Michael

„Čo bolo s tebou posledné dni?" opýtal sa Tiberius, sotva ma našiel v obývačke pred policami plnými kníh. „Stále sme sa akosi obišli."

„Necítil som sa dobre." A hlavne som nemal žiadnu chuť na nejakú spoločnosť. Otravovala ma dokonca aj moja vlastná. To bolo ale často náročné vysvetliť ľuďom, ktorí si podobnými stavmi nikdy neprešli. „Prišiel som o niečo podstatné?"

„Nie, nepovedal by som. Proste sme len plytvali časom, motali sa po meste a podobne."

Prikývol som a načiahol sa za hrubou zeleno-zlatou knihou. Išlo o akúsi dvojjazyčnú zbierku životopisov významných maliarov. „Čo Ambrose včera? Vybavil si nejakú prácu?" Po rozhovore s Evelyn som sa vrátil späť do izby a vyšiel až v noci, keď každý spal. Urobil som si čaj a niečo pod zub, no napokon som sotva niečo zjedol. Znova.

„Dostal v nemocnici dve ponuky, ale ešte neprikývol. Vraj to chce prebrať s Evelyn," počul som posmech v jeho hlase. Absolútne som ale nemal silu sa s ním na túto tému hádať. On bol proste takýto. Skutočná láska mu bola na posmech. Rešpekt a vernosť jednej partnerke mu skrátka nikdy nič nehovorili. „No to bola iba jedna nemocnica, chce sa ísť popýtať ešte do viacerých."

„Však nemá sa kam náhliť. Hlavne ak..."

„Vieš o Dominikánskej republike?"

„Skôr ma prekvapuje, že o nej vieš ty." Nebol by som povedal, že Evelyn sa bude chcieť na túto tému rozprávať pred ním. Hoci, kto vie. Možno to bol Ambrose, ktorý mu novinky povedal. Napríklad v domnienke, že mu brat nejako rozumne poradí a pomôže. „Čo myslíš?"

Mykol plecami a pohodlne padol do kresla vedľa knižnice. Sňal si z hlavy cylinder a zamyslene ho otočil v rukách. „Rozhodne podporujem jeho nápad, aby sa poobzeral ešte inde. S jeho nadaním, povesťou a vojenskými vyznamenaniami si môže vyberať."

„Teoreticky miesto potrebovať nebude, ak s Evelyn odídu."

Knihu som vrátil na miesto a prešiel o pár krokov ďalej. Nemal som náladu na čítanie. Bál som sa však, že ak nebudem robiť nič, čo mi aspoň na chvíľu zamestná hlavu, úplne sa zbláznim. Beztak som mal chvíľami problém sa vôbec poriadne nadýchnuť. Ruky sa mi triasli už niekoľko dní, nehovoriac o ťaživom pocite, ktorý sa mi rozlieval chrbtom a ramenami.

„Mike..." Sprvu som si ani nevšimol, že ma šarlatán oslovil. Až keď to zopakoval a dvakrát zalúskal prstami, aby si získal moju pozornosť. „Daj si jednu, upokojíš sa." Vo vystretej ruke držal škatuľku cigariet a zápaliek.

„Vyzerám snáď, že ju potrebujem?"

„Úprimne? Vyzeráš skoro rovnako zle ako vtedy na lodi."

„Vďaka." S úškrnom na mňa žmurkol, stále držiac vystretú ruku. „Prečo si mi z nich neponúkol na lodi? Mohli sme sa vyhnúť experimentovaniu."

„Lebo ako som povedal... teraz vyzeráš len skoro tak zle ako vtedy. V tie dni to bolo ešte o stupeň alebo dva horšie." Premeral som si ho pohľadom. Nevyzeralo to, že by si zo mňa robil žarty. Možno prvýkrát, ešte vtedy v Benátkach. Na lodi ale mal dokonalú šancu vidieť, že nesimulujem a nerobím to schválne, len aby som na seba upozornil. A hoci nevolil často šťastné slová, v prvom rade sa mi snažil pomôcť. „No tak, dôveruj mi trocha."

„Dobre," podvolil som sa napokon a vzal si cigaretu aj so zápalkami. Priestor naokolo mňa sa skoro okamžite naplnil známou, veľmi zvodnou a omamnou sladkastou vôňou. „Nechceš nikomu povedať, čo presne v tých cigaretách je. Beriem, je to tvoje tajomstvo. Kde si ich ale dávaš vyrábať? A hlavne ako sú potom distribuované ďalej?"

Tiež si jednu vybral a zapálil, než by obe škatuľky opätovne zmizli v jeho vrecku. „V Benátkach, samozrejme. Niet nad domácu kvalitu, však?" Zhlboka sa nadýchol, zaklonil hlavu a dym vydýchol vysoko nad seba. „Mám dobrého priateľa, ktorý sa rozumie a angažuje do tabakového biznisu. Nebolo náročné s ním uzavrieť slušnú a teoreticky anonymnú dohodu. Moje skutočné meno s cigaretami nič nespája."

„A čo to logo s tvojou podobizňou? Clio ťa spoznala podľa cylindra."

„Lebo vedela, že v tom logu má hľadať a vidieť mňa. Väčšina ľudí ale niečomu tak malému pozornosť ani nevenuje, pozrú si akurát tak názov značky a vryjú si do pamäte vzhľad balenia."

„Skúsenosti?" Prikývol, obracajúc cigaretu medzi prstami ako ceruzku.

Nahováral som si, že mi nechutí a bola chyba si ju vziať. Pravda ale bola niekde úplne inde. Každým ďalším nádychom mi viac a viac opantávala myseľ. Nie do takej miery, ako keď sme ich skúšali s Clio, ale predsa. Akoby pôsobila presne na tie časti v mojom mozgu, ktoré boli teraz najviac rozdráždené a nepokojné.

„Ten známy mi sľúbil, že podrží jazyk za zubami. Samozrejme... za slušné peniaze, ako inak. Ale s tým som nemal problém, hlavne, keď sa cigaretám začalo dariť a moje vrecká sa pomaly plnili."

„Koľko ľudí asi vie, že ty a Benátsky bosorák ste tá istá osoba?"

Mykol bezstarostne plecami. „Bosorákom ma volali už dávno predtým."

„Prečo?" Prišlo mi, že celá podstata veci mi začína unikať. Narazili sme na neho v knihe šarlatánov. On sám sa ako bosorák prezentoval... ale prečo? Ak jeho zázračné cigarety skutočne zaberali a prinášali účinky, ktoré sľubovali... „Akoto, že sme ťa našli medzi šarlatánmi? Nič, čo som o tebe doposiaľ zistil, mi to nejako nevysvetlilo. Teda aspoň nie dostatočne."

„Veľa som pred vojnou cestoval, to už vieš." Prikývol som, potiahol si z cigarety a na chvíľu zadržal dych. Pár sekúnd mi prišlo, že ma celé telo zvnútra neznesiteľne páli. Ten pocit sa ale pomaly menil na úplné uvoľnenie. Bolesť z môjho chrbta sa rozplývala a ustupovala do úzadia. Jeden sval po druhom sa mi konečne uvoľňoval. „A povedzme, že som počas svojich ciest narazil na ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Tak som im ju za využitia nášho rodinného daru doprial. Uľavil som od bolesti, pomohol som s liečením, s tíšením hystérie niekoľkých ľudí..."

Konečne som vydýchol. Okamžite som si pripadal omnoho ľahší a bezstarostnejší. „Ty si sa svetom neflákal len tak, že nie? Hľadal si ľudí, ktorí potrebujú niekoho, ako si ty."

„No... môžeš to povedať aj takto, áno. Akurát, že ja som nikoho nehľadal. Tí ľudia akoby si ma našli úplne sami. Skrátka mi skrížili cestu a ja som z nejakého dôvodu nedokázal povedať nie."

„A šarlatánom si bol označovaný preto, lebo..."

„Lebo neexistovalo žiadne logické riešenie na to, akým spôsobom som tým ľudom pomohol. A potom kvôli tomu, že som mal konexie na ľudí, ktorých takýmito titulmi častovali tiež. Vo svete stretneš kdekoho."

Neveriacky som nad jeho slovami pokýval hlavou. Zrazu akoby sedel predo mnou úplne iný muž. Stále mal svoje neprehliadnuteľné chyby, ktorými skomplikoval život mnohým ľuďom v jeho okolí. No zároveň sa o niečo viac podobal na predkov nás oboch, ktorí boli už veľmi dávno poverení dôležitou úlohou.

Úlohou pomáhať.

Liečiť.

„Nevypomstilo sa ti to niekedy?"

„Ako sa to vezme. Odkiaľ myslíš, že sa vzala moja prezývka Bosorák?"

„Takže sa našli ľudia, ktorí ťa mali za podvodníka s magickými schopnosťami."

„Znie to komicky, ale áno. Našli sa ľudia, ktorí ma označili za potomka Satana a podobne. Preto mi prišlo vhodné, aby som sa začal spoliehať aj na niečo iné než len na svoje magické ruky. Doslova." Pousmial sa nad vlastnými slovami, pozorne ma pritom sledujúc. Pôsobil spokojne. Jeho cigareta u mňa vykonala svoju prácu. Cítil som sa minimálne desaťkrát lepšie. Otázne však bolo dokedy. „Tak som sa začal v niektorých prípadoch spoliehať na blen čierny a laudanum, ktoré som ti už minule predstavil."

„Šarlatánmi obľúbená kombinácia, čo?"

„Áno, presne tak. Vďaka nim som tak akosi spadol do radu pochybných liečiteľov. Spolu so svojim esom v rukáve." Spýtavo som zodvihol obočie. Bolo skoro neuveriteľné, ako veľmi sa mu zrazu rozviazal jazyk. Možno... možno si bol vedomý, že nám už priveľa času spolu nezostáva a tak by mi konečne mal povedať všetko dôležité. „Vodou riedená brandy so štipkou chinínu."

„Chinínu? Lieku na maláriu?"

„Mhm."

„Koľko presne bola tá tvoja štipka? Pri predávkovaní hrozí..."

Nenechal ma ani dokončiť. Rázne pokýval hlavou, vyťahujúc si cigaretu z úst. „Žiadne predávkovanie, nič také. Bolo ho tam akurát toľko, aby v prípade potreby utíšil horúčku."

„Múdre, musím uznať."

„To beriem ako pochvalu, pravnúčik." S úškrnom na mňa žmurkol a nečakane sa vyšvihol na nohy. Prešiel poza môj chrbát a zastavil sa pred veľkým oknom, ktoré vyzeralo do záhrady a na panorámu mesta. „Bol to dobrý krycí manéver. Stačilo pár sladkých slov okolo toho a ľudia sa namotali."

„Placebo efekt."

„Čože?"

„Placebo efekt," zopakoval som. „Využíva sa v medicíne. Pacientov stav sa zlepší preto, lebo v liečbu verí aj napriek tomu, že v skutočnosti dostáva náhrady za lieky. O čom ale, samozrejme, nevie. Lieky nemajú žiadny špeciálny terapeutický efekt, majú pacienta len... oklamať, ak to mám povedať tak priamo."

„Áno, presne takto to bolo. Kto veril, tomu môj zázrak pomohol. A kto nie, ten ma mal proste za klamára a podvodníka." Bol to šikovný krycí manéver, ktorý zjavne priniesol očakávané výsledky. S podobnými vecičkami mohol naďalej pomáhať ako nikto iný a pritom budovať svoje maskovanie. „A skôr ako sa opýtaš, tak nie, takmer nikto o tom doma nemal ani poňatia."

„Že riediš brandy s vodou a dávaš do nej chinín?" podpichol som ho.

„To áno, myslel som skôr tú prvú časť môjho príbehu. Ešte by zo mňa urobili samaritána, ktorým som rozhodne nebol. Nechodil som po svete preto, aby som hľadal a liečil chorých. Robil som to pre svoje potešenie, tí ľudia mi skrátka len skrížili cestu."

Chápavo som prikývol a naposledy si potiahol z cigarety. Ohorok som uhasil o dno šálky, ktorú niekto nechal na stolíku. Zjavne Diana. „Povedal si, že takmer nikto. Kto bol výnimkou?"

Na odpoveď som si chvíľu počkal. Tiberius zostal mlčať, dofajčil svoju cigaretu a s ohorkom sa popasoval ako pred chvíľkou ja. Potom sa vrátil k oknu, ruky si založil za chrbát a pár sekúnd zostal v tichosti postávať. Skoro, ako keby mi ani odpoveď nechcel.

„Mama," dostal napokon zo seba. „Pred ňou sa nám podarilo utajiť len pramálo vecí. Vždy prišla na všetko." Potichu sa zasmial. Zjavne nad spomienkami, ktoré tie slová ukrývali. „Nevravím, že sme boli s Ambrosom ako deti zlí, ale vyviedli sme mnoho hlúpostí. Otca sa nám balamutiť podarilo, hlavne ak bol často úplne zahĺbený do práce. Ale mama hneď po príchode domov vedela, že sme vonku niečo urobili."

„Hlavne asi preto, že ja som sa často tváril ako zmoknuté šteňa, lebo som sa bál následkov." Obaja sme sa otočili za hlasom. Ambrose s Evelyn akurát vchádzali do obývačky. „Spomínaš Michaelovi naše detstvo?"

Šarlatán sa trocha nervózne poškriabal po hlave než by sa k nim otočil tvárou. „A prečo nie? Môže nás spoznať aj po takejto stránke." Zjavne nehrozilo, aby Ambrose či Evelyn počuli niečo z toho, čo hovoril pred chvíľou. Alebo možno aj počuli, nemal som poňatia. Najmä ak celý tento pokrútený svet minulosti neustále menil a posúval svoje hranice. „Nech potom nespomína len na to, ako skoro zomrel na španielsku chrípku."

„Ver mi, že keby sa dá, tie dni nadobro z pamäte vymažem." Snáď ešte nikdy som sa natoľko smrti nebál. Dokonca ani v deň, keď sme sa s Darylom ukrývali pred strelcom. Rozhodne nešlo o skúsenosť, ktorú by som si chcel pamätať do konca života.

„Potom by si nemal o čom hovoriť svojim deťom."

„Neboj sa, Tiberius, mám pre svoje deti omnoho zaujímavejšie príhody než je umieranie na španielsku chrípku. A som si viac ako istý, že kým nejaké deti mať budem, tak ich nazbieram ešte viac."

S posmešným úškrnom pokrčil obočie. „To aby si trocha pohol kostrou," zamrmlal nakoniec sotva počuteľne, založil si ruky na hrudi a znova sa pohodlne uložil do kresla.

Mrzelo ma, že nás Ambrose a Evelyn vyrušili. Zdalo sa, že mi toho Tiberius chce povedať ešte pomerne veľa. Ale chápal som. Prišli po neho, lebo mali spoločný program, ktorého som sa ale ja zúčastniť nechcel. Evelyn a Ambrose stretli niektorý deň na prechádzke jednu z jej priateliek, ktorá ich pozvala dnes poobede k nej domov na čaj. Šarlatánovi pritom vraj stačilo počuť, že tam budú aj dve jej staršie, nezadané sestry.

Tesne pred ich odchodom prišla susedka z domu naproti. S Dianou boli údajne dlhé roky dobré priateľky, a tak jej chcela behom neprítomnosti mladých robiť spoločnosť. A keďže ja som nechcel zostať zatvorený medzi štyrmi stenami, takisto som sa poriadne naobliekal a vyrazil von.

Nemal som žiadny konkrétne ciel.

Akurát túžbu udržať si v hlave pokoj, ktorý pomohla nastoliť zázračná cigareta môjho prastarého otca.

⫷⫸

Začiatok konca ma prekvapil aj napriek tomu, že som ho už pár dní očakával.

Deň začal úplne normálne. Prebudil som sa za krásneho oranžovo-karmínového východu slnka. Pripomenul mi ten, ktorý som u nás doma videl iba niekoľko mesiacov dozadu. Krátko potom, ako sme objavili knihu šarlatánov a doktor Kan ma prvýkrát pozval so sebou na sálu. Síce iba ako diváka, ale predsa. Tam sa to všetko začalo.

Všetci sme sa spoločne najedli a potom som sa vydal do mesta s Ambrosom a Evelyn. Kým Evelyn zašla nakúpiť na trh, ja som sprevádzal Ambrosa do ďalšej nemocnice, kde sa pýtal na voľné lekárske pozície, prípadne možné zaradenie do chirurgického tréningu.

„Ako ste sa rozhodli?" opýtal som sa ho, keď sme brány nemocnice opúšťali. Kým sa rozprával s lekármi a primárom chirurgie, prešiel som sa po niekoľkých poschodiach.

Nazrel som na oddelenia a urobil si tak troška lepší prehľad o tom, ako nemocnice za ich čias vyzerali. Chvíľami mi prišlo, že sa nepodobali ani trocha. Po súkromných alebo menších izbách pre niekoľko pacientov nebolo takmer ani stopy. Oddelenia boli veľké a otvorené, postele poukladané vedľa seba a oddelené jedine paravánom alebo natiahnutou bielou plachtou. Zaskočili ma však aj hygienické podmienky, ktoré sa ani trocha nepribližovali tým, ktoré som poznal z praxe. Žiadne dezinfekcie na ruky pri vstupe do izieb či na oddelenie, nablýskané podlahy či vo vzduchu sa vznášajúca sterilná a čistá aróma. Mnoho ľudí tvrdilo, že nemocnice nemajú žiadnu špecifickú vôňu, ako si to niektorí nahovárajú. Ja som si ale dovolil nesúhlasiť. Teda aspoň do istej miery.

Nech už tu ale vládli akékoľvek podmienky, oddelenia boli viditeľne plné. Takmer každá posteľ bola obsadená. Pacienti kašľali, stonali, nariekali a niektorí doslova lapali po dychu. Iní len ticho ležali – možno spali, možno ich bezduché telá už len čakali na jednu zo sestričiek, aby ich našla a privolala doktora, ktorý skonštatuje smrť.

Vstupy na tieto oddelenia boli označené podobnými plagátmi, aké som videl po meste. Hlásali, že je tu prítomná španielska chrípka. Pri pohľade na varovania ma striaslo od zimy, ale napokon som sa predsa vydal na prechádzku pomedzi pacientov. Niektorí si ma všimli. Vydesene mi hľadeli do tváre, zatiaľ čo zvádzali boj na život a na smrť.

„Myslíš s Dominikánskou republikou?"

„Áno. Tiberius vravel, že si kvôli tomu zatiaľ neprikývol na ponúkané pozície."

„Nie som si tou cestou istý, ale Evelyn veľmi nalieha. Verí, že jej mame by to pomohlo."

„Len aby sa príchodu tam vôbec dožila."

„Veď práve," vydýchol napäto, vťahujúc hlavu medzi ramená. Vzduch bol dnes veľmi chladný. Ulice prefukoval silný nárazový vietor. „Nechcem ísť proti Evelyn. Najlepšie vie, čo je pre jej mamu dobré. Ale ako lekár s tým nie som stotožnený."

„Čo ti poradil Tiberius? Vraj ste sa spolu rozprávali."

Bok po boku sme sa vydali dole ulicou a zamierili smerom na trh. S Evelyn sa dohodli, že sa buď stretnú niekde na polceste, alebo ju Ambrose nájde na trhu.

„Poznáš Tiberia a jeho svetoborné rady." Pousmial som sa, zakladajúc si premrznuté ruky do vreciek. „Skôr nimi škodí než pomáha, ale dobre. To je celý on."

„Clio mala pravdu, ste celkom super. Obaja." Po poslednom rozhovore som zmenil názor aj na šarlatána. Pod tou svojou maskou ukrýval niečo, čo zjavne mal svetu ukazovať častejšie. Minimálne teda svojej rodine. „Obľúbila si vás. Uisťovala ma, že si určite padneme do oka. Len vám musím dať šancu."

„Bola by škoda, keby spolu nevychádzame. Hlavne ak si nám natoľko podobný."

„Aj mimo iné ako výzor," dodal som s úsmevom.

„Určite si to už počul od mnohých, ale budeš dobrý doktor. Som si viac ako istý."

„Ako to môžeš vedieť?"

„Vidím a počujem tvoj záujem. Tvoje zapálenie pre medicínu ako takú. Chválil ťa aj Tiberius, dozvedel sa od teba zaujímavé veci."

„Teda... nebol by som si myslel, že ma bude pred tebou chváliť." Prečo vlastne? Hoci záujem nikdy nedal najavo, vždy si ma vypočul. Aj keď následne mrmlal alebo si zo mňa robil žarty. V skutočnosti bol možno za moje reči rád. Videl, že som presne taký, ako si to predkovia nás oboch želali.

S Evelyn sme sa stretli na pol ceste. Ambrose sa ochotne ujal nákupu, aby sa s ním nemusela ťahať ona, a potom sme sa pomaly vybrali späť... domov. Čakal som, že Tiberius tam už bude niekde posedávať a vyzerať nás. V dome sme ale našli iba Dianu a znova jej susedku, ktorá ju prišla ochotne postrážiť a rozveseliť, kým bola Evelyn preč.

Čakal som, že zvyšok dňa bude pokojný. Mal som v pláne prejsť si knihy o maliaroch a ich tvorbe, a nájsť v nich nejaké informácie o obrazoch, ktoré viseli všade v dome. Steny chodieb boli doslova preplnené – nie však nevkusne. Od Evelyn som sa dozvedel, že jej otec bol milovník umenia, veľmi rád chodil na aukcie a vykupoval obrazy. Celý dom vďaka tomu dýchal rôznorodým umením, ktoré ale krásne ladilo a chvíľami vytváralo pocit, akoby sa človek prechádzal chodbami galérie.

Sotva som si však vzal jednu z kníh, niekto zaklopal na dvere. Čakal som, že to bude Tiberius. Veľmi škaredo som sa ale mýlil. Za dverami stála až hystericky uplakaná staršia žena, ktorá kričala a prosila Evelyn, aby jej pomohla. Lepšie povedané jej manželovi, ktorému prišlo doma nečakane zle. Ambrose šiel miesto Evelyn, ale pomôcť tomu mužovi už nedokázal. Podľa symptómov, ktoré opísala jeho žena, to vyzeralo na rozsiahly infarkt. Bez hocijakých podrobnejších informácií a celkovej anamnézy si ale nemohol byť istý.

Zronenej žene už mohol vyjadriť len úprimnú sústrasť a pomohol jej vybaviť, aby prišli po telo.

Domov prišiel so zvesenou hlavou a úplne rozladený. Celý zvyšok večera s ním nebolo reči. Do postele napokon odišiel pomerne skoro a hlavne so slovami, že a necíti dobre. Bolela ho hlava a celkovo sa necítil vo svojej koži.

Vtedy som si z toho nič nerobil.

Až na ďalšie ráno. 

V dome vládla neprirodzene ťaživá atmosféra. Nikde nebolo živej duše, akoby som tu zostal úplne sám. Avšak len do chvíle, než som zišiel dole a v záhrade uvidel Tiberia.

„Ahoj," pozdravil som ho, naťahujúc si kapucňu svojej mikiny na hlavu. „Si tu nejako skoro, slnko sotva vyšlo." Okolie sa stále kúpalo vo veľmi príjemnej zlatistej žiare. Na okolie sadala tenká vrstva hmly.

„Celú noc som poriadne nespal, mal som akýsi zvláštny pocit. Tak som sa poobliekal a prišiel, intuícia proste nepustila."

Pokýval som hlavou. „Nechápem."

„Ambrose s Evelyn sú chorí," vydýchol sťažka. Až vtedy som si všimol, že okolo krku má šál. Nie síce svoj, ale zjavne mal plniť rovnakú funkciu ako vtedy na lodi. „Symptómy ako nakazení ľudia z lode," dodal a na chvíľu privrel oči.

„Preboha."

„Nechcem myslieť na to najhoršie, ale videl som zjavne priveľa prípadov, ktoré sa skončili tragicky."

Sťažka som sa nadýchol a sklonil hlavu. Čakal som to. Vedel som, že to čoskoro príde a všetko, na čo som si posledný mesiac zvykol, sa pomaly ale isto začne rozpadať. No predsa ma ovalila vlna strachu, ktorá mi nahnala zimomriavky.

„Neviem, čo mám robiť. Otec Evelyn má v pracovni telefón, volal som do nemocnice, či mi vedia nejako poradiť. Priveľmi užitoční neboli, povedali mi len toľko, čo som už vedel."

„Lieky pre nich máš?"

Prikývol. „V kuchyni som našiel aspirín, na pár dní vystačí. Prípadne skočím do lekárne, to nie je problém. Teraz je to v meste už voľnejšie ako pár týždňov dozadu."

„Ako to myslíš?"

„Od miestnych som počul, že to tu počas októbra bolo dosť divoké. Zákazy zhromažďovania, zatvorené úrady, školy, mnohé verejné priestory. Bez masiek sa nemohlo nastúpiť do verejnej dopravy, niekedy ani vojsť do obchodov."

„Desivá predstava." Už takto pôsobilo mesto chvíľami až priveľmi prázdne a neprirodzene. Bolo asi len dobré, že som ho nevidel niekoľko týždňov dozadu.

„Pôvodne nás vôbec nemuseli nechať sa vylodiť. Mnoho lodí vraj skončilo v karanténe – aj s cestujúcimi alebo pracovníkmi. Asi sme mali šťastie v tom, že cez nás tá pliaga už prehrmela."

Pokúsil sa nad tými slovami pousmiať, ale kútiky úst mu takmer okamžite poklesli. Vyzeral naozaj veľmi skľúčene a vystrašene. Viac ako keď si na lodi uvedomil, že tam vypukla nákaza a ľudia očakávajú pomoc od neho. Viac ako keď mal ísť za vlastným bratom priznať svoju chybu.

„Tiberius..."

Bolo by také ľahké mu proste všetko povedať. Oboznámiť ho s faktom, že jeho brat čoskoro zomrie. Zjavne to vedel aj on sám, teda... niektorá verzia jeho. No pred sto rokmi asi postával na tomto istom mieste a horúčkovito premýšľal nad tým, čo sa bude nasledujúce hodiny diať. Či dokáže brata a jeho milovanú priateľku zachrániť. Alebo aspoň jedného z nich.

Ja som... v podstate som netušil, čo sa stalo s Evelyn. Možno prežila, porodila a vychovala ich spoločné dieťa osamote. Možno takisto zomrela po Ambrosom boku. Spolu s ich bábätkom.

„Kde včera boli?" opýtal sa zrazu, vytrhávajúc ma z myšlienok.

„Ehm, no... Ambrose bol v nemocnici, zháňal miesto a Evelyn bola na trhu, to je všetko. Teda... nie, počkaj. Poobede prišla susedka z konca ulice, jej manželovi prišlo zle a odmlel. Chcela, aby mu Evelyn pomohla, ale nakoniec šiel Ambrose."

„A čo mu bolo?"

„Vyzeralo to na infarkt. Zomrel, telo vzali skoro hneď." Chápavo prikývol, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. „Pomohlo by ti nejako, keby zistíš..."

„Nepomohlo, samozrejme, že nie. Žiadny liek predsa nie je, je to jedna veľká hlúpa lotéria."

„Ruská ruleta," zamrmlal som sám pre seba a obrátil sa tvárou späť k domu. Zahľadel som sa na okná, ktoré patrili ich spálni. Závesy boli stále zatiahnuté, prítmie bolo asi lepšie než slnené lúče nového dňa.

Tiberius sa bez slova otočil a vrátil sa do domu. Pred vstupom si na tvár natiahol šál a zamieril do kuchyne, aby ešte raz prešiel zásobu liekov. Na prvý pohľad to vyzeralo, že má všetko, čo by obom mohlo pomôcť – proti horúčke, na bolesť a niečo na spanie.

To však zjavne nečakal, že sa veci začnú takto seriózne vymykať spod kontroly. Oboch nás doslova na smrť vydesil krik Evelyn, ktorý sa ozval okolo obeda. Dovtedy ich bol skontrolovať asi trikrát. S hrôzou som šarlatána nasledoval hore a potom od dverí sledoval, ako sedí pri svojom bratovi, ktorý kašle, lapá po dychu a z úst pritom vypľúva krv priamo pred seba. Evelyn sedela vedľa neho, bledá ako stena a celá spotená od horúčky, ale vo viditeľne lepšom stave.

Do večera sa Ambrosov stav výrazne zhoršil. Tiberius od neho pomaly ani neodchádzal. Vytrvalo sedel po jeho boku a držal ho za ruku – viditeľne ho to unavovalo, ale bratov nepokoj a bolesti dokázal tlmiť lepšie než lieky. Evelyn pritom robila, čo mohla. Napriek vlastne slabosti mu nosila studené obklady proti horúčke, vodu a lieky, keď Tiberius rozkázal.

Jej mama zatiaľ hlasno bedákala a prosila nebesá, aby sa konečne nad týmto prekliatym domom a jej rodinou zmilovali. Aby jej nebrali ďalšiu milovanú osobu.

„Nenúť ma, aby som otcovi domov písal, že si otrčil kopytá," prehovoril Tiberius so sklonenou hlavou. Noc dávno padla. Stratil som pojem o čase. Celý roztrasený a so zimomriavkami po celom tele som sedel na prahu dverí a sledoval ich. Evelyn bola dole v kuchyni, robila im čaj. „Vieš, že nie som empatický typ. Nebudem mu to schopný napísať nijako citlivo a jemne."

Medzi prstami pravej ruky som prevaľoval kúsok horského krištáľu. Vedel som, že to príde a ako sa to celé skončí. Beztak mi lámalo srdce sa na nich dívať. Nedokázal som si ani zďaleka predstaviť bolesť a strach, ktoré musel Tiberius pociťovať. Ktoré boli veľmi jasne počuteľné v jeho hlase.

Ktoré zjavne počul aj Ambrose.

„Nesmieš tú pliagu nechať vyhrať, počuješ? Toľko si básnil o rodine a možnosti byť konečne otcom. Teraz máš všetko na dosah ruky, nesmieš tú šancu znova nechať odplávať."

„Prestaň..." dostal zo seba ťažko.

„Hovorím to kvôli tebe, nie kvôli sebe. Pripomínam ti dôvody pre ktoré musíš skrátka vydržať. Prejde to, daj tomu pár hodín."

Obaja sme viac ako dobre vedeli, že je to klamstvo. Choroba mohla nastúpiť do niekoľkých hodín, ale nie odznieť tak rýchlo. Človeka týrala niekoľko dní a ak jej nepodľahol, následky ho prenasledovali ešte istú dobu aj potom. Viem to. Zažil som to.

„Vieš čo? Ak chceš, tak kašli teraz na Evelyn, na vaše dieťa, tvoju prácu, otca, Carlottu... kašli na všetko. Urob to pre mňa, hm? Pre svojho otravného, nezodpovedného a ľahkomyseľného mladšieho brata, ktorého ľúbiš tak veľmi, že by si ho niekedy najradšej zaškrtil." Síce sa zasmial, ale znelo to skôr ako bolestivé zakvílenie raneného zvieraťa. Hovoril nezmysly a bol si toho vedomý. No akoby dúfal, že kým k nemu hovorí, kým ho zamestnáva, tak zabraňuje neodvrátiteľnému. „Čo budem bez teda robiť? Dopekla, veď... ja som nikdy nepoznal svet bez teba. Ty áno, hoci si z doby pred mojim narodením zjavne nič nepamätáš, ale..." Počuteľne sa mu zlomil hlas. Stále viac a viac ho ovládali panika a strach.

„Nechcel by som..." začal Ambrose, sťažka pritom naberajúc vzduch do pľúc, „žiť vo svete... bez... teba."

„Bola by to nuda, ja viem." Prekvapilo ma, keď sa Ambrose pokúsil aspoň krátko zasmiať na slovách svojho brata. Hneď na to sa však rozkašľal, až mu Tiberius pomohol sa posadiť, aby mohol vypľuť krv nahromadenú v ústach. Z nočného stolíka pritom vzal jeden z navlhčených uterákov a poutieral mu zakrvavené ústa a bradu. O prikrývku, ktorá bola na mnohých miestach presiaknutá karmínovou sa nezaujímal.

„Počúvaj ma... Vezmi... vezmi Evelyn a Dianu... nedo-nedovol im ísť... osamote."

„Nikam bez teba nepôjdu. Ja nie som sprievodca, pekne ich do Dominikánskej republiky odprevadíš ty. Slniečko a šíri oceán vám všetkým veľmi prospejú."

Ambrose pokýval hlavou, zatiaľ čo Tiberius mu pomohol znova si ľahnúť. Siahol po ďalšom poskladanom uteráku, namočil ho do vody v lavóre pri svojich nohách a položil ho bratovi na čelo.

„Ja teraz vážne nežartujem, Ambrose," povedal zrazu o poznanie vážnejšie. „Ty nesmieš umrieť. Proste nesmieš, rozumieš mi?!" Ambrose na neho v šere uprel pootvorené, krvou podliate oči. Vyzeral rovnako zle ako pacienti, ktorých som videl včera v nemocnici. Dokonca horšie ako podaktorí z nich. „Potrebujem ťa. Vždy som ťa potreboval a aj ťa potrebovať budem. Aj napriek tomu, že som to nedával priveľmi najavo. Nech sa... nech sa dialo hocičo, vedel som, že ak na to príde, ty mi budeš kryť chrbát. Presne ako si to robil, keď sme boli deti. Keď si zmlátil toho idiota zo školy, ktorý sa mi posmieval kvôli vyrazeným zubom." Tiberius sa potichu zasmial, utierajúc si chrbtom pravej ruky tvár – možno oči, možno čelo. „Alebo len pár mesiacov dozadu na vojne. Keď si už vedel, čo som urobil, ale predsa si stále dozeral na to, aby som sa mal čo najlepšie. Aby sa mi nič nestalo na mieste, kde denne umierali stovky a tisícky mužov."

Niečo v mojom vnútri mi šepkalo, aby som sa zdvihol a odišiel. Aby som ich nechal osamote, presne ako tomu bolo pred sto rokmi. Zdvihnúť zo zeme som sa ale nedokázal. Mal som tu byť a vidieť to. Prežiť s nimi aj to najhoršie, čomu museli čeliť.

„Vieš, sprvu ma chceli priradiť niekam úplne inam, ďalej od frontu. Pohádal som sa s nimi skoro až do krvi, len aby bolo po mojom. Hovoril som si, že ak už raz na tú bohmi prekliatu vojnu idem, skúsim sa postarať o to, aby si sa domov vrátil živý a zdravý."

„To si mi... nikdy..."

„Nie, nepovedal som ti to, nepovažoval som to za dôležité." Zrazu sa ale dôležitým stalo úplne všetko. Bežné maličkosti, ktoré by za iných okolností zjavne skutočne nikdy v živote nahlas nepovedal.

Teraz nimi ale vypĺňal bratove posledné chvíle.

„Tiberius... prosím, ťa... Evelyn..." Ambrose roztrasene nadvihol ruku a chytil brata za pravý lakeť.

Šarlatán sklonil hlavu a na chvíľu zadržal dych. Až po vnútornom boji so samým sebou sa opäť pozrel na brata a prikývol. „Ak k tomu dôjde..." roztrasene vydýchol, než cez úplne zovreté hrdlo pokračoval, „odvediem Evelyn a Dianu k ich príbuzným v Dominikánskej republike. Dozriem na to, aby sa tam dostali bezpečne. Dám ti na ňu pozor, sľubujem."

„Ďakujem."

„Ale... nemysli si, že... ach, dopekla!" zanadával Tiberius, zaklonil hlavu a pravou rukou si znova utrel tvár. Teraz som už videl, že oči má plné sĺz, ktoré sa pomaly ale isto drali von.

„Sľúb mi, že... že sa... vrátiš..."

Pokýval hlavou. Ramená sa mu roztriasli pod náporom sĺz. „Vrátim sa domov. Určite áno. K Adrianovi."

To bola chvíľa, kedy emóciami a smrťou nasýtený vzduch v plnej sile dosadol aj na mňa. Oči sa mi naplnili slzami skôr, než by som si to uvedomil. Ani v najhoršom sne by mi nebolo napadlo, že pocítim bolesť takúto intenzívnu a... povedomú. Akoby sa v mojom vnútri otvárala rana, ktorú tam zanechala smrť starého otca.

Luciano a Carlotta boli už zjavne po smrti.

Ambrosovi zostávalo pár posledných minút, možno hodín.

Tiberiovi niekoľko dní.

Moja vlastná rodina, ktorú som donedávna ani nepoznal, sa rozpadala priamo pred mojimi očami. A to vzhľadom na všetky skutočnosti bolelo omnoho viac, než by malo. Akoby som si skutočne až v tej chvíli uvedomil, že mi v žilách koluje ich krv a že bez nich by som tu nikdy nebol ani ja.

Nech už som im sprvu krivdil hocijako veľmi, teraz by som vzal všetky tie slová a myšlienky späť.

Dal by som nemožné, len aby som mohol zmeniť ich osud.

„Ľúbim ťa... Tiberius."

„Ja..." začal, ale nech už chcel odpovedať hocičo, slzy mu v tom zabránili. Dlhú chvíľu len ticho plakal, zatiaľ čo Ambrose musel stále viac bojovať o každý jeden nádych. Až to bolo pomaly neznesiteľné počúvať. „Som tu, hej? Pokojne zavri... zavri oči." Ešte o niečo pevnejšie mu stisol ruku, skláňajúc pritom hlavu. Sám sotva lapal po dychu, natoľko sa snažil bojovať so slzami. „Všetko bude fajn, braček. Sľubujem."

Jazyk som si rozhrýzol až do krvi. Tak veľmi som sa snažil premáhať slzy a trasenie celého tela.

O to viac, keď sa vrátila Evelyn a ľahla si do postele k Ambrosovi. Ten k nej unavene otočil hlavu a voľnou rukou sa načiahol k jej bruchu. Kto vie, či si ešte uvedomoval, že ich dieťatko nikdy nestretne. Že nikdy nebude mať rodinu, ktorú natoľko chcel. Kvôli ktorej sa preplavil polovicou zemegule.

Nerozumel som, čo mu Evelyn pošepkala. Vidieť jej užialené, ale láskyplné gestá však stačilo. Zostala pri ňom až do doby, kým skutočne naposledy nevydýchol. Trvalo to ešte pár hodín, ktoré ale mohol stráviť s blízkymi. Tiberius ho celý čas držal za ruku, zatiaľ čo Evelyn ho hladila po vlasoch a stále mu tichučko opakovala, že ho veľmi miluje a ďakuje za každú chvíľu, ktorú s ním mohla stráviť. Sama pritom pôsobila veľmi bledo a vyčerpane.

Ani príznaky chrípky ale neboli horšie a neúnosnejšie ako sledovať, ako jej milovaný partner, otec jej dieťaťa zomrel v náručí.

A zatiaľ, čo ona ticho plakala a Ambrosa aj naďalej objímala, Tiberius konečne nechal voľný priechod svojim emóciám.

Plakal, potom kričal na celý dom, akoby si chcel snáď potrhať hlasivky.

A potom zo steny strhol prvý obraz, tresol ním o zem a načiahol sa po ďalší. Takto ich zničil snáď tucet, než sa konečne zviezol na kolená a celý sa roztriasol od nezastaviteľného prívalu sĺz.

Od bolesti, smútku a uvedomenia si, že práve prišiel o svojho brata.

Od dnes sa bude po zvyšok svojho života zobúdzať do sveta, kde už Ambrose Algarotti ďalej neexistoval.