Michael

Vojnové filmy som nikdy nemal priveľmi v láske. Ani sám neviem prečo. So starým otcom sme ich však videli mnoho, najmä teda také, ktoré ukazovali diania v poľných alebo vojenských nemocniciach. Nikdy by mi ale nebolo napadlo, že podobné prostredie uvidím aj mimo televíznu obrazovku.

Zrazu som sa ocitol uprostred pekla, ktoré pre vojakov naokolo mňa predstavovalo bojové pole. Pomerne blízko sa ozýval krik, streľba a dokonca niekoľko hlasných výbuchov, ktoré akoby rozvibrovali celú zem naokolo. Ani tak ale neupútali moju pozornosť viac, ako desiatky, možno dokonca stovky zranených, nariekajúcich a o pomoc prosiacich vojakov. Všetci špinaví a od krvi, so zraneniami vážnymi a viditeľnými na prvý pohľad. Niekoľkí mali na sebe len škrabance alebo menšie podliatiny, no zostávali tu so svojimi vážnejšie zranenými priateľmi.

„Len pomysli na to, čo ťa čaká po vojne. Odídeš odtiaľto a už nikdy si nespomenieš, taký úžasný budeš mať život." Okamžite som sa otočil za známym hlasom. Medzi zranenými a tými, ktorí sa im snažili pomôcť, som rozpoznal Tiberia. Celý špinavý od zeminy podpieral mladého vojaka, ktorý nemohol mať viac ako devätnásť rokov.

„Bosorák..." zaúpel chlapec, tisnúc si pritom pravú ruku k boku. Pomedzi poodierané a dorezané prsty mu presakovala krv, farbiac mu uniformu do karmínovej. Toto zranenie ale rozhodne nebolo najhoršie. Ľavé stehno mal celé zaliate krvou a nohavice na mnohých miestach potrhané a poničené. „Dostaň ma... dostaň ma odtiaľto."

„Pracujem na tom, Lorenzo. Pracujem na tom," odvetil mu zadýchane. Neniesol len svoju vlastnú váhu, ale aj váhu mladého vojaka, ktorý sa do neho každým krokom zapieral viac a viac.

Okolo mňa sa prešmykli presne tak, ako by som tam ani nebol. Neistým a trocha rozkývaným krokom mierili k veľkému stanu, ktorý bol rozložený doslova uprostred ničoho. Napravo odo mňa sa vynímali akési kopce, pomedzi ktoré viedla stará zaprášená cesta. Keby ju sledujem, zjavne by som došiel na miesto najdivokejšieho boja.

„Hej!" zakričal znova Tiberius. „Bianchi! Kde je Ambrose?" Jeden z vojakov, ktorý sa skláňal nad zraneným kolegom, pozrel na šarlatána. Na ľavej paži zdobila jeho uniformu biela páska s červeným krížom.

„Niekde dnu, keď som ho naposledy videl, akurát operoval."

„Koho?"

„Kapitána Rizzoniho. Jeden z granátov dopadol tesne vedľa neho, prišiel o pravú ruku."

Od hrôzy som vytreštil oči, neisto nasledujúc Tiberia s Lorenzom. Musel som však dávať pozor, kam stúpam. Zranení sedeli a ležali všade, kam moje oči dovideli. Možno ešte ďalej, akurát temná noc a málo svetla skresľovali celé okolie.

„Vieš nám pomôcť? Je to zjavne dosť akútne." Kývol pritom hlavou na Lorenza, ktorého podopieral. Vzhľadom na jeho zranenia by nemal byť schopný ani stáť, nieto ešte chodiť. Stačil mi však jeden pohľad do šarlatánovej tváre, aby som sa uistil, že to bolo možné práve kvôli nemu. Chlapec cítil mnohonásobne menšiu bolesť preto, lebo Tiberius ju tlmil ako najlepšie len dokázal. Čím ale viditeľne vysiľoval sám seba.

„Prepáč, kamoš. Mám plné ruky práce, musíte počkať."

„Kým zomriem?!" sykol Lorenzo od bolesti a pohodil pritom hlavou – snažil sa tak dostať z očí zakrvavené pramene vlasov.

„Všetci sú tu na pokraji smrti," odvetil Bianchi, prekročil zraneného vojaka a čupol si k ďalšiemu.

„Nechám ti ho na chvíľu tu, pôjdem sa pozrieť za Ambrosom," navrhol zrazu Tiberius.

„Nie, nenechávaj... nenechávaj ma tu, prosím ťa!"

„Upokoj sa, Lorenzo. Tu sa ti nemá čo stať a ja som hneď nazad. Ak bude môj brat voľný, privediem ho za tebou."

„Bosorák..." zastonal, keď ho Tiberius donútil si čupnúť a potom sa posadiť na zem. S krikom pustil svoj zakrvavený bok a oboma rukami zovrel zakrvavené ľavé stehno. Sedieť vydržal sotva pár sekúnd, nariekajúc sa zvalil na zem a od bolesti si zahryzol do spodnej pery tak silno, až sa z nej spustila krv.

Tiberius sa k nemu sklonil, pokladajúc mu ruku na rameno. Zahľadel sa na chlapca, potláčajúc grimasu, ktorá sa mu tisla na tvár. „Hneď som..." začal zadýchane, prehýbajúc sa v páse. Lorenzo sa viditeľne upokojil, prestal v sebe dusiť bolestivé stonanie a zhlboka sa nadýchol. Oči vyvalil na nočnú oblohu, odkiaľ na zem dopadli prvé dažďové kvapky. „Hneď som späť, zatiaľ zatni zuby."

Vyškriabal sa na nohy a neistým krokom sa vydal smerom k stanu. Zatiaľ, čo Lorenza opäť premohla bolesť, som sa ja vybral za šarlatánom. Do stanu som vošiel iba niekoľko sekúnd po ňom, takže scénu dnu sme zhliadli v takmer identickom momente.

V zrazu až priveľmi jasnom svetle som zočil hrôzostrašnú realitu vojny. Lekári a zdravotné sestry mali plné ruky práce. Snáď všetci do jedného sa venovali zraneným, pričom vonku na nich čakala kopa ďalších. Vojaci plakali a nariekali, prosili snáď aj neexistujúce božstvo, len aby im niekto pomohol a zbavil ich bolesti. Mnoho z nich však ležalo úplne potichu a nehybne, akoby už boli po smrti – ďaleko od tohto miesta a jeho bolesti.

„Ach, dopekla," zaklial Tiberius, rozhliadajúc sa naokolo seba. „Ambrose!" zakričal, čo mu hlasivky stačili. V tom obrovskom chaose to však bolo zbytočné. Počuli ho len ľudia najbližšie k nemu, ktorí mu venovali rýchly pohľad. Jeho brat medzi nimi však nebol.

Pobral sa teda ďalej, pýtajúc sa hocikoho, kto mu bol ochotný odpovedať. Správne ho nasmerovala až jedna zo sestričiek, posielajúc ho úplne dozadu. Rozhodným krokom som ho nasledoval, venujúc pritom ale pozornosť aj dianiu naokolo. Sledoval som od sústredenia vyčerpaný personál, ktorý robil pre zranených prvé aj posledné. Vymieňali zakrvavené obväzy, podávali lieky proti bolesti, čistili a zašívali rany, prípadne operovali priamo na mieste. V nesterilnom prostredí, s obmedzeným zdravotníckym materiálom a hlavne s neutíchajúcim chaosom všade naokolo. Dokonca cez bolestivé vzdychy a plač bolo počuť, že vojna zúri len o niekoľko kilometrov ďalej.

„Ambrose!" skríkol Tiberius hneď, ako konečne zbadal brata. Rukávy zakrvaveného operačného plášťa mal vytiahnuté až po lakte a na rukách rukavice, ktoré boli takisto poznačené karmínovou. Na stole pred ním ležal v bezvedomí vojak, ktorému až po lakeť chýbala pravá ruka. „Ambrose!"

Do tej chvíle sa viditeľne sústredil len na svoju prácu. Pri počutí známeho hlasu, ktorý kričí jeho meno, sa však obzrel a medzi ľuďmi takmer okamžite našiel svojho mladšieho brata. „Čo tu robíš, si zranený?" Jemne modrastými očami po ňom rýchlo prebehol, nachádzajúc na jeho uniforme niekoľko krvavých škvŕn. „Čo sa stalo? Odkiaľ krvácaš?"

Tiberius pokýval hlavou, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. „Tá nie... je... nie je moja."

„Bežal si sem alebo čo? Sotva lapáš po dychu."

„Nie, ja..." Vyčerpane ukázal za seba, ale vetu nedokončil. Akoby ho hľadanie brata obralo aj o zvyšné sily, ktoré mu po pomáhaní Lorenzovi zostali.

„Tiberius," neisto, až preľaknuto oslovil brata, ktorý opäť pozrel na neho. „Čo je? Nie som slepý, niečo s tebou nie je v poriadku."

„Ja som..." načiahol sa za bratovou zakrvavenou rukou a za pravé zápästie si ho pritiahol bližšie k sebe, aby nik nepočul čo mu hovoril, „Lorenzo... je vážne ranený. Pomohol som mu sem prísť, inak by..." Videl som, nakoľko chcel svoje slová dokončil. Avšak ešte stále držiac brata za zápästie pomaly klesol k zemi a posadil sa, skláňajúc hlavu.

„Čo je to, dopekla, s tebou? Nehovor mi, že nie si zranený, veď nevládzeš ani stáť."

„To sa ti práve... snažím vysvetliť," dostal zo seba šarlatán stále zadýchane. Voľnou rukou si pritom utrel nos, zanechávajúc na hrane ukazováka krvavú škvrnu. „Otec mi hovoril, že ak... ak sa priveľmi... vysilím, tak..." Mykol plecami, nechávajúc ďalšie slová zaniknúť v tichu. Na Ambrosa opäť pozrel s doslova mučeníckou grimasou v tvári.

„Ty si ho sem dotiahol tak, že si celú cestu tlmil jeho bolesti? Aby vládal chodiť?" dokončil Ambrose za neho, vyťahujúc zo zadného vrecka nohavíc vreckovku. Úprimne ma šokovalo, že krv ju sfarbila až potom, čo si ju vzal Tiberius. „Ako dlho to asi bolo?"

Tiberius pokýval hlavou, znova si zotierajúc krv z nosa. „Nechal som... ho vonku... pred... pred stanom. Nemohol som už..."

„Je to veľmi vážne?" Prikývol. Trocha sa pritom predklonil, opierajúc sa čelom o bratovu hruď. Ambrose okolo neho prehodil voľnú ruku, akoby ho chcel objať, pričom sa s panikou v očiach obzrel naokolo seba. Akoby hľadal záchranné lano... pomoc niekoho konkrétneho. Napríklad ich otca, ktorý by určite vedel, čo má v takejto chvíli urobiť. „Tiberius..." vyslovenie jeho mena šarlatána viditeľne dostatočne prebralo. Trhol sebou a okamžite sa od brata odtiahol, hrdo zdvíhajúc hlavu. „Zostaň tu sedieť, dobre? Pôjdem za Lorenzom."

„Hodili granáty rovno... rovno do zákopu. Lorenzo prežil... ako jediný."

„Vy ste sem šli pešo až od zákopu?" opýtal sa úplne zhrozený. „Boli to Rakúšania?"

„Tie svine," zaklial, otočil hlavu a odpľul si. „Odišiel som len chvíľku.... predtým, ja... bol som si... zapá-zapáliť."

Ambrose sa aj napriek vážnosti situácie pousmial a nežne pobúchal brata po chrbte. „Nerád to priznávam, ale na tých tvojich cigaretách predsa len niečo bude." S týmito slovami bratovi postrapatil vlasy a vstal na rovné nohy.

Vydal rozkaz, aby zraneného kapitána bez pravej ruky uložilo medzi ostatných ošetrených a čakajúcich na transport do nemocnice. Jedna zo sestričiek mu vo veľkom plechovom lavóre priniesla čistú vodu, aby si umyl ruky a následne zakrvavenú vodu opäť vymenila. Ambrose medzitým poslal dvoch vojakov, ktorí mu zjavne asistovali aj predtým, aby našli Lorenza a okamžite ho priniesli sem k nemu. Aj napriek tomu, že na ošetrenie čakalo mnoho ďalších, ktorí prišli skôr.

Kým čakali, vzal bratovi z ruky vreckovku, ponoril ju do čistej vody a znova sa vrátil k nemu. Kľakol si, berúc Tiberia za bradu a dvíhajúc mu hlavu. „Otec mi nikdy nepovedal, čo by som mal v takejto chvíli robiť," prehovoril Ambrose čo najtichšie, aby ho nik naokolo nepočul. Opatrne sa pritom snažil mokrou vreckovkou očistiť bratovi tvár, ktorá bola celá zafúľaná od prachu, zeminy a blata. „Trocha mi to pripomína časy, keď sme boli deti," podpichol ho, zjavne, aby troška uvoľnil atmosféru.

„Potkol si ma... na moste, vtedy... keď som mal... päť rokov."

„Áno, spadol si a vybil si oba predné zuby. Mama ma skoro zahlušila, lebo si domov prišiel celý od krvi a mal si pritom na sebe čisto novú košeľu."

„A poslala ma hore, aby... som sa umyl."

„A ja som potom šiel za tebou a pomohol ti. Od sĺz a sopľov si si nevidel na koniec nosa, nieto ešte aby si sa zvládol poriadne poumývať." Pristihol som sa, ako sa usmievam spolu s nimi oboma. No aj napriek bezútešnej situácii naokolo to bola milá a komická predstava.

„Stratil som... pušku. Niekde počas cesty. Skĺzla mi... skĺzla mi z pleca."

„Ďalšiu? Pomaly ti už novú ani nedajú, striedaš ich ako ponožky."

Tiberius mykol plecami a odhrnul si pritom niekoľko strapatých kučier z čela. „Som pridobrý strelec na to, aby... aby mi nedali... ďalšiu."

„Nehovorím, že nestrieľaš dobre, ale rozhodne sa nájdu aj lepší," schladil ho Ambrose okamžite, vstal a ešte raz namočil vreckovku. Bez slova navyše sa vrátil k bratovi, ktorý sa zastretým pohľadom obzeral naokolo. Rovnako ako Ambrose pred chvíľou... akoby niekoho v tom dave hľadal. Akoby dúfal, že medzi zhruba desiatimi doktormi, dvomi tuctami sestričiek a ďalšími pomocníkmi, nájde niekoho konkrétneho. „Zostaň tu, kým ošetrím Lorenza, dobre? Rozhodne sa nemotaj niekde vonku, ešte ťa trafí zblúdilá guľka."

„Mňa nikdy," uistil ho šarlatán. „Mohol by som... pohár vody? Je tu teplo ako v... ako v pekle."

„Samozrejme." Ambrose sa obzrel ponad plece za jednou zo sestričiek. Mladučkou, ale viditeľne skúsenou a ostrieľanou dievčinou s veľkými hnedými očami. „Lora, prosím Vás, prineste môjmu bratovi napiť."

„Áno, pán doktor."

„Kráska, našiel... by sa, prosím, aj nejaký... alkohol? Brandy, koňak alebo..." dodal Tiberius a čo najzvodnejšie sa na ňu v usmial. V danej situácii mu to však zjavne nepomohlo, keďže sestrička sa akurát zasmiala, sklonila hlavu a odobrala sa splniť prianie svojho nadriadeného.

Dvojica vojakov, ktorú poslal Ambrose po Lorenza, sa vrátila skôr, ako Lora s pohárom vody pre Tiberia. Čo najopatrnejšie nariekajúcemu chlapcovi pomohli dole z nosidiel a hore na stôl, kde ešte pred chvíľou ležal vážne zranený kapitán. Chlapec bol od bolesti do tváre celý bledý a spotený, sotva držal otvorené oči. Zuby zatínal v bolestivom kŕči.

„Kamoš, hovoril som ti... že Ambrose..." začal Tiberius a po štyroch sa doplazil bližšie ku stolu. Vzal Lorenza za ruku, ktorá mu visela cez okraj. „Pomôže ti."

„Bosorák..." zaúpel, zatiaľ čo si Ambrose naťahoval čistý pár rukavíc.

„Nerozprávaj." Slabučko sa na neho usmial, prijímajúc od sestričky najprv pohár vody, ktorý vypil skoro na jeden hlt. Omnoho viac ho ale potešil pohľad na striebornú ploskačku, ktorú mu podala. „Ďakujem, Lora." Žmurkol na ňu a rovno si aj odpil. „Ambrose," oslovil brata a načiahol k nemu pravú ruku, ponúkajúc alkohol. „Na posilnenie."

„V práci nepijem."

„Suchár," zatiahol a znova si odpil – priadny dúšok za seba a následne aj za brata. Tvár zvraštil do grimasy, sotva ho alkohol popálil v hrdle.

Kým sa šarlatán prizeral, jeho brat sa pustil do práce. Roztrhol Lorenzovi nohavice, aby mal lepší prístup k jeho zranenému stehnu. Rana pôsobila rozsiahlo, tiahla sa mu až po koleno. Mal v nej zabodnutých mnoho drobných predmetov, ktoré Ambrose odhadol na úlomky zo spomínaného granátu. Niekoľko rovnakých kusov mal zabodnutých aj do rany na boku. Na stehne viditeľne ale prenikli omnoho hlbšie a napáchali viac škody. Ambrose sa ich za pomoci chirurgických kliešťov snažiť vybrať čo najopatrnejšie, zatiaľ čo obe sestričky po jeho boku minimalizovali krvácanie z novo otvorených rán.

Lorenzo celý čas bolestivo zatínal zuby, ale... predsa len nereagoval ako zranení naokolo. Nekričal a neplakal. Takmer bez pohybu ležal, oči upieral do stropu a skrátka čakal. Keď sa ho Ambrose niečo pýtal, odpovedal mu pomerne pokojným hlasom.

To všetko preto, lebo Tiberius stále vytrvalo držal jeho ruku. Aj napriek smrteľnej únave v očiach. Čelom sa opieral o jednu z nôh stola, pričom si sotva počuteľne niečo mrmlal sám pre seba. Ruku svojho kamaráta ale nepustil ani na chvíľu.

„Bolí ťa ešte niečo, Lorenzo?" opýtal sa ho Ambrose. Veľmi opatrne pritom z jeho stehna odstrihol niekoľko kúskov potrhanej kože a mäsa z okolia tých najhoršie vyzerajúcich miest, ktoré zasiahli úlomky granátu. „Hlava alebo hocičo iné?"

„Ja neviem... všetko ma bolí."

„Daj si koňak!" zvolal Tiberius a vystrel dohora ruku s ploskačkou. Hlavu pritom ale nezodvihol, zostal sa čelom opierať o nohu stola. „Alebo nie... počkaj, mám... mám niečo lepšie." Položil alkohol a nešikovne jednou rukou zašmátral po vreckách. „Dopekla," zanadával a kamarátovu ruku pustil.

Lorenzo sa v tom momente rozkričal bolestivejšie, než som kedy koho počul. Mykol sebou tak prudko, až ho Ambrose skoro nechcene poranil nožnicami. Tiberius spanikáril takisto, ale keď sa za jeho rukou načiahol znova, celý sa zakolísal a dopadol chrbtom na zem.

„Dajte mu viac morfia, rýchlo!" prikázal Ambrose druhej sestričke, zatiaľ čo Lora sa pokúšala Lorenza upokojiť. Ambrose rýchlo položil nožnice a podišiel k bratovi, ktorý len vysilene upieral oči do stropu. „A ty sa už nikoho a ničoho nedotýkaj, lebo ťa tu rovno vystrie!" zahučal na neho a pomohol mu posadiť sa. Chrbtom ho oprel o nohu stola a čupol si pred neho. „Ja viem, že mu chceš pomôcť. Ste kamaráti od prvého dňa, rozumiem tomu. Ale ani jeden z nás nevie, čo by sa ti mohlo stať, keby v tom pokračuješ. Drž sa skrátka stranou a neprirábaj mi robotu. Čaká tu na mňa ešte dobrá desiatka vojakov, nemám čas motať sa ešte aj okolo teba."

„Asi... budem..." Nestihol ani dopovedať, keď sa krátko rozkašľal a potom z úst vypľul krv – rovno bratovi do tváre a na operačný plášť.

„Preboha!" skríkla zhrozene Lora, ktorá celý incident videla. „Pán doktor..."

„To nič, sústreďte sa na svoju prácu!" prikázal Ambrose a znechutene si zotrel krv z tváre. Len sťažka by sa mi však hádalo, kto bol v tej chvíli viac vydesený. Obaja len neveriacky hľadeli na toho druhého, pričom oči mali plné hrôzy a strachu. „Hlavne pokoj, dobre? Nič sa nedeje, to... to prejde, neboj sa," prehovoril napokon čo najrozhodnejším hlasom.

„Neotrčím ti tu kopytá... neb-neboj sa," zažartoval Tiberius, chrbtom ruky si pritom utierajúc krvavé ústa.

„To by si sa opovážil. Otec by ma roztrhal v zuboch, lebo som nedal dostatočný pozor na jeho malého Tiberia."

„Vždy... vždy ťa mal... radšej." Odkašľal si, znova vypľúvajúc krv. „Ale mama nie... mama mala..."

„Mama mala radšej teba, je viem." Prehľadal bratovi vrecká, kým nenašiel škatuľku cigariet a zápalky. Jednu vybral, zapálil a podal šarlatánovi, ktorý sa slabučko pousmial. V pozadí sa pritom stále ozýval Lorenzov plač, miešajúci sa s chaosom naokolo. „Toto ťa na teraz zamestná, dobre? Keď dohorí, zapálim ti ďalšiu."

„Ale keď... Ambrose, keď..."

„Ja viem, keď nie si plne pri sile a pri zmysloch, nie si odolný voči tomu, čo v nich je." S týmito slovami na neho žmurkol, až otcovským spôsobom ho pohladil po vlasoch a vrátil sa k svojej práci.

Lorenzove zranenia doošetroval čo najrýchlejšie – vybral zvyšné úlomky, ktoré mohol, rany prečistil a čo najdôkladnejšie obviazal. Okrem podania ďalších liekov proti bolesti pre neho viac urobiť nemohol. Kľúčové bolo, aby sa čo najskôr dostal do nemocnice, čo vojakom, ktorý ho odnášali medzi ostatných ošetrených a čakajúcich na prevoz, aj výrazne prízvukoval.

Po očku priebežne kontroloval šarlatána, ktorý však poslušne sedel na mieste. Opretý o nohu stola si so zavretými očami vychutnával svoje zázračné cigarety – skolil ho jeho vlastný výtvor, na ktorý bol natoľko hrdý. Kým pod rukami jeho brata prešlo ešte mnoho zranených, Tiberius už ani necekol. Nevidel, koľko krvi skončilo na Ambrosových rukách a rovnako nevidel ani tváre troch vojakov, ktorý vykrvácali priamo na stole, o ktorý sa opieral. Aj napriek najlepšej snahe jeho brata, ktorý fungoval na stodesať percent. Všetky jeho úkony boli rýchle, adekvátne a presné. Bolo zreteľne vidno, že sa v týchto podmienkach vie pohybovať a nerobia mu problém.

Ani napriek tomu ale nad smrťou nevyhral zakaždým.