Michael

„Veľmi by si mi pomohol, keby tu prestaneš pochodovať," povedala Nia, kľačiac na koberci okolo ktorého rozkladala ďalšie čierne a biele sviečky. Energia v byte sa zmenila hneď, ako vošla a pridala sa k nám. S istotou som to dokázal vycíť aj cez niekoľko vrstiev nervozity, neistoty, úzkosti a strachu. „Posaď sa, dýchaj a šetri sily."

„Nedokážem sedieť, od ťažoby na hrudi pomaly nevládzem dýchať a nemám aké sily šetriť, žiadne som po chaose poslednej doby nenabral."

„Tak sa postav pred okno a pozeraj sa von. Spočítaj mi koľko áut prejde naokolo za najbližších päť minút." Skepticky som pokrčil obočie, dopíjajúc vodu v pohári okolo ktorého som až bolestne silno ovíjal prsty. „Alebo sa choď dole vyvetrať, mne je to srdečne jedno. Len mi tu prestaň pochodovať za chrbtom."

„Nejdem nikam, Clio by sa mohla pomaly prebrať."

Ustarane som pozrel smerom k sedačke, kde ležala. Zakryl som ju dekou, ktorú priniesol Ryland a nechal pri nej Kalifa. Odmietal sa od nej vzdialiť čo i len na krok. Vedel, prečo sme ho vzali so sebou – mal držať stráž a presne to aj robil.

„Kam šiel Ryland?"

„Pripraviť sa, nechaj ho," odvetila o niečo tichšie, zapaľujúc poslednú bielu sviečku – voňali jemne po kamilkách. Nia pozvoľna sfúkla zápalku, vstala na rovné nohy a spolu s troma ďalšími ich išla zahodiť. Vyzrela pritom z okna na zasneženú ulicu. Bolo na nej priveľké, netypické ticho. „Nikdy som priveľmi nemala rada Vianoce. Dokonca ani keď som bola malá."

„Prečo?"

„Neviem, skrátka to tak bolo. Páčilo sa mi, že sa rodina schádzala a boli sme spolu, ale tam to akosi končilo. Nemusela som ten chaos, darčeky, prípravy a tak ďalej."

Smutne som sa pousmial. „Na Vianoce som sa vyslovene hneval v ten rok, keď zomrel starý otec. Ale zas... všetky sviatky a oslavy mi v tej dobe prišli malicherné a úplne zbytočné. Boli len o pretvárke ako z mojej strany, tak zo strany rodičov." Počas slávnostnej večere na Vďakyvzdanie som nezjedol absolútne nič. Dokonca som si jedlo na tanier ani nenaložil. Len som bezducho sedel pri stole a hľadel na prázdnu stoličku. Mama prestrela pre štyroch. Aj keď vedela, že nikto ďalší nepríde. Jej rodičia zomreli necelé dva roky predtým, obaja krátko po sebe a dve staršie sestry žili v Nigérii, odkiaľ pochádzal ich otec. „Ale inak som mal Vianoce vždy rád."

„Ten pokoj je lichotivý, priznávam."

„Aj veľkomestá sa menia na nepoznanie."

„Vrelo odporúčam prechádzku počas Štedrého večera po miestach, ktoré sú inak preplnené na prasknutie. Nehovorím, že budú úplne vymreté. Ale dozaista na ne získaš úplne iný pohľad."

„Mám pocit, že tento rok to nestihneme." Znova som pozrel na Clio, ešte o niečo pevnejšie stískajúc pohár v pravej ruke. Chceli sme pár dní pokoja a pohody. Sviatky s mojimi rodičmi, nenahraditeľnú rodinnú atmosféru ako minulý rok. Chceli sme si konečne oddýchnuť a tešiť sa zo všetkého, čo sviatky prinášajú. „Bojím sa," vydýchol som napäto.

„Ja tiež," priznala, otáčajúc sa ku mne. „Ešte nikdy som nič podobné nerobila. A pokiaľ viem, tak ani Ryland."

„Ale nie je tu nikto iný, však?" Pokývala hlavou, uhládzajúc si pravou rukou vlasy. Tenké zapletené vrkôčiky jej siahali až po pás. Zdobilo ich niekoľko zlatých krúžkoch a klipov, zatiaľ čo na vrchu hlavy mala nádhernú decentnú čelenku s horským krištáľom. Spoznal som ho hneď, bol identický tomu, ktorý mi visel okolo krku. „Ako ste sa ty a Ryland zoznámili? Viem, že ste spolu predtým chodili, Clio mi hovorila."

„Bolo to pred mnohými rokmi počas osláv Samhainu."

„Čoho?"

„Samhainu," zopakovala pokojným hlasom. „Wiccania ho oslavujú posledný októbrový a prvý novembrový deň. Lúčia sa so slnečným Bohom."

„Aj ty si..." Pokývala nesúhlasne hlavou. „Čo si na takom mieste potom robila?"

„Poznám mnoho wiccanov, najmä teda vďaka Rylandovi. A hoci som nikdy nepatrila medzi nich, ctím si ich sviatky a niekedy zavítam na obrad či oslavu. Sú to skvelí ľudia, veľmi priateľské a otvorené duše."

„A to im nevadí, že tam chodíš aj napriek tomu, že nie si... veriaca?" opýtal som sa trocha neisto. Netušil som ako presne to môže v tomto náboženstve fungovať a aké termíny je vhodné či nevhodné používať.

„Ani prinajmenšom. Ak by si dokonca aj ty prišiel s úmyslom prizerať sa a spoznať ich tradície, nemali by nič proti, nikto by ťa preč neposlal."

„Nemyslím si, že k tomu niekto príde." To rozhodne nebolo miesto pre mňa. Nedokázal by som tam prísť so skutočne úprimným úmyslom. „Prepáč, ak to vyznie drzo alebo výsmešne, ale... hovoríš, že nie si wiccanka. Ako potom môžeš byť... ja neviem, čo si. Čarodejnica?"

Presne ako som čakal, zasmiala sa. Nie však posmešne, skôr na uvoľnenie atmosféry. „Nie som čarodejnica, Michael. Ja som v prvom rade bylinkárka, presne ako moja mama, jej mama a niekoľko ďalších žien v našej rodine. Mám navyše oficiálnu a právoplatnú licenciu prírodnej farmaceutky."

„Takže ak majú ľudia problémy a neveria skutočnej medicíne, môžu prísť za tebou?"

„Áno, aj. Hoci častejšie za mnou chodia ľudia, ktorí už modernú medicínu skúsili, ale nikam sa s ňou neposunuli a buď vyčerpali všetky možnosti, alebo skrátka zostali priveľmi znechutení na to, aby behali po ďalších doktoroch."

„Aha..." bolo jediné, čo som zo seba dokázal dostať.

„A len aby si v tom mal jasno – nie všetci wiccania sú zákonite čarodejníci a čarodejnice. Platí to aj opačne. Nie všetci, ktorí sa venujú mágii sú wiccania."

„Čo presne si mám pod slovom čarodejnice a čarodejníci predstaviť?" Uprel som pri tejto otázke oči smerom ku dverám Rylandovej spálne. „Snáď odjakživa som vedel, že nie je obyčajným smrteľníkom. Ale toto všetko..." Rozhodil som rukami, ukazujúc na kruh zo sviečok a následne na veľmi originálnu stropnú ozdobu.

„Zabudni na všetko, čo si sa o ľuďoch ovládajúcich mágiu naučil z filmov alebo kníh. To je vo väčšine prípadov len fikcia. Neexistuje žiadne mávanie čarovným prútikom ani nejaký univerzálny návod na to, ako sa stať čarodejníkom."

„Rozumiem. Žiadny Harry Potter," zažartoval som na odľahčenie situácie, hoci celé moje vnútro sa bolestivo skrúcalo od gradujúcej nervozity.

„Na počiatku všetkého boli vyššou mocou zvolené rodiny, ktoré dostali ten najcennejší dar. Mágiu v rôznej podobe, ktorá sa od tej chvíle stala nerozlučnou súčasťou ich pokrvnej línie."

„Tak ako naša rodina dostala dar liečiť?"

„Áno, presne tak," pritakala, zakladajúc si ruky na prsiach. Snehobiele pletené šaty na dlhý rukáv jej veľmi pristali. Zvýrazňovali ladné krivky jej tela a podčiarkovali sýto čokoládový odtieň jej pokožky a samotných očí. „Tvoji potomkovia tento dar ponesú ďalej, až dokým nezomrie úplne posledný člen vašej pokrvnej línie."

„Aký druh mágie dostala Rylandova rodina?"

„Myslím, že toľko informácií by na dnes akurát stačilo," prehovoril zrazu Ryland, postávajúci vo dverách spálne. Zamračene hľadel na Niu, ktorá jeho smerom vyslala láskavý úsmev. „Na teraz postačí, ak mi budeš dôverovať, Michael. Uvedom si, že nikoho okrem mňa nemáte. Hovorím to naozaj nerád, ale som jediný, kto vám dokáže pomôcť."

Bez zbytočných slov som prikývol, pozorne ho sledujúc ako prichádza k nám. Po očku skontroloval Clio s Kalifom na sedačke, a následne zamieril k vysokému regálu s knihami. Okrem nich poličky zdobilo niekoľko rôznych kryštálov a rastliniek. Jeho cieľom bola drobná drevená truhlička so symbolom, ktorý mal vytetovaný na pravej ruke – tri fázy mesiaca. Vybral z nej kyvadlo na retiazke so zeleným kameňom na konci.

„Michael..." všetci traja sme sa obzreli za hlasom, ktorý sa mi nečakane prehovoril. Obaja bratia zrazu stáli za sedačkou a zatiaľ čo Ambrose hľadel na mňa, Tiberius ustarane upieral oči na Clio.

Okamžite som chcel podísť k nej, ale Nia ma schmatla za ruku a ťahala za sebou. Darmo som sa jej pokúsil vzdorovať, z nevysvetliteľného dôvodu bola silnejšia ako ja. Zaviedla ma do kruhu, ktorý predtým vytvorila a donútila ma ľahnúť si na zem, kam Ryland po chvíľke veľmi opatrne položil Clio. Stále bola v bezvedomí – sotva dýchala, zatiaľ čo tvár mala pomaly smrteľne bielu.

„Clio..." Podoprel som sa na lakťoch, hladiac ju po líci. Striaslo ma pri kontakte s jej chladnou pokožkou.

„Ľahni si!" sykol Ryland, vracajúc sa k nám do kruhu aj s Kalifom, ktorý sa poslušne usalašil Clio na hrudi. Vzal ma za pravú ruku a pritisol mi ju k podlahe dlaňou nahor. Vložil do nej ľavú ruku mojej snúbenice, rovnako dlaňou nahor, a zápästia nám zviazal kusom červeného lana. „Podaj mi guľu," povedal Nii, ktorá mu takmer okamžite podala požadovaný predmet. Menšiu sklenenú guľu vložil Clio do dlane.

„Načo jej bude?" opýtal som sa, otáčajúc k nej hlavu. Ambrose a Tiberius medzičasom podišli bližšie a ustarane si nás prezerali. „A načo to lano?"

Ani jeden z nich mi neodpovedal. Kým Nia odišla po zmes nakrájaných a nadrvených byliniek, ktoré si pripravila vopred, Ryland odbehol a vrátil sa s malou dýkou. Vstúpil k nám do kruhu a posadil sa k našim hlavám. Nia zostala za hranicou sviečok, akurát mu podala kamennú misku s bylinkami.

„Upokoj sa, Michael," prehovoril ku mne Tiberius. „Zvládnete to, len vtedy, ak budeš spolupracovať. Nevzpieraj sa a poď s nami. Bude to v poriadku."

„Tebe sa to ľahko hovorí," zašomral som, cítiac pritom ako mi od strachu búši srdce.

„Nehovorí, ver mi." Znechutene som od neho odvrátil pohľad, prezerajúc si tvár Clio. Nemôže to takto skončiť. Nemali sme príležitosť poriadne sa rozlúčiť. Dopekla... išla s nimi v domnienke, že sa následne opäť prebudí ako vždy predtým.

„Milujem ťa," zašepkal som, nahol sa k nej a naposledy ju pobozkal. „Urobím aj nemožné, len aby si prežila. Prisahám." S týmito slovami som pohladil po hlave nášho kocúrika, ktorý potichu zapriadol, ale inak sa ani nepohol.

Keď som opätovne zložil hlavu na koberec, už som ju nedokázal zdvihnúť. Nie po tom, čo Ryland prehovoril v latinčine a následne si dýkou zarezal do pravej dlane. Tvár sa mu skrútila do bolestivej grimasy, za trvania ktorej nakvapkal svoju krv do misky s bylinkami. Obsah následne zamiešal a nakreslil ním Clio na čelo akýsi znak – tri špirály, ktoré sa stretávali v jednom spoločnom bode. Postup opakoval aj s druhou rukou, kresliac následne symbol na čelo aj mne.

„Pôjdeš s nimi a vrátiš sa až potom, keď sa obaja pominú. Budem sa snažiť doviesť ťa späť, ale snahu musíš vynaložiť aj ty sám, Michael. Neviem ti sľúbiť, že mi dovtedy zostane dostatok síl, aby som odviedol všetku prácu."

„Ako to mám urobiť?" opýtal som sa preľaknuto, pokúšajúc sa zdvihnúť hlavu.

Bál som sa.

Nepredstaviteľne som sa bál. Všetko sa dialo hrozne rýchlo a chaoticky. Myslel som... myslel som, že na to pôjdeme postupne. Že dostanem spoľahlivé inštrukcie a minimálne ešte raz si prejdeme všetko, čo na mňa čaká.

Cítil som ako niekto, kto nevie plávať a práve bol sotený do hlbokej vody plnej žralokov, ktorí by aj na míle ďaleko vycítili môj strach.

„Tvoja túžba vrátiť sa musí byť silnejšia, než čokoľvek iné. Ak toto dokážeš splniť, srdce ťa povedie, nemusíš sa báť."

Sťažka som preglgol a zhlboka sa nadýchol. Vzduch naokolo však bol pridusný, plný zrazu neskutočne ostrej, neznámej vône. Vôňa kamiliek úplne pominula, rovnako ako aróma zmiešaných byliniek.

„Ryland..." oslovil som ho bojazlivo, upierajúc pohľad do jeho tváre, ktorá sa týčila nad nami. Viditeľne mal snáď úplne rovnaký strach ako ja. Ak nie aj väčší. „Keby sa hocičo pokazilo, nerozhoduj sa medzi nami dvoma. Vždy, za všetkých okolností, si vyber Clio. Musí prežiť, jasné?!" Bola moja chyba, že to vyústilo až sem. Keby ju počúvam a nerobím si z celej veci posmešky, nikto z nás nemusel balansovať medzi životom a smrťou. „Sľúb mi to."

Neodpovedal, iba sotva badateľne prikývol. Potom pozval k nám do kruhu bratov, ktorí sa ku mne postavili z ľavej strany. Tiberius bol napokon ten, ktorý si čupol, aby bol ku mne bližšie.

„Je váš," povedal im. „Robte, čo musíte."

„Ďakujeme," odpovedali mu obaja skoro súčasne. Šarlatán ku mne následne vystrel svoju ruku, presne ako to zvykol robiť Clio. „Tak poď, je čas." Sotva som vnímal, že dvíham ruku, aby som mu vyhovel. Bolo to, akoby som pritom hľadel do vlastnej tváre, do vlastných očí. Naša podoba bola až zarážajúca. Takmer identicky to však bolo aj s jeho bratom – Ambrose mohol byť pokojne jeho dvojčaťom, tak malé rozdiely medzi nimi boli.

Pomaly som roztrasenú ruku vsunul do šarlatánovej nachystanej dlane. Slabučko, ale predsa uisťujúce sa na mňa usmial. Miesto toho ale, aby som mu podobné gesto opätoval, som otočil hlavu do druhej strany. Chcel som sa, možno naposledy v mojom živote, pozrieť sa Clio. Chcel som si ju zapamätať čo najlepšie. Nič krajšie a lepšie ma totiž v živote nestretlo. Bola tým najcennejším, čo mi vesmír dal.

A čoho som si mal omnoho viac vážiť. Teraz bolo na ľútosť už neskoro. Ako zvykla hovoriť, o našom osude už bolo dávno vopred rozhodnuté. Nám zostávalo dohrať hru až do konca, aby sme zistili, či sme mali šťastie a bol nám súdený šťastný koniec.

S posledným úsmevom venovaným jej som sa skutočne poddal moci bratov, ktorá ma citeľne ťahala preč z reality. Opantala mi všetky zmysli a postupne rozmazala svet naokolo. Zjavne preto som si prineskoro všimol, že Clio vedľa mňa už vôbec nedýchala. Keď som však chcel vykríknuť a zasiahnuť, zachrániť ju, celého ma pohltila nepreniknuteľná čierňava.