikácií a hlavne so šťastnými koncami. Deti sa narodili zdravé, takmer presne na termín a rodičia už nemohli byť viac šťastní.

Rovnako ako ja, keď som sa na večer zavrel ku Clio na izbu a už sa venoval jedine jej. Bol to naozaj skvelý pocit. Videl som, že sa cíti lepšie, viac sa usmieva a hlavne so mnou nadšene komunikuje. Nesťažovala sa na bolesti ani nevoľnosti, to bol veľký posun. Akoby sa včerajškom naozaj všetko skončilo a ja som netušil, či sa z toho tešiť, alebo byť vystrašený. Nech už som veril na čokoľvek, nabiehali mi zimomriavky z predstavy, že o rodinu ma skoro pripravilo nejaké stvorenie z podsvetia.

Clio mi ho opísala veľmi podrobne a do detailov – počuteľne jej pritom zvieralo hrdlo a musela premáhať slzy. Kvôli mne ale bola ochotná všetko znova prežiť, aby mi pomohla čo najlepšie pochopiť. Trpezlivo odpovedala na všetky moje otázky, až kým sme obaja nezaspali uprostred rozhovoru.

Aj preto ma prekvapilo, že ma počas noci nemátali sny plné démonov a smrti. Vyspal som sa skvele a ráno budík vypínal pripravený čeliť novému dňu. Najkrajšie bolo, že som sa prebudil v rovnakej izbe ako Clio. Podobná vec sa zdala po uplynulom týždni ako splnený sen.

„Prídem, ťa potom pozrieť, hm?"

„Jasné, poteším sa," zamrmlala Clio so zavretými očami. „Hlavne to nerob každých päť minút."

„Posnažím sa, ale... bude to náročné."

S pootvorenými očami sa na mňa usmiala. „To je mi jasné."

„Poprosím doktora Wellera, aby mi dal vedieť, keď ti príde pichnúť injekciu."

„Prežijem to aj bez teba, neboj sa."

„Ja viem, ale chcem tu byť." Z batohu som si vytiahol tabletky a trocha váhavo ich zapil dúškom studenej vody. Fakt som netušil či už začali pomáhať. Nedokázal som sa vyznať vo svojich emóciách. Potreboval som niekoľko pokojnejších dní na to, aby som dokázal odsledovať svoje symptómy. „Urobím si prestávku, chvíľu pri tebe posedím..."

„A poklebetíme si."

„Neklebetili sme včera večer dosť?" Pokývala hlavou a lepšie si k telu pritiahla prikrývku. Bolo takmer neuveriteľné, že už druhý deň za sebou pršalo a vzduch bol príjemne svieži. „O čom si mi ešte nepovedala?"

„Ako som mame porozprávala o démonovi."

Prekvapene som nadvihol obočie a prehrabol si vlasy. O návšteve jej mamy a Marcie som vedel, potešilo ma, že ju prišli troška zabaviť a priviesť na iné myšlienky. Marcia priniesla aj sľúbené slnečnice a kamienok.

„Ako to vzala?"

„Nie som si istá, celý čas pôsobila veľmi napäto. Nepýtala sa ma toľko, koľko som čakala."

„Tak niečo málo už vedela, presne ako Marcia."

„To áno, ale chvíľami som zachádzala skutočne do detailov. A myslela som si, že to v nej vyvolá väčšiu zvedavosť, že sa bude omnoho viac pýtať."

„Kto vie, možno to ešte príde," odvetil som čo najľahším tónom. Ja som s Naomi nehovoril a ona sa mi po dcérinej návšteve neozvala. No možno to bolo lepšie, nemal som jej čo povedať. Vedel som toľko, koľko mi Clio povedala. Koľko mi zvládla povedať.

„Dúfam, že nie. Nechce sa mi o tom hovoriť stále dookola, najradšej by som zabudla úplne."

„Nemala si zlé sny? Ja som zaspal ako zabitý, vôbec neviem, čo sa počas noci dialo." Troška som sa hanbil, že som zaspal tak bezstarostne a tvrdo. Na noc som tu zostával hlavne preto, aby som dával na Clio pozor. Pritom som vážne nemal ani poňatia, či ona posledné hodiny pokojne prespala, alebo sa tu len prehadzovala zo strany na stranu.

„Nespala som dobre, nedokázala som sa dostatočne upokojiť."

„Mohla si ma zobudiť."

„Nie, načo by som to robila?"

„Aby sme klebetili?" opýtal som sa s úsmevom, podišiel k nej a pobozkal ju na čelo. Nemohol som sa dočkať spoločných rán u nás doma. Už nikdy neodídem z domu namrzený, bez pusy alebo poriadneho rozlúčenia. „Skús si pospať teraz."

„Rada by som. Ale občas to celé uvidím hneď ako zavriem oči."

Pohladil som ju po vlasoch a ešte na chvíľu sa k nej sklonil, dlho ju bozkávajúc na líce. „Ak by si potrebovala hovoriť s nejakým odborníkom..." Zasmiala sa skôr, než som stihol dopovedať.

„Michael, čo by som povedala odborníkovi? Nemyslím si, že niekoho by zaujímalo moje rapotanie o démonovi zabíjajúcom prvorodené deti z rodín obdarených magickou mocou."

So sileným úsmevom ku mne obrátila hlavu a pobozkala ma. Možno to robili iba únava a skorá ranná hodina, ale nepôsobila na mňa ako včera. Znova boli preč jej včerajšie úsmevy a celková energia. Akoby som prežíval scenár z minulého roka, keď si zlomila ruku. Hneď po operácii bola v poriadku, ale problémy prišli potom – veľké a intenzívne bolesti, nechutenstvo, únava či celková apatia.

„Oddychuj a zavolaj ma, keby si niečo potrebovala. Ľúbim ťa," povedal som na rozlúčku, pohladil ju po bruchu a vykĺzol von z izby.

Troška paranoidne som sa poobzeral naokolo seba, podvedome čakajúc, odkiaľ na mňa vyskočí môj prastarý otec. Od včerajšieho predpoludnia sa neukázal – odišiel so slovami, že sa pôjde niekam zabaviť. Nebolo mi však úplne jasné, čo si mám pod týmito slovami predstaviť. Hlavne v jeho prípade.

Keďže Alec tu dnes nebol, spoločnosť mi zväčša robili sestričky. A to bolo v niektorých prípadoch dokonca lepšie, ochotnejšie poradili a hlavne vedeli kopu klebiet, ktoré by sa mi inak do uší nedostali. Vrchná sestra si navyše veľmi pochvaľovala to, aká milá bola Clio k celému personálu. Počas jej obednej pauzy som jej teda poukazoval niektoré z našich zásnubných fotiek, ktoré som mal v mobile.

Svoju snúbenicu som odbiehal kontrolovať čo najčastejšie. Až sa zdalo, že jej to skutočne začínalo liezť na nervy. Naposledy už ani nereagovala, buď skutočne zaspala, alebo sa tak len tvárila, aby som odišiel čím skôr. Ešteže som mal dostatok práce a pacientiek, ktoré stále niečo potrebovali.

„Poriadne to štípe," posťažovala sa Clio, sotva jej doktor Weller vytiahol ihlu z pravého stehna.

„Slová snáď všetkých pacientiek," odvetil s úsmevom a miesto vpichu jej prelepil. Aj on mal od rána kopu práce, čiže ku Clio sa dostal až krátko po tretej. „Hlavne, aby ťa netrápilo nič horšie, Clio."

„Áno, pravda." S trocha kŕčovitým úsmevom sa pozrela na mňa ako posedávam na druhej strane postele. Ja som čas na obednú pauzu dnes ešte nevyužil, šetril som si ho, aby som s ňou mohol chvíľu zostať.

Injekcia mala najlepší účinok, keď matka porodila v priebehu prvých siedmich dní od podania. Postupom času sa účinok znižoval, ale zároveň prirodzene rástla šanca, že pľúca bábätka budú už dostatočne vyvinuté.

„Nemala by si cítiť žiadne výrazné vedľajšie účinky. Ale keby ti je náhodou neprirodzene nevoľno alebo sa ti hocičo nepozdáva, daj niekomu vedieť. Musíme byť opatrní, hlavne vzhľadom na predošlé komplikácie."

„Už hlavne žiadne komplikácie," vydýchla a pomaly si opäť ľahla. Ako sa ukázalo, počas dňa nespala ani chvíľku. Darmo ležala hodiny s privretými očami, spánok neprichádzal. A to bolo na nej vidieť stále viac.

Doktor Weller sa po pár povzbudivých slovách odobral za ďalšou prácou a nechal nás osamote. Divila som sa, že tu Clio dnes nemala žiadnu návštevu. Až potom sa mi priznala, že všetkých poprosila aspoň o deň pokoja.

„Kde myslíš, že je Tiberius? Trocha ma jeho dlhá absencia znepokojuje," prehovorila Clio po chvíľke ticha a načiahla sa za mojou rukou. „Neviem si tak úplne predstaviť, čo môže duch v našom svete robiť."

„Tiež mi to už ráno napadlo, ale radšej som dlho nepremýšľal."

„Sľúbil mi, že sa vráti, ale..." Neisto mykla plecami a s viditeľným váhaním privrela oči. Z posledných síl premáhala únavu, ktorá ju začínala dobiehať. A ktorej sa stále statočne a možno aj zbytočne bránila. „Neviem, možno by mi pomohol pokojnejšie zaspať."

„A keby ti pomôžem ja?" ponúkol som sa okamžite. Cítil som sa pomerne dobre, dnes som svoju hlavu dokázal zvládať. „Možno by to išlo."

Clio pokývala hlavou, za ruku si ma pritiahla k sebe a dlho ma pobozkala na pery. „Teba čaká ešte práca, potrebuješ sa sústrediť."

„Zvládol by som ju."

„Neriskujme." Už-už som otváral ústa pripravený ďalej hájiť svoj názor, keď ma Clio umlčala ďalším láskyplným bozkom. Pretvarovala sa, cítil som to. Ani náhodou nebola v takej psychickej pohode, akú predstierala. „Vyspím sa v noci, nerob si starosti."

Ale robil som si, to bol problém. Nechcel som, aby sa opakoval scenár z minulej zimy. Nechcel som, aby sa znova toľko trápila a hlavne úplne zbytočne. Zabíjalo ma počas tých niekoľkých týždňov sledovať, koľko bolesti prežíva a ako ju nezaujíma takmer absolútne nič. Pripadal som si úplne bezmocný a hlavne zbytočný, pretože som nedokázal pomôcť osobe, ktorú milujem úplne najviac.

Možno aj bolo lepšie, keď ma doktor Weller nečakane zavolal k dosť vážne vyzerajúcemu prípadu. V spoločnosti primárky Carterovej sme zašli dole na urgentný príjem, kam mali každú chvíľu priviesť tehotnú ženu v dvadsiatom druhom týždni tehotenstva. Kontrakcie jej začali asi hodinu dozadu. Myslela si však, že ide o falošné kontrakcie, ktoré údajne prvýkrát pocítila už koncom minulého týždňa. Možné to bolo, nikto jej nemal za zlé, že hneď nebežala do nemocnice. Záchranku zavolala až v momente, kedy začala silne krvácať.

„Bude to abrupcia placenty, však?"

„Pravdepodobne. Záchranári hlásili pomerne silné krvácanie," odpovedala mi primárka.

„Dieťa je ešte veľmi malé..."

„Ešte pár rokov dozadu by nebolo ani na spodnej hranici prežitia, ktorá sa uvádza pri predčasne narodených deťoch. Každé bábätko narodené pred dvadsiatym ôsmim týždňom je považované za extrémne nezrelé."

„Ale pomôžeme mu, však?" S neistotou, ktorá mnou lomcovala, som sa pozrel od jedného k druhému. Nebol som v tejto téme úplne zbehlý a hlavne som takýto prípad za uplynulé týždne neriešil. Stretol som sa s predčasne narodenými deťmi, ale najmladšie bolo z tridsiateho piateho týždňa. A to bol obrovský rozdiel. „Teoreticky má šancu na prežitie."

„Teoreticky áno," odvetil doktor Weller ako prvý. „Prakticky ho budú pravdepodobne čakať mnohé veľmi bolestivé procedúry a stavy, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprežije."

Primárka Carterová zjavne videla ako ťažko som sa nadýchol. Pravú ruku mi položila na plece a uisťujúci mi ho stisla. „Hlavne sa od toho všetkého odosobni, Michael. Vy už ste túto líniu dávno prekročili a keby tvoja snúbenica porodí, všetko by prebiehalo úplne inak. Menej rizikovo a menej komplikovane."

„Samozrejme," odvetil som krátko.

Mala pravdu, musel som sa na prípad dívať očami profesionála. S mojim súkromím nemal nič spoločné, išlo o cudziu ženu a o cudzie dieťa. Clio bola o desať, skoro jedenásť týždňov popredu. Naše bábätko na tom bolo lepšie, dostalo omnoho viac času.

Záchranári dorazili behom ďalších dvoch minút. Od tej chvíle sa všetko pred mojimi očami odohralo ako v zrýchlenom filme. Nebudem klamať... skoro som omdlel, keď som v rukách záchranárky uvidel drobné zakrvavené telíčko bábätka – priveľmi sa podobalo na dieťa z mojej nočnej mory. Nestihli prísť načas, žena porodila dve križovatky pred nemocnicou a odvtedy krvácala ešte silnejšie.

S doktorom Wellerom sme ju urýchlene vzali na operačnú sálu, aby sme zastavili krvácanie. Medzitým sme však zistili, že nedošlo k predčasnému odlúčeniu placenty. Nastalo niečo omnoho horšie a my sme netušili, ako k tomu prišlo. Pacienta nebola pri vedomí, nedokázala nám odpovedať na otázky.

Doktor Weller a jeho operačný tím robili všetko, skutočne všetko. No krv sa stále hromadila, transfúzia krvi začínala byť nedostatočná a pacientkin krvný obeh kolaboval. Prisahal by som, že nikdy v živote som nepočul horšie a ohlušujúcejšie ticho ako v momente, kedy doktor Weller povedal, že pristúpime k hysterektómii. K odstráneniu maternice.

Veľmi živo som si spomínal na podobný prípad, ktorý som prežil po boku doktora Kana. Vedel som presne, čo príde a doktorovi Wellerovi s rezidentkou Viou som asistoval čo najlepšie. Snažil som sa pritom nemyslieť na bábätko. Na to drobné stvorenie, ktoré ešte necelú hodinu dozadu prebývalo v tej istej maternici.

To, ako veľmi sa trasiem, som si uvedomil až po operácii, keď som si umýval ruky. Klepali sa mi tak veľmi, až som skoro nedokázal pustiť vodu. Hrôzou vytreštené oči som upieral na tenučké špirálky krvi, ktoré sa vírili v umývadle. Pacientka bola mladá... mala len dvadsať rokov. Aká bude po prebudení jej reakcia? Ak príde o bábätko, ktoré nedávno porodila, nikdy viac vlastné deti mať nebude.

„V pohode?" opýtala sa ma Via, sotva zastala pri umývadle vedľa.

Za posledné týždne som mal niekoľko možností spoznať ju. Bola veľmi svedomitá a prísna sama na seba. V istom smere mi pripomínala mňa samotného. Svoje city na pracovisku ale zvládala omnoho lepšie. Podľa jej slov sa to naučím tiež, rezidencia ma k tomu prinúti.

„Hej," šepol som a sťažka sa nadýchol cez zovreté hrdlo. V nose ma nepríjemne štípala dezinfekcia. „Bol som už pri takejto operácii, ale s menej dramatickým priebehom. Bola to vopred plánovaná hysterektómia, bez toľkej stratenej krvi a hlavne bez nedonoseného dieťaťa."

„To sa nedá ani porovnať."

„Nie, ani trocha." Stále mokré ruky som si utrel do nohavíc a pobral sa do šatne. Chcel som čím skôr preč, čo najďalej od celého tohto prípadu. Na druhej strane som chcel bežať na primárkou a zistiť, ako sa darilo jej s bábätkom. „Bola si už pri niečom takomto?"

„Nie, našťastie, nie."

Nechápavo som pokýval hlavou a rukami so vošiel do vlasov spľasnutých od chirurgickej čiapky. „Ako potom vieš byť takto v pohode?"

„Nie som v pohode, Michael. Akurát si nechávam psychické zrútenie na neskôr." So sileným úsmevom mykla plecami a podišla k vlastnej skrinke. „Mám pred sebou ešte dvanásťhodinovú šichtu, na plač teraz vážne nemám čas."

Niečo v jej hlase ma prinútilo ľutovať, že som vôbec prehovoril. Radšej som sa jej smerom už ani nepozrel, čo najrýchlejšie som sa prezliekol a vypadol. Zamieril som späť na oddelenie, ale v polovici cesty som zmenil smer. Na gynekológiu by som chodil zbytočne, namiesto toho som zamieril na oddelenie neonatológie – priamo medzi predčasne narodené deti.

„Dobrý deň," prihovoril som sa prvej sestričke, ktorú som stretol. „Volám sa Michael Algarotti, praxujem na gynekológii. Nedávno sme prijali mladú prvorodičku, slečnu... alebo pani, neviem. Roxanu Maddenovú. Porodila predčasne, v dvadsiatom druhom týždni, o dieťa sa mala po pôrode priamo v sanitke postarať primárka Carterová."

Načo som sem chodil? Čo som si chcel dokázať? Že zvládnem čeliť takémuto náročnému a komplexnému prípadu? Že sa viem sústrediť na prácu aj počas toho, ako sa mi súkromný život otriasa od základov?

„Ja... chcel by som len vedieť..."

„Či dieťa prežilo?" dokončila za mňa a milo sa usmiala. Musela vidieť, že sotva stojím na nohách a neviem, aké slová voliť. „Bolo to tesné, ale zatiaľ sa drží. Je to malá bojovníčka."

„Dievčatko?" Až v tej chvíli som prvýkrát pocítil, že sa mi oči zaplnili slzami. Vybavil som si slová, ktoré zo mňa úplne spontánne vypadli včera. Pred Clio som otvorene priznal možnosť, že budeme mať dcéru. Tak som to skrátka v tej chvíli cítil. Ani sám neviem prečo. Neviem, odkiaľ to presvedčenie zrazu prišlo. Skrátka tam bolo. „A ako to vyzerá?"

To bol moment, kedy sa z jej pier vytratili všetky náznaky úsmevu. Bola veľmi pekná, s veľkými zelenými očami a pastelovo ružovými vlasmi. Jemným črtám jej tváre podobne seriózny výraz nepristal. „Neviem ti povedať, ja som priamo pri prípade nebola. Ale primárka Carterová je ešte tu, môžeš sa opýtať rovno jej."

„Jasné..." dostal som zo seba ťažko. „Ďakujem," dodal som, skôr ako by sa otočila a išla si za svojou prácou. Pred odchodom ešte ukázala na koniec chodby, kam som mal ísť primárku nájsť.

Urobil som tadiaľ iba jediný krok a potom sa doslova rozbehol druhým smerom. Skoro som sa potkol o vlastné nohy, než som na konci chodby zastal pri jednom z okien a úplne zadýchaný sa zviezol popri ňom na zem. Do očí sa mi stále tisli slzy.