Clio

„Mikey..." Prstami pravej ruky som mu z čela zhrnula niekoľko kučier, sklonila hlavu a pobozkala ho. Už ani sama neviem koľký krát. Oči som upierala výhradne na jeho tvár. Nevládala som sa prizerať na výrazy tvárí naokolo nás.

V tej chvíli nebol koniec koncov nik dôležitejší než on.

Snažila som sa byť trpezlivá a dopriať mu čas. Skrátka vyčkať, než sa preberie a konečne sa na mňa pozrie. Ako ale minúty ubiehali a za oknami Rylandovho bytu zapadlo slnko, ja som padala stále hlbšie do priepasti plnej zúfalstva a strachu. Bratia stále postávali na mieste, kde sa zjavili prvýkrát, zatiaľ čo Ryland, Nia a Daysha sedeli za našimi hlavami. Hovoriť sa ku mne nesnažil nikto z nich. Vedeli, že ich aj tak nepočúvam.

Kalif ležal stále spokojne usalašený na jeho hrudi, len kúsok od mojej hlavy. Chvíľami potichu zamňaukal alebo sa ponaťahoval, až sa labkami dotkol môjho líca – úplne akoby ma chcel pohladiť a povedať mi tak, že všetko bude v poriadku.

„Mohol by som sa k vám pridať?"

Myklo ma, keď niekto konečne prehovoril. Vyčerpane som zodvihla hlavu a pozrela na šarlatána, ktorý očakával moju reakciu s doslova nečitateľnou tvárou. Prikývla som a sledovala, ako trocha váhavo prekročil hranicu magického kruhu. Všetky sviečky naokolo nás medzičasom dohoreli. Na podlahe po nich zostali len kôpky čierneho a bieleho vosku.

„Ukáž ľavú dlaň."

„Som v poriadku," odbila som ho. Pokýval hlavou a pokojným hlasom svoje slová zopakoval ešte raz. „Vážne mi nič nie je."

„Nebuď zbytočne tvrdohlavá." Prevrátila som očami, ale napokon mu dovolila, aby mi pomohol sa posadiť. Opatrne som roztvorila ľavú dlaň, ktorá bola stále plná úlomkov sklenej gule. Boli pokropené čerstvou aj zaschnutou krvou, niektoré som mala stále zabodnuté do mäsa. „Z diaľky to pôsobilo horšie."

„Veď ti vravím, že som v poriadku."

Už-už som chcela ruku stiahnuť späť, keď jeho stisk okolo môjho zápästia zosilnel. „Dovoľ mi pomôcť ti." Na chvíľu obrátil hlavu a kývol na Michaela. „Pýtal sa ma, čo má robiť po mojej smrti. Ale netušil som, čo mu povedať. Jedine toľko, aby zostal čo najdlhšie na lodi."

„Takže tá potápajúca sa loď mala niečo spoločné s tvojou smrťou?" Spomínala som si na ňu z môjho sna tesne po operácii zápästia. Tiberius ma vzal na akúsi loď, ktorá sa ku koncu začala pod náporom neznámeho výbuchu potápať.

„Doslova som sa potopil spolu s ňou." Bruškom palca mi pohladil zakrvavené zápästie a potom pozrel smerom k Rylandovi. „Mohol by mi niekto priniesť pinzetu, prosím?"

„Idem," ponúkla sa Daysha okamžite. Videla, že Nia od Rylanda zjavne odísť nemôže a rozhodne ani nechce. Chvíľami to vyzeralo, že on sa pri vedomí drží už len vďaka jej podpore. Bol viditeľne veľmi vyčerpaný, ale kvôli Michaelovi musel stále pokračovať.

To, kedy Daysha prišla alebo prečo vôbec prišla, som sa doposiaľ nedozvedela. Nemala som silu sa jej vypytovať a ona sa nehrnula do vysvetlenia. Obe sme usúdili, že bude aj lepší čas na to, aby sme si to vyjasnili.

„Bude dobrá? Umyla som ju," povedala po návrate a podala pinzetu šarlatánovi. Ruka sa jej pritom viditeľne triasla.

„Skvelé, ďakujem ti." Znova obrátil pozornosť ku mne. „Ty len nehýb rukou, dobre?" Uisťujúco sa na mňa usmial a povyberal mi z dlane úlomky skla. Tie, ktoré som mala zapichnuté pod kožou, opatrne vytiahol za pomoci pinzety.

„Vôbec to nebolí," šepla som prekvapene.

„Ja viem, nemusíš mi ďakovať." Hravo na mňa žmurkol a opatrne vytiahol posledný kúsok skla. Potom zo zadného vrecka svojich nohavíc vylovil bielu látkovú vreckovku a natisol mi ju do dlane, aby zastavil krvácanie. „Hotovo. Lepšie, nie?"

Prikývla som.

Nedokázala som na neho hľadieť rovnako ako predtým. Akoby ani on sám nebol ten Tiberius, ktorého som niekoľko týždňov dozadu spoznala. Bol mi omnoho bližší, viac som chápala jeho chovanie a jeho dôvody na veci, ktoré v živote urobil. A to som o ňom nevedela ani náhodou toľko, koľko sa zjavne dozvedel Michael.

„Už to vieš, však?" opýtal sa.

Chvíľu som si nebola istá, čo presne myslí, ale z jeho úškrnu som pochopila. Keď som pozrela na Ambrosa, aj na jeho perách som videla prejav nadšenia. „Tvoj syn mi to tak medzi rečou povedal," adresovala som napokon šarlatánovi. „Netušil, že mi povie takú veľkú novinku. Myslel si, že už o tom viem."

„Netušila si to?" opýtal sa Ambrose.

„Nie, vôbec. Dialo sa toho posledné týždne priveľa, nejako som si to neustriehla."

Takto spätne mi však začalo do seba zapadať stále viac a viac drobností. Naposledy som svoje dni mala tesne pred operáciou zápästia, čo bolo už naozaj dobrý mesiac dozadu. Potom tu boli moje neustále bolesti hlavy, nechuť do jedla, nevoľnosti, ktoré som pripisovala čisto stresu zo skúškového – podobné ťažkosti ma trápili medzi skúškami vždy, nemala som si prečo myslieť, že teraz ide o niečo iné.

„Na vine si ty."

„Ja?" zarazil sa Tiberius. „Prečo ja?"

„Lebo sme sa úplne opustili po tom, čo sme si dali tvoje svetové cigarety. Inokedy sa to stať nemohlo." Určite nie, bola som si istá. Vždy sme si dávali pozor. Akurát v ten deň bolo všetko úplne inak.

Pozrela som na svojich priateľov. Aj napriek všetkému sa mi na pery natisol maličký úsmev, ktorý mi Nia a Daysha opätovali. Možno pochopili o čom hovoríme. Ak nie, neskôr im to poviem súkromne. Napríklad keď už budem mať aj rukolapnejšie dôkazy, než len tvrdenie ducha Michaelovho starého otca.

„Takže čakáš nejaké ospravedlnenie?"

„Možno by to padlo dobre," podpichla som ho. „A rovno prihoď ospravedlnenie za všetko ostatné, čo sa kvôli tebe posledné týždne udialo."

Prekvapene nadvihol obočie. „Kvôli mne? Nie ty si vyvolávala môjho ducha?"

„Nie ty si sa mi potom lepil na päty a postával mi pred dverami do bytu?"

„Dobre, to je pravda," priznal porazenecky. „Ale robil som to preto, lebo si mi nechcela dať šancu, aby..."

„Konečne," vydýchol zrazu Ryland čím na seba upútal našu pozornosť. Celou svojou váhou sa zrazu zvalili Nii do náruče, kde unavene zavrel oči. Nia ho pevne objala, zatiaľ čo Daysha ho preľakane vzala za ruku.

Kalif hlasno zamňaukal, keď Michael otočil hlavu a konečne pootvoril oči. „Mikey..." Hneď som sa k nemu naklonila a pohladila ho po líci.

Trvalo pár sekúnd, než spoznal moju tvár. Ale keď sa tak konečne stalo, nešlo to prehliadnuť. Oči sa mu úplne rozžiarili, keď ma konečne spoznal. „Clio," oslovil ma mierne zachrípnutým hlasom a konečne sa usmial. „Nesnívaš sa mi, však?"

„Nie, určite nie," ubezpečila som ho zaháňajúc pritom žmurkaním slzy. „Je po všetkom."

„Je po všetkom," zopakoval po mne, zdvihol hlavu a vypýtal si pusu. Snáď ešte nikdy som ho nepobozkala radšej. A hoci išlo o pusu úplne rovnakú ako už snáď miliónkrát predtým, chutila omnoho sladšie. „Si v poriadku?" opýtal sa, znova skladajúc hlavu na zem.

Prikývla som, sklonila hlavu a znova ho pobozkala. „Čo ty?"

„Som hrozne unavený."

Pousmiala som sa. Po lícach mi pomaličky stiekli prvé slzy. „Oddychuj, potom si pohovoríme." Nešikovne som nám voľnou rukou rozviazala lano okolo zápästí a konečne ho poriadne vzala za ruku. Zranená dlaň ma zaštípala a zabolela, ale to bola len nepodstatná maličkosť. „Bála som sa, keď sa oni dvaja vrátili a ty sa stále nepreberal."

„Netušil som ako sa odtiaľ dostať. A potom prišiel Kalif..." akoby si až vtedy všimol, že náš kocúrik je stále uvelebený na jeho hrudi a sleduje nás. Voľnou rukou ho poškrabkal za uškami. „Ja neviem, obaja sme padli do oceánu... do temnoty a odtiaľ akoby nebolo cesty späť. Len som počul tvoj hlas, ale poriadne som ti nerozumel ani slovo."

„Takže nevieš, čo presne som ti hovorila?" Pokýval hlavou a sťažka sa podoprel na lakťoch. Tiberius mu pomohol posadiť sa, čím nám konečne umožnil poriadne objatie. „Nevadí, myslím si, že asi tušíš." Prikývol a pevne okolo mňa ovinul ruky. Hlavu si pritom unavene oprel o tú moju.

„Na mŕtvych vyzeráte obaja celkom dobre," povedal bratom.

„Tiež nevyzeráš najhoršie, hoci si skoro umrel," odvetil Tiberius. Svoju chybu si uvedomil hneď, ako som po ňom vystrašene strelila pohľadom. „Vieš... tak trocha chytil španielsku chrípku." Nervózne sa zasmial a očami hľadal pomoc a podporu u svojho brata. Ten však len obranársky zodvihol ruky pokrčené v lakti.

„Čože?" Preľaknuto som sa od Michaela odtiahla a pozorne si prezrela jeho tvár. Prekvapilo ma, že sa zasmial a pobozkal ma na špičku nosa. „Čo je ti na tom smiešne?"

„Teraz je mi to smiešne už celé. Vtedy nebolo, ver mi." Upokojujúco ma pohladil po chrbte a znova si ma pevne, priam až ochranársky vtiahol do objatia. Doslova som cítila nakoľko sa stále bál – o mňa, o sebe, o všetko. „Nehovorme o tom, dobre? Nechcem sa v tom teraz rýpať."

„Dobre, jasné." Prstami ľavej ruky som mu vkĺzla do vlasov a pobozkala ho na líce. „Milujem ťa, Michael. Myslela som si, že viem ako veľmi, ale... zjavne mi to v plnej miere došlo až teraz."

„Tak to sme na tom rovnako," povedal s tichým smiechom. Bol to ten najkrajší zvuk na svete, ktorý som v tej chvíli mohla počuť. „Chvíľami som vážne neveril, že ťa ešte niekedy uvidím, Clio. Dialo sa toho skrátka hrozne veľa... veľa zlého."

Chápavo som prikývla a ešte pevnejšie ho objala. Chcela som si vychutnať každú jednu sekundu aj napriek tomu, čo sa dialo naokolo nás. Ambrose veľmi ochotne pomohol Nii a Dayshi zdvihnúť Rylanda na nohy a odviesť ho do spálne, aby si konečne oddýchol. Tiberius zatiaľ zostal posedávať len kúsok od nás a so spokojným úškrnom nás sledoval. Najviac prekvapivé asi bolo, že Kalifovi absolútne nevadilo ako ho jednou rukou hladil po chrbte.

⫷⫸

„Sprcha padla dobre?" opýtala sa Daysha hneď ako som vyšla z kúpeľne. Hoci som si obliekla späť rovnaké oblečenie, cítila som sa omnoho lepšie.

„Áno, veľmi dobre." Unaveným krokom som sa vrátila späť k roztiahnutej sedačke. Michael spal ako zabitý už niekoľko hodín, počas ktorých som si ja ale viac oddýchnuť nedokázala. „Čo Ryland?"

„Tiež spí... zjavne to bude na dlho."

Prikývla som a posadila sa. „Neviem, koľko ti toho povedali dokým... no..." Netušila som, čo všetko môže vedieť. Zároveň som ale nebola ani tá správna osoba, ktorá by jej to mala vysvetľovať. Netušila som, čo presne sa v tomto byte udialo. Keď som naposledy odchádzal s bratmi, bolo všetko ešte len v štádiu prípad. Podľa ich slov som sa však po našom poslednom výlete už neprebudila, čo vyvolalo mnoho paniky a následne už všetko prebehlo hrozne rýchlo. V tej dobe tu však ešte ona nebola. „Možno ti na niektoré otázky dokážem odpovedať."

„Myslím si, že Nia mi povedala všetko podstatné, ale stále tomu nemôžem uveriť."

„Ani keď si ich tu videla na vlastné oči?"

Pokývala hlavou. „Ani vtedy. Proste... obaja zomreli sto rokov dozadu. A len pred hodinou tu boli s nami."

„Áno, presne tak." Museli ale vidieť, že všetci sme úplne zničení a tak sa trocha stiahli do úzadia. Ja osobne som im bola viac ako vďačná. „A vieš aj to, že Ryland..."

„Že je v podstate čarodejník s pradávnou magickou mocou, ktorá sa dedí v jeho rodine už niekoľko storočí? Áno, viem." Nervózne sa zasmiala, prepletajúc si pritom prsty v lone. Oči uprela na Michaela. „A viem aj to, že Michael po svojich predkoch zdedil magickú moc liečiť."

„Takže vieš všetko dôležité." Zdravou rukou som sa načiahla za dekou a prehodila si ju cez plecia. Nechcela som nič viac, ako si doma ľahnúť do postele a na pár hodín bezstarostne zaspať. „Prečo si sem vôbec prišla?"

„Priniesla som Rylandovi zo svojich vianočných koláčikov. Akurát som vo dverách stretla Niu, čo ma veľmi prekvapilo. Asi vieš, čo mi hneď napadlo."

„Že sa k sebe vrátili."

Prikývla a načiahla ruku ku Kalifovi, ktorý driemal pritúlený k Michaelovi. „Bolo vidno, že to nechcela urobiť, ale napokon ma zavolala dnu, aby mi všetko vysvetlila. Ver mi, že som skoro omdlela, keď som vás tu takto našla ležať v tom divnom kruhu a nejakými krvavými symbolmi na čele." Pousmiala som sa. Predstava to bola v každom prípade zaujímavá. Zjavne by som si na jej mieste tiež nevedela čo myslieť. „Nikdy mi ani len nenapadlo, že..."

„Že mágia je kvázi skutočná?"

„A hlavne, že by bola takto tesne spätá s ľuďmi, ktorých poznám. S mužom do ktorého som zúfalo zaľúbená už niekoľko rokov."

„Som si istá, že si to celé vysvetlíte," povzbudila som ju a chlácholivo ju pohladila po ramene.

„Čo Michaelovi rodičia? A tvoja mama? Nia hovorila, že vraj prišla na sviatky."

Na to som radšej nechcela ani myslieť. Nechali sme im odkaz a bola tam Marcia, aby nás kryla, ale zjavne nás oboch čakalo poriadne dlhé vysvetľovanie. Prípadne vymýšľanie čo najviac uveriteľného klamstva. Nebola som si istá ako sa chceme k tejto veci postaviť pred našimi rodičmi. Či im povieme pravdu, alebo si vymyslíme nejakú rozprávku. Vedeli predsa, že sme mali posledné týždne problémy a necítili sme sa dobre. Zjavne by nám uverili, že sme skrátka potrebovali byť chvíľu spolu alebo si niečo vysvetliť medzi štyrmi očami.

Oplatilo sa nám však klamať vlastných rodičov? Ešte viac než sme to robili doteraz?

„Nevedia o tom, jedine Marcia." Natoľko sme obaja trvali na tom, aby išla s nami do Bostonu. Sľubovali sme jej krásne Vianoce v rodinnom kruhu. Pritom sme ale všetko pokazili. „A nemám ani poňatia či im to povieme."

„Spolu sa už nejako dohodnete." S maličkým úsmevom na perách som pohladila Michaela po vlasoch. Stále som si nedokázala vydýchnuť. Pociťovala som rovnaký strach ako keď som sa prvýkrát zobudila a uvidela ho vedľa seba. „Clio..." Vzhliadla som k nej, aby pokojne pokračovala. „Ja len... neviem, či som správne pochopila to o čom si sa rozprávala s nimi dvoma. A čo si predtým šepkala Michaelovi, nerozumela som všetkým tvojim slovám."

„Čo si myslíš?"

Na chvíľu mlčky upierala zrak na Kalifa. „Si tehotná, však?" Úsmev sa mi na tvár natlačil úplne automaticky. Zjavne nepôsobil najradostnejšie, ale bol úprimný. Tým som si bola úplne istá.

„Zjavne áno, ale neviem to na sto percent. Nerobila som si test ani nebola u lekára, ja len... viem to od Michaelovho starého otca."

Sprvu mi napadlo, že sa možno len zmýlil. Ale to by znamenalo, že sa mýlili aj Carlotta, Luciano a Alessandra. Išlo by o priveľkú náhodu. Najmä ak to zjavne tušili aj Tiberius, Ambrose a Evelyn, ktorá mala narážky a komentáre ohľadom detí a materstva už pri našom osobnom stretnutí. Akurát mi ani náhodou nenapadlo, že to bolo z tohto dôvodu.

„Teraz sa tým ale vážne zaoberať nechcem, možno zajtra."

„Chápem, jasné." Naposledy poškrabkala Kalifa po chrbte a potom vstala. „Idem späť k Rylandovi, nechám ťa odpočívať."

Vďačne som sa na ňu usmiala a ľahla si hneď, ako zavrela za sebou dvere na spálni. Nia zhruba pred hodinou odišla domov so slovami, že sa ešte vráti a keby sa niečo dialo, máme jej zavolať. Našťastie sa ale nedialo nič. Konečne to vyzeralo, že sa všetko upokojilo a vrátilo späť do starých koľají.

Opatrne som sa pritúlila k Michaelovi aj s Kalifom, ktorý mi vliezol do náruče. Už som si ani nespomínala, kedy sme takto naposledy v trojici proste ležali v posteli. Tie chvíle mi prišli na míle vzdialené. Michaela som láskyplne pobozkala na čelo než som konečne privrela oči a pokúsila sa zaspať. Pred očami som však skoro okamžite uvidela magické Benátky a ľudí, ktorých som tam nechala. Svoju budúcu a teoreticky už aj súčasnú rodinu.

Zaspať sa mi nedarilo. Zjavne preto som si všimla, že na mňa zrazu niekto hľadí od kuchynskej linky. Keď som otvorila oči, uvidela som Tiberia ako na nej posedáva a hojná nohami vo vzduchu.

„Ahoj," pozdravila som ho potichu. „Potrebuješ niečo?" Pokýval hlavou a z vrecka nohavíc vylovil škatuľku s cigaretami a zápalky. Usmiala som sa. „Vedeli ste to aj vy dvaja, že? Už vtedy, keď ste ma brávali do minulosti."

„Hej, vedeli. Hneď v ten večer, keď si nás vyvolala."

„Ona vyvolala len mňa, ty si bol neželanou spoločnosťou," povedal zrazu Ambrose od dverí. Tiberius nad jeho slovami prevrátil oči. „Ozaj neviem ako, ale poznal som to na tebe hneď."

„Prečo ste mi nič nepovedali? Vedeli ste, že tými výletmi do minulosti riskujem pomerne veľa, ale ani ste sa nezmienili."

„Lebo potom by si s nami zjavne nešla," odpovedal Tiberius. „Prečo myslíš, že sme naliehali, aby si poslala Michaela? Pokojne si to s nami celé mohla prežiť aj ty, ale nebolo to bezpečné."

„Myslela som, že potrebujete jeho. Vieš, aby ste... aby ste mu ukázali minulosť jeho rodiny."

„Teoreticky áno, ale..." Mykol plecami a potiahol si z cigarety.

Obaja sa mi zdali do istej miery odlišní od nášho posledného stretnutia. Zjavne ich poznačilo to, čo za posledné hodiny taktiež prežili. Muselo byť náročné vrátiť sa opätovne do minulosti a prežiť všetku tú bolesť znova. Prejsť si všetkým, čo ich napokon stálo život.

„A ako to išlo? Myslím to vaše spoznávanie sa a tak." Bola som veľmi zvedavá. Stála som si za názorom, že sa na nich Michael správaním a uvažovaním na oboch podobá. Otázne bolo, či so mnou súhlasili aj oni. „S Carlottou sme si hovorili, že si zjavne skočíte niekoľkokrát do vlasov. A potom vás od seba bude musieť Ambrose odtrhnúť." Veľavýznamne som pozrela na oboch a čakala, kto sa ujme slova ako prvý.

„Do vlasov sme si skočili, ale nebolo to až také tragické," odpovedal napokon šarlatán.

„Veď si mu nedal vydýchnuť, stále si si ho pre niečo doberal a podpichoval ho," namietol Ambrose a založil si ruky na hrudi.

„To nie je pravda. Chcel som proste, aby ma spoznal. A to by sa nestalo, keby sa pred ním pretvarujem a mám kopu sladkých rečičiek."

„Tak si ho radšej psychicky týral oslovením pravnúčik."

„To skôr on ma psychicky týral svojou suchárskou povahou," zamrmlal skoro až otrávene, no žmurkol na mňa, keď videl pobavený úsmev na mojej tvári. Voči Michaelovi to bolo zjavne neslušné, ale tá predstava mi prišla až priveľmi vtipná. „Clio, vážne... ten chlapec sa nedokáže uvoľniť. Stále musí byť v strehu akoby očakával koniec sveta."

Úsmev mi okamžite zmizol z pier. „On za to do istej miery nemôže, Tiberius. Úzkosť je riadna sviňa a naučiť sa s ňou žiť tak, aby ti nezasahovala do života, do vzťahov a podobne proste nejde zo dňa na deň. Chce to mesiace, niekedy možno aj roky správnej liečby."

„To áno, ale..."

„Nie!" sykla som na neho. „Tu nie je žiadne ale. Toto musíš pochopiť a akceptovať, ak ti na ňom naozaj záleží." Pre mňa išlo o veľmi háklivú tému. Nenávidela som, ak mal niekto hlúpe či posmešné reči na ľudí s takýmto problémom. Vadilo mi to aj predtým, ale ešte desať násobne viac od doby, čo som sa dozvedela Michaelovu diagnózu. „Nechcem v tomto smere počuť žiadne hlúpe reči, jasné? Nikdy!" zdôraznila som.

Tiberius si povzdychol a znova potiahol z cigarety. „Snažil som sa ho v tomto smere pochopiť. Niekoľkokrát sme mali rozhovor o jeho problémoch. No uznávam, že som ich tak celkom nepobral a zjavne mu krivdil."

„Snaha tam bola, to ti viem potvrdiť," dodal Ambrose. „Hovoril nám, že posledné mesiace prestal pravidelne brať lieky. Že sa cítil dostatočne dobre na to, aby takýto krok urobil." Prikývla som, hladiac ho podvedome po vlasoch. Bola to náročná téma dokonca aj po dvoch rokoch. Stále som mala o neho obavy. A občas aj o seba. Desilo ma, že mu nebudem schopná dostatočne pomôcť alebo ho pochopiť tak, ako potrebuje. Že mu nevedome ublížim. A tento strach sa ešte prehĺbil, keď na jar prestal pravidelne užívať lieky a pokúšal sa žiť bez nich. „Myslím si, že by si s ním mala o tom hovoriť."

„Prečo?"

„Ja chápem, že toho bolo na neho zrazu veľmi veľa. Bál sa hlavne o teba a všetko, no... veľmi ťažko to zvládal, Clio. A keď hovorím veľmi ťažko..."

„Tak má na mysli to, že sme na lodi v skrinke s liekmi hľadali nejakú dobovú alternatívu na liečbu úzkosti. Ktorú som mu potom ja sám pichol do žily." dokončil Tiberius s miernou dávnou hrdosti v hlase. „Bolo to s ním niekoľkokrát dosť zlé."

Chápavo som prikývla. Cítila som, ako sa mi oči opätovne plnia slzami. „Za posledné týždne sa to zhoršilo." Niekde v kútiku duše som tušila, že ten obrovský tlak v škole a zároveň na praxi neustojí. Nebolo to tým, že by som ho podceňovala. Skôr som vychádzala zo skúseností. Zo situácií, ktoré sme pravidelne zažívali napríklad počas skúškového alebo pred dôležitými testami počas semestra. „Ale bol neustále pod naozaj veľkým tlakom. V kombinácii s permanentnou únavou bolo asi len otázkou času, kedy si to vypýta svoju daň."

„Možno by si mu mala trocha prehovoriť do duše."

„Myslíš si, Tiberius, že som sa o to už nepokúšala? Ale ako mu vysvetlím, aby poľavil v naháňaní svojho sna?" Nebol typ, ktorý by vedel poľaviť. S úzkosťou alebo bez nej, Michael bol proste priveľmi poctivý človek, ktorý si chcel všetko získať vlastnou tvrdou prácou a snahou. „Dúfam jedine v to, že keď dokončí školu a nájde si dobré miesto na rezidenciu, tak konečne trocha zvoľní tempo." Aj vtedy sa zjavne bude pokúšať byť najlepší, aby si miesto udržal a napredoval vo svojej budúcej špecializácii čo najrýchlejšie, ale možno si uvedomí, že ten najdôležitejší krok už má za sebou. Bude mať konečne vysnívaný diplom v ruke a titul pred menom.

„Alebo ho prinúti prehodnotiť priority niekto iný... niekto úplne nový." Veľavýznamne pri týchto slovách nadvihol obočie a zaškeril sa.

„Prečo mám pocit, že ty ideš prasknúť od radosti ohľadom toho dieťaťa?"

„Veď je to úžasné, nie?"

Spýtavo som si ho premerala pohľadom. „Hovorí muž, ktorý zutekal od vlastného syna?"

Ambrose sa zasmial, ale Tiberius len mávol bezstarostne rukou. „To bolo niečo celkom iné. Toto navyše nebude moje dieťa. Nevidím teda dôvod prečo by som sa nemal tešiť. Hlavne ak sa tým naša rodina znova o niečo rozrastie."

„Len by bolo možno dobré, keby máte viac ako jedno dieťa."

„Ambrose!" okríkla som ho. Z jeho strany som podobnú poznámku nečakala. „O čo vám akože ide? Mám rodiť každý rok ako čerešňa?" Oni sa síce zasmiali, ale ja som na to dôvod nevidela ani náhodou. „Mali ste mať vy dvaja viac detí, ak ste chceli veľkú rodinu."

„Au... to zabolelo," povedal Ambrose ublížene.

Silene som sa na neho usmiala. „Neboj, aj mňa bude pôrod bolieť. Ten ste vy dvaja vôbec absolvovať nemuseli." Obrátila som hlavu k Tiberiovi, ktorý sa stále uškŕňal. „Ty sa náš skutočne čo najmenej smiať! To, čo si urobil, bolo odporné, nezodpovedné a vrcholne sebecké."

„Clio..."

„Je mi jedno, že si chcel ísť do sveta naháňať ženy a ďalšie zážitky. Mal si syna, ktorý potreboval otca. Ktorý mohol vyrastať aspoň s tebou... aspoň s jedným zo svojich rodičov."

„Chcel som sa predsa vrátiť domov," bránil sa.

„Doma by si našiel už akurát tak prázdny dom. Všetci boli preč... tak či onak," vysloviť tie slová bolelo viac než som čakala. Hlavne, ak som si vybavila ako skľúčene mi Carlotta hovorila o všetkom, čo sa po ich odchode do sveta udialo. „Bolo tvojou povinnosťou zostať doma pri svojom dieťati a jeho matke. Ale na to si už bol priveľký zbabelec."

Na chvíľu zostal mlčky pozerať mojim smerom, zatiaľ čo ja som hľadala oporu u jeho brata. Ten však odvrátil hlavu, akoby s touto témou nechcel mať absolútne nič spoločné. Nechcela som byť hnusná, ale po všetkom, čo som sa dozvedela, som mala na Tiberia veľmi ťažké srdce.

„Máš pravdu," prehovoril napokon potichu. „Bol som priveľký zbabelec a volil som tú ľahšiu cestu. Teda... ak sa to dá takto povedať. Neodchádzal som s úsmevom na perách." Naposledy si potiahol z cigarety, než by ohorok hodil do drezu vedľa seba. „Ale mal som v úmysle sa vrátiť. To, že život rozhodol inak už nie je moja vina, Clio." S ľahkosťou skĺzol dole z linky a vybral sa ku dverám. „Možno už teraz s Michaelom viete, čo sa stalo. Ale to vám stále nedáva právo ma odsudzovať, lebo nikdy nebudete vedieť úplne všetko."

Zmizol skôr, než som stihla dvakrát žmurknúť. A Ambrose spolu s ním. Zjavne tušili, že bude lepšie, ak ma teraz nechajú osamote.

⫷⫸

„Rád by som ti dal nejaké vysvetlenie, ale vážne nemám ani poňatia, Michael."

„V pohode, len... dúfal som... ja ani neviem. V podstate to nie je také dôležité."

„Vážne ma to mrzí," odpovedal Ryland stále počuteľne unaveným hlasom.

Rozospato som pootvorila oči, žmúriac do zrazu priveľmi ostrého denného svetla. Zjavne bolo ráno, možno dokonca o niečo neskôr. V noci som akosi stratila prehľad o čase. Kto vie, koľko mohlo byť hodín, keď sa mi po odchode bratov konečne podarilo zaspať. Dovtedy som sa len nervózne a so slzami v očiach prevaľovala z jednej strany na druhú. Bol zázrak, že Michael dokázal spať a jediný, komu som prekážala, bol Kalif. Vedela som ešte aj o tom, keď sa vrátila Nia. Vymenili sme si však len niekoľko slov, ona potom išla skontrolovať Rylanda.

„Možno dodatočne niečo zistím."

„Nie, nerob si s tým starosti. Najradšej by som na celú chrípku úplne zabudol." Videla som znepokojenie na jeho tvári, keď prikývol. Potom si ale všimol, že ho sledujem a počúvam ich rozhovor, a vrelo sa na mňa usmial. Michael si to všimol tiež a otočil ku mne hlavu. „Dobré ráno."

„Ahoj, láska." Podoprela som sa na lakťoch a vypýtala si pusu. „Všetko v pohode? Oddýchol si si?" Prikývol a s úsmevom mi vtisol ešte jednu pusu na čelo. Vyzeral omnoho lepšie než včera večer. Pod očami sa mu síce stále rysovali tmavé kruhy, ale tie mi v jeho prípade stále prišli skôr atraktívne než ako nejaká chybička krásy.

„Pýtal som sa Rylanda na tú prekliatu chrípku. Nejde mi do hlavy ako som mohol ochorieť, keď som tam teoreticky ani nebol."

„Neviem, je to zvláštne." No bolo to skutočne dôležité? Už ani trocha. Bolo konečne po všetkom, mohli sme si vydýchnuť a na to najhoršie sa pokúsiť zabudnúť. Najmä teda na priveľmi blízke stretnutia so smrťou. „Si v poriadku, Ryland?" Uisťujúco prikývol, stále nechávajúc pery skrútené do úsmevu. Do tváre ešte stále pôsobil bledšie ako normálne. Jeho tmavé, skoro až čierne oči tento fakt len podčiarkovali a ešte zvýrazňovali. „Nevieš si predstaviť ako veľmi som ti vďačná a zaviazaná za toto všetko."

„Ja som hlavne rád, že sme to všetci traja prežili. Nikdy som ešte niečo takéto nerobil. Teda nie takto dlho a s dvoma ľuďmi naraz."

„Čiže sme neboli prví, koho si posielal do minulosti?" opýtal sa Michael a vzal ma za ľavú ruku. Rýchlym pohľadom skontroloval môj prstenník – akoby sa potreboval uistiť, že stále mám svoj snubný prsteň.

„Nie, neboli ste." Oboma rukami sa zaprel do kuchynského ostrovčeka. „Ale rozhodne ste boli doposiaľ môj najnáročnejší prípad."

„Sme ti niečo dlžní?" opýtala som sa, stískajúc pritom Michaelovu ruku o niečo pevnejšie. Bol to pocit na nezaplatenie – možnosť sa ho znova dotknúť kedykoľvek som chcela.

„Minimálne týždeň svätého pokoja," odvetil žartovne. „Pár dní a mali by sme byť všetci traja v poriadku. Radím vám, aby ste sa šetrili a oddychovali čo najviac."

„No, ešteže máme tie prázdniny, však?" Pobozkala som Michaela na líce a stiahla ho za sebou do perín. Nechcelo sa mi absolútne nič. Akurát spať pokojne nasledujúce tri roky.