Michael

„Myslel som si, že budeš tu," povedal Alec, keď sa jeho hlava objavila v pootvorených dverách do šatne. Netušil som, kam inam sa utiahnuť, tak som šiel sem a dvere za sebou zabuchol tak hlasno, až sa určite zatriasla polovica nemocnice. „Doktor Kan ti odkazuje, aby si pred odchodom prišiel za ním do kancelárie."

„Prečo mi to neprišiel povedať osobne?"

Alec mykol plecami, vkĺzol dnu a potichu za sebou zavrel. „Asi vedel, že na mňa zareaguješ lepšie."

„Skvelé," hlesol som, sarkasticky sa na neho uškŕňajúc. „No ak si už odovzdal odkaz, môžeš pokojne ísť. Určite sa po tebe na pohotovosti zháňajú."

„Nie, po príchode späť nás poslali domov. Adam a Ava už odišli."

„A ty si prišiel otravovať mňa." Prevrátil nado mnou očami, ale napokon podišiel bližšie a posadil sa rovno vedľa mňa na zem. Netuším prečo som si sadal práve sem, ak lavička bola doslova o meter ďalej. „Nemám ti čo povedať."

„V pohode, ani som po tebe nechcel, aby si mi vyrozprával všetky detaily. Akurát mi napadlo, že by si nemal byť teraz sám."

„Lenže ja chcem byť sám." K čomu mi akože bola jeho spoločnosť dobrá? Aby som sa ešte aj pred ním musel hanbiť ako pes? „Keby túžim po spoločnosti, dávno by som odišiel domov." Avšak predstava toho, že ma tam čakajú Clio a Marcia bola v danej chvíli hrôzostrašná. Hneď ako vojdem budú vidieť, že sa niečo stalo. Budú sa dožadovať vysvetlenia a odpovedí. A nedajú mi pokoj, kým úplne nevybuchnem a nebudem musieť kvôli vysvetľovaniu prežiť celý prípad odznova.

„Pozri, nechcem ti opakovať to, čo si určite už stokrát počul. Ale niečo na tých slovách určite je, Mike."

„Na akých slovách?"

„Že to nie je tvoja chyba. Že si urobil všetko, čo bolo v tvojich silách." Bolestne som privrel oči, obracajúc maličký opalit medzi prstami pravej ruky. Hánky mi stále zalievala ostrá bolesť, no krvácanie ustalo. Ranky sa zacelili a na ich povrchu sa vytvorili maličké chrasty zaschnutej krvi. „Sú to otrepané frázy, ja viem."

„Tak načo mi ich hovoríš?"

„Lebo verím v ich pravdivosť."

„Veď si tam ani nebol, nepoznáš detaily prípadu," namietol som okamžite. Nemusel ma sem chodiť ľutovať, najmä ak nemal ani poňatia, čo sa v skutočnosti stalo. Takto jeho snaha pôsobila iba nútene – ako môj najlepší kamarát cítil povinnosť prísť sa uistiť sa, že si rovno nehodím slučku okolo krku. Potom však pôjde domov a na dnešok zabudne, lebo žiadny z jeho pacientov nezomrel.

„Iba toľko, čo mi povedalo to dievčatko."

Okamžite mal moju plnú pozornosť. „Kam si ju odviedol?"

„Odovzdal som ju krstnej mame. Poprosila ma, či jej môžem zavolať a počkať s ňou, kým príde."

„A čo jej mama?" Stačilo, že hneď neodpovedal. Dal tak najavo všetko, čo som potreboval vedieť. A čoho som sa najviac bál. „Je tiež mŕtva, však?"

Alec prikývol, hryzúc si do spodnej pery. „Zomrela pred štyrmi rokmi. Rakovina hrubého čreva."

Nemal mi to radšej ani hovoriť. Doteraz vo mne pri pomyslení na Lorelai žila aspoň nádej, že spolu s matkinou pomocou to prekoná. Keď som skoro prišiel o otca ja, mama bola jediný človek, ktorému som dokázal veriť a na ktorého som sa mohol obrátiť s hocičím, čo ma v tých dňoch ťažilo. Netuším, ako by som bol tie týždne zvládol, kedy nie je po mojom boku.

„Som znechutený sám sebou," šepol som po chvíľke ticha, priťahujúc si kolená k hrudi.

Snažil som sa niekoľkokrát si povedať, že to nebola moja chyba. No iba som si klamal. Samozrejme, že to bola moja chyba. Nemal som sa vzdávať ani napriek tomu, že na tom primár trval. Daryl bol oficiálne mojim pacientom... všetci mali počúvať mňa a ešte sa posnažiť o jeho záchranu.

„Veľmi dobre viem, čo prežívaš. Keď som tu videl zomrieť tie deti... vieš, keď ten chlap vystrieľal svoju rodinu..."

„To bolo niečo úplne iné."

„Nie, nebolo," trval na svojom. „Mal som sa postarať o toho malého chlapca. A myslel som si, že to dokážem, nevyzeralo to až tak beznádejne. Behom sekundy bolo všetko inak, stav sa mu zhoršil tak rapídne, že ho nestihli vziať na sálu, aby vybrali guľky a zastavili krvácanie."

Až pridobre som si na ten deň spomínal. Najmä na rozhovor s dievčinou, ktorá ako jediná zo svojich súrodencov prežila. Veľmi stručne, ale pomedzi bolestivé vzlyky a strach o život matky a súrodencov mi povedala, čo sa u nich doma stalo. Dodnes ma napínalo na vracanie, len som si na jej slová spomenul.

„Chcem tým povedať to, že... že proste nemôžeme vedieť, kedy sa prípad zvrtne."

„Ale mali by sme byť schopní vyriešiť hocijaký problém."

„A nebol si toho schopný?"

„Keby áno, nezomrel by."

„Nie, tak som to nemyslel." Nechápavo som zvraštil obočie, pevne stískajúc opalit v pravej dlani. Doráňané hánky ma nepríjemne zaboleli. „Myslel som to tak, či nastala počas celej doby – tu v nemocnici alebo tam v teréne – chvíľa, keď si úplne zamrzol a netušil, čo máš robiť. Keď ti skrátka nič nenapadlo."

Na chvíľu som sa zamyslel a v podvedomí sa vrátil na chladnú ulicu. Bolo to tam zúfalé, najmä z toho hľadiska, že som pri sebe nemal takmer nič použiteľné. Nemyslel som si totiž, že sa ocitnem odrezaný od všetkého zdravotníckeho materiálu, ktorý sme mali k dispozícii a s ktorým sme si museli vystačiť. V konečnom dôsledku som si však poradil práve vďaka Darylovi. Dokázal som sa prispôsobiť prostrediu a nečakanej situácii.

„Vedel som presne, čo musím robiť. Prioritou bola tepna na stehne a následne rana na hrudi. Rameno bolo v poriadku, krvácalo len minimálne."

„Torakostómia sa ti však vydarila. Aspoň z toho mála, čo som ja videl." S náznakom úsmevu do mňa drgol lakťom. Inokedy by som sa bol na neho usmial a drgol ho späť. Teraz som však len sklonil hlavu a privrel oči. „Čo na to hovoril primár?"

„Neviem. Asi... asi nič." Nebol som si istý. Jasne som si vybavoval iba samotné udalosti, nie slová, ktoré ich sprevádzali. „Anestéziológ ma pochválil." Akoby som však mal v tej chvíli na výber. Zjavne aj zle vedený rez a chabý pokus boli lepšie, ako keby sa neurobí vôbec nič.

Možno... možno to bol len chabý pokus. Akurát sa mi to teraz nikto neodvážil povedať a odnesiem si to až neskôr. Keď nebude hroziť, že pri jednom škaredom pohľade mojim smerom podrežem skalpelom každého naokolo.

„Choď za primárom, nech to máš z krku."

Mal pravdu, čo som však nahlas nepriznal. V tichosti som počkal, než ho sedenie po mojom boku omrzelo a radšej odišiel. Avšak bez toho, aby sa prezliekol a vzal si svoje veci. Zjavne chcel počkať, než skončím aj ja, aby sme domov šli spolu.

To som si na jednej strane neskutočne vážil.

Na strane druhej som však v šatni sedel ešte poriadne dlho, než som sa pozviechal a vydal sa späť na chirurgiu. K primárovým dverám by som zjavne trafil už aj so zaviazanými očami. Nebol som u neho po prvé a rozhodne ani naposledy. Najmä ak ma na nový rok hneď čakala prax na chirurgii. V dobe, keď som si ju zapisoval, mi to prišlo ako skvelý nápad, tešil som sa sem. Po dnešku by bolo zjavne lepšie, keby sa operačnej sále vyhnem čo najväčším oblúkom.

„Ďalej!" zakričal doktor Kan, sotva som zaklopal na jeho dvere. Naposledy som sa teda zhlboka nadýchol a stlačil kľučku. „No poď, posaď sa." Vítal ma s úsmevom. Unavenými očami a pohodlne opretý vo veľkej kancelárskej stoličke, ale predsa vysmiaty. „Kamarát ti predpokladám doručil môj odkaz."

„Hej," odvetil som krátko a zaujal miesto, ktoré už niekoľkokrát predtým. „Ak som niečo nevhodné povedal doktorovi Davidsovi a sťažoval sa na mňa, veľmi ma to mrzí. Prestal som sa ovládať."

„Dnes som na teba počul sťažnosti akurát tak z tvojich vlastných úst."

„Mohli by sme, prosím, prejsť k veci?"

Úsmev z primárových pier sa okamžite vyparil. „Áno, samozrejme." Narovnal sa na stoličke a ruky zložil na stôl, nakláňajúc sa bližšie ku mne. „Začnem tým najdôležitejším – spôsob ako si vybral guľku z hrude. Lepšie povedané to, čo si urobil tesne predtým." Zamyslel som sa a takmer okamžite úplne zbledol. Takmer som zabudol, že som len tak odstrčil primára chirurgie, len aby som mohol zasiahnuť. „Odstrčiť kolegu počas vykonávania hocijakého úkonu je netaktné a neprofesionálne."

„Veľmi ma to mrzí, pán primár. Neuvedomoval som si, čo robím, skrátka..."

„Skrátka si konal, rozumiem. Boli sme v časovej tiesni, každá sekunda bola dôležitá." Presne tak, ale ani to neospravedlňovalo moje chovanie. „Chcem, aby si vedel, že sa na teba nehnevám. Najmä ak sa ti guľku podarilo tak šikovne vybrať. Hovorím ti to skôr len preto, aby som ťa varoval. Nie všetci by takýto skutok brali ako ja."

„Prepáčte."

„Skús si skrátka nabudúce dávať väčší pozor. Ak by si mi povedal, že to chceš skúsiť, pustil by som ťa k tomu. Najmä ak sa mne samému nedarilo." Chápavo som prikývol, stískajúc ruky v päsť. Nebolo mi dobre, to ani náhodou. No ešte tento rozhovor som musel vydržať. Potom sa môžem skrátka zbaliť a ísť domov.

„Nebol som si istý, že to dokážem. Vedel som len to, že to musím skúsiť."

Doktor Kan na mňa ešte chvíľu hľadel, než sa postavil zo svojho miesta a podišiel k jednému z okien. Netušil som, čo to znamená. Preto som zostal ticho sedieť a zrak uprel niekam do kúta jeho kancelárie. Škoda ale, že ticho nebolo aj v mojej hlave. Tá išla doslova vybuchnúť všetkým, čo sa ňou preháňalo. Všetkým... len tým najhorším. Hnevom, smútkom, sklamaním, znechutením, skľúčenosťou, namrzenosťou, dezilúziou, bolesťou, obrovskou únavou... A takto by som mohol pokračovať donekonečna. Vymenovať každý jeden negatívny pocit, pretože som zrazu cítil úplne všetky naraz.

A mal som pritom pocit, že sa topím, hoci v skutočnosti som sedel na stoličke a vzduchu naokolo mňa bolo požehnane. Nie však pre moje pľúca.

„Nebudem ti hovoriť, aby si nevešal hlavu. A nebudem ti opakovať ani to, že si urobil úplne všetko, čo bolo v tvojich silách. Ty sám najlepšie vieš, či je to pravda, alebo nie."

Lenže ja som to nevedel. Nedokázal som svoje činy zhodnotiť objektívne. Chcel som veriť, že som urobil absolútne všetko, aby zostal Daryl nažive. Bol som posledný, kto sa vzdal nádeje na jeho záchranu. To zo mňa ale nerobilo hrdinu ani spasiteľa.

„Rád by som ťa ale pochválil za úkony, ktoré si dnes vykonal. V nemocnici, ale najmä mimo nej. Nehovorím, že išlo o dokonalé postupy a bezchybné prevedenie, ale svoj účel splnili viac ako dobre. Zachránil si ho a získal dôležitý čas, aby sa dostal do nemocnice. To je vždy tá najväčšia priorita, pamätaj si to."

„Akoby bol rozdiel v tom, či umrie na ulici, alebo v nemocnici," zamrmlal som otrávene a nepohodlne sa zahniezdil. Premáhal som nutkanie vyskočiť na nohy a podísť k oknu. Otvoriť ho, pustiť dnu chladný decembrový večer. Normálne dýchateľný vzduch.

„Je v tom obrovský rozdiel, najmä teba pre teba. Pre tvoju budúcu kariéru a pre tvoj vnútorný pokoj. Verím, že si sa pri vykonávaní torakostómie bál, najmä ak si ju ešte nikdy predtým nerobil a nemal pri sebe správne vybavenie či pomocnú ruku niekoho skúsenejšieho. Ale ver mi, omnoho viac by si ľutoval to, keby to ani neskúsiš."

„Mohol som ho zabiť. Ďalšie krvácanie nemusel prežiť."

„Nečinnosť by ho zabila úplne rovnako."

„Prosím, nesnažte sa. Pokazil som to, zlyhal som na celej čiare a jeho dcéru pripravil o otca po tom, čo pred niekoľkými rokmi prišla o matku."

Až priveľmi rázne som vstal na nohy, div som neprevrhol stoličku. Musel som však okamžite preč. Bolo mi zle z malej uzavretej kancelárie, kde mal primár pod drobnohľadom každý môj pohyb. Dokonca vtedy, keď bol ku mne otočený chrbtom.

„Môžem už ísť?" dostal som zo seba ťažko, skrývajúc nakoľko zúfalo pomaly lapám po dychu. Roztrasené ruky som pre istotu skryl do vreciek nohavíc.

„Áno, samozrejme." Prikývol som sám pre seba. Než by som sa ale dostal ku dverám, primár znova pokojným hlasom prehovoril: „Daj sa do poriadku, predýchaj všetko, čo sa dnes stalo a na nový rok sa vráť s čistou hlavou. Videl som váš rozpis praxí, veľmi rád ťa tu uvítam, Michael. Zvykol som si, že si na sále so mnou a mojimi rezidentmi a bol by som rád, keby to pokračuje aj po dnešnom dni. Takže..." znova sa odmlčal a zamieril ku mne. Po chvíľke jeho ruka pristála na mojom pleci. „Rád by som ti ponúkol stále miesto v mojom tíme, aspoň teda do konca školského roka."

„Čo?"

„Niekoľkokrát, vrátane dneška, si mi dokázal, že máš predpoklady stať sa špičkovým chirurgom. A ja by som tento talent v tebe veľmi rád rozvíjal ďalej. Ak teda... ak teda budeš mať záujem." Prekvapene som sa obzrel ponad plece a vyvalil na neho oči. Na jazyk mi však neprichádzalo jediné vhodné slovo. „Nemusíš odpovedať teraz, popremýšľaj a po sviatkoch mi povieš, ako si sa rozhodol."

„Ďakujem," zamrmlal som, otvoril dvere a takmer doslova vybehol von.

Zamieril som rovno do šatne, dvere ktorej som zúrivo rozrazil a prešiel rovno dozadu k sprchám. Oboma rukami som sa zaprel do umývadla, pustil vodu a sklonil hlavu. Snažil som sa pomaly zhlboka dýchať, neprepadávať panike. To ale bolo každou sekundou ťažšie. Najmä, keď mi oči zaliali slzy a ja som nevidel na nič okolo seba. Iba rozmazané šmuhy, nejasnú spleť farieb – prevažne sivej, čiernej a bielej. V zrkadle pred sebou som nespoznával svoj vlastný obraz. Akoby som sa díval do tváre niekoho cudzieho. Niekoho s mojimi črtami, mojimi sivými očami a mojimi strapatými havraními kučerami.

Ja som to však určite nebol.

„Mike..." Nevšimol som si, že ma niekto oslovil. Až keď ma Alec donútil odstúpiť od umývadla a otočil si ma tvárou k sebe. V tej chvíli mi však neprišla známa ani tvár najlepšieho priateľa. „Kamarátov zo zásady neobjímam, ale dnes je čas na jednu z výnimiek." Zasmial sa, skutočne ma vťahujúc do objatia. Za jeho hlúpy úškrn som mal chuť bachnúť ho po hlave, aby mi dal pokoj, ale... Padlo viac ako dobre sa na chvíľku o niekoho oprieť. „Teraz vážne... ak sa o tom budeš chcieť rozprávať, som tu. Napíš mi, zavolaj mi... je to jedno, čo ti bude viac vyhovovať." Povzbudivo mi postrapatil vlasy a počkal, než som od neho odstúpil.

Úplne otupene som sa vrátil do šatne a zastavil sa pred svojou skrinkou. Nemal som silu prezliekať sa, ale takto som domov nemohol. Alec trpezlivo a najmä potichu vyčkal, než som sa dal dokopy a dohliadol na to, aby som nemocnicu skutočne opustil a vybral sa domov.