☽ 80 ☾
Michael
Do domu som sa vrátil bez väčších problémov. Opätovne som sa uložil na sedačke, ale zaspať už bolo znova nemožné. Preto som počul, keď sa Tiberius konečne vrátil. Nástenné hodiny ukazovali niekoľko minút po piatej. Nie raz mi budík kvôli škole zvonil v rovnakom čase.
„No čo? Oklamal si ešte pár ľudí a konečne prišiel?" opýtal som sa ho, sotva prechádzal popri dverách do obývačky. Ubolene som sa pozviechal a posadil sa, skrývajúc si tvár do dlaní.
„Ber to ako chceš, nemusím sa ti spovedať."
„Samozrejme," zamrmlal som, sledujúc ho ako kráča ku mne. Ležérne sa zvalil do jedného z kresiel, prehadzujúc si nohy cez opierku. Z hlavy si konečne sňal cylinder, ktorý mi Clio zvykla spomínať. Dokonca ho namaľovala aj jeho tieňu na obraze. „Kedy ráno vyrážame?"
„Predpokladám, že ty pôjdeš s Ambrosom." Prikývol som. S ním si aspoň neskočíme do vlasov. „Loď odchádza o deviatej. Postačí, ak okolo pol ôsmej odídete z domu."
„Vážne budeme na mori mesiac?"
„Približne. Ja som sa naposledy plavil skoro štyridsať dní, ale to nás zastihlo mnoho búrok, niekoľkokrát sme sa vychýlili z kurzu a podobne."
„Koľkokrát si bol v Amerike?"
„Iba raz, ale zostal som tam skoro pol roka. Prešiel som niekoľko štátov, spoznal zaujímavých ľudí a krásne ženy... a potom som sa vrátil." Zaklonil hlavu a na chvíľu privrel oči, akoby spomínal na lepšie časy. „Svet je krásny a som vďačný za to, že som videl toľko rôznych miest. Ale doma je doma, Benátky ma po istej dobe vždy volali domov a ja som ich na slovo poslúchal."
„Kde sa ti páčilo najviac mimo Benátok?"
Clio hovorila, že je skvelý a ak ho viac spoznám, budem si to myslieť tiež. No nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som to vidieť. Ani cez jeho odpovede na moje náhodné otázky. Stále som ho mal zafixovaného ako toho arogantného egoistu, ktorý myslí len sám na seba. Dokazoval mi to už len v tom, ako sa pred mojimi očami choval k svojmu synovi – môjmu milovanému starému otcovi.
„Asi v Brazílii. Divoká krajina, najmä jej dobrodružné vnútrozemie. Paradoxne práve tam sa skrýval skutočný pokoj, ktorý som tam šiel hľadať."
„S rodičmi sme tam boli pár rokov dozadu." Mal som z týchto ciest iba tie najlepšie spomienky. Skutočne som si ich však začal vážiť až vtedy, keď sme už nikam ísť nemohli. Keď bol otec pripútaný len k nášmu domu a nemocnici.
„Cestovali ste veľa?"
„Áno, pomerne dosť. Otec nenávidel sedieť počas voľna so založenými rukami." Stále sme museli niečo podnikať. Nechcel, aby som mal nudné detstvo a už rozhodne nie to, aby sa pri ňom nudila mama. Milovala dobrodružstvá a podľa ich slov žili pomerne akčne, než som sa narodil. Nevideli teda dôvod, aby tieto zvyky nejako menili. „S mamou majú ešte mnoho plánov, minule sme o tom spolu hovorili."
„Clio nám hovorila, čo sa s ním stalo. Podobné choroby sú riadna pliaga, nikdy nevieš, kedy ti podrazia nohy."
Na sekundu som sa zamyslel, spomínajúc na náš rodinný dar. Toľko ho omieľali oni dvaja, Clio a dokonca aj Nia. Ak bol naozaj natoľko magický... „Starý otec, otec a ani ja sme o rodinnom dare liečiť nevedeli. Nemali sme odkiaľ. Ale teraz mi tak napadá..."
„Áno, teoreticky by ste ním mohli prispieť k zlepšeniu jeho zdravotného stavu," dokončil skôr, než som ja dopovedal. Zjavne som mal svoj novoobjavený úmysel napísaný rovno na čele. Jeho odpoveď ma o to viac nadchla. „Hlavne, ak by ste to skúsili spoločne."
„Čo konkrétne tým darom dokážem urobiť?"
„Utíšiť aj redukovať bolesť – svoju aj druhých. Upokojiť a časom, keď už budeš zbehlejší, pomôcť aj s ľahším zaspávaním. Ak sa veľmi, naozaj veľmi sústredíš a vieš presne, čo robíš, dokážeš s vypätím síl na krátku dobu oddialiť smrť."
Prekvapene som na neho vyvalil oči. „Napríklad, ak potrebujem počas operácie minútku či dve navyše?"
„Áno, napríklad. Ale nesmieš zabúdať, že bez priameho fyzického kontaktu s daným človekom to nejde. Je jedno, ako a kde sa ho dotkneš, no musíš sa pritom stopercentne sústrediť na svoj úmysel."
„Môžem mu ublížiť, ak ma niečo rozptýli?" Stálo to v takom prípade vôbec za ten risk? Koľkokrát ani overené a vedecky schválené postupy liečby nefungovali, nieto ešte neoverená a nestabilná mágia.
„Nie, to nie. Skrátka to nebude fungovať. Ty sa vysilíš, ale pacientovi nepomôžeš."
Na chvíľu som vstal, zachádzajúc si rukami do vlasov. Párkrát som sa zhlboka nadýchol a ešte raz si pomaly premietol jeho slová. Predstavil som si pritom otca. Spôsob, akým by som mu mohol pomôcť čím skôr sa znova postaviť na nohy. Takmer nič som si za posledné roky neželal viac. Presedel som mnoho nocí nad knihami a internetom, len aby som na niečo prišiel. A vždy som skončil ako porazený.
Vždy... až doposiaľ.
„Clio mi hovorila, že som Marciu zachránil tým, kto som. Ale ako som to mohol urobiť, keď som o tomto celom ani nevedel? Proste som sedel pri nej a... držal ju za ruku."
„Práve tak, držal si ju za ruku." Obrátil som sa tvárou k nemu, zastal za voľným kreslom a zaprel sa lakťami do opierky. „A predpokladám, že si premýšľal nad tým, ako jej čo najlepšie a najúčinnejšie pomôcť."
„Prirodzene."
„No vidíš, tu máš svoju odpoveď." Spýtavo som nadvihol obočie, len aby pokračoval. „A ako si sa cítil, keď si potom od nej odchádzal?"
Na chvíľu som sa zamyslel a myšlienkami sa vrátil o vyše mesiac dozadu. Ani sa mi nechcelo veriť, čo všetko sa odvtedy udialo. „Zničene, unavene. Ale myslel som si, že to je proste zo školy, praxe a toho stresu okolo všetkého. Nikdy by mi nebolo napadlo, že je za tým niečo podobné."
„Uznávam, že si nemal ani ten najmenší dôvod premýšľať nad takouto možnosťou."
„Vďaka." Bolo prekvapivé, že sa rozhodol nerobiť si zo mňa žarty aspoň v tejto chvíli. Nebol by som povedal, že sa dokáže skutočne vážne s niekým porozprávať.
Už-už otváral ústa, aby pokračoval, keď sa zhora ozval detský plač. Obaja sme spozorneli a na chvíľu iba potichu načúvali. Keď však zhora nebolo počuť nič viac a plač neustával, Tiberius sa sťažka zdvihol z kresla a potichu vyšiel hore schodmi. Napäto som čakal, než otvoril dvere od spálne. Počul som niekoľko tichých slov a následné zatvorenie dverí. Dole sa vrátil so stále nariekajúcim synom v náruči.
„Aspoň poslednú noc pomôžem," zamrmlal skôr, než by som niečo povedal.
„Vážne ti ani len nenapadlo, žeby si zostal? Hoci len o pár týždňov dlhšie?" Mohlo to zmeniť úplne všetko. On nikdy ochorieť nemusel a po Carlottinej smrti by proste zostal so synom sám. Nebol by prvý ani posledný otec v histórii ľudstva, ktorý dieťa vychoval bez partnerky.
„Raz, možno dvakrát. Samozrejme, že pred nikým som to nahlas nepriznal. Ešte by to v najmenej vhodnej chvíli obrátili proti mne. Najmä asi otec."
„Carlotta chcela, aby si zostal. Ľúbila ťa."
„Ja viem, že áno. Písala mi to do každého listu, ktorý mi na front prišiel."
„Nič si k nej necítil?"
„Nedalo by sa povedať. Vždy som ju mal rád, ale..." Mykol plecami, opatrne hojdajúc bábätko v náruči. Zas a znova som len udivene sledoval, aký rýchly efekt mala jeho prítomnosť. Doslova magickú. Synček – môj starý otec – sa v jeho náruči upokojil behom niekoľkých krátkych minút a v šere začínajúceho nového dňa na neho upieral veľké sivé oči.
„Miloval si niekedy nejakú ženu? Myslím naozaj úprimne miloval."
Bez premýšľania pokýval hlavou. „So žiadnou som nezostal dosť dlho na to, aby som sa stihol zaľúbiť. Vždy som to hral iba na sympatie a vzájomnú náklonnosť. Niekoľko spoločne strávených nocí a každý si šiel svojim smerom."
„Ale prečo?"
„A prečo nie? Povedz mi, čo tak dobré je vo viazaní sa na jednu jedinú osobu?"
„Úplne všetko." Čo také skvelé na tom bolo? Dokázal by som menovať pokojne niekoľko minút v kuse. Vzťah prinášal obrovské množstvo vecí, často tých najkrajších, ktoré môže človek pocítiť a zažiť. „Už len ten samotný pocit, že si našiel niekoho, ku komu chceš patriť."
„Nie je lepšie byť slobodný?"
„Za mňa určite nie. Môj život je stokrát lepší od doby, čo som spoznal Clio." Nikdy som nebol šťastnejší. Ani som netušil, že by som niekedy mohol byť natoľko spokojný, ako keď som s ňou. „Ja viem, že je to hrozne klišé, ale... skrátka musíš nájsť tú pravú, aby si to pochopil. Potom láska naozaj môže byť ako v tých romantických knihách a filmoch."
Bolo zrejmé, že ma prestal počúvať hneď, ako som mu začal vysvetľovať svoj pohľad na vec. Neobťažoval som sa teda s pokračovaním. Radšej som sa vrátil na sedačku a zvalil sa medzi stále rozhádzané periny.
„Mal by som pomaly ísť," šepol napokon, skláňajúc sa k synovi. Opatrne ho pobozkal do čiernych vlasov – aj teraz sa mi pri tom pohľade bolestne stiahol žalúdok. „Poslúchaj, dobre? Za pár mesiacov sa vrátim." Bolo zvláštne, že to hovoril. Najmä ak teraz už vedel, že sa to nikdy nestane. V tej dobe si však robil ešte nádeje, že pôjde všetko podľa jeho plánov. Skrátka odíde, pokochá sa ďalším kusom sveta a keď sa vráti, syn na neho bude čakať – už väčší a rozumnejší. „Mama s tým určite nebude súhlasiť, ale keď vyrastieš, zoberiem ťa do sveta so sebou. Naučím ťa milovať ho minimálne dvakrát tak veľmi, ako ho milujem ja. Aby si nikdy nemal pocit, že musíš niekde povinne zostávať."
Hore na poschodí sa potichu otvorili dvere. „Tiberius," ozvala sa Carlotta.
„Áno?" zakričal jej späť čo najtichšie.
„Prines mi ho späť, prosím."
„Hneď." Pozrel pri tom slove mojim smerom, hoci v skutočnosti tu vtedy bol úplne osamote. Bez mojej prítomnosti, mojich otázok a názorov na jeho konanie. „Tak teda..." zašepkal, hladiac syna po pravom líci. „Dáme si na istý čas zbohom a potom ti porozprávam, čo všetko sa mi na cestách prihodilo. Možno ťa to bude v tej dobe už zaujímať." Pousmial sa nad svojimi slovami, znova skláňajúc hlavu, aby malého pobozkal na čelo. Ten k nemu podvedome načiahol pravú ručičku – akoby mu rozumel a chcel ho zastaviť. Poprosiť, aby ešte zmenil svoj názor a zostal. „Ľúbim ťa, Adriano. Na to nezabudni nikdy, nech by som urobil hocijakú neodpustiteľnú hlúposť. A ver mi, že ja ich urobím určite príšerne veľa. Nie som dokonalý človek a rovnako nebudem ani dokonalý otec. Ale môžem sa o to pokúsiť. Len... len nie hneď teraz. Raz to určite pochopíš."
„Tiberius..." oslovila ho Carlotta znova.
„Nemal by som to už naťahovať, mama má pravdu." Pomaly sa obrátil na päte a zamieril ku schodom. Okamžite som vyskočil na nohy a nasledoval ho. Dúfal som, že ešte niečo povie. Hocičo, čo by mi pomohlo zmeniť názor na jeho osobnosť a možno viac pochopiť, prečo skutočne odišiel. Syna však bez slova navyše odovzdal mame a otočil sa na odchod.
Keď za sebou Carlotta zavrela dvere, Tiberius sa potichu vkradol do svojej izby a vzal si batožinu spoza dverí. Čiernu koženú aktovku s dvoma prednými vreckami si prehodil cez pravé plece, berúc do ľavej ruky tmavohnedý kufor. Čo najtichšie zišiel späť do obývačky, odkiaľ si vzal svoj cylinder a znova si ho nasadil na hlavu.
„Tak teda na lodi," povedal potichu. Očami pritom naposledy prebehol po miestnosti, na pár sekúnd sa zahľadel na nádherné zrkadlo nad krbom, a potom obývačku opustil. Cez kuchyňu prešiel k skleneným dverám a opatrne ich za sebou privrel.
Práve včas som vyšiel na balkón, aby som ho videl prechádzať cez most. Narýchlo sa obzrel ponad plece, kráčajúc však rozhodne vpred. Odchádzal totiž s vedomím, že sa čoskoro vráti. Pár mesiacov a jeho milované mesto ho pritiahne späť.
To sa však už nikdy nestalo.
Benátsky bosorák v to zahmlené, chladné ráno videl Benátky a svojho syna naposledy.
⫷⫸
Sledovať Ambrosa, ako sa lúči s manželkou, svojim synovcom a otcom bolo náročnejšie, než som si sprvu myslel. Celý čas som postával obďaleč, nechávajúc im súkromie. Mlčky som sa obzeral okolo seba, skúmal ľudí v dave a hádal, čo sa im asi tak prehráva v hlave. Vojaci už boli nalodení, prístav bol plný náhodných cestujúcich, ktorí sa do Ameriky hodlali vydať spolu s nimi.
My dvaja sme nastúpili na poslednú chvíľu, doslova na poslednú výzvu. Hoci Ambrose vedel, kvôli čomu odchádza a odísť chcel, akoby v poslednej chvíli zaváhal. Akoby možno tušil, že keď odíde, už sa sem nikdy nevráti a svoju rodinu viac neuvidí.
„Vyzeralo to na náročnú rozlúčku," povedal som, kráčajúc za ním. Vyšli sme na vrchnú palubu, kde sa pri zábradlí z oboch strán kopili cestujúci. Mávali ľuďom a naposledy si obzerali prístav.
„Bola náročná. Veľmi dobre viem, prečo odchádzam a neviem sa dočkať, kedy sa vylodíme v Amerike. Ale..." mykol plecami, zapierajúc sa lakťami do zábradlia vedľa dvoch mladých žien. V hustom dave bolo náročné uhádnuť, komu presne mávajú. „Príde mi, že zrádzam ju aj otca. Akoby obaja možno dúfali, že zostanem."
„Prečo by to po tebe chceli?"
„Tiberius," odpovedal v krátkosti. Inštinktívne som sa obzrel ponad plece, akoby som ho mal uvidieť postávať len kúsok od nás. „Dúfal som, že sa príde aspoň rozlúčiť."
Pousmial som sa, spomínajúc na udalosti poslednej noci. Bolo od neho múdre, že sa tu neukazoval. Nech už zaliezol hocikam, zjavne počkal, než sa loď ocitne v objatí šíreho mora. Až potom sa ukázal bratovi na oči.
„Z domu odišiel nad ránom. So synom sa rozlúčil slovami, ktoré som si nikdy nemyslel, že by som mohol z jeho úst počuť."
„Videl som ich spolu len niekoľkokrát. Ale každá sekunda stála za to."
„Asi by ma zabil, keby to počuje, ale otcovstvo mu pristalo," dodal som s úsmevom. Pri srdci ma hrialo vedomie, že hoci so svojim synom, mojim starým otcom, strávil minimum času, dal mu najavo lásku. Ľúbil ho a dokázal mu to povedať a ukázať aspoň mimo očí zvyšku rodiny.
„Išlo by mu to. Stačilo by, keby sa troška posnaží."
„Súhlasím."
Obaja sme zjavne v rovnakom momente našli v dave jeho rodinu. Zakýval som im spolu s ním, hoci pre nich to v skutočnosti neznamenalo nič. Kvôli mne do prístavu neprišiel nik. Každý, koho som miloval a kto by ma v takejto situácii prišiel odprevadiť, čakal doma. V New Yorku, v Bostone... v mojej realite.
Na šírom mori sme sa následne ocitli skôr, než by som sa bol nazdal. Prístav a ľudia v ňom sa stávali stále menšími, až sa nám z dohľadu stratili úplne. Loď sa ladne kĺzala po vodnej hladine, až nechala za sebou posledné zvyšky civilizácie. Benátky sa stratili v jemnom hmlistom opare aj so svojimi obyvateľmi, na ktorých čakali zjavne krušnejšie a náročnejšie časy, než si hocikto z nich dokázal predstaviť.
Ambrose a väčšina cestujúcich sa po chvíli odobrala do svojich kajút – ubytovať sa, zložiť si svoju batožinu alebo si možno trocha pospať. Beztak nás čakala dlhá cesta, ktorá spánkom možno utečie o niečo rýchlejšie. Ja som sa zostal ponevierať po hornej palube, prešiel som sa po celej jej dĺžke aj šírke a následne sa posadil na jenu z lavičiek. Lepšie som sa zabalil do hnedého kabáta, založil si ruky a zaklonil hlavu.
Na lodi som už niekoľkokrát bol, ale nikdy nešlo o dlhú plavbu. Skôr len nejaký ten kratučký výlet. Naposledy to bolo minulú jar. S Clio sme sa úplne spontánne pobrali k Soche slobody a strávili tam pekný deň. Nemysleli sme na učenie ani žiadne povinnosti. Akurát na náš malý piknikový obed a kopu fotiek, prechádzku naokolo sochy a hore do jej koruny, a následne na nádherný západ slnka, počas ktorého sme sa plavili späť.
Dodnes to bol jeden z najkrajších dní v mojom živote.
Natoľko som sa stratil v spomienkach, až ma myklo od prekvapenia, keď si niekto ku mne prisadol. Bola to akási mladá dáma s knihou. Prchko sa usmiala, než by sklopila pohľad späť k zapísaným stránkam. Ďalej si ma absolútne nevšímala. Nech už čítala čokoľvek, úplne ju to pohltilo.
Aj preto som sa po chvíľke postavil, ponaťahoval si stuhnutý chrbát a pomalým krokom som sa pobral ďalej. Najprv dnu a potom smerom do podpalubia, kam ma nasmerovali tabuľky na stene. Na konci dlhej chodby, ktorá sa spolu s celou loďou jemne kývala, som našiel hľadanú ošetrovňu a kajutu lodného lekára o dvere vedľa. Nepôsobilo to tu veľmi útulne, steny boli potiahnuté chladnou šedou farbou a chodby osvetlené len veľmi sporo. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že nejde o žiadnu luxusnú výletnú loď.
Trocha váhavo som zodvihol ruku, ale napokon som rázne a hlasno zaklopal na drevené dvere. Bol som si viac ako istý, že tam Tiberius je. Sprvu však nebolo spoza dverí počuť ani ten najtichší zvuk. Akoby sa bál, že sa prezradí a pokazí tak svoj plán.
Zaklopal som znova. „Otvor, to som ja," prehovoril som, obzerajúc sa ponad plece. Nik tu dole nebol, teda aspoň nie na chodbe.
Ešte chvíľu sa nič nedialo, ale potom v zámke dverí zaštrngotal kľúč a oni sa opatrne odchýlili. Tiberius vyzrel na chodbu, nečakane rázne ma schmatol za golier na kabáte a vtiahol ma dnu do ordinácie. Dvere privrel čo najtichšie a znova zamkol.
„Nikto tu nie je, pokoj."
„A bol by som veľmi rád, keby to tak aj zostane," zamrmlal.
Ošetrovňa pôsobila rovnako ponuro, ako zvyšok lode. Tmavé steny, jedno stropné svetlo a jedno väčšie nad vyšetrovacím lôžkom, nízke skrinky s liekmi a stôl so stoličkou hneď pri dverách. Po pravej ruke som mal ešte jedny dvere, ktoré viedli zjavne priamo odtiaľto do jeho kajuty.
„Dokedy sa tu plánuješ zašívať?"
„Ako najdlhšie to len pôjde."
„Nevyzerá to tu nič moc." S rukami založenými do vreciek kabáta som prešiel k lôžku a posadil sa na jeho kraj. Ambrose mal súkromnú kajutu len pre seba, údajne zohnal posledný lístok. A hoci ja som sa dokázal dostať na loď bez nejakých papierov či dokladov, niekde som spať potreboval. „Prichýliš ma na noc, však?"
„Pokojne sa tu zlož, je mi to jedno. Aspoň tu nebudem sám."
„Pôvodne si tu ale sám bol."
Mykol plecami a zvalil sa na stoličku. Správal sa, akoby mu to tu patrilo a bol tu právom. Pritom len jedného obyčajného chudáka využil a obral o možnosť dostať sa domov. Najmä, ak Ambrose hovoril, že na dlhšiu dobu je toto posledná loď smerujúca do Ameriky.
„Nemáš moc nejako meniť chod udalostí. Či tu budeš, alebo nie, ja sa budem chovať presne tak, ako som sa choval sto rokov dozadu. Takže si rob čo chceš. Ak nemáš kde spať, si vítaný aj tu."
„Vďaka," zamrmlal som a natiahol sa na lôžku. Bolo o niečo pohodlnejšie, než sedačka v ich dome. Minimálne teda dlhšie, nemusel som sa na ňom pomaly skladať do kocky, len aby som sa zmestil a nespadol.
Ruky som si po chvíľke založil pod hlavu a privrel oči. Bol som hotový, prebdené noci a všetko, čo sa udialo ešte doma, mi dali poriadne zabrať. Sotva som však pomyslel na spánok, moja hlava sa zaplnila myšlienkami na Clio. Bolo mi zle z predstavy, že o nej nič neviem a ešte veľmi dlho ani vedieť nebudem.
Počas celého môjho pobytu tu ma s ňou priamo spájali jedine prívesky na striebornej retiazke. Aj tie mi dala preto, aby ma chránila. Od samého začiatku robila všetko pre to, aby sa mne nič nestalo. Situácia sa ale vymkla kontrole zjavne viac, než by si bola kedy myslela. Obaja sme sa ocitli uprostred niečoho, čo bolo mnohonásobne väčšie a silnejšie ako my dvaja.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro