Clio 

Benátky som spoznala takmer okamžite. Najmä kamenný most na ktorom som stála, rovnako ako oranžový dom ku ktorému viedol. Vo dverách na mňa už čakali obaja bratia. Možno sa mi to len zdalo, ale akoby obaja zostali prekvapení z toho, že sme sa ocitli práve tu. Aj napriek tomu, že Tiberius ovládal všetko, čo sme videli. Možno dokonca tenučkú vrstvu hmly, ktorá sa tajomne vznášala nad vodami kanálu. Slnko akurát vychádzalo a halilo okolie do zlatistého svetla.

„V poriadku?" opýtala som sa Ambrosa, sotva som prišla k nim.

„Samozrejme." Ničím nedal na sebe poznať, že ešte nedávno oplakával život, ktorý natoľko túžil mať a ktorý mu nebol dopriaty. Jeho očiam opäť vládla len krásna modrá farba a na jeho tvári sa rozlieval neutrálny výraz. „Nebudeme dlho, nemôžeme si to už dovoliť."

„Bolo mi už naozaj veľmi zle."

Tu som však necítila absolútne nič. Žiadnu bolesť, ťažobu na hrudi, závraty, nevoľnosť... nič. Všetko bolo opätovne v poriadku a keby neviem, čo sa deje a čo mi hrozí, dokázala by som tu zostať zjavne aj naveky. Bezstarostne a voľne. Skrátka by som sa prechádzala úzkymi uličkami, obdivovala nádheru mesta, blúdila by som medzi miestnymi a spoznávala ich každodenný život. Mohla by som si všímať aj tie najmenšie a najnepatrnejšie detaily, vytvárať nové súvislosti a príbehy.

„Tam," povedal Tiberius a ukázal smerom dole ulicou. V hmle sa črtala vysoká postava, ktorá ležérnym krokom mierila k nám. Až keď sa priblížil, som si všimla veľký batoh na jeho chrbte a cylinder na hlave. „Po vyše mesiaci motania sa hore-dole som dorazil konečne domov. Bol som neskutočne šťastný."

Tiberius spred sto rokov sa párkrát obzrel ponad plece, zjavne aby sa uistil, že ho nikto nesleduje. Potom ešte pridal do kroku, sťahujúc si cylinder lepšie do čela, aby skryl svoju tvár. Do niekoľkých sekúnd bol pri nás, zastal pred dverami a pravou päsťou na ne zabúchal.

„Mal si pocit, že už sa môžeš vrátiť?"

„Dúfal som v to," odpovedal. „Možno to vzhľadom na okolnosti vyznie zvláštne, ale nemal som už chuť bezcieľne blúdiť. Srdce ma proste ťahalo po dlhých mesiacoch domov."

Ešte niekoľkokrát zabúchal na dvere, než sa spoza nich konečne ozvali nejaké zvuky. Všetci traja sme ešte o pár krokov ustúpili, aby sme lepšie videli na celú scénu – na muža, ktorý sa zjavil za dverami. Bol o niečo starší, možno okolo šesťdesiatky. Kedysi husté čierne vlasy mu prerážalo mnoho šedín. Veľké oči pod hustým obočím mu hrali do nádherného odtieňa, niečo medzi modrou a sivou.

„Ahoj, otec," pozdravil ho šarlatán s počuteľnou radosťou v hlase. Z hlavy si sňal cylinder, aby mu bolo lepšie vidieť do tváre. „Tak som konečne tu." Muž pred ním na chvíľu akoby zamrzol. Iba hľadel na svojho syna, ktorého len pár mesiacov predtým vyprevádzal do vojny.

„Hlavne, že si sa vrátil v jednom kuse," vydýchol napokon, urobil krok vpred a Tiberia strhol do pevného objatia. Na jeho hlase bolo počuť ako veľmi mu odľahlo. „Bál som sa, keď nám prišli správy o tom, že sa po tebe zľahla zem. Niekde v hĺbke duše som vedel, že si skrátka vzal nohy na plecia. Ale motať sa krajinou počas vojnového konfliktu je stále nebezpečné."

„Dával som si pozor," uistil ho, opätujúc mu objatie. „Pre istotu som nešiel hneď domov."

„Urobil si dobre."

„Nie si sklamaný?"

„Že si utiekol?" opýtal sa, púšťajúc syna z objatia. Odstúpil, aby mohli vojsť a zatvoril veľké vchodové dvere. Ambrose ich vzápätí otvoril, aby nám nič z ich rozhovoru neuniklo a nechal ma vojsť prvú. On s Tiberiom ma nasledovali. „Vydržal si tam viac, než som čakal."

„Chcel som to zabaliť už niekoľkokrát, ale vždy ma tam niečo udržalo."

„Som rád, aspoň stále mám oboch svojich synov." Ambrose a Tiberius po mojom boku sa podvedome pozreli na seba a skoro nebadateľne sa usmiali.

„Ako sa má Ambrose? Píše vám?"

„Uplynulý mesiac to s ním bolo naozaj veľmi zlé. Po operácii prekonal škaredý zápal rany na hrudi, je zázrak, že sa postavil opäť na nohy. Ale už je mu lepšie, posledný list napísal vlastnou rukou."

Tiberius spred sto rokov si viditeľne vydýchol a zložil si naplnený batoh z chrbta. Na jeho vrch uložil svoj cylinder. Zjavne si ho zaobstaral niekde po ceste. „Predpokladám, že sestričky za neho písali listy veľmi rady."

„Písala ich Evelyn?" opýtala som sa ho.

„Áno, ujala sa toho veľmi ochotne. Občas pri mne sedela aj niekoľko hodín, pokým som jej zvládol povedať všetko, čo som chcel v tom liste mať. "

„Tam sa to medzi vami začalo, však?"

Prikývol, skláňajúc pritom hlavu. „Trávila pri mne každú možnú chvíľu, pomaly robila nemožné, len aby ma udržala nažive. Snáď ešte nikdy som nikoho nevidel pracovať s takou oddanosťou. Nebyť jej, nikdy by som z tej nemocnice nevyšiel živý."

„Liečivá sila lásky..." zatiahol Tiberius posmešným tónom.

„Nepochopíš, kým nezažiješ," odvrkol jeho brat.

„Mám pocit, že to som už zmeškal." Pousmiala som sa skôr, než by som si skutočný význam jeho slov uvedomila. Jeho reakcia však bola veľmi podobná, pery sa mu samovoľne skrútili do úškrnu, ktorý som už dobre poznala.

„Tá ordinácia," zmenila som nečakane tému a podišla bližšie ku dverám, ktoré ma zaujali už pri mojej prvej návšteve tu. Pred nimi stálo niekoľko stoličiek, inak tu už boli len schody, ktoré viedli hore do obytnej časti domu. „Bola vášho otca, všakže?"

„Áno," odpovedal Ambrose. „Ordináciu aj dom zdedil po svojom otcovi. Vtedy sme sa z Florencie presťahovali sem."

„Ako ste sa vôbec dostali do Florencie, ak vaša rodina bola tu?" Prstami ľavej ruky som pohladila písmenká na tabuli, ktorá zdobila dvere. Predsa len som mala minule pravdu, Luciano Algarotti bol ich otec.

„Otec tam bol na pohrebe svojho bývalého spolužiaka," začal Tiberius. „Tehotnej a veľmi zámožnej sesternici toho jeho známeho prišlo z letných horúčav nevoľno a on bol prvý, kto jej podal pomocnú ruku. Odprevadil ju domov a stretol tam jednu z jej pomocníc v domácnosti."

„Vzali sa o necelý polrok neskôr," pokračoval Ambrose. „A rozhodli sa zostať vo Florencii. Mama mala svoju prácu rada, údajne to bola veľmi milá rodina."

„Otec ju nechcel nútiť k odchodu. Našiel si teda prácu v miestnej nemocnici, nasťahovali sa do maličkého domčeku v pokojnej štvrti a začali svoj spoločný život ako tí najšťastnejší manželia pod slnkom."

Znelo to krásne, doslova ako príbeh veľkej lásky vystrihnutý z rozprávky. Mohla som si len predstavovať akí šťastní spolu boli, hlavne ak sa stretli za tak nečakaných udalostí a zosobášili sa tak rýchlo.

„Až kým si sa nenarodil ty."

Ambrose pochybovačne nadvihol obočie. „Mali sme sa skvele, ale potom si prišiel ty a všetko sa obrátilo hore nohami," zamrmlal. Kývol pritom hlavou na Tiberia a ich otca, ktorí sa za tichého smiechu vybrali hore schodmi. „Poďme."

Vykročila som ako prvá, sledujúc chrbty oboch mužov. Zaviedli nás až do kuchyne, ktorá intenzívne voňala arómou čerstvo uvarenej kávy. Stôl bol prestretý k raňajkám pre dvoch. Zjavne pre ich otca a Ambrosovu manželku.

„Škoda, že si neprišiel o dva dni skôr. Zišli by sa mi pomocné ruky," povedal Luciano a podišiel k oknu, aby ho otvoril.

„A čo si robil?" zisťoval Tiberius. Odtiahol jednu stoličku od stola a posadil sa. Doslova bolo na jeho tvári vidno ako hrozne mu odľahlo. Ako keby si až v tej chvíli plne uvedomil, že je doma. Na mieste, ktoré poznal celý svoj život. „V ordinácii by som priveľká pomoc nebol. Tvoji pacienti už niekoľkokrát dali najavo, že o moje služby nestoja."

„Nie, nemyslel som v ordinácii."

„Tak teda? Snáď si sa nepustil do renovácií domu."

Jeho otec pokýval hlavou a vrelo sa usmial. „Síce troška predčasne, ale Carlotta predvčerom nad ránom porodila." Tiberius okamžite zbledol akoby videl ducha. Zjavne nepočítal s možnosťou, že hneď po návrate domov bude musieť čeliť problému, pred ktorým utekal. „Trápila sa skoro tri dni, ale napokon všetko dobre dopadlo. Malý je skutočne nádherný. A hlavne úplne zdravý."

„Teda..." dostal zo seba šarlatán stále v šoku, uvoľňujúc si golier na čiernej košeli. „Mal si tu niekoho na výpomoc?" zisťoval, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. Až priveľmi sa snažil tváriť, akoby ho novinky nezasiahli. Akoby išlo len o jeho synovca... nie syna.

„Nie, boli sme len sami dvaja. Trvala na tom. Vieš, keby..."

„Chápem." Prikývol, znova trocha bojazlivo pozerajúc na svojho otca.

„Hádal si, či náhodou nevie, kto je v skutočnosti otec toho malého?" opýtala som sa druhého Tiberia, ktorý zastal po mojej pravici. Tváril sa skoro identicky, ako jeho druhá verzia. Prekvapene a zároveň vystrašene, znepokojene.

„Napadlo mi to, áno. Vieš, ženy s pôrodnými bolesťami zjavne preklínajú polovicu sveta, najmä teda muža, ktorý im to dieťa urobil."

„Neviem, našťastie som ešte nerodila," odvetila som. Tiberius sa zaškeril, obracajúc pozornosť späť na dianie jeho spomienky priamo pred nami.

Chvíľu naokolo vládlo ticho. Z jeho strany určite napäté, ale jeho otec si ho viditeľne užíval. Šťastne hľadel na svojho mladšieho syna, ktorý bol konečne doma. V niektorej z izieb domu pritom sladko spal jeho prvý vnuk, ktorého úspešne pomohol priviesť na svet. Po tak obrovskom nešťastí prišlo do ich domu konečne vytúžené šťastie.

„Ako sa malý volá?" opýtal sa napokon Tiberius.

„Adriano, po jej nebohom otcovi. Vraj sa s Ambrosom už dávnejšie dohodli, že ak to bude chlapec, bude sa volať takto."

Šarlatán sa trocha kŕčovito zasmial. „O tom ja už neviem, s ničím takýmto sa mi nezveril."

„Možno uveril tej povere, že prezradiť meno nenarodeného dieťaťa prináša nešťastie."

Veľavýznamne som pozrela na Tiberia, ktorý však len mykol plecami. Zjavne nemal ani poňatia, že Carlotta chce ich spoločného syna pomenovať po svojom otcovi. No zaujímalo ho to? Chcel by pre syna vybrať iné meno? Prípadne sa s ňou o tomto kroku aspoň porozprávať?

„Už ste mu dali vedieť? Písal si mu?"

„Áno, hneď v ten deň. Chcel som, aby sa k nemu veľké novinky dostali čím skôr."

„Samozrejme," pritakal. „Určite bol veľmi šťastný. Takéto dobré správy ho rýchlejšie postavia na nohy. " S týmito slovami vstal od stola, zjavne pripravený ísť sa zložiť do svojej starej izby. V tom sa však na poschodí potichu zavreli dvere a dolu schodmi s ozvali kroky. Všetci piati sme sa v očakávaní otočili, hľadiac na krásnu dlhovlasú brunetku v pastelovo žltom saténovom župane. Opatrne schádzala dole, pričom v náruči držala do smaragdovozelenej deky zabalené bábätko.

„Milá moja," zvolal Luciano radostne a vykročil k nej. „Všetko v poriadku? V noci som o vás ani nevedel. Pritom až tak tvrdo som nespal."

„Bol hore iba dvakrát, napapal sa a znova krásne zaspal," odvetila, schádzajúc z posledného schodu. Akoby si až vtedy všimla, že Luciano má v kuchyni spoločnosť. Od údivu vypleštila oči, neschopná zo seba sprvu dostať čo i len hlásku. S padnutou sánkou hľadela na muža sediaceho za stolom, pričom si k sebe opatrne a veľmi láskavo túlila ich spoločného syna.

„Ahoj," pozdravil ju napokon Tiberius. „Som doma."

Úplne podvedome som pozrela na Ambrosa. Ten na svoju manželku s dieťatkom v rukách pozeral so zmesou emócií. „Na čo myslíš?" opýtala som sa ho.

„Veľmi som po tomto túžil. Vidieť ju s bábätkom na rukách... s našim."

„Bola vážne krásna." Pôsobila veľmi sympaticky, dokonca unavená a necelé dva dni po pôrode. Črty tváre mala jemné, až na výraznejšie rezanú sánku a troška špicatejšiu bradu. Oči mala nádherné tmavozelené. „Kde ste sa spoznali?"

„Chodil som dvoriť jej sestre, tú som poznal z otcovej ordinácie. Dlho som Carlottu osobne nestretol, ale keď sme do seba u nich doma konečne nabehli, vedel som, že chcem jedine ju. Veľmi rýchlo som sa zamiloval. Možno až priveľmi rýchlo."

„Mali ste krásne manželstvo," dodal Tiberius, hľadiac pritom na bratovu manželku s bábätkom v náruči. Oči sa mu pritom zvláštne zaleskli, akoby sa v nich takto spätne nahromadilo priveľa emócií.

„Možno by vydržalo, keby neprídeme o syna. Tam sa všetko naštrbilo, začali sme sa veľmi veľa hádať a vyhýbať sa jeden druhému. Ja som bol čo najviac v práci, len aby ma niečo zamestnávalo a to Carlottu vytáčalo."

„Čuduješ sa jej?" opýtal sa Tiberius. „Chápal som tvoje dôvody, zjavne by som konal rovnako. Ale všetkých nás ničilo prizerať sa ako sa trápi ešte aj kvôli tomu, že nikdy nie si doma a vyhýbaš sa jej."

Ambrose chvíľu mlčal, potom len pokýval hlavou. „Nemohol som inak, priveľmi to bolelo."

S týmito slovami sa obrátil späť na dianie naokolo. Presne v momente, kedy Carlotta podišla bližšie k Tiberiovi a ten vstal od stola. Váhal. Prisahala by som, že som videla ako sa mu trasú ruky. Aj napriek tomu si však od nej bábätko vzal a privinul si ho k sebe. Nečitateľný výraz na jeho tvári sa pomaly premenil na viditeľné šťastie. Akoby mu zo srdca spadol obrovský kameň. Aj napriek tomu, že sa otcom stať nechcel.

„Aký je to pocit?" opýtala sa ho, skrúcajúc pery do úsmevu.

Tiberius neodpovedal. Miesto toho si k sebe lepšie privinul spiace bábätko a pobozkal ho na hlavičku, priamo do jemných čiernych vláskov. V tej chvíli sa na seba ani trocha nepodobal. Akoby som hľadela na niekoho úplne iného.

Usmiala som sa na verziu šarlatána po mojom boku, pokladajúc mu ruku na rameno. Dokonca o sto rokov neskôr bolo vidno, že s ním táto chvíľa zamávala. „Čo si v tej chvíli cítil?"

„Ja ani neviem. Všetko. Pocity, ktoré som si dovtedy nedokázal ani predstaviť."

„Napadlo ti, že možno..."

Pokýval hlavou skôr, než som dopovedala. „Zázračne som v tej chvíli svoj postoj k rodičovstvu nezmenil. Nebol by som dobrý otec, ver mi."

„Ale bol," oponoval mu Ambrose. „Keby sa troška posnažíš, bol by si dokonalý otec. Ten malý by ťa úplne zbožňoval. Hlavne keby aj pred ním robíš stále hlúposti ako si mal vo zvyku."

„Ale ja som sa nechcel viazať k nejakej žene, Ambrose."

„Ani slovom som nepovedal, že si mal tvoriť pár s mojou manželkou, prípadne si ju vziať. Skvelým otcom si mohol byť aj bez toho."

Tiberius znova len pokýval hlavou, ale pohľad od samého seba so svojim synom odvrátiť nedokázal. Tváril sa veľmi podobne ako keď Ambrose nedávno sledoval seba a Evelyn. Chýbali mu akurát slzy stekajúce po tvári. Ani sa však nesnažil skryť nakoľko mu táto spomienka ubližuje.

Možno... možno keby dokáže vrátiť čas, rozhodol by sa úplne inak. Neodišiel by s bratom do Ameriky, ale zostal by pri synovi. A keby Carlotta aj napriek tomu ochorela a zomrela, on by sa o neho postaral. Chýbalo tak málo, aby Michaelov starý otec nevyrastal osamotený v detskom domove. Všetko stálo a padalo na jednom jedinom nešťastnom rozhodnutí.

Na jednom vydesenom a neistom mužovi.

„Rola strýka ti pristane už teraz, synak," zažartoval zrazu Luciano, všetkých nás strhávajúc späť do diania. „Ďalší dôvod, prečo som rád, že si doma. Kým príde Ambrose, malý bude mať aspoň teba."

„Ešteže sa tak podobáme, aspoň sa potom svojho otca nezľakne," zažartoval akoby nič, rozbíjajúc snáď aj posledné náznaky dusna a nepohody.

Čakala som však, že malého vráti svojej matke. Namiesto toho si ho nechal v náruči, kým si jeho otec a Carlotta sadli k raňajkám. Porozprával im ako strávil posledný mesiac, kade všade chodil a medzitým sa prechádzal po kuchyni, jemne hojdajúc malého v náruči, aby sa nezobudil.

Bolo to zvláštne. Pri pohľade na neho mi napadlo... ako by asi vyzeral na jeho mieste Michael. V role otca. S našim vlastným malým pokladom. Nikdy, naozaj nikdy som si tento scenár takto živo nepredstavila. Najmä ak sme hovorili, že na deti ešte máme kopu času. Teraz som však cítila, ako sa mi oči plnia slzami pri predstave, že toto by mohla byť naša budúcnosť. A ani nie tak ďaleká budúcnosť. Do pár rokov by som sa u nás doma mohla kochať rovnakým pohľadom.

„Budete skvelí rodičia," šepol zrazu Tiberius. „Michael nebude ako ja, toho sa nemusíš báť."

„Ja viem, že nebude." Nikdy by sa nedokázal zachovať ako Tiberius. Neutiekol by od podobnej zodpovednosti, od svojej vlastnej krvi. „Môžeš ľutovať, že si ho opustil. Vyrástol z neho úžasný človek. Hoci som ho osobne nestretla, úplne mi stačí to všetko, čo som počula. Z veľkej miery urobil z Michaela človeka, ktorým je dnes. A za to mu budem naveky vďačná a zaviazaná."

„Boli si blízki?"

„Neskutočne veľmi. Miloval ho a obdivoval ako nikoho iného, dokonca ani svojich vlastných rodičov." Cítila som ako mi každou sekundou viac zviera hrdlo od zadržiavaného prívalu sĺz. Nedokázala som si však pomôcť. Najmä ak som si pri pohľade na drobné bábätko spomenula ako veľmi Michael nedávno plakal pri jeho hrobe. Ako veľmi ho aj po toľkých rokoch bolelo, že prišiel o starého otca. „Jeho strata ho stále veľmi bolí. Naozaj dúfam, že sa mýlim, ale mám pocit, že cez jeho smrť sa neprenesie nikdy."

Obzrela som sa na bratov, čakala na ich reakcie, ale neprehovoril ani jeden. Útulnú kuchyňu naplnil plač sotva dvojdňového bábätka, ktoré sa nespokojne zamrvilo v náruči svojho otca. Ten sa vôbec nezľakol, lepšie si k sebe maličkého privinul a začal sa mu tichučko prihovárať, berúc ho za pravú ručičku. Naďalej ho opatrne hojdal a natriasal v nádeji, že ho to utíši.

„Ukáž, daj mi ho," prehovorila zrazu Carlotta a vstala od stola. Ladným krokom podišla k nim, nastavujúc ruky. „Asi už bude hladný." Tiberius jej bábätko opatrne predal, stále však držiac jeho v päsť zaťatú ručičku. „Však, miláčik? Už si určite prosíš znova papať."

„Tak to nebudem rušiť, pomôcť vám aj tak nedokážem."

„Rozhodne nie," súhlasila s ním. Oči jej ale žiarili šťastím, keď od syna opäť pozrela na Tiberia. Možno v tej chvíli verila, že sa vrátil kvôli nej. Kvôli tomu, aby boli spolu ako rodina.

„Dlho maminku nehnevaj, dobre?" opýtal sa Tiberius malého žartovne a pustil jeho ručičku. Doslova bez pohnutia sledoval, než Carlotta so synom vyšla späť hore, zatiaľ čo jeho otec spokojne a šťastne dojedal raňajky.

Všetko sa v tej chvíli zdalo dokonalé.

Ale ani zďaleka to tak nebolo.