Michael

Ako mi ubehol ďalší deň? Nemám ani poňatia. Do služby som nastúpil skoro o polhodinu skôr a než som sa stihol uvedomiť, bolo osem hodín a doktorka Hanlová ma posielala domov. Takmer vôbec som si pritom nespomínal, čo sa počas praxe dialo. Všetky potrebné úkony som vykonával úplne automaticky a skoro s nikým po celý čas nehovoril. Dokonca ani s Alecom. Videl, že nemám náladu a preto sa mi zbytočne nemotal pod nohami. Pomohol mi, ak bolo treba a ja som na oplátku pomohol jemu.

Rovnakou machuľou chaosu bola aj cesta domov. Neviem, koľko ľudí išlo so mnou v metre alebo či som vôbec niekoho stretol na ulici. Skrátka som kládol nohu na nohou a zrazu sa ocitol pred našou bytovkou – na pomery veľkomesta nevysokou, postavenou z červených pálených tehál a s mnohými rozsvietenými oknami. O takomto čase bol doma už skoro každý.

A konečne aj ja.

Unavene som sa vytiahol až hore na piate poschodie, šmátrajúc v batohu po kľúčoch. Kľučku stále zdobili tri zvončeky visiace na kúsku lana. Potichu zazvonili, keď som do nich drgol pri otáčaní kľúčom a oznámili moju prítomnosť. Sotva som dvere otvoril, pod nohy sa mi priplietol Kalif. Zamňaukal akoby ma zdravil a potom odbehol späť dovnútra.

„Ahoj," pozdravil som, zatvárajúc dvere. Čakal som, že Clio nájdem pri stole ako včera, prípadne na sedačke s notebookom. Miesto nej na mňa z naše žltej sedačky pozerala Marcia – s huňatou vínovou dekou prehodenou cez plecia a hrnčekom v rukách.

„Ahoj, Michael."

„Teba som tu nečakal." S pohľadom stále upreným na ňu som si vyzliekol kabát, nechávajúc si aj batoh pri topánkach. „Kde je Clio?" Zmätene som sa obzrel okolo seba. V spálni bola tma, dvere pootvorené zjavne kvôli Kalifovi. Ten si v daný moment spokojne vylihoval pod konferenčným stolíkom a hral sa so svojou novou myškou. Kúsok od neho však na koberci ležal aj malý jantár.

„V kúpeľni. Šla po večeri do sprchy, údajne to po dlhom dni veľmi potrebuje."

„Večerali ste spolu?"

„Áno, pozvala ma." Trocha pochybovačne som pokrčil obočím. Nešiel som však bližšie k nej, namieril som si to ku dverám do kúpeľne. Skôr ale, než by som položil ruku na kľučku a vošiel dnu, Marcia opäť prehovorila. „Michael, dovoľ mi celé ti to poriadne vysvetliť."

„Neskôr," odvetil som. Krátko som zaklopal a nečakajúc na odpoveď vkĺzol dnu. Neskutočne ma upokojilo, keď som okamžite uvidel Clio stojacu pred umývadlom. „Ahoj," pozdravil som ju a dvoma rýchlymi krokmi bol pri nej. Obmotal som jej ruky okolo pása, bozkávajúc ju do mokrých vlasov. „Všetko v poriadku?"

„Áno, prečo by nemalo byť?"

„Marcia..." Zastavila vodu a otočila sa tvárou ku mne, letmo ma bozkávajúc na pery. Netušil som, čo bude po príchode domov. Či budeme pokračovať v správaní zo včera. No nič tomu nenasvedčovalo. Všetko bolo znova ako by aj malo. „Čo tu robí?"

„To je nadlho. Čakala ma tu, keď som prišla domov."

„Aha." Na nič viac som sa nezmohol. Znova som ju akurát tak objal a oprel si bradu o vrch jej hlavy. Presne toto som po celom dni potreboval. „Sme v poriadku, že?" Pravou rukou som ju pohladil po chrbte, zatvárajúc na chvíľu oči. Vzduch v kúpeľni bol príjemne teplý, začal ma uspávať takmer okamžite.

„Samozrejme. Chovala som sa včera hlúpo."

„Ja tiež."

„Čakala som, že v noci prídeš za mnou."

Pousmial som sa. „Bál som sa, že ma vyhodíš."

„Po druhé by to už nebolo zaujímavé," odvetila taktiež s tichým smiechom, kúsok sa odo mňa odťahujúc. Zahľadela sa mi do očí, natiahla krk a znova ma pobozkala. Tentoraz omnoho vášnivejšie a s ešte citeľnejšou láskou. So všetkým, čo som potreboval cítiť. „Ako si sa dnes mal? Priveľmi si mi neodpisoval na správy."

„Nemal som kedy, stále sa niečo dialo."

„Takže klasický deň na pohotovosti." Ľavou rukou mi odhrnula pramienky vlasov z čela, naposledy ma pobozkala a za ruku vyviedla von z kúpeľne. Marcia medzitým klesla na koberec pred stolík, aby bola bližšie ku Kalifovi. Ten jej ochotne dovolil, aby ho buzerovala jeho novou myškou.

„Prítulnejšieho a hravejšieho kocúra som snáď nikdy ešte nevidela. Odmala je takýto?" opýtala sa Marcia, sotva si nás všimla. Usmievala sa, avšak jedine perami. Oči mala prázdne a na smrť unavené.

„Skoro, prvé dni si držal odstup," odvetila Clio. Nasledoval som ju až k sedačke a klesol vedľa nej, stále pevne zvierajúc jej ruku. Nemohol som sa dočkať vysvetlenia, čo má toto celé znamenať. „Môžeš ísť do sprchy, ak chceš. Chovaj sa tu ako doma."

„Nechceli by ste mi najprv povedať o čo tu vlastne ide?" zapojil som sa, hladiac Clio po hánkach.

„Marcia tu dnes v noci zostane a zajtra ráno sa dohodneme ako ďalej. Z hotela sa musela už vysťahovať, čakala ma pred dverami, keď som prišla."

„Porozprávala som jej to, čo včera tebe. Akurát detailnejšie," povedala, obracajúc pohľad od Kalifa ku mne.

Nemal som poňatia ako na ňu po včerajšom zistení hľadieť. A hlavne mi nedochádzalo, ako ju mohla Clio tak ľahko pozvať dnu a sľúbiť jej nocľah. Hoci... možno to nebolo rýchlo a nepremyslene. To predsa len nebol jej štýl. Ak sa takto rozhodla, Marcia jej na to musela dať pádny dôvod. Musela jej všetko vyjasniť dostatočne na to, aby jej znova podala pomocnú ruku.

„Pozri, ak ma tu nechceš..."

Pokýval som hlavou skôr, než by pokračovala. „To som nepovedal. Akurát ma prekvapilo, že si tu. Vieš, po tom, čo si mi položila."

„Ani nevieš koľkokrát som ti chcela za včerajší večer zavolať späť. Nejako ti to celé rozumne vysvetliť. V tej chvíli som úplne zamrzla, akoby mi až vtedy došlo, čo sa skutočne stalo. Čo som urobila."

„Alebo skôr neurobila," zamrmlal som, pevnejšie stískajúc ruku mojej snúbenice.

„Mysli si čo chceš, Michael. Ale ja som ho naozaj milovala, zozačiatku aj napriek tomu, čo všetko zlé mi robil. Keď si sa ma v nemocnici pýtal, či máš niekomu dať vedieť o mojom stave... schválne som ti o ňom nepovedala. Jeho číslo som si zablokovala hneď, ako som po prvej operácii vládala."

„Dobil ju, keď bol opitý a hlavu mal plnú liekov a trávy," nadviazala Clio, snažiac sa pohodlnejšie si uložiť pravú ruku. Viditeľne jej bolo nepohodlne. „Nečuduj sa jej, že sa ho chcela strániť a o jeho existencii radšej mlčala."

„To je pochopiteľné, samozrejme." Byť na jej mieste, konal by som rovnako. Problém ale nebol v tom, že mi o ňom nepovedala. Zvládli sme to všetko aj bez neho, bol som pri nej a pomáhal jej, ako sa len dalo.

„Nemôžem za to, že mu prišlo zle práve vtedy, keď sme sa hádali. Nemyslela som si, že to takto vypáli. Nemohla som... nemohla som to predvídať, Michael..."

„Ja viem, je mi to viac ako jasné." Prasknutie mozgovej aneuryzmy sa nedalo predvídať, existovali len faktory, ktoré zvyšovali riziko, že k tomu príde. Keď sa naruší, mnoho záleží od toho ako veľmi začne krvácať a hlavne ako rýchlo je pacientovi podaná adekvátna zdravotná starostlivosť. „Neviem ti povedať, či by bolo niečo inak, keby sanitku zavoláš. Nevidel som pitevnú správu. Mozog bol možno už nezvrátiteľne poškodený v dobe, keď si tam bola ty."

„Zrazu len hovoril, že je mu príšerne zle. Motal sa mu jazyk a potom akoby... akoby stratil cit v celej ľavej časti tela. Pokúsil sa dosadnúť na posteľ, ale... spadol a... a... proste tam zostal ležať. Zatiaľ, čo ja som na neho stále vrieskala a pripomínala mu všetko, čo mi spôsobil."

Jej slová sa pomaly rozplynuli do ticha, ktoré zavládlo všade naokolo nás. Marcia zjavne povedala všetko, čo mala na srdci a Clio viditeľne čakala na moje rozhodnutie. Ona finálny verdikt už urobila, poskytla jej nocľah. Ja som to však mohol ešte celé zmeniť.

„Povedala si polícii, že keď si ešte odchádzala, tak žil?" opýtal som sa napokon. Spoza chrbta som ale vytiahol vankúš a položil ho Clio do lona, aby si naň vyložila zasadrovanú ruku. Nechcel som sa prizerať ako sa zbytočne trápi.

„Áno."

Prikývol som. „Dobre, okej." Netušil som, čo to znamená. Možno si ju polícia znova zavolá a prejdú si s ňou výsledky pitvy aj osobne. A možno to nechajú tak. Ak mal zdravotné komplikácie v minulosti a navyše bral drogy, istým spôsobom si to privodil sám. „Na dnes som toho počul asi dosť, ak vám to nevadí. Máme niečo na večeru?"

Clio sa pousmiala, bozkávajúc ma na líce. „Nechali sme ti ešte zo včerajšej úžasnej večere, zohrejem ti?"

„Netreba, urobím to sám." Vtisol som jej pusu na čelo a najbližšie minúty sa skutočne sústredil iba na teplé jedno v tanieri predo mnou. Marcia zatiaľ pomohla Clio pohľadať a natiahnuť obliečky na náš starý paplón, ktorý sme si pre každý prípad nechali.

Kým som zašiel do sprchy, Clio sa utiahla do spálne a Marcia si urobila pohodlie na gauči. Čo ma prekvapilo, bol Kalif. Nešiel do spálne, miesto toho si urobil pohodlie pri nej na gauči, zjavne rozhodnutí zostať celú noc. Neviem, no možno práve tento detail ma dostatočne upokojil. Podvedome som tušil, že keby to nebolo v poriadku, dal by to najavo. U našej novej spoločníčky mu ale bolo viac ako dobre.

„Pokojne ma zobuď, ak by si niečo v noci potrebovala. A keby sa náhodou Kalif dobíja do spálne, z toho si nič nerob. Nechávame si pootvorené dvere, aby mal voľnú cestu."

„Kvôli mne svoje zvyky nemeňte."

„To je v poriadku, budeme mať všetci viac súkromia."

„Michael!" oslovila ma skôr, než by som zmizol za dverami našej spálne. Dnu bola tma, svietila iba svetelná reťaz pod paletami postele. „Veľmi ma mrzí, že som ti to nepovedala už predtým. Bála som sa."

„Nečudujem sa ti." So založenými rukami na hrudi som sa oprel o rám dverí. „Chápem to, naozaj."

„Čo bude ďalej?"

„Nemám ani poňatia." Bolo by priveľmi trúfalé hádať ako sa polícia zachová. Možno prípad proste uzavrú a možno si ju predvolajú znova. Možno si predvolajú nás všetkých, hoci ja a Clio im nebudeme mať čo nové povedať. „No nech to bude hocičo, počká to do rána, dobre? Skús sa vyspať."

Prikývla, stískajúc pery do tenkej linky. S maličkým úsmevom som sa teda otočil a vkĺzol do spálne, zatvárajúc za sebou dvere. Až v tej chvíli som si skutočne vydýchol. Snáď ešte nikdy som nevidel našu posteľ radšej. Doslova ma volala, vrieskala moje meno a periny za mnou naťahovali svoje mäkučké ruky, aby ma pevným objatím zaviedli do ríše snov.

V posteli pritom ale čakalo niečo omnoho lepšie, než spánok. Miloval som pohľad na Clio v mojich tričkách. Odkedy som sa sem nasťahoval, nespala v ničom inom. Nikdy som si pri svojej partnerke nepotrpel na zvodné nočné košieľky a podobné veci. Nehovorím, že sa mi v niečom takom nepáčila, to práve naopak – miloval som, keď sa zahrala so svojim ženským šarmom a nejako ma v tomto smere prekvapila. V úplne bežné dni bola však najkrajšia práve tak, ako som ju v tej chvíli videl.

„Kalif spí dnes s Marciou," oznámil som jej, zaliezajúc pod paplón.

„Čakala som to, už minule z nej bol unesený," odpovedala potichu, otáčajúc sa tvárou ku mne. Za hlavu pritom hodila malý vankúš na ktorý si mala vykladať ruku.

„Si v poriadku? Tabletku si mala?"

„Áno, hneď po večeri." Od soboty som ju nemusel trápiť injekciami na riedenie krvi, chirurg jej dovolil prejsť na tabletky. Trocha menej účinné, ale už dostačujúce. „Ruka dostala zabrať hneď v škole, písali sme hrozne veľa poznámok."

„Ako to išlo potom v redakcii?"

„Fajn, mala som zaujímavý článok. Potom ma Ryland poslal domov, asi videl nakoľko som hotová po celom dni." Všimol som si to hneď, ale teraz o to viac. Hold, dva týždne strávila skoro nonstop doma, šetrila ako ruku, tak celý zvyšok tela. Vhupnutie späť do kolobehu bude ešte pár dni unavujúce a bolestivé. „Čo ty? Chceš sa vyžalovať?"

Pokýval som hlavou a posunul sa bližšie k nej. Mal som na srdci iba jednu vec, ktorú som jej chcel povedať. „Po ceste do školy som našiel vo vrecku biely kamienok so sivými žilkami. Netušíš ako sa tam mohol dostať?"

„Nie, nemám poňatia," odpovedala nezaujato, zatvárajúc dokonca oči. „Ale predpokladám, čisto laicky, že to bol howlit. Upokojuje, umožňuje rozumnú komunikáciu bez zbytočných nervov, upokojuje rozbúrené pocity. Hlavne teda tie, ktoré sa tiahnu s nami až z minulých životov."

„Takže ma zjavne mal priviesť k rozumu, aby som nad Ambrosom a Tiberiom prestal frflať a dal im druhú šancu."

„To si povedal ty."

S úsmevom som jej zhrnul vlasy z tváre a pobozkal ju na líce. „Aj napriek mojim hlúpym rečiam ma veľmi potešil, láska. Ďakujem." Hlúpo som sa nad ním usmieval celú cestu metrom. Nič nepadlo lepšie ako vedomie, že aj po hádke myslí na podobné rozkošné maličkosti. „Čo s ňou urobíme?"

„Neviem, vážne netuším. Nocľah som jej ponúkla úplne automaticky, presvedčili ma jej slová. Nemám pocit, žeby mi klamala."

„Porozprávaš mi, čo všetko ti povedala?" Chcel som to teraz počuť? Ani náhodou. No niečo mi šepkalo, že ráno to bude ešte horšie. Obaja budeme unavení, vystresovaní z ďalšieho dňa.

Chvíľu váhala aj Clio, ale napokon sa rozhovorila. Tak podrobne, ako len ona sama vládala. Postupne mi pomohla zmeniť môj novonadobudnutý pohľad na Marciu. Nemalo cenu, aby som ju videl v zlom svetle. Konala skratovo a ublížene. Mala zlomené srdce, ktoré jej nedovolilo už ani pohnúť prstom pre muža, ktorý ju takmer pripravil o život. Nebyť jeho, nikdy by neprežila to, čo posledné týždne. Neocitla by sa na rozhraní života a smrti.

„Urobila si dobre, že si jej ponúkla strechu nad hlavou, ďakujem. Aj keď iba na jednu noc."

„Vieš rovnako dobre ako ja, že ju zajtra preč nepošleme," oponovala mi okamžite, vykladajúc si hlavu na moje rameno.

Keď zasadrovanú ruku položila na moju hruď, opatrne som sa pokúsil prepliesť si s ňou prsty. Myslel som pritom iba na jedinú vec – chcel som jej hocijakým spôsobom pomôcť, aby už necítila žiadnu bolesť. Mala jej viac ako dosť a mňa ničilo, ak som pre ňu nedokázal nič urobiť.

„Navrhuješ, aby sme jej ponúkli..."

„Nie, nenavrhujem nič. Skôr len konštatujem fakty."

„Ktoré veľmi často ukrývajú pravdu." Nemal som poňatia ako to robila. Ale niekedy akoby doslova predvídala budúcnosť. Išlo pritom zväčša o detaily, ktoré sa ale následne udiali presne podľa jej slov.

Obaja sme chceli ešte niečo povedať. Či už k tejto téme, alebo k hocijakej inej. No únava zavelila silnejšou rukou. Clio zaspala behom niekoľkých krátkych minút, zatiaľ čo ja som načúval hocijakému zvuku z obývačky. Bolo tam však hrobové ticho, snáď aj Marcia pokojne zaspala. Rovnako ako do polhodiny aj ja sám.

⫷⫸

Ráno ma prebudil telefonát priamo z nemocnice. Bolo to krátko pred siedmom, ešte predtým, než by budík zazvonil Clio. Ospalo som zdvihol a zvalil sa späť, zatvárajúc oči. Bolo to, akoby som oči zavrel snáď iba na niekoľko sekúnd. Na druhej strane linky pritom čakal doktor Kan. Najneskôr do dvoch hodín ma čakal v nemocnici, konkrétne pri veľmi zaujímavom prípade. Išlo o pacienta, muža tesne pred päťdesiatkou, ktorý havaroval na motorke a strávil niekoľko dní v kóme. Dnes v noci sa u neho potvrdila mozgová smrť, už mu nedokázali pomôcť. Dobrou správou bolo, že patril medzi darcov orgánov.

Keď som prišiel, na celej chirurgii vládol chaos. Každý poznal svoje miesto, vedel čo presne má robiť, kam volať a kam ísť. Andrea bola tá, ktorá na mňa čakala a zaviedla ma za doktorom Kanom, jeho sestrou – doktorkou Nelsonovou – a za Samuelom. Naposledy si prechádzali detaily operácie, ktorá na nich čakala.

Následne sme na sále strávili skoro päť hodín. V skutočnosti sa mi však zdalo, že to bolo omnoho dlhšie. Hoci doktor Kan so sestrou pracovali obratne a obaja rezidenti vedeli presne, čo sa od nich očakáva, odoberanie oboch obličiek mi prišlo neskutočne zdĺhavé. Na druhej strane to ale bol ďalší nový a nie tak často vídaný úkon. Bol som viac ako rád, že mi doktor Kan zavolal a pozval ma priamo na sál, aby som sa pozeral a kde-tu nejakým spôsobom pomohol.

„Neľutuješ, že som ťa ráno zobudil, čo?" opýtal sa primár s úsmevom na tvári, sotva sme sa po operácii všetci poumývali a zamierili za ďalšou prácou. „Prišlo mi, že toto by si nemal zmeškať. K podobnému prípadu sa každý deň nedostaneš."

„Chvalabohu," odvetil som, zachádzajúc si rukami vo vlasov. Trocha som si ich rozstrapatil, keďže od chirurgickej čiapky som ich mal aj tak celé uležané. „Vážne ďakujem, bola to cenná skúsenosť."

„Niečo podobné som nerobil po prvé. No beztak je to úplne iný pocit, ako keď klasicky niekoho operujem."

„Už nejde o záchranu jeho života, len životov úplne cudzích ľudí."

„Áno, presne." Tešilo ma, že mi počas operácie ubehla aj istá časť praxe. Síce to znamenalo, že tu dnes celkovo strávim viac času, stálo to zato. „Dopočul som sa, čo sa stalo počas mojej neprítomnosti. Priateľka ležala na chirurgii, čo?"

„Bohužiaľ. No bola tu len dva dni. Navyše už sa má omnoho lepšie."

„To rád počujem, Michael. No škoda, že som tu akurát nebol. Možno by si mal menšie obavy, keby ju operujem ja."

„To rozhodne, ale aj váš kolega odviedol skvelú prácu." Nemal som si na čo sťažovať. Postarali sa o ňu naozaj profesionálne a hlavne celý problém vyriešili rýchlo. Nie vždy sa dostal pacient so zlomeninou na sálu tak rýchlo, hlavne ak nešlo o život zachraňujúci úkon. O to viac ale hrozili následné komplikácie, ktorým sme takto predišli.

„Ako sa jej to vlastne stalo? Spadla niekde?"

„Spadla, lebo ju prepadli. Večer išla z kaviarne a spoza rohu na ňu vybehli nejakí dvaja chlapi. Vzali jej tašku, sotili ju na zem a bežali preč. Hovorila, že ako padala, natiahla pred seba ruky, aby utlmila pád. A pravé zápästie to akosi neunieslo."

„Dopekla, to aby sa človek vážne bál v noci pohybovať ulicami mesta."

„Veď práve." Sotva sme opustili dlhú chodbu s operačnými sálami, zavalil nás typický chod nemocnice. Personál chodil hore-dole a pomedzi nich sa motala návšteva. Každý zohrával svoju presne danú rolu a práve preto zdanlivý chaos dokonale fungoval. „Budete ma ešte dnes potrebovať, doktor Kan? Mal by som byť dole na pohotovosti."

„Myslel som, žeby sme si mohli dať všetci piati spolu obed. Ale ak sa ponáhľaš..." Obranársky zdvihol pred seba ruky pokrčené v lakťoch. Pery mu pritom ale pohrávali v úsmeve. Bolo viac ako jasné, že doktorka Nelsonová mu povedala o Marciinej operácii a o všetkom, čo mi počas nej dovolila robiť. Akurát ešte neprišla vhodná chvíľa na to, aby sa ma pýtal na podrobnosti.

„Neviem, či by doktorka Hanlová dovolila..."

„Aj doktorka Hanlová chodí na obedy alebo nie?"

„Áno, samozrejme." Akurát asi zabúdal, že ja som v porovnaní s doktormi aj rezidentmi na úplne poslednom mieste. My sme často mohli byť radi, ak sme nemuseli návštevu záchoda odkladať aj dobré tri hodiny. Bohužiaľ, pohotovosť bola aj o takýchto chvíľach a dňoch.

„Ja jej dohovorím, nerob si starosti."

Chvíľu som ešte váhal, ale napokon som súhlasne prikývol. „V tom prípade ďakujem za pozvanie, rád sa k vám pridám."

Veľmi rýchlo vysvitlo, že som urobil dobre. Nielenže som sa najedol v celkom normálnom čase, ale nálada pri stole bola úžasná. Aj napriek tomu, že sme mali za sebou neľahkú procedúru. Bolo vidno, že Andrea a Samuel sú s doktorom Kanom už zohraní tím. Rozprávali sa ako starí priatelia, už mnoho rokov ostrieľaní kolegovia, nie ako primár a rezidenti. Úprimne som pri pohľade na nich dúfal, že budem mať so svojimi nadriadenými rovnaký vzťah. Či už tu, alebo v úplne inej nemocnici. Nebránil by som sa rezidencii práve v tejto nemocnici, aspoň som tu už mal nejaké známosti a vedel sa orientovať. Na druhej strane ma však srdce ťahalo inam, do neznámeho prostredia, plného nových skúšok a výziev.

Možno... možno dokonca do Bostonu, kde pracovali otec aj starký.

Na pohotovosť som sa vracal v omnoho lepšej nálade. Hlavne, ak mi doktor Kan ponúkol, aby som sa k nim pridal aj zajtra. Zamlčal o aký druh operácie pôjde, ale to mi mohlo byť jedno. Robil to aj predtým a vždy išlo o prípady, ktoré mi toho veľa dali. Určite inak nedopadne ani ten zajtrajší.

Tesne predtým, než by sa naše cesty rozišli, sa pár slovami zmienil o operácii, ktorú som vykonal s jeho sestrou. Z môjho výkonu bol rovnako prekvapený ako ona, snáď ešte viac. Predsa len ma na sále už videl, bol si vedomý mojej nervozity a neistoty. Keď zrazu počul čo všetko som zvládol, navyše bez nejakej chyby, zostal pozitívne zaskočený. Vo mne to však vyvolalo pocit neskutočnej radosti a hrdosti. Počúvať slová chvály od ľudí ako on bol skrátka splnený sen. Cítil som v takej chvíli obrovské zadosťučinenie za všetko, čo som štúdiu obetoval. Pomaly ale isto som sa dostával na miesto, kde som chcel byť.

Zvyšok praxe mi následne ušiel ako voda. Než som sa nazdal, odomykal som dvere od nášho bytu. Keď som ráno v zhone odchádzal, Clio aj Marcia ešte spali. Nemal som teda priveľmi poňatia ako strávili deň, najmä ak aj Clio musela do školy a následne do redakcie. Tých niekoľko správ, ktoré sme si počas dňa vymenili, mi v tomto smere nič moc nenapovedali.

Zahrialo ma však pri srdci, keď som ich videl usadené za kuchynským stolom, ktorý bol obložený kartami. Tarotovými kartami, aby som bol presnejší. Clio na ne narazila vlani v malom obchodíku v Bostone, no nekúpila si ich. Prišli jej pridrahé. Keď som ale videl ako na ne hľadela a ako ťažko ich tam nechávala, vrátil som sa po ne a o niekoľko týždňov si ich našla pod stromčekom. Spolu s náušnicami v tvare mesiacov z malachitu, ktoré patrili medzi jej obľúbené a nosila ich skoro denne.

„Zakladáme klub veštenia?" opýtal som sa s úsmevom, mieriac si to rovno k nim. Celý náš byt mi prišiel zrazu akýsi iný. Išiel z neho pocit, ktorý doposiaľ ešte nikdy – v príjemnom slova zmysle.

„Pridáš sa?" podpichla ma Clio, načahujúc ku mne pravú ruku. Veľmi opatrne som si s ňou preplietol prsty, sklonil hlavu a pobozkal ju na privítanie. „Nešla som dnes do redakcie, mám toho hrozne veľa do školy. Kalif sa zmocnil celého balíčka kariet, kým som sa učila. Tak sme si k nim pred chvíľou sadli, troška oddychu padne dobre."

„Vieš s tým narábať?" opýtal som sa Marcii.

Mal som vedieť, že ju tu nájdem. Clio mala včera zjavne pravdu. Nepošleme ju preč, hoci sme nemali žiadny dôvod, aby sme jej tu dovolili zostať. Stále bola pre nás cudzia a my obaja sme mali radi naše súkromie. No keď som ju videl sedieť za našim stolom, cítil som, že je to tak správne. Úplne sem zapadla, nebola žiadnym tŕňom v oku.

„Ver alebo nie, jedna z mojich susediek sa živila ako veštica. Milovala som k nej chodiť, naučila ma všetko o tarotových kartách, o veštení z gule, o práci s kyvadlom a podobne. Dlho som na ňu nepomyslela, až dnes."

„Šetri sily, jeho tým neohúriš," šepla Clio stále dostatočne hlasno, aby som ju počul tiež. Láskyplne sa však pritom na mňa usmiala. „Tuto pán doktor Algarotti je okúzlený jedine vedecky podloženými skutočnosťami." Sladko na mňa zažmurkala dlhými mihalnicami, špúliac pery pre pusu.

„Tuto pán doktor Algarotti teraz pôjde do sprchy, potom si dá večeru mimo váš veštecký klub a následne by sa mal posadiť k seminárke na ktorú úplne zabudol." Spomenul som si na ňu akurát tak dnes ráno cestou do nemocnice. V podstate išlo o trest za môj útek z hodiny, keď sa tu Marcia objavila po prvé. „Takže sa nenechajte rušiť, dámy." Pobozkal som Clio, poškriabal Kalifa v jej lone za ušami a cestou do kúpeľne pohladil po pleci aj Marciu.

Netrvalo dlho, kým sa na dvere kúpeľne ozvalo tiché klopanie. Clio šikovne vkĺzla dnu, zavrela a chrbtom sa oprela o dvere. „V pohode?" opýtala sa, zatiaľ čo jej ale pery pohrávali snáď v tom najkrajšom úsmeve.

„Hej, dnešok bol omnoho lepší. Potom v posteli ti o všetkom poviem." Pár krokmi som bol pri nej, vzal jej tvár do dlaní a konečne ju po celom dni normálne pobozkal. „Mám to brať tak, že osud rozhodol za nás?"

„Opýtaj sa sám seba, či máš to srdce poslať ju preč."

Takmer okamžite som pokýval hlavou. „Možno to vyznie zvláštne, ale ako som vošiel do bytu a videl vás spolu pri stole... dávalo to zmysel. Prišlo mi to úplne prirodzené, akoby to práve takto malo byť."

„Tiež som sa cítila veľmi podobne, keď som prišla zo školy. Celý byt voňal čerstvo navareným jedlom a ona sa skrátka hrala s Kalifom na sedačke."

„Marcia varila?" opýtal som sa prekvapene.

„Lepšie krémové rizoto na bielom víne si nikdy nemal." Až pri tých slovách spokojne privrela oči. „Tiež tomu nechápem, ale nedokážem jej povedať, aby sa zdvihla a išla preč. Vyčítala by som si, keby to urobím."

Odľahlo mi, že celá záležitosť neprišla bizarné len mne. Clio to celé cítila veľmi podobne a zjavne bola úplne rovnako vykoľajená. Zároveň by som však dokázal odprisahať, že z nej sálal pokoj ako už dlhšiu dobu nie. Čisto z dôvodu, že nás tu zrazu bolo o jedného viac.

„Asi by sme tomu mali nechať voľný priebeh. Nech sa uzavrieť vyšetrovanie, ona sa potom určite bude chcieť postaviť na vlastné nohy." Súhlasne prikývla, obmotávajúc mi ruky okolo pása. Tričko som už na sebe nemal, takže Clio mala voľný prístup k veľkému havranovi na mojej hrudi, ktorému uštedrila drobný bozk. „Vieš ale, čo mi nejde tak celkom do hlavy?"

„Čo také?" Pery nežne pritisla na môj krk, následne si opierajúc hlavu o moje rameno.

„To jej zázračne rýchle vyliečenie. Videl som jej výsledky, Clio. Boli v nich obrovské skoky z jedného dňa na druhý. Možno keby neviem v akom bola predtým stave, ale... takto mi to skrátka nesedí."

„Sám zvykneš hovoriť, že medicína je niekedy nevyspytateľná."

„To áno, ale..." Toto bolo niečo iné. Niečo, čo mi robilo starosti už keď som s ňou hovoril v nemocnici naposledy. Ja sám som bol prekvapený v akom dobrom stave ma vítala. Behom siedmych dní predo mnou zrazu stála verzia Marcie, ktorú som nikdy nemal možnosť spoznať.

„Jej rýchle zotavenie len potvrdzuje, že máš zlaté ruky, drahý."

„Bodaj by si mala pravdu."

„Po včerajšku som si viac ako istá. Spomínaš si ako sme sa pred spaním držali za ruky?" Prikývol som, bozkávajúc ju do vlasov. „Premýšľala som, že si vezmem na noc jednu tabletku, dosť ma ruka bolela. Keď si si so mnou preplietol prsty, do pár minút bola bolesť preč. Asi preto som tak ľahko a rýchlo zaspala."

„Teší ma, že sme takto krásne dokázali, že láska naozaj lieči." S týmito slovami som ju naposledy pobozkal a obrátil všetku pozornosť na čo najhorúcejšej sprche. Clio chvíľu čakala opretá o dvere, akoby chcela v rozhovore pokračovať, no napokon ma nechala osamote a išla mi zohriať večeru.

Chvíľu som s oboma pobudol nad kartami, no potom mi nezostávalo nič iné, ako sa pustiť do seminárnej práce. Bola však osudová chyba vziať si notebook do postele a snažiť sa pracovať tam. Zaspal som skôr, než by som vôbec dopísal prvý odsek.