Clio

„Krásavica, počula si niečo z toho, čo som ti hovorila?" opýtala sa Tyra, prechádzajúc pomalým krokom od svojho stola k môjmu. Na jedno ucho som ju počúvala už niekoľko hodín. Ale polovica z toho, čo hovorila, mi unikalo. „Môžem s tebou v piatok večer počítať?"

„Ja neviem," odvetila som, stále pozerajúc do svojho notebooku. Bolo úžasné konečne pracovať na vlastnom článku. Pomaly som aj zabudla aký je to pocit. Najmä ak mi Ryland dal na spracovanie článok o najvzácnejších kryštáloch a ich najhodnotnejších účinkoch. Podkladmi na túto tému by som sa dokázala prehrýzať aj hodiny, dokonca dni. Bolo to skôr ako koníček, nie práca. Venovala som sa jednej z mojich obľúbených tém a sama pritom nadobúdala nové poznatky. „Ešte ti určite dám vedieť."

„Čo je s tebou? Celý deň si úplne mimo."

„Zle som spala, to je všetko. Navyše po toľkých dňoch je trocha nezvyk ísť do školy a potom ešte aj sem."

„Sila zvyku, to bude v pohode," uistila ma, objímajúc ma zozadu okolo krku. Ona bola zjavne najviac nadšená z toho, že som konečne späť. Sedela po mojej pravici, takže bola určite mimoriadne rada, že mala koho mučiť svojou utáranosťou. „Rylandovi si tu už veľmi chýbala. Neprišiel mi vo svojej koži, keď si tu nebola."

„Ale choď, dlhé roky tu šéfoval a o mne ani nechyroval."

„To je síce pravda, ale môžem ti odprisahať, že tvoj príchod zmenil veľa vecí. Pred tebou tu boli aj iní stážisti, ale nikto neobstál. Nevedeli ako na neho, nedokázali s ním komunikovať ako ty. A hlavne on sa nevedel na nikoho z nich spoľahnúť tak, ako na teba."

„Wau, to sa naozaj dobre počúva." Najmä teda po dni, ktorý som mala za sebou. V škole to nebola až taká pohroma, zažila som už aj horšie prednášky či semináre. Viac ma trápil včerajší večer a následný priebeh noci. Oľutovala som svoje chovanie, ale nie natoľko, aby som počas noci išla za Michaelom a prosila ho, aby sa vrátil ku mne. A dnes ráno som odišla tak potichu, ako sa len dalo. Všetko, len aby sme sa nemuseli rozprávať.

„Vážne sa nechceš o niečom porozprávať? Hrozne dlho sme sa nevideli a príde mi, že ťa niečo trápi."

„Vážne o tom teraz nechcem hovoriť, Tyra. Mám veľmi veľa práce. Potom musím bežať domov a učiť sa."

„Čoskoro máte skúšky, čo?"

„Hej a teraz sa mi ešte aj všetko nakopilo. Neviem, kde mi hlava stojí." Hlavne, ak som miesto učebným materiálom venovala pozornosť článkom a konšpiračným teóriám.

„Som tu, ak by si chcela pomoc. Aj naposledy som ťa pripravila na skúšku celkom šikovne."

„To áno, tak ľahko som áčko nedostala ešte snáď nikdy." Bolo to koncom minulého letného semestra. Nedokázala som do hlavy dostať všetko, čo sa týkalo žurnalistickej etikety. Náš profesor to skrátka poňal priveľmi obšírne a na skúške mal na nás privysoké nároky. Keby si ma Tyra nevezme pod ochranné krídla, profesor by ma dozaista vyšmaril.

„No vidíš, pokojne sa na mňa obráť aj teraz." S úsmevom, ktorý sa odrazil na displeji môjho notebooku, ma pohladila po ľavej ruke a vybrala sa späť k svojmu stolu. „A nezabudni mi dať vedieť ohľadne piatka. Veľmi by mi bodla babská jazda a ty na nej nesmieš chýbať. Pokojne priveď aj kamarátku, ak by si chcela."

„Určite sa ozvem."

„Nesklam ma!" pohrozila mi zdvihnutým pravým ukazovákom, ktorý ale nasledoval vzdušný bozk. S ním na perách zapadla späť na svoje miesto, nasadila si doslova gigantické slúchadlá, rovnako sýto ružové ako jej vlasy, a obrátila pozornosť na prácu.

Ja som sa snažila o to isté. Preklikávala som sa medzi jednotlivými zdrojmi a hľadala čo najrelevantnejšie fotografie jednotlivých kryštálov. Moja hlava však bola niekde úplne inde. Zožierali ma udalosti včerajšieho večera. Najmä ak mi napadlo, čo sa stalo naposledy, keď sme sa pohádali. Osud nás donútil k zmiereniu veľmi nešikovným a pre mňa bolestivým spôsobom.

Radšej som sa otriasla a mysliac na minulosť čo najmenej, sa venovala svojej práci až dokým nebola hotová. Článok sa mi páčil, nemala som s ním žiadne iné plány. Rovno som ho poslala Rylandovi, vstala od svojho stola a zamierila za ním do kancelárie. Dnes sme sa videli len krátko po mojom príchode, zadal mi úlohu a bolo. Beztak som tušila, že toho má pre mňa viac, akurát ma nechcel všetkým zavaliť naraz.

Redakcia sa za ten čas stihla skoro úplne vyprázdniť. Zostali tu len Tyra, Alvaro a Kim, no všetci boli priveľmi zabraní do svojich záležitostí, než aby riešili mňa a moje klopanie na šéfove pootvorené dvere.

„Pokojne poď," zakričal Ryland spoza nich. „Posaď sa, uvítam rozptýlenie." Ešte chvíľu hľadel do notebooku, ale potom sa pohodlne oprel na svojej stoličke a s úsmevom počkal, než som sa posadila naproti nemu. „Zajtra sa pozriem na tvoj článok."

„Zbúchala som ho pomerne rýchlo, bola to zaujímavá téma."

„Aj napriek tomu, že sa ti dnes nesústredí práve najľahšie, čo?"

„Je to až tak vidno?" S perami stisnutými do pevnej linky prikývol, uvoľňujúc si vlasy z drdolu.

„Stalo sa niečo doma?" Moje mlčanie bolo zjavne dostatočnou odpoveďou. Nemala som však silu mu to celé prerozprávať. Stačilo, že som sa tým celým trápila počas noci. Keď som zavrela oči, videla som akurát tak fotografiu dvoch bratov. Obaja sa na seba hrozne podobali, pričom Michael ako by im z oka vypadol. Obom. Bolo vážne náročné povedať na koho z nich sa ponášal viac. Z oboch mal v sebe niečo, to som si všimla skoro hneď. „Clio, pokojne mi to povedz. Veľmi rád ťa vypočujem."

„Ja viem, ale nemám pocit, žeby som o tom dokázala hovoriť. Utápam sa v tom celý deň."

„Práve preto myslím, žeby si sa mala niekomu zveriť. Lebo mám pocit, že s pánom doktorom to nepôjde. Hlavne ak on je strojcom tvojich problémov, však?"

Prehodila som si jednu nohu cez druhú, opierajúc si zlomenú ruku o stehno. Písať na notebooku sa mi s ňou darilo celkom slušne, hoci v škole som sa troška trápila. Podaktorí vyučujúci radi diktovali rýchlosťou blesku a problém stíhať mali aj ľudia s oboma zdravými rukami. Pred odchodom zo školy som si musela vziať tabletku, aby som tu vedela znova normálne fungovať. Už som však začínala mať dosť všetkého, chcela som ísť akurát tak domov a rovno do postele.

Vhupnúť do bežného života bolo po dvoch týždňoch veľmi stresujúce a unavujúce. Najmä ak som sa stále necítila vo svojej koži. Už za to však nemohla vyslovene zlomenina, skôr tak život všeobecne. Myslela som si, že po nájdení Kalifa sa zas vráti do starých koľají. On sa však začal stavať na hlavu ešte viac.

„No tak, čo sa stalo?" opýtal sa ešte raz, keďže ja som zostala mlčať. Odmietala som hovoriť, dokonca aj s ním.

„Dnes vážne nemám náladu na nejaké výlevy srdca, prepáč mi. Prišla som skôr kvôli tomu, či máš pre mňa ešte nejakú prácu."

„Chceš robiť ešte niečo?" Mykla som plecami, skláňajúc pohľad. Ani náhodou som nechcela už dnes viac pracovať. Na druhej strane mi však prišlo, že mu to dlžím. Poslednú dobu som sa flákala, musela som mu to vynahradiť. Nezamestnával ma len tak, ale kvôli mojej ochote pracovať a mojej snahe pomáhať mu vždy, keď to potrebuje. „Na prvý deň si toho mala dosť, choď domov. Určite sa máš ešte aj učiť."

„Musím toho veľa dobiehať."

„Tak vidíš, na dnes pokojne skonči a utekaj domov. Ak so mnou teda nechceš hovoriť."

„S tebou to nič nemá," uistila som ho, znova sa stavajúc na nohy. Tie ma však po celom dni sotva držali. Aj napriek tomu, že som jeho väčšinu presedela. „Sľubujem, že zajtra prídem v lepšej nálade."

„Nič podobné mi sľubovať nemusíš, beriem ťa v hocijakej nálade."

„Ďakujem." Nielen za jeho dnešný prístup, ale za úplne všetko. Nebyť jeho, môj život by vyzeral veľmi odlišne. A zjavne nie práve v najlepšom slova zmysle.

Potichu som vykĺzla z jeho kancelárie, pobalila si pri stole svoje veci a naobliekala sa na vonkajšie počasie. Zajtra nás čakal prvý decembrový deň. Konečne. Nemohla som sa ho dočkať, hlavne pre moju lásku k vianočným sviatkom. Milovala som tú hrejivú, radosťou naplnenú atmosféru. Všetku výzdobu ulíc, výkladov obchodov a domácností. U nás doma som už niekoľko rokov bola ja tou, ktorá mala zdobenie pod palcom. Dávala som si skutočne záležať na detailoch, ktoré by iným zjavne ani nenapadli. Tento rok som však bola trocha v strese. Vedela som, že sama to nedokážem a Michael nebude mať minimálne do soboty čas, aby sa venoval nejakej vianočnej výzdobe. Pochopiteľne.

Cesta domov bola rýchla. Ešte v metre som napísala Amber, ale rýchlej spätnej väzby som sa nedočkala. Zostávalo mi len dúfať, že dodrží svoje slová a pokúsime sa tento týždeň znova stretnúť a konečne dokončiť náš vyčerpávajúci rozhovor. Lebo hoci sa mi toho v živote znova dialo viac ako dosť, problémy s ňou ma veľmi intenzívne ťahali ku dnu.

Ešte hlbšie, ako na dne celého sveta, som sa cítila počas výstupu na piate poschodie. Dokonca niečo tak jednoduché bolo dnes priveľmi náročné. Opäť ma však k životu prebralo dievča, ktoré čakalo hore. Sedela na vrchnom schode, pod zadkom mala poskladaný akýsi sveter.

„Ahoj," pozdravila ma potichu, zasúvajúc si niekoľko pramienkov zvlnených vlasov za ucho.

„Ahoj, Marcia. Čo tu robíš?" Vyšliapala som až úplne k nej s úmyslom posadiť sa. Marcia však pohotovo vstala a lepšie rozprestrela svoj sveter, aby som nemusela sedieť na chladnom kameni. Lepšie si pritom pritiahla k telu svoj tmavomodrý kabát. „Stalo sa niečo?"

„Došli mi peniaze, musela som odísť."

„Ach, jasné." Nedala som jej toho priveľa. Nemala som peniaze na to, aby som niekomu cudziemu platila hotel. Najmä ak som vedela, že zjavne nikdy mi tú sumu nevráti. „Ak si prišla po ďalšie, ja ti ich už dať nemôžem."

„Skôr ti chcem ešte raz zo srdca poďakovať, že si mi bez váhania pomohla aspoň na tých pár dní. Vážne neviem, čo by som inak robila."

Zmohla som sa iba na vyčerpaný úsmev. Netušila som ako sa v jej spoločnosti cítiť, ako na ňu hľadieť. Už nebola tým nevinným dievčaťom, ktoré som minule našla plakať pred našimi dverami. O tento imidž prišla hneď, ako som vošla do tej prekliatej spálne a uvidela jej bývalého partnera ležať na zemi.

„Rozprávali ste sa včera s Michaelom?"

„O tebe nie."

„Volala som mu, bol na ceste domov z nemocnice." Zjavne by mi o tom povedal, keby sa všetko nezvrtne úplne iným smerom. Takto sme ale obaja strávili noc v inej miestnosti a zjavne sa obaja trápili až do svitania. „Volali mi kvôli výsledkom z pitvy. Nebolo to predávkovanie, ale prasknutá aneuryzma z mozgu."

„Čo potom mali znamenať tie prázdne injekčné striekačky naokolo neho?" opýtala som sa zmätene, konečne hľadiac do jej tváre. Prišla mi rovnako zúbožená ako minule, pod očami sa jej tiahli výrazné tmavé kruhy.

„Polícia našla v bite väčšie množstvo drog... rôznych, nielen jeden druh. Tie striekačky boli zjavne k nim. Vieš, aby ich pripravil pre kupujúcich a tak."

„Vedela si, že to robí," povedala som rozhodne, neuhýbajúc pohľadom. Chcela som vidieť aj tú najmenšiu emóciu, ktorá sa na jej tvári mihne. Niekedy totiž práve tie najmenšie gestá mali moc prezradiť najviac. „Mám pravdu, však? Vedela si, že nelegálne predáva drogy."

Zhlboka sa nadýchla, zvierajúc obe ruky v päsť. Prišlo mi, že odhadovala nakoľko mi môže v danej chvíli veriť. Nepoznala ma o nič viac, než som ja poznala ju. Možno tak z rozprávania môjho snúbenca, čo ale nebolo rovnaké.

„Prišla si sem za mnou, však? Nie za Michaelom a nie za účelom, aby si hovorila s nami oboma naraz. Mám pravdu?"

„Áno," odvetila konečne. „Vedela som, že ty ma pochopíš lepšie."

„A čo by som mala pochopiť, Marcia?" Váhavo, ale ľavačkou som sa načiahla za jej rukami. Uberalo sa to dobrým smerom. Bolo iba na mne, aby som ju veľmi opatrne uistila, že mi môže dôverovať. Ak prišla až sem, chcela a potrebovala sa konečne niekomu zdôveriť. Nech už urobila hocičo, dlhšie to v sebe dusiť nedokázala.

„Že Michael mal včera pravdu. Že som ho nechala zomrieť. Utiekla som, keď potreboval pomoc." Nereagovala som, iba nehybne čakala na pokračovanie. Od napätia som skoro až zadržiavala dych, len aby som ju náhodou nevyrušila. „Veľmi sme sa pohádali, keď som si prišla po svoje veci."

„To on ťa minule dostal do nemocnice, však?"

„Bolo to pod vplyvom... liekov, trávy, alkoholu..." Narovnala pred seba štíhle nohy, znova sklápajúc pohľad k svojim rukám. Moja dlaň na nich stále pokojne spočívala a uisťujúco ich držala. „Hádali sme sa, potom mi dal facku. A potom ďalšiu. Sama neviem ako sa mi podarilo nahádzať do batohu pár vecí a odvliecť sa až do nemocnice."

„Celý ten čas si s ním nekomunikovala?"

„Myslíš v nemocnici?" Prikývla som, snažiac sa vnímať všetko, čo mi hovorí. Nielen slová, ktoré vyslovila pred chvíľou. Predsa len som mala pravdu. Neverila som, že je iba obeťou. Celá záležitosť bola omnoho komplikovanejšia. „Nie, neozvala som sa mu. Zablokovala som si jeho číslo hneď, ako som sa prebrala po prvej operácii. V ten večer u mňa ako muž skončil. Žiadny Zack Spencer pre mňa viac neexistoval, nenávidela som ho najviac, ako len vieš niekoho nenávidieť."

Takže to bolo meno toho nešťastníka.

Zack Spencer.

Dnes už nebohý Zack Spencer.

„Vyzeral dosť zle, keď som prišla k nemu. Často mu nebolo dobre, mával silné migrény, psychické problémy a tak. Bolo toho veľa."

„Na čo sa liečil?"

„Depresie, ale terapie mu pomáhali zvládať aj agresivitu." Znelo to ako klasická kombinácia. Počula som o nej už mnohokrát, hoci zväčša len z filmov alebo kníh. Milý, na prvý pohľad správny mladý muž, ktorý ale skrýva temné tajomstvá. Ktorý nedokáže kontrolovať samého seba a ktorý ničí všetkých vo svojom okolí. „Alebo skôr... alebo skôr nepomáhali."

„Bol taký od samého začiatku?"

„Nie, to ani náhodou. Strávila som s ním najkrajšie leto môjho života. Po pekle, ktoré som zažila doma, som sa pri ňom cítila ako princezná. Budila som sa s úsmevom na perách, lebo som sa nemohla dočkať ďalšieho dňa s ním. Miloval ma, Clio. Viem, že ma miloval. Snáď ešte viac, než mi tvrdil." Pri posledných slovách sa jej zatriasol hlas. No držala sa, pomaly zhlboka dýchala a stále častejšie žmurkala, zjavne aby zahnala slzy. „Dúfala som, že všetko bude konečne v poriadku. Že budem už naveky šťastná."

„Ako ste sa vôbec spoznali?"

„Cez zoznamku. Napísala som... napísala som mu úplne náhodne, mala som v hľadáčiku iného chlapca." Zasmiala sa, privierajúc oči. Akoby sa chcela nechať na chvíľu unášať spomienkami na lepšie časy. „Uvedomila som si to, až keď mi odpísal. No prišlo mi hlúpe priznať to, tak som si povedala, že jeden večer písania si s ním ma nezabije. Z jedného večera sa stal jeden týždeň, potom mesiac... a tak ďalej. Cudzinec z druhého konca sveta sa stal mojim najlepším priateľom a následne jediným človekom, kvôli ktorému som sa dokázala tešiť na budúcnosť. Snívala som o skončení školy, o sťahovaní sa do Ameriky."

Ani som si sprvu nevšimla, že sa usmievam. Jej slová však v mojej hlave vytvorili krásnu predstavu, najmä ak som si ju spojila s fotografiami, ktoré som videla na stene v ich byte. Hádala som správne, svoje šťastie na nich nepredstierali. Boli to ozajstné zamilované úsmevy plné šťastia a lásky.

„Zaujali ma fotografie, ktoré viseli na stene v spálni. Boli ste na nich krásni."

„Trvala som na tom, aby sme si ich vyvesili. Veľmi sa mi páčili." Potiahla nosom, utierajúc si prvú slzu skôr, než by jej stiekla po líci. „Nikdy by mi nebolo napadlo, že sa zmení na také monštrum. Chladné, často až bezcitné. Zmohli ho drogy, zlé známosti, zhoršujúce sa zdravie..." Slabučko mykla plecami. To jej však už po tvári stekali slzy – jedna za druhou, druhá za treťou a tak ďalej. „Ja som... ja som mu nedokázala pomôcť, Clio. Tak hrozne som ho nenávidela, že... že to skrátka nešlo. Tešilo ma, že konečne... trpí ako som trpela ja. Takže keď v bolestiach spadol na zem, kričala som ďalej." Veľmi sa snažila kontrolovať svoj hlas, hovoriť čo najviac zrozumiteľne. Hrdlo však mala úplne zovreté, plač ju zmáhal každou sekundou viac. „Vrieskala som z plných pľúc. A potom... ja som... proste som do neho kopla a utiekla. Vedela som... ja... Clio, vedela som, že ak odídem, tak..."

„Vedela si, že ak odídeš, tak zomrie," dokončila som za ňu. Bol to v tej chvíli veľký risk, ale prehodila som si ruku cez jej ramená a privinula si ju k sebe. Boli prípady, kedy fyzický kontakt dokázal upokojiť a pomôcť viac, než hocijaké slová. „Konala si zaslepená nenávisťou, mala si zlomené srdce."

„Milovala som ho," zašepkala, opierajúc si hlavu o moju. Mňa samotnú upokojilo, že sa odo mňa neodtiahla preč, skôr práve naopak. „Ja som nechcela, aby... aby..."

„Neplač, prosím ťa, hlavne neplač. Už to nezmeníš." Pohladila som ju po hlave, uhládzajúc jej vetrom rozfúkané vlasy. Celá sa triasla, snáď ešte viac ako minule. „Vyriešime to, sľubujem."

Niekoľkokrát sa pokúsila niečo povedať, no potom to vzdala. Úplne sa poddala slzám, pravou rukou sa pritom pevne držiac goliera môjho kabáta. Akoby sa bála, že keď sa ma pustí, znova sa jej zrúti celý svet. Ja som však nikam neodchádzala. Potrebovala ma a ja som v tej chvíli zjavne rovnako potrebovala ju. Po celom dni som konečne cítila, že niečo robím dobre. Že som tam, kde mám byť a kde viem zasiahnuť tak, ako je to potrebné.

„Poď dnu, bola by som rada, keby tu dnes v noci zostaneš. Včera som varila a ešte nám toho dosť zostalo aj na dnes, môžeme si dať spolu večeru, kým nepríde Michael."

„Vyhodí ma," šepla sotva počuteľne, zato však s obrovským strachom v hlase. „Ak sa mu priznám... ak... ak..."

„Dnes ťa nikto vyhadzovať nebude. Zajtra ráno sa všetci traja porozprávame o všetkom, čo si mi tu teraz povedala. A potom uvidíme, čo ďalej. Dobre? Môže byť?" Veľmi som sa na ňu chcela úprimne usmiať. Sama som však prehrala boj so slzami, ktoré mi zaliali oči.

Moje najhoršie predpoklady o nej sa potvrdili.

Bola istým spôsobom priamo zapletená do smrti svojho bývalého partnera.

V tej chvíli som ju však nedokázala vidieť ako kriminálničku. Asi preto, že ňou nebola. Spolu so mnou na schodoch sedelo len životom pritvrdo skúšané mladé dievča, ktoré sa zas a znova nechalo zahnať do kúta. A v tej chvíli som bola ja jediná... možno na celom svete... kto jej mohol pomôcť znova vstať na nohy a nájsť cestu z temnoty.