Michael

„Vstávaj!" sykol niekto a kopol ma do nohy. Omráčene som pootvoril oči a zahľadel sa do sivej oblohy vysoko nad mojou hlavou. Vo vzduchu sa znášala jemná, chladivá hmla. Pod chrbtom ma tlačil... chodník. „No tak, neváľame sa, máme prácu."

Podoprel som sa na lakťoch, nachádzajúc oboch bratov postávať len kúsok odo mňa. Tiberius bol ten, kto do mňa pred chvíľou kopol. Ambrose pokojne postával s rukami vo vreckách, uprene pritom sledujúc každý môj pohyb.

Chvíľu mi trvalo, než som sa rozpamätal na posledné momenty v realite. Takmer hneď ma oblial ľadový pot. „Clio..." zašepkal som, vyskakujúc na nohy. „Ona... nemôže byť mŕtva!" skríkol som na nich zúfalo. „Musíme ísť späť! Musíme sa vrátiť! Okamžite!" trval som na svojom, obzerajúc sa naokolo seba.

New York bol preč.

Amerika bola preč.

Vystriedali ich ulice Benátok, ktoré som takmer vôbec nepoznal. Len niekoľko krokov od nás sa tiahol jeden z kanálov – plavili sa po ňom dve gondoly bez cestujúcich, len s gondoliermi, ktorí nás pozdravili zodvihnutím klobúka a milým úsmevom. Bratia sa im odzdravili, ja som nemo a úplne v šoku sledoval, ako sa pokojne plavia ďalej.

„Musíme sa vrátiť!" zopakoval som. „Hneď! Počujete ma?!"

„To nejde, Michael. Vrátiš sa, až keď my dvaja zomrieme a bude po všetkom," odpovedal Ambrose. Vyzeral omnoho ustarostenejšie ako jeho brat. „Clio je teraz v opatere iných. Ak sa jej tam podarilo bezpečne dostať, nemusíš sa báť. Moja žena sa o ňu postará."

„Ak sa jej tam podarilo dostať," zdôraznil som. Striaslo ma pri pomyslení na zhon, ktorý som prežil iba chvíľu dozadu. Ryland a Nia presne vedeli, čo majú urobiť. Aspoň teda mne to tak prišlo. Možno šaleli od strachu rovnako ako ja. „A ak nie..."

„Na to teraz myslieť nebudeme, máme svoje vlastné povinnosti," povedal Tiberius.

„Hej, tebe sa to ľahko hovorí. Neprišiel si možno o lásku svojho života." Zachmúrene som zvraštil obočie, privierajúc na chvíľku oči. Zhlboka som sa nadýchol chladného vzduchu a na chvíľu zadržať dych. Nesmel som spanikáriť. Nemuselo sa stať absolútne nič. Mohol som v panike a pod vplyvom tohto celého zle vyhodnotiť situáciu.

Myklo ma, keď mi niekto položil ruku na plece. Bol to Ambrose, ktorý mi zastal výhľad na svojho brata. „Dýchaj." Uprene sa mi zahľadel do očí, čo som ale dlho nevydržal. Opäť som oči zavrel, striasol jeho ruku a čupol si. Oboma rukami som si zašiel do vlasov, napočítal v duchu do štyroch a počas toho sa zhlboka nadýchol. „Vieš, na vojne som sa stretol s mnohými vojakmi, ktorí trpeli podobnými stavmi," začal Ambrose a čupol si ku mne. Vyvaroval sa však hocijakého dotyku, zjavne pre moje dobro. „Dokonca omnoho horšími. Zväčša prišli z nejakej veľkej bitky, často ani neboli priveľmi zranení."

Odrátal som si sedem sekúnd a pomaly, počítajúc ďalších osem sekúnd, vydýchol. „Tam nastal problém, nie?"

„Áno, vyčítali si, že ich priatelia sa vážne zranili alebo zomreli. Úplne sa utopili vo výčitkách, prepadol ich strach, čo bude nasledovať. Nedokázali tú traumu spracovať, niektorí... niektorí si siahli na život."

„Starý otec mi hovoril o podobných prípadoch," vydýchol som napäto, zvierajúc ruky v päsť. Mal som chuť vytrhať si vlasy. Bolel ma snáď každý jeden sval v tele, celý som bol napätý ako struna na gitare pripravená na prasknutie. „Počas vojny... počas druhej svetovej vojny pracoval v bostonskej nemocnici."

„Tam to mal určite pokojnejšie, ako keby je niekde priamo na fronte." Priateľsky sa zasmial, troška tým uvoľňujúc situáciu. „Chcem ti ukázať niečo z toho, čo sa dialo počas môjho pôsobenia na fronte. Preto sa nezľakli, keď sa ti bude počas nocí snívať niečo podobné."

„Nechcem, aby sa mi niečo podobné snívalo. Ja... ja tu... ja tu nechcem byť, chcem ísť späť. Domov. Za Clio." Nestál som o nič z tohto, nezaujímalo ma to. Čo sa stalo, stalo sa. Zomreli, nech už k tomu viedlo čokoľvek. „Načo tu mám byť, ak vás nedokážem zachrániť?" opýtal som sa ho priamo, konečne si vyslobodzujúc ruky z vlasov. Keby to neurobím, dozaista by som si ich bol vytrhal.

„Obaja zomrieme za veľmi nešťastných okolností a nikto o tom nikdy poriadne nevedel," prehovoril zrazu Tiberius a podišiel k nám bližšie. „Ako by sme sa proste bez stopy vyparili."

„O tebe písali, že si pravdepodobne zomrel v 1918-tom, ale nič viac."

Mykol plecami, vyberajúc z vrecka nohavíc zápalky a balíček cigariet. Jednu vybral, vložil si ju medzi zuby a následne ponúkol aj nás. Prekvapilo ma, že Ambrose prijal. „Nemali to odkiaľ vedieť."

Obrátil som sa na jeho brata. „O tebe Clio hovorila, že si zomrel na španielsku chrípku."

„Zaujímalo by ma odkiaľ to dejiny vedia."

„To vďaka mne," prehovoril znova šarlatán. „Keď si zomrel, osobne som dohliadol na to, aby ťa pochovali, hoci len do rovnakého masového hrobu ako väčšinu obetí pandémie. V kancelárii pohrebnej služby som ťa zapísal do knihy úmrtí – meno, dátum narodenia, povolanie a tvoje vojenské vyznamenania."

Ambrosov výraz na tvári zrazu úplne zamrzol. Viditeľne chcel bratovi niečo povedať, ale v poslednej chvíli si zahryzol do jazyka. Toto nebola vhodná chvíľa na pretriasanie citov a rodinných vzťahov.

„Chceme, aby si poznal pravdu. A aby sme všetci boli znova jedna rodina. Patríš k nám, či sa ti to páči, alebo nie, Michael. Som idiot, ja viem... vždy som ním bol. Ale som tvoj prastarý otec, nech už k tomu došlo za akýchkoľvek pokrútených udalostí."

„Keby tú knihu nenájdeme a Clio ťa nevyvolá..."

Sťažka som preglgol, neschopný pokračovať ďalej. Bolo mi zle, keď som si spomenul, ako to celé začalo. Jednou nevinnou knižkou, ktorú sme si domov vzali len zo žartu. Nikdy to nemalo zájsť až sem. Mali sme zabudnúť a žiť ďalej ako dovtedy. Jeden pre druhého, pre naše školy a spoločnú budúcnosť. Úplne obyčajne, bez duchov, mágie a pochybného blúdenia v minulosti s mŕtvymi predkami.

„Nebyť jej, všetko by zostalo tak, ako bolo dovtedy."

Možno trocha zúfalo, ale pousmial som sa. „Vždy chcela hýbať svetom. Akurát nemusela začínať svetom mŕtvych."

„Je naozaj výnimočná," odpovedal šarlatán. „Neviem akým zázrakom ste sa vy dvaja stretli, ale to dievča ťa miluje najviac, ako len niekto dokáže milovať. Nechcela, aby si sem prišiel, bála sa o teba. Radšej by riskovala svoj život, len aby si bol v bezpečí."

„Vôbec ma to neprekvapuje." Už mnohokrát som bol svedkom toho, že by bola schopná sa za mňa aj pobiť. Pokojne doslova. V potrebných chvíľach sa dokázala správať rovnako ochranársky ako ja. „Prečo ste ju vodili so sebou na toľko miest, ak jej nebolo dobre?"

„Lebo sme cítili, že to chce. Sprvu sa bála, ale potom ju naše rozprávanie a prechádzanie dejinami očarilo, chcela toho vidieť čo najviac."

„Vážne sa jej to páčilo?"

Obaja mlčky prikývli. „Pochopila, že jej nechceme ublížiť," dodal Tiberius.

„Iba dať odpovede, ktoré tak veľmi hľadala," doplnil ho Ambrose. Váhavo, ale znova ku mne vystrel ruku a pohladil ma po chrbte. Z jeho dotyku nesálal chlad, ako by som si bol myslel. Bola to skôr upokojujúca istota, že tu nie som sám. „To, čo sa s Clio stalo, sa dozvieš až potom, keď sa vrátiš. Dovtedy nám dovoľ, aby sme si konali svoju prácu."

S rukami studenými ako ľad, so stále búšiacim srdcom a ubolenými, stuhnutými svalmi som pomaly prikývol. Mal pravdu – obaja ju mali. Nebolo cesty späť, zostávalo mi hrať podľa ich pravidiel a prežiť s nimi všetko, čo považovali za dôležité. Plne si uvedomiť z akej rodiny pochádzam a čo skutočne znamená byť Algarotti.

„Aby sme mali jasno," začal som, čo najpokojnejšie si prehrabol vlasy a vstal na rovné nohy. Ťaživý pocit na hrudi ma neopúšťal. „Vy dvaja presne viete, čo sa bude kedy diať. Viete kam máme ísť odtiaľto, čo sa udeje, čo poviete, čo bude nasledovať a tak?"

„Teoreticky áno," odpovedal Tiberius. „Nevieme každé jedno slovo, ktoré padne. Ale vieme kam ísť, kedy presne tam ísť a ako to dopadne."

„A ani keby urobím neviem čo, tak vám nemôžem v ničom zabrániť? Napríklad vás neprehovorím, aby ste nešli niekam."

„Nezmeníš absolútne nič z toho, čo sa udialo. Nezasiahneš do žiadneho nášho rozhovoru s niekým ďalším. Budeš sa skrátka len prizerať."

„Ľudia naokolo nás ťa budú vidieť a vnímať. No nech by si im povedal hocičo, nijako ich neovplyvníš," dokončil Ambrose.

Stále som tak úplne nechápal, ale pre daný moment to asi bolo dostatok informácií. Mohli sme sa pohnúť ďalej. Tiberius si zubami pridržal cigaretu, zatiaľ čo vybral z pravého vrecka hodinky a skontroloval čas. Mierne pri pohľade na ciferník nadvihol obočie a kývol nám hlavou, aby sme ho nasledovali k menšiemu kamennému mostu. Prechádzali sme pred domami, až nás most zaviedol na druhú stranu kanála, kde čakal trojposchodový, trocha užší oranžový dom.

„Clio ho namaľovala," povedal som, spomínajúc na malé plátno s výjavom Benátok. „Veľmi sa jej tu páčilo." Cítil som ako mi opätovne zviera hrdlo. Mal som myslieť na podobné prípady a hodiť si do vrecka pár tabletiek. Vlastne... „Počkajte chvíľu!" zvolal som. „Hovorili ste, že ľudia ma budú vidieť a vnímať. Moje oblečenie sem priveľmi nezapadá." Čierna mikina s kapucňou a tmavošedé rifle rozhodne nepatrili do tohto časového obdobia. Nehovoriac o kožených teniskách.

„Niečo ti požičiame," ubezpečil ma Ambrose. „Ale poradil by som ti, aby si sa zbavil aj tých ozdôbok v obočí a nose. Ešte si ťa niekto pomýli s členom akejsi pochybnej sekty."

„Tak to aby ma nikto nevidel s odhalenou hruďou." Spýtavo nadvihol obočie. „Mám tam vytetovaného veľkého havrana."

„Nechcem vedieť, čo ťa k tomuto kroku viedlo."

Mykol som plecami. „Proste som chcel a hlavne mohol." Už niekoľko rokov predtým som vedel, že chcem tetovanie, najlepšie jedno poriadne veľké. A keďže havrany som mal rád odjakživa – často sme ich mávali plnú záhradu, keď som bol malý –, nemusel som nad motívom ani dlho premýšľať. Stačilo zohnať schopného tatéra, ktorý si ma vypočul a skĺbil moju víziu so svojimi nápadmi a zručnosťami.

„Nevravím to naisto, ale možno by som sa na niečo podobné dal tiež," zapojil sa do našej diskusie Tiberius. „Vsadím sa, že na dievčatá ako Clio podobné veci platia, čo?" Zazubene sa uškrnul, dvíhajúc obočie.

„Netuším, už sme spolu chodili, keď moje tetovanie videla prvýkrát." Vedela, že ho mám. Akurát sa sama rozhodla, že si ho pozrie až pred našim prvým milovaním. Ja som nemal prečo namietať, skôr naopak.

Tiberius chcel v tejto téme viditeľne pokračovať, ale Ambrose nás oboch postrčil, aby sme kráčali vpred. Pár krokmi sme sa ocitli pred vchodovými dverami, ktoré zdobilo naše priezvisko. Presne ako Clio hovorila. Všetko sedelo na jej rozprávanie – miesto, farba domu, miestami odhalené tehly, tiahnuca sa zeleň a napokon naše meno napísané na dverách. Aby každý vedel, ktorej rodine tento dom patrí. Aby miestni ľudia ľahšie našli tých, ktorí boli zjavne veľmi, veľmi dávno poverení pomáhaním a liečením.

Ambrose sa na sekundu obzrel na mňa a potom dvere otvoril. Vošiel do maličkej miestnosti, kde na stoličkách posedávali štyria ľudia – tri pomerne mladé ženy a jeden starší muž.

„Buon giorno," pozdravil ich Ambrose, mierne skláňajúc hlavu. Ja a Tiberius sme opakovali jeho príklad, hoci v mojom prípade trocha neistejšie.

„Pán doktor, rada vidím, že Ste sa z vojny vrátili znova pri sile. Hovorila som s Vašim otcom, viem čo všetko sa Vám stalo," prehovorila k nemu jedna zo žien. Svižne vstala zo svojho miesta a podišla bližšie. „Vaša pani manželka sa o Vás musela určite veľmi báť. Hlavne teraz, keď máte maličké dieťatko."

„Prosím, už o tom nechcem počúvať. Všetko je to, našťastie, už za mnou," odvetil slušne, ale viditeľne nepohodlne. Šarlatán za jeho chrbtom sa usmial na zvyšné dve ženy, žmurkol na ne a za ich tichého chichotu sa pobral hore schodmi.

Ja som zostal stáť ako obarený. Netušil som koho správaním sa riadiť a koho nasledovať. Trocha kŕčovito som sa usmial na čakajúcich pacientov, zabiehajúc očami k dverám ordinácie. Podľa ceduľky patrila doktorovi Lucianovi Algarottimu.

„Och, samozrejme. Prepáčte mi, nikdy neviem kedy držať jazyk za zubami. Chcela som povedať len to, že sa Vášmu návratu domov úprimne teším. Modlila som sa za Vaše uzdravenie, ste veľmi dobrý človek. Rovnako ako Váš otec, úplný svätec."

Neveriacky som prevrátil očami nad rečami mladej ženy. Viditeľne sa jej nehnusilo flirtovať so ženatým mužom pod jeho vlastnou strechou. Okrem jej slov to dokazovalo aj priveľmi okaté klipkanie mihalnicami a komické pohrávanie sa s dlhým prameňom plavých vlasov.

„To je veľmi milé, ďakujem Vám," odpovedal Ambrose viditeľne v rozpakoch. „Ak ma ospravedlníte, musíme už ísť. Manželka sa po mne už určite zháňa."

„Prosím," zašvitorila trocha sklame, „zastavte sa niekedy u nás v pohostinstve. Veľmi dávno ste tam neboli, rada Vás obslúžim."

„Nič nesľubujem." S týmito slovami sa ospravedlňujúco usmial a zamieril za bratom. Ja som bez slova nasledoval, cítiac však pri každom kroku až priveľmi pozorný pohľad od všetkých štyroch pacientov. Nepovedali síce ani slovo, ale určite im prišiel môj zjav kuriózny.

„Vidíš to, keby si nemal Evelyn, tamtá kráska by ťa brala všetkými desiatimi," zažartoval Tiberius, ktorý nás čakal na vrchole schodiska. Lakťami za zapieral do zábradlia. „Možno by som sa mal vydávať za teba a do toho pohostinstva za ňou zájsť."

„Nepovedal by som, že je taká hlúpa, aby nás od seba nerozoznala."

Všetci traja sme prešli sklenými dverami a razom sa ocitli v kuchyni spojenej s jedálňou. Stôl nebol pridlhý, ale zmestilo sa zaň šesť stoličiek. Chcel som sa trocha lepšie porozhliadnuť, ale Ambrose ma vzal za ľavý lakeť a nasmeroval ma k ďalším schodom. Minuli sme obývačku, mieriac na vrchné poschodie. Na konci schodov na nás čakala dlhá chodba so sýto bordovými stenami a niekoľkými svietnikmi na stenách. Miesto skutočných sviečok sa v nich však nachádzali umelé, ktorých horiace knôty nahradili žiarovky v tvare sklenených plamienkov.

„Musíš sa prezliecť, si ako päsť na oko."

„Máte niečo, čo mi sadne?"

Obaja si ma prezreli, kým sme kráčali chodbou. Bolo tu šesť dverí, my sme mierili k posledným. „Skúsiš si najprv niečo odo mňa. Ak ti nič nesadne, Tiberius sa tiež určite rád podelí o svoj šatník."

„Ak nebudem mať na výber..." zamrmlal, znova zalovil vo vrecku a zapálil ďalšiu cigaretu.

„Kam vedú všetky tieto dvere?"

„Dvere na konci boli od mojej a Carlottinej spálne. Vpravo mali svoju izbu rodičia, naproti Tiberius. Dvoje dvere napravo od schodov sú kúpeľne a posledné sú od otcovej pracovne. Z nich sa dá rebríkom vyjsť ešte na menšiu povalu."

„Je to tu priestrannejšie, než som si myslel pri pohľade zvonka." Pôsobilo to tu veľmi útulne a príjemne. Z každého kúta sálal dojem, že tu bývajú dobrí, milí a milujúci ľudia. Síce s vlastnými temnými tajomstvami, ale... kto z nás ich nemal? Všetci sme niečo pred svetom ukrývali najlepšie, ako sme len vedeli. „V akom stave to tu bolo, keď ste sa presťahovali?" Clio spomínala, že prišli z Florencie krátko po tom, čo sa Tiberius narodil.

„Nie som si istý, nemal som v tej dobe ani štyri roky. Spomínam si na nejaké renovácie, ale nič konkrétne."

„Ja ani toľko, takže..." zamrmlal šarlatán. „Odskočím si, potom prídem." Zahol ku dverám, ktoré patrili k jeho izbe a vkĺzol dnu. My s Ambrosom sme vošli do miestnosti o dvere ďalej.

Spálňa bola pomerne jednoduchá, ale na prvý pohľad veľmi príjemná. Čisté biele steny, tmavé parkety, manželská posteľ pod veľkým oknom, ktoré dnu prepúšťalo mnoho prirodzeného svetla. Teraz však bolo zatiahnuté žltkastými závesmi, ktoré farebne ladili aj s krásnym vyšívaným kobercom pod našimi nohami.

V rohu vedľa nízkej komody bola detská postieľka. „Kde je tvoja žena?"

„V obývačke, inde byť nemôže, prešli sme celý dom." Prikývol som a podišiel k postieľke. Striaslo ma, keď som po hladkej drevenej konštrukcii prešiel končekmi prstov. Nedokázal som si predstaviť, že v nej dakedy spával môj starý otec. Že toto bol dom, do ktorého sa narodil a kde prežil prvé mesiace svojho života.

„Odpustil si mu niekedy?"

„Hm?" Obrátil sa ku mne. Pochopil zjavne hneď, ako ma uvidel pri postieľke. „Neviem. Možno do istej miery áno. Nikdy som mu to nezabudol, dokonca ani po smrti."

„Pochopiteľné." Zaujímalo ma, čo presne tým myslel – ako asi mohol vyzerať život po smrti? Existovalo toľko polemík a dohadov. V konečnom dôsledku si však zjavne nik nemohol byť istý. Jedine, ak by mu prišli svoje skúsenosti porozprávať priamo z onoho sveta.

V nepríjemnom tichu sme sa obaja obrátili späť k šatníku. Vyskúšal som si niekoľko kúskov, než mi niečo sadlo dostatočne dobre na to, aby som nestrúhal grimasy. Bol som zvyknutý na rifle, mikiny, tričká a svoju rovnošatu z nemocnice. Nie na slušné nohavice a košele, ktoré mi stopercentne nesadli. Čierna farba to ale istila, rovnako ako na páre kožených členkových topánok. K nim na prvý pohľad ladiaci čierny kabát mi ale nesadol, musel som sa uspokojiť s hnedým.

„Povedal by som, že vyzeráš dobre. Pristane ti to."

„Nie som moc zvyknutý na takýto štýl."

„Možno by si mal prehodnotiť svoj šatník, keď sa vrátiš domov," povedal Tiberius, ktorý už postával v otvorených dverách. Prebehol po mne pohľadom, ale napokon so spokojným výrazom prikývol. „Myslím, že Clio by neprotestovala."

„Som si istý, že Clio je spokojná s tým ako sa obliekam." Hoci občas by sa veľmi rada ujala úlohy obliecť ma ona, len aby som vyzeral ako minulý rok na Halloween.

Spolu sme všetci traja opustili izbu a zamierili dole do obývačky. Bolo vidno, že oni dvaja presne tušia, čo sa udeje. Ja som v ich pätách kráčal veľmi neisto a napäto. V obývačke ma však zaujalo presne to, o čom mi hovorila aj Clio – zrkadlo nad krbom. Zlatisté okraje boli tvarované do slnečných lúčov. Dych berúce ale boli najmä drahé kamene, ktorým boli vykladané.

„Hocikto k nám prišiel, vždy zostal očarený tým zrkadlom. Mama bola naň veľmi hrdá," vysvetlil Tiberius, keď si všimol, kam sa pozerám.

„Nečudujem sa, je nádherné." Dokázal som si živo predstaviť, žeby viselo niekde u nás doma. Mama by ho určite zbožňovala, možno by si ho zavesila rovno do zimnej záhradky.

Nepozastavili sme sa nad žiadnymi detailmi, mierili sme rovno na balkón, kde postávala drobná hnedovlasá žena v sýto oranžových šatách a sivom pletenom svetri. Pomaličky sa hojdala zo strany na stranu, snažiac sa tak upokojiť a uspať nariekajúce bábätko zababušené do teplej deky.

„Ahoj," pozdravil ju Ambrose a nežne ju pohladil po chrbte. „Nepotrebuješ pomoc?"

Prekvapene sa na neho ponad plece obzrela, hladiac synčeka po pravej ručičke. Drobné prsty mal pevne obmotané okolo jej ukazováka. „Ahoj, kedy ste prišli? Ráno sa po vás po oboch zľahla zem."

„Mali sme nejaké vybavovačky v meste."

„Všetko v poriadku?" Prikývol, vrelo sa usmievajúc na svoju ženu. Ťažko sa mi hádalo, čo asi mohol v tej chvíli cítiť. S akými emóciami na ňu a na bábätko v jej náruči pozeral.

Na bábätko... z ktorého rokmi vyrástol jeden z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Striaslo ma pri tej predstave od zimy. Bolo to veľmi ťažko uveriteľné. Najmä asi preto, že som nikdy nevidel žiadne jeho fotky z detstva, až z čias po príchode do Ameriky či na medicíne. A v tej dobe už bol dospelý. Ja som ho poznal len ako starého muža so šedivými, až postupne bielymi vlasmi.

„Postrážili by ste ho? Mala by som pomaly začať pripravovať obed." Otázku primárne smerovala na otca dieťaťa, ktorý sa však bez slova zapieral do rámu dverí. Ambrose bol teda ten, kto sa malého ujal a opatrne ho vzal do náruče. „Neviem čo s ním dnes je, nedovolí mi, aby som ho položila do postieľky alebo hocikam inam, hneď začne plakať."

„Ani na rukách sa mu veľmi nepáči."

„Nie, ale je to rozhodne lepšie." Ešte raz maličkého pobozkala na líce a zamierila dnu. Keď prechádzala naokolo mňa, bez slova sa usmiala. Akoby som tu s nimi bežne žil a bol súčasť rodiny. Čo som... čo som teoreticky bol. Vnuk jej milovaného syna.

„Veľa plakal aj v noci, počul som ho."

„Škoda, že ho nepočul aj niekto iný," zamrmlala, po očku hľadiac na Tiberia. Ten oči upieral niekam von, na kalné vody kanála pretekajúceho pod kamenným mostom. „Tajne som dúfala, že sa uráčiš vstať a prísť mi pomôcť, Tiberius. Aspoň raz."

„Prišiel som až okolo tretej," odvetil. „A vtedy bolo ticho."

„Samozrejme, že si nebol doma. Prečo som si akože myslela niečo iné?"

„Nikdy som ti nesľúbil, že ti budem s malým pomáhať."

„Niečo také by si nemal nikomu sľubovať. Ako otec by si o syna mal prejaviť záujem úplne automaticky." S týmito slova odvrátila pohľad a zamierila do kuchyne, nechávajúc nás štyroch osamote na balkóne.

„Kde ty vlastne spávaš?" opýtal som sa Ambrosa a pristúpil bližšie. „Lebo ak miluješ Evelyn a čakáš s ňou dieťa, asi by nebolo priveľmi vhodné, aby si spal s inou ženou v jednej posteli."

„Na gauči v otcovej pracovni, tých pár dní sa to dá vydržať."

„Kedy si prišiel domov?"

„Koncom minulého týždňa. Pozajtra odchádzam do Ameriky, ráno som bol vybaviť všetky potrené doklady. Otec ani Carlotta o tom ešte nevedia, chcem im to povedať večer."

„Nevedia o Evelyn?" pokýval hlavou, hojdajúc pritom stále ticho mrnčiace bábätko v náruči.

„Nebola vhodná šanca, aby som im to povedal." Mykol plecami, prešiel popri mne aj bratovi a zamieril do obývačky. Aj s malým sa posadil do jedného z kresiel, len aby nešiel manželke stepovať za chrbát do kuchyne.

„Mala pravdu," povedal som Tiberiovi a obrátil sa k nemu. Ani som si nevšimol, keby z vrecka vylovil ďalšiu cigaretu. Pálil ich doslova jednu za druhou. „Prečo si to ani neskúsil? Mali ste krásneho, zdravého syna... vážne ti nerozumiem."

Nedokázal som si predstaviť, žeby som sa mal v dohľadnej budúcnosti stať otcom. Deti som v budúcnosti ale určite chcel. Túžil som po vlastnej rodine s Clio. Najlepšie, ak by to bolo už po konci mojej rezidencie a po tom, čo si Clio nájde svoje vytúžené pracovné miesto. Avšak... keby to príde neplánovane a pokojne v tom najhoršom možnom čase, nikdy by som sa jej nedokázal obrátiť chrtom. Jej, ale ani svojmu dieťaťu.

„Odo dňa, kedy mi povedala, že je tehotná, som vedel ako to bude. Nemal som v pláne vzdať sa svojho života kvôli dieťaťu."

„Ale prečo?"

„Lebo to som ja, Michael. Miloval som svoj život presne taký, aký som ho žil do doby, než prišla vojna. A plánoval som sa k nemu čo najskôr vrátiť."

„Nehovor mi, žeby si to nedokázal robiť aj popri tom. Nikto po tebe predsa nechcel, aby si zrazu zostal sedieť doma. Akurát aby si popritom všetkom bol aj otcom."

Pokýval hlavou a potiahol si z cigarety. „Pozri, možno vo vašej modernej dobe by to tak mohlo fungovať. Keby sa prevalí pravda, naša rodina by v očiach mnohých skončila. Bolo určite ľahšie a lepšie, keď Ambrose odišiel a ja som sa vyparil tiež."

„Bál si sa, žeby si začali o tebe šepkať? Vieš, keby on odíde a ty by si nejakým zázrakom zostal..." Ľudia by si dali dokopy dve a dve. Najmä tí, ktorí poznali jeho skutočnú náturu. Prečo by človek, ktorý sa dovtedy túlal svetom zrazu ostával poslušne doma s manželkou svojho brata, ktorý zas na oplátku odišiel do sveta?

„Nikdy ma nezaujímalo, čo o mne kto hovoril za mojim chrbtom. Nežil som pre ideály iných, žil som sám pre seba, svoje sny a svoje ciele."

„Takže ti bolo jedno, ak ťa označovali za klamára a šarlatána?"

Mykol plecami, hodil cigaretu na balkón a pristúpil ju špičkou koženej topánky. „Najdôležitejšie je to, čo si o sebe myslíš ty sám. Nikdy to, čo si o tebe myslí okolie, Michael." S týmito slovami ma priateľsky pobúchal po chrbte a zmizol skôr, než by som sa nazdal. Na Ambrosa a svojho syna ani nepozrel. Počul som len dupot dole schodmi a následné zatvorenie dverí dole.

Podišiel som bližšie k zábradliu, zaprel sa oboma rukami do chladného kovu a pozrel dole na ulicu. Kráčal po nej iba dobre známy šarlatán a mieril niekam do neznáma. Teba aspoň pre mňa, on to tu dokonale poznal. Podľa Clio Benátky miloval, dozaista teda poznal najkrajšie aj najpochybnejšie zákutia.

Nosom som sa zhlboka nadýchol, sklonil na chvíľu hlavu a privrel oči. Stále som si prial, aby som tu mal zo svojich liekov. Aby mi trocha uľavili a prečistili hlavu. Všetko naokolo by som potom vnímal inak.

„Michael," oslovil ma zrazu Ambrose. „Ak by si chcel, zoženiem ti niečo na upokojenie. Berieš nejaké lieky?"

„Nie pravidelne," zamrmlal som skôr pre seba, pevnejšie stískajúc chladné zábradlie. Tak veľmi som chcel byť späť doma. Užívať si najkrajšie dni v roku s najbližšími. Plnými dúškami si vychutnávať pravú bostonskú zimu v uliciach, kde som vyrastal. „Ďakujem za ochotu, ale skúsim to vydržať."

„Keby si zmenil názor, pokojne povedz."

„Ďakujem." Sťažka som sa odtisol od zábradlia a vošiel dnu za ním. Predtým, než by som sa bol posadil, som zbežne prebehol pohľadom po policiach s knihami. Nebolo ich tu toľko, ako na odpočívadle pred vstupom do kuchyne, ale takisto išlo o krásnu zbierku. „Koho sú knihy?"

„Zväčša otcove, veľmi rád čítal odkedy si len spomínam. Obom nám pred spaním čítaval rozprávky, rada ich s nami počúvala aj mama." Na jeho hlase bolo počuť, že spomína rád. Išlo o príjemné spomienky z minulosti.

„Čo ty?" Prešiel som končekmi prstov po chrbtoch niektorých z nich, skúmajúc názvy románov aj odbornej literatúry.

„Vždy som nosil pri sebe nejakú knihu. Vieš, pre každý prípad. Dokonca aj na vojne, niekedy som čítal priamo v zákope, keď bol pokoj a nikto nepotreboval moje služby."

Pousmial som sa nad tou predstavou, vyťahujúc z police anglicko-taliansky medicínsky slovník. Podobný tomu, ktorý som si kúpil minule na trhu. „Obaja hovoríte veľmi dobre po anglicky. Kde ste sa naučili?"

„Tiberius na cestách, ja vďaka práci a škole. Boli profesori, ktorí dbali na to, aby sme ovládali ešte ďalší jazyk. A angličtina sa postupne začínala pretláčať vpred."

„Bol to z ich strany rozhodne múdry krok." Prezrel som si ešte niekoľko kníh, ale napokon som na menšiu sedačku klesol so slovníkom v rukách. „Určite ti to pomohlo najmä s Evelyn, čo?"

„Vedela taliansky, ale nie moc dobre, mala rozkošný prízvuk. Ovládala základné medicínske frázy, aby sa dohovorila s pacientmi, ak to bolo nutné."

„Predpokladám, že si ju veľmi ochotne naučil niečo viac."

„Mimo iné..." odvetil s úškrnom, hladiac bábätko po hlavičke. Až vtedy som si všimol, že je konečne tichučko a zjavne zaspalo.

Ešte chvíľu som ho sledoval, ale potom mi oči prirodzene zablúdili ku knihe v mojich rukách. Otvoril som ju, zalistoval v nej a napokon nad ňou strávil takmer celý zvyšok dňa. Prišlo mi zvláštne sadnúť s nimi za stôl a spoločne sa naobedovať, ale bol som zjavne jediný. Ambrose a Carlotta sa správali úplne prirodzene, akoby sme takto v trojici jedli pokojne každý deň. Keď som sa Ambrosa opýtal na jeho otca, odpovedal mi, že s nimi zväčša nejedáva. Obed mu vždy niekto zanesie dole do ordinácie a on sa k rodine pridá až pri večeri.

Presne tak tomu aj bolo. Ja som trávil dlhé hodiny nad rôznymi knihami, držal som sa čo najviac stranou, kým Carlotta chystala večeru či upratovala, a Ambrose jej pritom pomáhal so synom. Tiberius sa nevrátil ani náhodou.

Luciano Algarotti, majiteľ domu a ordinácie, ktorý sa veľmi nápadne podobal na svojich synov, prišiel za nami hore krátko po šiestej hodine. Párkrát som zašiel na odpočívadlo a nazrel dole, či ešte niekto sedí pred jeho ordináciou, ale takmer stále som tam videl minimálne jedného človeka. Dokonca krátko pred šiestou, kedy by už novodobé súkromné ordinácie boli dávno zatvorené.

„To bol zase deň, deti moje," vydýchol, sotva zavrel za sebou sklenené dvere, ktoré oddeľovali schody a dolnú časť domu od obytnej časti. „Nerád to priznávam, ale reči klebetných susied boli zjavne pravdivé."

„Aké reči?" opýtala sa Carlotta, ktorá dokončovala prestieranie k večeri. Keď položila posledný tanier, podišla k Lucianovi a pobozkala ho na líce. Bolo vidno, že k nemu mala veľkú úctu.

„O ďalšej vlne španielskej chrípky. Hovorí sa, že v Amerike už vo veľkom zúri, je asi len otázka času, kedy naplno prepukne aj tu."

„Je to tam dosť zlé," povedal Ambrose. Luciano sa okamžite usmial, keď ho uvidel s malým na rukách. Podišiel k nemu a vnuka si od neho vzal, zjavne v tom istom momente zabúdajúc na náročný deň.

Úprimne ma tešilo, čo som videl. Starý otec si to síce nemohol pamätať, ale podľa všetkého bol veľmi milovaný, hoci len krátku dobu. Aj napriek krutej pravde bolo cítiť, že dom je plný lásky a radosti z toho, že sa rodina nedávno rozrástla. Bodaj by to tak bolo aj zostalo, aby mal šancu v tomto prostredí vyrastať. Aby spoznal najbližších príbuzných, ktorým na ňom záležalo a ktorí ho milovali najčistejšou, najúprimnejšou láskou.

„Ak už hovoríme o Amerike..." začal znova Ambrose. Oboma rukami sa zaprel do operadla najbližšej stoličky a s obavami pozrel na otca s manželkou. „Pozajtra odtiaľto odchádza americká vojenská loď. Berie domov prioritne vojakov, ale aj civilistov, obchodníkov a podobne." Zhlboka sa nadýchol na pokračovanie. Bolo zrejmé, že sa mu to hovorí ťažko. Obával sa reakcie najbližších, najmä teda otca, ktorý netušil, ako sa veci skutočne majú. „Na dlhšiu dobu je to posledná loď, ktorá sa bude plaviť do Ameriky. Preto dúfam chápete, že nemôžem zostávať a čakať. Dnes ráno som si bol vybaviť potrené povolenia a vyzdvihnúť lístok."

Luciano prekvapene zvraštil obočie. „Z akého dôvodu potrebuješ tak súrne odísť?" Rovnako prekvapená zostala aj Carlotta, ktorá rozkladala poháre po stole.

„V nemocnici som niekoho stretol."

„Niekoho..." zopakovala jeho žena neisto.

„Sestričku... Američanku. Volá sa Evelyn McKayová." Nech sa snažil akokoľvek, kútiky úst sa mu sotva badateľne podvihli. Alec mi raz hovoril, že presne takýto som bol aj ja, keď som hovorieval o Clio. Stále som sa usmieval ako najšťastnejší človek pod slnkom. „Starala sa o mňa v nemocnici. Keby nebolo jej, neprežil by som, to je viac ako isté."

„Ach, Ambrose," vzdychol jeho otec. Pozrel pritom na Carlottu, ktorá napäto čakala na pokračovanie.

Sťažka preglgol. „Zamiloval som sa do nej. A klamal som ti o tom, čo sa dialo po mojom prepustení z nemocnice. Nešiel som späť do práce, ale s Evelyn do malého domčeka, doslova uprostred ničoho. Strávili sme tam osamote niekoľko týždňov."

V kuchyni zostalo až bolestivé ticho. Každý čakal, kto prehovorí a zareaguje ako ďalší. No nik sa slova neujal. Luciano a Carlotta spracovávali šok z toho, čo Ambrose len pred pár sekundami povedal. On zas čakal, čo mu dvaja najdôležitejší ľudia v jeho živote povedia na veľké novinky.

„Domov do Filadelfie odchádzala koncom augusta," pokračoval. Dvere za chrbtom jeho otca sa tichučko otvorili. Stál v nich Tiberius, ktorý zjavne okamžite ľutoval, že prišiel domov. Zrazu bol asi piatym kolom na voze ešte viac, ako ja. „Bola na konci desiateho týždňa tehotenstva."

„Predpokladám, že ty si otec."

„Áno, Evelyn čaká moje dieťa." Akoby mu z pliec v tej chvíli spadlo snáď stokilové závažie. Usmial sa, narovnal chrbát a zhlboka si vydýchol. „Milujem ju, pozajtra odchádzam za ňou do Ameriky a spolu sa budeme pripravovať a tešiť na narodenie nášho dieťatka." Troška to znelo, akoby sám sebe opakoval svoj plán.

„A čo tvoja žena? Tvoj syn?" opýtal sa Luciano. „Chceš utekať od svojej rodiny, od svojej zákonitej manželky k nejakej milenke?!" skríkol, div nezobudil bábätko vo svojej náruči. „Konečne ste sa dočkali zdravého dieťaťa. Po tom všetkom, čo sa vám prihodilo, čím ste si prešli..." Neveriacky pokýval hlavou, vražedne zazerajúc po svojom prvorodenom synovi.

Chápal som. V jeho očiach bol Ambrose ten zlý. Jeho vnímal ako rozbíjača rodiny, ktorá naoko dokonale fungovala. Veď ako by aj nie? Carlotta porodila zdravé dieťa, Ambrose sa uzdravil a vrátil sa z vojny. Všetko to bolo ako vystrihnuté z románu so šťastným koncom.

„Ak to naozaj urobíš, v mojich očiach klesneš neuveriteľne hlboko," dodal skoro šeptom, avšak doslova jedovatým tónom.

„Vieš..."

„On nie je Adrianov otec," prehovoril zrazu Tiberius. Luciano sa otočil tvárou k nemu, prekvapene dvíhajúc obočie. Zjavne si doposiaľ ani nevšimol, že sa šarlatán vrátil a počúval ich rozhovor. „Všetko je úplne inak, ako si myslíš."

„Tiberius..." šepla Carlotta, zapierajúc sa do stoličky.

„Čo tým chceš povedať, že nie Ambrose je Adrianov otec?"

Šarlatán na sekundu sklonil hlavu, založil si ruky do vreciek a zhlboka sa nadýchol. Prekvapilo ma, keď sa kuchyňou rozniesol jeho tichý smiech. „Jeho otec som ja."

„Buď ticho!" zahriakla ho preľaknutá Carlotta, ktorá zrazu zbledla ako stena.

„Spali sme spolu, nie raz a nie dvakrát. Malý sa pritrafil približne v dobe, keď bol Ambrose naposledy doma. Preto sme to vedeli až doteraz tak dobre tajiť, nemal si nás prečo podozrievať," pokračoval Tiberius. Opustil svoje miesto vo dverách a postavil sa bližšie ku mne, aby mal výhľad na každého z prítomných. „Na vojnu som neodišiel preto, žeby sa mi zrazu zachcelo bojovať. Zľakol som sa, zutekal som na front, len aby som nemusel čeliť následkom svojich činov."

„Niečo sa mi na tvojom odchode nezdalo od samého začiatku. Ale povedal som si, že som skrátka paranoidný, že možno len nechcem, aby si odišiel ešte aj ty. Za tie roky som si už mal zvyknúť, že moje predtuchy sa zväčša vyplnia."

„Premýšľal som, že ti poviem pravdu hneď po návrate domov. Ale..." Tiberius na chvíľu stíchol a pokýval nad svojimi slovami hlavou, „bol si taký šťastný. Od maminej smrti si prvýkrát doslova žiaril šťastím, nemal som srdce pokaziť to."

„A preto ste si všetci povedali, že bude najlepšie mi klamať priamo do tváre?" Pohľadom prebehol po nás všetkých. Jedine ja som bol od jeho narastajúceho hnevu uchránený. Prišlo mi to stále zvláštne – akoby som tu ani nebol. Pritom som všetko prežíval spolu s nimi, videl som každý detail, ktorý viedol k môjmu životu v súčasnosti. Lebo ak by sa nestalo toto a tamto, všetko mohlo byť inak.

„Nechceli sme klamať," prehovorila Carlotta trasúcim sa hlasom. Podišla k Lucianovi a nastavila ruky, aby jej podal syna. Ten však pokýval hlavou, hladiac vnuka po hlavičke.

„Ale klamali ste. Všetci traja, skoro rok."

„Otec, prosím ťa..." oslovil ho Ambrose zmierlivo. „Veľmi nás mrzí, že to takto dopadlo."

„Teba má v tejto chvíli asi najmenej čo mrzieť."

„Našiel som si druhú ženu."

Jeho otec nečakane mykol plecami. „Ak tvoj vlastný brat spával s tou tvojou..." Zamračene sa obrátil sa Tiberia. Jeho výraz bol plný sklamania a bolesti. Zjavne mu nikdy nenapadlo, že práve v jeho rodine by sa mohlo stať niečo podobné. „Vždy som stál na tvojej strane, Tiberius. Nech už sa o tebe šírili hocijaké klebety, vždy som ťa bránil. O to viac ma bolí, že niektoré z tých rečí boli skutočne pravdivé."

„Nemysli si, že ja som si to nevyčítal."

„A kam ťa výčitky dostali?" Prekvapilo ma, čo urobil. Pristúpil k otcovi a urobil presne to isté, čo pred chvíľou Carlotta. Načiahol k nemu ruky, pýtajúc si malého. Luciano chvíľku premýšľal, ale napokon mu vnuka odovzdal. „Prečo si sa od príchodu domov choval tak, ako si sa choval? Ak si vedel, že je to tvoj syn... ako si mohol?" opýtal sa ho znechutene, obracajúc pohľad na Carlottu. „A ty? Neurobil som toho pre teba za uplynulé roky dostatok? Prijali sme ťa do rodiny a ľúbili ako vlastnú dcéru. Prečo si mala pocit, že klamať mi bude tá najlepšia možnosť? Najmä ak sme tu po ich odchode zostali len osamote?"

„Ja som..." začala, hryzúc si do spodnej pery. „Hanbila som sa, tak veľmi som sa hanbila za všetko, čo sa udialo. Potom som sa však začala tešiť na to maličké, každý deň som sa modlila, aby bolo zdravé a aby všetko dopadlo konečne dobre. Bolo mi... bolo mi jedno, že otcom nie je Ambrose. Chcela som... konečne som chcela byť matka. Mať to šťastie na krásne, zdravé bábätko." Oči jej zaliali slzy, ktoré jej takmer okamžite zmáčali ružovkasté líca. Od Luciana pozrela na Tiberia s dieťaťom v náruči.

Nepriznávalo sa mi to ľahko, ale... niečo na tom obraze bolo neskutočne upokojujúce. Takto to proste malo byť. Nech už bol akýkoľvek a nech tvrdil čokoľvek, dostal by sa do toho. Zvládol by rolu otca a môjmu starému otcovi by určite zabezpečil zaujímavé, neopakovateľné detstvo.

„Tri mesiace predtým, než som ti povedala, že som tehotná s Adrianom..." pokračovala Carlotta uplakane, zapierajúc sa pravou rukou do najbližšej stoličky. „Prišla som o naše prvé bábätko, Tiberius. A nebola som schopná ti to povedať, veľmi som sa bála."

Šarlatán pri počutí týchto slov akoby zamrzol. Zmohol sa len na to, aby si syna v náruči lepšie privinul k sebe. V šoku zostali však aj jeho brat a otec. Neveriacky hľadeli na uplakanú ženu, ktorá viditeľne neskutočne trpela. Prísť o dve deti... nedokázal som si predstaviť bolesť, ktorú musela vo svojom vnútri cítiť.

„Nebola som schopná pozrieť sa... sa ti do tváre a... priznať to."

„Ale prečo? Čoho si sa bála?" opýtal sa jej stále viditeľne v šoku. „Ako si to celé vôbec zvládla utajiť?" Mykla plecami, utierajúc si slzy. Od stola odtiahla stoličku, o ktorú sa dovtedy opierala a posadila sa. Uplakanú tvár zaborila do dlaní.

„Prvé dni boli najhoršie, potom som odišla k sestre. Nebola to len nevinná návšteva predtým, než by bola odišla s deťmi do Anglicka."

„Drahá moja," vydýchol Luciano. Všetko sa pomaly ale isto začínalo rúcať. Pretriasali sa udalosti a tajomstvá, ktoré trhali šťastie celej rodiny na márne franforce. Teda aspoň to hrané šťastie, ktoré však nikdy nebolo tak úplne skutočné a autentické. „Bola si v tej dobe za nejakým lekárom, však?"

Prikývla. „Sestra všetko vybavila, keď som bola u nej. Zaplatila som mu, aby určite mlčal. Nezniesla som pomyslenie na to, že by si o nás znova klebetili, ako keď... keď sme prišli s Ambrosom o syna."

„Nemyslím si, žeby to hrozilo. Dosť účinne som sa povyhrážal v tej dobe každému, kto na vašu adresu povedal čo i len pol zlého slova," zamrmlal Tiberius. Nehľadel však na otca, brata ani milenku. Oči mal zafixované na svojom synovi, ktorého držal za ruku. „Nebola to téma, ktorá by patrila do úst cudzím. Najmä ak si niektorí mysleli, že vedia viac, než my všetci dokopy, ktorí sme pri tej udalosti boli."

„Už o tom, prosím, nehovorme," zašepkala, znova si utierajúc zaslzené oči.

Čo najtichšie som prestúpil z nohy na nohu a odsunul si od stola jednu z voľných stoličiek. Vyzeralo to ešte na dlhý rozhovor.

„Ako si to teraz vlastne predstavujete?" opýtal sa napokon Luciano rozvážnym tónom. Stále počuteľne nahnevaný, avšak zjavne bez chuti kričať a robiť cirkus. Najlepšie poznal svojich synov a zjavne aj nevestu – vedel, čo na nich bude platiť. „Si pevne rozhodnutý, že odchádzaš do Ameriky, Ambrose?"

„Áno, som rozhodnutý. Bol som už v deň, kedy domov odplávala Evelyn. Pochop, nič ma tu nedrží. Žena, ktorú milujem a ktorá čaká moje dieťa, je práve teraz vo Filadelfii a je mojou povinnosťou, aby som šiel za ňou. Prisahal som, že to urobím. A chcem... chcem to urobiť. Chcem žiť s ňou. Konečne život, ktorý som chcel už mnoho rokov, dávno pred začiatkom vojny."

„Čo tam budeš robiť? V Amerike tvoje priezvisko neznamená nič. My sme niekým tu v Taliansku, v Benátkach."

„To možno áno, ale doktorov tam potrebujú rovnako, ako tu. Nepotrebujem sa spoliehať na rodinné meno. Som lekár a vyznamenaný vojnový hrdina, mám dve strieborné a jednu bronzovú medailu. Nemyslím si, že sa mi nepodarí nájsť si prácu."

Luciano sa nečakane pousmial. „Páči sa mi, že to vidíš takto pozitívne."

„Prečo by som nemal? Najlepšie viem, čo dokážem a čo nie."

„Vojna ťa zocelila. Predtým si nebol až takýto sebavedomý." Určite to myslel v dobrom, ako kompliment, hoci v dusnej atmosfére to bolo naozaj náročné poznať. „Povedzme, že si prácu nájdeš. Čo potom?"

„Usadíme sa, všetko pomaly pripravíme a budeme čakať, kedy sa maličké narodí. Asi nič iné nám nezostáva."

„Takže zostanete v Amerike?"

„Zozačiatku áno. Pre Evelyn to bude určite lepšie, mama jej môže pomôcť po pôrode, bude v známom prostredí a tak. Nechcel by som ju stresovať a unavovať ešte aj dlhou plavbou sem. Keď sa zotaví a maličké troška podrastie, určite prídeme."

Lucianovi táto odpoveď evidentne stačila. Po jej vypočutí sa obrátil na svojho druhého syna s úmyslom položiť rovnakú otázku. „A čo ty?"

„Myslím, že vieš."

„Tuším, ale rád by som to počul z tvojich úst."

„Pridlho som musel byť na jednom mieste, svet už volá." Carlotta bola prvá, ktorá sa ozvala. Nerozumel som však, čo povedala. „Neviem na ako dlho odídem, ale odídem."

„A kam?"

„Čo najďalej od okolitých krajín, vojny mám už plné zuby. Chcem vidieť svet presne taký, ako bol predtým."

„Nemôžeš odísť!" zvolala Carlotta. Oči mala stále červené a lesklé od sĺz, ale po lícach jej už nestekali. V tom momente ňou zjavne lomcoval v prvom rade hnev. „Máš tu pár mesačného syna, ktorý potrebuje svojho otca. Ak už nie si ochotný zostať kvôli mne, zostaň aspoň kvôli Adrianovi."

„Má predsa teba," odpovedal s ľahkosťou. Nepôsobilo to však, žeby jej chcel syna dať, naďalej si ho nechal vo svojej náruči. „Ani doteraz som sa do jeho výchovy nestaral, zvládala si to aj sama."

„Lebo som nemala na výber!" skríkla, búchajúc päsťami do stola. „Lenže chcem... chcem mať na výber, Tiberius! Chcem, aby si tu zostal a aby sme nášho syna vychovávali spolu!" kričala ďalej, prepaľujúc ho pritom pohľadom. Asi nikto z prítomných nečakal, že ona bude prvá, kto takto výrazne zdvihne hlas. „Prehltla som, že si sa zbalil a odišiel si na vojnu. Ale dúfala som, že tam prídeš k rozumu. Hlavne ak si... hlavne ak si prišiel skôr domov. Ja hlúpa som si v prvej chvíli myslela, že kvôli nám. Kvôli tvojmu synovi."

„Nehovorím, že ho nemám rád. Je nádherný a ja som neskutočne vďačný za to, že sa narodil zdravý a v poriadku. Že sa pri pôrode nič nestalo ani tebe. Ale nemôžeš po mne chcieť, aby som zanevrel na život, aký som žil doposiaľ. Dobre vieš, aký som. Potrebujem ísť do sveta, cestovať, učiť sa, spoznávať nových ľudí."

„Nové ženy," zamrmlala zhnusene. „Máš pravdu, viem, aký si. To ale neznamená, že ti to musím aj naďalej tolerovať. Doposiaľ si robil čo si chcel, žil si sám pre seba. Ale to už neplatí, si otec, Tiberius!" pripomenula mu znova.

„Chce po tebe len to, čo by chcela snáď každá žena," zapojil sa do rozhovoru znova Luciano.

Šarlatán sa na jeho slovách zasmial. „Prečo sa ma nikto z vás ani nesnaží pochopiť?"

„Nie, skôr ty nechceš pochopiť ich," povedal Ambrose. „Stále si hudieš svoje a myslíš si, že tvoj život môže bezo zmeny pokračovať presne tam, kde si ho zanechal pred začiatkom vojny a pred úrazom v lekárni. Mnoho vecí sa ale zmenilo, Tiberius."

„Ani slovom som nepovedal, že odchádzam naveky. Možno sa vrátim o pár týždňov, možno mesiacov, ja neviem. Skrátka potrebujem odísť," bránil ďalej svoj názor.

Carlotta už otvárala ústa, ale napokon si zahryzla do jazyka. Hlučne a nahnevane vstala od stola a zamierila ku schodom. Čakal som, či si vezme syna, ale neurobila to. Nechala ho v náruči jeho otca. Kým došla hore bolo počuť, že sa znova rozplakala.

„Som z teda znechutený," šepol Luciano. „A ver mi, že tvoja matka by bola tiež. Takto sme ťa nevychovali." Pokýval hlavou nad vlastnými slovami. „Odmalička sme do vás do oboch vštepovali, že rodina je vždy na prvom mieste. A pozri sa, ako to dopadlo. Jeden preberie druhému ženu a urobí jej dieťa a ten druhý si nájde na vojne milenku a tá je skoro okamžite takisto tehotná."

„Evelyn z toho vynechaj, ja som ju nehľadal."

„Ale evidentne si ju od seba ani neodháňal. Nemal si v záujme pokúsiť sa zachrániť svoje manželstvo."

„Zachrániť?" opýtal sa neveriacky. „Zachrániť?!" zakričal, až myklo aj mňa. „Čo som mal zachraňovať?! Naše manželstvo sa skončilo v deň, keď sa náš spoločný syn narodil mŕtvy! Od tej doby už nič nebolo ako predtým, vôbec nič, otec, a ty to veľmi dobre vieš. Videl si, že sa obaja trápime a máme problémy. Aj s mamou ste videli, že žijeme už len vedľa seba, nie spolu. Preto mama nesúhlasil s tým, aby sme sa odsťahovali, hoci som nám našiel s Carlottou dom. Vedela, že to nepomôže a zbytočne by sme len vyhodili peniaze."

„Ja viem, že ste prežili obrovskú tragédiu, ktorá zasiahla váš manželský život. Ale keby sa po takejto skúsenosti každý pár rozpadne, ako by svet vyzeral?"

„Nemáš ani poňatia, ako veľmi to bolí ešte stále."

Luciano sa smutne pousmial. „Ale mám, synak. Mám poňatia, lebo sme s tvojou mamou prežili niečo veľmi podobné. Len niekoľko mesiacov predtým, než zistila, že je tehotná s tebou." Ambrose prekvapene nadvihol obočie. Nepovedal však ani slovo, nechal otca pokračovať ďalej. „Bola v piatom mesiaci, keď potratila. Dodnes mi zostane smutne z predstavy, že sme mohli mať tri deti, nielen dve."

„Prečo o tom nevieme?" vyzvedal Tiberius. „Mama nikdy nič ani nenaznačila. Dokonca ani keď Carlotta..." stíchol, nepokračujúc ďalej. Všetci sme dobre vedeli, ako by to pokračovalo.

„Nemala dôvod vám to hovoriť. Sľúbili sme si, že to nebudeme vyťahovať."

Obaja bratia na otca pozreli s novo nabodnutým ťaživým pocitom. Netušil som nakoľko pevný vzťah s matkou mali, za akých okolností zomrela a hlavne ako jej smrť niesli. Beztak ich ale nová informácia viditeľne zasiahla na citlivé miesto.

„Nesúhlasím s tým, čo sa chystáš urobiť, Ambrose," začal znova Luciano.

„Daj mi jeden dobrý dôvod, prečo by som tu mal zostávať. Carlotta a ja sa už dávno nemilujeme, má dieťa s mojim bratom. Žena, ktorú zbožňujem je práve teraz v Amerike aj s našim nenarodeným dieťatkom na ktoré sa obaja veľmi tešíme. Mojou povinnosťou je ísť za ňou a postarať sa o ňu."

„Nebudem ti dávať žiadne dôvody, ak ich sám nevidíš." Prekvapilo ma, keď takisto zamieril ku schodom smerom k spálňam. „Sklamal si ma, ale rozhodne nie natoľko ako tvoj brat."

„Otec..." pokúsil sa Tiberius.

„Nie, nehovor teraz na mňa. Ja v tichosti odídem hore, zavriem za sebou dvere a nebudem tu s vami kričať. Zjavne by som povedal slová, ktoré by som ľutoval až do smrti. Možno dokonca aj dlhšie." Skľúčene sklonil hlavu a vyšiel niekoľko schodov. Potom ale zastavil a pozrel späť dole do kuchyne. „Konajte hlavne tak, aby ste neskôr ničoho neľutovali. Sme stále vo vojne, povery o jej skorom konci nemusia byť pravdivé. Ďalšia vlna španielskej chrípky klope na dvere... Nemôžete vedieť, čo sa stane a čo prinesie zajtrajšok. Či ešte vôbec budete mať možnosť urovnať to, čo ste pokazili."

Smutne sa na synov usmial, otočil sa a pokračoval hore schodmi. Znel veľmi skľúčene a sklamane. Najbližší a najdrahší ľudia v jeho živote mu nečakane zlomili srdce. Niekoľko dlhých mesiacov mu klamali rovno do očí, na dennom poriadku.

A kvôli čomu?

„Šlo to asi lepšie, než som čakal," povedal napokon Tiberius, keď sme zhora začuli buchnutie dverí. Prekvapilo ma, že bábätko sa nezobudilo dokonca ani na tento hlasný zvuk. V otcovej náruči sa mu zjavne spalo až pridobre.

„Od maminej smrti som ho takto smutného nevidel. Alebo skôr sklamaného."

„A čo si čakal? Že nás pochváli?"

„Nezaťahuj ma do toho, dobre? Obaja vieme, aký podiel viny na tejto situácii máš práve ty."

„Chceš tým povedať, že keby sa medzi mnou a Carlottou nič nestane, nezamiloval by si sa do Evelyn?" opýtal sa Tiberius brata vážnym hlasom. Skoro okamžite sa však zasmial. „Vlastne... nie, nezamiloval by si sa. Lebo keby sa medzi mnou a tvojou ženou nič nestane, nešiel by som na vojnu a nemal by ti kto zachrániť život. Zvyšok oddielu bol dosratý až za ušami, nechali by ťa tam zomrieť!"

Ambrose nasrdene zdvihol hlas: „Prestaň sa stále oháňať tým, že si mi zachránil v ten deň život. Ak si to plánoval takto voči mne využívať, nemusel si to robiť vôbec!"

„Toto si o mne myslíš? Že som to robil preto, aby som mal voči tebe nejaký triumf?"

„Ja si o tebe v istých chvíľach nemyslím radšej vôbec nič. Je mi zle z toho, čo si tu teraz predviedol a čo si povedal."

„Nezačínaj s tým ešte aj ty."

„Urob pre mňa láskavosť a pozri sa na to toho malého vo svojej náruči. Pozri sa na neho a povedz mi, ako dokážeš odísť a nechať ho tu. Svoju vlastnú krv."

„Čo by zo mňa teraz mal? Potrebuje hlavne matku, ktorú mu nijakým spôsobom neberiem. Keď trocha podrastie... tak to môžeme skúsiť, nebránim sa tomu. Momentálne ale nevidím dôvod, aby som tu s nimi zostával, nepotrebujú ma a ja nepotrebujem ich." S týmito slovami maličkého pobozkal do vlasov a s ľahkosťou ho podal bratovi. Bez slova navyše sa otočil na päte a zamieril preč, niekam do nočných ulíc Benátok.