Michael

Cesta bola nekonečná. Najmä od momentu, kedy Ambrose a Tiberius vzali Clio znova so sebou. Nechcel som, aby išla. Ale zároveň som si uvedomoval, že tu nebola možnosť ako jej zabrániť. Dianie naokolo nás bolo omnoho väčšie a silnejšie, než my dvaja. Nemohli sme sa vzpierať, museli sme poslúchať. Keby nie, neboli by sme teraz na ceste do New Yorku za niekým, kto nám možno ani nepomôže. Darmo vkladala Clio nádej a vieru do svojho šéfa, ja som v ňom spásu vidieť nedokázal.

„Michael..." ozvalo sa zrazu. Odtrhol som zrak od stále spiacej krajiny za oknami vlaku a pozrel sa na Clio. Hlavu mala stále zloženú v mojom lone, zatiaľ čo pravou rukou si k sebe túlila Kalifa. „Kde sme?"

„Stále na ceste, láska. Ešte asi hodinka a pol," upokojil som ju, sklonil sa a pobozkal ju do vlasov. Bála sa, že ak pôjde s nimi, už sa nebude môcť vrátiť. Zrazu ale na mňa opäť upierala svoje krásne hnedé oči a pery sa jej vlnili v náznaku úsmevu. „Si v poriadku? Potrebuješ niečo?"

„Ako dlho som..."

„Skoro dve hodiny."

„Zdalo sa mi to ako chvíľa, aj keď som sa dozvedela skutočne mnoho vecí." Znova privrela oči, hladiac Kalifa po chrbátiku. „Ver mi, budeš ich mať rád. Sú skvelí."

„Skvelí?" zopakoval som neveriacky, uhládzajúc jej vlasy. „Keby boli takí skvelí, rozhodne by sme teraz neboli na ceste do New Yorku."

Nesúhlasne pokývala hlavou. „Pochopíš, ako to myslím. Som si istá, Mikey."

„Tak aspoň niekto." Každou minútou som bol viac a viac zmätený. Netušil som, čo čakať od nasledujúcich hodín. Alebo lepšie povedané, čo presne sa očakáva odo mňa. Nikdy som na nič z tohto neveril, duchovia pre mňa existovali jedine vo filmoch a literatúre. Návštevy mŕtvych predkov boli niečím nemysliteľným, nepredstaviteľným. „Kam ťa vzali?"

„Späť do tábora, Tiberius nám ukázal ako utiekol a kam následne išiel." Pousmiala sa nad vlastnými slovami. „Mal akési dobové prskavky od deciek z najbližšej dediny. Vymenil ich s nimi za čokoládu a broskyne od farmárovej dcéry. Volala sa... volala sa Rosa, z tábora utekal k nim na farmu."

„Takže spolu niečo mali?"

„Bolo vidno, že k sebe prechovávali city, obaja. Ale Tiberius povedal, že následne odišiel bez nej, hoci Rosa chcela ísť s ním." Prekvapovalo ma, ako o ňom rozpráva. Ako o starom známom, nejako priateľovi. Nie mojom prastarom otcovi, ktoré posledné týždne tak úpenlivo hľadala. „V senníku ich prepadli dvaja nemeckí vojaci, asi išli náhodne okolo. Tiberius ich oboch zabil. Jedného prebodol nožom, druhému zlomil väzy." Nepokojne som pokrčil obočím. „Potom ošetril Rose zranenú nohu a sebe zašil bodnú ranu od noža. Robil to veľmi precízne, ako skutočný chirurg."

„Veď si hovorila, že nebol študovaný doktor."

„Nebol, ale ovládal toho viditeľne dosť veľa."

„Nemysli si, že ak niekto nie je študovaný lekár, tak musí byť nemehlo," prehovoril zrazu rázne, až ma myklo. Po Amborosovi nebolo ani stopy, ale Tiberius sedel naproti nám. Ruky mal založené na hrudi, nohy natiahnuté pred sebou a v zuboch držal cigaretu. „Škola nie je všetko, Michael. Nikdy nebola a ani nebude."

„V škole zjavne väzy lámať neučili ani v minulosti, čo?"

Mykol plecami. „Akoby som to asi tak mal vedieť, ak som tam nechodil?" Zaškeril sa, vyberajúc z vrecka nohavíc zápalky. „Musíš sa opýtať Ambrosa, on ti bude vedieť v tomto smere povedať omnoho viac."

„Jasné," zamrmlal som otrávene.

„Spomínaš si, ako sme hádali pôvod jeho jaziev?" opýtala sa zrazu Clio. Okamžite som svoju pozornosť od šarlatána presmeroval k nej. „Sú od popálenín, v tom sme sa zhodli."

„Predsa len si skončil na hranici, Benátsky bosorák?"

Prevrátil očami, hoci počutie jeho starej prezývky ho viditeľne potešilo. „Sklamem ťa, ale v tej dobe sa už za čarodejníctvo neupaľovalo. To ale neznamená, že niekoľko našich predkov takýmto spôsobom neskonalo."

„Ako to myslíš?"

„Nebuď naivný, nadpozemské dary sú s našou rodinou spojené už od nepamäti. Akurát s nimi každý narábal inak, niektorí s rozvahou a iní neuvážene. Tak potom aj dopadli." Potiahol zo svojej cigarety, dym chvíľu zadržiaval v pľúcach a potom ho vyfúkol vysoko nad hlavu. Vzduch sa naplnil už dobre známou sladkastou arómou.

„Čo je v tých cigaretách?"

„Nevidím dôvod, aby som svoj tajný recept vyzradil zatiaľ úplnému cudzincovi. Možno neskôr, keď si o tebe urobím lepšiu mienku."

„Nejde o rodinné tajomstvo?" dobiedzal som.

„Nie, ide o moje tajomstvo. To, že ti v žilách prúdi pôvodne moja krv ešte nič neznamená." Prevrátil som očami, radšej sa opäť sústreďujúc na Clio. Mlčky nás počúvala, zatiaľ čo krvou podliate oči upierala na Tiberia. Vyzerala omnoho horšie, než keď sme nastúpili do vlaku. To ale viditeľne neznepokojovalo iba mňa.

„Neber to v zlom, ale som zjavne autentickejší Algarotti ako ty."

Nečakal som, že vyprskne do smiechu. Najmä ak ja som svoje slová myslel úplne vážne. Ak je medicína natoľko braná ako rodinné remeslo už mnoho generácií, to práve on bol čiernou ovcou. Ja som nasledoval kroky svojich predkov a ctil si tradície, ktoré mi boli donedávna cudzie. Riadil som sa tým, čo mi podvedomie našepkávalo a plnil si detské sny. Nechal sa uniesť svojou fascináciou ľudským telom a jeho fungovaním, ktorú som mal od koho podediť.

„Zabúdaš na to, čo som ti povedal sotva minútu dozadu. Škola nie je všetko, keby vážne chcem, medicínu vyštudujem možno ešte lepšie ako Ambrose."

„Tak prečo si to neurobil? Vedel si, že sa to od teba očakáva."

„Práve preto." Nechápavo som pokýval hlavou. Čo na ňom Clio videla? Prečo mal byť taký skvelý? Ja som v ňom videl akurát aroganciou a egoizmus, potrebu neustále sa naparovať a robiť zo seba viac, než v skutočnosti bol. „Umenie liečiť rozhodne nezačína a nekončí pri medicíne, Michael. Zbav sa tejto mylnej predstavy, bude sa ti za tvojim vytúženým cieľom kráčať omnoho ľahšie."

„Máš obrovský dar, láska," prehovorila zrazu Clio, hladiac ma po ruke. Na jej podnet som jej pomohol sa posadiť a objal ju okolo pliec, aby sa o mňa mohla oprieť. „A keď mu dovolíš, aby ťa naučil ho používať, budeš mať pred svojimi spolužiakmi výraznú prednosť."

„Akože rýchlejšie a jednoduchšie dokončím školu?"

„Nie, ale tvojim pacientom pomôžeš tak, ako to nedokáže nikto iný. Len si spomeň, čo si urobil pre Marciu, doslova a do písmena si jej zachránil život tým, kto si."

„Clio..." vzdychol som nešťastne, „o čom to, prosím ťa, hovoríš?"

„Odpovede dostaneš neskôr, my ešte máme prácu predtým, ako dorazíte do New Yorku," odpovedal miesto nej Tiberius.

„Ešte ideme niekam?" opýtala sa Clio, zasúvajúc si prameň vlasov za ucho.

„Nie, to neprichádza do úvahy! Ak chcete, aby som šiel s vami, musíte ju nechať vôbec sa príchodu do New Yorku dožiť!" sykol som na neho rozhodným hlasom. Možno si myslel, že práve on a jeho brat držia moc v rukách. Tak úplne to ale pravda nebola. Nemal som najmenší dôvod, aby som sa ich bál. Najmä ak išlo o Clio. „Mali ste šancu, dajte jej teraz pokoj."

„Čo mi ešte chcete ukázať?"

„Ja nič, ale Ambrose."

„Dobre," súhlasila bez toho, aby sa vôbec pozrela na mňa a poprípade to so mnou prebrala. Akurát sa ku mne naklonila, pobozkala ma a znova si ľahla. „Poďme, nech to stihneme."

Tiberius naposledy potiahol z cigarety, uškrnul sa a zakýval mi so slovami: „Maj sa, Michael." Následne už len vzal Clio za ruku a vyparil sa, zatiaľ čo jej podvedomie išlo s ním.