Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

☽ 31 ☾

Clio

„Vzal by som ťa späť do Benátok, ale nemám pocit, že si to zaslúžiš, Clio."

„Lepší čas na opätovné stretnutie si si ani vybrať nemohol," zamrmlala som otrávene, zapierajúc sa oboma rukami – zdravými – do lodného zábradlia. Tu ma čakal aj po prvé, na palube akejsi lode, ktorá sa búrkou rozvíreným oceánom plavila do neznáma. „Čo ešte odo mňa chceš, Tiberius?"

„Ja som od teba nikdy nič nechcel, ty si s tým začala."

„Už som sa ti predsa niekoľkokrát ospravedlnila."

„Ospravedlnenie si nechaj pre živých, Clio. Mňa prázdne slová absolútne nezaujímajú. Niečo si odo mňa chcela a bodka. Ty si povolala zo záhrobia mňa, nie ja som sa rozhodol ti zavesiť na krk."

Nešťastne som vzdychla, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. V realite to zjavne tak skoro nebudem môcť urobiť s takouto ľahkosťou. „Áno, položila som ti otázku hneď v prvý večer a ty si neodpovedal. Miesto toho si podpálil špiritistickú dosku a potom sa ma rozhodol obťažovať v bare plnom ľudí."

„Ja som ťa obťažoval, čo?" opýtal sa so smiechom a oboma rukami sa odstrčil od zábradlia. Okrem nás bola paluba pomerne plná. Prechádzali sa po nej muži aj ženy, všetci oblečení do oblečenia, ktoré by som povedala, že bolo typické práve začiatkom minulého storočia. „Nie ty si sa mi prišla hodiť okolo krku v domnienke, že som tvoj milovaný?"

„Veľmi sa na seba podobáte. Akoby ste boli bratia."

Zasmial sa, skláňajúc pritom ale hlavu. „To ťažko, ja už nemám brata."

„A mal si?" vyšlo zo mňa okamžite. Snáď po prvé mi konečne niečo prezradil. Niečo, čo mi mohlo pomôcť. „Mal si brata, Tiberius?"

Neodpovedal. Založil si ruky do vreciek čiernych nohavíc a vydal sa palubou preč. Nezostávalo mi nič iné, len ho nasledovať. Bizarné bolo, že jeho si ľudia všímali. Dámy s chichotom sklápali pohľady a obracali hlavy, keď sa ich smerom usmial a pozdravil ich. Mňa nevidel nik. Dokonca ani tí, čo mi išli oproti a ramenom či rukou do mňa vrazili. Ja som však na oplátku nič z toho necítila, akurát videla.

Už-už som sa išla znova niečo opýtať, keď sa šarlatán na päte svojich kožených čižiem zvrtol a otočil čelom ku mne. S rukami stále vo vrecku nohavíc cúval, zatiaľ čo vietor sa mu od chrta zaprel do dlhého čierneho kabáta. „Môj brat zomrel vo vojne. Z frontu sa vrátil už nikto úplne iný. Niekto, koho som nespoznával ani ja sám."

„Stalo sa mu tam niečo tak hrozné?"

„Na vojne sa každému stalo niečo hrozné. O tom je vojna, zlatíčko. Dejú sa tam samé hrozné veci, ktoré si vy neviete ani predstaviť."

„Minule si mi hovoril, že si tam bol tiež, no iba krátko. Bolo to kvôli nemu? Zutekal si potom, čo sa stalo jemu?"

Mykol plecami a vytiahol z pravého vrecka škatuľku s cigaretami. V druhom vrecku zašmátral po zápalkách. „Hovoril som mu, aby sa nehral na hrdinu. Bola to beznádejná situácia, zahnali nás do pasce. Keby tam nie je ten prekliaty zákop o ktorom nik nevedel, celý náš oddiel by rozmetali na franforce. Vieš si to predstaviť? Tridsať dospelých mužov?" Dlho si potiahol z cigarety, zatvárajúc oči a vychutnávajúc dym v pľúcach. „No môj drahý brat... alebo lepšie povedané lekár v ňom, by neustál, keby nechá niekoho zomrieť. Ani za cenu vlastného života."

„Čo sa tam teda stalo?"

Vyfúkol dym vysoko nad hlavu, znova berúc cigaretu medzi pery. „Vzal si do hlavy, že na takmer úplne nekrytej a otvorenej planine sa dostane k nášmu zranenému veliteľovi a pomôže mu. Prvú ranu schytal po pár metroch, druhú krátko nato."

„No podľa všetkého prežil."

„Áno, lebo som behom sekundy urobil snáď tú najväčšiu hlúposť, ktorá mi mohla napadnúť. Zhodou okolností to ale bola zjavne naša jediná šanca zachrániť ich dvoch, ale aj nás ostatných."

Nechápavo som pokývala hlavou. „Takže sa z vás oboch stali hrdinovia? Ak ste zachránili vášho veliteľa..."

„Nie, ja som nikoho nezachránil. Ja som bol ten idiot, ktorý hodil do nepreskúmaného otvoreného poľa granáty a riskoval to, že všetci umrieme. A prečo? Lebo som tam toho mal plné zuby a odmietal som čupieť v tom prekliatom zákope, kým naše múdre hlavičky vymyslia nejaký bezpečnejší plán."

„No ale veď si vás odtiaľ všetkých dostal..."

„Chlapi s mojou povesťou to nemali na vojne ľahké, preto som po tejto udalosti dezertoval a pochybnými chodníčkami sa vrátil do Benátok, kde som sa ukryl."

„A brat?" Veľmi ma zaujímalo jeho meno. O to viac, čo skrýval pod vyjadrením, že chlapi s povesťou ako on. Konečne však hovoril dobrovoľne a bez toho, aby som z neho všetko nasilu ťahala. Prerušiť ho podobnými otázkami by nemuselo dopadnúť dobre.

„Aj s veliteľom sme ich dostali do najbližšej poľnej nemocnice a odtiaľ šli vo vojenskej nemocnice vo Vicenze. Tá bola najbližšie k talianskemu frontu."

„Vtedy si dezertoval?" Prikývol, ale než by bol odpovedal, pristavil ho nejaký mladý muž. Prihovoril sa mu v taliančine, na čo Tiberius vytiahol svoje cigarety a mladíkovi jednu ponúkol. Zapálil mu ju a s úškrnom a kamarátskym pobúchaním po chrbte ho poslal ďalej.

„Aká bola otázka?" opýtal sa, obracajúc pozornosť späť ku mne.

„Či si dezertoval vtedy, keď brata previezli do nemocnice."

„Nie, nie hneď. Musel som vysvetliť, čo sa tam vôbec stalo a hlavne si odpykať trest za tie poondiate granáty. Odišiel som na tretí deň, krátko po západe slnka. Pešo to bolo do Benátok vyše pol dňa neprestajnej chôdze. No ja som sa vydal na juh, chvíľu pobudol v mestách pozdĺž cesty a tak. Doma som bol tak o mesiac neskôr, to už po mne prestali v tých končinách pátrať. Určite si mysleli, že som ušiel z Talianska alebo ma niekto odbachol po ceste."

„Takže si z toho nemal žiadne následky?"

Víťazoslávne rozhodil rukami, znova sa otáčajúc na päte. Akoby vycítil, že inak by narazil do dvoch mladých dám, ktoré boli tak zabrané do rozhovoru, že si nás ani nevšímali. Takto ich elegantne obišiel, pozdravil ich nadvihnutím cylindra a opäť obrátil tvár ku mne. „Ani tie najmenšie. Mohol som sa pekne vrátiť k svojmu životu pred celým tým nezmyslom. Akurát som sa držal trocha v úzadí."

„A čo brat? Kedy prišiel domov?"

„O pár mesiacov, krátko pred koncom vojny."

„To sa tak dlho liečil?"

Zasmial sa skutočne schuti a na moje prekvapenie opäť siahol po škatuľke s cigaretami. Tabak si ale nevybral pre seba. Zapálil ju a zamieril k mužovi, ktorý sedel na najbližšej lavičke. Bol akýsi utiahnutý sám do seba, dlane stískal medzi stehnami, hlavu mal sklonenú a celý sa triasol. Tiberia prvotne ani nevnímal. Až keď mu vyslobodil ruky a do pravej mu natisol novo zapálenú cigaretu.

To bolo všetko.

Následne vstal a odišiel, akoby si mladého muža ani nikdy nevšimol. Nasledovala som, obzerajúc sa však ponad plece. Muž si chvíľu cigaretu medzi prstami obzeral, akoby netušil, čo s ňou má robiť, no následne si z nej potiahol. Výraz jeho tváre sa zmenil takmer okamžite. Oklepal sa, usmial, vyskočil na nohy a upaľoval smerom, odkiaľ sme my len pred chvíľou prišli.

„Čo máš v tých svojich cigaretách?"

„Skúsiš?" Hodil mi celú škatuľku, ktorú som chytila len tak-tak. Bola obyčajná papierová, no na prednej strane predsa len s akousi grafickou úpravou. Na béžovom papieri sa červená farba krásne vynímala. Rovnako ako benátsky kanál s malým mostom, ktoré boli znázornené na prednej strane. Nad nimi sa pôvodne nachádzalo ešte niečo, ale tá časť obalu bola odtrhnutá.

„Vážne... čo v tom je?"

„Len to najkvalitnejšie," odvetil tajomne. „Vlastná výroba," dodal ešte, poťahujúc z tej svojej. Takže preto ich tak veľkodušne rozdával.

„Je v nich nejaký háčik, že?" Obrátila som škatuľku v rukách, nachádzajúc na zadnej strane nejaký text. Pokúsila som sa ho prečítať, ale všetko bolo v taliančine. „Zjavne ťa nevolali šarlatánom pre nič za nič."

Nezaujato mykol plecami, vyhýbajúc sa žene, ktorá sa prehnala popri ňom. Kašľala, držiac si pred ústami bielu vreckovku. „Ľudia ma volali rôznymi menami, nikdy som si z toho nič nerobil. Záležalo iba na jednom jedinom."

„Na akom?"

Otvoril ústa, aby mi odpovedal, ale napokon ich zavrel. Chvíľu čakal, naťahoval uši, až sa spokojne zasmial len chvíľu predtým, než sa šíre more naokolo nás zatriaslo v ohlušujúcom výbuchu. Celá loď sa divoko zatriasla.

„Čo to bolo?" oborila som sa na neho, naťahujúc krk k prednej časti lode. Práve odtiaľ sa ozýval uši trhajúci krik, sprevádzaní panikáriacimi ľuďmi, ktorí sa hnali našim smerom.

„Klesáme ku dnu. Znova a znova... zaujímalo by ma aké by to bolo bez pút."

„O čom zo hovoríš? Čo to bolo?" Vyľakane som odstúpila z cesty bežiacim ľuďom, ktorí však márne hľadali spásu na zadnej polovici lode. Hlavne vo chvíli, keď sa celá loď naklonila dopredu a jej nos sa ponoril pod vodu. Skutočnosť, že akurát my dvaja sme nemali problém udržať rovnováhu ma ani tak nezaskočila.

„Na toto ešte pripravená nie si. Vrátime sa inokedy." Na pery sa mu prikradol jeho typický úškrn a žmurkajúc ľavým okom všetko naokolo mňa uvrhol do temnoty, ktorú vypĺňal krik topiacich sa a umierajúcich cestujúcich lode, na palube ktorej sme sekundu predtým ešte boli aj my dvaja.

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro