Clio

„Premýšľal som, či ti konkrétne túto časť mojej minulosti ukážem, ale..." začal Tiberius a mykol bezstarostne plecami, „prečo nie? Istým spôsobom išlo o dôležitý moment."

„Čo konkrétne mám očakávať?" opýtala som sa neisto, zatiaľ čo sme všetci traja postávali v tmavom tieni za jedným z vysokých vojenských stanov. Nevyzeralo to tu ako v okolí poľnej nemocnice, skôr ako vojenský tábor. „Sme v tábore, že?"

„Áno, tu sme istý čas bývali."

„Predpokladám, že si to tu nemal rád."

„Nemal, ale nocoval som už aj na horších miestach," odvetil nonšalantne, zasúvajúc si ruky do vreciek nohavíc. Z pravého vytiahol klasické vreckové hodinky a rýchlo na ne mrkol. „Keď nebola počas nocí priveľká zima, zobral som sa a šiel si ľahnúť na neďalekú lúku. Nočná obloha bola odtiaľ nenormálne krásna."

„To verím, žiadne umelé svetlá a svetelný smog."

New York som milovala, prežila som v tom meste celý svoj život, ale nebol bezchybný. Veľkomesto svojich obyvateľov pripravovalo o mnoho krásnych vecí. Veľa dávalo, to rozhodne áno, ale rovnako aj veľa bralo. Asi preto som bola vždy vďačná, keď sme s mamou odišli niekam úplne mimo. Do menšieho mestečka, prípadne niekam ma vidiek. Život tam bol akoby pokojnejší a pomalší, prioritami boli úplne iné veci. Ticho nebolo luxusom a nebo bolo počas noci plné viditeľne žiarivých hviezd. V porovnaní s potrebami a možnosťami každodenného života nešlo o priority, ale o to dôležitejšie maličkosti.

„Bol tam pokoj, dokonca aj keď v diaľke niekedy znela streľba."

„Ak sa nemýlim, mali ste zakázané počas noci opúšťať tábor," podotkol Ambrose a vykročil z tieňa.

„Mali, ale čo veliteľ nevidel, to ho nebolelo."

„Ale teba by zjavne bolelo, keby ti niekto strelí do zadku."

Prekvapilo ma ako úprimne sa nad bratovou poznámkou zasmial. „Okrem toho zapáleného oka sa mi nikdy nič nestalo. Škoda, že mi to nevydržalo až domov."

„Čo sa ti stalo po ceste?" opýtala som sa.

„Postupne sa k tomu dostaneme, neboj. Nerád by som predbiehal. Najmä ak začína show." Kývol hlavou na veľký stan pred nami. Všetci traja sme naň upreli pohľad a čakali. Pomerne tichú noc naokolo nás narušilo tichučké prskanie a syčanie. Ako prví si ho všimli dvaja vojaci prechádzajúci naokolo – zjavne držali nočnú hliadku. „Špeciálne prskavky som vymenil s deckami z neďalekej dediny."

„Čo už si im len ty mohol ponúknuť?" podpichol ho Ambrose, zatiaľ čo jeden z vojakov nakukol do stanu. Chvíľu zjavne skúmal pôvod zvuku a keď ho nenašiel, vošiel dnu. „Dúfam, že si im neponúkal cigarety."

Mávol rukou. „Dostali poslednú tabuľku čokolády, ktorú som si skrýval a tie najlepšie broskyne pod slnkom. Prvá tohoročná úroda od nádhernej farmárovej dcéry. Nič sladšie a lahodnejšie som za svoj život nemal, verte mi."

„Rád by som, ale nie som si istý, či hovoríš o broskyniach alebo farmárovej dcére," zamrmlal Ambrose a zamieril k stanu. Tiberius jeho chrbtu venoval škaredú grimasu a vybral sa za ním.

Spolu sme prišli až na miesto, kde predtým postávali hliadkujúci vojaci – teraz boli obaja v stane. Tiberius nakukol za nimi, zatiaľ čo ja som len veľmi nejasne videla na dianie za stenou stanu. Obaja sa obzerali naokolo seba a stále hľadali pôvod zvuku, keďže zrazu už akoby nebol len jeden ale rovno tri.

„Rozložil som ich na viacerých miestach," vysvetlil Tiberius. „Tu naľavo pri nás, na druhej strane v pravom rohu a tam medzi paletami a vrecami."

„Nebál si sa, že to tu podpáliš?"

„Boli to len neškodné prskavky," odpovedal nezaujato, potláčajúc smiech. Kývol pritom hlavou na druhý koniec stanu. Keď som sa lepšie prizrela, zbadala som za nánosom vriec skrčenú tretiu postavu. Stačilo mi vidieť vlasy, aby som v neznámom spoznala Tiberia. „Mali odpútať pozornosť od môjho úteku."

Do stanu sa dalo vojsť oboma stranami. Von sme ho čo najnenápadnejšie videli vykĺznuť akurát vo chvíli, kedy sa prskavky najbližšie od nás poriadne chytili a spustili sériu menších výbuchov. Obaja vojaci sa okamžite obrátili a začali čo najrýchlejšie odhŕňať všetko, čo im stálo v ceste.

„Škoda, že som si ich paniku nemohol vychutnať aj vtedy," povedal so smiechom, vychutnávajúc si narastajúcu paniku. Vojaci netušili kam sa skôr obrátiť, keď sa poriadne rozhoreli aj zvyšné prskavky.

„Myslím, že by sme mali radšej nasledovať teba," podotkol Ambrose.

Stiahli sme sa teda zo stanu a vyšli späť do noci. Tábor sa pomaly prebúdzal k životu, rozospatí vojaci vychádzali von z postelí a zisťovali, čo sa deje. Postupne narážali na prskavky na viacerých miestach, ktoré vyvolávali stále viac a viac paniky. Vojaci po sebe kričali a hádali, čo sa deje. Niektorí si mysleli, že na nich útočí nepriateľ. Iní mali viac šťastia a našli prskavky, ktoré Tiberius roztrúsil.

„Tamto bežím," povedal a ukázal do diaľky. „Do tmavej noci a v ústrety slobode." Na perách sa mu roztiahol úsmev plný šťastia – skutočného, nefalšovaného šťastia. Akoby práve v tej chvíli pociťoval rovnakú eufóriu ako sto rokov dozadu. „Snáď niky som necítil toľko voľnosti ako v tom momente. Myslel som iba na Benátky, chcel som tam byť čím skôr. Ale bolo mi jasné, že musím ísť okľukou. Ísť rovno domov by bolo nebezpečné. Pre mňa, ale hlavne pre ľudí v našom dome."

„Čo sa to tu u všetkých čertov deje?!" skríkol niekto len kúsok od nás. Zo stanu vybehol muž asi okolo štyridsiatky. Mal na sebe iba rozopnutú košeľu s trenkami, v rukách zbraň a na hlave narazenú krivo stojacu čapicu. „Odkiaľ na nás útočia?!" skríkol znova a schmatol pod krk prvého vojaka, ktorý bežal okolo. Zatriasol ním, zízajúc mu do očí ako smrtka samotná. „No tak, chlapče, odkiaľ na nás útočia?!"

„Ja... neviem, neviem... pane. Prepáčte, pane!" odpovedal mu mladučký vojak späť a zdvihol ruku, aby zasalutoval. Muž – zjavne jeden z veliteľov – ho s namrzeným vrčaním sotil na zem, odistil svoju zbraň a pobral sa ďalej od stanu.

„Je tu niekto kompetentný, kto mi povie, čo sa tu deje?!" zakričal prísne. Náročky pritom potkol dvoch okolo prebiehajúcich vojakov, ktorí sa tvárili, že nepočujú jeho otázku.

„Pán veliteľ!" zakričal na neho niekto spoza nás. Všetci traja sme sa otočili v momente, kedy cez nás doslova prešiel mohutný vojak – skutočne chlap ako hora. „Našli sme prskavky, aké po nás niektorí deň hádzali tí dedinskí chlapci."

„Fagani nepodarení!" zaručal a prevesil si pušku cez plece. Až vtedy si zjavne všimol, že si zabudol pred odchodom zo stanu vziať nohavice. Viditeľne zahanbene urobil dva kroky ku kope vriec a schmatol jedno z prázdnych. Obmotal si ho okolo seba ako provizórny uterák.

„Máme prehľadať tábor, pane? Možno sa tu niekde ukryli."

„Pre ich vlastné dobro dúfam, že dávno chrápu doma v posteli! Inak ich povešiam za palce na nohách a nechám visieť na slnku, parchantov!" zaklial a odobral sa späť do svojho stanu. Skôr ale, než by vošiel, sa ešte otočil späť k svojmu zjavne najstatnejšiemu mužovi. „Daj všetkých nastúpiť! Prehľadáte tábor po ďalších... vybuchujúcich..." Viditeľne chcel zanadávať, ale napokon mávol rukou a s vrecom okolo pása vošiel do svojho stanu.

„Dobre, tu sme skončili. Chcel som si skrátka pozrieť, čo sa dialo počas toho, ako som utekal. Hádam, že na útek mi prišli hneď, ako sa každý zoradil."

„Kam presne si mieril odtiaľto?"

„Poď," odvetil a vystrel ku mne ruku. „Aj ty, suchár. Chcem, aby si mi trocha závidel," adresoval svojmu bratovi, vystierajúc k nemu druhú ruku. Videla som, že sa mu do toho nechce, ale napokon súhlasil.

Než sme žmurkli, tábor bol preč. Ocitli sme sa za plotom rozsiahleho pozemku, iba niekoľko metrov od veľkého senníka s vysokou drevenou strechou. O jeho stenu sa opierala mladá dievčina, ktorá akoby na niekoho vyčkávala. Aj napriek tomu, že nebo razom zahalili mraky a niekde v diaľke hlasno hrmelo. Blížila sa búrka, ktorú predchádzal jemnučký vetrík a dusný vzduch.

„To je Rosa, farmárova dcéra. Z tábora som zamieril rovno sem, ponúkla mi nocľah v senníku. Ale iba na pár dní, dlhodobo som tu zostávať nemohol."

„Nemohol alebo nechcel?" podpichol ho Ambrose. „Je krásna, ale nie tvoj typ. Nikdy si nemal rád nevinne vyzerajúce dievčatá ako je ona." O jej kráse neklamal. Do tváre bola veľmi sympatická, nízka a chudučká. Husté ryšavé vlasy mala zviazané do dvoch zapletených vrkočov a na sebe pod kolená dlhé béžové šaty s bielou zásterou.

„Rosa bola v mnohých smeroch iná ako väčšina mojich spoločníčok."

„Nechcela ísť s tebou?" opýtala som sa a vybrala sa bližšie k senníku.

„Chcela, presne preto som zutekal počas noci a šiel úplne inam, než som jej hovoril. Netuším, či sa mohla vydať za mnou a pokúsiť sa ma nájsť."

„Koľko zlomených sŕdc si nechal za sebou, než si došiel do Benátok?"

„Priveľa, Clio, priveľa." Ani trocha to nevyzeralo, žeby sa za to hanbil. Skôr mi prišlo, že bol hrdý na svoje počiny a veľmi rád nám ukazoval jeden zo svojich úletov. „Ale pochop ma, bol som osamelý dezertér, ktorý si nemohol byť istý, že dorazí domov. Prečo by som si teda odopieral radosť?"

Plot o chvíľu neskôr preskočil Tiberius spred sto rokov. Na chrbte si niesol batoh so svojimi vecami z vojny, zatiaľ čo v rukách niesol... pletený kvetinový veniec. Za chôdze na ňom stále pracoval, pridával do neho sedmokrásky a púpavy, ktoré vyťahoval z vrecka nohavíc. Dokončil ho len moment predtým, než došiel k Rose.

„Myslela som si, že sa niečo prihodilo, meškáš," povedala sladkým hlasom.

Tiberius sa na ňu usmial a položil jej veniec na hlavu skôr, než by si ju za boky pritiahol k sebe a pobozkal ju na uzučké pery. „Pre istotu som sa chvíľu motal po lese. A potom som narazil na krásnu lúku, ktorá mi veľmi ochotne požičala niekoľko kvetov do tvojho venca."

„Dúfala som, že to stihneš, než príde búrka."

„Som za ňu naozaj veľmi vďačný, krásne po mne zakryje všetky stopy." So spokojným výrazom sa pozrel na tmavú oblohu nad našimi hlavami. Vietor naberal na sile a vysoká tráva naokolo nás vďaka nemu tancovala a hlasno šušťala – akoby spievala sama sebe. „Ponocuješ so mnou vo voňavom sene?" podpichol ju, berúc ju za ruku.

Vykročili smerom k senníku a my sme ich nasledovali. Rosa im nocľah už evidentne pripravila, dnu boli tri zapálené lampáše, ktoré rozbíjali tmu a ktoré ich doviedli až do jedného z rohov. Za hordami sena a niekoľkými vežami z vriec sa ukrývalo útulné miestečko na dobrý nočný spánok.

„Teda, takýto luxus som nečakal," zapískal Tiberius nadšene a zhodil si z pliec batoh. Rosu schytil okolo pása a za jej veselého pišťania ju hodil do sena, rovno do malej kopy diek a vankúšov. „Ale myslím, že s takouto spoločnosťou sa mi tu bude veľmi páčiť."

„Rodičia ani bratia nevedia, že tu si. Takže sa podľa toho, prosím, chovaj. Cez deň sa vonku neukazuj, jedlo ti budem nosiť, keď sa mi podarí."

„Dopadol by som veľmi zle, keby ma niekto z nich uvidí?"

S pohľadom ako šteniatko prikývla, hladiac Tiberia po líci. „Veľmi zle, bola by ťa neskutočná škoda." Prsty pravej ruky si zamotala do jeho vlasov a pritiahla si ho k sebe pre dlhý a vášnivý bozk. Za stenami senníka znova hlasno zahrmelo. Búrka sa blížila.

„Snáď nechceš, aby sme sledovali ako ste sa milovali v sene," povedal Ambrose, úkosom hľadiac na svojho brata. Zrazu bolo náročné uhádnuť, ako sa asi cítil. Tváril sa veľmi neutrálne. Možno... možno ako by ľutoval, že to s Rosou skončilo tak, ako to skončilo.

„Až k milovaniu sme sa nedostali, buď pokojný. Sme tu kvôli niečomu inému."

„Niekto ťa sem sledoval, všakže? Niekto od vás z tábora," hádala som.

„Nie od nás, boli to dvaja Nemci. Netuším, kde ma mohli zbadať a najmä prečo ma sem sledovali. Bol som sám, viditeľne na úteku. Byť na ich mieste, nechám podobného človek ísť. Ak nabral guráž, aby dezertoval, tak nech skúsi svoje šťastie vo vojnou zmietanom štáte."

Dvere senníka potichu zaškrípali. Rosa a Tiberius sa od seba zadýchane odtrhli a obaja vyskočili na nohy. Pozreli sa zmätene na seba, zatiaľ čo Rosa si zložila z hlavy kvetinový veniec, oprášila si zásteru a zohla sa po jeden z lampášov.

„Zostaň ticho!" prikázala šeptom. „Ocko, si to ty?" zakričala zrazu na celý senník. Odpoveď ale neprišla, počuť bolo iba blížiace sa kroky. „Chlapci?" zjavne myslela svojich bratov, ktorých pred chvíľou spomínala.

Odpoveď znova neprišla. Aj ticho ale bolo istou formou odpovede. Rosa neváhala, zo skrytého vrecka na zástere vytiahla malý nôž a vykročil vpred. Omnoho viac ma ale prekvapilo, keď si Tiberius vyhrnul nohavice a z pravej topánky vytiahol solídne vyzerajúci lovecký nôž.

„Ten bol nášho otca," povedal Amrose šeptom, akoby sa bál, že nevyžiadaná spoločnosť môže počuť aj nás. „Vzal si mu ho?"

„Dal mi ho v deň odchodu na front. Bol hrdý, že som konečne prišiel k rozumu a vydal sa do boja za svoju krajinu."

„Nečudoval by som sa, keby sa stále v hrobe obracia, chudák."

Nepočula som, čo Tiberius odpovedal, či vôbec nejako reagoval. Vybrala som sa za Rosou, ktorá kráčala v ústrety nebezpečenstvu. Niekoľkými krokmi som ju predbehla a Nemcov uvidela skôr, než ona. Obaja boli vysokí a dobre stavaní, Rosa nemala proti nim žiadnu šancu. Prvý z nich ju schmatol za ruku s lampášom hneď, ako ju uvidel. Lampáš hodil na zem, jej ruku vykrútil za chrbát a násilne si ju pritiahol k sebe.

Dievčina zúfalo zakričala, pokúšajúc sa nemeckého vojaka bodnúť svojim nožom. Vybil jej ho však z ruky skôr, než by mu stihla nejako ublížiť. Zostávalo jej jedine kričať a dupať mu po nohách. Snažila sa mu vykrútiť, zatiaľ čo kričala o pomoc.

To, čo bude nasledovať, som odhadla skôr, než by Tiberius zakročil. Prikradol sa k druhému vojakovi, ktorý sa veselo smial a obzeral si zúfalú Rosu. Surovo ju držal za bradu a nakláňal jej hlavu, aby mal výhľad na jej vydesenú tvár. Tiberius ho schmatol za golier uniformy a celou silou ním trhol dozadu. Sotva bol na zemi, ohnal sa po ňom lampášom a zasiahol ho do hlavy.

Druhý vojak na neho zakričal niečo v nemčine, hodil Rosu do sena a päsťami sa zahnal po Tiberiovi. Ten neváhal, pevne uchopil rukoväť loveckého noža a čepeľ namieril na útočníka. Sprvu to vyzeralo len ako obrana. Chcel ho zjavne vystrašiť a prinútiť k ústupu. Nemec bol ale viditeľne v nálade na bitku, nevzdával sa.

„Ach, dopekla..." zatiahla jeho druhá verzia spoza môjho chrbta. „Často som si nahováral, že sa viem biť dobre, tu som vážne začal pochybovať." Nečudovala som sa. Nemec mieril svoje rany veľmi dobre, najmä keď Tiberiovi vyrazil nôž z ruky. Zostávalo mu teda pustiť sa do neho päsťami a pokúsiť sa ho čo najskôr a čo najtichšie premôcť.

Rosa sa medzitým otrasene zdvihla zo sena, šmátrajúc v šere po spadnutom noži. Nenašla svoj, ale ten druhý – omnoho väčší a smrteľnejší. Rozhodne ho vzala do rúk a otočila sa smerom k bojujúcim mužom, ale nedokázala zakročiť. Triasla sa, vyvaľujúc na nich preľaknuto oči.

Znova spadla na zem, keď Nemec premohol Tiberia a sotil ho smerom na Rosu. Väčšiu chybu však ani urobiť nemohol. Tiberius sa zmocnil svojho noža a keď na neho vojak skočil, nabodol sa priamo na čepeľ. Zakričal, prskajúc krv z úst. Nôž ho zasiahol spredu do krku.

„Preboha!" zvýskla Rosa, schmatla Tiberia za uniformu a chcela ho odtiahnuť od zomierajúceho vojaka. Jeho telo padlo na šokovaného šarlatána, ktorý ho zo seba zhodil. Uniforma mu ale stihla nasiaknuť jeho krvou. „Si v poriadku? Nič ti neurobil?"

„Nie, mne nič nie je. Ty si v poriadku?" opýtal sa jej, odhadzujúc nôž. Kľakol si a vzal jej tvár do dlaní, aby si ju pozornejšie prezrel. „Neublížili ti?" Pokývala hlavou, neschopná zo seba vydať čo i len hlásku. Opierajúc sa jeden o druhého vstali na nohy. Rosa si hneď rozviazala zásteru, skrkvala ju do pravej ruky a snažila si Tiberiovi poutierať vojakovu krv z tváre, najmä z očí. Až vtedy som si všimla, že pravé oko má akési začervenané a trocha aj napuchnuté – zjavne ten zápal, ktorý spomínal.

„Ako sa sem... prečo..."

„Neviem, ale to je teraz už jedno," odpovedal jej, objal ju a uisťujúco si ju privinul k sebe. Na pár sekúnd privrel oči, pokúšajúc sa popadnúť dych. Nemal šancu všimnúť si, že doposiaľ omráčený vojak sa prebral.

Jeho spoločník bol už mŕtvy, s nožom zabodnutým v krku nehybne a bez známok života ležal na zakrvavenom sene. Druhý v pravej dlani zovrel veľký črep z rozbitého lampáša a už s hlasným, nahnevaným revom ho zabodol Rose do pravej nohy. Jej bolestivý výkrik zaplnil celý senník. Keď spadla, vojak druhým črepom zaútočil aj na Tiberia.

Šarlatán kopol Nemca do tváre skôr, než by sa bol postavil opäť na nohy. Klesol k nemu na zem pripravený ho zjavne pokojne dobiť na smrť. Nevidel ale, že Nemec v sene nahmatal Rosin nožík, ktorý čoskoro skončil zabodnutý pod Tiberiovou pravou kľúčnou kosťou. Jeho to ale neodradilo, skôr naopak. Aj napriek zraneniu a tvári skrivenej od bolesti, schmatol Nemca za hlavu a krk a trhol ním do strany až...

Telo druhého Nemca sa stalo rovnako ochabnutým ako telo vojaka s prebodnutým krkom. Ani jeden z nich už nejavil známky života. V senníku zostali iba dvaja zranení – Rosa a Tiberius.

„Ty si mu..."

„Zlomil som mu väzy," dokončil za mňa. „Do toho momentu som si vážne nemyslel, žeby som to dokázal urobiť. Počul som o tom manévri, ale..." Mykol plecami, dokonca o sto rokov neskôr znepokojene hľadiac na dve mŕtve telá nemeckých vojakov. „Neviem, kde sa to vo mne vzalo."

„Prečo si mi o tomto incidente nikdy nepovedal?" opýtal sa ho Ambrose. Pristúpil k vojakovi so zlomenými väzmi a čupol si, zvedavo si obzerajúc telo. Bolo vidno, že sa s niečím podobným nestretol ani on, ani napriek niekoľkým rokom na vojne.

„Rosa je jediná, kto o tomto celom vie. Nikdy som sa tým nikomu nechválil, ver mi."

Ambrose uznanlivo prikývol, zatiaľ čo sme všetci traja sledovali Tiberia a Rosu. Obaja boli viditeľne otrasení, ešte viac ako po smrti prvého vojaka. Rosa plakala s dlhou reznou ranou na pravej nohe, zatiaľ čo Tiberius nehybne sedel v sene. Nožík mu stále trčal z rany.

„Musíme zastaviť krvácanie," zamrmlal napokon, pokýval hlavou a po štyroch sa doplazil k Rose. Tá vystrašene zhíkla, keď uvidela nôž pod jeho kľúčnou kosťou. „To nič, kým je nôž v rane, tak nestrácam priveľa krvi," vysvetlil. Obzrel si Rosinu nohu, neisto vstávajúc na nohy. Troška sa zapotácal, ale napokon vytiahol do stoja aj ju, podoprel ju a odviedol späť do ich útulného rohu senníka.

Obaja zadýchane klesli do spleti diek a vankúšov, ktoré tu pre nich Rosa pripravila. Tiberius sa načiahol za svojim naplneným batohom a vybral z neho menšiu čiernu taštičku. Tá bola plná obväzov, niekoľkých fľašiek s liekmi a dokonca ampulkami zabalenými v kúsku látky. Vybral odtiaľ ale aj striebristú plechovú škatuľku, ktorá skrývala injekčnú striekačku a niekoľko náhradných ihiel. Nič z toho sa ale nepodobalo na predmety, ktoré by ste dnes videli v nemocnici dnes.

„Dobre, ľahni si," povedal jej pokojným hlasom. „Vylož si nohu, spomalí to krvácanie." Podsunul jej pod ňu svoj batoh a na chvíľu odišiel späť po jej zakrvavenú zásteru. Zroloval ju a podviazal jej ranu. „Nie som doktor, tým je môj brat, ale nie som ani úplné nemehlo, ak príde na základy medicíny," vysvetľoval, zatiaľ čo siahol po injekčnej striekačke. Pôsobila mohutnejšie a ťažkopádnejšie ako tie dnešné. V tej dobe ale zjavne plnila svoj účel viac ako dobre.

„Nechaj ma hádať, striekačka je od otca, čo?" opýtal sa Ambrose. „Dal mi podobnú, plus tri ihly a dve dávky morfia. Mal som si ich nechať na dni, keď skončím opustený v zákope, nech neumieram v priveľkých bolestiach."

Zhrozene som pozrela na neho. Tiberius sa však zasmial. „Presne tieto slová povedal aj mne."

„To nemyslíte vážne," povedala som stále v šoku. „Lepšie povedané... on tie slová nemyslel vážne, však?"

„Nikto na celom svete neveril viac v to, že sa obaja domov vrátime živí a zdraví, to je isté," odpovedal Ambrose a sentimentálne sa pousmial. „Vždy sme si boli s otcom blízki, ale po maminej smrti snáď ešte o to viac. Posielal som mu z frontu mnoho listov, hocikedy, keď som mal chvíľu voľna, som niečo napísal a poslal. Niekedy aj viac listov naraz, aby sa zamestnal čítaním a odpovedaním. Domov som šiel vždy, keď som dostal priepustku."

„Chýbal si mu, veľmi veľa ťa spomínal."

„Ako sa tebe podarilo vyhnúť povinnému narukovaniu?" obrátila som sa na Tiberia, kým jeho druhá verzia pichala Rose morfium a pripravovala sa na čistenie a zašívanie rany. Ešteže mal v batohu malú ploskačku s alkoholom. Bol naozaj dobre pripravený, to sa muselo nechať.

„Bol som tak trocha na pokraji smrti, keď na front odchádzala väčšina bojaschopných mužov a chlapcov." Spýtavo som nadvihla obočie, po očku sledujúc ako šarlatán spred sto rokov chystá potrebné veci na zašívanie rany – nožničky, pinzetu, chirurgickú niť a samotné ihly mal zabalené v malej hnedej kapsičke. „Moje jazvy zjavne poznáš." Prikývla som, zatiaľ čo on si vytiahol košeľu spoza pása nohavíc a celú ju rozopol. Dobre známe jazvy nemal iba pri krku, ale doslova po celej hrudi a dokonca po bruchu.

„Hádali sme s Michaelom, čo sa ti asi mohlo stať."

„Popáleniny druhého stupňa," odpovedal Ambrose. Pozorne pritom ale sledoval druhú variantu svojho brata a jeho chirurgické zručnosti. Rosa zatínala zuby a hrýzla si do jazyka, kým jej Tiberius chvatne zašíval ranu na nohe. Ticho sa jej medzitým prihováral. „Premýšľal som, že zostanem doma a pomôžem otcovi dať ho dokopy. Nedovolili mi to, musel som narukovať."

„Nikdy som ti to nevyčítal, Ambrose. Otec a Carlotta ma postavili na nohy celkom šikovne."

„Carlotta bola tvoja manželka, že?" opýtala som sa Ambrosa. Prikývol a ja som obrátila pohľad späť na Tiberia. „Vtedy ste sa do seba zapozerali? Keď sa o teba starala?"

„Vtedy sa tam niečo začalo, áno. Bola úplne chorá z toho, že Ambrose odišiel, hoci im to nefungovalo už dlhú dobu predtým."

„Kvôli čomu?"

Ambrose sa sťažka nadýchol, privierajúc na chvíľku oči. Viditeľne som zasiahla veľmi citlivé miesto v jeho vnútri. „Prišli sme o dieťa," zašepkal napokon. „Narodil sa nám syn, bohužiaľ mŕtvy. Nikdy som nepochopil, ako sa to mohlo stať. Mala bezproblémové tehotenstvo, dával som na ňu obrovský pozor na každom kroku."

„To ma neskutočne mrzí, prepáč, že som sa pýtala. Netušila som," ospravedlnila som sa okamžite s úprimnou ľútosťou v hlase. Až ma pri pomyslení na túto udalosť nepríjemne striaslo. Nedokázala som si niečo podobné ani predstaviť.

„Bolo to už dávno."

„Predsa vás to oboch zožieralo," dodal Tiberius. „Nikdy som ťa snáď nevidel šťastnejšieho, ako keď ti povedala, že je tehotná. Mal si rád svoj život a svoju prácu, ale bolo veľmi vidno, že chceš byť v prvom rade otcom."

„Skoro som ním bol dvakrát."

Okamžite som si spomenula na Evelyn a jej nadšenie z toho, že čaká ich spoločné dieťatko. Obaja po ňom viditeľne veľmi túžili. Aj napriek tomu, že sa nepoznali pridlho a Ambrose mal doma isté záväzky.

„Tie tvoje popáleniny..." zmenila som tému. Vzduch naokolo nás až priveľmi ochladol a oťažel. Načreli sme veľmi citlivú tému, ktorá bola náročná pre oboch. Akurát z rozdielnych dôvodov. Ambrose potomka chcel, ale nikdy sa ho nedožil. Tiberius sa otcom stať nechcel, ale bratova manželka mu porodila krásneho, zdravého syna. „Čo sa stalo?"

Sprvu zostal mlčať. Hľadel sám na seba, ako dokončuje zašívanie rany. Rosa upierala zaslzené oči do stropu senníka a potichu niečo spievala. Tiberius akoby pracoval do rytmu jej piesne – ruky mal šikovné, ako skutočný chirurg. Úprimne ma to prekvapilo, v danej chvíli sa veľmi podobal na svojho brata či Michaela. Mal to viditeľne v sebe – remeslo svojej rodiny – akurát sa rozhodol profesionálne nerozvíjať.

„Mal som rád nočné prechádzky Benátkami. Najmä nočné plavby na gondolách s krásnymi slečnami," začal napokon.

„Neraz som ho videl hrať sa na gondoliera, slobodné a dokonca aj zadané ženy z neho šli do kolien. Najmä ak im začal spievať serenády, ktoré sa ozývali uzučkými kanálmi pomedzi domy." Pousmiala som sa, čo vnieslo do situácie aspoň trocha ľahkosti. Bola to veľmi zábavná predstava. „Nepýtaj sa prečo, nikdy som to nechápal."

„Šarm, drahý Ambrose. A, samozrejme, moja neodolateľná krása v kombinácii so skutočne luxusnou osobnosťou." Jeho brat neveriacky nadvihol obočie. „Ale späť k môjmu rozprávaniu. V danú noc som bol vonku, robil spoločnosť už spomínaným krásnym slečnám a domov šiel už nadránom. Na konci našej ulice bola lekáreň, dedila sa z pokolenia na pokolenie, všetci v Benátkach sme poznali rodinu vtedajšieho majiteľa."

„Chvíľu som tam pracoval, keď som skončil štúdium medicíny. Bola to skvelá skúsenosť, majiteľ ma toho naučil veľmi veľa. Omnoho odvážnejšie som potom vypomáhal otcovi v ordinácii, hlavne ak sa prišli pacienti len poradiť ohľadom medikácie."

„Asi dva týždne som tam tiež vypomáhal, potom ma pán Ricci vyhnal von metlou a povedal mi, aby som sa nikdy nevracal, jedine ak ma po niečo pošlú rodičia. Mal som... šestnásť? Sedemnásť?"

„A čuduješ sa mu? Zdemoloval si polovicu lekárne, lebo si robil hlúposti ako vždy."

„Zakopol som a spadol, narazil som do plne naloženého vozíka a ten sa akosi odkotúľal až k rebríku. Narazil doň, pán Ricci z neho spadol a strhol štyri police plné fľaštičiek s prísadami a už namiešanými liekmi."

„To znie úplne ako scéna vystrihnutá z komédie," povedal som s potláčaným smiechom. „Zas sa ale odkláňame od pôvodného príbehu." Netušila som, koľko času mi tu s nimi ešte zostáva. Preto som si chcela vypočuť čo najviac podstatných informácií. Aj keď... najradšej som skutočne počúvala podobné historky a poznámky. Pomáhali mi vytvoriť si obraz o osobnosti oboch.

„Šiel som v noci domov a z lekárne pána Ricciho sa dymilo. Okná boli rozbité a dnu horelo, zjavne za to mohli vandali. Nebolo by to po prvé." Šarlatán z minulosti medzičasom urobil posledný steh, naklonil sa k Rose a pobozkal ju na pery. Usmiali na sa seba, hoci obaja premáhali ďalšie prívaly bolesti. Tiberius mal v sebe stále zabodnutý nožík, ktorý mu ale pri práci viditeľne neprekážal. „Tu vidíš využitie rodinného daru. Po celý čas som si opakoval, že ma to nebolí, že rana nekrváca až tak veľmi. Nie úplne, ale fungovalo to, dokázal som jej nohu zašiť s nožom zabodnutým do hrude."

„Úchvatné, naozaj." Nedokázala som ani predstaviť, čo všetko by za jeho pomoci mohol dokázať Michael. Bol by ešte lepším doktorom, než kedy sníval.

„Lekáreň bola v plameňoch..." pripomenul nám Ambrose otrávene.

„Áno, správne. Snáď chápeš, že som nemohol prejsť naokolo akoby sa nič nedialo a nič som nevidel. Pomohol som von pani Ricciovej a ich desaťročnej dcére. Keď som sa vrátil hľadať ešte jeho, zo stropu padlo niekoľko horiacich trámov a..." Oboma rukami ukázal na svoju jazvami pokrytú hruď. „Nenašiel som ho. Zázrak bol, že mne niekto pomohol von."

„Otca skoro vystrelo, keď sme tam prišli a povedali mu, že si bol vnútri."

„A čuduješ sa mu? Vždy hovoril, že sa raz zabijem pri niečom podobnom. Tak sa jeho slová skoro naplnili." Neprestávalo ma udivovať ako ľahko dokázal všetko brať. Možno to robil posmrtný pohľad a storočný odstup od daných udalostí. A možno bol presne takýto aj za svojho života. „Ale keby, zomrel by som ako hrdina. To zjavne nečakal nikto."

„To nie, máš pravdu. Hrdinská smrť bola v našej rodine rezervovaná pre mňa."

„Dúfam, že si si ju užil plnými dúškami," odsekol Tiberius a so stále rozopnutou košeľou podišiel bližšie k svojej druhej verzii.

„Pár dní to bude bolieť, ale mala by si byť v poriadku," povedal Rose a pomohol jej posadiť sa. Čerstvo zašitú ranu jej zručne prekryl obväzom a uvoľnil zásteru, ktorou ranu predtým podviazal.

„Čo poviem doma?"

„Niečo vymyslíme, o to sa teraz nestaraj. Skôr ma trápi to, čo urobíme s telami." Obzrel sa ponad plece smerom, kde nechal ležať mŕtvych nemeckých vojakov. „Nejaké nápady? Nikdy som mŕtvoly neskrýval."

Rosa sa zasmiala, utierajúc si slzy z líc. „Ja tiež nie." Naklonila sa k šarlatánovi, pravou rukou ho objala okolo krku a pritiahla si ho bližšie, aby mala prístup k jeho perám. Možno som si to len nahovárala, ale prišlo mi, že z jej strany tam boli prvé zárodky skutočnej lásky. Inak by pre neho zjavne takto neriskovala. Skrývanie dezertérov sa zjavne nezaobišlo bez trestu.

„Musíme ich dostať preč z vášho pozemku, najlepšie čo najďalej, niekde ich zakopať."

„Ty asi nebudeš na istú dobu v stave, aby si kopal hroby." Odtiahla sa od neho a ustarostene sa zahľadela na nôž stále zapichnutý pod jeho pravou kľúčnou kosťou. „Ako si to ošetríš?"

„Budem potrebovať tvoju pomoc." Nečakane prudko schmatol rukoväť, zaťal sánku, privrel oči a za tlmeného bolestivého stonania nôž vytiahol. Z rany sa okamžite pustila krv, avšak v podozrivo malom množstve. Nebola som žiadny expert, ale vzhľadom na druh poranenia by som povedala, že rana mala krvácať omnoho agresívnejšie. „Medzi vecami mám zrkadlo, nájdi ho, prosím." On si zatiaľ pomaly a opatrne vyzliekol vrchný diel uniformy, odhaľujúc tak svoju zjazvenú hruď a brucho.

„Mám ho," povedala Rosa a opäť sa obrátila k nemu. Viditeľne ju prekvapilo, čo videla, ale nepovedala ani slovo. „Čo teraz?"

„Sadneš si naproti mne a budeš zrkadlo držať tak, aby som v ňom videl miesto, ktoré budem čistiť a šiť."

Od prekvapenia sa jej rozšírili oči. „To nemôžeš, musí sa to dať nejako inak."

„Ako? Vieš nebodaj zašívať rany?" opýtal sa Tiberius, vylievajúc trocha alkoholu priamo na ranu. Bolestivo zasyčal a v predklone sa oboma dlaňami zaprel do kolien. Bolo zreteľné, že prežíva obrovské bolesti a zvyšné sily využíva na ich potlačenie. Bez toho, aby siahol po dávke morfia, akú dal Rose.

„To nie, ale... môj otec áno. Mohla by som ho poprosiť, bolo by to..."

„Nie, nikto nesmie vedieť, čo sa stalo. A už vôbec nie to, že som tu bol ja. Som zbeh, Rosa. Ak ma sem prídu hľadať a niekto sa preriekne, mohli by ste sa dostať do obrovských problémov. Ver mi, že keby som sa mal v okolí kde inde ukryť, urobil by som to. No, bohužiaľ, mohol som prísť iba sem."

„Som rada, že si prišiel. Neľutujem, že som ti ponúkla pomoc."

„Nech to teda tak aj zostane." Naklonil sa k nej, znova ju pobozkal a potom sa pustil do práce. Nalial trocha alkoholu na kus poskladaného obväzu a ten pritisol priamo na ranu. Rose medzitým povedal, ako presne si má naproti nemu sadnúť a držať zrkadlo, aby mal čo najlepší výhľad na postihnuté miesto.

„Možno si povieš, že som padavka, ale dokonca ani tie popáleniny a zranenia, ktoré som utŕžil vtedy v lekárni, ma neboleli tak veľmi ako šitie tejto rany," prehovoril zrazu Tiberius po mojom boku a zahľadel sa sám na seba.

„Ešteže si vedel ako na to," povedal Ambrose.

„Samozrejme, že som vedel. Otec ma to naučil skôr, než som odišiel na front. A niečo som odpozeral aj od teba."

Jeho brat sa pousmial a pokýval hlavou. „Nikdy som ti v tomto smere nerozumel. Medicína ťa zaujímala a fascinovala rovnako ako mňa, otca, starého otca a snáď všetkých našich predkov. Vedel si, že sa od teba očakáva, že sa staneš lekárom. Nikdy si to však nešiel ani vyskúšať, prečo?"

„Práve si ten dôvod povedal, Ambrose."

Týmito slovami rozhovor ukončil. Nechal nás v tichosti dopozerať, ako trocha nešikovne zatvoril ranu na svojej hrudi a potom sa vyčerpaný zvalil do sena. Rosa bolestivo odkrývala po vedro čistej vody, namočila doň svoju zakrvavenú zásteru a poutierala mu spotenú, stále krvou nemeckého vojaka fľakatú tvár.

„Ukryme telá tu v sene, keď vyjde dnes mesiac, vezmeme ich zakopať do lesa." Tiberius vyčerpane prikývol, vzal ju za pravú ruku a pobozkal ju na hánky. Rosa sa nechala stiahnuť k nemu do sena a na chvíľu si ľahla, vykladajúc si hlavu na jeho ľavé rameno. „Viem pre teba ešte niečo urobiť?"

„Nie," odpovedal krátko. Zatvoril pritom oči, zhlboka naberajúc vzduch do pľúc. Iba o pár sekúnd neskôr vonku hlasno zahrmelo a na strechu senníka dopadli prvé dažďové kvapky. Búrka konečne dorazila, aby zmyla krvavé udalosti teplej noci.