Michael 

„No konečne!" skríkol rozhnevaný muž, ktorý podopieral svoju manželku. Tá sotva stála na nohách, bola viditeľne veľmi slabá, do tváre bledá a s čelom pokrytým kropajami potu.

„Pane, ja..."

„Dnes som vás tu hľadal už dvakrát!" zahromžil, počuteľne pritom dusiac v sebe kašeľ. Na prvý pohľad pôsobil rovnako zoslabnuto, čo sa ale kvôli manželke snažil skrývať. „Moja žena sa od rána cíti veľmi zle."

„Ja... viete..." zakoktal Tiberius znova. Pravou rukou sa stále opieral o dvere a svojim telom im bránil, aby vošli dnu. Takáto obrana ale fungovala iba krátku chvíľu. Manžel bol odhodlaný nikam ho nepustiť – postrčil svoju ženu vpred, donútil Tiberia cúvnuť a napokon za nimi zabuchol dvere. „Musím si veľmi súrne odskočiť, mrzí ma to," vysúkal napokon zo seba.

Nečakajúc na odpoveď sa rozutekal smerom k druhým dverám a cez svoju kajutu prekĺzol von. Obzrel som sa na manželský pár, čo najrýchlejšie kráčajúc za Tiberiom. Zbytočne by som tu nad nimi stepoval, bolo zjavne múdrejšie nasledovať jeho a byť svedkom konfrontácie z Ambrosom.

„Tiberius!" sykol som, sotva som ho dobehol na schodoch. „Ideš za bratom?"

„Kam inam by som šiel?!" oboril sa na mňa, nervózne sa obzerajúc ponad plece. Akoby si myslel, že zrazu ho pozná každý na lodi a spája si jeho tvár s lodným lekárom. „Toto sa stať nemalo, až do Ameriky som mal mäť svätý pokoj."

„Počkaj! Akože... akože sa to stať nemalo?" opýtal som sa zmätene. „Nedialo sa presne toto aj pred sto rokmi?"

„No... dialo, ale..." Pravou rukou si zašiel do vlasov, zabáčajúc na konci chodby doprava. Presne vedel, kam má ísť a na ktoré dvere klopať. Bratovu kajutu si musel zistiť už vopred. Zjavne, aby vedel, ktorej chodbe sa oblúkom vyhýbať. „Myslím tak celkovo. Mala to byť pokojná plavba. Presne ako všetky ostatné, ktoré som doposiaľ absolvoval. Mal som sa baviť, piť a meniť ženy v posteli."

„No, to je toho..." zamrmlal som a bez ďalšieho slova ho nasledoval.

Pred dverami do bratovej kajuty zastal ako uťatý, neisto vyberajúc pravú ruku z vrecka kabáta. Viditeľne sa mu triasla od nervozity. S bledou tvárou váhal ešte chvíľu, než konečne zaklopal. Slabučko, sotva počuteľne. Až následne sa konečne vzchopil, narovnal chrbát, hrdo zodvihol hlavu a zaklopal znova – o poznanie ráznejšie a viac sebavedome.

Ambrose nebol po otvorení dverí ani trocha prekvapený. Skôr ako by očakával, keby za ním Tiberius kvôli niečomu príde. „Ahoj," pozdravil ho sucho, zapierajúc sa pravou rukou do rámu dverí. Zastal tak cestu dnu do kajuty.

„Mohli by sme si pohovoriť?" Pri pohľade do tváre svojho staršieho brata sklonil hlavu, upierajúc zrak na špičky svojich topánok. „V súkromí, prosím."

„A čo ak s tebou teraz hovoriť nechcem?"

„Na tvoje nálady nemáme čas," vydýchol Tiberius, zohol sa a popod bratovu ruku sa prešmykol dnu do kajuty skôr, než by Ambrose zaprotestoval. S povzdychom sa otočil na Tiberia a počkal, než som dnu vošiel aj ja. Potom dvere rázne pribuchol.

Ako šedá myška som sa utiahol do rohu maličkej, ale omnoho krajšej kajuty, založil si ruky na hrudi a čakal na pokračovanie. Nemal som dôvod do diania vstupovať. Nič, čo by som povedal, by ich ďalšie chovanie neovplyvnilo. Žiadny môj návrh ako pacientom pomôcť. Teda... keby som nejaký návrh mal. Byť v ich pozícii, tiež by ma prepadla panika.

„Vypočuj ma, prosím ťa. Je to naozaj veľmi dôležité," naliehal Tiberius a klesol na kraj ustlanej postele.

Kajuta bola síce malá, ale pôsobila veľmi útulne. Tmavé drevené parkety dopĺňala dopoly drevom obložená stena v kombinácii s bordovou tapetou. Pod malým oknom boli posteľ s nočným stolíkom a nižšia skrinka. Popri stene sa skoro až k stropu tiahla užšia knižnica, vedľa ktorej sa Ambrose opieral o dosku masívneho pracovného stola. Mal na nej rozhodených niekoľko kníh, otvorený zápisník a dva hárky vytrhnutého a zapísaného papiera.

„Dôležitejšie ako vysvetlenie tvojej prítomnosti?"

„Nebol si vôbec prekvapený, keď si mi otvoril dvere."

„Nie, lebo tvoja povesť ťa znova predbehla," odvetil, zakladajúc si ruky na hrudi rovnako, ako ja. „Dnes ráno som sa prihovoril jednému mužovi na hornej palube, vyzeral pomerne choro, tak som sa chcel uistiť, či nepotrebuje pomoc. A čuduj sa svet, pomýlil si ma s tebou."

„Nechaj ma hádať, bol to ten bradatý nafúkanej v kožuchu, čo?" opýtal sa so smiechom, ktorý mu ale z pier zmizol hneď, ako pozrel do bratovej tváre. „Dobre, včera sme sa na tej oslave akosi nepohodli a odohnal ma od seba so slovami, aby som zhorel v pekle. To je toho, podobné a horšie slová som počul za svoj život už mnohokrát."

„K veci, Tiberius! Prečo si tu?"

„No..." zatiahol, pravou rukou sa pritom škrabúc zozadu po hlave. „Potrebujem tvoju pomoc. Naozaj urgentne."

„Lebo?"

„Lebo dole v ošetrovni stepuje manželský pár a ja netuším, čo s nimi robiť." Pravda z neho vypadla omnoho ľahšie, než som čakal. Až som zostal naozaj prekvapený.

Ambrose pokýval hlavou. „A čo to má spoločné s tebou či so mnou? Na lodi je predsa oficiálny lodný lekár."

Tiberius sa nervózne usmial, znova radšej skláňajúc hlavu. „Vieš, stala sa taká veľmi žartovná vec. Oficiálny lodný lekár zostal v Benátkach."

„Čože?!"

„Tak nejako som na loď nastúpil s jeho lístkom a odvtedy bývam dole v jeho kajute," povedal tak rýchlo, až mu bolo ťažké rozumieť každé slovo. „Na lodi nie je žiadny lekár. Teda... až na teba, Ambrose."

Jeho brat už-už otváral ústa na odpoveď, ale napokon svoje slová prehltol. Viditeľne sa chcel vyhnúť zbytočnej hádke, ktorá by medzi nimi len rozprúdila vášne.

„Ambrose, prosím ťa."

„A o čo konkrétne ma prosíš?" opýtal sa ho. „Aby som ti zas a znova zachránil zadok?" Spýtavo nadvihol obočie, čakajúc na bratovu reakciu. Ten však zjavne prehliadol ako napevno Ambrose zvierať ruky v päsť. Niečo mi šepkalo, že v tej chvíli naozaj nemal ďaleko od toho, aby ho rovno otrieskal o stenu.

Kto vie... možno by konečne dostal trocha rozumu.

„Tí ľudia potrebujú pomoc. A možno aj mnohí ďalší."

„Možno?" opýtal som sa prekvapene. Obaja na mňa pozreli, ale úplne ma ignorovali, akoby som tam nikdy ani nebol. „Pardon, mlčím," zamrmlal som. Toto zjavne nebola vhodná chvíľa, aby som hovoril o tom, ako chodili chorí na dvere ošetrovne klopať celý deň. Ani predtým im nik nepovedal, že chorých je veľa, prišli na to postupne sami.

„A prečo si myslíš, že ja sa ti tu budem hrať na spasiteľa, Tiberius? Nie je mojou povinnosťou, aby som ťa ťahal z každého problému, toho som si v detstve užil dosť."

Šarlatán sa potichu zasmial. „Len si spomeň, koľkokrát som ťa vyslovene prosil o pomoc. Skoro stále si to bol ty, kto sa angažoval aj bez toho, aby som ja povedal čo i len pol slova. Bola to tvoja voľba."

„Si môj mladší brat, bolo mojou nepísanou povinnosťou dávať na teba pozor."

„No vidíš, tak ma ber ako svojho malého bračeka aj teraz." Podlý úškrn na jeho perách bola posledná kvapka v pohári. Ambrose sa energicky odtiahol od stola, podišiel k bratovi a schmatol ho za golier na košeli. Svižne ho vytiahol na nohy a donútil zacúvať až ku stene vedľa postele. Až vtedy som si všimol, že ho o pár centimetrov prevyšoval.

„Tiberius!" sykol cez zaťaté zuby, tlačiac brata na stenu. „To, že by som za teba dal aj život ešte neznamená, že občas ma neobchádza chuť ťa minimálne prizabiť! Neverím, že sa stále môžeš chovať ako hlúpe decko, ktoré ešte život nič nenaučil!" zakričal Ambrose, až Tiberius privrel oči, aby mu pritom nemusel hľadieť do tváre. „Stále sa všetko točí len okolo teba, všetci ostatní naokolo sú úplne okašľaní, ak je tebe dobre, čo?!" skríkol znova mierne zadýchane.

Šarlatán sa mu zaprel do ramien a pokúsil sa ho od seba odtlačiť, ale Ambrose, posilnený hnevom, sa ani nepohol. Skôr brata natisol na stenu ešte silnejšie, len aby mu pomyslenie na útek ani nenapadlo.

„Kedy konečne dospeješ a otvoríš oči?! Kedy sa prestaneš hrať a manipulovať so životmi ľudí naokolo, len aby ten tvoj pôsobil na prvý pohľad čo najdokonalejšie?!"

„No teda..." zasmial sa, hoci v tvári mal vpísaný strach, „ty by si mal najlepšie zo všetkých ľudí vedieť, že môj život nikdy nebol perfektný."

„Ale čo? A z akého dôvodu? Nedostal si vždy všetko, čo si chcel?"

„Prečo? Dostal som?"

„Dostal a ak náhodou nie, proste si si to vzal. Bez premýšľania nad nejakými následkami."

Aj keď som čakal, že k niečomu podobnému príde, zrazu vo mne bolo až priveľa zmiešaných pocitov. Oboch som videl vo svetle, akom doteraz nikdy. Skoro akoby si role vymenili. Skoro akoby som prestal strácať prehľad nad tým, kto z nich bol kto.

„To si proste celý ty... sebecký a egoistický. Všetko a všetkých len využívaš pre svoje blaho, nepremýšľaš ani chvíľu nad tým, čo môžeš spôsobiť. Ak máš úsmev na tvári a pokoj v duši, tak trápenie naokolo teba neexistuje, čo?"

„Nechápem, kam tým mieriš. Prečo by ma malo zaujímať, čo robia ľudia naokolo mňa? Každý si žije tak, ako najlepšie vie. Nerád ti to hovorím, Ambrose, ale bez toho, aby si využil všetky prostriedky, ktoré ti okolie vedome aj nevedome ponúka, sa nedostaneš tam, kde chceš naozaj byť."

„Tak mi povedz, kde chceš naozaj byť. Kam tvoj život smeruje?"

Bola to v podstate jednoduchá otázka. Mnohý by na ňu vedeli odpovedať jasne a bez váhania. Podelili by sa so svojim životným plánom, svojou túžbou byť niekým konkrétnym. Nie však šarlatán. Tiberius zostal zaryto mlčať dlhú minútu, než ho jeho brat konečne pustil a odstúpil od neho. Neprestával ho však prebodávať vražedným pohľadom.

„Nemáme čas, aby sme tu rozoberali môj život. Áno, viem, posral som to. Naozaj veľmi som to posral a preto ťa teraz prosím, aby si mi pomohol to napraviť. Aby si pomohol ľuďom, ktorí potrebujú lekára." Ani sa neopovážil pozrieť do jeho tváre, keď tie slová hovoril. Pohľadom skúmal podlahu, akoby tu radšej ani nebol. Zjavne sa cítil naozaj veľmi trápne. Akoby bol znova malý chlapec, ktorý musí ponížene prosíkať svojho staršieho brata o pomoc v niečom, čo sám pokazil. „Zložil si Hippokratovu prísahu, Ambrose."

„Keby nie si tvrdohlavý idiot, mohol si ju zložiť tiež."

S týmito slovami Ambrose zavrel otvorené knihy na svojom stole, odložil zápisník a vyrazil preč z kajuty. Tiberius ho okamžite bez slova nasledoval, v závese so mnou. Snažil som sa zbytočne nepanikáriť a nepremýšľať, teoreticky sa ma nič z tohto netýkalo. Mojou jedinou úlohou bolo ich nasledovať a byť svedkom všetkého, čo ich postretlo v posledné dni ich života.

Cestou som sa obzeral ponad plece, paranoidne zatínal ruky v päsť a čo najviac dával pozor na dianie naokolo. Všímal som si vojakov a cestujúcich, každú jednu tvár, ktorá sa mihla naokolo nás. Bratov vnímali, no na mňa sa akoby nepozrel ani jeden z nich. Bol som pre nich vzduch. Skrátka náhodná osoba, ktorú poriadne ani neregistrovali.

„Máš tušenia, čo je s nimi?" opýtal sa zrazu Ambrose. Tiberius ho predbehol, vedúc nás späť na ošetrovňu. „Aspoň nejaká predbežná diagnóza?"

„Netuším, prepáč."

„Španielska chrípka," zamrmlal som sám pre seba. Nemohol som si byť istý, že práve títo dvaja pacienti ju mali. Ale keby aj nie, niekto z tých ľudí, ktorí vyklopkávali na dvere pár hodín dozadu, určite áno. Ak doposiaľ nikomu nič nebolo a lekára nepotrebovali, takýto rýchly nárast chorých mohol značiť jedine veľmi nákazlivú chorobu.

Na ošetrovni nás čakal manželský pár, ktorý sa zatiaľ usadil. Obaja boli prekvapení, keď sa spoza Tiberia vynoril Ambrose – skoro bratova kópia. „Dobrý deň," pozdravil ich a zatvoril za nami dvere. Venoval mi krátky pohľad, ktorý ale nevypovedal o ničom. Akoby ma nevnímal ani on sám. „Ospravedlňujem sa za malé nedorozumenie. To ja som lekár, nie môj brat." Kývol pritom hlavou na Tiberia. „Ako vám teda môžem pomôcť?"

„Kde ste boli celý deň?!" sykol na neho muž, objímajúc manželku okolo ramien. Vyzerala snáď v ešte horšom stave, než keď sme ich tu nechávali.

„Dnes nemám najlepší deň, veľmi ma to mrzí. Dovolil som si vziať voľno."

„Nehoráznosť!" zahrešil, vstávajúc na zoslabnuté nohy.

Neuniklo mi, ako si Ambrose aj Tiberius držia od muža odstup. Šarlatán bol napokon ten, kto sa prešmykol naokolo nich a zamieril do kajuty.

„Pane, veľmi by mi pomohlo, keby mi poviete, kde je problém a prečo potrebujete lekára. Viditeľne vy obaja." Prebehol po nich zdráhavým pohľadom. Chcel som sa postaviť niekam stranou, aby som sa mohol prizerať, no Tiberius vyzrel z dverí svojej kajuty a kývnutím hlavy si ma privolal k sebe.

„Čo?"

„Len aby bolo medzi nami jasno," začal, zatiaľ čo zašiel k svojmu kufru a niečo v ňom hľadal, „nič z toho, čo sme si povedali po mojom príchode sem, pre mňa a Ambrosa teraz neplatí. Ešte nevieme, čo týchto ľudí trápi a nevieme, čo nás nasledujúce dni čaká."

„Opýtal by som sa, prečo je to tak a poprosil ťa o vysvetlenie, ale..." Mykol som sám pre seba plecami, skláňajúc hlavu.

Toto ma dokázalo neskutočne vytáčať a desiť v jednom. Stál som na priveľmi tenkom ľade, ktorý sa lámal pod každým mojim krokom – a zároveň držal pevne, akoby praskliny v ňom nič neznamenali. Všetko malo svoju druhú tvár a ja som nemal ani poňatia, ktorej by som mal dôverovať.

„Dobre, takže žiadne predčasné závery. Čo hľadáš teraz?" Vezmime to teda pekne krok po kroku. Hoci obaja podvedome vieme, čo sa stane, pristupujme k súčasnosti tak, akoby sme netušili absolútne nič. „Viem ti prípadne nejako pomôcť?" Svoju otázku som okamžite oľutoval. „Jasné, neviem ti pomôcť. Nikdy som tu nebol, musíš si vystačiť sám."

„Michael..." vzdychol nešťastne, naďalej sa sústreďujúc na obsah svojho kufra. „Prestaň, dobre? Zas ti len bude zle, k ničomu inému to nepovedie."

„Nemáš ani tušenia, aké je toto celé frustrujúce! Netuším, čo si môžem dovoliť, kedy sa smiem zapojiť do vášho rozhovoru a čo vám povedať. Všetci ma tu ignorujú, akoby som bol doslova len vzduch. Darmo ma vidia, ak ma nijak inak neberú na vedomie."

Znechutene som si zašiel pravou rukou do vlasov, oprel sa chrbtom o stenu a pozdĺž nej sa zosunul na zem. Tiberius mal pravdu, ubližoval som si a ubližoval som si zbytočne. Už som si mal zvyknúť na fungovanie tohto celého. A nie sa nechávať stále dookola zožierať tým istým.

„Obaja chceme po tebe iba jedinú vec, aby si nás nasledoval. To je celé, nič viac a nič menej."

„Lenže to nie je také ľahké," zašomral som, pretierajúc si oči chrbtom ľavej ruky. Chcel som byť späť doma. Pokojne po tom najhoršom dni, aký by som na praxi či v škole mohol zažiť. Ale vedel by som, že na jeho konci pôjdem domov a tam ma bude čakať Clio. Moja drahá, najmilovanejšia osoba na celom svete, ktorá mi pomôže na všetko to zlé zabudnúť. „Idem sa bez nej zblázniť, Tiberius. Vždy som vedel, že je obrovskou, doslova nenahraditeľnou súčasťou môjho života. Ale nikdy som si nemyslel, že budem bez nej až na toľkoto stratený."

Nebavilo ma zaspávať s pomyslením na to, že nasledujúci deň strávim bez jej prítomnosti. A rovnako ma nebavilo ráno vstávať s vedomím, že keď si večer opäť ľahnem, tak nebude vedľa mňa. Nepritúli sa ku mne a nebude sa ma pýtať, aký som mal deň. Nedá mi pusu na dobrú noc a ďalšie ráno ma nezobudí tak nežne a láskavo, ako to dokáže jedine ona.

„Aj toto je jeden z dôvodov, prečo som sa nikdy nechce zamilovať."

„Nechcel? Alebo nezamiloval?" rypol som doňho. Čakať na odpoveď ale bolo márne. Pozornosť venoval svojmu kufru, odkiaľ konečne niečo vytiahol. Boli to dva šále – jeden čierny a jeden tmavo karmínový.

„Ambrose!" zakričal na brata. Sprvu som si myslel, že pre agresívny kašeľ ženy v ošetrovni ho ani nepočul. Potom ale nakukol dnu. Všimol si aj mňa usadeného vedľa dverí, ale nepovedal ani slovo. „Na, daj si toto. Nevieš, čo im je. A pamätáš, čo nám hovoril otec, však?"

„Myslíš, že..."

Šarlatán mykol plecami, podávajúc bratovi čierny šál. V nemocnici alebo lekárskej ordinácii by v podobnom prípade prišiel rad na chirurgické rúško alebo možno aj respirátor. Ale ak nebolo niečo také po ruke, hocijaká ochrana bola lepšia, než žiadna.

„Pomôžem ti, len mi musíš povedať, čo mám robiť," dodal, obmotávajúc si karmínový šál okolo krku. Jeho lem si potom vytiahol vyššie, prekrývajúc si tak ústa aj nos. Keby som na jeho mieste, konám rovnako, hoci niekomu by to mohlo prísť ako zbytočné robenie paniky. Keďže sa ma ale nič z tohto reálne netýkalo, nerobil som si ťažkú hlavu.

Ambrose na neho chvíľu pozeral, než urobil do isté. „Ďakujem," dodal, než sa otočil a opustil kajutu. Počul som, ako sa znova prihovoril pacientom a uistil ich, že sa nemusia ničoho báť. Išlo len o preventívne opatrenie pre jeho vlastnú bezpečnosť.

„Tušil si to, že?" opýtal som sa Tiberia skôr, než by vyšiel za ním.

„Áno, napadli mi otcove slová. A predtým som počul, ako niekto hovoril o dvoch mužoch, ktorí mali podozrivé príznaky. Na vojne som videl niekoľkých, ktorí ochoreli aj zomreli. Bol zázrak, že tá pliaga nevzala so sebou celý tábor."

S týmito slovami vyšiel z kajuty aj on a zatvoril dvere. Viac nevnímal, že som tam, proste si šiel konať svoju prácu a mňa nechal posedávať v začínajúcom šere malej miestnosti. Chvíľu som počkal, čo najlepšie dostal pod kontrolu svoje dýchanie a potom sa k bratom pridal. Sledoval som ako spoločne prezreli oboch, dali im nejaké lieky na horúčku a tíšenie bolestí a následne ich poslali späť do kajuty. Ambrose ich pritom dôrazne poprosil, aby z nej nevychádzali a ak budú niečo potrebovať, nech po niekom po neho pošlú.

Sotva ale odišli, prišli ďalší a potom ďalší – civilisti, domov smerujúci americkí vojaci a rovnako ich nadriadení. Behom pomerne krátkej chvíle sa v ošetrovni vystriedalo aj dvadsať ďalších ľudí. Sťažovali sa prevažne na to isté. Horúčky a celková slabosť, bolesti hlavy, silný kašeľ, závraty, nechutenstvo, bolesti svalov, rozmazané videnie a dokonca strata čuchu. Dvaja muži sa sťažovali, že počujú mnoho horšie, ako dnes ráno, keď im ešte nič nebolo.

Kým Ambrose zbieral anamnézy ďalších a ďalších, Tiberius podľa jeho pokynov zadeľoval lieky. Každému len po troške, aby sa obmedzené zásoby hneď neminuli. Obaja dobre vedeli, že najbližšie dni ich ešte bude treba mnoho. Najmä sedatív a opiátov, aby zomierajúci trpeli čo najmenej.

„Ako stojíme s liekmi?" opýtal sa Ambrose, sotva odišiel posledný pacient. Všetkým nakázal to isté. Aby sa okamžite vrátili do svojich kajút a izolovali sa od každého. Tiberius medzitým otvoril okná, aby sem aspoň v obmedzenom množstve prúdil čerstvý vzduch.

„Nie dobre, k ďalším takýto štedrí nebudeme môcť byť."

„Dopekla," zašomral Ambrose, odhŕňajúc si z čela niekoľko čiernych kučier. Udivovalo ma, že z nich bola zrazu takto zohraná dvojica. Najmä to, ako bez námietok a hlúpych komentárov Tiberius brata počúval. „Čo budeme robiť? Bude ich stále viac."

„To nemôžeš vedieť, možno už neboli v kontakt s nikým ďalším."

„O tom pochybujem. Nie sú tu dostatočne dobré podmienky na to, aby sa dalo predísť masovému šíreniu. Je len otázka času, kedy to chytí každý."

„No tak, nebuď taký tragéd!" napomenul ho šarlatán, obzerajúc zvyšný obsah skrinky s liekmi. Zjavne hľadal, čo všetko by im mohlo v prípade núdze prísť vhod. „Možno to ani nie je španielska chrípka. Za to, že vo svete zúri pandémia ešte neznamená, že každý chorý má automaticky to konkrétne ochorenie."

„To síce nie, ale toľko ľudí v tak krátkom čase a s rovnakými symptómami..."

„Nepomáhaš k odľahčeniu atmosféry."

„Asi preto, že na nej nie je čo odľahčovať." Ambrose sa otočil na odchod. „Idem za kapitánom lode, mal by to vedieť a vydať nejaké príkazy. Potom sa vrátim."

Tiberius sám pre seba prikývol, naďalej sa venujúc fľaškám s liekmi. Skôr ale, než by jeho brat odišiel, prehovoril: „Ďakujem."

„Čo už s tebou," odvetil Ambrose, vyšiel von a zavrel za sebou dvere.

Tiberius mi venoval krátky pohľad, než sa ráznym krokom vydal k dverám do svojej kajuty a následne do kúpeľne. Zabuchol za sebou dvere a pustil vodu.

Než sa on aj Ambrose vrátili, pred dverami ošetrovne čakali ďalší piati ľudia. Do polnoci tohto dňa vyhlásil kapitán lode karanténu pre všetkých. Ľudia mali prísne zakázané vychádzať zo svojich kajút. Mohli tak urobiť len pri naozaj nevyhnutnej záležitosti. Na poriadok dozeralo niekoľko dobrovoľníkov od vojakov a rovnako zamestnanci lode. Postupne som sa prešiel všetkými chodbami, narazil na ďalších niekoľko chorých, ktorí mierili dole do ošetrovne a napokon na dvojicu vojakov, ktorá svojmu generálovi oznamovala, že našla mŕtve telo. Pri obchôdzke chodby, ktorá viedla do jedálne.

Išiel som sa na dané miesto pozrieť s nimi. V bolestivo vyzerajúcom posmrtnom kŕči na zemi ležal muž v kožuchu, ktorý dnes ráno na hornej palube vykašliaval krv. Konce prsto na ruke a pery mal výrazne sfarbené do purpurova až modra. Neprirodzený modrastý nádych ale tesne pred smrťou nadobudla aj jeho celá tvár.

Keď som tesne pred treťou ráno vychádzal na hornú palubu, bratia mali stále prácu. Pribudla ešte jedna obeť – mladá žena, ktorej príznaky sa zhoršili natoľko rýchlo, že za lekárom ani zájsť nestihla. Doslova zomrela počas niekoľkých krátkych hodín.

Unavene som sa zrútil na prvú lavičku, ktorá mi padla do oka. Hlavu som mal opäť plnú všetkých možných katastrofických scenárov. Bál som sa, ako budú najbližšie dni vyzerať. Aj doteraz celé toto miesto pôsobilo nehostinne, nieto ešte teraz, keď sa chodbami zakrádala len smrť. Svaly na chrbte, krku a ramenách som mal natoľko stuhnuté, až sa bolelo oprieť a zakloniť hlavu, aby som dovidel na oblohu. Najzvláštnejšie ale bolo, že aj napriek príšerne chladnej noci som cítil, ako ma postupne celého zalievajú pot a horúčava.