Clio

Ako prvé som nad sebou uvidela jasné modré nebo. Slnko na ňom žiarilo až neprirodzene jasno a navodzovalo pocit krásneho dňa. Táto mienka sa však vytratila hneď, ako som niekde v diaľke začula streľbu. Najprv som sa oprela o lakte a následne sa vytiahla do sedu, aby som sa mohla poobzerať naokolo seba. Sedela som vo vysokej tráve, ktorá siahala kam moje oči dovideli.

Nebola som tu však sama. Len kúsok odo mňa z trávy vyzeral Tiberius, ktorý si ma však absolútne nevšímal. Pozoroval niečo iné, niečo odohrávajúce sa neďaleko od nás. Tiež som sa obzrela za hlasmi do smeru, kam hľadel on, a hľadala ich zdroj. Neďaleko nás stálo niekoľko veľkých tmavých stanov, ktoré boli značené mohutným bielym kruhom s červeným krížom – poľná nemocnica.

„Prečo sme tu?" opýtala som sa, aby som zaujala Tiberiovu pozornosť. „Ako sme sa sem vôbec dostali? Vždy si ma niekam vzal len počas noci... keď som spala."

„To bolo predtým, Clio. Odteraz platia omnoho iné pravidlá," prehovoril zrazu Ambrose naľavo odo mňa. Prekvapene som k nemu obrátila zrak. „To, čo príde... nebude to pekné ani príjemné."

„Ako to myslíš? Čo má prísť?"

Otvoril ústa, aby odpovedal, no práve v tej chvíli naokolo nás niekto prebehol. Traja mladí vojaci, naháňali sa a smiali. Až keď sa najrýchlejší z nich obzrel za svojimi priateľmi, som v ňom spoznala Tiberia. V jasnozelenej uniforme pôsobil omnoho inak, než som bola zvyknutá.

„No tak, pridajte! Aj tak už meškáme," zakričal na svojich priateľov. Okamžite som postrehla, že nehovorí anglicky. Preto som zostala natoľko v šoku, že rozumiem jeho plynulej taliančine.

„Kam sa vôbec tak náhliš, Bosorák? Ďalšie nelegálne obchody?" okríkol ho jeden z nich, vysoký hnedovlasý muž. Nie, chlapec. Bol to ešte len chlapec, sotva mohol mať osemnásť rokov.

„Bodaj by, tento týždeň sa mi priveľmi nedarilo. Musím lepšie rozhodiť svoje siete."

„Do vôd, kde ešte nevedia aký si podvodník a klamár, čo?" podpichol ho tretí z vojakov. Tiež vyzeral byť od neho mladší, avšak nie omnoho. Mal úplne nakrátko ostrihané plavé vlasy a oči tak modré, až ma striaslo od zimy. „Hold, raz to muselo prísť. Tie tvoje podvody nemohli vydržať večne."

„Chlapci moji zlatí, ja nemám absolútne žiadne problémy preto, že by som bol málo dôveryhodný. Veď sa na mňa pozrite, moja tvár predáva sama o sebe." Zaškeril sa, odhaľujúc v úsmeve dva rady žiarivých zubov. Nie bezchybne rovných, ale predsa išlo o úsmev, ktorý zjavne dostal do kolien nejednu ženu či mladú slečnu. Nech bol akýkoľvek, na prvý pohľad mal natoľko potrebný šarm – kúzlo osobnosti, ktoré k nemu ľudí doslova ťahalo ako magnet. Zjavne v tom tkveli jeho úspechy. Nemal ani ten najmenší problém niekoho si obmotať okolo prsta.

„Ako je možné, že im rozumiem? Hovoria predsa taliansky."

„Nemusíš mi ďakovať," odvetil Tiberius, ktorý uprene hľadel na seba samého spred mnohých rokov, ako sa vzďaľuje v diaľke. „Nemalo by význam vodiť ťa na tieto miesta, kedy si ničomu nerozumela."

„To, či to malo zmysel ohodnotím ja sama, ďakujem," zamrmlala som. Jasne som si spomínala na krv z rany na mojej hlave. A nechcela som si radšej ani predstaviť čo sa stalo potom, čo som stratila vedomie – najmä teda na aký dlhý čas to bolo a kto si ako prvý všimol, že som pridlho preč. „Prečo sme práve tu? Uprostred ničoho?"

„Sme neďaleko frontu, je smerom z ktorého prišli," kývol hlavou na seba samého a svojich dvoch spoločníkoch, „asi polhodina chôdze, pravidelne sme sem chodievali pešo."

„Chodili ste otravovať pracujúcich ľudí miesto toho, aby ste plnili svoje povinnosti," zašomral Ambrose a vstal na rovné nohy. Prekvapilo ma, keď podišiel ku mne a ponúkol mu ruku, aby sa mi ľahšie zo zem vstávalo. Bez váhania som pomoc prijala. „Ale uznávam, že občas si bol užitočný."

Tiberius spýtavo nadvihol obočie. „Občas? Bol som tvoj pravidelný poslíček."

„Čo si nosil?" vyzvedala som.

„Obväzy, lieky, niekedy aj potraviny. Raz som sa prihlásil ako dobrovoľník a odvtedy mi to prischlo ako povinnosť."

„Vedeli, že ak niečo po ceste stratíš alebo načierno predáš, tak ja ťa vytrestám horšie ako všetci velitelia dokopy."

„Samozrejme, braček," odvetil mu hnusne sladko, provokatívne pri tom špúliac pery.

„Ale musí sa nechať, že si nikdy nič nevyviedol. Chodil si zväčša načas a so všetkým, čo si priniesť mal."

„Až taký naničhodník som nebol. Ak už som raz na tú vojnu prišiel..." Mykol plecami a šikovne vyskočil na nohy.

„Dobre, zas sa netvárme, že si na vojnu išiel dobrovoľne a za cieľom, aby si bojoval. Obaja vieme, že si zbabelo utiekol z Benátok a ukryl sa tu."

Zvedavo som nadvihla obočie. „Od čoho si utekal?"

„Pred povinnosťami," odpovedal za neho Ambrose a vydal sa smerom k poľnej nemocnici. Tiberius ho veľmi rýchlo nasledoval, len aby nemusel so mnou viac hovoriť. Nezostávalo mi teda nič iné, ako ich sledovať.

Trvalo nám niekoľko minút, než sme sa ocitli medzi stanmi. Narazili sme na niekoľko vojakov, lekárov a zdravotných sestier, ktoré sa starali o zranených. Nás si však nevšímal nikto z nich. V skutočnosti sme tu vôbec neboli, nie v dobe, kedy sa toto tu odohrávalo.

„Keď som nebol priamo na fronte či zozačiatku v nemocnici, pracoval som tu."

„Čo si taký skromný? Bol to tvoj nápad, aby sa poľná nemocnica rozložila tu. Strategickejšie miesto si nájsť ani nemohol."

„Prečo?" opýtala som sa.

„Pozri sa naokolo nás na všetky tie stromy a kríky, dokonale toto miesto ukryli. S pomocou tamtoho malého kopca, samozrejme. Bol strážený, nemohli nás prekvapiť. Neďaleko sme narazili na zásoby vody, v podstate nám tu nič nechýbalo."

„Je to vážne dokonalé miesto." Vysoké listnaté stromy vytvárali chládok, ktorý bol veľkou záchranou najmä v letných mesiacoch počas obrovských horúčav. Veľmi dôležitou ale bola určite aj voda, ktorú Ambrose spomínal. Zvyšok im zjavne posielali priamo z frontu. „Podarilo sa vám ho udržať v bezpečí celú vojnu?"

Ambrose pokýval hlavou. „Bolo to tu zrovnané so zemou iba niekoľko hodín po tom, čo som odtiaľto ako pacient odišiel. Kedy tu som, zjavne zomriem spolu s ďalšími štyridsiatimi štyrmi vojakmi, ktorých zabili. Spolu s piatimi lekármi a desiatimi zdravotnými sestrami."

„To ma naozaj veľmi mrzí." Nedokázala som si masaker takých rozmerov ani predstaviť. Pritom vojna ako taká bola omnoho horšia, priniesla mnohonásobne viac obetí. „Odtiaľto si šiel do Vicenzy, však? Tam si sa následne zotavoval."

Prešli sme pomedzi dva najväčšie stany. Končekmi prstov ľavej ruky som prešla po hrubej látke stanu, načúvajúc útržkom rozhovorov. Všetky sa mi však miešali do nezrozumiteľného chaosu, ktorý nedával absolútne žiadny zmysel.

„Strávil som tam skoro dva mesiace, odchod odtiaľto si ani nepamätám. Rovnako ani prvé dni tam, nemám poňatia, čo sa mohlo diať."

„Bol si na tom tak zle?"

„Horšie ako zle," odvetil Tiberius miesto neho. „Zjavne si nespomínaš ani na to, že som ťa odtiaľto vyprevádzal. Chcel som sa s vami zviesť až do nemocnice a domov sa pobrať odtiaľ, ale ani náhodou ma nepustili."

„Čože?" opýtal sa Ambrose zmätene. Odhrnul pritom vchod do jedného zo stanov a nakukol dnu. Nik si to nevšimol, ďalej konali svoju prácu a zranení vojaci od bolesti stonali na lôžkach, prípadne len potichu ležali a čakali, čo sa s nimi stane.

„Myslel som si, že mám právo ísť s vami. Bol si predsa môj brat, ja som ťa sem doniesol doslova na chrbte."

„Ešteže si na to nespomínam."

„Tiež si hovorím," zamrmlal Tiberius a takisto nakukol dnu do stanu. Skoro okamžite však zvraštil tvár a vycúval von. Vzal ma pritom za ruku a potiahol za sebou. „Chcel som ti ukázať niečo iné, nie ľudí na pokraji smrti."

„Nemusíš mi nič ukazovať, úplne mi postačí pár jednoduchých odpovedí. Stále si mi nedal žiadne poriadne vysvetlenie na to, prečo boli nutné tie tvoje hlúpe hry. Od samého začiatku si vedel, prečo som ťa kontaktoval. A vedel si aj to, že som sa nepomýlila, hľadala som teba, nikoho iného."

„Už som ti hovoril, že som sa chcel pohrať. Troška ťa ponaťahovať."

„Ale prečo?" zopakovala som zúfalo. „Nikdy som ti nič zlé neurobila, aký si mal dôvod na to, aby si ma trestal a robil si zo mňa žarty?" Mykol plecami, založil si ruky do vreciek a pridal do kroku. Otrávene som nad jeho detinskosťou pretočila očami, snažiac sa udržať krok. Ambrose zaostal, zdržalo ho obzeranie sa naokolo – po mieste, ktoré kedysi dôverne poznal.

Do niekoľkých sekúnd som pochopila, kam sa Tiberius tak náhlil. Zabočil za jeden z menších stanov na maličkú čistinku v objatí hustých kríkov. Práve tam sme našli troch vojakov a podľa oblečenia tri sestričky a jedného doktora. Dvaja z nich sa motali okolo sestričiek s červenými lícami a zahanbenými úsmevmi, pričom Tiberius stál naproti svojmu bratovi a predával mu veľkú hnedú tašku, viditeľne naplnenú najviac ako to len išlo.

„Malo by tam byť všetko o čo si žiadal. Obväzy, striekačky a toľko morfia, koľko len veliteľ dokázal zabezpečiť."

„Ostalo niečo aj vám? Nikdy nevieš, kedy sa bude niečo z toho hodiť." Tiberius okamžite súhlasne prikývol. „Vieš ako podať injekciu alebo obviazať rany, však? Učil som ťa to."

„Jasné, že viem. Nie precízne ako ty, ale v prípade núdze by som si poradil."

„Dobre, to mi stačí. Vďaka." Ambrose podvihol tašku, prevesil si ju cez plece a otočil sa na odchod. To sa však jeho bratovi nepozdávalo.

„Ani sa ma neopýtaš, ako sa mám?"

„Žiješ, čo viac by ma malo zaujímať? Ako sa asi ľudia na vojne môžu mať, Tiberius?"

Podišla som o pár krokov bližšie k nim a otočila sa na Tiberia, ktorý tu bol v tej chvíli so mnou. Na toho, ktorý sa takisto prizeral situácii, ktorú pred storočím zažil na vlastnej koži.

„Cítiš niečo pri pohľade na toto všetko? Predsa len... predsa len si tu bol, zažil si to celé."

„Je to nostalgia, to je celé. No je zvláštne, že viem, čo sa stane ďalej. Všetko si to pamätám."

„Tento váž rozhovor je dôvod, prečo si ma priviedol sem, však?"

„Aj. No chcel som ti ukázať aj toto miesto, veľa pre neho znamenalo." Hlavou kývol na brata, ktorý sa k nám pomaly blížil. V tej chvíli som ho asi po prvé videla na neho hľadieť bez nejakého hlúpeho úškľabku či chuti vysmievať sa.

„Nemôžeš sa na mňa hnevať donekonečna," prehovoril znova Tiberius z minulosti ráznym hlasom. „Ospravedlnil som sa ti, dokonca nie raz."

Ambrose sa k nemu viditeľne nasrdene obrátil, schmatol ho za pravý lakeť a odviedol stranou, aby mali aspoň nejaké súkromie. „Máš vážne pocit, že ospravedlnenie stačí?! Spal si s mojou manželkou, ktorá teraz čaká tvoje dieťa, Tiberius. Náš otec si navyše myslí, že to dieťa je moje."

„Snáď uznáš, že som mu nemohol povedať pravdu."

„Samozrejme, preto si sa zbalil a utiekol na vojnu, ktorú si doposiaľ natoľko obchádzal. Robil si pomaly nemožné, len aby si nemusel narukovať. A pozrime sa na teba, nacupital si sem s úsmevom na tvári."

„A čo som mal robiť? Zostať doma s Carlottou a tváriť sa nakoľko sa teším na nášho potomka? Ja som to dieťa nechcel a nechcem ho ani teraz."

„Takže si zviedol moju ženu, urobil jej dieťa a potom sa na ňu vykašľal." Ambrose sa neveriacky zasmial a zaklonil hlavu, hľadiac na jasnú oblohu. „Vždy si bol zbabelec, nedokázal si čeliť následkom svojich činov. Utekanie ti išlo zo všetkého najlepšie. No vážne by som nebol povedal, že nadíde deň, kedy utečieš od vlastného dieťaťa."

„Nechcel som to dieťa," zopakoval Tiberius. „Nemôžem byť otec, nie som na to stavaný. Dieťa potrebuje otca ako je ten náš, akým si mal byť ty."

„Aj snaha by bola lepšia ako to, čo si urobil ty. Nedal si tomu ani šancu," sykol, premeriavajúc si svojho mladšieho brata doslova zhnusene. Tvár mal skrivenú od hnevu, ktorý mi k nemu ani trocha nesedel. Nie, keď som sa pozrela vedľa seba a našla tam druhého Ambrosa – toho, ktorý sem prišiel spolu so mnou. „Miluješ moju ženu?"

„Nie," odpovedal Tiberius bez premýšľania. „Mám rád ženy, to dobre vieš. Ale z prostej zásady ich nikdy nemilujem."

„Kým si bol malý, lásky si mal na rozdávanie. Nebol by som povedal, že sa necháš životom premeniť na chladného, sebeckého a vypočítavého podliaka."

„Nepreháňaj, Ambrose..."

„Vráť sa do tábora. "

To bolo posledné, čo som dokázala registrovať. Videla som, že bratia sa ešte rozprávajú, dokonca som vnímala ich dvojníkov vedľa mňa, ale zrazu akoby sa všetko odohrávalo na míle ďaleko odo mňa. Akoby to bol... akoby to bol skutočne iba sen.