Clio

Pľúca som mala plné vody a chladu.

Nemohla som dýchať, myslieť a ani sa pohnúť.

S očami rozšírenými od strachu som hľadela do temnoty všade naokolo seba, a hľadala v nej hocijaký záchytný bod. Niečo, čo by som mohla uchopiť, podľa čoho by som sa dokázala orientovať a nájsť cestu preč.

Veľmi dlhý čas, snáď nekonečné minúty a hodiny, som však bola odkázaná len sama na seba. Moja myseľ sa zasekla niekde, kam moje telo nasledovať nemohlo. Preto som si nedokázala pomôcť. Zostávalo mi čakať, dúfať a pokúsiť sa prežiť. Stále dookola sa snažiť dýchať, aj keď to bolo blízko nemožného.

A to mi zmysel nedávalo.

Načo vzduch, ak tu bola len moja myseľ? Moje podvedomie?

Alebo... žeby nie?

Chcela som zakričať, zvriesknuť a upútať na seba pozornosť, nech som bola kdekoľvek. Nevyšiel zo mňa však ani hlások – akoby som skutočne nemala žiadne hlasivky. Boli tu so mnou len moje chaotické myšlienky, ktoré nemali konca. Znova a znova som videla isté momenty svojho života. Svoje detstvo, zoznámenie s Derekom, mamin odchod do sveta, nástup na vysokú, zoznámenie s Michaelom, Rylandom, Dayshou...

Michael...

Zrazu sa všetky moje spomienky sústredili jedine na neho. Na všetko, čo sme spolu prežili – dobré aj zlé. Dni plné smiechu a lásky, ale rovnako naše hlúpe hádky a nedorozumenia.

Pokúsila som sa zakričať jeho meno.

Naokolo mňa ale zostalo len ohlušujúce, takmer až smrteľné ticho.

Bola som sama.

V tichu, chlade a úplnej prázdnote.

⫷⫸

„Clio..."

Myklo ma, keď niekto láskavo vyslovil moje meno. Bolo až neuveriteľné, že znova počujem nejaký hlas. Ľudský hlas.

„Clio..." Zľahučka som zaklipkala mihalnicami a zažmúrila do jasného svetla niekde vysoko nado mnou. Videla som sivú oblohu, ktorú pokrývali husté, ťaživé mračná.

„Michael," zašepkala som zachrípnutým hlasom. Konečne som mohla hovoriť a hlavne voľne dýchať. Chladný vzduch ma pálil v nose a pľúcach, bolela ma zrazu úplne celá hruď... celé telo, ktoré bolo znova veľmi skutočné.

„Ahoj," pozdravil ma ženský hlas. Cudzinka ma pritom nežne pohladila po vlasoch a niečo mi vybrala z ľavej dlane. Až vtedy som si všimla, že som v nej mala vloženú sklenenú guľu. Identickú tej, ktorú som nedávno odovzdávala Evelyn. „Volám sa Carlotta Algarottiová, veľmi som sa na teba už tešila."

„Kde to som?"

„V Benátkach." Pomohla mi posadiť sa, stále mi však zostávajúc nablízku. Bola nádherná, na plecia jej padali dlhé pramene hnedých vlasov, zatiaľ čo jej zelenkavé oči sa na mňa usmievali ešte jasnejšie, ako jej pery. „Bola si tu niekedy predtým?"

„V skutočnosti nikdy."

„To je veľká škoda." Prikývla som a za jej pomoci sa postavila na neisté nohy. Boli sme na kamennom moste, ktorým som už predtým prešla. Za nami sa do výšky týčil oranžový rodinný dom. „Neviem, koľko času spolu máme. Ale pokúsim sa ti tvoj pobyt tu spríjemniť čo najviac. Vyzeráš, že potrebuješ oddych."

„To áno," súhlasila som s ňou. Od domu som pozrela späť k nej. „Carlotta, prosím ťa... ja som... ja som z tohto celého hrozne zmätená. Neviem, ako som sa ocitla tu a neviem ako tomuto celému mám rozumieť."

„Ja asi nie som tá pravá, ktorá by ti to mala vysvetľovať. Som tu len preto, aby si nebola sama, Clio."

„A dokedy tu musím zostať?"

Nedokázala som si spomenúť, čo presne mi Ryland hovoril. Spomínala som si na príchod k nemu domov a na všetko, čo sa udialo potom. Na posledné dve cesty s bratmi a na posledných niekoľko minút, počas ktorých som videla Michaela a bola s ním.

„Ja naozaj neviem, prepáč mi."

„To nič," uistila som ju.

Spolu sme sa pomalým krokom vybrali smerom k domu. Vzbudzoval vo mne rôzne pocity, najmä po poslednej návšteve. Bola plná zmiešaných emócií a hlavne mi dala úplne nový pohľad na Tiberia. Jeho chovanie k synovi vo mne vzbudilo pocity, ktoré som si do tej chvíle v súvislosti s ním nedokázala ani predstaviť.

Prekvapilo ma, že sotva sme vošli dnu, tak som na stoličkách pred ordináciou uvidela sedieť ľudí – dve mladšie ženy a dvoch mužov, pričom jeden z nich už bol postarší. To ale nebolo ani trocha zvláštne. Čo mi doslova vyrazilo dych, bola ich podoba. Všetci štyria boli čiernobieli. Doslova ako nejaká spomienka zo starej fotografie či z historického filmu. Nie priehľadní duchovia, ktorí by poletovali niekoľko centimetrov nad zemou. Ale vyblednuté spomienky dávno pominutej doby.

Potom tu ale bola Carlotta. V celej svojej krásne, v jasne žltých šatách s bielymi kvietkami a v bielom pletenom svetríku. Ani trocha sa na nich nepodobala. Pôsobila skutočne, presne ako ja. Popri pacientoch som prešla v oblečení, ktoré som mala naposledy na sebe a oni nepovedali ani pol slova. Dokonca ani nezodvihli pohľad.

„Prečo..." začala som neisto, pokladajúc ruku na drevené zábradlie schodov. Bolo rovnako hmotné, ako počas mojich predošlých návštev. „Aj ty ich vidíš čiernobielo?"

„Áno, presne ako ty."

„To preto, že sú dávno po smrti? Sú len spomienkami osôb, ktorými kedysi boli?"

„Nie som si istá, Clio. Pre mňa je toto celé takisto nové, nikdy predtým som tu s nikým nebola. Nikdy si nik nežiadal moju prítomnosť a pomoc."

Chápavo som prikývla. „Neuraz sa, prosím, ale ako to vlastne vyzerá v posmrtnom živote?" Každý z nás počul nejaké tie predstavy a dohady. Ale kto mohol skutočne hovoriť zo skúsenosti? Jedine mŕtvi, ktorí sa boli ochotní podeliť. „Rada by som to vedela čo najpresnejšie. Chcem... chcem pochopiť. Kvôli tebe, kvôli nim..." Kvôli každému, kto mal s celou touto situáciou niečo spoločné. Kvôli Michaelovej zosnulej rodine, ktorá bola omnoho neobyčajnejšia, než by som si bola kedy myslela.

„Naozaj veľmi ma to mrzí, ale aj v tomto smere existujú nejaké zábrany, ktoré nesmieme prekročiť. Porozprávať niečo z môjho života, z mojej minulosti je jedna vec. Ale otvorene hovoriť o tom, čo nastane po smrti..." Veľavýznamne sa odmlčala a pomaly sa vydala schodmi hore.

S nepríjemným pocitom v hrudi som pevnejšie zovrela zábradlie a vydala sa za ňou. Pacienti pred ordináciou nás naďalej ignorovali a hľadeli si svojho. Až do chvíle, než sa doktorove dvere neotvorili. Okamžite som zostúpila o dva schody nižšie, aby mi nič neuniklo. Medzi dverami sa zjavil Luciano Algarotti, ktorého som už poznala z Tiberiovej spomienky.

„Ahoj, Clio," pozdravil ma s vrelým úsmevom skôr, než by zavolal dnu jednu z pacientiek.

„Dobrý deň, pán Algarotti," odpovedala som trocha neisto. Prekvapilo ma, že hoci som ho videla rovnako v čierno-bielej podobe, on vnímal moju prítomnosť. A dokonca poznal moje meno – aj napriek tomu, že sme sa nikdy predtým osobne nevideli a netušil, že prídem... sem.

Bez slova som sledovala ako sa milo prihovára svojim pacientom a ako napokon zatvára dvere za jednou z nich. V každom jeho pohybe bolo vidno, že presne vie, čo robí. Išlo o nacvičené, každodenne opakované úkony, ktoré už robil úplne automaticky. Oddane sa zhováral s ľuďmi, ktorí mu zverili svoje zdravie a svoj život.

Carlotta na mňa čakala na vrchole schodiska. Odtiaľ sme do obývačky prešli spoločne. Netušila som, čo presne tu chce robiť, ale oddane a bez otázok som ju nasledovala, až kým sa neposadila do jedného z kresiel.

Zmätene som pokrčila obočie. „Čo presne tu chceme robiť?" opýtala som sa napokon, prestupujúc z nohy na nohu. Ak nič iné, užívala som si aspoň pocit, že znova nič necítim. Žiadnu bolesť, nepohodu alebo únavu. Možno sprvu, ale teraz už nie.

„Budeme čakať a nejako si krátiť čas. Ak by si chcela, môžem ti poukazovať aj mesto."

„To by bolo od teba veľmi milé." Podišla som k malej sedačke, ktorá bola vedľa kresla a posadila sa. Mala pravdu, čas bol teraz na našej strane. Bolo iba na nás, ako ho vyplníme.

Oči mi úplne automaticky padli na zrkadlo nad krbom. Bolo rovnako krásne, ako prvýkrát, možno dokonca ešte krajšie. Najhoršie bolo, že som si nedokázala ani predstaviť, ako na ňom Tiberius a jeho mama spoločne pracujú. Ako do rámu osádzajú jednotlivé kamienky. Najhoršie ale asi bolo, že som si jeho samotného nedokázala predstaviť ako malého chlapca. Nie, keď som poznala jeho povahu teraz a netušila pritom, čo viedlo k jej vývoju.

„Koľko ti toho o mne Ambrose povedal?" opýtala sa zrazu Carlotta a znova tak upútala moju pozornosť. Pravú nohu si ladne prehodila cez ľavú, držiac úsmev na svojich perách.

„Veľa nie, prepáč. Riešili sme iné záležitosti a vodili ma po iných spomienkach. Ale videla som ráno, kedy prišiel Tiberius domov z vojny. A teba s malým Adrianom."

„Bolo to krásne ráno, aj napriek všetkému."

„Milovala si ho, však? Nebolo to len chvíľkové pobláznenie a nezáväzné milovanie."

Bez váhania prikývla. „Sprvu mi bol hrozne nesympatický. Stále každému skákal do reči, rozprával hlúposti a päť minút sa nedokázal tváriť vážne. Nechápala som, ako môžu byť on a Ambrose bratia." Potichu sa zasmiala, prepletajúc si v lone prsty oboch rúk. Na ľavom prstenníku sa jej stále leskla obrúčka.

„Tvoj prsteň..." načiahla som sa za jej ľavou rukou a nežne ju za ňu vzala. Palcom som prešla po jednoduchej zlatej obrúčke. „Prečo si ho stále nosila?"

„Sprvu som nechcela, aby si Luciano niečo všimol. No a potom som na niečo tak malé úplne zabudla, mala som plné ruky práce s omnoho dôležitejšími a krajšími aktivitami."

Pousmiala som sa. „Aké bolo stať sa konečne mamou?" Úprimne ma zaujímala jej odpoveď. Najmä ak som vedela, čím všetkým si prešla a ako veľmi ju to zranilo. „Viem, čo sa ti prihodilo a naozaj veľmi, veľmi ma to mrzí. Žiadna žena by si podobnou bolesťou prejsť nemala."

„Nemala, to máš pravdu," pritakala sťažka. „Ale mám pocit, že o to viac som si potom užila svoj čas s Adrianom. Každú chvíľu som považovala za zázrak a nič, naozaj nič som nebrala ako samozrejmosť."

„Naozaj mi láme srdce pomyslenie na to, že..." Sťažka som sa nadýchla, ale cez zovreté hrdlo som chvíľu nedostala ani hlásku. Oči sa mi pritom podliali slzami. „Že si s ním strávila tak hrozne málo času. Že skrátka... nemal pri sebe po zvyšok života ani jedného zo svojich rodičov. Vlastne nikoho z rodiny."

„Poznala si ho?"

„Nie, osobne nie, bohužiaľ." Zjavne nikdy ma to neprestane mrzieť. Bolo by na nezaplatenie vypočuť si slová niekoho, kto mal k môjmu drahému snúbencovi tak blízko. Možno naozaj bližšie, ako v niektorých smeroch jeho rodičia. „Ale od jeho vnuka som o ňom počula veľmi veľa. Bol to skvelý, inšpiratívny a cieľavedomý muž. Miloval svoju prácu a svojich pacientov."

„Som veľmi šťastná, že kráčal po stopách svojich predkov."

„Vedela si o tom celom? O ich rodinnom dare liečiť a tak?"

„Áno, rozhodli sa mi to povedať pomerne skoro. Dokonca ešte predtým, než sme sa s Ambrosom zasnúbili." Prekvapene som sa pousmiala, zaháňajúc slzy. „Neviem, čo ich k tomu práve vtedy viedlo, najmä ak on ten cenný dar nezdedil, ale som rada. Dal mi najavo, že o mňa skutočne stojí a chce ma do svojej rodiny."

„Vedela by si mi ukázať nejakú vašu spoločnú fotografiu? Napríklad zo svadby? Veľmi rada by som vás videla spolu." S Evelyn boli prekrásny pár, to bolo vidieť hneď na prvý pohľad. Ale jeho s Carlottou som si tak úplne predstaviť nedokázala. Ani napriek tomu, že som ju videla s Tiberiom, ktorý sa bratovi veľmi podobal.

„Samozrejme, poď."

Odviedla ma na vrchné poschodie, ktoré som doposiaľ nikdy nevidela. Bola to dlhá chodba so šiestimi dverami, medzi ktorými steny zdobili svietniky. Za ich svetla sme vošli do dverí, ktoré za sebou ukrývali maličkú spálňu s detskou postieľkou v rohu.

Kým ja som sa posadila na kraj ustlanej manželskej postele s pastelovo žltým paplónom, Carlotta zamierila do skrine. Postavila sa na špičky a z vrchnej poličky, kde mala uložených niekoľko klobúkov, vytiahla malý album. Podala mi ho, kým ona ešte zbežne zrovnala šaty zavesené na drevených vešiakoch. Akoby ešte stále záležalo na tom, či sú zavesené úhľadne.

V koži balený tenučký album som trocha neisto otvorila, nachádzajúc dve čierno-biele portréty hneď na prvej strane. Oba pasovali do menších okrúhlych rámikov. Napravo bola vyfotená Carlotta s výraznou kvetinovou čelenkou vo vlasoch, zatiaľ čo na ľavej bol Ambrose, takisto s malým úsmevom na perách. Na snímkach bolo vidno, že vznikli veľmi dávno, ich kvalita sa s dnešnými fotkami nedala ani porovnať.

„Nikdy sme nemali priveľa fotografií, ale tieto som mala o to radšej." Posadila sa ku mne a takisto uprela pohľad na album. Hneď na ďalšej strane boli spolu odfotení niekde v meste, za ich chrbtami sa rozprestierala voda a pevnina v diaľke. Pôsobili šťastne. Ambrose Carlottu zvoľna objímal okolo drieku, zatiaľ čo ona si hlavu a ľavú ruku opierala o jeho hruď. Bol od nej vyšší skoro o hlavu, podobne ako sme to mali ja s Michaelom. Ideálny rozdiel, ako som to ja rada hovorila.

Omnoho viac sa mi však hneď na prvý pohľad zapáčila fotografia na náprotivnej strane. Bola fotená na rovnakom mieste a v rovnaký deň, obaja mali na sebe rovnaké oblečenie. Už však nepózovali iba osamote. Medzi šťastný pár sa votrel Tiberius, ktorý so zazubeným úsmevom objal brata okolo krku. Carlotte pritom na hlave pristál jej cylinder, spod ktorého bolo vidieť akurát jej žiarivý úsmev.

„Občas s ním bola zábava, to nemôžem poprieť. Chodievali sme v trojici na prechádzky, do mesta, na rôzne posedenia a podobne. Tiberius bol vždy ten, kto poriadne rozprúdil dianie, nech sme boli skutočne kdekoľvek."

„Aký mali medzi sebou vzťah? Vieš, pred tým všetkým."

„Podpichovali sa pri každej príležitosti, ale dali by jeden za druhého aj život. Som si viac ako istá." Smutne sa pousmiala a končekmi prstov pohladila fotografiu. „Ambrose ho veľmi ľúbil a zjavne stále v ňom videl svojho malého brata. Aj keď často stváral skutočne grandiózne hlúposti. Nikdy... nikdy nezabudnem na tú hlúpu bitku, do ktorej sa kvôli Tiberiovi dostali."

„Povieš mi o nej?"

Bez odpovede otočila stranu, odhaľujúc dve ďalšie fotografie. Na prvej boli vyfotená celá rodina. Carlotta a Ambrose v objatí, Tiberius vedľa svojho brata a po jeho boku Luciano. Na druhej strane, s rukou na Carlottinom pleci, stála ďalšia žena – zjavne ich mama. Nebola priveľmi vysoká, avšak o to krajšia. Vlasy mala elegantne vypnuté dohora, takže jej bolo jasne vidieť dlhý štíhly krk s dvoma tenučkými retiazkami. Postavou sa troška podoba tej mojej – najmä viditeľne širšími bokmi a štíhlejším pásom. Sama neviem prečo, ale vyčarilo mi to úprimný úsmev na tvári.

„Bola úžasná, naozaj. Chlapci ju milovali."

„Ako sa volala?"

„Alessandra," odvetila láskavo. „Od prvého momentu sa ku mne chovala ako k vlastnej dcére a hlavne bola pri mne počas toho najhoršieho, hoci sama tým veľmi trpela. Tešila sa na vnúča, básnila o ňom každý jeden deň, odkedy som jej povedala, že som tehotná. No hlavne asi videla ako veľmi po tom malom túži Ambrose." S pevne stisnutými perami som prikývla, chlácholivo ju hladiac po útlom chrbte. „Naučila ma toľkým veciam, hlavne poriadne variť. Veľa sme spolu aj maľovali, práve ona ma podporila v tom, aby som skúsila nejaké svoje obrazy predať a zarobiť si vlastné peniaze. Vieš, nech sa nemusím spoliehať len na Ambrosa."

„Robila veľmi dobre," súhlasila som.

„Všetci traja sa po jej smrti veľmi zmenili. Na prvý pohľad by si to nebola možno povedala, ale ja som to pocítila najviac. Zostala som jediná žena v domácnosti a..." Mykla plecami, otáčajúc na chvíľu hlavu. Ani náhodou som ju nechcela vidieť v slzách. Nie po tom, ako veľmi bolelo vidieť plakať jej bývalého manžela. A hoci ma veľmi zaujímalo, ako Alessandra zomrela, neopýtala som sa. Z úcty k jej pamiatke, ku Carlotte a k celej rodine. „Trvalo to, ale zvykli sme si. Beztak sa všetko znova zmenilo, keď začala vojna. Ambrose odišiel, Tiberius bol zranený po tom incidente v lekárni..."

Vzduch naokolo nás nepríjemne oťažel. Čo najrýchlejšie som preto zmenila tému: „Čo tá bitka? Ako k nej teda došlo?"

„Ach, jasné!" zvolala o poznanie veselšie, akoby úplne zabudla. Ukázala na fotku vedľa, kde boli opäť vyfotení len v trojici. Miesto bežných šiat ale boli oblečení omnoho honosnejšie a tváre si skrývali pod maskami. „Benátsky karneval som milovala odmalička. So sestrou sme sa rady obliekali do rôznych šiat, veľkých sukní, plášťov a podobne."

Na danej fotografii mala na sebe po zem dlhú, bohato nadýchanú sukňu s vyšívaným vzorom. K nej mala zladený korzet, ktorý odhaľoval tak akurát – vrátane jej útlych pliec a rúk. Krk jej pritom zdobil mohutný, kameňmi vykladaný náhrdelník. Ambrose mal k nohaviciam a po kolená vysokým čižmám zladenú košeľu s nadýchanými rukávmi a vestou, ktorej vzor ladil s výšivkami na sukni jeho partnerky. Tiberius mal na prvý pohľad rovnaké nohavice a rovnaké čižmy, avšak miesto vesty mal na sebe oblečené dlhé sako, takisto s nejakým vzorom. Hlavu mu už klasicky zdobil cylinder, okolo ktorého mal uviazanú kratšiu šatku.

Tváre všetkých troch zakrývali pomerne jednoduché masky. Iba tá Carlottina bola o niečo viac zdobená – niekoľkými kamienkami, najväčší bol priamo na čele. Maska jej zakrývala len oči a nos, zvyšok tváre mala viditeľný, na rozdiel od bratov.

„Ambrose vedel, že karneval milujem a snáď pre nič na svete by som si ho nenechala uisť. Tak sme sa všetci traja poobliekali a vydali sa zabávať do ulíc. Jedli sme, pili sme a hlavne veľa tancovali a smiali sa."

„Muselo to byť naozaj čarovné, niečo málo som o tejto mestskej tradícii už počula. Vždy ma udivovali všetky tie krásne masky a k nim doladené kostýmy."

„Ja som mala najradšej nočné zábavy. Piazza San Marco sa menilo na nepoznanie, páry tancovali všade, kam si sa pozrela. To miesto bolo vždy srdcom celého podujatia. Počas dňa lákalo na mnohé rôzne predstavenia, napríklad hudobné alebo divadelné. A potom niektoré noci hostilo formálne aj menej formálne bály."

„Vzala by si ma tam?" Nadšene prikývla. Nebola som tu na výlete, ale prečo nevyužiť príležitosť? Kto vie, či niekedy v živote dostanem šancu preskúmať mesto, ktoré je s Michaelom a jeho rodinou natoľko úzko späté.

„Tiberius nám zohnal božsky zdobenú gondolu a dokonca sa zahral na gondoliera. Svojim spevom počas plavby zbalil rovno dve mladé dievčatá, ktoré s ním potom pretancovali skoro celú noc."

„Akože obe naraz?"

„Áno, samozrejme. Rád hovoril, že má dve ruky práve preto, aby naraz mohol tancovať s dvoma krásnymi ženami." Obe sme sa snáď v rovnakej chvíli usmiali. Rozhodne to boli slová, ktoré by som očakávala práve z jeho úst. „Problém nastal, keď si pomaly nad ránom už troška viac vypil."

„Nechaj ma hádať... prišlo mu, že dve partnerky sú málo?"

Carlotta s úsmevom pokývala hlavou. Pohľad nechala sklopený k fotke, akoby na nej mohla znova vidieť priebeh celej noci. „Tie dve sa začali hádať o tom, ktorá si ho vezme k sebe domov. Akurát, že Tiberius ešte domov ísť nechcel a začal sa im v opitosti vzpierať. Narazil do páru za sebou, stratil rovnováhu a spadol rovno na zadok. Nešťastne sa však zachytil o šaty tej ženy za ním."

„To neznie dobre."

„Ako látkou prudko trhol, ona povolila. Takže asi päťdesiatročná žena tam zrazu uprostred davu pišťala a vrieskala v potrhaných šatách a saténovej, priveľmi priehľadnej spodničke."

Zahryzla som si do spodnej pery, aby som sa nahlas nezasmiala. Dlho mi to ale nevydržalo. Nebola som však sama, Carlotta sa začala chichotať snáď ešte viac ako ja.

„Spolu s partnerom, veľmi zámožným mestským kupcom, ako sme neskôr zistili, ho začali urážať a nadávať mu do opilcov a spodiny spoločnosti. A, samozrejme, Tiberius sa nenechal. Vyškriabal sa na nohy, napriahol pravačku a tomu kupcovi vybil tri predné zuby."

„Videla som ho biť sa s dvomi nemeckými vojakmi, takže mám nejakú predstavu."

„Nemáš, ver mi." Mykla som zmierlivo plecami, dávajúc jej za pravdu. „Skrátka tou ranou spustil poriadnu bitku. Kupcovi prišli na pomoc jeho priatelia, ktorí mu robili na bále spoločnosť."

„Takže to boli kupec a jeho priatelia, verzus Tiberius a Ambrose?"

„A ja," dodala potichu. „Najprv som tú hysterku poriadne vyťahala za vlasy, keď sa opovážila dať Ambrosovi facku. Potom som udrela aj jedného z tých mužov. Zlomila som si dva prsty." Vystrela pred seba pravú ruku a pohýbala ukazovákom a prostredníkom. „Čoskoro sa bili aj ľudia naokolo nás, hoci s pôvodným konfliktom nemali nič spoločné. No skoro každý bol aspoň trocha podnapitý a potom už stačil len maličký šťuchanec."

„Ako ste sa z toho dostali?"

„Sama neviem, v tom chaose sme vzali nohy na plecia hneď, ako sa dalo. Ja som za ruku ťahala preč Ambrosa, zatiaľ čo som nariekala nad zlomenými prstami. Tiberia odviedli jeho drahé spoločníčky, ktoré ho následne pri nastupovaní do gondoly nechali spadnúť do kanála a poriadne sa schladiť."

Plynule pretočila na ďalšiu stranu a odhalila mi tak ďalšie dve fotografie. Na oboch boli len ona a Ambrose. Takmer okamžite som si na jej ľavom prstenníku všimla výrazný zásnubný prsteň.

„My dvaja sme sa domov pobrali pešo. Ulice boli stále plné života, nechcela som o to prísť ani napriek boľavým prstom. Ambrose mi ich zviazal dokopy mojou stuhou do vlasov, aby som nimi priveľmi nehýbala, a potom sme sa ruka v ruke ešte niekoľko hodín prechádzali."

„Požiadal ťa tej noci o ruku, však? Na týchto fotkách už máš prsteň."

Prikývla. „Okľukou sme sa vrátili na námestie a z neho prešli do kráľovských záhrad Giardini Reali, kde sme si pozreli východ slnka. Ani zďaleka sme tam neboli jediní, ale to nevadí. Ambrose pokľakol, keď bola obloha v tých najsladších odtieňoch ružovej."

„To znie hrozne romanticky." Nedokázala som sa ubrániť úsmevu. Ani keď som vedela, ako sa ich manželstvo skončilo. Tá predstava bola priveľmi dokonalá.

„Bol to jeden z najkrajších dní v mojom živote. Pri každom pohľade na prsteň som sa usmievala a spomínala."

„Aký prsteň to bol? Diamant?"

„Nie, modrý zafír."

Bez premýšľania som vystrela ľavú ruku, ukazujúc jej prsteň, ktorý mi dal Michael. „Nikdy som si nepotrpela na diamanty a Michael to veľmi dobre vie. Preto vsadil na niečo, čo vedel, že budem milovať."

„A čože je to za kameň?" Nežne ma vzala za ruku a trocha ju natočila, aby si kameň lepšie prezrela. Odtiene modrej a žltkasto-oranžovej preblysli v jeho vnútri.

„Opalit – jeden z mojich obľúbených. A tridsaťdva karátové zlato, špeciálne upravené."

„Nie je to môj štýl, ale páči sa mi." Palcom nežne prešla po kameni skôr, než by mi pustila ruku.

Spolu sme sa vrátili k fotografiám a kratučkým príbehom, ktoré mi k nim rozprávala. O zhone z ich svadobného dňa, ktorý ani náhodou nebol dokonalý, ale snáď o to krajší. Na fotke obaja pôsobili tak hrozne zamilovane a šťastne. Carlotta bola prekrásna nevesta – mala jednoduché šaty, ktoré ale pozdvihli doplnky. Perlový náhrdelník a ladiace náušnice, kvetinová čelenka s dlhým závojom a mohutná kytica v jej rukách. Na druhej fotke boli spolu celá rodina. Mladomanželia, Tiberius, ženíchovi rodičia, nevestina sestra a rovnako jej rodičia.

Nasledovalo niekoľko náhodných fotografií z bežných dní, ktoré však aj po tak dlhom čase vyžarovali toľko radosti a lásky. Než som si uvedomila, oči som mala plné sĺz. Bolelo ma vidieť ako veľmi sa v minulosti ľúbili. O to viac, keď sme prišli k poslednej fotografii. Bola fotená v lete, v akejsi krásnej kvetinovej záhrade. Ambrose manželku zozadu objímal, ruky mal položené na jej tehotenskom bruchu a hlavu si opieral o tú jej. Usmievali sa od ucha k uchu.

Boli tak viditeľne šťastní a nadšení z toho, čo ich onedlho čaká.

Čo ich čakať malo.