Michael

„Čo to máš?" opýtal sa Alec, sadajúc si na stoličku vedľa mňa. Už klasicky som sa utiahol na naše nenápadné miesto, aby som si aspoň na chvíľu vydýchol. Celý víkend bol ako prekliaty, najrôznejšie prípady sa kopili v omnoho väčšom množstve, než inokedy. „Uhlie?"

„Nie, čierny turmalín. Sľúbil som Clio, že si ho vezmem."

„A načo ti akože je?" Šikovne sa zmocnil podlhovastého kamienku v mojej ruke, nastavujúc ho proti svetlu. „Máš ho po niekom hodiť, ak ti bude veľmi žrať nervy?"

Unavene som sa pousmial. „Na tento účel by som u nás doma našiel aj niečo vhodnejšie."

„Ale vážne, načo ti ho dala?"

„Proti stresu a na odvracanie negatívnej energie," odrecitoval som presne to, čo mi pred odchodom povedala. Vážne som nemal chuť sa s ňou doťahovať, že je to viac ako zbytočné. Sprvu som ho chcel dokonca nechať vo vrecku kabáta. Keď som si však spomenul s akou láskou mi ho Clio dávala, zľutoval som sa nad ním a šupol si ho do vrecka nohavíc.

„A ty tomu akože veríš?"

„Ja nie, ale Clio áno. Takže asi toľko k tomu." Vzal som si ho späť a s maličkým úsmevom ho naposledy obrátil medzi prstami.

V noci som nespal zle, ale rozhodne som si ani neoddýchol. Pôvodne som mal praxovať len do stredy. Ale pre moje tri dni voľna kvôli Clio, som si to musel teraz všetko nadrobiť. Už len zo samotnej predstavy mi bolo zle. Každodenné chodenie sem, vracanie sa domov až večer a podobne. Navyše štvrtok a piatok si svojich osem hodín odkrútim až po riadnom vyučovaní v škole. Ak sa teda toho vôbec dožijem.

„Čo ťa žerie? Mračíš sa odkedy sme začali."

„Predstava nasledujúceho týždňa."

Nenávidel som, keď ma povinnosti takto zavalili. Viedlo to vždy len k jednému – nekontrolovateľnej úzkosti, ktorá robila všetko ešte horšie. Myšlienky mi behali medzi všetkým, čo ma čakalo, čo som musel pomimo toho stihnúť a hlavne pomedzi všetko, čo sa môže pokaziť. Ak som zapadol do podobnej slučky, bolo to peklo. Aj napriek mojej snahe udržať si chladnú hlavu. Vždy som sa pokúšal rozdeliť si obrovskú guču povinností na menšie úlohy a ísť na ne pekne postupne. Nenechať sa vlastnou hlavou vystresovať skôr, ako to niečo príde a proste všetko riešiť za pochodu, nie niekoľko dní predtým a s očakávaním iba tých najhorších výsledkov.

„Ak ťa to poteší, tak si tiež musím nadrobiť včerajšok, čiže vo štvrtok ti budem ešte robiť spoločnosť."

„Prečo si inak nedošiel?" Napísal mi len toľko, aby som ho nečakal. Doktorka Hanlová o tom údajne vedela a dohodol sa s ňou, že príde ešte vo štvrtok. „Nehovor mi, že si zas vyspával opicu alebo niečo horšie."

„Nie, fuj!" Tvár zvraštil do znechutenej grimasy. Posledné skúsenosti s cudzincami z baru mu zjavne, konečne, vtĺkli aspoň trocha rozumu. Viditeľne to bral ako zdvihnutý výstražný prst. Hlavne ak sa mu, podľa výsledkov z piatka, podarilo vyviaznuť úplne bez následkov. „Bol som s Avou."

Prekvapene som nadvihol obočie. „Akože s našou Avou?"

„Hej, s našou Avou. Volala mi ráno celá uplakaná. Zomrel jej starý otec a akosi tú správu neuniesla. Poprosila ma, či by som mohol prísť za ňou na internát a byť s ňou, nechcela celý deň tráviť osamote. Spolubývajúca jej údajne odišla niekam na romantický víkend s priateľkou... alebo snúbenicou, neviem už."

„Prečo volala tebe?"

„Nemám ani poňatia, ale som rád, že som tam bol. Bola v naozaj zlom stave." A bolo sa čomu diviť? Ak mala len z polovice taký vzťah so svojim starým otcom ako ja s tým mojim, jej reakcia na tragické správy bola úplne pochopiteľná. „Od nej som šiel rovno sem."

„Ty si u nej na intráku aj spal?" Mykol plecami, prehrabávajúc si oboma rukami vlasy. Dnes mu stáli snáď ešte horšie, než zvyčajne. „Uniká mi niečo?"

„Nič spolu nemáme, buď pokojný. Zavolala mi, tak som prišiel, nehľadaj za tým nič viac."

„Ona medzi vami možno niečo vidí, ak si bol jej prvou možnosťou."

„To neviem. Možno volala priateľkám a keď tie nemohli, prišiel som na rad ja." Sám tým slovám neveril. Ale dobre, bolo ako bolo. Mňa to skutočne zaujímať nemuselo, natoľko nudný môj vlastný život nebol. „A teraz keď sme prebrali môj život, môžeš mi povedať, čo mal znamenať ten štvrtok."

„Myslíš Marciu?" Prikývol a vytiahol z vrecka nohavíc obľúbenú čokoládovú tyčinku. Prisahal by som, že vždy pri sebe niečo nosil. Keby mu náhodne prehľadám vrecká, prázdne by neboli. „Vzala nás do bytu jej bývalého priateľa. Ležal mŕtvy na zemi."

Alec na mňa vyvalil oči, div mu nezabehlo. Keby som však na jeho mieste, reagujem rovnako. Príbehy ako tento sa denne určite nerozprávali.

„A ona vedela, že je mŕtvy?"

„Minimálne to predpokladala." Alebo si možno aj bola istá, ťažko povedať. Predsa len hovorila, že do neho dokonca kopla a on nijako nereagoval. „Zavolali sme políciu, prišiel obhliadajúci lekár a nás vzali na výsluch. S Clio sme im dokopy nepovedali asi nič užitočné."

„Bola tam aj Clio?"

Prikývol som, berúc do pravej ruky prívesky na mojom krku. Minule som jej ich už chcel vrátiť, ale presviedčala ma, že ich stále potrebujem omnoho viac ako ona. Keď som sa však opýtal na dôvod, nedokázala mi odpovedať. „Najprv som šiel sám, pre istotu. No keď bolo jasné, že byt je prázdny, zavolal som ju dnu. Chcel som, aby sa tam rozhliadla aj ona." V konečnom dôsledku nám to ale bolo nanič. Údajne sa jej na nič podobné nepýtali.

„A už viete niečo? Zabila ho Marcia?"

„Nie, nepovedal by som. Váľali sa naokolo neho prázdne injekčné striekačky, vyzerá to na predávkovanie."

„Na niečom fičal?"

„Údajne áno."

„Nebol by som to do nej povedal. Nepoznal som ju síce osobne, ale tvoje rozprávanie mi úplne stačilo." Zdá sa, že zdanie zas a znova klamalo. Ako už mnohokrát. Neraz sme narazili na pacienta, ktorí sprvu pôsobil neškodne a ticho, pričom o pár minút bolo všetko inak. „A čo bude teraz?"

„Čakáme na výsledky pitvy. Clio jej požičala peniaze na hotel, lebo nemala kam ísť a rovnako nemala ani hotovosť."

„Nechcem byť negatívny, ale tie peniaze asi už neuvidí." S tým určite počítala aj ona. Bol by som Marcii ubytovanie zaplatil aj ja sám, no Clio to vybavila a poslala ju preč tak rýchlo, že som nestihol ani reagovať.

Na čo som ale reagovať musel okamžite, bol príchod rovno troch sanitiek naraz. Ďalšia hromadná nehoda, pričom niekoľkí zranení boli ešte na ceste. S Alecom sme pracovali bok po boku, pomáhali si a jednotlivé úkony vykonávali úplne automaticky, bez nejakého zdĺhavého rozmýšľania. Aj počas práce ale bolo vidno, že nie som vo svojej koži. Za bežných okolností som sa snažil s pacientmi hovoriť, upokojiť ich a rozptýliť, no dnes to nešlo. Opýtal som sa ich základné otázky a potom zaryto mlčal.

Snáď nikdy som ešte tak rád neodchádzal. Vždy som sa tešil domov, najmä kvôli Clio, ale dnes o to viac. S Alecom sme sa na stanici rozišli opačnými smermi, keďže nešiel domov, ale údajne znova za Avou na internát. Vo vlaku som sa teda zašil do úplného rohu, oprel si hlavu o okno a čakal na svoju stanicu. Sotva som však vystúpil, zazvonil mi mobil.

Volala Marcia.

„Prosím?" opýtal som sa neisto, mieriac ku schodom aj s niekoľkými ďalšími cestujúcimi. Nebolo ich veľa, hoci bolo sotva pol deviatej. „Deje sa niečo?"

„Ahoj, Michael. Neruším ťa?"

„Som na ceste domov, pokojne hovor."

„Ja len, že... volali mi... volali mi z polície." Hlas sa jej triasol rovnako ako minule, keď bola u nás a snažila sa mi vysvetliť, čo sa stalo. „Nepredávkoval sa."

„Aha..." bolo jediné, čo zo mňa vyšlo. Pomaly som zamieril smerom domov, nechávajúc si odstup od ostatných ľudí. Nemuseli načúvať o čom sa rozprávam. „A vedia teda, čo sa mu stalo?"

„Prasknutá aneuryzma z mozgu. Stalo sa mu to už niekoľkokrát aj v minulosti, asi dvakrát, neviem... neviem presne."

„Zákerný zabijak." Mnoho ľudí ani netušilo, že niečo podobné v sebe mali. Pritom niektoré štatistiky hovorili, že v nejakej forme ju má snáď každý dvadsiaty človek – v hlave, v brušnej dutine, priamo na aorte a podobne. Cievna stena sa na konkrétnom mieste vyduje a práve jej oslabenie môže viesť k prasknutiu. Otec im zvykol hovoriť aj tichí zabijaci, neraz operoval pacienta, ktorému podobná šarapata praskla práve v mozgu. „Predpokladám, že drogy tomu dopomohli."

„Asi áno, lekár údajne tvrdil to isté."

„Bolo mu ešte niečo? Nejaké pridružené diagnózy alebo nedávne zdravotné problémy?"

„Mával hrozné migrény. Bral na ne silné lieky, ale niekedy nepomáhali ani tie. To ho vedelo veľmi naštartovať. Akoby mu úplne preplo, prestal vnímať realitu a bol schopný rozmlátiť naokolo seba úplne všetko."

„Neliečil sa aj na nejaké psychické ochorenia?"

Marcia sa na chvíľu odmlčala. Jasne som počul ako poťahuje nosom – zjavne znova plakala. Nech ho nenávidela akokoľvek veľmi, žialila za ním. Alebo možno skôr za mužom, ktorého sme vedľa nej videli na fotografiách v byte. „Depresie. A chodil na terapie, aby lepšie zvládal svoje výbuchy hnevu."

„A čo tie drogy?"

„Ja... neviem, hej? Niečo bral, skúšal hore-dole. Mal známych, ktorí mu nosili stále niečo nové na skúšku." Neprišlo mi, že si bola svojimi slovami priveľmi istá. No záležalo už teraz na tom? Pitva dokázala, že nešlo o vraždu ani samovraždu.

Aj napriek tomu som však mal na ňu otázku, ktorá mi nedala pokoj. „Marcia..." začal som, zhlboka sa nadychujúc chladnej noci. Až ma z mrazivého vzduchu pálilo v hrdle a pľúcach. „Hovorila si, že pri tvojom odchode už ležal na zemi. Utiekla si miesto toho, aby si mu pomohla?"

Možno som ju iba zbytočne obviňoval. A možno urobila niečo, čo si bude do konca života vyčítať. Čo si začala vyčítať už vo chvíli, keď za sebou zabuchla dvere a vydala sa na cestu k nám. Možno práve to ju natoľko rozrušilo a preto natoľko plakala, keď u nás zvonila.

„Mne to môžeš povedať," dodal som, keď z jej strany neprišla žiadna reakcia.

Ticho však bolo zjavne dostatočnou odpoveďou.

Trvalo napokon tak dlho, až Marcia položila. Okamžite mi napadlo zavolať jej späť. Mobil som však napokon vrátil do vrecka kabáta, strčil si do nich aj ruky a so sklonenou hlavou sa čo najrýchlejšie pobral domov. Toto nebola téma na telefonát. Bude lepšie, ak sa niektoré predpoludnie stretneme, najlepšie hneď zajtra.

Náš krátky rozhovor mi privodil akurát tak bolesť hlavy. Akoby som toho nemal už beztak dosť. Snažil som sa trocha upokojiť skôr, než by som odomkol dvere od nášho bytu, ale všetka snaha bola márna. Clio sa okamžite žiarivo usmiala, keď ma uvidela medzi dverami. Jej úsmev ale trval iba do momentu, kedy si všimla ako sa tvárim.

„To aby som ti na zajtra našla niečo účinnejšie, než len čierny turmalín."

„Daj pokoj aj so svojimi hlúpymi kameňmi," sykol som odporne a skopol si z nôh topánky. Tašku som šmaril smerom ku stolu a kabát len-len, že trafil na vešiak. Bez jediného pohľadu jej smerom som zašiel do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere. Ale tak intenzívne, až sa celé zatriasli.

S rukami zapretými do krajov umývadla som sklonil hlavu a pustil vodu. Poriadne studenú, ktorú som si potom našpliechal do tváre, aby ma trocha prebrala. V konečnom dôsledku ma však iba viac rozbolela hlava, takže som zamieril rovno späť do kuchyne po tabletku.

Clio stále sedela pri stole aj s otvoreným notebookom a bez slova ma sledovala. S unaveným povzdychol som podišiel k nej a sklonil sa pre pusu. Ona však odvrátila hlavu. „Prepáč, nemyslel som to tak. Cítim sa úplne otrasne."

„To vidím," odvrkla, znova smerujúc svoju pozornosť na notebook. „Zohrej si večeru, ak si hladný. Varila som."

„Clio..."

„Čo? Ak som hnusná ja na teba, to je už problém?"

„Nechcel som, prepáč mi."

Radšej som ustúpil a skutočne si šiel zohriať večeru. Nemal som sprvu ani poňatia, čo by to mohlo byť, až kým som po ochutnaní nepocítil kombináciu čili a sladkých zemiakov. Trocha nezvyčajné, ale vynikajúce. Po dnešku asi to pravé, čo som potreboval. Clio ma sprvu mlčky pozorovala, ale napokon ma vzala za ľavú ruku. Usmial som sa, ponúkajúc jej za lyžičku zo svojho taniera. Na moje prekvapenie ju prijala bez vykrúcania a grimás.

„Čo si dnes celý deň robila?" opýtal som sa napokon.

„Bola som nakúpiť, troška som sa učila a potom sa pustila do varenia. Už dopredu som vedela, že mi to zaberie veľa času."

„Ale výsledok je bravúrny, rozhodne ho radím do top desiatky."

„A do tej prvej či druhej polovice?"

„Hmmm..." na chvíľu som predstieral hlboké zamyslenie, „rozhodne do prvej polovice." S úsmevom som sa k nej naklonil a konečne ju s jej povolením pobozkal. Nevyriešilo to ani jeden z mojich problémov, no aspoň na pár stotín sekúnd mi bolo lepšie. „Ďakujem, presne niečo podobné som potreboval."

„Rado sa stalo." Šikovne spredo mňa vzala prázdny tanier a umyla ho. Ľavou rukou, ale celkom šikovne. Tešilo ma, že hoci pomaly, no začína si znova zvykať na bežné úkony a stále viac toho dokáže urobiť bez mojej pomoci. „Máš silu ešte na trocha vážnejšiu debatu?"

„O čo ide?"

„Od toho incidentu s cigaretami sa stále niečo dialo, nemala som sa im kedy podrobnejšie venovať. Až dnes... nedokázala som sa sústrediť na učenie, tak som robila aspoň niečo prospešné."

„Dúfam, že si ich znova nefajčila."

Okamžite pokývala hlavou, vrátila sa ku stolu a otočila ku mne notebook. Predtým som si myslel, že má na ňom otvorené veci do školy. Viac som sa však už ani mýliť nemohol. Čakalo na mňa rovno niekoľko otvorených kariet v internetovom prehliadači.

„Podľa tej Tiberiovej prezývky na cigaretách som sa dopátrala k jednému talianskemu článku. Dala som ho preložiť a zistila, že bol napísaný k nedávnemu výročiu skončenia prvej svetovej vojny. Nižšie bola táto fotografia." Preskočila obrovské kusy textu, klikajúc na čiernobielu fotografiu, aby sa zväčšila. „Tiberius a jeho brat."

Spolu s fotografiu sa zväčšil aj popis pod ňou. Tie slová som si mohol prečítať aj na vlastné oči: Tiberius Algarotti (tiež známy ako Stregone Veneziane) a jeho brat, vojenský doktor Ambrose Algarotti. Vojenská nemocnica Vicenza, Taliansko 1918.

„Vicenza..." zašepkal som a okamžite vstal. Z batohu som vylovil natoľko opatrovaný zápisník, otvárajúc ho na konkrétnej strane. Po minulom rozhovore som k nej založil útržok papiera, aby som dané miesto nestratil. „Po tomto mi už nikto nepovie, že ide o náhody a tápame v tme. Toto je zápisník jedného z nich, Clio. Som si viac ako istý."

„Myslím, že obaja veľmi dobre vieme ktorého z nich. Sám si povedal, že ide o zápisy priamo z nemocnice. Tiberius bol obyčajný vojak, nie doktor."

„Myslíš, že Ambrose... že to on? Že on je môj predok a nie Tiberius?"

„Pozri," preklikla na druhú kartu, otvárajúc ďalší článok. Znova vojnový, tento krát ale venovaný čisto spomínanej nemocnici vo Vicenze. „Nie je tu toho veľa, ale zjavne som našla posledný kúsok našej skladačky. Píše sa tu, že doma v Benátkach bol Ambrose mimoriadne úspešný a uznávaný lekár. Na front odišiel v roku 1915, takmer okamžite po jeho otvorení. Pracoval tu v nemocnici, ale chodil pomáhať aj do niekoľkých poľných nemocníc, ak nemali dostatok personálu. Doma v Benátkach na neho pritom čakala manželka, ktorá ešte pred koncom vojny porodila syna."

„Nebolo tam meno?"

„Nie, ani dátum či mesiac narodenia bábätka. Iba to, že nejaké existovalo."

Všetko do seba v tom momente dokonale zapadlo. Teda... skoro všetko. „Ak bol natoľko pracovne vyťažený na fronte a jeho manželka bola doma, kedy splodili potomka?"

„Aj obyčajní vojaci dostávali občas priepustky, aby zašli domov. Hlavne ak bolo pokojnejšie obdobie. Niekto jeho postavenia sa zjavne ešte ľahšie dokázal na pár dní vypýtať domov."

„Čo ak nie?"

„Michael, videl si tie fotky. Podobáš sa na nich na oboch, neexistuje, aby ste neboli rodina. A mám vážne pocit, že sme práve zistili ako je to možné. Ambrose je otec tvojho starkého – vojnový hrdina, uznávaný lekár. Zomrel na španielsku chrípku, zjavne pri vykonávaní svojej práce. Aha..." preklikla na ďalšiu kartu. Tento raz to bol článok o celosvetovej epidémii influenzy, ako zvykli španielsku chrípku niekedy nazývať. „Iba v Taliansku sa odhaduje, že zomrelo okolo šesťstotisíc ľudí. Civilistov aj lekárov, zdravotných sestier a ošetrovateľov, ktorí sa starali o chorých. Vrátane ich otca Luciana."

„To vieš odkiaľ?" opýtal som sa zarazene. Zrazu mi prišlo, že toho vedela až priveľa. A nielen kvôli tomu, že si dnes niečo načítala. Vedela to zjavne dlhodobo, inak by nerobila podobné vyhlásenia.

„Keď som pár týždňov dozadu hľadala vaše priezvisko, Ambrose, Luciano a Leandro boli významné mená, ktoré sa s ním spájali a o ktorých som sa niečo dočítala. Navyše jeho meno viselo na dverách ordinácie vášho domu v Benátkach."

„Čo?"

„Ten dom, kam ma vzal Tiberius v mojom sne. Nepovedal mi, že Luciano je jeho otec, ale teraz to dáva dokonalý zmysel. Ak sa jeho brat volá Ambrose a v dome, kde vyrastal bola ordinácia, musela patriť ich otcovi – ďalšiemu lekárovi."

„Clio, to nemôžeš vedieť."

„Ale áno, môžem." Pokýval som hlavou. Na toto konkrétne tvrdenie nemala žiadny dôkaz, ona sama si akurát pospájala isté fakty. Tie ale nemuseli byť správne. „Všetko to do seba konečne zapadá, Michael. Ambrose je ten, koho celý ten čas hľadáme. Nie Tiberius."

„Vráť to späť na ich fotku," poprosil som ju, tentoraz jej venujúc väčšiu pozornosť. Boli si naozaj veľmi podobní, to nešlo poprieť. Stále som však videl omnoho väčšiu podobu práve s Tiberiom. „Ja neviem, Clio."

„Vidíš predsa ako veľmi sa na seba podobali. Keď sa za následné generácie ešte premiešali gény..."

„Hovorila si, že Tiberius má sivé oči ako ja, však?"

„Áno, ale možno ich mal sivé aj Ambrose."

„Sivé oči sú údajne tie najmenej časté, spolu so zelenými. Aká je šanca, že by sa v jednej rodine našlo toľko sivookých ľudí? Pozri sa na môjho otca, jeho oči sú modré. Sivé oči mal starý otec a ten ich s veľkou pravdepodobnosťou mal po svojom otcovi."

„Ale ak..."

„Farba očí dieťaťa závisí aj od spárovania génov, ktoré zdedí od svojich rodičov. Nehovorím, že sa nemôže stať výnimka, ale ak sa pozrieš na oči rodičov, dokážeš pomerne úspešne predpovedať akej farby budú oči dieťaťa."

„Protirečíš ale sám sebe. Ak má tvoj otec modré oči a tvoja mama hnedé, prečo sú tie tvoje sivé? Prečo práve sivé, Michael, ak je to taká nezvyčajná farba?"

„Otec má modré oči, lebo také ich údajne mala aj stará mama. Jej gény boli silnejšie, než tie od starého otca."

„No áno, ale čo ty?" Nešťastne som vzdychol a zašiel si oboma rukami do vlasov. Nebolo múdre sa v tejto téme ďalej motať. Priveľmi som sa ešte v tomto smere nevyznal, nebrali sme genetiku až do takejto hĺbky. Načreli sme len do jej začiatkov, zvyšok nás ešte len čakal.

„Clio... kým nevieš akej farby mal Ambrose oči, je zbytočné s istotou tvrdiť, že práve on je môj prastarý otec."

„Dobre, pozrime sa na to takto... Ambrose nemal sivé oči, ale niektorý z jeho rodičoch ich, s veľkou pravdepodobnosťou, mal. A následne ich mal aj jeho syn, čiže tvoj starý otec. Jeho syn – tvoj otec – ich nemal a ty ich opäť máš. Dokonalý kolobeh."

„Genetika nie je žiadna lotéria, dokonca v niektorých prípadoch ani dokonalá, stále sa opakujúca slučka." Už-už otvárala ústa, aby niečo namietla, ale keď videla ako zmorene sa tvárim, nepovedala ani slovo. „Komplikuješ to a hľadáš spojenia tam, kde nie sú."

„Michael, jasne sa tam píše, že mal syna. Syna, chápeš to? Mal chlapca, ktorým mohol byť tvoj starý otec."

„Nemáš dôkaz, že počas vojny prišiel domov a spal so svojou manželkou, aby splodili potomka. Bola vojna, ľudia si nemohli len tak hore-dole chodiť po výletoch."

„Hovoríš o tom akoby si to zažil na vlastnej koži," zašomrala otrávene a ľavou rukou si podoprela hlavu. „Vôbec ťa neteší, že som na niečo prišla? Že sme sa, konečne, niekam posunuli?"

„Mňa teší skôr to, že zajtra ideš konečne do školy a nebudeš mať čas na podobné hlúposti."

Tie slová som oľutoval skôr, než som ich dopovedal. Clio sa z tváre okamžite vytratili všetky emócie. Skrátka zaklapla notebook, schytila ho spolu s Kalifom a zamierila do spálne. Dverami za sebou nebuchla len preto, aby sa o chvíľu vrátila a hodila jeden veľký a jeden malý vankúš na sedačku.

„Zakry sa čím chceš, diek máme tonu," sykla a venujúc mi ešte jeden vražedný pohľad odpochodovala späť. Tentoraz dvere zabuchla tak silno, až sa zatriasli sklá v oknách.

Mal som chuť pozbierať sa a vypadnúť z bytu úplne, no keby to urobím, zavaril by som si ešte viac. Bolo múdrejšie zostať a popasovať sa s nocou na sedačke, ktorá mi však uškodila ešte viac. Niekoľko hodín som sa akurát tak prehadzoval zo strany na stranu a kým som konečne zaspal, do očí mi akurát padli slnečné lúče. V tej dobe však už bola spálňa prázdna. Kalif sa vyvaľoval na podlahe, kam dopadalo najviac slnka a Clio už bola zjavne na ceste do školy.

Miesto raňajok som akurát tak hodil do seba šálku silnej kávy a ďalšiu tabletku na bolesť hlavy. Tá sa márne snažila zabudnúť na náš včerajší rozhovor. Celú noc sa v nej premietalo niekoľko verzií toho, čo sme preberali. Mohla mať pravdu ona, ale mohol som ju mať aj ja. Áno, našla nové dôkazy, ale nie dostačujúce. Minimálne mne teda stačiť nemohli.