Michael

O španielskej chrípke bolo známe, že postupuje veľmi rýchlo. Čítal som o prípadoch, kedy sa niekto zo zdravotníkov nakazil ráno na začiatku služby, a do jej konca bol na pokraji smrti alebo rovno mŕtvy. Ani v najhoršom sne by mi ale nebolo napadlo, že si to celé niekedy vyskúšam na vlastnej koži. Že budem musieť zažiť muky, ktoré okúsilo niekoľko miliónov ľudí predo mnou.

„Tak čo?" opýtal sa Tiberius, zapierajúc sa do rámu dverí svojej kajuty. „Ako sa cítiš?"

Nechápal som, ako sa to celé mohlo stať. Ako som mohol ochorieť. Nikdy som tu nebol, nechodil som po týchto miestach a preto som logicky nemal ako vírus chytiť. Stačilo však pár hodín, aby ma zložil na kolená. Nad ránom som na hornej palube strávil asi hodinku, potom som sa vrátil sem. Pokúsil som sa ignorovať narastajúcu nevoľnosť. Sledoval som, ako bratia obskakujú pacientov, znova som sa zašiel prejsť chodbami a bol svedkom toho, ako vynášali z jednej kajuty ďalšie mŕtve telo. Kapitán dal príkaz, aby ich ukladali do veľkej miestnosti, ktorá inokedy slúžila ako sklad.

Z tej nešťastnej prechádzky som sa už sotva vládal vrátiť sem. Doľahla na mňa príšerná slabosť a od horúčky sa mi nepríjemne motala hlava. Obaja si hneď všimli, že mi nie je dobre. Ale pracovali ďalej, presne ako keby som tu vôbec nebol. Utiahol som sa teda do šarlatánovej kajuty, chvíľu sa zdržal v studenej sprche a potom ako mŕtvy padol do jeho postele.

„Najhoršie za celý svoj život."

„Pochopiteľné." Z celej tváre mu bolo vidno len oči, ktoré ale dostatočne dobre prezrádzali nakoľko unavený po posledných hodinách je. S Ambrosom boli na nohách skoro nonstop. A navyše na neho vyšla úloha, aby sa prešiel chodbami a popýtal sa hliadkujúcich vojakov, či niekto z cestujúcich niečo nepotrebuje. „Ani jeden z nás netušil, že by si sa mohol nakaziť. Nedáva to zmysel."

„To už je jedno," zamrmlal som, zatvárajúc oči. Veľmi ma boleli, hoci som tu mal šero a skutočne minimum svetla. Stmievalo sa už aj za oknami a prichádzala ďalšia nekonečná a pre niektorých zjavne smrteľná noc. „Čo bude ďalej?"

„Netuším."

„Hovorili ste, že nemôžem nič zmeniť, lebo by to ovplyvnilo nasledovné udalosti a tým aj súčasnosť z ktorej som prišiel." Tiberius prikývol a vošiel dnu. Lenivým krokom došiel až k posteli a chrbtom opretý o stenu sa zosunul na zem, sťahujúc si šál z tváre. „Teoreticky by som tu nemohol umrieť, nie? Aj to by veľmi výrazne ovplyvnilo súčasnosť."

„Teoreticky máš pravdu, lenže... ty tu v prvom rade vôbec nemáš čo hľadať. Teoreticky si sem prišiel z vlastnej vôle. Takže... teoreticky... si tým mohol aj spečatiť vlastný osud."

„Nepomáhaš," zašomral som.

Aj obyčajná chrípka dokázala človeka poriadne potrápiť. Toto bolo ale niečo úplne iné, tisíckrát horšie. Pľúca som mal akoby v jednom ohni, každý nádych a každé zakašľanie príšerne bolelo. Avšak to bolo zatiaľ to najhoršie, čo ma trápilo. S trochou šťastia mi bude o pár dní lepšie a všetky príznaky ustúpia presne tak, akoby išlo o úplne obyčajnú chrípku. Ktorá síce dokázala zabíjať aj v dnešnej modernej dobe, ale rozhodne nie v takom rozsahu, ako v minulosti.

„Vážne netuším, čo by som ti mal povedať. Neviem, čo sa deje a prečo sa to deje. No ak to prežiješ, Ryland ti to určite veľmi rád vysvetlí."

„V škole sme sa učili, že najviac obetí bolo vo veku od 15 do 40 rokov."

„Štatistiky a odhady..." mávol rukou, „tie nikdy nič dobré nepriniesli. Vypusti to z hlavy, nie každý nakazený zomrel. Dokonca ani mor nezabil úplne každého."

„To je síce pekné, ale obetí bolo aj tak viac ako dosť."

Presné štatistiky nevedel nik. Obetí bolo toľko a pribúdali tak rapídne, že žiadne mesto a žiadny štát si nestíhal držať presný prehľad. Najmä ak ľudia často zomreli doma, niekde na ulici a podobne. Hrubý odhad obetí sa pohybuje medzi dvadsaťpäť až sto miliónmi. Nakaziť sa pritom celkovo malo až okolo päťsto miliónov ľudí z celej planéty.

„Nechceš niečo na horúčku alebo proti bolesti?"

„Nemáte dosť liekov ani pre cestujúcich," pripomenul som mu. „A keby mi niečo dáš, ukrátil by si ďalšieho človeka." To si dovoliť nemohli. Najmä ak v minulosti mali každú dávku presne rozpočítanú. Tí, ktorí ju dostali vtedy, ju museli dostať aj teraz. „Bude to fajn, ja to vyležím."

„Nie, že by si mal priveľmi na výber." S týmito slovami sa unavene vyškriabal na nohy, znova si prekryl ústa a nos, a vrátil sa za bratom.

Keď sa o dobré dve hodiny neskôr vrátil, priniesol mi šálku horúceho čaju. Bez jeho pomoci som si však už nedokázal ani sadnúť, aby som si ju vzal. To ho viditeľne veľmi znepokojilo, no šálku mi napokon podal aspoň s náznakom úsmevu.

„Dúfam, že dnes už nik nepríde. Nemám chuť vidieť už ani živú dušu."

„O tom mi hovor," odvetil Ambrose a vošiel za nami do kajuty. Za oknami sa úplne zotmelo a takmer dokonalá temnota vládla aj tu, na nočnom stolíku horela jediná osamelá sviečka, ktorú nedávno priniesol Ambrose. „Viac práce ako na vojne." Zamieril k menšiemu písaciemu stolu a unavene dosadol na stoličku, skrývajúc si tvár do dlaní. „Chvíľu si posedím a potom obídem loď, či niekto niečo nepotrebuje."

„Nechaj tak, pôjdem ja," povedal Tiberius. Chrbtom sa oprel o stenu a znova sa zošuchol na zem vedľa postele. V rukách pritom držal vlastný hrnček horúceho čaju. „Padne mi to dobre, skočím si potom aj zapáliť."

„Dobre, ako chceš."

„Nemohli by sme vyvesiť na dvere ceduľku, že sme tiež ochoreli? Mali by sme svätý pokoj."

„Ty by si toho bol schopný."

Šarlatán sa potichu zasmial a odpil si z čaju. Cítil som ako sa mi ruky s hrnčekom trasú a teraz to rozhodne nebolo kvôli úzkosti – teda, nielen kvôli nej. Inokedy by bolo niečo tak banálne ako sa napiť úplne ľahké, ani by som si to neuvedomil. Nie však teraz.

„Koľko ľudí tu už zhruba bolo?" opýtal som sa, o niečo pohodlnejšie si opierajúc chrbát. Priveľký rozdiel to ale neurobilo, zostalo mi rovnako nepríjemne. Hoci som len sedel, motala sa so mnou celá miestnosť. „Stratil som prehľad."

„Ja tiež. Niekde pri čísle tridsaťosem."

„Ja som narátal do štyridsaťštyri," doplnil nás Tiberius. „Potom som na chvíľu prestal vnímať. Je ľahké zamyslieť sa, keď dookola robím celý deň len to isté."

„To bola výčitka?" zisťoval Ambrose. Frustrovane hodil svoj šál na stôl. Vyzeral veľmi vyčerpane, ešte viac ako jeho brat. No len z toho mála, čo som videl, kmital medzi pacientmi na stodesať percent. Hoci s týmto celým nechcel nič mať a najradšej by v tom brata nechal, dával zo seba úplne všetko. „Čo iné by si chcel robiť, ak nie deliť a rozdávať lieky?"

„Vie celkom obstojne pichať injekcie." Vytiahol som si ľavý rukáv na mikine a ukázal Ambrosovi ruku. Stále sa na nej rozlievala škaredá modrina, ktorá naberala na farebnosti.

„Hrozná práca," skonštatoval. „Čo ste pichali?"

„Fenobarbital. Nič lepšie na potlačenie úzkosti som tu nenašiel."

Ambrose s trocha nejasnou grimasou prikývol. Slova sa ale ujal Tiberius: „Nechcem do teba rýpať, hlavne ak je ti teraz natoľko zle, ale... prečo so sebou nenosíš lieky?" Túto otázku som nikdy predtým neriešil. Vždy, naozaj vždy, v škole aj v nemocnici som mal so sebou minimálne tri dávky. Ak som ich náhodou minul, doma som si zásoby skrátka doplnil a mohol fungovať ďalej.

„Nosím, do školy aj do nemocnice. Akurát..." mykol som ubolenými plecami, „všetko sa udialo veľmi rýchlo, ani mi nenapadlo, aby som si nejaké strčil do vrecka." Z posledných hodín v realite som si spomínal iba na obrovské množstvo stresu a neistoty. Myslel som jedine na Clio a na to, že toto celé skrátka nemôže byť skutočné.

„Zodpovedný prístup," zamrmlal. Hoci ma aj takáto banálnosť stála veľa síl, spražil som ho škaredým pohľadom. Očakávať nejaký súcit práve od neho bolo zjavne zbytočné. Človek mohol byť pokojne na smrteľnej posteli a on by sa mu bol posmieval a podpichoval ho.

„Niekoľko ich pri sebe nosí aj Clio. Prišiel som na to len nedávno."

„To je milé," povedal Ambrose s náznakom úsmevu na perách. „Predpokladám, že to nebrala priveľmi tragicky."

„To, že som chorý?" Prikývol, podopierajúc si pravou rukou hlavu. Bolo zvláštne, že zrazu majú obaja čas a iba sa tu so mnou rozprávajú. Zároveň to ale bolo celkom príjemné. „Nie, ani trocha. Išla so mnou prvýkrát aj k psychiatričke. Videla, že som úplne na nervy a tak ma odprevadila. Asi aby si bola istá, že si to v polovici cesty nerozmyslím." Niekoľkokrát som mal v ten deň chuť otočiť sa a proste ísť späť domov. Skrátka sa ďalej trápiť a tváriť, že to takto má byť. Že nie som jediný na svete a ak z toho celého nebudem robiť drámu, tak to časom prejde. Z mojich ťažkostí sa skrátka stane stereotyp, ktorý mi nebude robiť problémy. Ešteže som sa týmito klamstvami napokon skutočne neriadil. „Nehovorím, že som sa jej to nebál sprvu priznať, aj keď... videla, že sa niečo deje a nie som ani náhodou v poriadku."

„Akože ak ti bývalo tak zle, ako minule, ani sa nečudujem," povedal Tiberius.

„Občas aj horšie. Nevládal som vstať z postele, aby som šiel do školy, skrátka to nešlo. Nech som medicínu miloval akokoľvek, v tie dni ma nedokázalo motivovať a nakopnúť absolútne nič."

Dokonca ani pomyslenie na to, že ak sa budem flákať, tak bola všetka moja snaha zbytočná. A to už bolo čo povedať.

„Hovoril si, že donedávna si lieky bral pravidelne," začal znova Ambrose. Trocha som si začínal pripadať ako na výsluchu, ale zas... chceli o mne vedieť čo najviac. A toto bola len ďalšia, veľmi dôležitá a neoddeliteľná súčasť môjho života. „Nebál si sa s nimi prestať?"

Mykol som plecami a na chvíľu sa zamyslel. Vrátil som sa myšlienkami späť k začiatku jari a ku všetkému, čo sa mi v tej dobe odohrávalo v hlave ohľadom tejto témy. „Ale áno, bál. No nechcel som ich brať do konca života." Nebolo by na tom, samozrejme, nič zlé. No v tej dobe som sa cítil dostatočne sebavedome na to, aby som sa pokúsil opäť fungovať bez nich. Hold, istý čas sa mi darilo a ja som si to užíval. „Dúfal som, že to vydrží o niečo dlhšie, aspoň rok."

„Takže si počítal s tým, že sa k nim vrátiš?" opýtal sa znova šarlatán. Hlavu mal opretú o stenu a oči zatvorené. Akoby takto narýchlo doháňal odpočinok.

„Tušil som to, hej. Hlavne začiatkom tretieho ročníka, od prvého týždňa sa toho na nás zosypalo hrozne veľa a potom nám začala ešte aj prax." Noci pred prvými službami som skoro vôbec nespal. Nedokázal som si predstaviť, čo všetko tam na nás bude čakať a čomu budem musieť čeliť. Lebo cvičiť si isté úkony na seminároch bola jedna vec. Ale prísť do kontaktu so skutočným pacientom, ktorý sa spolieha na moje schopnosti a vedomosti bolo niečo omnoho iné. Niečo sprvu nepredstaviteľné a strašidelné.

„Ale nakoniec to bolo super, nie? Ja som miloval praktickú výučbu, bola tisíckrát lepšia, než len posedávanie v laviciach."

„Postupne to začalo všetko dávať zmysel, zvykol som si na ten ruch a potrebu byť neustále v pohotovosti. Nikdy som netušil, aký pacient príde a hlavne kedy."

„Už si aj operoval, všakže?"

Prikývol som. Samého ma prekvapilo, keď sa mi pery roztiahli do úsmevu. „Niekoľkokrát. Pomohol som zachrániť aj Marciu, keď u nás ležala." Ešte stále som si viac ako dokonale spomínal na dôveru, ktorú do mňa doktorka Nelsonová vložila. Nechcela mať na sále pri sebe svojich rezidentov, úplne som jej stačil ja. A prečo? Lebo odo mňa počula pár pochvalných slov od svojho brata – jedného z najmocnejších ľudí v celej nemocnici. „Otec aj starý otec sa venovali chirurgii, hoci otec sa špecializoval na neurochirurgiu."

„Vieme, Clio nám to hovorila. Pýtali sme sa jej či už vieš, akej špecializácii by si sa chcel venovať."

„A čo vám povedala?"

„Ona už mala svoj tip." Prekvapene som nadvihol obočie, čakajúc na pokračovanie. „Bola to práve chirurgia."

„To sa čudujem."

„Prečo?" opýtal sa Tiberius. „Predpokladám, že ti to ide celkom dobre."

„Možno áno, neviem. Ja sám to nedokážem objektívne zhodnotiť. No za posledné týždne sa na sále udiali dva prípady, ktoré som niesol veľmi ťažko. A Clio bola tá, ktorá pocítila následky asi najviac, úplne som sa pred ňou zložil, keď som prišiel domov."

„Bolo to prvýkrát, čo si sa stretol so smrťou?" vyzvedal Ambrose ďalej. Prikývol som, odpíjajúc si veľký dúšok z čaju. Nechutil moc dobre, bylinková chuť bola priveľmi výrazná. Clio by rozhodne urobila lepší. Tomuto chýbala láska, ktorú by doň určite vložila. „Mne prvý pacient zomrel tesne pred koncom štúdia. Bol som vypomáhať pri pôrode, potreboval som ich absolvovať ešte tri, aby som splnil štandardy učebnej osnovy. Vyzeralo to na hladký pôrod, ale nakoniec z toho bol núdzový cisársky rez, ktorý tá úbohá žena neprežila. Boli okolo nej dvaja doktori, pôrodná asistentka, dve sestričky a ja so spolužiakom. Z toľkých ľudí jej nedokázal pomôcť nik."

„A dieťa?" opýtal som sa. Úplne stačilo, keď Ambrose s perami stisnutými do prísnej linky pokýval hlavou. Až ma celého striaslo. „Hovorí sa, že prvá smrť je najhoršia. Ale nie som si tým tak úplne istý." Smrť Oliverovej snúbenice ma mrzela do dnešného dňa, hoci sa udiala počas mojej neprítomnosti na sále. O to viac ale boleli spomienky na Daryla. Na všetko, čo som v snahe o záchranu jeho života urobil. Na všetko, čo skrátka nestačilo. „Neviem, či to niekedy dostanem z hlavy."

„Nemyslím si," odvetil Ambrose prekvapivo. „Starý otec nikdy nezabudol, otec nezabudol a ja si ten deň pamätám tiež úplne dokonale, snáď každý detail. A ver mi, že na vojne som videl dostatok smrti na to, aby som bol schopný na tú ženu a jej dieťa zabudnúť. Ale nejde to. Sú chvíle, kedy si prosto spomeniem."

Na chvíľu medzi nami zavládlo ťaživé ticho, ktoré prerušil až môj kašeľ. Pár hltmi som sa zbavil zvyšku čaju a s grimasou na tvári si opäť ľahol.

„Zmeňme tému, dobre? Chytám z vás depresiu," zamrmlal napokon Tiberius, rozbíjajúc mlčanie a ťaživú atmosféru naokolo. Akoby sa až priveľmi nasýtila smútkom a vážnosťou našich slov a spomienok. „Nie ste hladní? Skočím pozrieť čo je na večeru."

„Ja by som si niečo dal, nejedol som od rána."

„Ja nič nechcem, ďakujem," odvetil som. Žalúdok som mal ako na vode, bude zjavne zázrak, ak v sebe vôbec udržím ten nešťastný čaj. „Pokojne sa choďte obaja najesť, ja to tu postrážim."

„Nie, jeden z nás tu musí zostať."

„Toto už sú slová, ktoré si hovoril aj sto rokov dozadu, Ambrose?"

„No dobre, tak ja idem," odpovedal Tiberius, akoby si ani jeden z nich moju otázku nevšimol.

Trocha namrzene som tak počkal, než obaja odišli a potom privrel oči. Netrvalo dlho, kým prišli ďalší dvaja pacienti – mladí vojaci, ktorí sa ešte ráno cítili úplne zdraví a pomáhali hliadkovať. Ambrose toho pre nich veľa urobiť nemohol, čo ho počuteľne veľmi hnevalo. Vypočul si ich sťažnosti, čo najlepšie im celú situáciu vysvetlil a potom im dal podľa ich ťažkostí lieky. Sotva odišli, prišiel ďalší vojak. Nie však kvôli sebe, ale kvôli jednej z cestujúcich. Sťažovala sa, pomimo príznakov chrípky, na hroznú nespavosť a prosila o niečo, čo by jej pomohlo. Ambrose nič vojakovi nepovedal. Chvíľu podľa zvukov niečo hľadal v skrinke s liekmi a následne obaja odišli.

Netuším, kedy sa niektorý z nich mohol vrátiť. Podarilo sa mi nejakým zázrakom zaspať a trocha si oddýchnuť. Keď som sa však uprostred noci prebudil, bolo mi desaťkrát horšie. Nevládal som sa skoro ani pohnúť, natoľko ma bolel každý sval v tele. Temná kajuta sa mi celá točila pred očami z čoho ma až napínalo na vracanie.

„Tiberius..." oslovila som ho potichu, aj keď som si nebol istý, že tu je. Sviečka na nočnom stolíku dohorela a vypínač od veľkého stropného svetla bol priďaleko. „Tiberius," skúsil som to znova. Keď sa ale nik neozval, nezostávalo mi nič iné, ako sa spoľahnúť na seba.

Namrzene som si na hlavu natiahol kapucňu svojej mikiny a pokúsil sa vstať z postele. Cítil som sa pritom, akoby som bol ležal pokojne aj mesiac v kuse a moje telo skrátka zabudlo ako fungovať. Oboma rukami som sa zaprel do krajov matraca a pokúsil sa vytlačiť na nohy, ktoré ale nechceli spolupracovať.

„Dopekla aj s týmto celým, zasratá sto rokov stará pandémia!" zanadával som a zadržiavajúc kašeľ to skúsil znova. Vstal som, ale po troch krokoch sa mi podlomili kolená a ja som mal v tme čo robiť, aby som v rýchlosti chytil roh nočného stolíka a nejako predišiel horšiemu pádu.

„Čo je?" vyhŕkol zrazu niekto v tme. „Si v pohode, pravnúčik?" Otrávene som pretočil očami, chrbtom sa opierajúc o ten nešťastný nočný stolík. Celé pravé koleno aj s nohou mi pritom pulzovali otrasnou bolesťou.

„To si sa nemohol ozvať, keď som ťa volal?"

„Nepočul som, prepáč." Tmu v kajute naplnil zvuk jeho krokov a následné zapnutie svetla. Takmer okamžite som privrel oči a sklonil hlavu. „Prečo sedíš na zemi?"

„Chcel som si ísť pre pohár vody."

„Len zvyšok tela nespolupracuje, čo?" podpichol ma znova sarkasticky. O to viac ma ale prekvapilo, keď som na pravom predlaktí pocítil dotyk jeho rúk. „No poď, pekne späť do postele. Po vodu pôjdem ja." Priečila sa mi jeho pomoc, ale keby jej niet, zjavne by som zostal posedávať na tej nešťastnej zemi. „Tu máš, toto sa ti asi zíde." Z vrecka vytiahol bielu látkovú vreckovku a podal mi ju, sotva som dosadol späť na posteľ. Zhrozil som sa, keď som si utrel nos a vreckovka zostala krvavá.

„O čo sa vsadíme, že si prejdem všetkými symptómami?"

„Všetky neodporúčam, smrť neznie lákavo," povedal so svojim prihlúplym úškrnom, na pozadí ktorého sa však skrývalo niečo iné. Priamo v jeho očiach. Leskli sa... obavami?

Zjavne si to uvedomil aj on sám, pretože vstal skôr, než by som si dôkladnejšie prezrel jeho tvár. Z nočného stolíka schytil šálku, ktorá bola ešte pár hodín dozadu plná čaju, a odišiel s ňou do kúpeľne. Až keď prišiel späť som bol naozaj vďačný za poriadne studenú vodu, ktorá tu tiekla ako jediná.

„Kde si spal?" opýtal som sa, držiac si pod nosom vreckovku, aby som krvou nezašpinil posteľnú bielizeň.

„Pri stole. Ambrose si šiel ľahnúť do svojej kajuty." Chápavo som prikývol. „Sprvu nechcel, ale sľúbil som mu, že ak by niekto prišiel, tak pôjdem po neho."

„Prečo si si neľahol v ošetrovni?"

„Ešte by som prepočul, keby niečo potrebuješ."

Prekvapene som nadvihol obočie. „Ani takto si ma nepočul, keď som ťa dvakrát oslovil."

„No vidíš, ešteže padáš tak hlasno." Skutočne ma zarážalo ako sa dokáže aj v podobnej chvíli smiať a žartovať. Najmä ak sám niekoľko hodín dozadu priznal, že nemá ani poňatia, čo sa to deje a prečo sa to deje. „Nechcel som sprvu zaspať vôbec. No únava akosi vyhrala."

„Mali ste toho vyše hlavy." Dopil som aj posledný dúšok vody a vďačne sa na šarlatána pousmial. Krvavú vreckovku som pokrčil v pravej dlani a čo najmenej bolestivo si znova ľahol. „Zomrel niekto ďalší?" Prečo ma to akože zaujímalo? Nemal som dosť svojich vlastných problémov?

„Piati ľudia. Počul som, ako kapitán hovoril s dvoma generálmi. Vraj by bolo najmúdrejšie telá spáliť, aby sme predišli novému ohnisku. Prišli sa poradiť a s Ambrosom."

„A čo im povedal?"

„Nebolo to ľahké, ale súhlasil." Dokázal som pochopiť prečo asi váhal. Myslel na rodiny tých zosnulých. Nechcel, aby sa dopočuli, že ich milovaní skončili takto tragicky. Bola tu ale nejaká iná možnosť, ako ochrániť tých, ktorí doposiaľ neochoreli? „No neviem, či to naozaj urobia. Ak áno, tak najskôr zajtra."

„Chudáci ľudia."

„Bola osudová chyba zastaviť v Lagose, musel to priniesť niekto z nich. Dovtedy bolo všetko v poriadku, celý prvý týždeň na mori prebehol bez nejakých problémov."

Ja som sa ako hlúpy sťažoval na nudu a dlhé dni. Radšej by som netušil čo so sebou, než aby som bol svedkom takýchto udalostí. Radšej si trhať vlasy z úzkosti, ako sa cítiť takto prekliate nedobre.

Sťažka som zdvihol pravú ruku a vytiahol si spod mikiny retiazku. Palcom som pohladil prívesok horského kryštálu, na ktorý sa tlačilo jedno z krídel malého netopiera. „Chcem hovoriť s Clio. Aspoň na chvíľu."

„Vieš, že to nie je možné," odpovedal okamžite Tiberius.

„Nezaujíma ma, čo je možné a čo nie. Chcem byť so svojou snúbenicou... tu, doma, to je mi úplne jedno. Skrátka chcem byť s ňou. Potrebujem ju na chvíľu pri sebe." Cítil som, ako sa mi do očí pri spomienke na ňu tisnú slzy. Tak veľmi som sa snažil sústrediť na všetko tu, len aby som na ňu nemyslel. To však bolo stále náročnejšie, najmä v takéto kritické chvíle. „Tiberius, prosím ťa..."

„Ja by som ti naozaj veľmi rád pomohol, ale to nejde."

Nesúhlasne som pokýval hlavou. „Akoto, že to nejde? Videl som, čo dokážeš. Ako si pomohol svojmu zranenému priateľovi. Bola to... mágia."

„O čom to hovoríš?"

„Snívalo sa mi o tom incidente, keď si za Ambrosom bral svojho kamaráta Lorenza. Ako ste išli pešo až od zákopu a on dokázal stáť na nohách len vďaka tvojej moci. Videl som jeho zranenia, sám by to nikdy nedokázal."

„To máš pravdu," pritakal, nepokojne sa na kraji postele usádzajúc o niečo pohodlnejšie. „Čo si ešte videl? Aj to, ako som dopadol?" Prikývol som. „Tak aspoň vieš, že s našim darom sa neradno zahrávať. Nemôžeš z neho čerpať do nekonečna, musíš si dopriať čas na odpočinok."

„Stalo sa ti to ešte niekedy?"

„Nie, nikdy viac. Dával som si už omnoho väčší pozor." Pochopiteľne. S Ambrosom boli tej noci veľmi vydesení. Z jeho strany by bolo nezodpovedné, keby svoje hranice skúša priveľmi často. „A to odporúčam aj tebe. Nikdy netlač na pílu. Ak cítiš, že viac nemôžeš, tak prestaň a počkaj, než znova naberieš silu."

„Čo ak bude pre toho niekoho už vtedy neskoro?"

„Práve preto sa nesmieš vysiliť. Aby si zostal pri zmysloch a dokázal pomôcť inak. Keby ma to skolí niekde po ceste, Lorenzo by tam zomrel. Sám by sa nikam nedostal a ako si videl, ja som už naozaj nebol v stave ani stáť na nohách a plne vnímať."

„Prečo, ak vieš niečo takéto, tak mi nedokážeš splniť to, čo teraz chcem?" Na jednej strane mi stále dochádzalo, že sa ho pýtam nezmysly. Druhá polovica môjho mozgu ale nechápala, prečo mi nechce skrátka vyhovieť. Ak toto celé naokolo nás je možné len vďaka mágii, prečo mi za jej pomoci neprivedie Clio?

„Lebo nie som žiadny čarodejník ani nič podobné."

„Pre niečo ťa ale prezývali Bosorák, nie?"

Nešťastne vzdychol, hľadiac mi priamo do tváre. „Skús zaspať, dobre? Možno ti bude do rána lepšie." Ani on sám tým slovám neveril. Videl som to na ňom.

„Povieš jej, že som ju miloval však?"

Nechápavo zvraštil obočie. „Povieš jej to sám. Teoreticky sa uvidíte už o pár hodín."

„Tiberius... povieš jej to, že?" Myslel som to smrteľne vážne. Sám som si pomaly nebol istý tým, ako sa vlastne cítim a čo by som mal očakávať od ďalšej hodiny. Či ešte nejaká vôbec príde. Nemali sme žiadny dôkaz, že musím prežiť. Možno mal šarlatán pravdu a ja som si príchodom sem spečatil svoj osud. „Sľúb mi to." Sťažka som sa nadýchol a skoro okamžite sa rozkašľal.

Neochotne, ale napokon prikývol. „No dobre, sľubujem. Ale teraz už prestaň, zavri oči a skús si pospať. Som tu, keby niečo, hej?" Mojou jedinou odpoveďou bol ďalší kašeľ. Následne som ale zavrel oči, stále zvierajúc prívesky medzi prstami pravej ruky. „Hlavne si nezačni predstavovať žiadne katastrofické scenáre a svoj vlastný pohreb. Som si istý, že nechceš zomrieť na sto rokov starú pandémiu." Prekvapilo ma, keď ma vzal za ľavú ruku. Pootvoril som oči presne v momente, kedy si z postele sadol na zem a na matrac si zložil len hlavu. „Doma na teba čaká ešte veľa povinností z ktorých ti nedovolíme sa vykrútiť, jasné? Dlžíš to celej našej rodine."

Nezmohol som sa na otázku, čo tým presne myslel. Do niekoľkých chvíľ ma celého pomaly zaplavila vlna miernej úľavy a hlavne pokoja. Stále všetko hrozne bolelo, ale už o niečo menej. Bolesť a nepohoda pomaličky cúvali do úzadia, až vzali so sebou aj moje vedomie a dovolili mi tak znova zaspať.