Michael

S trhnutím som sa prebudil, keď sa celá loď otriasla pod náporom hlasného hrmenia. Za malými okrúhlymi oknami ma vítalo rovnako hnusné počasie, aké panovalo aj posledné dni. Pod mrakom a hmlou, ktorú ale teraz vystriedal dážď a zjavne poriadna búrka. Omnoho zvláštnejšie ale bolo, že som za oknami videl civilizáciu. Vrcholky stožiarov a dokonca budov.

„Tiberius?" Chvíľu som načúval, ale šarlatán sa neozval.

Chrbtom pravej ruky som si pretrel oči a podoprel sa na lakťoch. Hlava mi trešťala od bolesti, ale... inak som sa cítil až priveľmi pokojne. Stále trocha napäto a úzkostlivo, ale to sa nedalo ani porovnať s pocitmi, ktoré ma ťažili posledné dni. Ak nič iné, konečne som sa mohol poriadne nadýchnuť a nemať pritom pocit, že mi na hrudi sedí váha celého sveta naraz.

Pomaly som prehodil nohy cez okraj lôžka a vstal. Loď sa ani náhodou nekývala, ako keď sme boli na mori. Konečne stála o niečo istejšie a vzbudzovala vo mne falošnú domnienku, že sme dorazili do cieľa. Zakotvili sme, ale nie v Amerike. Za oknami ma čakal pohľad na prístav v Lagose. Podľa Tiberia sme tu mali nabrať akýchsi známych jedného z amerických generálov.

V prístave to žilo aj napriek hnusnému počasiu. Zamestnanci si plnili svoje pracovné povinnosti – vykladali náklad z akejsi lode zakotvenej naproti našej, takmer okamžite ho nahrádzajúc ďalším. Jedna drevená debna striedala druhú, niektoré so špecifickým označením. Boli sme však priďaleko, aby som dokázal prečítať, čo sa v nich môže nachádzať.

Pred vstupom do Tiberiovej kajuty som pre istotu zaklopal na dvere. Keď ale znova neprišla žiadna odozva, vzal som za kľučku a vstúpil. V kúpeľni som pustil znova skoro až ľadovú vodu a poriadne si opláchol tvár. Jasne som si spomínal na všetko... na injekciu, na jeho následnú pomoc za využitia rodinného daru a následne na sen priamo z vojny. Keď som zavrel oči, bol som späť v tom chaose, medzi zranenými a umierajúcimi vojakmi. Sledoval som Tiberia, ako sa snaží pomôcť svojmu priateľovi, čím ale viditeľne ubližoval sebe. Zjavne ani ten natoľko cenný kus mágie, ktorý má moja rodina vlastniť, neprichádza do našich životom zadarmo. Pýta si svoju cenu, ktorú musíme zaplatiť.

Stále mokrými rukami som si vyhrnul košeľu na ľavej ruke. Na mieste vpichu sa mi už stihla vytvoriť pomerne veľká modrina. „Mal som ja čo prijímať tvoju pomoc," zašomral som. Aj napriek tomu som však bol viac ako vďačný, že si roztok fenobarbitalu odviedol svoju prácu. Zvyšok bol už asi na mne. Dávať pozor, aby som do toho celého znova nespadol až natoľko, aby som siahal po ďalšej dávke.

„Hej! Je ti lepšie?" skríkol zrazu niekto. V ošetrovni sa zabuchli dvere. „Pravnúčik?"

Otrávene som pretočil očami, naposledy si šplechol studenú vodu do tváre a načiahol sa za uterákom. Než som si tvár poutieral, Tiberius stál zapretý o rám dverí. Ruky mal založené na hrudi a na perách svoj typický úškrn. Začínal som chápať, čo na ňom Clio natoľko vytáčalo. Neustále s ním pripomínal prvotriedneho podvodníka či vreckára, ktorý vás práve okradol a vy ste to ešte nestihli zistiť.

„Je ti lepšie?" zopakoval svoju otázku.

„Hej, o dosť lepšie." Provokatívne som si vyhrnul rukáv na košeli a otrčil mu ľavú ruku, aby sa sám pokochal svojou prácou. „Ďakujem veľmi pekne za modrinu, vyzerám teraz ako feťák."

„Bože, to je toho. Nehovor mi, že si nikdy predtým nemal modriny po odbere krvi alebo tak."

„Ide o princíp," zamrmlal som.

Tiberius sa zasmial. „Mal si vidieť istý čas moje ruky na vojne. Párkrát som bol darovať krv."

„To vážne?"

„Mhm... vrchný lekár a veliteľ nášho oddielu uzavreli kurióznu dohodu. Kto pôjde dobrovoľne darovať krv, bude oslobodený od svojej najbližšej nočnej služby a dostane priepustku z tábora."

„Predpokladám, že to bola pre teba skvelá motivácia."

„Ešte aby nie, o pár kilometrov ďalej bola úžasná krčma. Nehovorím, že sme sa tam nezakrádali aj inokedy, ale párkrát bolo fajn si tam zájsť s vedomím, že z toho nebudeme mať žiadny problém. Hrávali sme dlhé hodiny karty, servírky okolo nás lietali a potom víťaz si mohol vybrať najkrajšiu z nich a odviesť si ju hore, kde bolo pár hosťovských izieb."

„Nechaj ma hádať..."

„No to si píš, že som zakaždým vyhral ja!" skríkol nadšene skôr, než by som ja dohovoril. Zjavne bol na seba právom hrdý. „Nemal som konkurenciu, ak prišlo na partičku kariet. Vyhral som, nech sme hrali hocijakú hru, na cestách som sa toho naučil pomerne veľa."

Nechcel som v tejto téme pokračovať, radšej som zalovil v pamäti po nejakej zaujímavosti, ktorá by rozhovor kúsok odklonila. „Ak dobre viem, prvé krvné banky vznikli práve počas prvej svetovej vojny."

„Áno, máš pravdu. Ale čuduješ sa? Pri toľkých zranených bolo krvi neustále málo."

„Vážne sa skladovala uložená na ľade?" Nie, žeby som spochybňoval slová, ktorá nám povedal profesor počas prednášky. Ale vzhľadom na dnešný stav medicíny mi prišlo niekedy až smiešne, nakoľko sa za uplynulých, napríklad sto rokov zmenila.

„Pokiaľ viem, tak áno. Nejakých 27-28 dní, to bolo podľa protokolov maximum. Teda... niežeby hrozilo, že sa ten limit nedodrží. Občas sa krv na ten ľad ani nedostala, hneď šla niekomu do žily."

„Neber to v zlom..." začal som skôr, než som si uvedomil, čo vlastne hovorím. „Bol si naozaj obrovský idiot, keď si nešiel na medicínu. Hlavne, ak toho toľko vieš a máš schopnosti, za ktoré by iní medici a lekári dali aj nemožné."

Šarlatán pokýval nesúhlasne hlavou, zmierlivo zodvihol ruky a vycúval von. „Nemotajme sa v kruhoch, na túto tému nemám náladu." Otočil sa mi chrbtom a zamieril k svojej posteli. Vytiahol spod nej kufor a niečo chvíľu hľadal. „Nemám čas sa tu ponevierať. Na počesť našich nových spolucestujúcich sa koná zábava, ktorú si nechcem nechať uisť. Konečne sa na tejto prekliatej lodi bude niečo diať."

„Aha."

„Poradil by som ti, aby si šiel so mnou, ale..." obzrel sa ponad plece a premeral si ma od hlavy po päty, „zostaň radšej tu." Silene som sa na neho usmial a zamieril späť na ošetrovňu. Ani bez jeho cennej rady by mi nenapadlo, aby som s ním chodil na nejakú zábavu. Nikdy som nebol ten typ. Nejaké to posedenie s kamarátmi občas padlo dobre, rande s Clio o to viac, ale tam moja túžba po socializácii končila. „Pravnúčik, nemyslel som to v zlom. Akurát mi nepríde, že by si mal dnes niekam chodiť. Zas potom budeš strkať hlavu do záchoda uprostred noci."

„Máš ty vôbec poňatia... čo ja viem... ako funguje úzkostná porucha, aké sú jej príznaky a podobne?"

Z jeho strany zostalo nepríjemné ticho, presne ako som čakal. Prerušilo ho až klopanie opätkov jeho kožených topánok. „Pozri, vážne neviem, ako psychické ochorenia vnímate v dnešnej dobe. Predpokladám, že už nie sú takým tabu. Ale v mojej dobe ešte boli, ak si sa k niečomu takému priznal, dostal si nálepku blázna. A z toho plynie, že štúdium psychológie a psychiatrie nebolo... čo ja viem... dopekla, Michael, ja ťa nechcem uraziť."

„Si si istý?"

„Zjavne mi neuveríš, ale áno. Som si viac ako istý." Pochybovačne som nadvihol obočie, čakajúc na pokračovanie.

To však neprišlo. Dlhú, doslova nekonečnú chvíľu sme hľadeli jeden na druhého, až Tiberius sklopil pohľad a vrátil sa do svojej kajuty. Bez slova navyše sa prezliekol, nasadil späť na hlavu cylinder a vyparil sa zabávať.

Cítil som, ako sa posledné zvyšky pokoja z môjho vnútra vytrácajú. No znova narastajúcu nepohodou som sa rozhodol po zvyšok večera utopiť v knihách. Aj keď ma ich obsah v danej situácii nezaujímal, nútil som sa do čítania, len aby som sa niečím zamestnal.

⫷⫸

Lagos sme opustili ešte počas noci. Keď som ráno vyšiel na hornú palubu, znova ma všade naokolo vítalo len šíre more. Konečne sme smerovali do Ameriky, už sme nemali kde po ceste zastaviť a zdržiavať sa. Za prekvapivo slnečného a teplého počasia pôsobila inak dokonca aj samotná loď. Celá paluba ožila, cestujúci vychádzali na čerstvý vzduch s úsmevom na tvárach. Vojaci sa miešali medzi civilistami, všetci sa spolu rozprávali ako starí známi, ako skupinky dobrých priateľov.

Mňa až nečakane potešilo, keď som v prednej časti paluby našiel postávať Ambrosa. V rukách krčil akýsi kúsok papiera, zatiaľ čo pohľad upieral niekam do diaľky na rozľahlé morské vody.

„Ahoj," pozdravil som ho a zaprel sa rukami do chladného zábradlia. Odo dňa, kedy sme opustili brehy Talianska, sme sa nevideli. Prišlo mi, že nemám právo za ním chodiť a otravovať ho, najmä ak som netušil, čo presne robí. A následne som z ošetrovne prestal vychádzať úplne, takže možností bolo o to menej.

„Ahoj, Mike," odvetil, ale zrak ku mne neobrátil. „Tak ako to ide?"

„Niekedy mi príde, že dni by už ani nemohli byť dlhšie. Vážne nechápem, ako mohli ľudia v minulosti takto cestovať bežne."

„V tvojej dobe by sme doplávali do Ameriky skôr?"

„V mojej dobe by sme sadli do lietadla a boli tam behom niekoľkých hodín." Podobné lety dokázali byť takisto veľmi nudné, unavujúce a najmä zdĺhavé, ale rozhodne omnoho prijateľnejšie, než mesačná plavba. „Myslím, že aj vám by sa to páčilo viac."

Mykol plecami, konečne ku mne otáčajúc hlavu. Sprvu sa zarazil, akoby ho pohľad do mojej tváre úprimne prekvapil. Možno sa mu zazdalo, že ani nehovorí so mnou, ale so svojim bratom. Beztak mi podal papierik, ktorý doposiaľ žmolil medzi prstami pravej ruky.

„Telegram od Evelyn," dodal krátko.

Láska moja, veľmi mi chýbaš. Už počítam dni do tvojho príchodu. Rodičia pred pár dňami ochoreli, ocko včera večer zomrel. Ja a maličké sme v poriadku, nemôžeme sa ťa už dočkať. Dávaj si pozor. S láskou, Evelyn.

Papierik som mu vrátil a znova sa zaprel do zábradlia. „Zjavne si čakal lepšie správy."

„Počas cesty som nečakal žiadne správy."

„Možno by to tak bolo lepšie , nie?"

„Úprimne? Nemám ani poňatia." Očami prebehol po správe znova a následne papierik skryl do vrecka svojho kabáta. „Je mi jej otca ľúto, aj keď som ho nikdy nestretol. No Evelyn ho veľmi ľúbila a jeho smrťou teraz určite trpí."

„Snáď to jej mama zvládne."

Nechcel som sa ho pýtať, či vie, ako to s ňou dopadlo. Určite to vedel, ale ak to sám nepovedal, ja som nemal právo sa pýtať. Clio mi predsa hovorila, aby som to nikdy nerobil. Nepýtal sa duchov na smrť – ich vlastnú a zjavne ani žiadnu inú.

„Veľmi sa o ňu bojím, Michael."

„Je normálne báť sa o niekoho, koho miluješ. Clio si pred niekoľkými týždňami zlomila zápästie. Prepadli ju, keď išla za mnou do nemocnice, čiže to bolo teoreticky kvôli mne. V to ráno sme sa škaredo pohádali a chcela sa zmieriť tak, že ma príde počkať po konci praxe." Stále ma pri spomienke na ten večer striaslo. Všetko sa mohlo skončiť omnoho inak. „Ešte nikdy v živote som sa nebál tak veľmi, ako keď ju následne operovali. Bol to banálny zákrok, takmer bezrizikový. No ja som šiel zošalieť od strachu, že sa niečo predsa len stane. Nedokázal som ani pomyslieť na to, že by som ju stratil." Tak hrozne, ako v ten večer, som sa necítil ani pred pár dňami, keď nečakane skončila v nemocnici. A to už bolo čo povedať.

„Nemal by si si to dávať za vinu. Určite si nikdy nechcel, aby sa jej niečo stalo."

„Nie. Prečo by som mal niečo podobné chcieť?" opýtal som sa nechápavo, skôr sám seba ako Ambrosa. „Chcel som tým celým povedať to, že práve tie nie ideálne udalosti nám pomáhajú si uvedomiť, nakoľko naozaj toho druhého milujeme. Že občas až po prežití niečoho podobného si vieme lásku vážiť tak, ako by sme mali a ako si to zaslúži."

„To znie na jednej strane veľmi romanticky. Ale na tej druhej dosť hnusne."

„Hej," pritakal som, uhládzajúc si pravou rukou vlasy postrapatené ranným vetrom. „Ber to tak, že ona a bábätko sú v poriadku. Sústreď sa na to pozitívne, čo ti chcela touto správou povedať. Nie je chorá, ľúbi ťa a už sa na teba veľmi teší."

Podľa toho, čo mi Clio hovorila, spolu nestihli stráviť veľa času. Ani napriek tomu, čo všetko Ambrose urobil, aby mohol byť s milovanou ženou a ich dieťaťom. Prišlo mi naozaj tragické, že práve muž ako on sa nedočkal svojho šťastného konca.

„Nikdy predtým som v Amerike nebol, len som o nej mnoho počul. Niečo aj od Tiberia, toho úplne očarila."

„Povedal by som, že je to skvelé miesto na život, má mnoho výhod a úžasných možností. Samozrejme, nájdu sa mínusy, v niektorých smeroch dosť veľké, ale... asi by som nechcel žiť inde."

Kto vie, možno zo mňa hovorila len skutočnosť, že v iných častiach sveta som strávil veľmi málo času. Ísť niekam na dovolenku sa nemohlo rovnať skúsenosti, ktorú niekto nadobudol, ak v danej krajine žil a poznal jej každodennú realitu. No Amerika mala predsa niečo, čo ma zakaždým ťahalo späť. Na návrat do Štátov som sa zväčša tešil, nech už som sa mal na cestách s našimi hocijako dobre.

„Evelyn mi tiež zvykla rozprávať rôzne príhody z detstva. Vieš, prvé týždne v nemocnici to so mnou vyzeralo veľmi zle, takže... nemal som silu priveľmi na nič iné, ako na počúvanie rečí iných."

„Bola k tebe pridelená alebo sa proste chcela o teba starať, lebo si jej bol sympatický?" opýtal som sa s úsmevom a pravým lakťom do neho drgol.

„Povedal by som, že to bola kombinácia oboch faktorov. Prvých niekoľko dní to bola povinnosť. Hneď od nášho zoznámenia sme si skvele rozumeli a rada sa vracala na kus reči, prípadne ma len tak skontrolovať, keď mala cestu okolo od iného pacienta. Následne si služby menila s kým mohla, len aby bola pri mne alebo čo najbližšie."

„Vedela, že si ženatý?"

Prikývol, odrazil sa od zábradlia a otočil sa výhľadu na more chrbtom. „Vedela, preto si držala odstup a chovala sa veľmi profesionálne. Prvú pusu na dobrú noc som dostal, keď som jej povedal ako to medzi mnou a Carlottou vlastne je." S úsmevom sklonil hlavu, akoby nechcel, aby som videl nakoľko šťastného ho táto spomienka urobila.

„A to bolo asi kedy?"

„Nejako po dvoch týždňoch, keď tie najhoršie príznaky infekcie začali konečne ustupovať a mne bolo o niečo lepšie."

„Vzhľadom na vtedajšie pomery ste sa celkom ponáhľali," podpichol som ho.

Vo svojej mysli som sa ale v tom momente vrátil do momentu, kedy sme sa prvýkrát pobozkali ja a Clio. Mali sme za sebou tri schôdzky, ktoré... no, dopadli ako dopadli. Obaja sme sa viditeľne bavili, no z našich následných správ doslova kričalo, že si nie sme vôbec istí, či sa rande tomu druhému naozaj páčilo. Práve preto som si musel byť istý, že naša ďalšia schôdzka ju ohromí a ja z nej budem následne odchádzať plný sebavedomia. Chopil som sa teda šance, kúpil dva lístky a vzal ju na výstavu kryštálov a minerálov. Prvej pusy som sa dočkal ešte pred vstupom dnu, keď sa Clio dozvedela, kam máme namierené. Bola radosťou bez seba a skôr, než som sa nazdal, mi visela okolo krku a jej pery sa tisli na moje.

„Vzhľadom na pomery by Evelyn teraz vôbec nemala byť tehotná. Ja som zákonite ešte stále ženatý a my dvaja sme o svadbe ešte nepovedali ani pol slova."

„Je to len hlúpy stereotyp, ver mi. Nezáleží na tom, či sa niekomu dieťa narodí pred alebo po svadbe. Dôležité je, ako sa k rodičovstvu postaví."

Ambrose sa znova pousmial, otáčajúc ku mne hlavu. „Som rád, že to vnímaš takto."

„Prečo?" opýtal som sa nechápavo.

Skôr, než by stihol otvoriť ústa a odpovedať mi, zaujalo jeho pozornosť niečo iné. Muž, ktorý na palubu vykročil v honosnom smokingu a masívnej kožušine. Nezdalo sa mi, žeby som ho bol na lodi už predtým videl. Zjavne muselo ísť o jedného z nových cestujúcich. Jeho oblečenie ale nebolo to, čo upútalo našu pozornosť. To skôr jeho hlasný, dusivý kašeľ, ktorý pútal pozornosť každého naokolo.

„Inak..." začal som hneď, ako mi v súvislosti s mužom čosi napadlo.

Ambrose bol na neznámeho tak zahľadený, až mi sprvu prišlo, že ma ani nepočul. Až keď kývol hlavou a uistil ma, aby som pokračoval: „Pokojne hovor."

„Spomínal si mi, ešte v Benátkach, že sa mi budú snívať isté sny. Z frontu a tak, proste veci, ktoré ste vy dvaja zažili." Znova prikývol, stále pozorne sledujúc muža. Nešlo prehliadnuť, že ho to mierne ťahá do strany, pričom to znelo, že pľúca mu ide od kašľa až roztrhnúť. Aspoň, že mal v sebe toľko, aby si ústa prekryl vreckovou. „Včera sa to stalo. Nie v noci, ale keď..." na chvíľu som zmĺkol, prehltávajúc nepríjemné spomienky na včerajší deň, „to je jedno, proste sa mi snívalo. Neviem, čo presne sa mohlo diať, ale všade bolo hrozne veľa zranených vojakov, ty si pracoval aj s ostatnými lekármi a Tiberius priviedol svojho zraneného kamaráta... Lorenza? Áno, myslím, že tak sa volal."

„Môže byť, mal takého kamaráta."

„Vravel, že Rakúšania im hodili priamo do zákopu granát, okrem Lorenza zomreli všetci. Tiberiovi sa nič nestalo, lebo..."

„Lebo sa prechádzal naokolo a fajčil," dokončil za mňa, zakladajúc si ruky na hrudi. „Bola to bláznivá noc, útok sme skutočne neočakávali. Vedeli sme, že sa Rakúšania blížia, ale nik netušil, že prenikli už takto blízko."

„Takže si na tú noc spomínaš."

„Viac ako dobre, veď to bolo len pár mesiacov dozadu." Áno, v podstate mal pravdu. Pre neho išlo o niekoľko mesiacov, nie takmer celé jedno storočie. „Chceš sa opýtať na to, čo sa dialo s Tiberiom?" Prikývol som, nervózne berúc spodnú peru medzi zuby. Po očku som stále sledoval muža v kožuchu, ktorý sa jednou rukou zapretý o zábradlie lode vybral na prechádzku. „Nikdy predtým som sa s niečím takým nestretol. Videl som rodinný dar používať jeho aj otca, ale nikdy to nevyústilo do takýchto následkov."

„To preto, že si prestal dávať pozor?"

„Áno, pravdepodobne." Spomínal som si na jeho vydesený pohľad a bezradnosť. Na stole mu krvácal a nariekal pacient, okolo čakalo na ošetrenie množstvo zranených a jeho pomoc a pozornosť potreboval zrazu aj jeho vlastný brat. „Chcel pomôcť kamarátovi, no zabudol sám na seba."

„Čo si s ním potom robil? Viem, že si mu dal z jeho cigariet, ale... čo bolo potom? Ako dlho sa zotavoval?"

„Posledného raneného som ošetril nejako nad ránom, Tiberius dovtedy vyfajčil skoro celú škatuľku svojich zázračných cigariet – tie ho trocha upokojili a omámili. Nedovolil som mu, aby sa vrátil do tábora, zapísal som ho na zoznam zranených a vzal so sebou späť do nemocnice. V mojej posteli, stranou od všetkých, prespal takmer dva celé dni. A keď sa zobudil, skoro na nič z toho si nespomínal, až keď som mu začal rozprávať."

„A potom?"

„Na ďalší deň bol už v poriadku, akoby sa ani nebolo nič stalo. No videl som, že to ním otriaslo. Vyľakal sa, lebo taktiež netušil, že sa to môže takto zvrtnúť."

„Stalo sa to ešte niekedy znova?"

Pokýval hlavou, pomaly sa pohýnajúc z miesta. Pustil som sa teda zábradlia, strčil si ruky do vreciek a držal krok. Nesmel som zabúdať, že ja ich nikde nezdržím. Oni presne vedia, kedy, kam a prečo musia ísť. A pôjdu, aj keď ja budem s niektorým z nich uprostred rozhovoru.

„Ja teda aspoň o ďalšom incidente neviem. Skús sa opýtať jeho. Ak si teda bude na niečo spomínať."

„Jasné," odvetil som potichu. „Ambrose, myslíš si, že... no... že by som mohol dopadnúť podobne? Keby si nedávam pozor a precením svoje sily?"

„Podľa mňa áno, ale zas kto vie. Nezabúdaj, že ja tento dar nemám. Netuším ako presne ho používate a ako sa pri tom cítite, nakoľko vás to vyčerpáva a podobne. Všetko, čo viem, tak len sprostredkovane. Zo skúseností druhej osoby."

„Samozrejme, prepáč."

„Každopádne by som ti poradil, aby si si dával pozor. Najmä teraz, kým nemáš žiadne skúsenosti."

„Počkaj..." vyslovil som váhavo, zamýšľajúc sa nad jeho slovami. „Chceš povedať, že hoci tu teraz v skutočnosti nie som, tak by som mohol skúsiť svoju moc používať?"

„Áno, samozrejme."

Prekvapene som zažmurkal, hryzúc si do vnútornej strany pravého líca. Mohol mať pravdu. Ak mi včera Tiberius dokázal pomôcť, hoci pôvodne to nikdy robiť nemusel, prečo by som nemohol aj ja? Ak som, podľa všetkého, rodinný dar zdedil, mal by som byť schopný ho aj ovládať. Pokojne tu a teraz, teoreticky oddelený od môjho fyzického tela, ktoré zostalo v New Yorku.

„Ale dôrazne ti odporúčam, aby si to sám neskúšal. Ak máš záujem, požiadaj Tiberia o pomoc, dobre?" Sklamane som skrútil pery do grimasy, ktorú bolo aj lepšie, ak nevidel. Len ťažko sa mi hádalo, aký vzťah skutočne s bratom mali. Bolo medzi nimi mnoho faktorov, ktoré mohli človeka zaviesť.

„Ambrose..." začal som, ale on už pozornosť venoval jedine mužovi v kožuchu. Ten sa nečakane zastavil, naklonil sa ponad zábradlie a znova začal kašlať. Avšak omnoho agresívnejšie, čo som si sprvu myslel, že ani nebolo možné.

„Pane, ste v poriadku?" prihovoril sa mu Ambrose pokojným hlasom a zastal pri zábradlí kúsok od neho. Doprial mu tak dostatok priestoru a zároveň stál dostatočne blízko, aby ho muž jasne počul.

Pomaly k nemu otočil hlavu, utierajúc si chrbtom ruky ústa. „Samozrejme, nič mi n..." zasekol sa uprostred vety, sotva zočil Ambrosovu tvár. „To ste znova vy?! Už včera v noci som povedal, aby ste sa ku mne viac nepribližovali!" okríkol ho nečakane. Upútal tým pozornosť rovno niekoľkých najbližšie stojacich ľudí.

„Prepáčte, ale zjavne si ma s niekým mýlite. Nemám pocit, žeby sme sa my dvaja už stretli," odvetil Ambrose stále pokojným a rozhodným hlasom.

„No jasné, nehrajte tu na mňa tie vaše šarlatánske hry! Dobre viem, čo ste zač... Benátsky bosorák, či ako si to, dopekla, hovoríte!"

„Pane..."

„Ticho!" sykol, prekrývajúc si vreckovou ústa. Neuniklo mi, že do nej utrel krvavé sliny. „Dajte mi svätý pokoj, jasné?! Mňa žiadny váš pochybný biznis nezaujíma!"

„Samozrejme, prepáčte," ospravedlnil sa Ambrose, hoci za nič nemohol. Na tvári sa mu pritom udomácnil prazvláštny výraz – niečo medzi hnevom, sklamaním a prekvapením. Zjavne mu nebolo treba nič viac. Vedel presne, koho ten muž myslel a s kým si ho pomýlil.

„Ešte ani ten prekliaty lodný lekár nie je vo svojej kajute, človeka by tu mohlo aj vystrieť a nikto by prstom nepohol," zašomral ešte skôr, než by sa pobral ďalej. So znechuteným výrazom obišiel Ambrosa, znova kašľúc do vreckovky.

„Ach, dopekla," vzdychol Ambrose a takmer okamžite sa zvrtol na päte. Za mnou sa už ani neobzrel. Rýchlym krokom som ho nasledoval – mieril do svojej kajuty, dvere ktorej mi zabuchol rovno pred nosom.

Už-už som dvíhal ruku a chcel zaklopať, keď som si to rozmyslel a stiahol sa. Ja som nemohol byť ten, kto bude za Tiberia orodovať. Musel tak urobiť sám. Vysvetlenie jeho pobytu na lodi bolo čisto na ňom.

Ja akoby som tu naozaj ani nebol.

⫷⫸

Zvyšok dňa som strávil na ošetrovni. Osamote – len v spoločnosti svojich myšlienok, ktoré sa postupom času začínali znova vymykať kontrole. Tiberius sa neukázal, hoci ho zháňalo rovno niekoľko ľudí. Klopanie a následné búchanie na dvere, ktoré vo mne len rozdúchavalo plamene úzkosti, sa opakovalo niekoľkokrát. Cestujúci sa nebáli ani zvýšiť hlas, ak nedostali odpoveď a nik im neotvoril. U jedného muža som očakával, že vylomí dvere a dostane sa dnu násilím.

Napokon však všetci odišli a ja som sa mohol vrátiť ku knihám. Zbežne som si pritom ešte raz prezrel obsahy poličiek s liekmi. Niektoré som poznal, názvy iných mi nehovorili absolútne nič. Zjavne sa už dnes nikde nepoužívali a preto profesori nemali za potrebu nás ich učiť.

„No dopekla," vydýchol Tiberius hneď, ako vkĺzol dnu a zabuchol za sebou dvere. Kľúčom v zámke otočil tak rázne, až som si myslel, že ho v ňom rovno zalomí. Ešteže sme mali dva – ja som si vzal náhradný, aby som počas jeho flákania sa po lodi mal hocikedy voľnú cestu sem aj von. „Nerád to priznávam, ale asi som svoj plán nedomyslel tak úplne do konca."

„Ale," zatiahol som nezaujato, nedvíhajúc pritom oči od herbára, „dobehla ťa horda nahnevaných pacientov? Chvíľami som mal pocit, že vyvalia dvere."

„Bol si tu celý deň?"

Pokýval som hlavou. „Celý nie, ale som tu už dosť dlho na to, aby som vedel, koľko ľudí ťa márne hľadalo." Nadvihol som obočie a vyčítavo mu pozrel do tváre. Podľa výrazu plného zdesenia nebolo ťažké hádať, že to, čo nás čaká nasledujúce dni, bude hotová pohroma gigantických rozmerov. „Je to španielska chrípka, všakže? Jeden muž dnes ráno na hornej palube vykašliaval krv. A kašľať som počul aj ľudí, ktorí ťa sem prišli hľadať. Niektorí kričali, že majú horúčky, závraty, bolesti. Dokonca problémy s videním."

Sťažka sa nadýchol, na pár sekúnd zatvárajúc oči. Bál sa, naozaj sa obával toho, čo táto skutočnosť znamená. Na súši sa dalo utiecť pred akoukoľvek epidémiou či pandémiou – teoreticky, samozrejme. Ale čo na vode? Na lodi, ktorá sa z hodiny na hodinu premení na plávajúce ohnisko? Kam utiecť v takomto prípade?

„Učili sme sa o nej v škole," prehovoril som znova. „Druhá vlna bola omnoho smrteľnejšia, priniesla aj nové príznaky. Lekári ju často nedokázali diagnostikovať už ani v prvej vlne, príznaky sa krížili s tými pri..."

„Cholere alebo týfuse," dokončil za mňa, nechávajúc zatvorené oči. Pravou rukou sa stále zapieral do kľučky a chrbtom o dvere. Akoby pochyboval, že ho vlastné nohy unesú.

„Pacienti často krvácali z nosa a uší, mnohí kašľali toľko, až vypľúvali krv." Striaslo ma pri spomienke na muža z vrchnej paluby. „Smrť mohla prísť už do necelých dvoch dní od nakazenia a prejavu prvých symptómov." Už som ani nehľadel na šarlatána. Skrátka niekam pred seba, na neistý bod na stene povedľa dverí. „Zomierali s pľúcami plnými vody, doslova sa udusili." Tie slová som odriekal skôr sám pre seba, než pre neho. Nahlas som si opakoval to, čo som sa v škole naučil a pripravoval sa tak na udalosti, ktoré nás zjavne neminú.

Až keď som dohovoril a sklopil zrak, som si všimol, ako sa mi ruky držiace knihu trasú.

„Nemáme dostatok liekov," šepol som. „Teda... ty. Ty nemáš dostatok liekov, aby si nakazeným pomohol," opravil som sa a herbár zatvoril. „Nemáš lieky a nemáš žiadne praktické skúsenosti, ktoré by teraz chorým a čoskoro zomierajúcim pomohli. Vyštval si z tejto lode človeka, ktorého teraz cestujúci smrteľne potrebujú." Hovoril som potichu, ale o to viac dbal na dôraz každého slova. Chcel som, aby si uvedomil dôsledky svojich činov. Hoci o sto rokov neskôr, ale predsa.

Tiberius mlčal, snažila sa zhlboka a čo najviac pokojne dýchať, aby neprepadol panike. Istým spôsobom ma ten pohľad tešil. Rád som ho videl v úzkych, zahnaného do kúta jeho vlastnými činmi. Konečne sa presvedčil, že nie je nedotknuteľný a všetky jeho činy majú nejaké následky. A hoci pred nimi doposiaľ zjavne celkom šikovne utekal, teraz ho konečne dobehli. Jeho vlastná nerozvážnosť ho postavila priamo naproti smrti, ktorá si nevyberala. Neskláňala hlavu pred nikým. Brala všetkých, ktorý jej prišli pod ruku.

„Čo budeš robiť?" ozval som sa znova a vstal na nohy. Trasúce sa ruky som skryl do vreciek nohavíc. „Ako ich chceš liečiť?"

Na španielsku chrípku neexistovali žiadne vakcíny či univerzálne lieky, ktoré by ju dokázali zastaviť. Ak som si dobre spomínal z hodín farmakológie, v tej dobe mohol farmaceutický priemysel o nejakých antivirotikách ešte len snívať.

„Ambrose," vydýchol šarlatán napokon. Skoro som ho prepočul. „Musím nájsť Ambrosa."

„Už vie, že si na lodi." Moje slová zjavne ani nepočul. Sotva totiž dopovedal, znova natisol kľúč do zámky a odomkol. To však bola osudová chyba. Mal počkať, započúvať sa do zvukov na chodbe, ktoré kvôli mojim slovám prepočul.

Sotva totiž otvoril, skončil tvárou v tvár mužovi a žene, ktorí hneď na prvý pohľad veľmi súrne potrebovali lekára.