Michael

Mlčky som ležal vedľa Clio, počúvajúc pritom ako hustý dážď klope na parapet. Izba bola ponorená do tmy, rušili ju iba tenké pásy svetla z pouličných lámp, ktoré dnu presvitali cez rozostrené žalúzie. Najprv sa iba zamračilo a začalo hlasno hrmieť. Postupne ale prišiel hustý lejak, ktorý sa mal, podľa predpovede, zdržať do zajtrajšieho večera.

„Spíš?" opýtala sa Clio potichu, načahujúc ku mne ruku. Prsty si ponorila do mojich strapatých vlasov, tisnúc stále čierne pery na moje líce. „Mikey?"

„Nie, nespím."

„Si v poriadku?"

„Jasné." Všetko bolo dokonalé, viac ako dokonalé. Podobné privítanie doma som skutočne nečakal. Bolo krásne ju vidieť znova tak nahodenú, hlavne v tom čiernom saténovom župane, ktorý som jej daroval. Mala ho veľmi rada, ale nosila ho veľmi ojedinele. Výlučne len pre moje oči, ako mi raz sama povedala. „Len premýšľam."

„Nad čím?" Keď som neodpovedal, prevalila sa z chrbta na bok, posúvajúc sa bližšie ku mne. Nežne ma pobozkala za ucho, znova si vnárajúc prsty do mojich vlasov. Rada sa s nimi hrávala, hlavne keď sme ležali v posteli. „Vážne si v poriadku? Prídeš mi priveľmi zamĺknutý."

„Stále spracovávam to, čo sa stalo. Bolo to..." Nemal som správne slová. Na posledné hodiny by sa hodili všetky superlatívy, ktoré len existovali. Nad vyjadreniami plnými radosti a slasti sa však vznášalo niečo temné. Priam desivé. „Ako ti napadlo vziať si z tých cigariet? Nevieme, čo v nich je, Clio."

„Stačilo mi to, čo sľubovali. Úľava pre telo aj dušu."

„Na podobné slová lákajú aj predajcovia drog." Potichu sa zasmiala, dvíhajúc do výšky ruku v sadre. „Myslím to vážne, láska. Bolo to veľmi nezodpovedné." Neviezla sa v tom sama, tiež som si párkrát potiahol, keď mi ju podstrčila. No keby po nich nesiahne ako prvá, nikdy by mi nenapadlo ich vyskúšať. To predsa nebol účel, za ktorým sme ich kupovali.

„Michael, konečne ma nič nebolelo. Ruku som dokázala používať ako pred zranením. Veď vidíš, že som sa bez problému namaľovala. Teraz by som to už určite nedokázala."

„Omnoho ľahšie si si ale takto mohla ublížiť. Ak nevnímaš bolesť, skrátka sa pozabudneš. Stačí potom jediný zlý pohyb a môžeš napáchať ďalšiu zbytočnú škodu." Opatrne som ju vzal za zlomenú ruku, preplietol si s ňou prsty a pritiahol si ich k perám. „Teraz ťa nebolí?"

„Bolí. Zatiaľ nie tak hrozne, ale obávam sa, že to čoskoro príde."

„Cigarety si mala pred tabletkou?"

„Skôr miesto nej. Jednu som mala predtým, než som volala mame. Skončili sme, išla som vyvesiť vypraté oblečenie a buchla som si ruku do sušiaka. Ani sama neviem ako. Tak som si išla ľahnúť, myslela som si, že keď si ju vyložím, bude to lepšie. No bolesť neutíchala a oči mi padli na cigarety."

Opatrne som sa ponad Clio načiahol k nočnému stolíku na jej strane, berúc z neho hnedú škatuľku. Zapol som lampičku na svojej strane, znova si prezerajúc už dobre známe balenie. Včera som ju chvíľu skúmal, ale potom Alec poslal naše fotka zo zásnub a cigarety išli bokom. Preložil som jej iba pár slová, ale zjavne bohato stačili.

„Sľúb mi, že to bolo po prvé aj naposledy, čo si ich užila."

„Vieš mi zohnať lieky, ktoré zaberú rovnako dobre?"

„Láska, ja nie som farmaceut ani díler. Ak potrebuješ silnejšie lieky, musíš ísť za svojim chirurgom a dať mu pádne dôvody, aby ti vyhovel."

Neveriacky sa krátko zasmiala. „Pádne dôvody? Michael, už dva týždne mám denne bolesti a tabletky na ne pomaly jem ako cukríky. Aký pádnejší dôvod potrebujem? Navyše ak si zabudol, včera som mu to hovorila. Silnejšie lieky mi zamietol, údajne sa to už bude iba zlepšovať."

„V tom prípade ti zostáva mu len dôverovať."

„To nie je také jednoduché," zamrmlala otrávene a šikovne cigarety uchmatla. Škatuľku určite poznala lepšie ako ja, ale stále si ju obzerala akoby ju videla po prvé. „Čo znamenajú tie slová? STREGONE VENEZIANE?"

Pousmial som sa nad jej rozkošnou výslovnosťou. „Benátsky bosorák... vo voľnom preklade, samozrejme."

„Bosorák?"

„Áno, teoreticky. Slovo stregone môže predstavovať človeka, ktorý... teoreticky šarlatána. Človeka liečiaceho pochybnými technikami, dokonca mágiou. Teoreticky by to mohol byť aj Benátsky šarlatán." Doslovný preklad som nemal odkiaľ vedieť. Riadil som sa iba tým, čo som poznal ja sám.

„Bosorák znie lepšie,"

„Súhlasím."

„Videl si logo? Musel ten svoj cylinder veľmi milovať, ak ho má ešte aj tu."

„Ukáž." Vzal som si krabičku späť, hľadiac na maličké logo. Práve okolo neho boli slová na ktoré sa predtým pýtala. „Ako si môžeš byť istá, že je to on? Veď ten obrázok je úplne krpatý." Možno to bolo len zlým osvetlením, no mne sa ani náhodou nezdalo, žeby to mal byť Tiberius. Išlo o kopu drobných červených bodiek, ktoré mali vytvárať nejaký obraz. Na to však, aby ho bolo možné rozoznať, bol skrátka primalý. Hlavne na tlačiarenské možnosti minulého storočia.

„Videla som ho dosť krát na to, aby som si bola istá."

„Aj vtedy mal na hlave svoj cylinder?" podpichol som ju. Veril som, že sa jej s ním mohlo snívať, hlavne ak nad ním neustále premýšľala. No stále mi prišla celá záležitosť vrcholne bizarná. O to viac, že som ju sám neuzavrel a zatiahol do nej aj rodičov. Inokedy by som mávol nad podobnými nezmyslami rukou. Mal som v živote aj omnoho dôležitejšie veci. No pomaly naozaj prestávalo ísť iba o hlúpy žart. Nemohla byť náhoda, že jej tie cigarety ukazoval iba pár dní predtým, než sme ich našli na trhu. Na náhody som veril, ale nie na takto veľké. „Na čo si ešte z toho sna spomínaš? V spojitosti s tými cigaretami?"

„Dal ich jednému mužovi, ktorý dovtedy bezducho sedel na lavičke. Triasol sa, ale keď mu Tiberius podal jednu zapálenú a on si z nej potiahol, stačilo niekoľko sekúnd a nič mu nebolo. Usmieval sa, bol ako úplne vymenený."

„A čo si cítila ty, keď si skúsila prvú?" vyzvedal som, prehrabol si vlasy a posadil sa.

„Neskutočnú voľnosť a ľahkosť, absolútne nič ma neťažilo – fyzicky ani psychicky. Bola som šťastná, usmievala som sa. Vychutnávala som si, že bolesť skrátka zmizla, mohla som pohnúť rukou bez utrpenia."

„Ešte niečo?" Čo som cítil ja, keď sa cigareta dostala ku mne? Niečo veľmi podobné, čo práve opísala ona. Cítil som ako mi z pliec spadla obrovská ťarcha. Zabudol som na rušný deň v škole, voľne som sa nadýchol a s prekvapivo čistou hlavou videl jedine ju. Bolo to akoby... akoby som mal klapky na očiach. Videl som jedine rovno pred seba, nikam do boku, na žiadny iný podnet.

„Hovorila som ti, že v tom poslednom sne sme boli na akejsi lodi, tá sa ku koncu začala potápať... po nejakom výbuchu." Prikývol som, nechávajúc ju pokračovať. „Náš byt sa chvíľami menil na tú loď. Podlahy boli zatopené a voda stále stúpala. Najprv mi bola len po členky, potom po kolená a kým som sa v kúpeľni líčila, bola mi skoro po pás. Cítila som jej neskutočný chlad, vietor naokolo seba a miesto stropu som chvíľami videla zamračené nebo, presne ako v tom sne."

„Ja som si nič z toho nevšimol, žiadnu vodu."

„Stál si v nej, keď si ma hodil na posteľ," oponovala mi a tiaž sa pomaly posadila. K telu si pritiahla teplú prikrývku, keďže ani jeden z nás sa ešte nebol obliecť. „Takto spätne ma to desí, Michael."

„Nečudujem sa." Naklonil som sa k nej, bozkávajúc ju na odhalené ľavé plece. „Drž sa od nich ďalej, prosím. Užili sme si, nehovorím, že nie. Bolo to krásne, asi obaja sme to už potrebovali, ale nestojí to za to."

„Nikdy predtým som to ešte nechcela viac, ako dnes. Ako keď sme už boli tu v spálni a ja som na tebe sedela. Proste... neviem, neviem ti to opísať."

Nemusela mi to opisovať. Vo mne sa zmietali úplne rovnaké pocity. Doteraz som cítil zvyšky toho, čo sa ma zmocnilo hneď po prvých bozkoch. Ten neskutočný hlad po jej tele... po nej celej. Hocijaké myslenie išlo bokom, nechával som sa viesť len najprimitívnejším, najprirodzenejším inštinktom. Videl som pred sebou svoju nádhernú snúbenicu a myslieť som dokázal iba na to, že si ju musím získať. Že si ju musím podmaniť, uloviť ju ako najcennejšiu korisť.

„Ale páčilo sa mi to," dodala ešte, za bradu mi otočila hlavu a pobozkal ma. „Hlavne s tebou."

„No, ak máš ešte chuť a energiu na krátke pokračovanie..."

Pokývala hlavou bez toho, aby nad mojou ponukou vôbec pouvažovala. No darovala mi ešte jeden láskyplný a vášnivý bozk, než povedala: „Dala by som si radšej nejakú dobrú večeru. Som hladná."

„Krajšie slová si dnes ani vysloviť nemohla." Radostne som sa usmial, zalovil po nejakom oblečení a odpochodoval do kuchyne pripraviť večeru skôr, akoby si to ešte rozmyslela.

Byt ešte stále zaváňal sladkastou arómou cigariet.

⫷⫸

„Tie kresby sú vážne skvelé, mal talent," povedal Alec, listujú v zápisníku môjho starého otca. Vedel koľko pre mňa znamenal a ako veľmi mi stále chýbal. Zjavne preto strany pretáčal čo najopatrnejšie. „Akoto, že si o nich doposiaľ nevedel?"

„Netuším, tiež ma to veľmi prekvapuje." O svojom detstve a dospievaní v Benátkach mi hovorili pomerne často, rovnako ako o období vojny a jeho pôsobení v bostonskej nemocnici. O to viac ma udivovalo, že som tento zápisník nikdy predtým nevidel. Najmä, ak mi niekoľko veľmi podobných dovolil listovať hocikedy, keď som chcel. Boli zväčša plné jeho poznámok z praxe, kresby v nich boli skutočne ojedinelé. A vôbec nie takto prepracované, skôr iba rýchle náčrty. „Pozri na túto." Vzal som mu zápisník a nalistoval jednu z posledných strán. Po prvé som až k nim neprišiel, ale dnes ráno v metre som sa zameral práve na ne. Teda... konkrétne na jednu dvojstranu. „Vždy hovoril iba o starej mame, nikdy o žiadnej Evelyn."

„Dopekla, tá je nádherná."

„Však? Nechce sa mi veriť, že bola skutočná." Na ľavej strane bol veľmi precízne kreslený portrét ženy, ktorá akoby vystúpila z toho najkrajšieho sna. Črty jej tváre boli natoľko jemné a zvodné zároveň. Mala krásne veľké oči lemované dlhými mihalnicami, priam dokonalý nos a plné pery, ktoré jej ženy dozaista závideli. Vlasy jej v jemných vlnách splývali okolo tváre až na útle ramená, kde sa kreslené linky strácali.

„Tie detaily proste... wow."

„Pozri hlavne sem, na všetky tie slnečnice." Na pravej strane rovnakej dvojstrany bola Evelyn po druhé a naposledy. Teraz v trocha odvážnejšej podobe. Sedela na akomsi pni, otočená chrbtom k starému otcovi počas toho, ako ju kreslil. Zachytil ju ale z profilu, ktorý ešte podčiarkoval jej krásu. Oblečené nemala na kresbe nič, telo jej zakrývala akási jemná látka – možno veľký šatka – ktorá však zvýrazňovala niektoré detaily jej tela. Hlavne o niečo širšie boky, ale zato chudučký driek. Pred ňou bolo nekonečné pole slnečníc, zachytené naozaj neskutočne detailne a precízne. Akoby sa v prvom rade sústreďoval na ne, nie na nádhernú ženu, ktorá mu tak ochotne pózovala.

Jej meno som našiel v rohu pod obrázkom. Volala sa Evelyn McKayová. Škoda, že chýbal dátum vzniku kresby, možno by som si ho bol schopný spojiť s niektorými jeho historkami a zistiť, kedy a kde ju mohol spoznať.

„Musel byť do nej naozaj šialene zamilovaný, ak ju takto kreslil. Vidno, že ju chcel zachytiť čo najpresnejšie v každom ohľade."

„Písal som otcovi, či o nej niečo nevie, ale ani on to meno nikdy nepočul. Z nejakého dôvodu ju tajil zjavne pred celým svetom."

„Čo ak sa to medzi nimi skončilo naozaj škaredo? Možno to bol veľmi škaredý rozchod, ktorý ho nikdy tak úplne neprebolel. Alebo možno zomrela za nejakých tragických okolností. Také veci s človekom často zostanú až do smrti."

Posledné slová povedal skoro nečujne. Po našej prvej nočnej službe na praxi sme čakali na metro, keď sa z ničoho nič rozhovoril o svojej prvej priateľke. Obaja mali šestnásť rokov, ale Alec sa do nej šialene zamiloval. Dali sa dokopy na oslave jej narodenín v septembri a boli spolu do apríla nasledujúceho roku. Koncom mesiaca si jeho priateľka siahla na život – rodičia ju po práci našli doma s podrezanými žilami. Dodnes sa s tým nezmieril. Údajne vedel, že sa dievča veľmi trápilo, najmä kvôli problémom v rodine, ale nikdy by nebol povedal, že urobí niečo podobné. Preto si ani po toľkých rokoch nedokázal odpustiť, že neurobil viac a nezachránil ju.

„V pohode?" opýtal som sa po chvíľke ticha, nervózne berúc do rúk pero položené pred sebou. Už klasicky sme si sadli skôr stranou od zvyšku triedy. Veľké prednáškové miestnosti som mal rád hlavne preto, že sme sa nemuseli všetci na seba tlačiť. „Alec..."

„Hej, jasné." Otriasol sa, posúvajúc mi zápisník späť. „Ja len... neviem... odkedy sa stala tamtá vec s Linou, Carterom a ich úžasnými drogami... veľmi veľa na ňu odvtedy myslím. Ani sám neviem prečo, veď to už bolo dávno."

„Hovorí sa, že na prvú lásku sa nikdy nezabúda. Nech už dopadla akokoľvek."

„Stále to veľmi bolí, Mike. Horšie je, že s tým všetkým, čo sa mi v živote deje, začínam akosi zabúdať na detaily. Na všetky tie drobné momenty s ňou, ktoré som v tej dobe bral ako úplnú samozrejmosť."

„Myslím, že to je normálne. Nemôžeme si predsa pamätať úplne všetko, čo kedy urobíme a povieme." Aj ja som zabúdal. Už ani zďaleka som si nepamätal na všetko, čo sme so starým otcom spolu zažili. No s tým sa bolo treba skrátka zmieriť. „No ber to tak, že aj keď zabudneš na detaily, ju samotnú si budeš pamätať navždy. A hlavne na to, ako si sa pri nej cítil."

„Najšťastnejšie v celom svojom živote." Netušil som ako mohla jeho priateľka vyzerať, neukázal mi žiadnu jej fotku. Teraz však zahrabol do batoha a vytiahol peňaženku, kde mal okrem peňazí, kariet a rôznych hlúpostí aj zloženú fotografiu. Bolo na nej vidno, že bola rozložená a opäť prehnutá napoly mnohokrát. „Milovala sa korčuľovať, tak som ju brával na klzisko každý deň po škole."

Z fotografie sa na mňa usmievali dve veselé tváre – o niekoľko rokov mladší Alec a jeho priateľka v žiarivo žltom kabáte. Klzisko naokolo nich bolo plné ľudí, ale všetci boli iba rozmazanými šmuhami. Fotograf sa sústredil iba na nich dvoch v objatí. Na vysokého chlapca s hnedo-ryšavými vlasmi a jeho plavovlasú lásku so žiarivo modrými očami. Pri pohľade na jej úsmev by som nikdy nehádal, že si doma prechádzala peklom tak veľkým, až ju donútilo vziať si život.

Fotografia bola zjavne darčekom od nej pre neho. Na druhej strane bolo blednúcim červeným rúžom napísané: od Bridget pre Aleca. Pod ich mená nakreslila srdiečko a do rohu fotky pritisla narúžované pery.

„Bola vážne veľmi pekná," prehovoril som napokon. „Hodili ste sa k sebe." 

„Naši kamaráti radi žartovali, že budeme mať spolu určite krásne deti."

Nemal som ani poňatia, čo odpovedať. S perami stisnutými do pevnej linky som teda prikývol a fotku mu vrátil. Alec si ju na chvíľu tiež pozrel, palcom pohladil tvár svojej priateľky a následne fotografiu odložil, akoby mi ju nikdy ani neukázal. Práve včas, keď do triedy vošla Ava, ktorá zamierila rovno k nám.

„Chlapci moji, máte tu voľné?"

„Pre teba vždy, krásavica," odvetil Alec znova svojim typickým štýlom a žmurkol na ňu. Ava by nikdy neuhádla o čom sme sa rozprávali iba niekoľko sekúnd dozadu. „Začínal som si myslieť, že sa už ani neukážeš."

„Meškal mi autobus, bola som úž úplne na nervy. Radšej som vystúpila skôr a doslova dobehla. Hádam, že keby to neurobím, ešte stále stojíme v zápche." Otrávene pretočila očami, kým si z veľkej kabelky vyberala notebook a stoh papierov.

„Nie nadarmo ti hovorím, aby si konečne začala jazdiť metrom, dostaneš sa všade rýchlejšie."

„Ja ti verím, Michael, ale neverím metru ako takému. Som dievča z vidieka, veľké mesto mi je stále cudzie a hlavne ak hovoríme o vlaku, ktorý jazdí pod zemou."

„Traktor by bol lepší?" rypol do nej Alec.

„Vieš, že áno? Po našej farme som na ňom jazdila sama už ako trinásťročná. Mali sme jeden veľký a jeden menší. Ten otec nechával stále doma, aby som za ním nemusela na pole chodiť pešo, to by trvalo aj dobrú hodinu tam a hodinu späť." Neprišlo mi, že žartovala. Vedel som, že na medicínu do New Yorku prišla z malej dedinky v Texase, no priveľa detailov nám o svojom živote nikdy nepovedala. No možno to bolo len preto, že my sme sa jej nikdy nepýtali. „Ak chcete, môžete ma prísť cez leto navštíviť domov, páčilo by sa vám tam."

„Jasné, prečo nie?" mykol Alec plecami.

„Dovolíš nám povoziť sa aj na traktore?" opýtal som sa s úsmevom, zatiaľ čo sa dvere od učebne znova otvorili a dnu vošiel profesor. „Nikdy som to ešte neskúšal a znie to ako zábava."

„Nielen povoziť, dáme si rovno preteky," odvetila Ava s plnou vážnosťou, stiahla si zo zápästia jednu z gumičiek a zviazala si vlasy do vrkoča. „Neskočíme po škole niekam? Do baru alebo tak?"

„Rád by som, ale dnes piť nemôžem. Zajtra idem na kontrolu k internistovi aj na kardio, čiže to by nedopadlo asi dobre."

„Kvôli tej afére z minula? Doktorka Hanlová mi rozprávala, že si sa tam zložil ako vrece zemiakov."

„Tak trocha, no. Nabalil som si v bare nepodarených drogových dílerov zamaskovaných za tých najlepších milencov," odvetil Alec nezaujato, vyhýbajúc sa však očnému kontaktu. Radšej si začal niečo čarbať do otvoreného zošita. „Takže ak do baru pôjdeš, neber odtiaľ domov nikoho. Dobre ti radím."

„Nemala som to v pláne, neboj sa," uistila ho, otáčajúc sa na mňa. „Mike? Dáš mi košom?"

„Čo ja viem? Asi by som mal ísť domov, snúbenica má..."

„Zlomenú ruku, viem. Dopočula som sa o všetkom." Vždy ma udivovala jej informovanosť. Mohla chýbať pokojne aj týždeň, no behom minút vedela všetky najnovšie klebety a dokonca niečo navyše. „Dobre, tak sa vás opýtam niekedy inokedy." Bez slova navyše upriamila svoju pozornosť ku katedre, kde už profesor zapínal prezentáciu.

Ešte pred začiatkom hodiny som skontroloval mobil, odložil starkého zápisník a pokúsil sa sústrediť jedine na to, čo sa dialo na prednáške. Myšlienky mi ale zabiehali všade. Späť do včerajška, k Alecovej priateľke a od nej k tajomnej Evelyn. Poriadne som ani nepočúval, iba úplne automaticky opisoval poznámky a vyznačoval si dôležité pasáže. To však len do chvíle, než sa mi rozvibroval mobil.

Láska, ja viem, že máš vyučovanie, ale potrebujem, aby si okamžite prišiel domov. Je tu Marcia, neviem čo s ňou mám robiť. Hrozne plače a stále opakuje, že potrebuje teba.

Frustrovane som si zašiel pravou rukou do vlasov. Ľavým lakťom som drgol do Aleca a posunul mu mobil, aby si správu prečítal. Už som si však balil veci a bral kabát z opierky stoličky.

„Marcia? Akože tá Marcia z nemocnice?"

„Hej, neviem, čo sa mohlo stať. Dal som jej na seba číslo aj našu adresu, ak by sa niečo dialo, ale pri našej rozlúčke som nemal pocit, že ju ešte niekedy uvidím." Cenila si, čo som pre ňu urobil, to dala najavo dostatočne. No najavo dala aj to, že nemá v úmysle ma viac kontaktovať. Ak by sa nestalo niečo vážne, dozaista by tak neurobila. „Potom ti to vysvetlím, musím bežať."

„Jasné, choď. Pošlem ti potom poznámky."

„Vďaka, drž sa zajtra u lekárov."

Bez čakania na odpoveď som vstal, vzal si batoh a zamieril ku dverám učebne. Niektorí spolužiaci zodvihli hlavy od písania poznámok, no niektorých ani náhodou nezaujímalo, čo robím a kam idem. Na moju smolu však profesor medzi nich nepatril.

„Kamže, Algarotti? Sotva sme začali." Na svojej stoličke sa natočil ku mne, skladajúc si okuliare z nosa.

„Mrzí ma to, pán profesor, musím ísť. Doma sa vyskytol nečakaný problém."

„Nevedia to vyriešiť bez tvojej prítomnosti?"

„Nie, pán profesor. Nebojte sa, učivo si poctivo doberiem."

Pousmial sa, znova si nasádzajúc okuliare. „Doberieš, som si viac ako istý. Budeš ho potrebovať pri písaní seminárnej práce. Minimálne dvadsať strán do konca budúceho týždňa." Otvoril som ústa pripravený namietať, ale pod jeho skalopevným pohľadom by som si skôr ešte prihoršil. Preto som akurát tak prikývol. „Choď."

„Ďakujem, dovidenia." Bez obzerania sa na zvyšok triedy som rozrazil dvere, hrnúc sa ku schodom. Stať sa mohlo skutočne hocičo, bolo lepšie nad miliónmi možností nepremýšľať a skrátka sa dostať domov čo najrýchlejšie.