Clio

Clio, musíš ísť so mnou. Ryland miluje tvoj vkus a nikto mi neporadí lepšie ako ty. Nemôžem tam predsa ísť vo vreci od zemiakov.

Nikto ti nehovorí, aby si tam išla vo vreci od zemiakov. Podľa mňa máš skriňu tak akurát plnú a na rande sa tam niečo určite nájde.

Na rande možno, na rande s Rylandom asi ani nie.

A si si istá, že je to vyslovene rande? Nepochopil to skôr ako nejaké kamarátske vyrazenie si na pár pohárikov? Vieš, ako minule na jeho oslave a tak.

Och, to určite nie. Myslím, že som dala dostatočne najavo, že ho pozívam na rande.

No dobre, ako myslíš.

Jej rande s Rylandom ma ani trocha nezaujímalo. Nechcela som jej však skaziť radosť, išlo o veľký krok. Stále som nechápala ani to, kde vzala zrazu toľko guráže, aby ho na rande vôbec pozvala. A prečo hlavne môj šéf len tak súhlasil. Nikdy mi neprišlo, žeby k sebe hľadal niekoho ako je Daysha. Boli skrátka priveľmi odlišní. V ich prípade sa zjavne nedalo povedať ani staré dobré protiklady sa priťahujú.

Clio, musíš ísť so mnou nakupovať, inak prepasiem svoju jedinú šancu získať muža mojich snov.

Dobre, uvidím, čo sa dá robiť. V škole končím o štvrtej, ale potom by som mala ísť do redakcie. Neviem, či sa mi podarí vyhovoriť.

To zvládneš, ja ti verím ♡.

Najprv som musela zvládnuť zajtrajší zápočet. A hlavne dnešný večer. Bála som sa, čo sa stane, keď Michael príde domov. Na druhej strane som ale nechcela nič viac, ako ho vidieť zatvárať vchodové dvere s úmyslom takmer okamžite ma zasypať všetkým, čo na praxi zažil. Sama neviem koľkokrát som od rána obrátila v rukách mobil. Vždy som ho ale položila späť a sústredila sa na niečo iné.

Do školy som napokon ani nešla. Bolo mi stále priveľmi zle. Vrátila som sa do postele, okolo druhej do seba dostala nejaké jedlo a potom som sa zbalila a vydala do kaviarne len kúsok od Central Parku. Doma sa mi na učenie sústrediť nepodarilo, potrebovala som zmeniť prostredie a na moju smolu bola knižnica pre rekonštrukcie tento týždeň zatvorená. Samozrejme, že som si mohla nájsť kaviareň aj bližšie, ale nikde naokolo nás nebola žiadna, kde by mali povolený vstup aj domáci maznáčikovia. Kalifa som ale doma nechať nemohla, čo dal jasne pri mojom pokuse o odchod najavo. Staval sa mi do cesty a pazúrmi chniapal po mojej nohe, až kým som ho nevzala na ruky a nezababušila ho pod kabát.

Ani tu sa mi však neučilo tak, ako som dúfala. Myšlienkami som stále zabiehala niekam inam. Minúty sa menili na hodiny, za oknami sa zotmelo a ja som nevedela asi o nič viac, ako keď som prišla. Vypila som dva čaje, vypočula si tucet rozhovorov a chvíľami už dokonca počítala prechádzajúce autá po ulici. Na druhej strane vozovky sa črtal Central Park. Počas jesene bol najkrajší. Celý zaliaty hrejivými farbami a chodníky pokryté popadaným lístím. Až som ľutovala, že túto jeseň sme tam strávili pramálo času. Dvakrát sme tam ale vzali Kalifa. Bolo krásne sledovať ako sa to drobné čierne klbko srsti motá v hŕbe lístia.

„Ako sa držíš?" opýtala som sa ho, skláňajúc sa k svojej taške. Mal v nej pohodlne ustlané a v brušku niekoľko dobrôt, ktoré som mu priniesla. „Nebude ti vadiť, ak pôjdeme do nemocnice? Možno by sa potešil, keby ho tam čakáme." Tichučko zamňaukal, keď som ho pohladila a lenivo pootvoril oči. „Poď sem, láska moja." Opatrne som ho vybrala a vzala láskyplne do náruče.

Na notebook som sa už nemohla ani pozrieť, boleli ma z neho oči. A z hľadenia do papierov ešte viac. Začínala som byť veľmi zúfalá, ale mala som pred sebou ešte celú noc. Nie raz sa mi podarilo naučiť na zápočet niekoľko hodín pred jeho písaním. Nehrala som to na červený diplom, ten mi uplával už dávno. Po udalostiach posledných dní a týždňov bolo hlavné, aby som prešla. Aj keď na najhoršiu známku. Na skúške to ešte môžem zachrániť.

„Čo myslíš? Mala by som ho ísť počkať?" Tak veľmi som dúfala, že mi odpovie a poradí mi, čo mám robiť. Čo by bolo lepšie, čo by Michaela skôr potešilo. Keby mu dám priestor alebo keby urobím prvý krok? „Asi to skúsim, horšie ako dnes ráno to zjavne nebude." Pohodlne som sa oprela, bozkávajúc Kalifa medzi uši. Dnes mal ďalší mimoriadne prítulný deň, čo mne ale vôbec nevadilo.

Chvíľu som sa s ním pomaznala, ale potom som skrátka musela preč. Už som sa tam necítila dobre. Všetko som si zbalila, zaplatila a vyrazila do ulíc. Bolo chladno, ako inak. No konečne sa ulice neplnili hmlou, ktorú sme tu posledné dni mali neustále. Kalifa som najprv skryla pod kabát, odkiaľ mu trčala len hlavička, aby sa obzeral naokolo. Chlad naokolo nás v kombinácii s teplom pod mojim kabátom ho ale uspali po necelej polhodinke cesty.

Na najbližšej lavičke som sa teda zložila a znova mu urobila miesto vo svojej taške. Keď som ho nosila takto v mojej veľkej školskej kabelke, vždy som so sebou brala dva hrubé pletené šály. Z jedného som mu na vrchole obsahu tašky urobila hniezdočko na ležanie, zatiaľ čo do druhého som zabalila jeho, aby na neho zvonka neťahala priveľká zima. Pred niekoľkými týždňami sa dnu zmestil lepšie, ale odhadovala som, že minimálne do konca roka mu tam bude ešte pohodlne. Potom na takéto nosenie ale bude musieť zabudnúť.

Michael sa ma snažil odhovoriť od toho, aby som Kalifa takto nosila. Údajne si priveľmi zvykne a potom bude vyvádzať, keď s tým zrazu sekneme. V tej chvíli som to ale naozaj riešiť nechcela. Tašku som si prehodila cez pravé plece, no zároveň som si ju posunula pred seba a objala ju oboma rukami, aby sa natoľko nenatriasala.

Od nemocnice som bola niečo vyše hodiny chôdze. Mohla som ísť metrom, v tejto zime by to bol zjavne lepší nápad ako sa potulovať pešo, ale pred príchodom tam som si potrebovala poriadne prevetrať hlavu. Najrušnejšej ulici som sa preto vyhla a namierila si to radšej pomedzi bytovky. V mnohých oknách sa svietilo, ale vo väčšine ešte vládla tma. Obyvatelia boli zjavne ešte v práci alebo akurát na ceste domov. Alebo sa skrátka motali niekde po vonku ako ja a mierili niekam, kde si neboli istí, ako ich privítajú. Nádejala som sa však, že všetko dopadne dobre. Dokonca viac ako dobre.

Chvíľami ma míňali ľudia, zvyšok času som ulicami kráčala sama, prípadne len v spoločnosti prechádzajúcich áut. Ulice boli dobre osvietené, ale klamala by som keby poviem, že som mi niektoré tiene nenaháňali strach. Tma nikdy nebola mojim nepriateľom. Skôr som sa obávala toho, kto by sa v nej mohol ukrývať. New York bolo nádherné mesto, ale zároveň aj veľmi nebezpečné. Mama mi to vtĺkala do hlavy odmalička. Chcela si byť istá, že sa budem vedieť o seba postarať a nepadnem do zbytočných problémov.

Preto ma znepokojilo, keď sa niekde za mojim chrbtom ozval krik niekoľkých mužských hlasov. Už spravidla som sa ale neobzrela. Skrátka som kráčala ďalej, akoby som o ich prítomnosti ani nevedela. Na druhej strane cesty som si všimla mladý pár, ktorých prítomnosť ma ale na dlho neupokojila. Zahli do najbližšej bytovky a zavreli za sebou vchodové dvere.

Možno to bola paranoja, ale prešla som na druhú stranu, aby som medzi nami vytvorila väčšiu vzdialenosť. Sledovala som pritom čísla domov, budiac tak dojem, že hľadám konkrétne miesto a skrátka sa tu len nepotulujem. Našťastie po chvíľke zahli do jednej z bočných uličiek a ja som si mohla znova vydýchnuť.

Preto som absolútne nečakala, žeby ma mal niekto zozadu schmatnúť za vlasy a šklbnúť mnou dozadu, sotva som zahla za roh ďalšej ulice. Podarilo sa mi zostať na nohách, ale než som nadobudla rovnováhu a pokúsila sa otočiť, oprel sa do mňa ďalší pár rúk, ktorý ma surovo sotil smerom k zemi. Zapotácala som sa, ale stále som sa udržala na nohách a konečne sa pozrela za seba. Za vlasy ma držala vysoká postava v kapucni, ktorej som kvôli tme nemala šancu vidieť do tváre.

Od strachu mi napadlo jedine zakričať, pokúsiť sa ho aj s jeho mohutným komplicom zastrašiť. Môj krik ich ale donútil konať ešte násilnejšie a šikovnejšie. Celé mi to prišlo ako sekundová záležitosť – vyšklbol mi tašku, ktorú som si pevne stisla k hrudi a ten druhý ma agresívne sotil na zem. Už úplne automaticky som pred seba vystrela obe ruky v snahe zmierniť pád.

Stal sa ale presný opak.

Do pravého zápästia mi vystrelila bolesť, akú som nikdy v živote necítila. Akoby sa mi všetky kosti v ruke roztrieštili v jedom a tom istom okamihu. Môj bolestivý rev naplnil celú ulicu, zanikli v ňom slová, ktoré si tí dvaja povedali predtým, než by sa rozbehli preč. S očami plnými sĺz som zakričala za nimi, ale nebolo mi to nič platné.

V obrovských bolestiach som sa najprv dala na štyri a potom sa posadila. Nedochádzalo mi, čo sa práve stalo. Cítila som len skľučujúcu bolesť, slzy stekajúce po lícach a splašený tlkot vlastného srdca. „Preboha..." vyšlo zo mňa priškrtene. „Nie, bože... nie. KALIF!" Skutočnosť, že v taške spal aj on, ma zrazu ovalila ako prívalová vlna. „Nie, nie, nie..." Okamžite som chcela vybrať z pravého vrecka mobil, ale stačil najmenší pohyb rukou, aby som sa od bolesti znova rozkričala. Nedokázala som pohnúť dokonca ani prstami, nieto ešte ohnúť zápästie. Bolesť mi z neho vystreľovala smerom nahor, takmer až po lakeť.

Mobil som teda vytiahla ľavou rukou. Displej bol celý popraskaný a na dotyk vôbec nereagoval. Márne som sa ho snažila odblokovať, bolo to úplne zbytočné. Od frustrácie som ho najprv pevne zovrela v ruke a následne ním tresla do chodníka, rozbíjajúc ho ešte viac.

Roztrasene som sa poobzerala naokolo seba, sťažka prerývane dýchajúc chladný vzduch. Netušila som, čo mám robiť. Všetky zmysly mi otupilo bolestivé pulzovanie v pravej ruke. Oči sa mi plnili novými slzami bolesti a hlavne strachu. Bolo mi na vracanie, keď som si pomyslela, čo tí dvaja asi urobia, keď v taške nájdu malého kocúra. Nejaký notebook a poznámky do školy mi mohli byť v tej chvíli ukradnuté, dokonca aj moja peňaženka. Nech si ich berú, ak boli kvôli tomu schopní urobiť niečo podobné. Chcela som ale späť svojho kocúrika.

„Michael... Michael bude vedieť, čo robiť," uistila som samú seba, utierajúc si zdravou rukou slzy. Stále úplne ochromená strachom som sa popri stene vytiahla na nohy. Každý, dokonca aj ten najmenší pohyb pravou rukou ma ale privádzal do úplne agónie. Bolelo dokonca, keď sa mi o ňu obtrel chladný vánok.

Ľavou som si ju čo najlepšie pridržala pokrčenú v lakti a veľmi pomaly sa vybrala vpred. Ani náhodou som ale nešla smerom, kadiaľ som videla utekať tých dvoch. Do nemocnice som sa vybrala okľukou, na konci ktorej sa mi od opakujúcich sa prívalov bolesti zahmlievalo pred očami. Tie ma od nekonečného množstva sĺz neskutočne boleli, než som pred sebou konečne uvidela natoľko očakávanú budovu nemocnice.

Úplne zmrznuto a vyčerpane som vošla dnu a ani sama neviem ako povedala sestričke na pohotovosti, že mám zjavne zlomenú ruku a potrebujem pomoc. Popýtala sa ma niekoľko otázok a nechala ma čakať snáď večnosť, kým sa ešte povenovali pacientom, ktorí prišli predo mnou. Okolie som poriadne ani nevnímala. Hlavu som mala plnú myšlienok na to, kde asi môže byť môj kocúrik a čo mu asi tí muži urobili.

„Slečna..." Sprvu som si ani nevšimla, keď ma sestrička oslovila. Až keď mi položila ruku na plece a vytrhla ma tak z mučivého kolobehu tých najhorších možných predstáv. „Poďte, prosím, so mnou."

Nečakala som, že postaviť sa znova na nohy bude natoľko náročné. S toľkým plačom ma akoby opustili všetky zvyšky síl. „Prosím vás... zavolajte mi Michaela Algarottiho. Určite tu ešte bude, nie je... nie je ešte osem hodín, však?"

„Nie, ešte nie." S jej pomocou som napokon vstala, nechávajúc sa zaviesť na omnoho rušnejšie oddelenie, než som pôvodne čakala.

„Zavoláte mi ho, prosím? Mal by vedieť, že som tu. Ja... ja s ním musím naozaj neodkladne hovoriť," naliehala som ďalej, sotva odliepajúc nohy od podlahy. „Je to môj snúbenec."

„Uvidím, čo sa dá robiť," uistila ma. Veľmi mi odľahlo, keď som sa mohla opäť posadiť, tentoraz na voľné lôžko. „Nikam nechoďte, niektorí zo službukonajúcich lekárov tu hneď bude. Hneď za vami príde aj sestrička." Milo sa na mňa usmiala, odchádzajúc za ďalšími povinnosťami.

Neklamala ale v tom, že sa mi čoskoro príde niekto venovať. Nestihla som sa ešte ani poobhliadnuť naokolo seba, keď niekto energicky zatiahol závesy naokolo lôžka, aby sme mali súkromie. Bol to vysoký chlapec, ktorému do strán divoko postávali ryšavo-hnedé pramene vlasov.

„Dobrý večer, čo vás sem dnes privá... Clio?"

„Alec, kde je Michael? Musím s ním okamžite hovoriť!" oborila som sa na neho okamžite. Vyľakalo ma ale, ako vyhúkane na mňa pozeral. Akoby ma nikdy predtým ešte nevidel a ani teraz neveril svojim očiam, že ma vidí akurát tu. „Zavolaj mi ho, prosím ťa."

„Dobre, jasné... ale... je ti niečo? Prečo si tu? Ako si sa sem dostala?"

Zmätene som pokývala hlavou. „Neviem, asi... asi... asi mám zlomenú ruku," vykoktala som zo seba, prehĺtajúc ďalšie slzy.

„Idem ho nájsť, nikam nechoď!" prikázal mi a odišiel rovnako rýchlo, ako aj prišiel.

Ľavou rukou som si trocha uhladila vlasy a sťažka zo seba stiahla kabát. Ruky som mala stále studené ako ľad, ale inak som cítila naokolo seba priveľké dusno na to, aby som tu sedela v zimnom kabáte. Vytiahnuť z rukáva pravú ruku bolo ale blízko nemožnému. Zápästie som mala napuchnuté na snáď dvojnásobnú, ak nie aj trojnásobnú veľkosť a prsty úplne stuhnuté. Viac ma ale vydesila veľká modrina, ktorá sa mi tiahla okolo zápästia až smerom hore k predlaktiu.

Nikdy v živote som nemala nič zlomené. Najhorší úraz, ktorý sa mi stal, bol vyvrtnutý členok, keď som sa ako osemročná učila korčuľovať. Ako dieťa som bola mimoriadne nešikovná a večne som niekde padala, zjavne ani mama nechápala ako sa mi podarilo nedolámať. Pri pohľade na moju ruku teraz by ju ale žarty prešli pomerne rýchlo.

Zdalo sa mi, že kým niekto prišiel, prešla celá večnosť. No keď sa konečne záves znova odhrnul, stál tam Michael. Úplne bledý a vystrašený, akoby čakal, že ma tu nájde rovno na smrteľnej posteli.

„Mikey..." začala som a chcela sa postaviť, aby som ho objala, ale neskutočná bolesť ma donútila zostať radšej sedieť.

„Preboha, čo tu robíš? Je ti niečo?" Podišiel ku mne, berúc mi tvár do dlaní. „Myslel som si, že si zo mňa Alec len strieľa." Pobozkal ma na čelo, ďalšiu pozornosť už venujúc mojej ruke, ktorú som stále nešikovne držala vo vzduchu a pokrčenú v lakti. V inej polohe bolela snáď ešte viac. „No, dopekla... toto nevyzerá dobre. Čo si robila?"

„Ja som... bola som..." Všetko som mu chcela povedať naraz, až mi napokon tie správne slová na jazyk ani neprišli. Miesto toho sa mi hrdlo stiahlo pod náporom ďalších sĺz a nárekov. A hlavne bolesti. Michael sa len veľmi nežne dotkol mojej ruky, čo vyústilo v bolestivý výkrik snáď na celú nemocnicu.

„Prepáč, prepáč. Musím ju prezrieť, než urobím niečo iné."

„Veľmi to bolí."

„Ja viem, láska." Nechcela som kričať a lákať na nás pozornosť. Kým mi Michael veľmi obozretne prehmatal celú ruku, hrýzla som si do jazyka, ktorý ale po chvíľke zaliala krv, spôsobujúc mi tak len ďalšiu bolesť. „Skús mi pomaly povedať čo sa stalo."

Ešte niekoľko sekúnd som nevládala ani prehovoriť. Iba som sa zdravou rukou chytila tej jeho a posunula sa bližšie, aby som sa mohla o neho oprieť. Na chvíľku som nechcela nič, len jeho objatie. Cítiť jeho ruky okolo mňa, ako ma uisťujúco držia a chránia pred všetkým, čo sa tam vonku stalo.

„Bola som sa učiť v kaviarni," začala som napokon, opierajúc si hlavu o jeho hruď, no dávajúc pritom pozor na pravú ruku, „chcela som sa tam učiť. A potom... potom som... chcela som ti prísť naproti, počkať ťa. Vieš, aby sme... sme sa... prešli domov a tak. Ale v tme som si za rohom nevšimla... dvoch chlapov. Jeden ma schmatol za vlasy a hodil ma na zem. Druhý mi vzal... vzal tašku." Hlas sa mi po celý čas triasol. Aj napriek tomu, že tu som už bola v bezpečí a v opatere človeka, ktorému som bezhranične dôverovala. „Vzali mi úplne všetko, Michael. Veci do školy, notebook aj peňaženku. Ale..."

„Dobre, nejaké veci do školy, notebook aj peňaženka nech sú ti úplne ukradnuté, to sa všetko dá nahradiť."

„Áno, ale... v tej taške mi spal Kalif. Musíš niečo urobiť, musíš ho nájsť, Michael, prosím ťa. Kto vie, čo s ním urobili, kde je..." V tej chvíli tam vonku som si nebola schopná všimnúť ani to, či bežali alebo nasadli do auta. A už vôbec mi nenapadlo bežať za nimi. Strach a bolesť ma úplne prikovali k chodníku. Nebola som schopná nášmu kocúrikovi nijako pomôcť, dokonca sa ani ísť po ňom pozrieť. „Čo ak ho niekde za ďalším rohom vyhodili a teraz sa niekde vystrašený motá? A čo ak... preboha, čo ak mu ublížili, Michael? Musíme niečo urobiť..."

Pokúsila som sa zošmyknúť dole z lôžka, ale Michael mi v tom okamžite zabránil. „Ty rozhodne nikam nejdeš, akurát tak pekne röntgen zápästia."

„Ale Kalif..."

„O všetko sa postarám, nájdem ho. Zavolám aj do banky, aby ti zablokovali kartu. Mala si v taške aj kľúče od domu?" Pokývala som hlavou. Kľúče a mobil som zásadne nosila po vreckách, najlepšie vnútorných. Tak som si bola istá, že sú na lepšom mieste, keby sa stane niečo ako toto. „Dobre, hlavne sa, prosím ťa, upokoj, Clio. Všetko bude v poriadku, aj ty aj Kalif. Sľubujem."

„Hovoril si, že... že lekár by niečo také... nemal sľubovať."

Pousmial sa, stierajúc mi slzy z líc. „Nesľubujem ti to ako lekár, ale ako tvoj snúbenec." Uisťujúco ma pohladil po chrbte, zabárajúc si nos do mojich vlasov. „Veľmi ma mrzí, čo som ráno povedal. Bolo to hrozne hlúpe."

„Nemala som na teba tak vybehnúť."

„Nemal som byť taký nedbalý." Chcela som mu toho povedať veľmi veľa, ale nie v tej chvíli. Radšej som si plne vychutnala ešte niekoľko sekúnd v jeho láskyplnom objatí a potom sa obrnila na všetko, čo malo prísť.

Michael ma ubezpečoval, že všetko prebehne čo najmenej bolestivo, ale napokon som sa nezaobišla bez liekov proti bolesti a niečoho malého na upokojenie. Lebo zakaždým, keď bolesť trocha ustúpila, celú ma oblial pocit neskutočného strachu o Kalifa a zastaviť príval sĺz bolo potom nemožné. Röntgen nakoniec odhalil škaredú zlomeninu. Snímku som zahliadla iba na krátku chvíľu, ale z jej obsahu mi prišlo zle takmer okamžite.

Ešte viac ale z rozhodnutia lekára, ktorému Michael asistoval. Obyčajné napravenie a sadra stačiť nebudú, takmer hneď po zhliadnutí snímky zavolal na chirurgiu, aby pripravili operačnú sálu. Ruka mi dovtedy aj napriek ľadovým obkladom napuchla ešte väčšmi, až mi začali opúchať aj samotné prsty. Celá mi nepríjemne brnela od bolesti, ktorá bola neskutočne vysiľujúca. Hlavne keď prestali poriadne účinkovať aj analgetiká na bolesť.

O to náročnejšie bolo zvládnuť narýchlo spískané predoperačné vyšetrenia. Anestéziológ aj internista sa pýtali priveľa vecí. Keby na polovicu z nich nevie odpovedať Michael za mňa, zjavne by to trvalo nekonečné hodiny. Alebo minimálne rovnako dlho, ako sme čakali na výsledky krvi z laboratória.

„Bude to fajn, si v dobrých rukách. Doktor Davids so mnou operoval aj Marciu, dá na teba pozor," uistil ma Michael a konečne si na chvíľku pokojne sadol. Medzi všetkým tým chaosom sa nám podarilo spojiť s bankou a poprosiť ich, aby mi zablokovali kartu. Zatiaľ ešte použitá nebola, naposledy som ňou platila ja v kaviarni. Zlodeji teda mohli použiť len tých niekoľko dolárov, ktoré som mala pri sebe v hotovosti. „Ja ťa počkám vonku, chirurg ma nepustí."

„Tak to bude lepšie."

„Nechceš ma tam?" Pokývala som vyčerpane hlavou. „Aj mi povieš prečo?" S maličkým úsmevom ma vzal za ľavú ruku a preplietol si so mnou prsty. Vyzeral hrozne, ale to som mu na oči vyhadzovať nechcela. Dávno som ho nevidela na toľkoto unaveného a vynervovaného.

„Lebo by si úplne šalel pri čo i len najmenšom náznaku problému. A to nepotrebuješ ani ty, ani ja a hlavne nie operujúci chirurg."

„Asi máš pravdu."

„Vždy mám pravdu, Mikey. Len ty to nechceš priznať." Potichu sa zasmial, hladiac ma palcom po hánkach. Posledná injekcia s liekmi na upokojenie zjavne začínala účinkovať až priveľmi. Udržať otvorené oči bolo každou sekundou náročnejšie. „Ako nájdeme Kalifa? Je hrozne maličký a mesto je obrovské."

„Je síce len malý kocúr vo veľkom meste, ale nezabúdaj, že je to náš malý kocúr. Nečudoval by som sa, keby nás čaká doma pred dverami."

„Možno keby hovoríme o psovi..."

„Mačky sú oveľa inteligentnejšie, než sa zdá. Hlavne Kalif. Nezabúdaj, že si ešte omnoho menší našiel v tomto obrovskom meste práve nás." To mal pravdu. Bol hotový zázrak, že ho Michael našiel v tak dobrom stave. Septembrové noci už neboli najteplejšie, hlavne pre tak malé a krehké stvorenie. Hneď na druhé ráno sme ho vzali k veterinárovi, ktorý len potvrdil, že je úplne zdravý a odhadol, že môže mať tak päť alebo šesť týždňov. Dohodli sme sa na ďalšej návšteve, dali sme ho začipovať a keď to bolo možné, dostal potrebné očkovania.

„Veľmi ma to mrzí, Michael."

„Láska, nie je to tvoja chyba. Nelám si nad tým teraz hlavu, už sa ti nepodarí zmeniť absolútne nič."

„Mala som bežať za nimi. Alebo sa ho aspoň pokúsiť pohľadať, čo ak ho cestou len tak vyhodili niekam?" Bolo mi zle z pomyslenia, že sa v tejto zime niekde sám motá a hľadá ma. Nechápe, čo sa zrazu stalo a prečo som ho opustila. „Nikdy si neodpustím, ak sa nenájde."

Pocítila som, ako sa ku mne Michael naklonil, ale než som otvorila oči, jeho pery sa nežne pritisli na tie moje. Od pondelňajšieho poobedia to bola naša prvá pusa, ktorá chutila ešte lepšie, než som čakala. Aj v takejto pekelnej situácii. Cítila som z nej maximum lásky, ktorú som sa Michaelovi snažila odovzdať aj ja sama.

„Na chvíľu ti postrážim snubný prsteň, nič podobné pacienti nemôže na sále mať."

„Potom ma požiadaš o ruku znova?" Našpúlila som pery pre ešte jednu pusu, kým mi z ľavého prstenníka stiahol snubný prsteň. Keby mi aj na nej natoľko napuchnú prsty ako na pravej, ani svätý by mi prsteň nezvliekol. Takto ho Michael zľahka stiahol a navliekol na svoj malíček. „Postrážiš mi ešte niečo?" Spod nemocničnej košele som si vytiahla retiazku od Rylanda. „Rozopol by si mi ju?"

„Jasné, ukáž." Pomohol mi posadiť sa, šikovne rozopínajúc retiazku. „Odkedy vlastníš niečo podobné? Alebo som túto krásu len vždy v tvojej kolekcii prehliadal?" Najprv si prezrel maličký olivín, no viac ho zaujal prívesok pentagramu. Bez komentára si retiazku zapol okolo krku, kde robila spoločnosť horskému kryštálu a netopierovi.

„Michael, je čas," prehovoril zrazu doktor Davids, chlácholivo sa na nás oboch usmievajúc od dverí. „Rozlúčte sa, aby sme zbytočne nezdržiavali." Michael trocha kŕčovito prikývol, naslepo nachádzajúc moju ľavú ruku. „Žiadny strach, vrátim ti ju živú a v omnoho lepšom stave."

„To dúfam. Dôverujem Vám."

„S tým počítam, chlapče." Na chvíľu ešte odišiel, aby nám doprial súkromie.

Mala som strach, ale nie priveľký. Mohli za to určite aj všetky lieky, ktoré mi kolovali v žilách, ale dobre tak. Nikomu by nepomohlo, keby neviem čo od strachu so sebou. Takto som sa mohla pomerne pokojne nakloniť k Michaelovi a ešte na niekoľko sekúnd si privlastniť jeho pery. Zabudnúť, že sa niečo stalo a žiť vo falošnej domnienke, že je všetko v poriadku čisto z dôvodu, že bol pri mne.

„Budem v poriadku," uistila som ho, hladiac ho ľavou rukou po líci. „Čoskoro sa vidíme."

„Veľmi ťa milujem, Clio." Zašepkal stále iba niekoľko milimetrov od mojich pier, skutočne poslednýkrát ma bozkávajúc na rozlúčku. „Budem tu, keď sa prebudíš, prisahám." Ani sama neviem odkiaľ zrazu vytiahol jednu z tých smiešnych chirurgických čiapok a natiahol mi ju na hlavu. Starostlivo mi pod ňu zastrčil všetky pramene vlasov, vzal mi tvár do dlaní a dlho ma pobozkal na čelo. „Milujem ťa, láska moja. Milujem ťa."

„Aj ja ťa milujem." Znova som si čo najpohodlnejšie ľahla, stále ale pevne držiac jeho ruku. Nechcela som sa ho pustiť, hoci som si stála za názorom, že bude pre nás pre oboch lepšie, ak pri operácii nebude. „Neboj sa, nič sa mi nestane."

Nad tým som však už nemala žiadnu kontrolu. Keď Michael skutočne odišiel, ja som zostala v opatere chirurgického tímu, do ktorého som vložila všetku svoju dôveru predtým, než by som na sále zavrela oči.