Michael

Po úplne dokonalej večeri sme si všetci išli ľahnúť viac ako spokojní. Dokonca aj Clio, čo bolo pre mňa najdôležitejšie. Chvíľu sme sa ešte rozprávali so zhasnutými svetlami, rozoberali reakcie mojich rodičov a následne obaja zaspali bez väčšieho problému. Párkrát som sa počas noci zobudil, zjavne už zo zvyku, no zakaždým bolo všetko v poriadku. Clio pokojne spala a tak som sa do ríše snov mohol vrátiť aj ja sám.

Ráno pred pol ôsmou ma zobudil nečakaný telefonát. Rozospatými očami som poriadne nevidel ani na displej a identitu volajúceho. Na druhej strane ma ale beztak čakal neznámy hlas postaršej panej. Volala mi priamo z New Yorku, podľa jej slov z okolia Central Parku. Reagovala na náš inzerát, kam sme priložili iba moje telefónne číslo, keďže Clio v tej dobe ešte nemala druhý mobil ani nové číslo. Tvrdila mi, že našla čierneho kocúrika, ktorý sa podobal nášmu opisu a aj kocúrovi na fotografiách – tých sme mali pomerne veľa, podarilo sa mi ich vytiahnuť z mobilu Clio do môjho notebooku, čo bol asi posledný počin, ktorý jej mobil zvládol. Pani mi však nedokázala zaručiť, že ide o nášho Kalifa. Keď ho oslovila menom, najprv nereagoval vôbec a aj potom len veľmi sporne.

Aj preto som sa čo najrýchlejšie poobliekal a bežal na prvý vlak. Bez toho, aby som zobudil Clio a niečo jej povedal. Otca, ktorý bol ako jediný už hore, som poprosil, aby ma kryl nejakým výmyslom. Nechcel som, aby si robila zbytočné nádeje a potom bola znova sklamaná. Ani ja sám som sa neupínal na možnosť, že je to naozaj náš Kalif. Na cestu som si radšej vzal jednu z otcových kníh na čítanie, len aby som zbytočne nepremýšľal.

Kým som však prišiel na dohodnuté miesto, nervy som mal napnuté na prasknutie. Medzitým som už musel klamať Clio so slovami, že som sa ráno vybral na cintorín a cestou stretol starých kamarátov zo strednej, tak som s nimi šiel do mesta. Otec podľa jeho slov s ničím lepším neprišiel, ale zdalo sa, že Clio nám uverila.

„Pani Abottová?" oslovil som staršiu ženu, ktorá postávala na schodoch pred jednou z bytoviek. Podľa adresy sme sa mali stretnúť práve tu. „Zdravím, volal som Vám pár minút dozadu, som Michael Algarotti."

„Áno, dobrý deň." Vrelo sa usmiala a zišla po schodoch. Zdvorilo som k nej vystrel ruku a jemne ňou potriasol. Podľa hlasu som si myslel, že bude strašia. Takto na pohľad ale vyzerala iba o pár rokov staršia ako moja mama. „Vy hľadáte svojho čierneho kocúrika, však? Malého Kalifa."

„Áno, snúbenici sa nešťastne stratil ešte minulú stredu. V piatok sme zavesili na sociálne siete inzerát aj s fotkami, dúfajúc, že sa nám niekto ozve." Sprvu som vsádzal hlavne na útulky. Ale urobili sme dobre, že sme siete rozhodili aj inými smermi. „Ani neviete, ako ma váš telefonát potešil." Aj keď stále nebolo jasné, že našla práve Kalifa. Určite nebol jediným čiernym kocúrom, ktorý sa túlal ulicami. „Kde ste ho našli? A ako ste vôbec našli náš inzerát?"

„Kocúrik sa motal okolo smetiakov, keď som bola včera vyniesť smeti ešte predtým, ako prišli moje deti na sviatočnú večeru. Bol viditeľne hladný, tak som ho vzala hore. Syn si spomenul, že v niektorej skupine cez víkend videl, že sa hľadá malý čierny kocúr." Mali sme veľké šťastie, že sa nám podarilo inzerát zdieľať rovno do niekoľkých mestských skupín, kde ľudia z New Yorku hľadali svojich stratených miláčikov. Tam sa k týmto príspevkom dostalo veľké množstvo ľudí, čo bol kľúč k úspechu. „Tak mi inzerát vyhľadal a ja som vám dnes zavolala, aby ste sa prišli pozrieť."

„Ani neviete ako si to cením."

„Tak prosím, prezrite si tohto krásavca."

Než som sa nazdal, spod veľkého svetra vytiahla driemajúceho čierneho kocúra. Srsť mal tmavú ako uhlie, miestami strapatú. Keď som pristúpil ešte o krok bližšie a opatrne po poškrabkal medzi ušami, lenivo pootvoril žlto-čierne oči. Chvíľu na mňa hľadel, než pani Abottovej doslova vyskočil z náruče priamo do tej mojej.

„Ahoj, Kalif," pozdravil som ho a láskyplne si ho privinul k sebe. Urobil presne to, čo som čakal. Prednými labkami za mi zaprel do hrude a natiahol ku mne krk, tisnúc si hlavu pod moju bradu. Spokojne pritom priadol. „Si to ty, však?" opýtal som sa ho, skláňajúc hlavu a bozkávajúc ho medzi uši. Mal rád, ak mu to robila Clio. Odo mňa mu to až tak nevyhovovalo. Vždy sa po mne zahnal pravou labkou, ale nie pazúrmi. Presne tak reagoval aj teraz. Ani neviem kedy a jeho labka prešla cez moje líce, aby ma tak od seba odohnal. „Bože, ty si nám urobil riadne vrásky, krpec. Dúfam, že si zažil dostatok dobrodružstva na celý zvyšok života, lebo toľkoto voľnosti sa ti už nedostane."

„Predpokladám, že je to on."

„Áno, bez pochýb," odvetil som s úsmevom od ucha k uchu. „Nevite si ani predstaviť čo to pre nás znamená. Veľmi sme sa o neho báli." Na prvý pohľad ale pôsobil v poriadku. No beztak som sa s ním chcel zastaviť u veterinára skôr, než sa vrátime do Bostonu. Len tak pre istotu a vlastný pokoj. „Moment, niečo pre vás mám." Kalifa som na chvíľku položil na chodník k svojim nohám a vylovil svoju peňaženku.

„Och, to nie. Žiadnu odmenu nechcem, úplne mi stačí pohľad na váš šťastný výraz, Michael."

„V inzeráte sme predsa sľúbili aj finančnú odmenu." Tá vždy zvyšovala šance, že sa zvieratko nájde. Ak boli v hre peniaze, ľudia mali väčšiu motiváciu pomáhať jeden druhému. Trocha smutné, ale pravdivé.

„Ja viem, ale peniaze skutočne nepotrebujem. Mám sa viac ako dobre. A dnes o to lepšie, lebo som vám mohla pomôcť."

„Ďakujem, ďakujem z celého srdca za seba ale aj za moju snúbenicu." Ešte raz som sa jej pokúsil dať nami sľúbené peniaze, ale opätovne odmietla.

„Je naozaj veľmi milý a dobre vychovaný. Dávajte si na neho už lepší pozor."

„Určite budeme, nemajte strach. Aj toto bola obrovská a hlavne nešťastná zhoda náhod." Do žiadnych ďalších detailov som zachádzať nechcel. Iba som si odložil peňaženku a znova si vzal Kalifa do náruče. To sa mu veľmi páčilo, takmer hneď sa ku mne pritúlil a spokojne privrel oči. Po tomto už rozhodne nemalo cenu pochybovať, žeby to nebol on.

„Tak teda všetko dobré, Michael. Majte ešte pekný deň."

„Podobne, pani Abottová. Poďakujte za mňa, prosím, aj vášmu synovi." Uisťujúco prikývla a usmiala sa. Naposledy pohladila Kalifa po hlave, než sa otočila na päte a vrátila hore do svojho bytu.

Na neprimerane tichej ulici som zrazu zostal postávať sám, jedine s našim kocúrom v náruči. Cítil som však zrazu až priveľký pokoj. Zo srdca mi spadol obrovský kameň, pre mňa samotného, ale hlavne pre Clio. Už som sa nemohol dočkať, kedy jej ho odovzdám a naša malá rodinka bude znova pokope.

„No poď, zájdeme k veterinárovi, skočíme domov a potom ideme späť do Bostonu. Clio sa ťa už nevie dočkať." Ešte raz som ho opatrne pobozkal medzi uši a následne si na internete vyhľadal ktorá veterinárna klinika bola dnes otvorená. Deň po Vďakyvzdaní totiž nie všetko fungovalo ako v bežné piatky.

Veterinár, ktorého sme s Kalifom navštevovali bežne, nepracoval. Našťastie sa mi však podarilo dovolať sa k inému, ktorý nás vzal skoro okamžite. Dlho sme sa u neho držať ani nemuseli, všetko bolo v poriadku, presne ako sa zdalo aj mne. Kalif síce trocha za uplynulé dni schudol, ale to bol všetko. Pár dupľami jeho obľúbených jedál sa to určite napraví.

Doma sme sa zastavili tak na hodinku, kým sa Kalif dosýta najedol a napil. Ja som zatiaľ napísal otcovi a skontroloval situáciu. V skratke som odpísal aj Clio, uistil ju, že všetko je v poriadku a na večer som späť. Potom som ale mobil opäť odložil, pobalil Kalifa do jeho prepravky, ustlala mu tam dvomi dekami a vydali sme sa na cestu na vlak.

Skôr ale, než by som zišiel dole do metra, mi niečo padlo do oka v jednom z výkladov obchodov. Na moje šťastie išlo o jediný otvorený obchod na celej ulici. Clio ho mala veľmi rada, jeho výklad bol plný jej milovaných kamienkov, niekoľkých kníh a rastliniek. Občas sa jej podarilo ma do podobnej predajne zatiahnuť, ale často sa to nestávalo. Preto som sa aj cítil trocha nesvoj, keď som otváral dvere.

„Dobrý deň," pozdravil som tmavovlasú predavačku s nosom v knihe.

„Dobrý deň, pomôžem?" Veselo sa na mňa usmiala, okamžite pokladajúc knihu. Pohodila pritom tmavými kučerami a ladným krokom vyplávala spoza pultu. „Čo vás sem privádza, mladý muž?"

„Ten neopracovaný bledoružový kameň vo výklade. Čože to je?"

„Myslíte tento?" Šikovne ho odtiaľ vybrala a podala mi ho, nech si ho lepšie pozriem. Padol mi tak akurát do dlane. Pod jasom stropných svetiel sa krásne leskol. „Je to ružový ametyst."

„Netušil som, že existujú aj iné ako fialové," priznal som, úplne ohúrene si kamienok prezerajúc. Vyzeral akoby ho len pred chvíľou niekde vykopali zo zeme, akurát už bol čistejší. No stále s pomerne ostro pôsobiacimi hranami. Aj napriek obrovskej zbierke som si bol viac ako istý, že takýto ešte Clio nemá. „Zoberiem ho." Nemusel som ani zisťovať, na čo by údajne mal byť dobrý. Clio preň určite nájde efektívne využitie.

„Zapáčil sa vám na prvý pohľad?"

„Nie je pre mňa, ale áno. Hneď mi padol do oka."

„Takže to bude darček?" Prikývol som, vracajúc jej ametyst, aby ho mohla zabaliť. „Hádam, že pre veľmi špeciálnu a milovanú osobu."

„Áno, pre moju snúbenicu. Miluje všetky možné krištále a minerály, no som si viac ako istý, že tento ešte vo svojej obrovskej zbierke nemá." Za jej úsmev a úprimnú radosť mi to stálo. Pár dolárov hore-dole.

Predavačka vylovila spod pultu malú kartónovú škatuľku, vystlala ju sivým krepovým papierom a na jej dno hodila steblá umelej sušenej slamy. Na vrch následne opatrne uložila ametyst. „Ak jej ho dáte z lásky, bude určite unesená. Aj keby ich už mala za celú hrsť." Z mištičky vedľa kasy naslepo vylovila dva ďalšie menšie kamienky a bez slova ich vložila dnu. „Modro-zelený je chryzokol a ten biely je selenit. Berte to ako malý sviatočný darček. Ak sa im snúbenica venuje, určite bude poznať ich účinky."

„Určite áno, ďakujem vám veľmi pekne." Zaplatil som, vzal Kalifa a konečne sa vydal na metro a potom na vlakovú stanicu.

Čakala nás dlhá, vyše štvorhodinová cesta nazad do Bostonu. Do vlaku som sa usadil pomerne vyčerpaný, ale o to spokojnejší. Mal som to, pre čo som prišiel. Kalif spal zabalený vo svojej deke, zatiaľ čo ja som v ruke obracal mobil. Už som sa nemohol dočkať ako Clio zareaguje. Na neho, ale aj na krásny darček bezpečne uložený v mojom batohu.

Než som taxikárovi vkladal do dlane požadovanú sumu, hodinky ukazovali skoro deväť večer. Zabil som v podstate celý deň. Aj preto mi natoľko odľahlo, keď mi konečne mama otvárala dvere.

„Ahoj," pozdravil som ju a pobozkal na líce. „Tak ako to dnes išlo tu? Ja som mal pomerne rušný, ale veľmi plodný deň." Prepravku som položil vedľa skrinky a opatrne z nej vybral Kalifa aj s jeho dekou. Nespokojne zamňaukal, ale stíchol hneď, ako som ho na chvíľu podal mame.

„No ahoj, chlpáčik. Kto by bol povedal, že nám budeš natoľko chýbať." Pohladila ho po chrbte, čo ho donútilo spokojne sa vystrieť. „Kde ste ešte toľko boli?"

„U veterinára, skočili sme domov a ešte som sa nenápadne zastavil po niečo malé pre Clio. Ako jej bolo dnes?"

„Povedala by som, že minimálne tak dobre, ako včera počas večere. Boli sme sa prejsť a kým som tu mala na pár hodín kamarátky, ona s tvojim otcom hrali šachy. Podľa jej výrazu tváre hádam, že znova zakaždým prehrala."

Spokojne som sa pousmial. „Dobre, ak už sa pokúša otca zdolať v šachoch, tak ide všetko dobrým smerom."

„Sám najlepšie vieš aká je silná, Michael. Potrebovala pár dní, zmieriť sa s tým, čo sa stalo a tak. Uvidíš, že keď sa vrátite domov, už pôjde všetko omnoho lepšie."

„Ja viem, verím v to. Nečudujem sa, že bola taká bez nálady a všetko. Bolesť a únava vždy robia svoje." Ani náhodou som sa na ňu nehneval. Nemal som na to právo a žiadny pádny dôvod. Bola to krátkodobá záležitosť a už zjavne znova svitalo na lepšie dni. „Je v izbe?"

„Áno, najedla sa s nami a potom si šla už ľahnúť, zjavne toho bolo na ňu tak akurát."

„Koľko toho zjedla?"

„Nie veľa, ale aspoň niečo. Aj na obed zjedla aspoň za menší tanier polievky."

„Chvalabohu," napäto som vydýchol.

Mama určite videla napätie a únavu v mojej tvári. S láskyplným bozkom na čelo mi vrátila Kalifa a potom ma nežne postrčila smerom ku dverám mojej starej detskej izby. Cestou som pozdravil otca, ktorý v pracovni ešte stále sedel nad rukopisom svojej knihy, v krátkosti mu zhrnul celý svoj deň, a potom už konečne zamieril za Clio.

Za dverami som čakal tmu, ale opak bol pravdou. Clio si svietila lampičkou na nočnom stolíku, zatiaľ čo sa ľavou rukou snažila niečo písať do svojej Knihy tieňov... alebo ako to vlastne volala. Celá izba pritom voňala po šalvii, zatiaľ čo na stolíku jej horela jedna čierna sviečka. „Ahoj," pozdravil som ju hneď vo dverách. „Ako už asi vidíš, nebol som dnes so žiadnymi svojimi starými kamarátmi zo strednej."

„Nie..." šepla, okamžite púšťajúc z ruky ceruzku a odkladajúc hrubý zápisník bokom. Jednou rukou som si zložil z pleca batoh, sadajúc si k nej na posteľ. „Ty si ho našiel..." Ospalý kocúrik sa k nej privinul hneď, ako si ho vzala k sebe. To úplne stačilo na to, aby sa jej slzami naplnili oči.

„Teoreticky nie ja. Včera večer ho našla jedna pani, jej syn videl pár dní dozadu náš inzerát. Ráno mi volala, tak som sa zbalil ešte kým si spala a šiel po neho. Nebolo vôbec jasné, či našla práve jeho, ale... stačilo mi pár sekúnd, aby som si bol istý." Po príchode domov mi Kalif sám potvrdil, že je to on. Automaticky vedel, kde sú jeho misky, hoci boli prázdne. Kým som mu ich naplnil, zaľahol pod konferenčný stolík v obývačke – na jeho obľúbené miesto v byte od prvých dní. „Je v poriadku, bol som s ním u veterinára. No musíme ho kúsok vykŕmiť, asi nenašiel toľko jedla, koľko by potreboval."

„Presne toho som... som sa bála," zavzlykala, škrabkajúc ho pomedzi ušká. Kalif si pritom spokojne opieraj hlavu o jej hruď a potichu priadol. „Mne je to tak veľmi ľúto, drobec. No nevedela som... nevedela som tomu zabrániť."

„Už na to, prosím, nemysli. Prežil to, vynašiel sa a dokázal sa o seba postarať dostatočne dlho na to, aby sa vrátil k nám."

„Dal si nálezkyni peniaze, ktoré sme za neho sľúbili?"

„Snažil som sa, ale nevzala si ich. Stačil jej dobrý pocit z toho, že nám mohla pomôcť." Obaja jej budeme navždy zaviazaní, aj keď ju už zjavne nikdy v živote znova neuvidíme. No jedným obyčajným telefonátom sa postarala o to, aby sme my po týždni konečne pocítili pokoj. Naša slávna trojica bola späť pokope, všetci sme si mohli vydýchnuť a vrátiť sa k životu, ktorý sme viedli predtým. „Neplač, miláčik. Veď sa na neho pozri, je v úplnom poriadku, potvrdil mi to aj veterinár," zopakoval som, naklonil sa k nej a bozkal ju do vlasov. „Poriadne si ho pár dní pomaznáme a bude všetko okej."

„A už ťa asi naozaj poslúchnem a nebudem ho nosiť v žiadnej taške. Hoci veľmi silno pochybujem, že ešte niekde nájdem takú úžasnú priestrannú tašku ako bola tamtá ukradnutá."

Spokojne som sa uškrnul. „Na asi desiatich stránkach bola dlhodobo vypredaná, ale nakoniec som ju našiel a objednal. Príde až o dva týždne, ale príde." Clio sa v momente rozžiarili oči ešte jasnejšie, ako keď uvidela Kalifa. „Viem, že si ju mala veľmi rada, zmestilo sa ti do nej všetko do školy aj do redakcie."

„Ty si dar z neba, Mikey."

„Ja viem," odvetil som, mykajúc plecom. „A mám pre teba ešte niečo." Natešene som sa načiahol za svojim batohom a vylovil z neho malú krabičku. Celú cestu som sa tešil na jej reakciu, keď si ju otvorí a uvidí čo je vo vnútri. „Taká spontánna kúpa, snáď sa ti bude páčiť."

„Dúfam, že to nie je žiadny zbytočne drahý darček."

„Skôr maličkosť, ktorú viem, že budeš milovať."

„Tak som zvedavá." Kalifa nechala ležať vo svojom lone a jednou rukou trocha nešikovne otvorila škatuľku. Odhrnula sivý papier, pod ktorým sa ukrývali kamienky. „Michael..." vydýchla, s otvorenými ústami hľadiac na obsah. Nekúpil som jej takýto darček po prvé, ale ešte nikdy som nevidel podobnú reakciu. „Ružový ametyst som chcela už hrozne dlho, ale nikdy som nenašla ten správny." Spoznala ho hneď na prvý pohľad, ako inak. „Tento je úplne dokonalý, krajší som asi nikdy nevidela." Poznal som z tónu jej hlasu, že to nehovorí len tak. Myslela som to naozaj úprimne, radosť v jej tvári bola neprehliadnuteľná.

„Videl som ho vo výklade cestou na vlak, hneď mi padol do oka. A pritom vieš, že ja sa veľmi tvojimi kamienkami nekochám." Aj keď som musel uznať, že mala krásnu zbierku. No bola nimi prirodzene viac nadšená ako ja. Verila v ich silu a používanie v bežnom živote, ja som ich vnímal akurát len za nejakú dekoráciu či zberateľské kúsky. „No tebe som ho priniesť musel. Tie dva menšie boli darčeky od predavačky. Akurát som... akurát som zabudol ako presne sa volajú." Trocha zahanbene som sa poškriabal vzadu na krku, silno premýšľajúc nad názvami kameňov. „To modro-zelené bolo niečo ako chryzín..."

„Skôr by som povedala, že to je chryzokol," opravila ma s úsmevom, vyberajúc ho zo škatuľky spolu aj s druhým. „A ten biely vyzerá ako selenit, jeden si mi kúpil na tej výstave krištáľov, kde sme spoznali aj Rylanda."

„Ten dlhý biely na ktorý zvykneš dávať niektoré menšie?"

„Áno, selenit prirodzene nabíja novou energiou ostatné kamene."

„No, ak to hovoríš ty..." Nemalo cenu protirečiť, vedela toho omnoho viac, ako ja.

Najkrajšie ale bolo vidieť ako opatrne a zároveň nadšene brala do rúk ametyst. Obzerala si ho z každej strany, prechádzajúc bruškom palca po jeho drsnejších hranách. Niektoré jeho časti nádherne chytali a odrážali svetlo, ešte krajšie ako v obchode.

„Je vážne dokonalý, Mikey." Naklonila sa ku mne, špúliac pery pre bozk. „Naozaj veľmi sa z neho teším." Určite už v hlave hľadala preň dokonalé miesto v našom byte.

„Vieš aj na čo je dobrý?"

„Dopomáha k emocionálnej rovnováhe, prináša pokoj a útechu počas ťažkých časov, napríklad pri trúchlení za zosnulou osobou. Ale je naozaj veľmi dobrý aj na uvoľnenie a zvládanie stresu." Odrecitované dokonale, akoby mala pred sebou otvorenú knižku a len mi to všetko čítala. Ona to ale skutočne všetko držala v hlave. Minimálne teda o tých kameňoch, ktoré vlastnila alebo ktoré už dlhšie chcela – ako podľa jej slov aj tento ružový ametyst. „Aby som pravdu povedala, hľadala som ho pôvodne pre teba. Ako prívesok, ktorý by si mohol mať stále pri sebe alebo taký úplne malý brúsený kamienok do vrecka."

„Máš pocit, že ich so sebou nenosím už dosť?" Áno, do malého čierneho mešca, ktorý bol vždy v mojom batohu, mi už veľmi dávno vložila jeden čistý kryštál, ametyst, lepidolit, tigrie oko a citrín. Nezabudla priložiť ani papierik, kde mi stručne napísala k čomu sú prospešné.

„Nie, človek nikdy nemôže mať pri sebe dostatok kameňov." S úsmevom som nad ňou pokrútil hlavou. Padlo mi ale neskutočne dobre vidieť aká je zrazu spokojná a šťastná. Úplne sa rozžiarila, či už vďaka ametystu, alebo kvôli Kalifovi. Posledné dni mi robili jej nálada a nechuť veľké starosti. No teraz už bola späť vo svojej koži, bola to opäť plne ona.

„Veľmi rád ťa takto vidím, znova s úsmevom na perách."

„Bez teba by to nešlo," uistila ma, hľadiac mi zamilovane do očí. „Ďakujem ti, Michael. Veľmi, veľmi ti ďakujem." Posunul som sa k nej ešte bližšie, nežne ju vzal za bradu a láskyplne ju pobozkal. Voľnou rukou som pritom pohladil Kalifa, vychutnávajúc si pocit, že je všetko späť v starých koľajach. Boli sme spolu, znova my traja ako malá a pre mňa tá najlepšia rodinka. Nič viac som momentálne nepotreboval, jedine náš starý život, ktorý sme spolu žili posledné mesiace.

„Pre teba prvé aj posledné, to vieš," šepol som, stále iba kúsok od jej pier.

„Milujem ťa."

„Aj ja teba." Chcel som poslednú pusu, do ktorej sa ale vložil Kalif. Postavil sa na zadné labky a prednými sa zahnal pomedzi nami, škriabuc tak po líci mňa aj Clio. „Áno, teba milujeme obaja najviac, to si buď istý." Úplne automaticky sme ho obaja pobozkali. Od toľkej lásky ani netušil ku komu by sa mal skôr túliť. Ale tak to bolo dobre. Presne toto si zaslúžil, more lásky a všetko len to najlepšie. „Ale ak sa nebudeš hnevať, za celý deň si ma veľmi unavil, takže by som si rád ľahol a spal."

„Pridám sa, dnes som toho robila omnoho viac ako za posledné dni a som hotová. Knižku som si vzala už len preto, aby som nezaspala skôr, než prídeš. Ani neviem, čo by som do nej momentálne napísala, posledné týždne som ju beztak zanedbávala."

„Doženieš to neskôr, neboj sa." Povzbudivo som ju pobozkal na líce. „Mama hovorila, že si bola s nimi na prechádzke, najedli ste sa spolu a potom si otca vyzvala na šachový turnaj."

„Ja ho asi nikdy neporazím, Mikey. Nie je mi to súdené," vzdychla nešťastne. „Ale bola to zábava, hlavne keď sme znova prešli k medicínskym témam."

„Občas mám pocit, že máš radšej lekársky historky môjho otca."

„Má ich viac, sú také rôznorodejšie."

„V jeho veku budem snáď na tom rovnako."

S týmito slovami som debatu skončil a radšej konečne zašiel do sprchy, kam sa za mnou ale údajne dobíjal aj Kalif. Clio ho šikovne hodila ku mne pod vodu, ktorú si mimoriadne užil. Poriadne som z neho teba zmyl všetky zvyšky života na ulici a potom ho Clio späť do postele priniesol zabaleného vo veľkom uteráku. Kúpanie znášal lepšie ako samotné utieranie a sušenie, no bez väčších problémov to strpel a ani nás pritom priveľmi nedoškriabal.

„Zabudol som ešte na injekciu," zamrmlal som, už pohodlne zalezený s nimi v posteli.

„Nevadí, tá je už vybavená. Tvoj otec mi ju pichol do ľavého ramena, lebo sme nevedeli, kedy prídeš."

„Zajtra mu poďakujem." Aspoň som teda nemusel vstávať. Mohol som pomôcť pohodlnejšie sa uložiť Clio a prispôsobiť sa už aj Kalifovi, ktorý sa natisol medzi nás. Z akéhosi dôvodu som skončil ležiac na samom kraji postele, ale... nemal som sa na čo sťažovať. Mal som v tej chvíli skutočne všetko.

⫷⫸

„Dobré ráno," pozdravil ma nečakane otec, keď pootvoril dvere do zimnej záhrady. „Prečo nespíš? Dnes konečne nemusíš ísť nikam." Mykol som plecami, obzerajúc sa za ním. V momente som vyskočil na nohy a chcel mu pomôcť, ale on moje úmysly mávnutím ruky zrušil. Cez presklené dvere som videl, že vozík nechal v obývačke a teraz sa zapieral len do svojej vychádzkovej palice. „Nechaj ma, zvládnem to."

„Nepochybujem, len..."

„Len čo?" vyzvedal, pomaly sa pustil pravou rukou dverí a vybral sa k voľnému prútenému kreslu vedľa mňa. Stále veľmi ťažko kládol nohu na nohou, ale držal sa viac ako dobre. Mal v sebe svoju typickú bojovnosť, ktorá mi dodávala nádej, že sa mu skutočne polepší.

„Nie, nič. Rád vidím, že sa snažíš."

„Mám na výber? Michael, mám sotva päťdesiat rokov, nemienim celý zvyšok svojho života presedieť na vozíku a nič nerobiť. Keby mám o pätnásť alebo dvadsať rokov viac, kašľal by som už na to. Ale s tvojou mamou máme ešte plány a tie si budú vyžadovať, aby som chodil."

„Kam ju chceš vziať?"

„Na veľa miest, ktoré sme ešte nestihli." Obaja milovali cestovanie, spoločne sme prešli mnoho miest USA, boli sme v Brazílii, Argentíne a Čile, dokonca aj na skoro mesiac v Mexiku, keď som mal štrnásť. No pozreli sme sa aj za veľkú mláku do Európy. V tomto smere som si skutočne sťažovať nemohol, otec na vrchole svojej kariéry zarábal veľmi slušné peniaze. S bývaním boli obaja spokojní, nechceli nič väčšie a luxusnejšie, a tak peniaze išli do cestovania a do vytvárania spomienok za hranicami domova.

„Ak sa na svoj stav pozrieš z lekárskeho hľadiska, aké máš šance?"

„Čisto podľa výsledkov nie najhoršie, čo ma naozaj veľmi motivuje. No obaja vieme, že sa na celú záležitosť neviem pozerať tak nestranne, ako by bolo treba. Predsa len... ja som to celé prežil a ešte stále prežívam." Konečne došiel až ku mne a viditeľne vyčerpane sa posadil, opierajúc si o kreslo svoju palicu.

Vo veľkej miere mal pravdu. Ja s mamou sme nikdy necítili bolesť, ktorú si musel pretrpieť on. Ale celú udalosť sme prežívali rovnako s ním. Nikdy predtým som otca nevnímal tak zraniteľne a to ma vydesilo najväčšmi. Došlo mi, že ho môžem stratiť rovnako ľahko, ako som stratil starého otca. A toto vedomie mi dlhú dobu nedalo pokojne spať.

„Zo začiatku som sa ale bál omnoho horších následkov. Videl som tony pacientov v takomto stave, po dokonca omnoho ľahších porážkach, ktorí už nikdy nevstali, znova nehovorili a podobne. Ležiac v nemocnici po operácii a počúvajúc všetky tie prognózy... až tam som ľutoval, že som si vybral práve neurológiu ako svoju špecializáciu. Vedel som skrátka priveľa a to bolo skôr na škodu."

„Tvoji kolegovia si ma denne doberali, že môžem nastúpiť na tvoje miesto aj bez toho, aby som vyštudoval medicínu. Chodil som za tebou s celými naučenými kapitolami tvojich neurologických kníh, len aby som s nimi vedel hovoriť a chápal, čo presne hovoria a tak." Aspoň to mi dodávalo pocit, že mám situáciu pod kontrolou. Keď so mnou jeho ošetrujúci lekári nemuseli hovoriť ako s laikom, ale pokojne mohli používať presnú lekársku terminológiu – anglickú aj latinskú.

„To si mi nikdy predtým nepovedal."

Mykol som plecami, ovíjajúc pritom prsty pravej ruky okolo zápisníka, ktorý mi predvečerom dal. Chcel som detailnejšie preskúmať kresby starého otca a možno sa pustiť aj do čítania jeho zápiskov. „Nepovažoval som to za dôležité. Mal si v tej dobe väčšie problémy." Boli dni, keď som bol skutočne rád, ak so mnou vôbec prehovoril. Nieto ešte, aby som ho otravoval niečím podobným. Niekedy som u neho presedel hodiny v úplnom tichu a snažil sa tam úplne nezrútiť. Kvôli nemu, ale najmä kvôli mame.

„To áno, máš pravdu," odpovedal, hľadiac pritom ale na zápisník v mojej ruke. „Bol by na teba taký hrdý. Dovolím si povedať, že omnoho viac, ako bol kedy na mňa."

„Nie, to nehovor!" zahriakol som ho okamžite. „Vždy si tvrdil, že ti bol dobrým otcom."

„Najlepším, vždy mi dal všetko, čo som chcel a čo som potreboval. Viem, že ma veľmi ľúbil, ale... teba ľúbil desaťnásobne viac, Mike. Od prvého momentu, kedy ťa vzal na ruky. Po maminej smrti sa veľmi zmenil, uzavrel sa do seba, zanevrel na celý svet a nevychádzal často dlhé dni ani z domu. Až som sa chvíľami naozaj bál, že ho ten žiaľ zabije. No o pár rokov neskôr si prišiel ty a on úplne ožil, znova som ho videl usmievať sa a tešiť sa zo života."

Sťažka som sa nadýchol, pričom sa mi však na pery natisol nepatrný úsmev. Otcove slová ma ale zasiahli viac, než som dal najavo. Bál sa, že jeho otec zomrie od žiaľu za svojou milovanou ženou? Rovnako ako sa o trinásť rokov neskôr s mamou báli, že zo žiaľu urobím nejakú hlúposť ja? V tej dobe som sa na nich veľmi hneval. Stále sa mi motali do cesty a kontrolovali ma. Hľadiac na tú dobu spätne mi ale dochádzalo, že mali všetky práva. Naozaj som znenávidel celý svet a choval sa, akoby mi bolo úplne jedno, či na ďalší deň zomriem aj ja sám. Dopekla, veď som mal trinásť rokov, bol som ešte hlúpe decko.

„Teší ma, že si mu natoľko podobný. Nehovorím, že ja som nebol cieľavedomý a ambiciózny, keď som bol v tvojom veku, ale nie až takto. Nie ako môj otec. Ak mi niečo nešlo, vzal som to okľukou, ulial sa a podobne. Vy dvaja ste ale úplne iní, obaja by ste išli pokojne rovno cez mŕtvoly za tým, čo skutočne chcete. V tomto smere si jeho presná kópia."

„To pochybujem. Bol by sklamaný z toho nakoľko si neverím a podceňujem sa."

Otec okamžite pokýval hlavou. „To si nemyslím. Dobre, občas možno ukážeš strach a slabosť, ale derieš sa ďalej. Pozri sa už iba na to, aký kus cesty si ušiel od septembra. Pár týždňov dozadu si mi volal po prvom dni praxe a dnes? Máš za sebou štyri úspešné operácie s dvoma primármi. Prominentnými primármi, aby som bol presnejší."

„Bola to úžasná skúsenosť, hlavne tá posledná operácia. Tá dôvera, ktorú vo mne doktorka Nelsonová mala." Hlavne ak vedela, že ide o osobný prípad. Skôr by som čakal, že ma s nápadom asistovať jej pošle kade ľahšie a nie, že si ma prizve ako rovnocenného kolegu a nechá ma vykonávať toľko úkonov. „Ak už sme pri tej operácii... anestéziológa robil istý doktor Davids, neviem jeho krstné meno. Tvrdí, že ťa pozná, chodili ste spolu na výšku. On bol o rok starší, ale potom mal rok pauzu a končil s vami."

„Davids... Davids..." opakoval otec, behajúc pritom očami po maminých rastlinkách a bylinkách. Mala už naozaj požehnane, naplno zimnú záhradku využívala. „Jasné, myslíš Robina. Na praxi sa stále hral na múdreho, no mal som ho rád. Dobre sa s ním učilo."

„Spomínal mi."

„Už roky sme sa nevideli. Predtým sme sa kde-tu zbehli na nejakej lekárskej konferencii alebo tak. Zvykli sme si aj volať." Aj takéto momenty ma dokázali upokojiť. Keď si otec spomínal na udalosti zo svojej minulosti, hlavne tej dávnejšej.

„Pýtal sa ma, či máš stále rovnaké číslo, vraj ti zavolá."

„Asi budeme mať čo dohnať, za posledné roky sa stalo dosť vecí." Pousmial sa, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. Stále ich mal pomerne čierne, no na stále viac miestach začínali prerážať šediny.

„Je skvelý, veľmi dobre sa mi s ním rozprávalo. Navyše on bol aj pri operácii Clio, takže som bol kúsok pokojnejší." Nie oveľa, ale minimálne v tomto smere som si bol istý, že je v dobrých rukách.

„Aj ti spomínal prečo školu na rok nechal a potom dokončoval s nami?" Pokýval som hlavou, čakajúc na vysvetlenie. Otec si ale dal chvíľu načas, lebo sám z nejakého dôvodu zadržiaval smiech. „Ten blázon si v tej dobe rozbiehal kariéru profesionálneho hráča pokru. Rovno vo Vegas, každý večer hrával v inom kasíne s miestnymi aj svetovými špičkami. Žetóny mu sprvu len tak padali do lona, bol z toho v siedmom nebi. No šťastie mu došlo, peniaze sa minuli a s drobnými vo vrecku sa vrátil do školy." Po celý čas skutočne zadržiaval smiech, to šlo proste počuť na jeho hlase.

„Dobre, po tomto sa na neho už nikdy nebudem môcť pozrieť rovnako." Ani v tom najodvážnejšom sne by som si nebol pomyslel, že doktor ako on sa oddával hazardu natoľko, že skoro medicínu ani nedokončil.

„Vieš, čo je moja obľúbená spomienka na neho zo školy? Keď znova plný sebavedomia vyzval na turnaj náhodných pacientov, ktorí mali záujem. Porazil všetkých, až na jedného. Osemdesiatšesťročného pána s Alzheimerom, ktorý za celú hru asi desaťkrát zabudol, čo sa okolo neho vôbec deje. Najprv nám tvrdil, že nikdy predtým nehral. Potom z neho vyšlo, že niekedy dávno porazil samotného Lincolna."

„Akože Abrahama Lincolna?" So smiechom prikývol. „To by predsa časovo nesedelo, nie?"

„Nie, rozhodne nie. No to je jedno, dôležité je, že Robina úplne rozmetal a nikdy sme nezistili ako. Karty ale obracal ako diabol, to ti poviem. Chudák Robin zostal z toho v takom šoku, že zabudol aj rozprávať. My sme si ho, samozrejme, ako správni kamaráti ešte poriadne dlho doberali."

„Na toto sa ho nabudúce rozhodne opýtam," odvetil som so smiechom. Naozaj ma zaujímalo, čo mi na túto historku povie s odstupom toľkých rokov.