Michael

Prvé dva ročníky na medicíne prebiehali skôr len teoreticky. Boli strávené vo veľkých prednáškových miestnostiach, v menších zasadačkách, kde nás profesori mučili počas nekonečných seminárnych cvičení a hlavne v laboratóriách. Mojimi najväčšími každodennými nepriateľmi sa stali predmety ako biochémia, mikrobiológia, patológia či farmakológia. Jediný predmet, na ktorý väčšina mojich spolužiakov nadávala, ale ja som si ho užíval, bola anatómia. Zjavne to ale malo niečo dočinenia s knihami, ktoré ma obklopovali doma počas celého detstva. Otec mal doma niekoľko nádherne ilustrovaných a podrobne popísaných anatomických encyklopédií. Bol som schopný nad nimi sedieť aj niekoľko hodín, skúmať aj tie najmenšie detaily a vypisovať si vlastné, trocha zjednodušené poznámky. Po nociach som sa ich potom učil, skrytý pod paplónom a s baterkou v rukách, len aby som sa mohol s otcom zhovárať o jeho práci. Chcel som s ním viesť rovnaké konverzácie, aké viedol s kolegami, ktorí za ním chodili na návštevu a často s nami večerali. Práve tam začal môj nehasnúci záujem o medicínu. Od tej doby som sa okolo otcovej pracovne a jeho kníh motal na dennom poriadku, už vtedy som sníval, že raz budem ako on. Často som nahováral mamu, aby sme za ním cestou zo školy zašli do nemocnice. Chcel som ho vidieť priamo pri práci a v jeho milovanom bielom plášti. Keď som bol starší, chodil som za ním sám a on ma tam vždy videl rád. Tešilo ho, že chcem kráčať v jeho stopách.

Môj záujem o medicínu ale netešil len rodičov. Tešil aj môjho drahého starého otca, ktorý bol za svojich čias zaraďovaný medzi najlepších chirurgov naprieč celým USA. Meno Adriano Algarotti niekoľkokrát dokonca odznelo aj počas našich prednášok v škole. Profesori ho poznali a keď si uvedomili, že ide o môjho starého otca, veľmi radi si ma pozývali na súkromné rozhovory. Mnohých som ale sklamal. O starkého práci som im nedokázal básniť hodiny a moje táraniny o tom, aký dokonalý starý otec bol a čo všetko sme spolu zažili, zväčša nikoho nezaujímali.

Keď potom prišiel čas rozhodovania, kadiaľ môj život bude napredovať, prišlo mi viac ako prirodzené ísť na medicínu. Volala ma, chcela, aby som jej zasvätil svoj život rovnako, ako to urobili môj otec a starý otec. Viac ako dobre som vedel do čoho sa púšťam a koľko ma to bude stáť. Peňazí, času a síl. Nebudem však klamať, išlo zatiaľ o najnáročnejšie roky môjho života a v niektorých chvíľach som si ešte ani dnes nebol istý, ako sa mi cez ne vôbec podarilo dostať. Toľkokrát som si povedal, že by bolo ľahšie to celé nechať a venovať sa niečomu inému. Dvakrát som dokonca vyplnil tlačivo na ukončenie štúdia a raz s ním v rukách už stál pred dvermi študijného oddelenia. Aj napriek podobným chvíľam som sa však stále dral za snom, ktorý som si vysníval ešte ako malý chlapec a ktorý sa mi pomaly začínal zhmotňovať priamo pred očami.

Praxe v nemocnici som sa obával. Prirodzene. Ale zároveň som sa na ňu veľmi tešil a zatiaľ som mohol vyhlásiť, že som sa v teréne cítil oveľa komfortnejšie, než len stále v laviciach. Aj napriek tomuto nadšeniu však boli dni ako dnešok, kedy som sa nedokázal dočkať konca svojej šichty. Pondelok som si od piatej do siedmej do večera odsedel v škole dve prednášky a včerajšok a dnešok strávil v nemocnici na praxi. Zajtra a piatok ma znova čakala jedine teoretická výučba, na pomyslenie ktorej mi po dnešku nezostávala žiadna energia.

Celý deň som behal za rezidentom, ktorý sa v nemocnici ohrieval už piaty rok a ktorý bol dnes zjavne rád, že ma mal stále poruke. Pohotovosť bola plná do posledné miesta skoro celých dvanásť hodín. Najviac nám ale aj tak dali zabrať členovia akého nepodareného pouličného gangu, ktorí prišli prederavení ako ementál. Na pacientov so strelnými poraneniami tu boli zvyknutí, ale dnešná nálož podľa mnohých kolegov predbehla všetko, čo tu za posledné roky videli. Krv bola kam moje oči dovideli a mňa spolu s niekoľkými ďalšími poslal primár, aby sme sa prezliekli do čistého, sotva sa veci trocha upokojili.

Po podobnom dni mi nikto nemohol mať za zlé, že som sa na posledných pätnásť minút utiahol do šatne, kde na mňa nik nedovidel. V tom chaose som sa snažil držať pokope čo najlepšie, ale dlhšie som skrátka nevládal. Nevydržal som byť už na očiach všetkých a tváriť sa ako je všetko v najväčšom poriadku. Preto ma až vydesilo, keď niekto bez klopania otvoril dvere a vošiel dnu.

„Ach, Algarotti, tak tu si," zvolal doktor Kan, primár chirurgie, ktorý mal vďaka nám dnes plné ruky práce, keďže sme mu hore posielali jedného pacienta za druhým. Aj napriek dlhému dňu ale vyzeral stále sviežo, pripravený naďalej zachraňovať životy. „Z dneška asi tak akurát stačilo, čo?"

„Nadmieru," odvetil som, zatvárajúc knihu, ktorú som dovtedy študoval. Nebola to žiadna učebnica či zošit, ale kniha šarlatánov, ktorú som ráno vzal Clio s úmyslom študovať si ju cestou v metre. „Už ma tam nebolo treba, tak som... veď viete... trocha sa stiahol stranou."

„Mne nič vysvetľovať nemusíš, tiež sa zatváram do kancelárie vždy, keď mám možnosť. O tom s tebou hovoriť nechcem, koniec koncov nie je na mne, čo robíš počas praxe." S perami stisnutými k sebe som teda čakal, než mi prezradí, prečo ma natoľko horlivo hľadal a čo mi vlastne chcel. Pri prvom pohľade na vysokého štíhleho muža s už trocha prešedivenými vlasmi by zjavne nikto nepovedal, že šéfuje celej chirurgii. Zjavne preto som však k nemu natoľko vzhliadal už od prvého stretnutia. Bol ako tichá voda, ktorá dokázala narobiť podľa potreby riadny rozruch. „Povedz mi, Michael, čo si na moju adresu počul od rezidentov?"

Prekvapene som zvraštil obočie. „Zjavne každý z nich zdôraznil, že ste jedným z hlavných pilierov, ktoré držia túto nemocnicu pokope." Pousmial sa, odhaľujúc pritom perlovo biele zuby. „Vážne neviem, čo iné by ste chceli počuť. Hovorí sa toho veľa o každom."

„Dobre, tak prejdem k veci." Zatvoril za sebou dvere a podišiel k lavičke na ktorej som sedel úplne v rohu. Zo zdvorilosti som si zložil nohy a knihu skryl do batoha, aby sa na ňu nezačal zbytočne vypytovať. Čím viac som v nej totiž listoval a čítal krátke úryvky, tým mi prišiel jej obsah pochybnejší. „Možno si si všimol, že si ťa poslednú dobu držím pod dohľadom." Prikývol som, snažiac sa držať očný kontakt. Neuniklo mi, že keď k nám zišiel dole na pohotovosť, často sa obšmietal okolo mňa. Vždy to ale robil prirodzene a pôsobilo to, že tam má skutočne prácu a neprišiel čisto kvôli tomu, aby niekoho potajme študoval. „A snáď ťa poteší, keď poviem, že som s tvojim výkonom nadmieru spokojný. Ja osobne nerobím často veľké láskavosti pre študentov, ktorý majú toho pred sebou v škole ešte stále pomerne dosť, ale asi prišiel čas na jednu z tých cenných výnimiek." Pocítil som ako sa mi ľavý kútik úst úplne automaticky zodvihol do úsmevu. Ovládol som sa ale a počkal na jeho ďalšie vyjadrenie. „Na budúci týždeň mám naplánované tri dôležité operácie. Sám uznáš, že rezidenti majú pred študentmi prednosť a preto mi budú počas nich asistovať. No chcem do svojho tímu aj teba. Ak sa mi osvedčíš pri prvej operácii, zavolám ťa aj na druhú. Ak budem spokojný, zúčastníš sa aj tretej. Dám ti ešte dopredu vedieť kedy a o koľkej."

„Ja..." Až som v tej chvíli zabudol ako správne komunikovať s tak dôležitým nadriadeným. Na takúto ponuku slová snáď ani neexistovali. Rozhodne nie po únavnom dni ako ten dnešný. „Bude mi veľkou cťou, pane. Veľmi Vám ďakujem." Od prekvapenia a šoku z jeho slov som doslova cítil aký bledý do tváre som zostal, ale on to nespomenul. Ďalej sa na mňa vrelo usmieval, než ku mne vystrel ruku, ktorú som trocha roztrasene prijal a potriasol ňou. „Smiem sa opýtať..."

„Prečo práve ty?" Prikývol som. „Vidím v tebe veľký potenciál. Ako by moja mama povedala, medicínu máš v krvi." So stále trvajúcim úsmevom ma pobúchal po pravom ramene a tak rýchlo ako prišiel sa aj vyparil. Kolovali o ňom reči, že je zvláštny a hlavne veľmi svojský, no niečo na tom zjavne bolo. Vekovo som ho odhadoval tak tesne pred šesťdesiatkou, takže skúseností mal už kopu, mohol si dovoliť podobné vystupovanie. Kým predvádzal ukážkové zákroky na sále a riadil svoje oddelenie podľa predpisov, mohla byť jeho povaha okoliu úplne ukradnutá.

Klamal by som ale keby poviem, že vo mne jeho ponuka nevyvolala hotovú eufóriu. Dopekla, bol som ešte len študent, no už mi niekto tak dôležitý dal natoľko úžasnú ponuku. Určite ma na sále k ničomu nepustí a budem sa celý čas len prizerať, ale mohlo mi to byť ukradnuté. Dostanem vo svojej pozícii to najlepšie možné miesto. Podobné skúsenosti sa spisovali a vyzerali dobre na pohovoroch pri vybavovaní rezidencie. Ak v mojich papieroch bude figurovať meno jedného z najlepších chirurgov v celom NY, získať si dobré miesto bude o niečo jednoduchšie. Kto vie, možno práve toto bude rozhodujúcim bodom do plusu, keď si bude vedenie niektorej nemocnice vyberať medzi mnou a ďalším kandidátom. Myšlienky na skončenie školy a nástupu do práce ako rezident ma beztak mátali na dennom poriadku, ale aj vďaka tejto príležitosti budem môcť v tomto smere dýchať o niečo voľnejšie.

Chcel som okamžite dať vedieť Clio a otcovi, no povinnosti sa mi nevyhli ani tesne pred koncom služby. Pohotovosť bola už raz taká, neustále živá a plná nečakaných prípadov. A inak tomu nebolo ani teraz. Nie, keď sa dnu dovalila skupina desiatich ľudí a skoro všetci prítomní sme mali plné ruky práce. Už neraz sme ošetrovali aj účastníkov klasických staromódnych pouličných bitiek, pričom ďalší členovia jednej alebo druhej skupiny stáli pred vchodom do nemocnice a vyhrážali sa, že to ešte dokončia. Polícia nám vždy ochotne pomohla, no zjavne ešte nikdy sa nestalo, že by medzi zranenými skončili aj dvaja od nich.

S rezidentmi a niekoľkými spolužiakmi sme sa na nasledovné desiatky minút nezastavili snáď ani na sekundu. Všetci sme presne vedeli čo máme robiť, dozerajúci lekári nám všetkým rozdelili úlohy, pri ktorých sme už nepotrebovali dozor a oni vybavovali prípady, na ktoré sme my ešte nemali oprávnenie. Kvôli zašívaniu troch rán sa moja služba teda pretiahla o ďalšiu hodinu. Nešlo to tak jednoducho ako v televízii. Vyžadovalo si to veľkú precíznosť, rozvahu a v tom neskutočnom chaose naokolo hlavne pokoj, ktorý mne chýbal najväčšmi. Môj pacient, asi osemnásťročný chalan, však spolupracoval a nechal ma konať si svoju prácu. Do reči mu nebolo, takže mi odpovedal iba na základné otázky, či ho ešte niečo nebolí alebo či nevie o inom zranení, ktoré by bolo potrebné ošetriť. Až keď som sa v rýchlosti presvedčil, že mu skutočne nič iné nie je, podal hlásenie dohliadajúcemu lekárovi a nemal už ako pomôcť, som dostal povolenie na odchod.

Prišlo mi, že v šatni som sa následne motal snáď aj tri hodiny. Hlava sa mi išla rozletieť od bolesti. Na dnes bolo skutočne nadmieru hluku, kriku a všetkého, čo k nemocnici neodmysliteľne patrilo. Zašiel som si do sprchy, aby som po príchode domov nezobudil Clio, hodil na seba civilné oblečenie a všetko ostatné si zbalil do batoha. Znova mi pritom prišla pod ruku tá nešťastná kniha. Stranu s konkrétnou kresbou som si nechal poznačenú záložkou, nech ju nájdem čo najrýchlejšie. Darmo som na ňu ale už neviem koľký krát pozrel unavenými očami, výsledok bol stále rovnaký. Muž na nej mi mohol byť bratom, mohol som to dokonca byť ja sám a to ma ešte aj po niekoľkých dňoch študovania tej nešťastnej strany až priveľmi desilo.

Teda... čo ma posledné týždne nedesilo? Moja myseľ bola presne ako za starých čias, ako dobré dva roky dozadu. Plná nezmyselných, chvíľami impulzívnych myšlienok a hlavne obáv, ktoré nemali racionálny význam. Najhoršie bolo, že som si to plne uvedomoval. Stresoval a strachoval som sa úplne zbytočne, znova som si len podkopával vlastné nohy v snahe udržať v rukách opraty nad každým detailom v mojom živote. Problém potom nastal, keď sa mi to nedarilo. V tej chvíli som začal panikáriť a ak som tok takýchto myšlienok nejako nespomalil, často mi zostalo z toľkého tlaku a neprirodzenej úzkosti až fyzicky zle.

„Mike, pôjdeš s nami na jedno pivo?" Okamžite som zaklapol knihu a strčil ju do batoha skôr, než by ju niekto videl. „Alebo utekáš domov k priateľke?"

„To druhé," odpovedal som Alecovi, môjmu najväčšiemu rivalovi v triede, ale zároveň najlepšiemu priateľovi. Akosi prirodzene sme si padli do oka hneď prvý týždeň na škole a od tej doby sa snažili držať spolu. Hoci som celý svoj život bol skôr vlk samotár, medicínou sa bez kamarátov zjavne prejsť nedá. Človek chvíľami potrebuje oporu, pomoc a hlavne tú zdravú konkurenciu, ktorá ho bude neustále motivovať, aby bol lepší. „Dnes som úplne vyšťavený a alkohol by mi nepadol dobre." Pravou rukou som si prehrabol stále trocha vlhké čierne vlasy. „Možno nabudúce, no vďaka za pozvanie."

„To mi hovoríš poslednú dobu stále. Pomaly sa mimo školy a nemocnice ani nevídame."

„Pozor, pozor!" Zodvihol som výstražne ukazovák. „Minulý mesiac som ťa pozýval ja a nešiel si."

„To bolo vo štvrtok a vravel som ti, že v sobotu som celý tvoj. A čo si ty robil tú danú sobotu?" Nadvihol po položení otázky tmavohnedé obočie, ktoré sa farebne priveľmi nehodilo k jeho hnedo-ryšavým vlasom. Mali troška komický odtieň a sprvu som mu nechcel veriť, že takto vyzerajú prirodzene. Uťahoval som si z neho, že určite túžil po dramatickej zmene imidžu, no farbenie nedopadlo práve najlepšie. „No? Rozmýšľaj, drahý priateľu."

„Tak prepáč, že si niekedy musím a chcem vyhradiť čas na vlastných rodičov, ako som si niečo tak sebecké mohol dovoliť," odvrkol som s hranou urazenosťou. Na chvíľu zavládlo v šatni ticho, ktoré následne prerušilo Alecove chichotanie. Navrhol mi, nech počkám, kým sa dá rýchlo dokopy a pôjdeme na metro spolu. Bezo mňa sa mu na pivo s ostatnými moc ani nechcelo, takže sa šikovne vyhovoril, pobalil sa a mohli sme odísť, kým sa ešte ostatní motali naokolo a preberali zajtrajšie veci do školy.

Na najbližšiu stanicu nám to trvalo dobrých pätnásť minút. Nočný vzduch bol ale príjemný a neskoré hodiny zabezpečili pomerný pokoj v uliciach. Táto kombinácia troška uľavila aj mojej boľavej hlave. New York síce nikdy nespal, no niektoré jeho časti sa počas noci menili na vyľudnené a vlieval sa do nich natoľko potrebný pokoj. Hudba ho rozbíjala akurát tak pri prechode pred niekoľkými barmi alebo vychytenými podnikmi. Na metro sme ale ani zďaleka nečakali len my dvaja. Stanica sa naplnila pomerne rýchlo, postávali sme tam v skupinke aj tridsiatich ľudí.

„Kedy ideš najbližšie?" nadhodil Alec, sotva sme nastúpili a posadili sa vedľa seba hneď vedľa dverí. „Pozajtra?"

„Až budúci štvrtok a potom ťahám do nedele. Chcel som pár dní voľna, musím dobehnúť nejaké učenie a tak," odvetil som, opierajúc si lakte o kolená. Vždy som si po nastúpení pozorne prezrel každého spolucestujúceho, ak sa mi to nepodarilo ešte na stanici. Zo žiadneho konkrétneho dôvodu, nebola za tým paranoja ani nič podobné, skrátka to bol zvyk. V takto preľudnenom meste sa oplatilo držať si aspoň nejaký ten prehľad. „Hlavne chcem stráviť nejaký ten čas s Clio, poslednú dobu sme sa stále obchádzali. Odkedy sa jej lepšie darí v redakcii, trávi tam pomerne dosť času a vídame sa ešte menej." No úprimne som jej to prial. Videl som nakoľko ju to napĺňa, s akou radosťou pracuje na článkoch a o koľko viac ju odvtedy začala baviť aj škola samotná. Konečne si začala v tomto smere veriť. „Čo tá tvoja známosť spred dvoch týždňov? Odvtedy si o nej akosi nič nehovoril."

„Nebola to baba pre mňa," odvetil nezainteresovane a mávol nad svojimi slovami rukou. „Trápne reči o tom, ako si s podobným prístupom nikdy nenájdem priateľku, si nechaj pre seba," dodal ešte skôr, než by som otvoril ústa. Radšej som nad ním len so smiechom pokýval hlavou a presmeroval reč niekam úplne inam. Kým vystúpil o niekoľko zastávok predo mnou, prebrali sme dnešné prípady z nemocnice a rozlúčili sa so slovami, že si píšeme a vidíme sa zajtra v škole.

Kým som sa následne dostal domov a potichu za sebou zamkol dvere, hodinky ukazovali pol jednej ráno. Ešteže ma zajtra čakali len dve prednášky až od tretej poobede. Mohol som sa zložiť a následne ľahnúť do postele s vedomím, že mám dostatok času vyspať sa. Na parapet priamo za posteľou som si zložil okuliare do diaľky, ktoré som v nemocnici často nosil, a potom sa veľmi opatrne pokúsil nájsť si pohodlné miesto. Kalif spal zjavne schúlený pod kreslom v rohu alebo priamo v ňom, lebo na posteli neokupoval žiadne miesto. Pozor som tak musel dávať iba na Clio, ktorú som ani náhodou nechcel prebudiť.

Sotva som ju však opatrne objal a zavrel oči, v mysli sa mi opäť vynorila kresba z knihy. Videl som pred sebou tvár toho muža a to mi nedovolilo zaspať. Dumal som nad hlúpymi konšpiračnými teóriami a dokonca nad možnosťou, že išlo o vtip. Nedokázal by som nájsť naň nejaké logické vysvetlenie, ale... všetko mi prišlo pravdepodobnejšie, než fakt, že sme boli rodina. Že niekto ako on bol pokrvne spojený s mojou rodinou. Bolo prekliatím, že sme tú knihu doniesli domov. Keby zostane v knižnici, možno by som to celé pustil z hlavy. Takto, keď som ju ale mal priamo pod nosom, to skrátka nešlo. Doslova ma k sebe volala a nútila dívať sa do tváre toho muža. Hľadať v nej niečo, čo v nej zjavne nikdy zachytené nebolo.

„Kedy si prišiel?" opýtala sa Clio pošepky, sotva som sa od nej odtiahol a musel sa otočiť. Čas plynul mimo mňa, no musel som tu ležať už dlho, lebo mi začala tŕpnuť ruka a preto som potreboval zmeniť polohu.

S úsmevom som otočil k nej hlavu a pobozkal ju na čelo. „Iba nedávno... teda asi. Neviem, možno tu ležím už hodinu," priznal som potichu, snažiac sa vo veľkom šere nadviazať očný kontakt. „Musel som zostať o niečo dlhšie, práca prišla na poslednú chvíľu."

„Akoby tých predošlých neviem koľko hodín nebolo už dosť," zamrmlala rozospato a posunula sa úplne ku mne, opierajúc si čelo o moju hruď. Sprvu sa mi ťažko zvykalo na spánok vedľa niekoho, u predošlej priateľky som zväčša noci netrávil a po našom rozchode som bol dlho sám, ale ako sa vraví, na dobré sa ľahko zvyká. „Všetci prežili, však?"

„Samozrejme. Čakala si snáď niečo iné?" Okamžite pokývala s tichým smiechom hlavou. Znel som možno prehnane sebavedome, keď prišlo na túto tému, ale veril som svojim znalostiam a praktickým schopnostiam. Nadrobil som si už niekoľko hodín praxe, bol prítomný pri naozaj kritických zásahoch a šťastena stála vždy na mojej strane. Reagoval som rýchlo a presne podľa potreby, čo mi prinieslo kopu uznanlivých pohľadov od mojich nadriadených. Zjavne tam sa vo mne začala ukotvovať skutočnosť, že som sa naozaj narodil pre medicínu a nič iné by som takto dobre vykonávať nedokázal. Samozrejme... našli sa dni, kedy som pochyboval a svoju budúcnosť nevidel v bielom plášti. Tie ale mali zjavne aj najlepší. „Najbližšiu prax mám až vo štvrtok, takže dovtedy som okrem školy jedine tvoj."

„Nezájdeš za otcom?"

„Nemôžem, meškám s učením a vieš, že to nemám rád." Teoreticky by som to na otočku v pohode stihol. No desilo ma, žeby otec mohol niečo vedieť a potom by moju myseľ nezamestnávalo nič iné. A teraz rozhodne nebol čas na hrabanie sa v starých rodokmeňoch a dumaním nad tým, prečo máme v rodine šarlatána. „Navyše teraz si to na praxi vážne nesmiem pokaziť. Doktor Kan mi dnes ponúkol miesto vo svojom tíme." S úsmevom som sledoval ako sa Clio v momente posadila a zapla lampičku na nočnom stolíku. Jej oči úplne žiarili od prekvapenia. „Budúci týždeň ho čakajú tri veľké operácie a chce, aby som sa prišiel pozerať priamo na sálu. Operovať bude, samozrejme, s rezidentmi, ale oficiálne si ma zapíše do svojho tímu. Určite mi bude klásť otázky alebo dačo, lebo vraj ak sa osvedčím pri prvej operácii, môžem sa zúčastniť aj druhej a tak ďalej." Vážne som sa z toho tešil ako malý chlapec. Ako keby som práve dostal ten úplne najlepší darček na celom svete, ktorý mi možno zmení život. „Niečo také urobí dojem na poroty, keď budem žiadať o rezidenciu."

„Som na teba tak príšerne hrdá!" skríkla hádam na celý byt, vzala mi tvár do dlaní a dlho ma pobozkala na pery. „Poznám toho človeka len z tvojho rozprávania, ale je to úplne úžasná šanca." Jej mierna zmätenosť mi prišla tak príšerne rozkošná, hoci som pomaly umieral od únavy. „Minimálne tú jednu operáciu máš už istú, že?"

Prikývol som, bozkávajúc pre zmenu ja ju. Po tak dlhom dni to bolo ako sen. Najkrajší, najlepší a najsladší sen. „Ak ma dovtedy nevyhodia zo školy alebo niečo podobné, tak hej." S chuťou som jej daroval ešte jeden bozk predtým, než by znova zhasla a pritúlila sa späť ku mne. V tme sa mi takmer okamžite zavreli oči, ale ani napriek únave som sa necítil schopný zaspať.

S Clio sme sa potichu zhovárali, rozprávala mi o novinkách z redakcie aj ako nemohla dnes začať svoj článok o mágii v medicíne, lebo znova musela pomáhať Rylandovi. Jej hlas znel stále ospalšie, chvíľami dokonca prestala v polovici vety hovoriť a znova pokračovala, až keď sebou mierne mykla a prebrala sa späť k vedomiu. Napokon ale zaspala behom polhodiny, ktorá mne prišla ako hotové peklo na zemi.

Lepšie ale neboli ani nasledovné hodiny. Kvôli nej som sa snažil ležať takmer úplne nehybne, zízal som v tme do stropu, pretriasal dnešné prípady z nemocnice, držal zatvorené oči, pokojne dýchal a myslel jedine tak na spánok. Ten sa mi ale oblúkom vyhýbal a dovolil mi pozrieť si až krvavý východ slnka. Dávno som nevidel, aby sa obloha po noci ponorila takmer do karmínovej farby. Sprvu mi napadlo, že zobudím aj Clio, aby si tú nádheru pozrela, no keď som videl ako dobre sa jej spí, nemal som to srdce ju vyrušovať. Radšej som sa napil, opláchol si tvár studenou vodou a vrátil sa opatrne do postele. Avšak s rovnakým výsledkom. Pozeral som všade naokolo seba, lebo ma už nebavilo držať zbytočne zatvorené oči. Niekoľkokrát som načiahol ruku za batohom a chcel z neho vybrať tú nešťastnú knihu, no zdravý rozum zvíťazil dokonca po viac ako dvadsiatich štyroch hodinách bez spánku. Zbytočne by som v nej listoval, nič nové sa v nej za noc neobjavilo. A všetko, čo v nej bolo, som už poznal.

„Kalif..." oslovil som nášho kocúrika potichu, sotva som si všimol ako sa naťahuje v kresle, kde strávil noc. „Poď sem, poď." To by ani nebol on, keby ma úplne neignoruje. No od začiatku bol taký, sprvu nedbal ani na Clio. Obaja sme mu boli úplne ukradnutí, hlavne, aby sme ho kŕmili a maznali sa s ním, keď si to sám žiadal. Keď sme na neho siahli inokedy, začal nepríjemne prskať a oháňať sa po nás svojimi pazúrikmi. K nám sa dostal úplnou náhodou. Ja som ho našiel potulovať sa okolo, keď som začiatkom septembra šiel v noci z nemocnice. Bol v tej dobe ešte hrozne krpatý a tým svojim tenkým hláskom plakal na celú ulicu tak zúfalo, že som ho skrátka nemohol nechať túlať sa nocou. Clio následne stačil jeden pohľad, aby sa do neho zamilovala a prehlásila, že si ho necháme. „Nooo tak, poď sem." Dokonca sme spolu nadviazali očný kontakt, po ktorom si skrátka ľahol späť a otočil sa mi chrbtom. „Okej, fajn... aj ja sa budem nabudúce takto správať, keď budeš žobrať o jedlo," zamrmlal som namrzene a taktiež sa otočil ku žltému kreslu chrbtom.

Následne sa ma zjavne konečne zmocnil spánok, lebo keď som znova vnímal svoje okolie, Clio kľačala na zemi pred našou paletovou posteľou a s jemnučkým úsmevom ma hladila po líci. „Nerada ťa budím, ale hneď je jedna hodina. Mal by si sa najesť a pomaly vyraziť do školy, o tretej začínaš." Nechápavo som pokýval hlavou. Dopekla, aký bol zrazu deň? Čo sa dialo pár hodín dozadu a hlavne ako mohlo byť už toľko hodín? Veď niekoľko minút dozadu som pozeral na východ slnka a nechával sa unášať jeho krásnou krvavou farbou. „Máš dnes vyučovanie, nie? Nespomínal si, že by vám zrušili prednášky."

„Je štvrtok?" dostal som zo seba. „Ešte pred chvíľou svitalo, ako môže byť skoro jedna hodina?"

„Bol si hore až do svitania?" Mykol som plecami nad jej prekvapeným výrazom, s ktorým sa ku mne naklonila a pobozkala ma na čelo. „To by vysvetľovalo prečo si sa nezobudil, keď som sa chystala do školy, ani keď som sa vrátila."

„Ty si už bola v škole?"

„Každý štvrtok chodím predsa od ôsmej do štvrtej. Na dnes nám ale zrušili okrem rannej prednášky všetko ostatné, spomínala som ti to predvčerom." pripomenula mi s teraz už naozaj ustarosteným výrazom. „Si si istý, že ti nič nie je? Cítiš sa dobre?" Takmer úplne naslepo som nahmatal jej ruku na mojom líci, pevne ju za ňu vzal a pobozkal na hánky. „Nezostaneš dnes radšej doma?" Pokýval som okamžite hlavou, ale zodvihnúť sa z postele bolo niečo až nadprirodzene ťažké. Sotva som sa posadil, do hlavy ma bodla nepríjemná bolesť, ktorú nasledoval celkovo zvláštny pocit akoby ma len pred chvíľou prešli rovno tri kamióny. Občas sa mi po dlhej službe stávalo, že som sa cítil úplne rozbito, ale nikdy som nemal takýto problém zaspať. Hlavne nie, keď som sa cítil vrcholne vyčerpaný. Nedávalo to absolútne žiadny zmysel.

„Nepustila si sa dnes do článku?" opýtal som sa, pokúšajúc sa nejako pomôcť mojej hlave rozbehnúť sa. „Vzal som ti tú knihu šarlatánov. Ak ju potrebuješ, mám ju v batohu." Pravou rukou som si uhladil kučery a následne pohladil Kalifa, ktorý sa mi obtrel o ľavú nohu.

„Nedajbože si pátral po svojom predkovi?" podpichla ma, ale nezasmiala sa spôsobom, ktorý by som od nej očakával. Tvárila sa pri pohľade na mňa veľmi ustarostene, čo jej peknej tvári vôbec neprospievalo. Vždy sa mi neskutočne páčila jej bledučká pokožka, ktorá tak tvorila kontrast s jej milovanou čiernou. Či už na oblečení, alebo potom na perách, či očných linkách. Mala svoj vlastný štýl, ktorý sa ťahal smerom ku gotike a takzvanému emo, ale, úprimne povedané, nedokázal som si ju priveľmi predstaviť v nejakých ružových šatách s kvietkami alebo niečom podobnom. Čierna s bielou a občasné prímesi farieb, z ktorých najväčší extrém tvorila žltá, boli pre ňu ako na mieru. „Dúfam, že si nad tým zbytočne nelámeš hlavu. Je to len hlúpa náhoda, nič viac."

Nespokojne som si zahryzol do spodnej pery. „To nemôžeš vedieť."

„Máš pravdu, ale vážne nemáme v živote nič dôležitejšie, ako pátranie po nejakom šarlatánovi spred niekoľkých storočí?" Zvedavo nadvihla husté upravené obočie a vstala, stále ma držiac za ruku. Nechcel som však nasledovať jej príklad. Bolo ľahšie stiahnuť si ju k sebe a šikovne si ju posadiť na stehná. „Nechcem mať na teba zlý vplyv, ale čo keby vážne zostaneš doma? Vyzeráš príšerne, takto by si nedokázal dávať poriadne pozor. Radšej zostaň, nech sa dozajtra cítiš lepšie. Rylandovi určite nebude vadiť, ak dnes neprídem do redakcie."

„Chceš sa o mňa starať?" podpichol som ju, opierajúc si hlavu o jej rameno. Bol som zamilovaný už predtým, ale nie na toľkoto. Miloval som absolútne všetko, čo sa tohto dievčaťa týkalo. Všetko, každú jej chybičku, ktorú často videla len ona sama. Zbožňoval som počúvať jej hlas, zamilovane sa pozerať na jej úsmev a hlavne do jej očí. Od prvej chvíle som tušil, že medzi nami to nebude len o nejakej rýchlej známosti. Cítil som to v sebe, tú potrebu a chuť budovať si život práve s ňou po boku. Vedel som, že jedine ona ma v súkromnom živote urobí šťastným, že chodiť domov každý jeden deň z nemocnice bude mať skutočný zmysel, len keď ma tam bude čakať ona. Zahrabaná v posteli, niekde v kuchyni, v sprche s mokrými vlasmi, nad učebnicami alebo pokojne plne zahĺbená do písania článku. Bolo to skutočne jedno, hlavne, aby tam bola a aby ona bola osobou, ktorá mi pomôže zabudnúť na náročný deň v práci. „Asi mi deň voľna padne dobre. Poslednú dobu som veľmi tlačil na pílu, zjavne tam nastal problém."

„Nechcela som ti to vyhadzovať na oči, ale chvíľami si to preháňal. Ja viem, že sa musíš učiť oveľa viac ako ja, nemôžeš si dovoliť chyby, ale musíš občas povoliť svoje šialené tempo."

„Keď ono jeden voľnejší deň môže rozhodnúť o tom, či nasledujúci test urobím, alebo nie. Alebo rovno o tom, či niekomu budem schopný zachrániť život."

„Učenie je základ, na ktorom musíš stavať, ale máš to v sebe. Narodil si sa práve pre toto, Michael," zašepkala, zabiehajúc mi prstami do vlasov. Takmer vždy si nechávala o niečo dlhšie nechty, ktorými som miloval, ak ma pri zaspávaní alebo len tak škrabkala. A očividne to miloval aj Kalif, lebo ak si ich náhodou priveľmi ostrihala, nechodil za ňou toľko a neotravoval, až kým sa s ním nezačala maznať. „Ty a medicína ste dokonalá dvojka, magický pár, ktorý nič nerozdelí."

„Aj napriek všetkému občas vážne milujem, keď hovoríš podobným štýlom. Všetko vtedy vyznie kúzelne... magicky." Zasmial som sa, dvíhajúc k nej pohľad. Pozorovala ma s tak zreteľnou láskou v tých čarokrásnych čokoládových očiach. Pri trocha horšom osvetlení niekedy pôsobili až takmer čierne. „Uvaríš mi niečo dobré? Alebo niečo uvaríme spolu? Dávno sme sa nebili o miesto pri sporáku." Pravda, že v takom prípade skončil neporiadok skutočne všade, ale presne tak to bolo správne. Keby všetko berieme vážne, asi by sme sa už dávno zbláznili. „Alebo si niečo objednáme a tým pádom môžeme zostať spoločne ležať v posteli."

„Ani jedno neznie ako zlá možnosť."

„Dobre teda, dnes volíme tú tretiu, nebudeš ľutovať." Netušil som odkiaľ si chceme objednať, ani na čo by som mal najväčšiu chuť, ale nakoniec sme mali šťastnú ruku. Nová indická reštaurácia nám poslala skutočne len to najlepšie, čo sa im podarilo ukuchtiť a my sme sa obaja poriadne dosýta najedli. Kalif striehol v pozore na zblúdilé zrnká ryže, ktoré sme pred ním nestihli uchmatnúť a na ktorých si viditeľne pochutnal. Zozačiatku sme boli hrozne opatrní, ak náhodou zjedol niečo z nášho jedla, okamžite sme hľadali na internete, či nemusíme utekať k veterinárovi. A občas to tak bolo ešte aj teraz, keď sa mu dostalo pod zub niečo nové. Ešteže s ryžou sme mali už skúsenosti a boli sme si istí, že tých pár zrniek mu nijako neublíži.

„Úplne som ti zabudla povedať..." začala Clio, sotva všetko po neskorom obede odpratala a vrátila sa ku mne do postele. Učebnice vytŕčajúce z tašky na mňa zazerali a pýtali si pozornosť, ktorej ale nemali šancu sa dočkať. Dopekla, svet sa nezrúti, ak si vezmem jeden deň voľno. Poslednú dobu som skutočne tlačil na pílu a telo mi to dnes dávalo plne najavo. Bolo mi po jedle o niečo lepšie, no hlava mi stále trešťala bolesťou. „Ryland má budúcu sobotu narodeniny a pozval nás na oslavu. Budeš mať čas?"

S perami zomknutými do tenkej linky som pokýval hlavou. „Od poobedia do polnoci som na praxi a nedeľu idem znova. Od štvrtka v kuse teoreticky."

„To ma tam necháš ísť samú? Medzi spoločnosť s akou sa on stýka?"

„Nechaj ma hádať, bude tam kopa ľudí z toho baru pre gotikov, čo?" Prikývla, sladko pritom klipkajúc mihalnicami. Z toho ako ochotne sa ku mne pritúlila mi bolo jasné, že dlhodobo len tak vylihovať nezostaneme. Ale dobre tak. Zíde sa spáliť kalórie, ktoré obsahovala večera. „To rozhodne nie je skupina ľudí do ktorej ja zapadám."

„A prečo? Máš čierne vlasy, piercing v obočí a nose, tajomné sivé oči..." Pomaly ma prstami pohladila po brade, berúc ju do nežného zovretia a priťahujúc si ma bližšie pre pusu. „Aj tvoje tetovanie vyhovuje, zohnala by som ti čiernu zamatovú košeľu a tú by si si zapravil do čiernych nohavíc s tým, že by si zapol len spodné gombíky, aby ti bolo vidno hruď. Pár prsteňov, možno nejaká reťaz do krku, vysoké šnurovacie topánky a možno pre efekt ešte klobúk, prípadne čierne kožené rukavice bez prstov."

So smiechom som nad ňou pokýval hlavou. Vlani na halloweensku párty som jej dovolil, aby ma na podobný štýl obliekla. Oficiálne som teda bol rádoby temný čarodejník z dvadsiateho prvého storočia, čo Rylanda a jej kolegyne v redakcii veľmi nadchlo. Mňa už menej, ale čo by človek z lásky neurobil, že? „Myslím, že v mojom oblečení do nemocnice mi to pristane viac."

„O tom by som si nikdy nedovolila pochybovať." Pravda bola na mojej strane. Po chvíľke sa nevinné bozkávanie premenilo na niečo viac. Na niečo zmyselnejšie, intímnejšie a dôvernejšie. Miloval som stále znova a znova objavovať jej telo, bozkávať jej krásnu jemnú pokožku a užívať si jej bezhraničnú dôveru. Zo začiatku bola rezervovaná a chvíľami mi prišlo, že sa za svoje telo hanbila, no nemala na to ani jediný dôvod. Miloval som ju celú takú aká bola. So všetkým, čo ona na sebe nenávidela, čo by najradšej úplne vymazala. Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad a pritom mi prišlo, že každý deň som sa do nej zamilovával znova a znova. Pri všetkom, čo robila.

Minúty a hodiny strávené milovaním či rozprávaním nám prekĺzli pomedzi prsty a skôr, než sme sa nazdali a skončili v spoločnej sprche, hodiny ukazovali takmer pol jedenástej večer. V škole som zajtra začínal až o deviatej, čiže extra skoré vstávanie nehrozilo. Zvyčajne som vstával skôr a pred vyučovaním sa ešte učil alebo si opakoval, no svet sa určite nezrúti, ak občas zmením rutinu a doprajem si viac oddychu. Minimálne do tretej sa potom z lavíc aj tak nedostanem. Možno dokonca ešte dlhšie, ak sa pôjdem učiť do knižnice. Niekedy som sa práve tam dokázal sústrediť najlepšie, hoci mi chýbala naša veľká mäkká posteľ.

„Mikey?" Ospalo som sa pousmial nad tým oslovením. Nehovorila mi tak často, čo bola na jednej strane možno aj škoda. Znelo to milo a hlavne to vo mne prebudilo spomienky na detstvo. Starý otec ma tak často volal, kým som bol ešte malý chlapec. „Môžem si zajtra vziať späť svoju knihu šarlatánov? Chcela by som mať ten článok už z krku. Predpoludním musím skočiť do školskej knižnice kvôli seminárke a potom chcem dať dokopy článok. Nech si to Ryland prebehne čím skôr a dá mi vedieť, či mám ešte niečo doplniť a tak. Akurát ešte neviem, či pôjdem do redakcie alebo zostanem doma. To ti ešte napíšem."

„Pokojne si ju ber, zízaním na ten obrázok sa aj tak nikam nedostanem."

„Ale stále máš v pláne opýtať sa otca?" Prikývol som. Už by mi to zjavne nedalo pokoj. Až priveľmi som tej hlúpej náhode dovolil, aby sa mi vryla do pamäte. Za pokus nič nedám, opýtam sa ho a možno na niečo narazím. A ak nie, pokúsim sa na celú záležitosť zabudnúť. Ani doteraz som netušil, kto presne bol môj predok a možno by aj bolo lepšie, keby to tak zostane. „Rada potom za nimi pôjdem s tebou, dlho sme sa nevideli. Hlavne už som dlho nevarila s tvojou mamou, začína mi to chýbať."

Pobozkal som ju s láskou na čelo, lepšie si ju túliac k sebe. „Nevieš si ani predstaviť aký som rád, že tak skvele vychádzaš s mojimi rodičmi." Bál som sa, keď išla so mnou po prvé domov. Dopadlo to ale nad moje očakávania, naši sa do nej úplne zamilovali a boli dokonca smutní, keď sme odchádzali. Museli sme sa o týždeň vrátiť a zostať u nich celý víkend, aby ju mali možnosť lepšie spoznať. S otcom sme si v sobotu podvečer zašli na prechádzku a Clio nechali s mojou mamou. Kým sme sa vrátili, celou kuchyňou sa niesol smiech a hlavne vôňa čerstvo vareného teplého jedla.

„Budú z nich skvelí svokrovci."

„Možno skôr, než si myslíš," odpovedal som tajomne. Clio okamžite zodvihla hlavu z mojej hrude, prekvapene skúmajúc moju tvár. Nič viac som jej však nepovedal. Akurát našpúlil pery pre pusu, ktorú mi veľmi ochotne dopriala. Zvedavosť v jej očiach ale nepohasínala.

Snubný prsteň som mal prichystaný už pomaly tri týždne. Nebol najlacnejší, ale bol úplne dokonalý, pritom jednoduchý a na jej vkus decentný. Celý čierny s jedným malým, pre ňu milovaným opalitom, ktorý bol vsadený do stredu slnečnice, jej najmilšej kvetiny. Okolo nej sa po prsteni tiahlo ešte niekoľko jemných lístočkov. Asi dva mesiace som premýšľal aký prsteň vybrať, prelistoval som počas pauzy na praxi mnoho katalógov a mesiac dozadu sa konečne rozhodol. Trvalo týždeň, než ho prichystali a dotiahli do dokonalosti a než som si ho mohol vyzdvihnúť. Stále som však nemal vymyslené, kde a kedy pred ňou pokľaknem. Dokonca po vyše dvoch rokoch vzťahu som si už bol viac ako istý, že práve ju si chcem vziať za ženu. Nemalo teda cenu v tomto smere váhať. Zostávalo akurát všetko domyslieť do dokonalosti, aby na ten moment nikdy nezabudla.

„Milujem ťa," zašepkala ešte skôr, než by zaspala. Už klasicky pritúlená ku mne a s hlavou vyloženou na mojej hrudi. Ja som ju pevne objal a spokojne privrel oči. Mal som v tej chvíli skutočne všetko. Aj keby sa mi v živote nič iné nepodarí, keby mi pre niečo medicína nevyjde, našiel som svoj zmysel života a šťastie po ktorom som vždy túžil. Ležalo v tej chvíli v mojom náručí a práve vďaka tomu som mohol pokojne zaspať.

Ráno som sa však aj napriek tomu prebudil nezvyčajne unavený. Budík mi zvonil o siedmej, aby som sa ešte stihol pozrieť na učivo, no nakoniec z toho nebolo nič. Hlava mi trešťala od bolesti a bol som rád, keď sa mi podarilo zdvihnúť z postele a zájsť do sprchy. Clio hneď videla, že mi nie je dobre a na nohy ma nepostavilo ani keď prišla za mnou do sprchy a uvarila mi šálku bylinkového čaju – mätového, ktorý mi priniesla vždy, keď videla nakoľko som nervózny alebo zmáhaný úzkostnými myšlienkami. Sprvu som si to nechcel pripustiť, ale bola to istá forma pomoci. Na nejaké rýchle raňajky som však nedokázal ani pomyslieť, obracal sa mi žalúdok pri myšlienke na jedlo. Pred odchodom som jej ešte vyložil knihu šarlatánov na posteľ, aby si ju mohla vziať, pobozkal ju na rozlúčku a vydal sa na vyše hodinovú cestu do školy. Bolesť hlavy a celková nevoľnosť ma, našťastie, po ceste na metro prešli.