Clio

„Zostaneš na večeru?" opýtala som sa, obzerajúc sa od šporáku ponad plece ku kuchynskému stolu. Sedela za ním dievčina so strapatými plavými kučerami chytenými do niečoho, čo ešte pár hodín dozadu pripomínalo drdol. Momentálne z neho ale už trčalo priveľa voľných prameňov, ktoré si povyťahovala zakaždým, keď sa zasekla pri daktorej časti niektorej z množstva rovníc. „Myslím, že po toľkom počítaní by si sa mala poriadne najesť."

„Čo vôbec varíš?"

Pousmiala som sa. „No žeby Minestrone polievku na ktorú som hľadala recept?"

„Aha, hej, jasné. Zostanem určite... teda... čo Michael?"

„Ten skôr ako o pol ôsmej nepríde, v škole končí o siedmej a ešte kým sa dostane sem..." Pešo by mu to z fakulty trvalo skoro tri hodiny. Ešteže existovalo metro, ktoré jazdilo v hustých intervaloch a človek si nemusel vytrhať vlasy, ak nestihol vlak. Behom maximálne desiatich minút išiel ďalší. Z mojej fakulty by to pešo trvalo niečo málo pod dve hodiny, no za necelé tri roky štúdia som túto možnosť využila skutočne len párkrát, keď som si veľmi potrebovala vyvetrať hlavu. „A aj keby, nič by sa nestalo, keby ťa tu nájde. Jeho spolužiak Alec sa sem chodil vlani učiť skoro nonstop. Pomaly som mala pocit, že tu snáď chce s nami bývať." Bol to veľmi milý chlapec, ale občas mi vedel poriadne žrať nervy. Všetko bral snáď ešte dramatickejšie ako platení herci na divadelných doskách.

„Áno, jeho spolužiak. Ale ja nie som tvoja spolužiačka."

„Ale bola si," opravila som Amber, miešajúc pritom polievku drevenou vareškou. Už som čakala akurát na to, aby cestoviny o niečo viac zmäkli. Inak vyzeralo byť všetko ostaté hotové. „Jeden semester, ale aj to sa počíta." S mojou priateľkou to bolo trocha komplikované. Spoznali sme sa na strednej škole v poslednom ročníku, keď sa sem aj s rodičmi presťahovali. Padli sme si do oka skoro okamžite a rozhodli sa ísť spoločne na žurnalistiku. Amber tam vydržala ale iba jeden semester. Keď som nastupovala do druhého ročníka, ona začínala štúdium anglického jazyka a literatúry. Po prvom ročníku skončila a tento september nastúpila na matematický a ekonomický smer. Skúšala šťastie, hľadala a pritom panikárila nad svojou budúcnosťou, ktorú nemala ani poňatia kadiaľ navigovať.

„Nezabiješ ma, ak ti niečo poviem?"

Pochybovačne som zvraštila obočie. „O škole?" opýtala som sa opatrne. Prikývla, hryzúc si pritom do spodnej pery. Medzi prstami pravej ruky otáčala ceruzku už dobých desať minút miesto toho, aby dokončila svoje rovnice. „Nie, nie... hlavne mi nehovor, že chceš znova vycúvať. Matematika ti stále išla úžasne, bez teba by som strednú ani nedokončila."

„Och," zasmiala sa a mávla rukou. „Nie v tomto smere, neboj. Zatiaľ necúvam, hoci mám chvíľami chuť vytrhať si vlasy nad úlohami."

„No ešteže," vydýchla som si, znova na chvíľu obracajúc pozornosť k sporáku. Trocha namáhavo, ale vylovila som jednu cestovinu a ochutnala ju. „Tak potom?" Vylovila som ďalšiu cestovinu a s voľnou rukou pod vareškou prešla k Amber, dávajúc jej ochutnať. Najradšej som varila, keď tu bol aj Michael a vedel ochutnať, či už je všetko také, akoby malo byť. „Dosť mäkké, nie? Keby ich nechám dlhšie, už sa rozvaria."

Opatrne cestovinu pofúkala, než ju šikovne uchmatla a hodila do úst. „Akurát, už to dlhšie nevar." Vďačne som jej poslal vzdušný bozk, vracajúc sa k šporáku. Polievka mi prišla dosť slaná, nechýbalo jej zjavne nič. Už iba moja polovička, ktorá si hádam pochutná. Po dlhej ceste domov chladným večerom padne miska horúcej sýtej polievky tak akurát. „No, ale späť ku mne. Premýšľam, žeby som v letnom semestri išla na výmenný pobyt. Do Európy, trocha zmeniť konečne prostredie, spoznať nové miesta, kultúru a podobne."

„Aha..." bolo jediné, čo zo mňa vyšlo.

„Nečakala si, čo?"

„No nie, rozhodne nie. Teda aspoň nie tak skoro."

Zatvárila sa prekvapene, konečne pokladajúc ceruzku. „Skoro? Prečo myslíš, že je to skoro?"

„No ešte si sa poriadne ani nerozhliadla na fakulte, nepoznáš profesorov, spolužiakov a podobne, a už sa hrabeš preč? Nepočkalo by to aspoň do druhého ročníka?" Oprela som sa o linku, zakladajúc si ruky na prsiach. Amber bola vždy trocha prchká, nič nedomyslela úplne do konca a hlavne nepredvídala. Išla s prúdom, ale nie takým tým uvoľneným štýlom. Skôr so stále škrípajúcimi zubami a chaotickým obzeraním sa ponad plece na škodu, ktorú stihla napáchať a ktorá sa jej držala v pätách. „Išla by si sama?"

„Noooo..." zatiahla váhavo. „Tak trocha som dúfala, že ak ti poviem možnosti, išla by si aj ty. Mohli by sme chodiť na rovnakú školu, akurát každá svoj odbor."

„Dobre vieš, že nemôžem len tak odísť na celý semester niekam do Európy."

„Na strednej sme predsa hovorili, že do sveta vycestujeme spolu," pripomenula mi s ľútostivým pohľadom opäť sklopeným k papierom. Videla som ich len veľmi zbežne, ale bol skutočne zázrak, že sa v nich vyznala. Ak sa teda vyznala. „Poslednú dobu sa sotva vidíme."

„Ja viem, tiež ma to mrzí. Ale nemôžem sa len tak zbaliť a odísť s tebou do Európy, teraz už nie. Na strednej bolo všetko úplne iné."

„Nemala si Michaela."

Prikývla som. „Ani stáž v redakcii. Ryland ma tu potrebuje, už si zvykol, že mu pomáham v čom je treba." Kým sme boli mladšie, myšlienky a predstavy o spoločnom cestovaní po svete zneli ako splnený sen. Za posledné dva roky sa môj život ale úplne zmenil a hoci som svoju priateľku milovala rovnako ako vtedy, na naše plány som hľadela iným pohľadom. Nechcela som preč, aj keď spoznávať svet bolo lákavé. Moje priority boli ale teraz tu a ja som od nich nechcela utekať niekam preč. „Mrzí ma to, ale so mnou by si v tomto smere počítala zbytočne. Nemôžem odísť."

„Alebo skôr nechceš?" podpichla ma, vstávajúc od stola. S rukávmi mikiny pretiahnutými cez prsty podišla k oknu, dívajúc sa na klasicky rušnú večernú ulicu. Ľudia sa po dlhom dni vracali z práce, konečne za pokojné steny svojich príbytkov a medzi svojich blízkych. „Zmenila si sa. Pomaly sa mi sama od seba ani neozveš." Jej slová ma zasiahli hneď, ako ich vyslovila. Ukrývali kúsok pravdy. Ozývala som sa jej menej, než v minulosti. Bola som si tejto skutočnosti vedomá. Nerobila som to ale náročky. „Stále si s Michaelom, s kolegami z redakcie alebo rovno so šéfom, čomu teda vážne nerozumiem, hlavne pri vašom vekovom rozdiele. Už si ani nespomínam, kedy sme niekde boli my dve spolu. Posedieť si, zatancovať alebo niečo podobné."

„Ryland nie je len môj šéf, sme priatelia aj v súkromnom živote."

„Ešte lepšie," odfrkla.

„O čo ti presne ide, Amber?" opýtala som sa na rovinu. Nemalo cenu motať sa okolo horúcej kaše. Nie, ak som chcela ešte pokojný večer po už aj tak vyčerpávajúcom štarte do nového týždňa. Od ôsmej do obeda som sedela v škole, potom som na päť hodín utekala do redakcie a následne som sa náhlila domov práve kvôli jej vopred neohlásenej návšteve. Inak by som možno zostala aj dlhšie a išla priamo do školy počkať Michaela. „Prišla si, aby sme sa pohádali? Lebo dokopy si toho veľa nepovedala, až teraz." Možno som zbytočne zabŕdala do citlivého miesta, ale na nejaké hlúpe hry mi skutočne energia nezostala.

„Prišla som, lebo inak by sme sa do konca roka zjavne nevideli vôbec. Keby to nechám na tebe, aj naďalej by si sa mi ozývala tak maximálne päťkrát do týždňa. Aj to potom, ako ti ja nechám more správ."

„Ja viem, že som ti posledné mesiace nevenovala dostatok času. Už niekoľkokrát som sa ti za to ospravedlnila a vysvetlila ti, prečo to tak je."

„Viem, ale... je mi to proste neskutočne ľúto. Bola si prvá osoba, ktorá mi pomohla cítiť sa v tak gigantickom meste ako doma. A mňa ničí pocit, že ťa strácam."

Sťažka som nabrala vzduch do pľúc a podišla bližšie k nej. Váhavo, ale objala som ju okolo pliec, opierajúc si hlavu o jej plece. Bola vyššia skoro o pol hlavy. „Nechcem, aby si sa takto cítila a je mi to celé naozaj veľmi, veľmi ľúto. Rozvrhnúť si čas je ale stále komplikovanejšie, už takto mám niektoré dni pocit, že ani keby sa roztrhám na tisíc kúskov, tak by nebol každý v mojom okolí spokojný." Nič som jej nevyčítala, len znova vysvetľovala ako sa veci majú. Bolo dôležité, aby sme obe boli na rovnakej vlne a videli, odkiaľ tá druhá vychádza. „Nikdy som sa ti ale schválne nevyhýbala."

„Občas mi to tak ale prišlo, Clio."

„S Michaelom je to náročné, je hrozne veľa v škole alebo nad knihami, od septembra chodí ešte aj na prax do nemocnice a vídame sa ešte menej. A odkedy som sa usídlila v redakcii, tak tam skutočne trávim veľké množstvo času pomimo školy. Práce je vyše hlavy."

Mykla plecami, ale sprvu nepovedala ani slovo. Akoby musela naozaj veľmi silno premýšľať, aká reakcia by bola vôbec vhodná. „Bola by som rada, keby ma znova zaradíš medzi svoje priority. Nechcem o teba prísť, stále ťa vnímam ako najlepšiu priateľku."

„Veď aj ja teba." Objala som ju o niečo pevnejšie. „Polepším sa. Ale do Európy odísť vážne nemôžem, prepáč." Dávať jej falošné nádeje a zavádzajúce odpovede by bolo zbytočné. Hoci túžila počuť z mojej strany iné slová, pravda bola omnoho dôležitejšia. „Chápeš ma, však?"

Potiahla nosom, skláňajúc hlavu. „Chápem," šepla napokon. Až prirýchlo sa ale vymanila z môjho objatia a vrátila sa ku stolu, zhŕňajúc všetky svoje výpočtové papiere na jednu chaotickú kopu. Zložila ju napoly a nakrčila do tašky. „Mala by som sa vrátiť domov, musím si dokončiť úlohy."

„Najedzme sa spolu. Načo som potom varila toľko?"

„Michael bude určite hladný, keď príde. Ja vážne musím ísť, prepáč. Uvidíme sa... dakedy."

„Amber..." vykročila som k nej a načiahla sa za jej rukou. Šikovne sa jej ale vyhla, pár rýchlymi krokmi bola pri dverách, vhupla do tenisiek a s kabátom a taškou v rukách vykĺzla von. „Amber, prosím ťa, vráť sa!" zakričala som za ňou, kým sa náhlila dole schodmi. Môj hlas sa odrazil od tichej chodby a kamenných schodov po ktorých hlasno dupotala.

Okolo mojich nôh sa na chodbu prešmykol tichučko mňaukajúci Kalif. Po studenej kamennej podlahe nastupoval opatrne a zjavne práve kvôli nej sa rýchlo otočil a vbehol späť do bytu. Ja som ako obarená stála v pootvorených dverách, až kým som nepočula ako sa dolu zabuchli vchodové dvere bytovky. Sprvu som si neuvedomila, že sa celá trasiem. Až keď som sa vrátila do bytu a chrbtom opretá o dvere sa zošmykla na podlahu. Volila som opatrné slová, snažila sa jej zas a znova vysvetliť ako sa veci majú. Buď som to ale chytila za zlý koniec, alebo Amber až priveľmi verila, že sa rozhodnem inak.

„Kalif, poď sem." Vystrela som k nemu ruku a držala očný kontakt, kým pochopil, čo od neho chcem. Učil sa rýchlo, bola som na neho v tomto smere veľmi hrdá. „Poď, láska." Vzala som ho do náruče, hladiac ho dlhšími nechtami po chrbátiku. Miloval to, vždy sa natiahol a spokojne uložil, len aby som neprestávala. „Som príšerná, však? Sebecká, lakomá, egocentrická... zameraná stále len na svoje problémy, svoje potreby a svoj život. Pokojne to priznaj, na teba sa hnevať neviem." Pousmiala som sa, keď zamňaukal, akoby mi skutočne dával za pravdu. „Nedivím sa, že so mnou nikto nevydrží." Nedivila by som sa, keby sa aj Michael jedného dňa pozbieral a odišiel. Verila som, že ma naozaj miluje, ale každá láska raz vyprchá. Dokonca aj tá, ktorá na prvý pohľad mala silu prekonať aj nemožné.

Chladné drevené parkety ma donútili pozviechať sa. Prikryla som hrniec so stále horúcou polievkou, zhasla svetlá v celom byte a so škatuľkou zápaliek zamierila do spálne. Zapálila som si jazmínovú sviečku a zapla dlhú svetelnú reťaz, ktorú sme mali zmotanú pod paletami postele. Izbu zaplavila zlatistým svetlom, ale zároveň ju nechala ponorenú do mnohých tmavých tieňov. Kalif ma nasledoval a vyliezol za mnou do postele, keď som klesla na jej kraj. Periny zostali rozhádzané od rána. Keď som krátko po šiestej vstávala, Michael ešte spokojne spal a rozhodne som nemala v pláne ho budiť len preto, aby som ustlala posteľ. Aspoň mi teraz nebolo ľúto zavŕtať sa medzi periny a ignorovať celý zvyšok sveta. Dnes ho bolo tak akurát, na viac som skrátka nemala silu.

Kalif sa zahniezdil pri mne, kde pokojne počkal, než v zámke zaštrngali kľúče. To ako na povel zoskočil dole a s chvostom v pozore sa rozutekal za Michaelom. Skoro vždy sme nechávali pootvorené dvere do spálne, aby mohol dnu či von, kedy sa mu len zachcelo. „Ahoj, drobec," pozdravil ho Michael už na prvé počutie unaveným hlasom. Počula som ako položil kľúče a zložil sa pri dverách prv, než zamieril do kúpeľne umyť si ruky. Následne ho však Kalif zaviedol rovno za mnou do spálne. „Clio?" oslovil ma potichu. Matrac na voľnej polovici postele sa prehol pod jeho váhou len pár sekúnd predtým, akoby som pocítila jeho pery na líci. Pohodlne sa uložil, uisťujúco si prehadzujúc cezo mňa ruku. „Stalo sa niečo?"

Pokývala som hlavou. „Dlhý deň." Neklamala som, akurát na neho okamžite nevytiahla všetky podrobnosti. „Ako to išlo tebe? Všetko v poriadku?" Nahmatala som jeho ruku a preplietla si s ním prsty. Jeho dotyk bol vždy plný uistenia a podpory. „Varila som, ak si hladný. Určite je to ešte aj teplé."

„Všetko v pohode, áno. Profesor nebol síce veľmi vo svojej koži a zvozil nás počas cvičení pod čiernu zem, ale kompenzoval si to naozaj detailným výkladom." Pery znova pritisol na moje líce, tentoraz si ma ale v objatí opatrne obracajúc z k sebe. Nemohla som mu pozrieť do tváre, to by hneď spoznal, že sa niečo deje, a tak bolo lepšie si ju zaboriť do jeho hrude a zhlboka sa nadýchnuť jeho vône. Náš byt som mala veľmi rada, z detstva som na neho mala pekné spomienky, ale skutočný domov som si prestala spájať iba s konkrétnym miestom. Domovom sa mi stal práve on. Mojim obľúbeným človekom pod slnkom, najväčšou oporou a najväčšou životnou istotou. „Som rád, ak si takáto prítulná, ale často je to znamenie toho, že sa deje niečo, čo mi nechceš povedať." Striaslo ma, keď končekmi prstov pomaly skĺzol po mojom tetovaní na ľavej ruke. Až keď som vydýchla cez zaťaté zuby som si uvedomila aká som napätá. „Nebudem ťa spovedať, nemá to zmysel. Ale ak sa chceš porozprávať, som tu, hm? Môže byť?"

„Milujem ťa," znela jediná moja odpoveď, než som ho letmo pobozkala a vyskočila z postele, ťahajúc ho za sebou. Na šporáku nás čakala teplá večera, ktorú som sa nemohla dočkať, kým ochutná a okomentuje. „Dúfam, že si hladný. Máme niečo, čo sme doteraz ešte nevarili."

„Ja sa normálne divím, že si toho dnes toľko stihla."

„Koľko? Bežný pondelok."

„Až na to varenie. Keď vstávaš skoro, si niekoľko hodín v škole, potom ideš ešte aj do redakcie a stíhaš prísť domov skôr ako ja, väčšiu v kuchyni neexperimentuješ." S láskou som ho usadila za stôl, dvíhajúc mu Kalifa do lona. „Cítim niečo paradajkové. Alebo kuracie? Paradajkový vývar?" opýtal sa so smiechom.

„Teoreticky." Vybrala som zo skrinky dve hlboké misky, naberajúc nám obom poriadnu porciu. Voňala lepšie, než som pôvodne čakala a rozhodne vyzerala aj chutne. Zostávalo len počkať na kritické hodnotenie mojej polovičky. „Dobrú chuť." S úsmevom som ho pobozkala do strapatých vlasov, pokladajúc pred neho po okraj plnú misku. „Pokojne kritizuj, aspoň budem vedieť, čo nabudúce vylepšiť."

Naklonil sa nad misku a privoňal k jej obsahu, sledujúc v nej pritom plávajúce kúsky cestovín, zeleru, mrkvy, zemiakov a niekoľkých veľkých bielych fazúľ. „A čože to presne je?"

„Minestrone. Poslednú dobu som videla tento recept úplne všade, tak som to vzala ako znamenie, nakúpila cestou z redakcie suroviny a hodila ju dokopy."

„Vôňa je na takých deväť bodov z desiatich."

„Sľubný začiatok." Napäto som čakala, než si nabral prvú porciu a polievku ochutnal. Rovnako zvedavo ho pozoroval aj Kalif, ktorý stál na zadných nohách, zapierajúc sa prednými do okraja stola. „No? Čo hovoríš?"

„Počkaj, vytiahnem prsteň a hneď si ťa vezmem, lepšiu kuchárku by som hľadal márne," odvetil s ešte plnými ústami, strúhajúc pritom maximálne rozkošnú grimasu. Veľmi ma bavilo, že sme sa učili variť spolu. Predtým sme sa tomu obaja stránili a poslednú dobu sme si nedokázali vynachváliť domáce jedlo. Hlavne nám to ale šetrilo financie. Naučilo nás to lepšie hospodáriť s peniazmi, nakupovať čo najefektívnejšie a hlavne šetriť na predraženej donáškovej službe či reštauráciách. Hold, život v New Yorku mal svoju cenu a tá rozhodne nebola malá. „Keby neviem, nepoviem, že si to varila po prvé."

„Presne slová, ktoré som chcela po dnešku počuť." Predstierala som dobrú náladu počas celej večere, no Amber mi z mysle neschádzala. Jej slová vo mne otvorili priepasť, ktorá sa plnila chaotickými myšlienkami a pochybnosťami, či nemala predsa len pravdu. Zmenila som sa a ju akosi zabudla prizvať do môjho nového života. Pozornosť a čas som pritom rozdelila iba na tri smery – školu, prácu a Michaela. Zabudla som ale na osobu, ktorá mi bola veľmi blízka a bez ktorej by som to tu sama po maminom odchode nezvládla. Prvé týždne tu Amber bola skoro na dennom poriadku, robila mi spoločnosť a pomáhala mi adaptovať sa na novú realitu. Bola som jej vďačná za veľmi veľa, ale rozhodne som sa tak nechovala.

„Po dobrom jedle mám aj ja dobré správy," začal, sotva umyl riad a uložil ho na miesto. Ja s Kalifom sme ho čakali na sýtožltej sedačke, do ktorej sa mama pár rokov dozadu zamilovala na prvý pohľad a musela ju kúpiť. „Dostal som mail od doktora Kana, prvá operácia je zajtra o druhej. Najneskôr o pol jednej sa mám hlásiť u neho v kancelárii. Chce, aby som bol prítomný, keď si s rezidentmi a kolegami bude naposledy prechádzať celý prípad a plánovaný priebeh operácie."

„To aby si sa doružova vyspal, nech si v čo najlepšej nálade a hlavne v strehu."

„Znepokojuje ma, že neviem o akú operáciu pôjde. Neviem akú oblasť by som si mal prebehnúť, aby som nezamrzol pri nejakej jeho otázke. Ak sa teda bude niečo pýtať, fakt neviem, čo od toho celého očakávať."

Pokývala som pochybovačne hlavou, škrabkajúc Kalifa po hlave. Naplnila som mu misku, ale kým sme boli nablízku, javil viac záujmu o nás dvoch. „Prečo by si mal zamrznúť pri nejakej otázke? Pochybujem, že ťa tam chce pred každým potopiť a pýtať sa na niečo, čo ste ešte nebrali a podobne."

„Tiež si to nemyslím, ale..." Unavene vydýchol a pomalým krokom sa dovliekol ku nám. Ľahol si, trocha postrčil Kalifa stranou a hlavu si zložil do môjho lona. „Zas začínam všetko komplikovať, však?" Prikývla som, skláňajúc sa k nemu pre pusu. Prsty pravej ruky som si ponorila do jeho vlasov, druhou ešte stále hladiac Kalifa. Aj napriek všetkému som bola v tej chvíli úplne spokojná. Mala som svojich dvoch chlapcov a absolútne nič mi nechýbalo.

„Pôjde ti to, ja ti verím. Budeš ho počúvať, pozorne sledovať a učiť sa do budúcnosti. Možno práve tam na sále zajtra zistíš, že chirurgia je pre teba to pravé," povzbudila som ho. Oči sa mu leskli obavami a pochybnosťami, ale to bolo normálne. Čakal ho veľký deň. „Hovoril si to rodičom? Otec praskne od hrdosti."

„Chcem im zavolať zajtra, ale až po operácii. To už môžem rovno prebrať s otcom aj samotný priebeh a tak."

„To sa priprav na poriadne dlhý rozhovor. On ak začne..." prevrátila som očami, ale myslela som to len a len v dobrom. Bola som svedkom niekoľkých ich rozhovorov zameraných na medicínu. Keby ich niekto nezastaví, konverzovali by do východu slnka, ak nie dlhšie. „Pokojne potom zasyp detailmi aj mňa. Síce sa nevyznám, ale milujem ťa počúvať, keď hovoríš o medicíne. Oči ti žiaria ako hviezdy." Na chvíľku som si vyslobodila ruku z jeho vlasov a nechala tak aj Kalifa. Odopla som si retiazku s príveskom horského kryštálu a netopierom, podávajúc ju Michaelovi. „Pre šťastie," vysvetlila som. „Aby si vedel, že na tebe myslím a držím ti palce."

„Ďakujem, láska." Vzal si ju, dvíhajúc hlavu pre bozk, pri ktorom to ale neskončilo. Veľmi jednoducho sa mu podarilo zvábiť ma až za dvere našej spálne a rovno do perín, kde sme sa ale nemali v úmysle venovať spánku. Minimálne na ďalšiu hodinku aspoň zatlačil obavy do úzadia, rovnako ako ja moje výčitky.

⫷⫸

„Ahoj, čo ty tu?" opýtala som sa prekvapene Rylanda, sotva mi zastal cestu pred východom z budovy univerzity. Dnešné vyučovanie bolo nekonečné. Aj napriek tomu, že som od rána musela upokojovať Michaela, aby sa nezbláznil ešte skôr, ako sa vôbec dostaví do nemocnice. „Hovorila som ti, že dnes prídem až okolo štvrtej, chcela som sa ísť ešte najesť." Okrem toho som dúfala, že sa mi podarí zastihnúť Amber. Naše doťahovanie mi nedalo v noci poriadne spať, napísala som jej hneď ráno, ale moju správu si ani neprečítala. Osobná konfrontácia sa mi zdala teda lepšou možnosťou.

Ryland ku mne vystrel pravú ruku, bozkávajúc ma na hánky, sotva som mu ju podala. On bol takýto, zvláštny a pritom veľmi slušne vychovaný. Na dnešnú dobu možno až priveľmi slušne, z čoho si niektorí ľudia radi uťahovali. Dokonca niektoré kolegyne v redakcii. „Ahoj, Clio. Ja viem, nie som tu kvôli tomu."

„Tak potom?" Pokývala som nechápavo hlavou, úsmevom pritom zdraviac spolužiakov, ktorí prechádzali naokolo nás. Niektorí si Rylanda zvedavo prezerali a uškŕňali sa. No čo si budeme hovoriť? Jeho výrazne červené vlasy, fľakaté bielo-čierne nohavice a dlhý kožený kabát ovešaný niekoľkými zicherkami a príveskami s drobnými minerálmi, lákali pohľady ľudí naokolo nás. „Stalo sa niečo? Nevyzeráš v pohode." Raz sa mi priznal, že si každé ráno líči tvár bledým odtieňom mejkapu, aby pôsobila jeho pokožka čo najviac bielo, no pritom ešte stále prirodzene bledo. Dnes mi ale prišlo, že sa ani maľovať nemusel, bol taký bledý z iného dôvodu.

„Poď, platím kávu."

„Ryland..." Vzala som ho za ruku a zastavila ho, keď už sa chcel rozbehnúť preč. „Čo sa deje?"

„Bola si dnes v kontakte s niekým z redakcie?" Nesúhlasne som pokývala hlavou. Pri jeho pohľade mi ale po celom tele prebehli zimomriavky. „Takže nevieš, čo som tam ráno našiel. Vylomený zámok, rozbité okná, po podlahe a stenách povylievaná farba, ktorú som mal sprvu za krv. Porozbíjané kvetináče, potrhané tapisérie, ukradnuté kryštály... Mám pokračovať?" Zvesil plecia a nadýchol sa tak sťažka a roztrasene, až som si myslela, že sa mu rovno podlomia kolená a hodí ho o zem. Hlas mal plný zúfalstva a beznádeje. No akoby aj nie? Podľa všetkého bolo v troskách miesto, ktoré miloval na svete úplne najviac. Dokonca viac ako svoj domov. Jeho redakcia bola preňho všetkým, vlial do toho miesta svoju dušu a svoju nezameniteľnú osobnosť .

„Ja... ja ani neviem, čo by som mala povedať, príšerne ma to mrzí." Za ľavú ruku som si ho pritiahla do objatia. Aspoň takto som mu mohla poskytnúť priateľskú útechu, ktorú veľmi zjavne potreboval, aj keď sa sprvu trocha vzpieral. „Volal si na políciu? Vedia už niečo?"

Pokýval hlavou. „Nevedia nič, no za posledný týždeň dostali ešte tri podobné hlásenia. Veľmi podobne dopadla aj kaviareň pod nami, všetko je tam hore nohami." Nebola to útecha, to rozhodne nie, ale neboli sme v tom aspoň sami. Polícia mala takto snáď väčšiu motiváciu dopátrať sa k vinníkom. „Daysha bola tiež úplne v šoku, keď prišla za mnou. Špirálu mala roztečenú po celej tvári, fakt som sa bál, že sa mi ju nepodarí utíšiť, tak veľmi plakala." Bodaj by aj nie. Takýto začiatok nového dňa v práci zjavne nečaká nik.

Dúfala som, že mi ešte niečo povie, no nakoniec ma len vzal za ruku a potiahol za sebou. Bez slova ma zaviedol do mne neznámej kaviarne, kde sme sa usadili k najnenápadnejšiemu stolu. On si objednal silnú čiernu kávu, zatiaľ čo ja som si vypýtala mätový čaj s medom. Kávu som zásadne pila len v redakcii, inak som nebola jej veľký fanúšik. Určite som na nej nebola závislá ako väčšina spolužiakov, ktorí bez nej nedokázali prísť ani na jednu prednášku.

„Aj ti niečo zmizlo?" opýtala som sa nakoniec, pokladajúc ruky na malý okrúhly stôl. V jeho strede sa vynímal jednoduchý stojan na jednu vysokú sviečku.

„Nie, do sejfu sa nedostali a zo steny ho vyrvať nedokázali. Niektorí mi hovorili, že im zmizli osobné veci zo zásuviek stolov a podobne, no ak sa to tak vezme, nič skutočne finančne cenné. Až na niektoré minerály, samozrejme. Tie veľké stáli skutočne nemalé peniaze." Ani môj stôl neobsahoval nič nesmierne cenné, ale išlo práve o osobné maličkosti, ktorých by mi bolo ľúto.

„Ja viem," odpovedala som chlácholivo. Nikdy som ho nevidela takéhoto zničeného, skutočne ani raz. Mohol byť hocijako nervózny, unavený a podráždený, no skutočne nikdy sa netváril takto. Úplne pokorene akoby celým svetom naraz. „Kontaktoval si poisťovňu?"

„Hneď ako som zavolal políciu. Nie som si istý, koľko poistka pokryje, ale budem vďačný za hocijaké peniaze. Nové dvere a okná nás vyjdú draho."

„Keď sa všetci zložíme po nejakej čiastke, nejako to zaplatíme."

„Nie, to po vás nemôžem chcieť," namietol okamžite. Do pár sekúnd prišla čašníčka a s milým úsmevom pred nás položila naše objednávky v nádherných porcelánových šálkach. Boli biele perleťové s jemnučkým vzorom, ktorý pripomínal pleteninu. „Je to moja redakcia, ja ju musím udržať nad vodou a postaviť znova na nohy. Aj keby sa mám pritom zodrať."

Naprázdno som otvorila a následne zatvorila ústa. Nemalo cenu mu to teraz vyhovárať, nebol v takom stave. Videl všetko priveľmi čierno. „Už ste to tam poupratovali?"

„Všetkých som poslal domov, nech sa tam nemotajú. Neporiadok ostal."

Chápavo som prikývla. „Ak by si chcel, rada ti pomôžem. Dáme dokopy aspoň to, čo sa nám podarí. Michael má dnes svoju prvú operáciu, takže neviem kedy skončí." Zostal veľmi nervózy, keď sa dozvedel, že operovať sa bude pomerne komplikovane umiestnený nádor na mozgu. Hoci neurológia mu bola blízka, toto bola iná šálka kávy. Onkologické ochorenia neboli jeho silnou stránkou. O to intenzívnejšie som na neho myslela a dúfala, že všetko pôjde hladko a on si z tejto príležitosti odnesie len to najlepšie. Ráno som sa ešte schválne uistila, či má pri sebe moje prívesky. Síce mi chýbali, bola som zvyknutá mať ich okolo krku skoro denne, ale on ich dnes potreboval viac. A mňa to aspoň donútilo zaloviť po ničom odlišnom zo šperkovnice, ktorá prekypovala kúskami s najrôznejšími minerálmi a príveskami. „Sme predsa priatelia, nielen šéf a podriadená, hm?" Keď nereagoval, opatrne som sa končekmi prstov dotkla jeho studenej ruky.

„Mám lepší nápad. Ale budeme potrebovať malú pomoc od mojich priateľov," prehovoril konečne, hľadiac niekam do neznáma. Tón jeho hlasu bol doslova ľadový. „Môžeš ostať až dlho do noci?"

„No... asi, asi áno. Ak Michaelovi poviem, čo sa stalo, určite to pochopí." Prikývol, no vyzeral, akoby ma ani nepočúval. Akoby v tej chvíli už spriadal v hlave tajné plány. „O akých kamarátoch by to bola presne reč?" skúsila som opatrne. Ryland mal okolo seba mnoho zaujímavých ľudí, málo z nich si ale púšťal skutočne k telu. Bol to tajnostkár, do seba uzavretý človek, ktorý ale skvele hral divadlo a často navodil dojem, že od neho väčšieho milovníka spoločnosti snáď niet.

„Snáď nemáš strach."

„Akurát si nie som istá, čo presne očakávať. Okruh tvojich kamarátov je naozaj široký a plný zaujímavých povolaní." Hlavne teda netypických povolaní. V nejaké vysvetlenie či uistenie som ale dúfala darmo. Ryland sa akurát tak desivo zaškeril, zasunul si za ucho z drdola uvoľnené vlasy a šikovne privolal čašníčku. Svojej kávy sa ani nedotkol a keď som s ním chcela udržať krok, nedopitý musel ostať aj môj čaj.