Clio

Prvé sekundy som nedokázala uveriť vlastným očiam. Medzi chodbou a obývačkou stála moja mama, ktorá sa vrelo usmievala, spočívajúc pritom očami jedine na mne. Akoby tu ostatní ani neboli, jedine ja a ona.

„Si prekvapená, Clio?" opýtala sa, aby prelomila mlčanie, ktoré zrazu nastalo.

„A nemala by som byť? Keď som sa ťa naposledy pýtala, či prídeš na sviatky, odbila si ma slovami, že už máš plány." Nemala som dôvod rátať s jej prítomnosťou. Už som sa popravde pripravila na sviatky bez nej, jedine v spoločnosti Michaelovej rodiny. O to horšie som sa teraz cítila. Nedokázala som sa okamžite oddať radosti z toho, že svoju mamu vidím naživo po niekoľkých mesiacoch úplne prvýkrát.

Na dnes to bolo navyše už akosi primnoho prekvapení. Stále som bola otrasená z toho, čo sa stalo vo vlaku. Nerozhodil ma prípad, ktorý musel Michael riešiť. Ale to, čo sa stalo potom, ako sme opustili New Haven. Keď som Michaelovi tvrdila, že som zle stúpila a preto som sa zapotácala, nebola to pravda. V skutočnosti som skoro narazila do Tiberia, ktorý sa úplne nečakane zjavil a znova sa na mňa srdečne uškŕňal. Dúfala som, že s ním bude aj Ambrose a znova sa ho pokúsi aspoň troška krotiť, ale ten podliak prišiel sám a nenechal ma na pokoji. To kvôli nemu som bola ticho po zvyšok cesty. Sedel neďaleko na prázdnom sedadle vedľa nič netušiaceho pána a prepaľoval ma pohľadom.

Sprvu som si myslela, že ho dokážem ignorovať. Potom sa mi ale jeho hlas začal ozývať v hlave, počula som ako sa smeje a výborne sa zabáva na tom, že je späť do svete živých. Mne tým ale spôsoboval ukrutné trápenie. Psychicky aj fyzicky som sa cítila pod jeho drobnohľadom zle, po tele mi celý čas behali zimomriavky, zatiaľ čo snáď všetky moje vnútornosti sa skrúcali od paniky, nepohody a najmä strachu.

Nevýslovného strachu z toho, čo príde ďalej.

Až vtedy mi totiž plne došlo, čo som urobila. Opäť som mu dovolila návrat do sveta živých. Neúmyselne, ale predsa. Tým, že som sa spojila s jeho bratom som mu dala zámienku a možnosť.

„Chcela som ťa prekvapiť, to je celé. Keby ti to poviem dopredu..."

„Myslíš, že v takom prípade by som sa nebola tešila?"

„Nie, to určite nie." Keď som sa z miesta nepohla ja, urobila prvý krok ona. Podišla k nám a roztvorila náruč, čakajúc na objatie. Chvíľu som síce ešte váhala, ale napokon som sa poddala úsmevu a ovinula okolo nej ruky. Po toľkých mesiacoch som aj zabudla aký je to pocit.

„Som rada, že si prišla. Naozaj," ubezpečila som ju, pridávajúc bozk na pravé líce.

„Po tom všetko, čo sa tu za posledné týždne stalo, som si nemohla nechať ujsť spoločné sviatky." Veľavýznamne pri týchto slovách pozrela na mňa a potom na Michaela, ktorý zostal postávať trocha bokom. „Veľmi rada znova vidím aj teba, Michael," prihovorila sa mu napokon a rovnako ho vtiahla do objatia.

„Tiež ťa rád vidím, Naomi." Prišlo mi zvláštne, keď moju mamu oslovil krstným menom. No zjavne len z dôvodu, že som ho to nepočula robiť priveľmi často. Zjavne aj on sa prvých niekoľkokrát cítil zvláštne, keď som ja začala tykať jeho rodičom. „Dovoľ, aby sme aj tebe predstavili Marciu, našu novú spolubývajúcu. Je to moja bývalá pacientka, po prepustení z nemocnice nemala kam ísť, tak sme jej ponúkli pomoc"

Napäto som sledovala ako sa k nej mama obrátila a prezrela si ju. Napokon sa však vrelo usmiala a vystrela jej smerom ruku. „Veľmi ma teší, Marcia. Dúfam, že sa na u nás doma cítiš dobre."

„Skvele, pani Deckerová. Som im obom veľmi vďačná, že ma prichýlili."

„Kde spávaš?"

„V obývačke, samozrejme," odvetila trocha prekvapene. Ja som však okamžite vedela, kam mama mieri.

„Clio, pokojne jej uvoľnite moju spálňu. Ja ju v blízkej budúcnosti určite potrebovať nebudeme." S úsmevom pozrela od Marcie ku mne a znova späť. „V normálnej posteli sa ti bude určite spať lepšie, než na sedačke."

„Ste veľmi milá, ale vážne si nemám na čo sťažovať. Dôležité je, že mám kde byť, kým si nezarobím na podnájom. Na nový rok nastupujem do práce."

„To je predsa skvelé!" zvolala mama nadšene. Beztak som ale mala pocit, že to nemyslí úplne úprimne. No zjavne túžila len po ďalších, bližších informáciách. Čo bolo, samozrejme, pochopiteľné. Doposiaľ o žiadnej spolubývajúcej nevedela, hoci Marcia s nami bývala už pomaly mesiac.

Mama si však nechala všetky otázky na neskôr. Konečne sme všetci šiesti spokojne sadli za stôl a poriadne sa najedli. Eni sa totiž znova až priveľmi činila, až sa div stôl neohýbal pod toľkými dobrotami – pečenými zemiakmi aj zemiakovou kašou, duseným mäsom v dokonalej cesnakovej omáčke, zeleninovým šalátom a dokonca pečenými jablkami, ktoré k mäsu ladili jedna báseň. Všetci sme sa však išli takmer doslova pobiť o dezert – makovo-višňový koláč s čokoládovou polevou. Ja, Michael a jeho otec preto, lebo sme vedeli aký je neodolateľný a mama s Marciou preto, lebo inak by sme spred nich všetko zjedli.

Eni si následne veľmi ochotne vzala stranou Marciu, zatiaľ čo Matteo sa musel ísť ešte dnes venovať dvom žiakom, ktorí k nemu prišli na doučovanie. Bolo vidno, že na to nemá ani tú najmenšiu chuť, ale nemal priveľmi na výber. Mama si tým pádom mohla užiť mňa a môjho drahého snúbenca.

Až keď sme sa však posadili do zimnej záhrady som si uvedomila, že o moju pozornosť sa uchádza aj niekto ďalší. Ambrose zrazu postával uprostred obývačky a očami ma doslova prosil, aby som mu venovala chvíľu svojho času.

„Potrebujem si ešte na chvíľu odskočiť, hneď som späť," povedala som, pobozkala Michaela na líce a s úsmevom sa vyparila. Čo najrýchlejšie som prešla obývačkou a zamierila do kúpeľne, zatvárajúc dvere za mojou nadpozemskou spoločnosťou. Zjavne som bola jediná, kto ho videl – Eni ani Marcia sa nezdali prekvapené nečakanou spoločnosťou.

„Sľubujem, že ťa nebudem dlho oberať o čas," začal Ambrose a zaprel sa oboma rukami do krajov umývadla. Prekvapilo ma, keď som v odraze zrkadla nad ním videla nás oboch. Svoju vlastnú podobu a vedľa sto rokov mŕtveho človeka. „Vlastne ani sám neviem, koľko mám času."

„Ako to myslíš?"

Bolo zvláštne až desivé nakoľko inak som sa cítila v jeho prítomnosti. Nevnímala som ho ani trocha podobne, ako jeho brata. Zatiaľ, čo z neho nesršalo nič dobré, Ambrose bol akýmsi zvláštnym prísľubom bezpečia. Aj napriek tomu, že s našim svetom už nemal mať nič spoločné.

„Tiberius," odvetil, zvierajúc kraje umývadla o poznanie silnejšie. „Je mocnejší, než by si čakala. Ako myslíš, že sa dokázal znova oslobodiť?" Mykla som plecami, skláňajúc pohľad k podlahe. Nemala som ani poňatia, tiež som tomu nerozumela. Jeho som sa kontaktovať nesnažila, no predsa sa ocitol tu. A znova veľmi ochotne aj zostal. „Vždy bol mocnejší, Clio. Mal totiž veľmi vzácny dar, ktorý sa dedil v našej rodine z pokolenia na pokolenie. Zaujímavé ale je, že ho nezdedil každý, napríklad ani ja. A to som bol prvorodený syn našich rodičov."

„Koľko si mal rokov, keď sa Tiberius narodil?"

„Skoro tri, nespomínam si na to. Až potom, keď sme už boli obaja o niečo väčší."

„Takže ty si sa narodil a prvé roky života prežil vo Florencii?"

Prikývol. „Áno, až po jeho narodení sme sa presťahovali do Benátok. Otec tam po svojich rodičoch zdedil dom a po otcovi aj ordináciu."

„Aj váš starý otec bol doktor?"

„Áno. Rovnako ako otcov starý aj prastarý otec." Užasnuto som pokývala hlavou. Keď som raz Michaelovi hovorila, že je potomkom svojich predkov a medicínu má v krvi, nemyslela som to až takto doslovne. Až toľko generácií dozadu. „Liečiť je poslaním našej rodiny už niekoľko stáročí."

„Odkiaľ to vieš?"

„Z detstva si spomínam na riadne hrubú rodinnú kroniku. O našich predkoch toho v nej bolo veľmi veľa."

„Je šanca, aby..."

„Nie, bohužiaľ nie. Hľadal som ju, ale akoby nikdy ani neexistovala. Netuším, kam sa mohla podieť, ale za posledných sto rokov som po nej pátral veľmi veľa." Ľútostivo som pokrčila pery a podišla k nemu bližšie. V jasnom svetle, ktoré vychádzalo z lampičky nad zrkadlom, žiarili jeho oči na jasnú modrú. Veľmi sa podobali očiam Michaelovho otca.

Avšak...

„Otcom syna tvoje ženy je Tiberius, však? To som mala minule pochopiť predtým, než nás vyrušil."

„Áno, presne tak."

„Ako je to možné? A hlavne kto každý o tom vedel?" Museli to určite tajiť. Dočítala som sa predsa, že syna s manželkou doma v Benátkach mal on, nie Tiberius.

„My traja, moja Evelyn a následne náš otec. Mama už v tej dobe nežila, zomrela krátko potom, ako začala vojna a ja som odišiel na front."

„To ma veľmi mrzí." Tiberius mi nič podobné nespomenul, ukázal mi akurát to nádherné ňou vyrobené zrkadlo v ich dome. „Takže keď tvoja žena otehotnela..."

„Otcovi sprvu nenapadlo podozrievať Tiberia. Bol som doma na niekoľko dní v dobe, kedy sa to zjavne stalo. To, že sme spolu s manželkou nespali, sme vedeli však len my dvaja."

„Takže ti nikdy ani nenapadlo, že by to mohol byť tvoj syn." Pokýval hlavou.

Tu som mala konečne aspoň jednu zo svojich odpovedí. Evelyn mi vravela, že Ambrose za ňou prišiel do Ameriky skoro okamžite, ako skončil na vojne. Premýšľala som ako mohol s takou ľahkosťou odísť od manželky a ich spoločného dieťaťa. V skutočnosti ho však v Benátkach nič nedržalo, milovaná žena čakajúca ich spoločného potomka bola v Amerike, takže bolo viac ako pochopiteľné, že šiel za ňou.

„Tiberiov syn sa volal Adriano, však? Adriano Algarotti."

„Áno, po ženinom otcovi."

„Takže je to predsa len Tiberius. Ten, koho som toľko hľadala." Prečo mi to ale nemohol skrátka povedať? A prečo musel náš rozhovor minule tak náhle uťať? Nepáčilo sa mu pomyslenie na to, že pravda vyjde na povrch? Že konečne zistím ako to všetko bolo?

Prerývane som sa nadýchla, zacúvala ku dverám a chrbtom sa o ne oprela. Sotva som to však urobila, ozvalo sa hlasné klopanie. Nie však náhle, akoby sa niekto pýtal dnu. Bolo hravé a sprevádzané počuteľným tichým smiechom.

„Že sa nehanbíte takto klebetiť za mojim chrbtom," zatiahol Tiberius žartovne. Pocítila som ako sa z druhej strany tiež oprel o dvere. „Nemohol si udržať jazyk za zubami, Ambrose? Musel si jej to všetko vyzradiť?"

„Ak si to neurobil ty, niekto musel," odpovedala som. „Mohli sme tomuto predísť, ak by si bol minule spolupracoval. Opakovane som sa ťa pýtala, či si mal syna. Prosila som ťa o odpoveď. Ale ty? Zatĺkal si, zapieral a klamal mi. Využíval si ma na svoje vlastné potešenie, robilo ti radosť trápiť ma."

„Postupne som ti chcel ukázať a vysvetliť úplne všetko. Ale ty si bola netrpezlivá, Clio."

„A čuduješ sa mi? Sám najlepšie vieš, čo si stváral." Najmä ak v tom pokračoval aj teraz. Znova všetko ničil a komplikoval, menil to na hru, ktorú však okrem neho nechcel hrať nikto ďalší. „No ako vidíš, poradila som si aj bez teba."

„Clio..." oslovil ma Ambrose znova. Konečne sa pustil krajov umývadla a otočil sa tvárou ku mne. Pravú ruku načiahol pred seba. „Neviem ti ukázať všetko... rozhodne ti toho neviem ukázať toľko, ako Tiberius, ale..."

„Ale čo? Chceš si ju zlákať na svoju stranu?" zakričal na brata. Dvere za mojim chrbtom sa zrazu premenili na kus ľadu. Vyľakane som od nich odskočila len sekundu predtým, než cez ne prešiel Tiberius.

„Ver mi, prosím!" sykol Ambrose s rukou stále vystretou mojim smerom.

„Budeš s ním len strácať čas, Clio. Veriť môžeš jedine mne, to ja ti viem ponúknuť všetko, čo potrebuješ," oponoval mu okamžite Tiberius, opierajúc sa o dvere presne tam, kde som ešte pred chvíľou stála ja. Rovnako však ku mne vystrel ruku ako jeho brat.

Obaja chceli, aby som prijala ich návrh.

Obaja mi sľubovali niečo iné.

A hoci som vedela komu môžem veriť viac...

Než som sa stihla vedome a dobrovoľne rozhodnúť, Tiberius ma schmatol za ľavé zápästie. Ambrose však nezaháľal a za ruku ma vzal len o kúsok vyššie ako jeho brat.

To, čo nasledovalo...

Zdalo sa mi, že celý svet sa zrazu rozlomil na dve polovice a všetko stratilo svoju stabilitu. Akoby sa zrazu celý vesmír vyklonil zo svojej zabehanej trajektórie a obrátil sa naruby.

To však nebolo nič v porovnaní s pocitmi, ktoré prebehli mnou. Zima a spaľujúce teplo zároveň. Pred očami sa mi rozmazalo úplne všetko a za príšerného tlaku na každý kúsok môjho tela som sa pokúsila zacúvať ku dverám či k stene a oprieť sa o ne. Kolená sa mi však podlomili skôr, než by som to dokázala. Stratila som rovnováhu a spadla smerom dozadu, udierajúc si hlavu do vykachličkovanej steny.

Pozdĺž nej som sa zošmykla až na zem, úplne lapajúc po dychu.

Ambrose a Tiberius boli zrazu preč.

Zmätene a najmä ubolene som si pošúchala vzadu hlavu, pokúšajúc sa tak zmierniť ukrutnú pulzujúcu bolesť. Bolo to, akoby mi niekto lebku rozsekol na dve polovice. Možno dokonca horšie. O to viac ma vyľakalo, keď som na končekoch prstov pocítila niečo vlhké a teplé.

Moje zakrvavené prsty boli to posledné, čo som videla.