Clio

Súkromná nemocničná izba mi už bola dobre známa, pamätala som si ju z nedávnej minulosti. Akurát teraz pôsobila omnoho inak – živšie a veselšie. Naposledy, keď som v nej stála, bol Ambrose ešte vo veľmi zlom stave, sotva štyridsaťosem hodín po operácii a s Evelyn sa ešte len zoznamovali. Teraz sedeli obaja na posteli, on sa opieral o jej záhlavie a s ceruzkou v ruke sa sústreďoval na črty krásnej mladej ženy sediacej pred ním.

„Spoznávaš ten portrét, však?" opýtal sa ma.

„Áno, v tvojom zápisníku bol na dvojstrane s kresbou slnečnicového poľa."

„Kresleniu portrétov som sa priveľa nevenoval, myslel som si, že mi to nejde. Sústredil som sa radšej na iné veci. Ona sa akoby kreslila úplne sama, len som sa hrotom ceruzky dotkol papiera a už to bolo, nemusel som rozmýšľať ani váhať."

„Veľmi ťa milovala, to nešlo pri našom stretnutí prehliadnuť a najmä prepočuť." Rovnako, ako keď som sa v tej chvíli pozrela na neho, ako postáva po mojej pravici. Oči mal iba pre Evelyn, akoby nič iné naokolo nás neexistovalo. „Ak si vedel, že dieťatko tvojej manželky nie je tvoje, prečo si zostával a šiel potom do Benátok? Mohli ste s Evelyn odísť spolu."

„Neodpustil by som si, keby neprídem domov a otcovi nevysvetlím, čo sa vlastne stalo."

„Takže si mu povedal, že otcom jeho vnuka je Tiberius?"

„Nie, to som mu povedal ja sám," prehovoril zrazu a zastal pri mne z druhej strany.

„Ja som mu povedal o Evelyn a jej tehotenstve."

„Hádam, že nebol moc šťastný." Pozrela som od jedného k druhému, pričom obaja mali na tvári prazvláštny výraz. Radšej akoby si ani nechceli spomenúť, ako sa tieto udalosti stali.

„Nehovorím, že sme sa rozišli v zlom. Ale keby viem, že sa nikdy viac neuvidíme, dal by som si na vysvetlení všetkého omnoho viac záležať. Myslel som si však, že to príde časom. Že keď sa nám s Evelyn to maličké narodí a trocha podrastie, tak prídeme za ním do Benátok aspoň na pár týždňov. Veril som, že potom pochopí omnoho lepšie."

„Na internete som čítala, že zomrel na španielsku chrípku. Bol ale mestom vyznamenaný za svoju dlhoročnú lekársku prax a pomoc počas pandémie."

„Bol to samaritán telom aj dušou, pre svoju rodinu a svojich pacientov urobil prvé aj posledné," zaspomínal Tiberius, zatiaľ čo hľadel na Evelyn. Medzi obočím sa mu rysovala vráska, ktorú som si však doposiaľ nikdy nevšimla. „Niečo ako Michael, nie?" dodal, keď si všimol, že si ho priveľmi obzerám.

„Áno, dá sa povedať. V septembri nastúpil prvýkrát na prax, začal na pohotovosti. Bál sa, či nebola chyba zvoliť si ju hneď na začiatok, ale mám pocit, že mu tá skúsenosť dala tie najlepšie základy."

„Vie už, čo by chcel ďalej? Do akého smeru ísť?" zisťoval Ambrose.

„Nie, zatiaľ nie. Hoci... ja to už možno tuším." Verila som, že účasť na toľkých operáciách mu dala niečo nenahraditeľné. Či už sa podarili, alebo nie, inšpirovali ho a v reálnom čase mu ukázali, že z operačnej sály nemôže zakaždým vyjsť ako víťaz. Občas musí skloniť hlavu a odísť s vedomím, že viac urobiť nemohol.

„Čo bol jeho otec?"

„Neurochirurg. Veľmi úspešný, napísal niekoľko známych publikácií a štúdií, stále sa ešte venuje výskumu. A jeho starký... tvoj syn," zdôraznila som a pozrela na Tiberia, „bol chirurg. Jeden z najlepších svojej doby, Michael hovoril, že ho niektorí profesori stále spomínajú na prednáškach." Hrala som to na city, možno podvedome dúfala, že to s ním pohne. Tiberius sa však bez viditeľnejšieho prejavu emócie prešiel poza nás von na chodbu.

„Márna snaha, neprehovoríš mu v tomto smere do duše."

„Odpustil si mu?" položila som dlho zvažovanú otázku.

„Možno aj áno. Vedel som, že s manželkou nemáme spoločnú budúcnosť, odchod na vojnu bol v istom smere vykúpením. Ale zranilo ma to, nebudem klamať. Ani nie jej chovanie, skôr to Tiberiove."

„Pochopiteľne."

„Snažil som sa ho prehovoriť, aby kašľal na vojnu a šiel domov. Ak sa na svoje zranenie vedel vyhovárať dovtedy, zvládol by to aj naďalej."

„Jeho narukovanie nikdy nebolo o chuti bojovať a brániť svoju vlasť, však? Utekal pred tvojou ženou a následkami ich romániku."

„Samozrejme, že to bol len útek. Ďalší v poradí, povedal by som." Mykol plecami a podišiel bližšie k scenérii, ktorú mi chcel ukázať. Priviedol ma sem za nejakým zámerom, bolo len spravodlivé pustiť ho k slovu a nechať teraz Tiberia tak. Nech trucuje, ak na to má pádny dôvod.

Nepočula som, čo Evelyn rozosmialo. Jej radostný smiech ale úplne naplnil maličkú izbu a celú ju rozžiaril. S úsmevom na perách bola ešte krajšia, oči jej priam žiarili a drobné vrásky radosti okolo úst jej veľmi pristali.

„Neverím, že zajtra odchádzame," povedala zrazu, odhŕňajúc si niekoľko pramienkov vlasov z tváre.

„Radšej tomu teda uver, bude to tvojou zásluhou," odpovedal Abrose a na chvíľu položil svoj zápisník aj s ceruzkou. Posunul sa bližšie k nej, aby sa mohli pobozkať. „Tvoje šikovné ručičky zachránili jediného syna tvojho nadriadeného."

„Síce som prispela k jeho záchrane, ale..."

„Žiadne ale, viedla si si skvele."

Pokývala hlavou a nežne ho udrela do ľavého ramena. „Veď si tam ani nebol."

„To síce nie, ale vypočul som si o tej udalosti pomerne dosť. Spovedal som každú kolegyňu, ktorá ma sem prišla pozrieť. A že ich bolo pomerne dosť."

„Ale?" opýtala sa neveriacky, dvíhajúc obočie. „Teba sem chodili obzerať moje kolegyne? Prečo si mi o tom nepovedal? Bola by som im to zakázala." Brnkla mu po nose a vypýtala si ďalší bozk. Netušila som, ako asi vyzerala jeho manželka a ako pôsobili spolu. Ale s Evelyn akoby boli stvorení pre seba. Boli prekrásny pár, hneď na prvý pohľad.

„Užíval som si spoločnosť, kým ty si zachraňovala životy."

„Teraz znieš ako tvoj brat." Amrbose sa na jej poznámke síce pousmial, ale jeho skutočný úsmev sa vytratil. Evelyn si to všimla takmer okamžite. „Prepáč, nemyslela som to v zlom, naozaj."

„V poriadku, len... hnevá ma, že neviem, čo je s ním. Či zamieril späť domov, či sa tam vôbec dostal, alebo vyrazil niekam do sveta."

Evelyn niečo zašepkala a objala ho okolo krku, zatiaľ čo ja som sa obrátila na Ambrosa po mojom boku. „Bál sa poslať list, však?" opýtala som sa.

„Bol by hlúpy, keby to urobí. Listy mi naďalej chodili iba od otca a Carlotty, ale o ňom nepadlo ani slovo. Pre istotu."

„Kontrolovali vám poštu?"

Prikývol. „Niektorým... keď bol dôvod, aby sa vojakova pošta sledovala. Zjavne čakali, že mi Tiberius nejakým spôsobom dá vedieť, čo je sním a kam išiel. Chceli dolapiť a potrestať čo najviac dezertérov, využívali na to všemožné spôsoby."

„Je to hlupák, nezodpovedný a často detinský, nečudoval by som sa, keby raz príde o hlavu. Ústa si stále otvára tam, kde nemá, lebo si myslí, že sa zo všetkého vyhovorí. Že každému prejde cez rozum a odkráča s tým svojim pošahaným, zvrhlým úškrnom," povedal Ambrose spred sto rokov, hladiac Evelyn po vlasoch.

„Dúfam, že dostanem šancu spoznať ho. Verím, že aj keď o ňom takto hovoríš, niekde v hĺbke srdca ho máš rád."

„Samozrejme, že ho mám rád, veď je to môj mladší brat." Po týchto slovách ju pobozkal do vlasov a vrátil sa ku svojej kresbe. Evelyn sa opäť vystrela, mierne zaklonila hlavu a otočila ju k nemu, aby mohol pokračovať v kreslení.

Ideálne chvíľky im ale dlho nevydržali. Ambrose urobil sotva pár ťahov ceruzkou, keď sa odniekiaľ z chodby ozvali dva ohlušujúco hlasné výstrely. S Evelyn spozorneli, obracajúc pozornosť ku dverám. Obaja viditeľne zbledli od strachu.

„To bola streľba, však?" opýtala som sa, Ambrose prikývol. „Asi nie náhodná."

„Nie, to nie."

Vzápätí sa ozvala ďalšia, hlasnejšia a najmä bližšie k otvoreným dverám. Evelyn vyskočila na nohy ako prvá, ale Ambrose ju hneď zastavil. Zastrčil svoj zápisník pod vankúš a vstal. Stále s viditeľnými ťažkosťami, ale klesol na kolená a spod postele vytiahol pušku.

„Odkiaľ si ju mal?" opýtala som sa prekvapene.

„Údajne prišla spolu s mojimi osobnými vecami, keď ma z poľnej nemocnice previezli sem. Predpokladám, že mi ju zbalil Tiberius." Obaja sme sa obzreli smerom ku dverám, ale z jeho strany neprišla žiadna odpoveď. Zjavne nás tu nechal samých. Z akéhokoľvek dôvodu.

„Myslím, že si bol za ňu v tej chvíli veľmi vďačný."

„Nebol som špičkový strelec, ale ani najhorší. V ten deň mi moje zručnosti stačili." Sledoval sám seba ako kontroluje náboje a s puškou v rukách prechádza ku dverám. Evelyn mu bola v pätách – spolu opatrne vykukli spoza dreveného rámu dverí.

„Aj na vás zaútočili Nemci?"

„Áno, skupinka desiatich vojakov. Jeden z nich povedal, že prišli za niekým konkrétnym, nejakým americkým generálom, ktorý tu ležal. Mali ho odpraviť, ale vymklo sa to spod kontroly."

Chápavo som prikývla a obaja sme nasledovali Evelyn a Ambrosa s puškou v ruke. Vykradli sa von a doslova po špičkách prišli na koniec chodby. Ambrose sa chrbtom oprel o stenu a so zdvihnutou puškou vyzrel spoza rohu. Evelyn ho bojazlivo vzala za pravé rameno, možno aby mu zabránila len tak bezhlavo vybehnúť z krytu.

„Vráť sa späť a zamkni dvere," pošepkal Evelyn. Napravil si pritom pušku opretú o hruď, skrúcajúc tvár do bolestivej grimasy. „Zalez pod posteľ a nehni sa, kým sa nevrátim. Neotvor dvere nikomu inému, rozumela si mi?"

„Ani nápad, ja idem s tebou," odporovala mu okamžite. „Ak sa strieľa, budú tam zranení. Musím ísť pomôcť."

„Evelyn..." Oboma rukami mu vzala tvár do dlaní hneď, ako k nej otočil hlavu. Zahľadela sa mu do očí a rýchlo, ale o to láskyplnejšie ho pobozkala.

„Počkaj ešte chvíľu, či nebudeme počuť niekoho prichádzať," povedala, hladiac ho pritom po líci. Obaja stíchli, akoby prestali aj dýchať, len aby lepšie počuli. Netrvalo dlho, než prišli ďalšie výstrely a potom krik – mužský aj ženský, slová v angličtine, taliančine aj nemčine.

„Drž sa, prosím, za mnou."

To bolo posledné, čo Ambrose povedal. Lepšie povedané posledné, čo stihol povedať. Sotva vyzrel spoza rohu znova, odzneli tri výstrely, ktoré ho donútili zacúvať a nabiť pušku. Evelyn do tváre zbledla ako smrť, zatiaľ čo Ambrose pevne uchopil svoju zbraň, zhlboka sa nadýchol a potom sa opäť vyklonil spoza rohu.

Vystrelil skôr, ako ten druhý.

„Trafil si?" opýtala som sa. Váhala som, ale napokon som prešla do stredu dlhej križujúcej chodby, kde mi oči padli na nehybné telo na zemi – vojak v nemeckej uniforme. Krvácal z hrude, po brade mu stekala krv, ktorú vypľúval z posledných síl. „Pekná muška," pochválila som ho.

„A to som strieľal naslepo, na mierenie nebol čas."

„Niekedy je dlhá príprava možno skôr na škodu." Samozrejme, boli to len moje domnienky. Nikdy v živote som zbraň v rukách nedržala a o streľbe som nič nevedela.

Za zraneným čoskoro pribehli dvaja kolegovia. Zhrozene sa zahľadeli na svojho zraneného druha, pevnejšie chytili svoje zbrane a vykročili vpred. Evelyn a Ambrose načúvali a vyčkali do poslednej možnej chvíle. Ambrose sa znova rýchlo vystrčil spoza rohu a stisol spúšť dvakrát za sebou.

Vojakov netrafil, len ich viac rozhneval.

„Tu ma prepadla panika, nebudem klamať."

„Nečudujem sa ti," odvetila som, zakladajúc si ruky na hrudi. „Koľkých si zastrelil?"

„Iba toho jedného, ani to som nechcel, bola to náhoda. O ostatných sme sa postarali inak."

Pochopila som, keď Evelyn po špičkách zacúvala do smeru, odkiaľ pred chvíľou prišli a potichu otvorila dvere do najbližšej izby. Zjavne bola prázdna. Kým Nemci niečo kričali a Ambrose sa pripravoval na protiútok, ja som nasledovala Evelyn. Skôr, ako som sa nazdala, odniekiaľ vytiahla skladací nožík a už ho zvierala v pravej ruke. Podišla k ustlanej posteli, odhodila perinu a vytiahla posteľnú plachtu. Šikovne ju rozrezala na štyri časti, pozbierala ich do náruče a vrátila sa k Ambrosovi.

„Čo to má byť?" opýtal sa nechápavo. Zdalo sa, akoby čas zastal. On nestrieľal a Nemci nepostupovali vpred. Akoby ich predošlá konfrontácia a pohľad na mŕtveho priateľa vydesili natoľko, že zamrzli a dumali nad tým, čo urobiť.

„Si pacifista telom aj dušou, nechcel si zastreliť ani toho prvého. Mier na nohy, aby neutiekli."

„O čo ti ide?"

„Zraniť, omráčiť a zviazať," vysvetlila polopatisticky. „Mŕtvy ti nepovie, prečo sem prišiel. A keď ich následne predáme do rúk niekoho kompetentného, už nebude na nás, čo sa s nimi ďalej stane."

„Dobre, skúsim to," pritakal. Evelyn si medzitým vyzula sýtočervené lodičky na malom opätku, ktoré krásne ladili k jej kvetovaným šatám, jednu z nich vzala do ruky a hodila do chodby. Ambrose pochopil a sotva nepriateľ od ľaku vystrelil a bol zamestnaný topánkou, on sa vyklonil spoza rohu, namieril a vystrelil niekoľkokrát za sebou.

Najprv zasiahol iba jedného, do ľavého lýtka a pravého stehna, zatiaľ čo druhý schytal obe guľky tesne pod kolená. S krikom klesli k zemi, na čo Ambrose využil dôležité sekundy, kedy ich zamestnával príval nečakanej bolesti a oni zabudli na svoje zbrane, ktoré pustili. Odkopol ich stranou a pažbou svojej pušky oboch omráčil.

„Pacifista ako vyšitý," povedal zadýchane, kým k nemu dobehla Evelyn a hodila mu dva kusy potrhanej plachty. Kým Ambrose viazal ruky a nohy jednému, ona sa ujala druhého.

„Vyriešil si to skvele, o troch menej."

„Kto vie, koľko ich ostáva."

„Chceme sa ísť pozrieť?" zisťovala. Potom jej niečo napadlo a znova odbehla, vracajúc sa s návlečkou na vankúš. Nožom ho rozpolila a obom previazala ústa.

„Mali by sme zostať tu."

„Ale čo ak..."

„Nie, Evelyn, počúvaj ma. Nevrhaj sa guľkám do cesty, niekto sa o nich postará."

„Ambrose, som zdravotná sestra a mojou povinnosťou je chrániť pacientov tejto nemocnice. Nemôžem sa tu zostať skrývať. Ak by sme neboli teraz spolu, určite by som ťa išla hľadať a bolo by mi jedno, že ma pri tom nejaký Nemec zastrelí."

„Ale sme spolu, práve preto sa môžeme ukryť a neriskovať naše životy."

„Nechápeš to," povedala frustrovane a vzala mu tvár do dlaní. „Všetko medzi nami daj bokom. V mojich očiach si rovnaký pacient ako všetci ostatní, preto sa k nim nejdem správať nijako inak. Tak, ako by som chcela chrániť teba, chcem chrániť aj ich."

„Vy Američania a tá vaša neustála chuť bojovať za všetkých naokolo," zamrmlal, pobozkal ju a následne sa zohol k puške jedného z omráčených vojakov. Prebil ju, skontroloval zásobník a následne ju odistenú podal Evelyn. „Strieľať vieš, nie?"

„Áno, samozrejme. S otcom a dedkom som chodila na poľovačky," odpovedala, hrdo pritom dvíhajúc bradu. „Ale po prvé v živote držím zbraň v rukách bez toho, aby som sa pritom vydávala za chlapca."

„Ako to myslíš?"

„Keby otcovi priatelia zistili, že na poľovačky nosí svoju dospievajúcu dcéru, klebetilo by o nás celé susedstvo. Niečo podobné sa na mladú dámu nepatrí, nie tam, kde som vyrastala. Pod posteľou som mala kôpku špinavých, o dve čísla väčších a otrhaných šiat, ktoré zo mňa na prvý pohľad urobili dieťa chudoby. Vlasy som si skrývala pod čapice a klobúky, zašpinila si tvár a na nos si nasadila okuliare s falošnými sklíčkami." Ambrose na ňu prekvapene vyvaľoval oči, zatiaľ čo kontroloval druhú zbraň zdvihnutú zo zeme. „Otec bol ospevovaný za to, že sa takto veľkoryso zľutoval nad chudobným chlapcom, ktorí prišiel o rodičov a sotva dokázal vyžiť zo svojej malej výplaty."

„To vám na to vážne nikdy neprišli?"

Evelyn pokývala hlavou a prevesila si pušku cez plece. Bol to nacvičený pohyb, rozhodne to nerobila po prvé. „Oni mali taký zvláštny rituál. Po každom love išli najprv do krčmy, kam ma otec nikdy nepustil. Poslal ma domov a presne tam som aj išla. Bežala som sa umyť, prezliecť a upraviť, aby som pri ich príchode k nám domov vyzerala ako slušne vychované dievča, ktoré svoje dni venuje domácim prácam a štúdiu."

Ambrose nad ňou len nechápavo krútil hlavou, nad čím Evelyn proste mykla plecami, obišla mŕtveho vojaka spolu s jeho omráčenými kolegami, a vydala sa dlhou chodbou do smeru, odkiaľ sa stále ozýval krik.

„Vy ste vážne išli naháňať Nemcov?" opýtala som sa tej verzie Ambrosa, ktorá tu bola kvôli mne a postávala len o kúsok ďalej. Kým som pozrela opäť smerom, kadiaľ dvojica odišli, nad telami sa skláňal Tiberius. „Vedel si o tom?"

„Nie, čo ma veľmi prekvapuje. Myslel by som si, že sa pochváliš takýmto dobrodružným zážitkom." Pozrel vyčítavo na brata.

„Nebol to práve deň na ktorý by som chcel spomínať."

„Jasné..." zatiahol podlo, „najmä ak vzápätí prišli omnoho lepšie a sladšie, čo?" Provokatívne naňho žmurkol a postavil sa. Myslela som, že pôjde ďalej, aby videl zvyšok. Ani sa však nepohol, čakal na nás.

Už-už som sa chcela pohnúť a vydať sa za dianím, keď ma Ambrose chytil za pravé zápästie a zastavil ma. „Je mi to ľúto, ale musíš sa vrátiť, Clio. Myslel som, že ti toho stihnem ukázať viac."

„Ale prečo? Nie je mi zle," namietla som.

„Nemá ti prečo byť zle, tu nie si v realite." Prosebne som na neho uprela oči, on však nesúhlasne pokýval hlavou. „Zostáva ti dôverovať nám. Preto daj na moje slová, nemôžeš sa úplne vysiliť."

„Čo si mi ešte chcel ukázať? Spacifikovali ste viac Nemcov?"

„Ešte jedného, zvyšných zvládli americkí a talianski vojaci. S Evelyn sme pomáhali so zranenými, bolo ich naozaj dosť. Niekoľkí dokonca zomreli, jeden počas toho, ako som mu vyberal guľku zo stehna. Trafila tepnu, nedokázal som mu pomôcť."

„Michael riešil nedávno takýto istý problém," zaspomínala som s úsmevom na perách. Nech už to dopadlo akokoľvek, bol hrdinom dňa. Vzhľadom na situáciu a podmienky konal ako skutočný profesionál.

„A pacient?"

„Zomrel, ale na následky iného zranenia."

„Tak vidíš," prehovoril znova Tiberius. „Ani to, že je Algarotti a má náš rodinný dar neznamená, že každého zachráni. Nad smrťou nevládne nik, iba ona nad nami všetkými."

„To máš pravdu," prisvedčila som. „Ambrose..."

„Teraz choď, určite budete už čoskoro v New Yorku. Priprav sa ešte na posledné dva výlety, obaja ti chceme ukázať ešte niečo."

„Obaja?" Prikývol. Tiberius nasledoval jeho príklad. „Dobre, tak neskôr."

Než som sa nazdala, všetko naokolo mňa sa ponorilo do čiernej. Nemocničné chodby zmizli, rovnako ako telá troch vojakov. Ocitla som sa v osamelej a nepreniknuteľnej temnote, ktorá mi naháňala hrôzu. Najmä od toho najhoršieho sna, ktorý sa mi sníval iba niekoľko hodín dozadu. Na smrť ma desila predstava, že monštrum živiace sa krvou nevinného bábätka by sa mohlo vrátiť.